Preklady fanfiction Harryho Pottera

26. kapitola

Nič sa nezmenilo

Kedysi vzrušený priestor zrazu ovládol zvláštny závan bolestného ticha.

Znepokojené pohľady sa zrazu vrhali na rozpoltených ľudí ako magnet, akoby boli privolané do kruhu a sledovali istú hru.

Lenže tentoraz to bolo poľutovaniahodné a bolestne skutočné.

„Čo sa to tu deje?“ dožadovala sa Narcissa Malfoyová, keď sa rozbehla k synovi a znepokojene mu vytrhla fotografie, ktoré sa zdali byť príčinou jeho zničeného výrazu.

Krátky vzdych jej unikol z úst, keď prebehla po fotografiách. Na prvej bola snímka jej údajne čoskoro budúcej nevesty, ktorá plakala, zatiaľ čo objímala iného chlapca. Mal hlavu zaborenú do jej krku a uhol naznačoval nežný spôsob, akým sa dvojica navzájom dotýkala. Dokonca to vyzeralo, akoby ju bozkával na krk.

Druhá fotografia ukazovala nežný výraz toho muža, zatiaľ čo jej chvejúcimi sa rukami objímal líca. Vyzeral ako dávno stratený milenec, ktorý práve opäť stretol svoju druhú polovičku. Hermiona sa tvárila zmätene, ale tá scéna vyzerala tak nežne, až to bolo nechutne romantické.

Tretí obrázok vyvolal u Narcisy šok, pretože konečne pochopila, prečo sa jej syn tvári mimo akýchkoľvek možných emócií.

Bola to fotka Hermiony, ako sa s tým istým mužom bozkáva.

Narcissa nemohla vidieť jej výraz, lebo bola otočená chrbtom k fotoaparátu, ale bozk trval viac ako okamih, čo poskytlo divákovi  domnienku, že po odfotení mohol trvať dlhšie.

Nebolo pochýb o tom, ako veľmi sa Narcissa naučila milovať Hermionu ako svoju vlastnú dcéru.

Za veľmi krátky čas si to dievča veľmi obľúbila. Dokonca bola azda jediným človekom, ktorému sa dokázala otvoriť. Vedela, že má veľmi dobré srdce, a Narcissa zvyčajne vedela veľmi dobre rozpoznať čistú dušu od falošnej.

Keďže bola vhodená do veľmi nebezpečného sveta, za tie roky sa naučila oddeliť presvedčivú lož od skrytej pravdy.

Jediné, čo ju naozaj trápilo, bol fakt, že aj keby bol tento škandál dokonale zosnovaný, aj tak by nikdy nedokázal zakryť skutočnosť, ktorá sa ukazovala.

Fotografie dokázali vypovedať viac ako tisíc slov.

Tiež si uvedomovala, že ako žena s veľkými skúsenosťami nikdy nezabudla udeliť ľuďom výhodu pochybností.

Napriek tomu zostávalo faktom, že čarodejnícke fotografie sa nikdy nedali zmanipulovať. Navyše na nich nebol ani náznak temnej mágie.

Bolo celkom jasné, že na vyvolanie týchto scén nebolo použité nič podozrivé. Oči človeka by mali byť bezvýrazné a zahmlené aj v prípade, že sa naňho zniesla mocná kliatba, a Hermionine oči boli všetko, len nie také.

Všetko bolo až príliš uveriteľné.

Vlastne to bolo až tak uveriteľné, až ju bodlo podozrenie, že existuje šanca, že sa v tom dievčati v prvom rade mýlila.

„To-To nie je pravda! Hermiona by mi toto nikdy neurobila!“ vykoktal zo seba Draco, keď konečne našiel hlas. Vyzeral tak bledo, ako keby sa do ducha alebo voskovej figuríny, lenže k tomu sa neskutočne triasol, akoby ho hodili do oceánu plného ľadovcov.

„Čo nie je pravda, Draco? Veď to vidíš sám! Čarodejnícke fotografie nikdy neklamú!“ Pansy si teraz zvierala boky šiat a vyzerala neuveriteľne zúfalo a plná starostí o neho, akoby naozaj robila všetko preto, že jej na ňom záleží.

Všetko bolo úprimne také zmätené, že aj návštevníci sa trieštili do skupín podľa domnienok.

Dôkazy, ktoré im predkladali, boli pravým opakom dievčaťa, ktoré poznali a milovali, ale čert to ber, bolo to príliš dôveryhodné.

