Preklady fanfiction Harryho Pottera

29. A tu sa náš príbeh končí

„Ty žiješ?“ spýtal sa Theo; prekvapený, keď vošiel do izby svojho najlepšieho priateľa. Všetko už bolo upratané. Žiadne prázdne fľaše od ohnivej whisky nebolo vidieť a závesy boli rozhrnuté, takže celú izbu brázdilo svetlo ranného slnka.

Draco pokojne sedel na stoličke pracovného stola s rámikom v ruke.

Vyzeral upravene a dokonca aj čisto oholený.

Bol to veľmi nepravdepodobný pohľad, na aký sa potreboval spýtať. „Čo sa stalo, človeče?“

„Ja... ja som si len... myslel, že Hermione sa nebudem páčiť, keď budem vyzerať ako somrák, vieš,“ odpovedal Draco s očami stále prilepenými na fotke dievčaťa, o ktorom hovoril.

Theo len vedome prikývol a potľapkal svojho priateľa po chrbte.

„Nevedel som, že to bude takto komplikované,“ začal Draco potichu rozprávať a pritom hladil obrázok smejúcej sa brunetky, akoby bol skutočný.  „Naposledy, čo viem, som väčšinou rozdával zlomené srdcia ja, nie naopak.“

„Ááá... Chýbajú nám staré bezstarostné mládenecké časy, však?“ Theo sa ticho zasmial a chvíľu vyzeral dosť zamyslený. „Pamätám si, ako si mi vykričal do tváre, aký je to smiešny nápad, keď som ťa upozornil, že žiarliš na mňa a Hermionu. Dokonca si sa predo mnou vyťahoval so svojimi  schopnosťami lámača dievčenských sŕdc, ukázalo sa, že aj ona to všetko počúvala.“

„Merlin, bola taká naštvaná.“ Draco pokrútil hlavou a teraz sa pri tej spomienke mierne usmial.

„Vždy je naštvaná, keď ide o teba, človeče.“ Theo sa bezstarostne uchechtol, kým si nevšimol Dracov náhly zachmúrený výraz.

„Ja viem... Aj tak jej vždy poskytnem dôvod,“ usmial sa smutne.

Nastalo dlhé ticho.

Vlastne bolo až príliš ticho, takže počuli tiché pokojné štebotanie vtákov za otvoreným oknom izby, ktoré si zrejme neuvedomovali, aké ťažké srdce nosí jeho pán.

„Hermiona je...“ Draco konečne prehovoril, hoci potichu. Zhlboka sa nadýchol, kým pokračoval: „Hermiona je také krásne dievča. Vždy bola krásna.“ Znovu sa usmial svojím vzácnym úsmevom; prinútil Thea myslieť si, že ho bol schopný vidieť len vtedy, keď myslel na Hermionu. Bol to taký fascinujúci úkaz. „Ale nejakým veľmi zvráteným spôsobom som ju vždy prinútil myslieť si, že nie je. Vždy som jej nakoniec ublížil...“

„V skutočnosti si to nechcel urobiť, kamarát. Aj teba to bolelo. Nikto nie je dokonalý,“ odvetil Theo, ale Draco len pokrútil hlavou.

„Keď sme sa prvýkrát milovali, bála sa ma. Bála sa, lebo si myslela, že pre mňa nie je dosť krásna. Do čerta, od mladosti bola mojím vysnívaným dievčaťom, ale tú myšlienku som jej vštepil ja. Jediné, čo som chcel, bolo udržať si ju a urobiť ju šťastnou; napraviť všetky chyby, ktoré som v minulosti urobil. Ale potom som sa jednoducho rozhodol urobiť tú istú chybu znova. Úprimne povedané, neviem, ako ju, do čerta, prinútim, aby ma znova prijala. Možno to bude znieť pateticky, ale ak ju nebudem môcť mať, vážne sa zbláznim, človeče. Myslím, že zomriem,“ povedal mu zrazu Draco vážne.

„O čom to, kurva, hovoríš? Draco, desíš ma,“ zamračil sa naňho Theo.