„Ako veľmi si presvedčený, že by to neurobila, Draco? Si si naozaj istý, že po tom všetkom, čo si jej urobil ty, sa len tak otrasie a absurdne sa do teba zamiluje? Si si istý, že vôbec povie áno na žiadosť o ruku, na ktorej si tak tvrdo pracoval, keď je očividne zamilovaná do niekoho iného a zároveň spriada plány a plánuje pomstu?“

„Čo tým myslíš?“ Draco vyzeral, že sa každú chvíľu zrúti.

„Prečo si myslíš, že je teraz s tebou, ale stále sa tajne stretáva so svojím bývalým priateľom? Zo všetkých síl sa snažíš byť jej verný, takže ma ignoruješ, aj keď ťa o to nežiadala. Ty si sa však tak strašne snažil povedať jej, aby sa s tým Woodom už nestretávala, ale jednoducho si tomu nedokázal zabrániť! Prečo? Pretože všetko je v prvom rade podvod! Nikdy sa s tebou nestýkala preto, lebo ťa miluje, Draco. Začala si s tebou, lebo sa ti chcela pomstiť! Oko za oko, zub za zub. Hermiona Grangerová je možno pre všetkých taká malá hrdinka, ale je to tiež dievča. A veľmi múdre dievča, dodávam.“

„Hermiona by to nikdy neurobila! Ona nie je také dievča. Ak ju miluješ, Malfoy, tak ničomu z toho nikdy neuveríš!“ Harry zrazu vpochodoval do kruhu a snažil sa brániť najlepšiu priateľku, ktorú tak dlho poznal.

Medzi skupinou bolo počuť šepot a šomranie, no Draco už nedokázal jasne rozmýšľať, pretože okolie sa mu začalo rozmazávať pred očami.

Mohla by to byť pravda?

Mohla mu to Hermiona naozaj urobiť?

Bola to všetko súčasť jej pomsty?

Bola to všetko lož?

Presvedčila ho zámerne, aby všetkému uveril, a prinútila ho, aby sa do nej šialene zamiloval, aby sa mohla dostať za múr, ktorý si postavil, a konečne mu zlomiť srdce tak, ako to pred rokmi urobil on jej?

Neverila mu, keď hovoril, že jej nechce ublížiť?

Alebo ho len nechala, aby uveril, že mu uverila?

Ten pocit bol príliš nevysvetliteľný, tak to bolelo, dokonca bolelo dýchať.

Každý úder jeho rozbúchaného srdca bol ako bodnutie do hrudného koša.

Mal pocit, akoby sa do neho pomaly zabodával klinec, ktorý zatĺkali, aby spôsobil čistú, číru bolesť všetkým jeho možným zmyslom.

Sľúbil si, že už nikdy nedovolí, aby sa niečo postavilo medzi neho a Hermionu.

Chcel jednoducho všetko ignorovať.

Naozaj, naozaj chcel.

Ale obrazy, ktoré tie zábery ukazovali, sa mu navždy vryli do pamäti...

Takmer ako ten, ktorý bol po celý čas nútený nosiť v sebe.

Záblesky svetla ho pomaly oslepovali, keď sa ešte viac ponoril do otcovho ochranného náručia.

Kedykoľvek si Malfoyovci vyšli spolu, čo sa stávalo veľmi zriedkavo, médiá okolo toho vždy urobili rozruch.

Práve v týchto chvíľach mal Draco pocit, že ho otec miluje.

Mimo sídla bol úplne iný; takmer akoby sa staral o blaho svojej rodiny, keď ich brával na večeru a ochranne ich objímal a kryl pred zbytočnými bleskami ľudí, ktorých nazýval lokajmi z ministerstva.

Brával ich von aspoň raz za mesiac.

Bol to Dracov obľúbený čas.

Samozrejme, chodil na tony spoločenských večierkov so svojou rodinou.

Ale večera len s otcom a matkou bola preňho vždy veľmi výnimočná.

„Tu, pán Malfoy!“

„Aký bol váš deň s rodinou, pán Malfoy?“

„Nechcete odpovedať na pár otázok, pán Malfoy?“

Draco sa pevnejšie držal otca a snažil sa chrániť svoje malé očká pred bleskami, keď sa snažili dostať dovnútra panstva.

Takmer akoby sa oňho bál.

Takmer akoby mu na ňom záležalo.

Takmer akoby ho... miloval.

Takmer.

Draco vedel, že keď sa dvere zatvoria, všetko sa opäť vráti do normálu.

Vedel, že si bude musieť ďalší mesiac počkať na povestnú večeru Malfoyovcov, ale bol ochotný to vydržať.

Pretože si naozaj myslel, že záblesky nehy a starostlivosti z otcových očí neboli len sny a výmysly.

Ale mýlil sa.

Nebola to žiadna novinka, že sa mýlil.

„Nabudúce by si mala Draca rozptýliť a vziať si ho čo najbližšie k sebe, aby sa na mňa príliš nelepil. Viem, že tento večerný zvyk je potrebný, aby sa zachovalo zdanie pred novinármi, ale nebudem sa správať ako opatrovateľka.“ Lucius Malfoy sa rozhorčene oboril na svoju ženu, čím ju prinútil ustúpiť a pokorne prikývnuť. „Kedy už to prekliate ministerstvo konečne dostanem z chrbta? Keď raz Temný pán opäť povstane, prisahám, že toto všetko oľutujú!“

Draco sa nezmohol na nič iné, len sa pomaly skryl v tieňoch a utekal čo najrýchlejšie do svojej spálne.

Bol taký nahnevaný, že rozbil niekoľko drahých tanierov, keď mu škriatka Lipsy v ten večer podávala  občerstvenie.

Zo všetkého obvinil úbohú škriatku, aby sa mohol pozerať, ako ju otec trestá.

Odmietol plakať.

Odmietol do seba pustiť akékoľvek emócie, pretože by to len viac bolelo.

Ale bol nahnevaný.

Bol príliš zranený, potreboval vidieť, že niekto aspoň trpí tak ako on.

Mal od začiatku vedieť, že jemu lásku nikto nikdy neopätuje.

Ak to nedokázal jeho vlastný otec, jeho vlastné telo a krv, tak kto iný by to dokázal?

Milovať ho bola preňho len otravná práca, viac menej zásterka na ochranu vlastného ja.

Tak to bolo aj tak vždy.

Bola to jeho vina.

Len sa nikdy nepoučil...

V hale zrazu zaznelo prasknutie, ktoré všetkých prinútilo otočiť sa a v znepokojivom tichu hľadieť na dievča, ktoré sa sem práve primiestnilo.

Hermiona vyzerala trochu utrápene, ale zároveň bola veľmi prekvapená, keď videla svojich priateľov a rodinu, a ešte viac, keď vycítila, že všetko vyzerá byť naozaj napäté.

„Čo sa tu deje?“ spýtala sa, keď pristúpila bližšie k svojmu priateľovi, ale bola prekvapená a zmätená, keď zrazu ustúpil, akoby sa jej hnusil.

„Draco?“ opýtala sa znova, keď zmätene hľadela naňho a na Pansy Parkinsonovú. „Čo sa stalo?“

„Čo sa stalo?“ posmešne zopakoval jej vetu. „Pýtaš sa ma, čo sa stalo, keď si, dočerta, urobila všetky kroky, aby sa to stalo!“ zakričal. Vyzeral zúrivo a rozzúrene, keď k nej postupoval, čo prinútilo Harryho a Rona, aby sa v ochrannom postoji priblížili o niečo bližšie.

„Prosím ťa, Draco! Nechaj ju to vysvetliť. Nevieme, čo sa naozaj stalo.“ Ginny zrazu vykročila dopredu napriek tomu, že ju Theo držal. Vedela, že Theo bude stáť na Dracovej strane, ale ona bude a vždy bude stáť pri Hermione bez ohľadu na všetko.

„A čo? Aby mohla všetko zmanipulovať a znova mi skorumpovať myšlienky? Aby mi mohla poskytnúť výhovorky a pokračovať vo svojom pláne, ako ma zlomiť?“ rozkričal sa Draco, keď narýchlo strkal fotografie Hermione. „No, hádaj čo? Práve sa ti to podarilo, Grangerová! Gratulujem ti k tomu. Dúfam, že si šťastná!“

„D-Draco, nie je to tak, ako si myslíš,“ vzlykla Hermiona, zatiaľ čo sa dívala na fotografie vo svojich trasúcich sa rukách. „Dovoľ mi to vysvetliť. Prosím...“

„Nemusíš vysvetľovať nič. Ja to chápem. Si presne ako oni! Prišla si mi strčiť do tváre, aký som opovrhnutiahodný! No tak potom sa nemusíš obťažovať. Som rovnako zbytočný ako kedykoľvek predtým! Nikdy zo mňa nič nebude. Myslel som si, že to dokážem, kým som nezistil, že aj ty sa len pretvaruješ,“ vypľul na ňu Draco cez zaťaté zuby.

Bol príliš nahnevaný a príliš zranený, takže teraz nedokázal ani myslieť ani jasne vidieť.

Jediné, čo chcel, bolo ublížiť jej rovnako ako ona jemu.