„Prečo by som s ňou vôbec chcel žiť v jednom svete, keď ju nemôžem mať? Iba by som nás oboch trápil. Som sebec, Theo, a ty to vieš. Ani ja nemôžem byť lepší človek. Chcem a potrebujem Hermionu. Budem sa ju snažiť získať bez ohľadu na všetko, ale nebudem ju ani nútiť. Už som jej dosť ublížil... Tentoraz jej dám na výber.“

****

„Po návrate Kráska našla Zviera ležať na zemi. Zviera so zlomeným srdcom takmer umieralo. Nemohol bez nej žiť. Kráska nemohla robiť nič iné, len plakať a plakať nad ním, pričom mu šepkala, ako veľmi ho miluje. Kráska si to nikdy predtým nevšimla, ale bez ohľadu na to, aké kruté a škaredé dokázalo byť Zviera, stále ho milovala... Keď ho však jej slzy zasiahli, Zviera sa potom premenilo na veľmi pekného princa. Prekliatie sa zrazu prerušilo a princ otvoril oči a uvidel ju. On a Kráska sa čoskoro zosobášili a žili šťastne až do smrti,“ vydýchla si Hermiona, keď dočítala malej Rose muklovskú rozprávku.

Rose bola Oliverova spolubývajúca počas jeho pobytu v nemocnici a Hermiona si ju veľmi obľúbila. Vždy jej čítala nejaké rozprávky, keď Oliver spal, alebo niekedy čítala pre oboch. Rose mala od narodenia srdcovú vadu a neustále sa do Nemocnice Svätého Munga vracala. Liečitelia jej rodine povedali, že nebude dlho žiť a transplantácia srdca je veľmi potrebná čo najskôr.

Hermiona vždy snívala o tom, že bude liečiteľkou. Niečo v nej vždy chcelo pomáhať iným ľuďom. Keď bola mladšia, dokonca si prisahala, že bude u ľudí vždy vyvolávať úsmev, a povedala si, že vyčarí úsmev svojej budúcej mladšej sestre. Príliš ju zničil matkin potrat, a práve preto bola vždy rada obklopená malými deťmi a preto veľmi chránila Ginny, pretože ju považovala za svoju vlastnú malú sestru.

„Hermiona? Prečo plačeš?“ Rose sa zrazu spýtala a pozrela na ňu okrúhlymi zvedavými očami.

„To nič nie je, Rosie. Len... mám niečo v očiach,“ usmiala sa a narýchlo si utrela slzy, ktoré nevedomky vyronila.

„Teraz si presne ako Kráska z rozprávky,“ zachichotala sa Rose. „Aj ona je taká pekná ako ty, Hermiona,“ dodala, zatiaľ čo ukazovala malým prstom na kresbu krásnej princeznej vo vnútri knihy s muklovskými príbehmi. „Už si stretla aj svoje Zviera, Hermiona?“

Hermiona vedela, že je to veľmi nevinná otázka, ale neviditeľná struna jej zrazu škrtla o srdce a prinútila jej malé stehy, aby sa opäť otvorili a krvácali.

Prikývla, hoci nevedela prečo.

„Je naozaj škaredý?“ Rose sa spýtala.

„Nie, Rosie. Nie je škaredý. V skutočnosti je krásny... Je až tak krásny, že ma niekedy bolí, keď si spomeniem na jeho tvár.“

****

Hermiona sa vrátila domov s veľmi unavenou dušou.

Bol to veľmi namáhavý deň. Práve mala dohodnuté stretnutie s Oliverovým muklovským lekárom po rozhovore s jeho liečiteľmi u Svätého Munga. Zvažovali, že teraz použijú obe možnosti. Oliver sa chystal na liečbu chemoterapiou z muklovského prostredia s pomocou niektorých magických prostriedkov na zmiernenie očakávaných vedľajších účinkov liečby. Zdalo sa to dosť nepodstatné, ale výrazne by to pomohlo jeho uzdraveniu. Dostala aj list od Rosiiných rodičov, v ktorom ju žiadali, aby s nimi išla na obed. Rosiina rodina bola veľmi milá a láskavá rovnako ako ich dieťa, hoci na rozdiel od nej boli veľmi vystrašení a nešťastní. Samozrejme, nemohla im to mať za zlé. Rosie bola ich jediné dieťa a oni pred ňou všetko tajili a niesli celé bremeno sami.

Povedali Hermione, akí sú jej vďační za to, že urobila ich dieťa šťastným. Potom si však Hermiona musela vypočuť všetky ich problémy. Dokonca si s nimi aj poplakala. V týchto dňoch bola príliš citlivá, takže často plakala. Aj tak si nemohla vyčítať, že je taká citová troska.

Mať zlomené srdce bolo dosť ťažké, ale ona potrebovala niesť aj väčší náklad ako zvyčajne.

Vždy sa čudovala, prečo sa narodila tak, že vo všetkom, čo robila, mala vždy na prvom mieste potreby iných ľudí.

Ale na druhej strane to bola jej voľba.

Mať správnu voľbu nebolo práve jednoduché.

„Narcissa?“ Zrazu sa zamračila, keď zbadala tú uhladenú ženu na prahu svojich dverí.

„Hermiona, dieťa moje.“ Narcissa sa na ňu rozžiarila s otvorenou náručou, bolo príliš ťažké nerozbehnúť sa a neobjať ju. Naučila sa milovať túto ženu ako vlastnú matku.

„Narcissa,“ Hermiona sa usmiala do jej objatia a zacítila známu vôňu mäty a jej mierne kovovú, zlatistú vôňu. „Veľmi rada ťa vidím,“ usmiala sa a snažila sa nepozerať žene príliš hlboko do očí. Len by ju prinútili, aby si ho zapamätala.

„Ako sa máš, dieťa?“ jemne sa jej spýtala.

„Ja - ja sa mám dobre,“ zaklamala. „A čo ty? Prečo si sem prišla?“

„Už ťa nesmiem navštevovať?“ spýtala sa; mierne sa uškrnula a Hermiona sa trochu usmiala.

„Samozrejme, že môžeš, Narcissa. Len ma zaujímalo prečo. Poď dnu,“ pozvala ju Hermiona, zatiaľ čo otvárala dvere.

Chvíľu bolo veľmi ticho, keď Hermiona uvarila Narcisse čaj, zatiaľ čo ona sedela a obzerala si malý útulný dom, v ktorom kedysi býval jeho syn.

Draco sa jej vždy chválil, ako miluje Hermionin domček.

„Čo ťa sem privádza, Narcissa?“ Hermiona sa spýtala, kým sa usadila na pohovke vedľa staršej ženy.

„Predpokladám, že to už možno vieš,“ odvetila Narcissa len so vševediacim pohľadom.

Hermiona prikývla a sklopila zrak. „Ako sa má?“ spýtala sa mierne chvejúcim sa hlasom.

„Prečo? Ako sa máš ty?“ Narcissa sa len opýtala naspäť.

Hermiona nedokázala odpovedať a len stisla pery, zatiaľ čo palcom hladila boky hrnčeka.

„Tak veľmi mu chýbaš, Hermiona,“ začala Narcissa opäť rozprávať. „Rovnako ako on chýba tebe.“

„Vieš, že medzi mnou a Dracom je koniec. Príliš veľa sa toho povedalo a urobilo. Odmietam začať znova od začiatku, pretože ak to urobím, len spustím ten kolobeh odznova,“ vysvetlila Hermiona. Zrazu sa jej opäť ťažko dýchalo.

„Prosím, pochop môjho syna, Hermiona. Nie je dokonalý, ale snaží sa. Veľmi sa o teba usiluje,“ povedala jej Narcissa, zatiaľ čo ju zúfalo brala za ruku.

„Nie je to len o ňom, Narcissa. Ide o nás. Ničíme sa navzájom. Už keď sme boli mladí, ničili sme sa. Ak mu teraz odpustím, viem, že aj tak nejako znova skončíme. Odchádzam preč, kým nie je neskoro. Sme príliš poznačení bojom, ktorý sme si sami spôsobili. Ak to nechám pokračovať, všetko len zhoršíme. Milujem tvojho syna, naozaj, naozaj ho milujem. Ale niekedy láska jednoducho nestačí. Chcela som, aby stačila, ale v skutočnom živote to tak jednoducho nie je. Nechcem urobiť rozhodnutie, ktoré nás oboch privedie k pádu. Príliš ho milujem na to, aby som ho stále ničila,“ povedala Hermiona s trasúcimi sa rukami, keď jej začali slziť oči.

Narcissa pokrútila hlavou a potlačila vzlyk. „Zničíš ho, keď ho opustíš, Hermiona. Poznám svojho syna. Viem, aké veci dokáže urobiť. Prosím ťa, Hermiona... Prosím ťa. Vráť sa k nemu. Zachráň ho.“

„Čím skôr odídem, tým bližšie budem k jeho záchrane. Už jednoducho nemôžeme byť spolu, Narcissa. Keď sa k nemu vrátim, naše vzájomné majetnícke sklony sa len zdvojnásobia a oboch nás to pri tom zabije. Nie je to ľahké rozhodnutie, ale budem si za ním stáť, pretože viem, že je to tak najlepšie.“

„Ako vieš, že je to tak? Hermiona... Prosím... Vezmi ho späť. Nechaj ho, aby ťa opäť miloval. Daj mu ešte jednu šancu,“ prosila Narcissa a stále nepustila ruky mladšej ženy.