„Draco, prosím! Prosím ťa. Vypočuj ma! Oliver len...“

„Sakra! Ušetríš teraz aj to málo hrdosti, čo mi zostalo? Vypadni odtiaľto! A zober všetkých svojich zasraných priateľov! Myslel som si, že všetko napravím tým, že budú svedkami mojej lásky k tebe, ale ukázalo sa, že budú svedkami toho, aká si mrcha!“

„Prekračuješ hranice, Malfoy!“ Harry sa na Draca nahnevane zahľadel, ale ten si to jednoducho nevšímal a zrazu chytil Pansy a pobozkal ju priamo pred Hermionou, návštevníkmi a vlastnou matkou.

Bolo to, akoby ju nejaká neviditeľná telo zväzujúca kliatba zasiahla priamo do hrude a prinútila ju byť svedkom práve tej scény pred ňou.

Počula svoje vlastné namáhavé dýchanie, keď sa rozmazane rozhliadala po miestnosti.

Všetko akoby sa spomalilo.

Jej priatelia a rodina sa pri pohľade na túto scénu tvárili šokovane. Pani Weasleyová vyzerala, akoby mala každú chvíľu omdlieť, zatiaľ čo ju manžel pevne pridržiaval.

Všetci vyzerali otrasene a zmätene, možno sa snažili rozhodnúť, či fotografiám uveria, alebo nie.

Zároveň sa však na ňu pozerali s veľkou ľútosťou.

Pozerali na ňu ľútostivými očami, akoby jej dôstojnosť práve odhodili ako odpad a spálili na čistý popol.

Chcela len ujsť, ale nemohla.

Nedokázala sa zastaviť a rozplakala sa, keď bola znova svedkom niečoho, čo sa opakovalo.

Sľúbil jej, že to už nikdy neurobí.

Sľúbil jej, že ju bude milovať a veriť jej bez ohľadu na všetko.

Sľúbil jej, že jej už nikdy neublíži.

Ale teraz stála tu... bezmocne pred ním plakala, ale jemu to bolo jedno.

Bolo to, akoby ju uniesli a prinútili ju ponoriť sa do mysľomise, aby znova prežila tú najbolestivejšiu spomienku, akú mala.

Pobozkal Pansy rovno na pery.

Priamo pred očami ostatných slizolinčaniek, ktoré ju už vnímali ako špinu.

Priamo pred Ginny, ktorá poznala jej zúfalé pocity a ktorá ju už tak dlho ľutovala.

A hneď potom, čo práve nahlas a jasne povedal, že je škaredá.

Keď mu v skutočnosti len povedala, že ho miluje...

Búšilo to v nej, akoby si samotné peklo razilo cestu, aby jej zničilo srdce.

Akoby ju niekto udrel do brucha a vytlačil z nej všetku zostávajúcu energiu.

Nemohla dýchať.

Nemohla sa pohnúť.

Nedokázala ovládnuť ani oči, pretože voda jej rozmazala videnie.

Nedokázala ju ani odžmurkať.

Nedokázala odvrátiť zrak a jediné, čo videla, bol Draco Malfoy, ako zúrivo bozkáva svoju priateľku...

Ak sa Hermiona Grangerová niekedy v živote cítila najhoršie, tak to bolo práve teraz.

Ani jej hrdosť nebola ušetrená.

A čo bolo horšie, práve ten, kto to urobil, bol človek, ktorého sa ako prvého naučila milovať.

Jej prvá láska bola jej prvým zlomeným srdcom...

Nikto by ju už nikdy nemohol dostať ešte hlbšie, ako je toto.

Cítila sa bezcenná.

Cítila sa... škaredá.

Plakala a triasla sa, keď zrazu pocítila, ako ju Ginny objala.

Za chvíľu potom pocítila, že Harry a Ron robia to isté.

Žiadne z ich utešujúcich gest však nedokázalo odstrániť bolesť.

Plakala z príliš mnohých dôvodov.

Plakala, lebo si myslela, že takúto bolesť už nikdy nezažije, ale stalo sa.

Plakala, pretože to príliš bolelo; nemohla urobiť nič iné, len sa poddať a jednoducho plakať.

Plakala, pretože jej priatelia v ňu verili, ale on nie.

Plakala, pretože jej bolo jedno, čo si o nej svet pomyslí. Nezáležalo jej ani na tom, čo si pomyslia jej priatelia.

Všetko by bolo v poriadku, len keby tu pre ňu bol on.

Ale po tom všetkom a napriek všetkým sľubom, ktoré jej dal, sa aj tak rozhodol znova jej ublížiť.

Plakala, pretože práve ten človek, o ktorom si myslela, že tu bude pre ňu bez ohľadu na všetko, bol práve ten, ktorý ju ako prvý opustil.

Plakala, pretože sa vôbec nič nezmenilo.

Bola to jej chyba, že sa jednoducho nikdy nepoučila.