„Bude nám lepšie, keď budeme sami, Narcissa. Je nám lepšie jeden bez druhého. Naše jazvy boli príliš hlboké na to, aby sme si ešte niekedy boli bližšie. Nemá zmysel bojovať, keď sme obaja boli odsúdení na to, že v prvom rade prehráme,“ odpovedala Hermiona pevne predtým, ako dala svoje trasúce sa ruky preč od vzlykajúcej ženy.

****

Narcissa sa s ťažkým srdcom vrátila domov, ale musela ho okamžite skryť, keď ju syn pri dverách sídla privítal bozkom.

Zdalo sa, že je pripravený a chystá sa odísť, keď vošla. Dokonca mal na sebe elegantný smoking a v rukách čerstvé krásne hortenzie a ruže.

Vyzeral dobre naladený a driečne.

Nemohla si pomôcť a usmiala sa nad tým, že má tohto veľmi krásneho chlapca.

Lucius nežil a nezomrel nadarmo.

Aspoň raz urobil niečo správne, keď jej dal tento dar.

„Idem sa s ňou teraz porozprávať, mama.“ Draco ju pobozkal. Jeho sivé oči teraz vyzerali ako živé a žiarili vzrušením a optimizmom. „Odkedy som sa s tebou včera pri jazere rozprával, veľa som premýšľal. Uvedomil som si, že ju príliš milujem na to, aby som ju nechal odísť. Je pre mňa všetkým. Viem, že aj ona ma miluje. Len jej to musím vysvetliť, však? Viem, že ma miluje dosť na to, aby ma vzala späť.“

Lenže vyzeral príliš nádejne, nemohla si pomôcť a klamala. „Samozrejme. Samozrejme, synku...“

„Drž mi palce, dobre?“ Draco sa na ňu usmial a potom ju znova pobozkal.

„Áno, miláčik. Prajem tebe a Hermione veľa šťastia,“ povedala, pričom prehltla hrču v hrdle.

„Vieš čo? Nikdy som ti to nedokázal povedať, ale ja... ja ťa milujem, mami. Predpokladám, že to vieš, však?“ Povedal jej to nežne, vďaka čomu prikývla a pevne ho objala. Nemohla hovoriť, inak by sa rozplakala.

Keď sa pozerala na jeho vzďaľujúcu sa postavu, nemohla si pomôcť a spomenula si na svojho chlapčeka, keď prvýkrát vyšiel zo sídla, aby študoval a zostal na Rokforte.

Lenže tentoraz mala zvláštny, ťaživý pocit, že sa možno, len možno, už nikdy nevráti...

****

Hermiona už prestala plakať.

Práve skončila s plakaním.

Až kým nebude potrebovať plakať znova.

„Čo-čo tu robíš?“ vykoktala, keď otvorila dvere.

„Prišiel som si ťa znova získať. To je to, čo tu robím,“ odpovedal Draco a jeho oceľovo sivé oči sa zabodávali do jej hnedých rozmazaných očí.

Vyzeral dominantne a mocne, takmer sa roztopila.

„Myslela som, že sme sa o tom už rozprávali,“ odvetila a snažila sa znieť chladne, ale nepodarilo sa jej to. Nepomohol ani jej trasľavý stav, ktorý teraz, keď je tu, príliš zvýraznil.

„Viem, že sme o tom hovorili, ale skúšam to znova... kým ma nevezmeš späť,“ hovoril teraz trochu tichšie, pričom jej dovolil vidieť kvety vo svojich rukách. „Hortenzie a ruže. Tvoje obľúbené,“ usmial sa na ňu.

„Už ich viac nemôžem prijať,“ odpovedala, pričom pokrútila hlavou a ustúpila od neho o krok.

„Prečo, princezná? Veď sú to tvoje obľúbené...“

„Sú, ale ja už nie som tvoja princezná, Draco,“ smutne sa naňho usmiala.

„Milujem ťa, Hermiona. Viem, že som ti ublížil, ale sľubujem...“

„Už nemôžeš sľúbiť nič, už nemôžeš sľúbiť nič. Práve si porušil svoj sľub. Znova porušíš ďalší,“ prerušila ho. „Nechcem sa znova vrátiť na začiatok, nechcem...“

„Do pekla! Milujem ťa, Hermiona! Vieš, že ťa milujem, a nemôžeš pred pravdou, že ma tiež miluješ, len tak zatvárať oči! Nemusíme sa takto mučiť, prosím... Prosím, Hermiona. Ak ti moja ľútosť nestačí, potom ti to budem dokazovať navždy. Jednoducho ťa, kurva, milujem. Príliš ťa potrebujem, aby som ťa nechal odísť. Prosím...“ Draco zúfalo prosil a pevne ju objal, aby nemohla odísť.

„Ty to nechápeš,“ zvolala Hermiona, keď sa snažila vymaniť z jeho vytrvalého zovretia. „Toto už nie je zdravé. Stále sa hádame! Vždy sa...“

„Ja to viem, Hermiona! Ale, do čerta, toto sme my! Toto je to, čo robíme! Veľa sa hádame, ale to je naša vec, Hermiona... Sme taká divná, nefunkčná dvojica, ale takí sme. Sme odlišní, ale to nás robí výnimočnými. Prosím, nevzdávaj to, Hermiona. Prosím, nevzdávaj to s nami,“ vyslovil Draco, zatiaľ čo jej bral do rúk mokré líce a palcom jej jemne utieral slzy.

„Ale ja sa neustále bojím. My sa neustále bojíme. Stále si hovoríme, že to zvládneme, ale nakoniec to nejako všetko zhoršíme. Vždy je to tak. Som príliš unavená, Draco,“ vzlykla, zatiaľ čo ho od seba odstrkovala.

„Ja... ja to všetko dokážem dať do poriadku. Sľubujem ti to. Tentoraz už nesklamem.“ Draco vyzeral príliš zúfalo a zúrivo, keď teraz pustil kvety na rukách, aby ju pevnejšie objal.

„Draco, pusť ma.“ Hermiona sa bránila jeho objatiu, ale bol príliš silný, až takmer drvil jej drobnú postavu.

„Si moja, Hermiona. Si moja. Nikdy nebudeš s nikým iným ako so mnou!“

„Draco! Pu-pusti ma...“

„Ty vieš, že ma miluješ!“

„D-Draco, pusť ma!“

„Ty vieš, že...“

„Nemôžem dýchať!“

Draco ju náhle pustil a ustúpil, keď si uvedomil, že ju drží príliš pevne, že jej už ubližuje. Cítil, ako ho napína, keď si uvedomil, čo práve nevedomky urobil. Hermiona plakala a hyperventilovala, pričom sa chytala za hruď a snažila sa kompenzovať dýchanie, ktoré jej tak narýchlo vyrazil.

„He-Hermiona...“

„Vidíš, čo si môžeme spôsobiť, Draco? Už chápeš, o čo mi ide? Ničíme sa navzájom. Už jednoducho nemôžeme byť spolu!“ Hermiona sa rozplakala.

„Neopúšťaj ma... Prosím, neopúšťaj ma. Prosím, neodchádzaj od toho, Hermiona. Prosím,“ teraz sa už triasol a plakal.

Nie.

Nemohol ju opustiť.

Bez nej zomrie.

„Ty a ja... máme niečo krásne,“ zašepkala Hermiona smutne, keď sa dívala do zeme. „Je to krásne, ale aj veľmi ničivé. Máme niečo také výnimočné, Draco, ale tu sa asi náš príbeh končí...“

Naposledy sa naňho pozrela, kým sa od neho odmiestnila.

Draco tam stál celú minútu, kým si s plačom kľakol pred jej opustené dvere.

Tentoraz jej dal na výber.

Lenže nečakal, že si vyberie možnosť bez neho...

Obloha bola sivá a tmavá, keď zdvihol zrak, ale nepršalo.

Zdvihol ruku, aby videl zdroj kvapky z jeho trasúcej sa ruky, a cítil, že je z jeho očí.

Nie.

Neplakal kvôli tejto situácii.

Neplakal preto, že ho opustila.

„Usilovne sa o ne snažíme, ale niekedy veci, po ktorých najviac túžime, nie sú práve tie, ktoré sú nám určené, vieš. Zrazu som si uvedomila, že je to tak lepšie, lepšie je byť radšej svetluškou ako hviezdnou muškou.“

Rozplakal sa, pretože ju musel nechať odísť.

Musel ju oslobodiť.

Pretože svetluška by nikdy nemohla byť skutočne šťastná v malej, prázdnej, stiesnenej fľaši.

O niekoľko dní neskôr sa pre malú Rosie objavilo nové srdce.