Preklady fanfiction Harryho Pottera

1. kapitola

„Vstúpte.“ Profesorka McGonagallová vstala, aby privítala druhého študenta Rokfortu, ktorý sa zúčastní na výmennom pobyte, keď začula jeho rýchle zaklopanie na jej dvere. Keďže tušila, akú reakciu vyvolá jeho príchod, snažila sa zachovať čo radostný a nenútený tón: „Ach, pán Malfoy, verím, že váš návrat do školy prebehol bez problémov.“

„Áno, profesorka, vlastne ma práve vysadil môj otec. Je mi ľúto, že som nestihol Rokfortský expres, ale otcove záležitosti nás zdržali dlhšie, ako sme predpokladali.“ Odkedy počas letných prázdnin dostal list od zástupkyne riaditeľa, v ktorom mu oznámila, že ho vybrali do beauxbatonsko-rokfortského výmenného programu, Draco sa nevedel dočkať prvého septembra. Celé dva mesiace vo Francúzsku na inej škole a s inými študentmi, a čo je dôležitejšie, ďaleko od toho Harryho Pottera a jeho fanklubu. Jeho rodičia boli veľmi hrdí. Rokfort na tento výmenný pobyt posielal len svojich najlepších všestranne nadaných študentov a skutočnosť, že bol len žiakom šiesteho ročníka, mu dodávala pocit ešte väčšej výnimočnosti. Nemohol sa dočkať, ako Potterovi votrie do tváre, že si vybrali Malfoya. No keď nakukol vedľa profesorky McGonagallovej, jeho očiam sa naskytol veľmi nevítaný pohľad. „Čo tu robí ona?“

Hermiona Grangerová vyskočila zo stoličky v okamihu, keď počula Dracov ťahavý hlas, a zvrtla sa, neveriac vlastným ušiam: „Čo myslíš tým 'Čo tu robí ona? Čo tu robíš ty?“ Kým čakali, profesorka McGonagallová jej vysvetlila, že hoci bývalo zvykom, že na výmenný pobyt ide len jeden študent, tento rok sa v snahe rozvíjať pozitívne vzťahy medzi čarodejníckymi školami vybrali dvoch študentov. Učiteľka sa však nikdy nedostala k tomu, aby Hermione povedala meno druhého študenta. Keď si to uvedomila, prosila profesorku McGonagallovú: „Prosím vás, pani profesorka, nepovedzte mi, že ON je ten druhý študent, ktorý ide na výmenu? Prosím, povedzte mi, že je to nejaká strašná nočná mora a nebudem celé dva mesiace každý deň odkázaná na Malfoya?“

„Tak tým sa to vysvetľuje,“ odvetil Draco s nádychom nadradenosti, „Máš to pomýlené, Grangerová. Ja nie som ten 'druhý'. Ja som ten jeden 'jediný'. Na výmenu ide len jeden študent, a keďže ja som jednoznačne prvá voľba, ty si len náhradník.“ Keďže vedel, že tým sa vec očividne vyjasnila, prešiel k miestu, ktoré Hermiona práve uvoľnila, sadol si naň a položil si klobúk na stoličku vedľa seba. „Dobre, profesorka, kedy odchádzame?“

Jeho drzosť a arogancia dosiahla nové rozmery. Práve keď sa Hermiona chystala povedať Dracovi, kam si môže strčiť svoj špicatý klobúk, zástupkyňa riaditeľa buchla rukou o stôl a spôsobila, že obaja trochu nadskočili, lebo zvuk sa rozľahol po miestnosti.

„To stačí,“ povedala prísne, „dúfam, že počas nášho pobytu v Beauxbatons sa budete obaja správať slušnejšie, pretože budete OBAJA reprezentovať Rokfort a ja nebudem akceptovať nič iné ako vaše najlepšie správanie.“ Očami blúdila sem a tam medzi ohromenými výrazmi mladých tvárí pred sebou. Spokojná, že teraz má ich pozornosť, vysvetlila: „Zvyčajne každá škola posiela na výmenný program len jedného zástupcu, avšak vaše žiadosti boli veľmi pôsobivé, a tak sme sa rozhodli, že do Francúzska pôjdete obaja.“

Draco chcel protestovať, ale McGonagallová zdvihla ruku, aby ho umlčala. „O tom sa nebude diskutovať, pán Malfoy. Rozhodnutie je konečné a žiadne protesty vášmu otcovi ho nezmenia.“ Zdalo sa, že mierne zbledla, keď pokračovala: „A vo svetle nedávnych udalostí je dôležitejšie ako kedykoľvek predtým udržiavať otvorené komunikačné linky medzi všetkými čarodejníckymi spoločenstvami.“

Hermiona vedela, čo má na mysli. Nebolo žiadnym tajomstvom, že Voldemort v poslednom roku získaval na moci, odkedy pravda okolo udalostí z Trojčarodejníckeho turnaja pomaly prenikala do magickej komunity. Opatrenia, ako bol výmenný program študentov, boli nevyhnutné, aby sa uchovala podaná ruka dobrej vôle. Ale prečo, ach prečo, musela ísť s Malfoyom?

Profesorka McGonagallová, považujúc ich mlčanie za znak súhlasu, začala preberať detaily ich cesty a podrobnosti o tom, čo sa bude diať počas nasledujúcich dvoch mesiacov. Predmety, trasy, rozvrhy a podobne. V hlavách im plávala nedôvera z tohto najnovšieho vývoja a z McGonagallovej diskusie nepočuli takmer ani slovo. Obaja, Draco aj Hermiona, mali pocit, že sa k nim zachovali nespravodlivo.

* * * *

„Tak ako chutí tvoje posledné jedlo bez Draca na dva mesiace?“

„Prosím ťa, Ron, snažím sa jesť,“ odvrkla Hermiona a pozrela sa k slizolinskému stolu. „Už tak mi je dosť zle. Nepotrebujem, aby si mi neustále pripomínal, že aj on ide na Beauxbatons.“ Hermiona odložila vidličku na tanier s obedom na znak kapitulácie a poposadla dozadu. „A aby toho nebolo málo, McGonagallová nám ani nedovolí použiť na cestu tam prenášadlo. Takže okrem dvoch mesiacov s ním musím vydržať aj šesťhodinovú cestu vlakom v jednom kupé.“ Z nejakého dôvodu sa Hermiona nedokázala prinútiť ani vysloviť JEHO meno nahlas. Zdvíhal sa jej žalúdok pri pomyslení na to, ako sa dopracoval k takejto pozoruhodnej príležitosti. Vedela len, že ju nezískal len vďaka svojim zásluhám. Jeho rodina musela urobiť niečo, čo mu zaručilo miesto na výmene. Hermiona stále hľadela na slizolinčanov, keď zdvihol vidličku a zachytil jej pohľad. Neodvrátil zrak. Sivé oči sa upierali na jantárové. Ani jeden sa nepohol.

Z diaľky sa k nej predral Harryho hlas: „Hermiona, prečo ťa McGonagallová núti ísť vlakom? Myslel som si, že ťa má rada. Toto znie skôr ako trest než ako príležitosť.“

Ron súhlasne prikývol. „Ja viem. Radšej by som sa vybral s tryskochvostým škrotom na prechádzku Zakázaným lesom, aby som sa stretol s Aragogom, než aby som musel celý deň sedieť vo vlaku v kupé s Malfoyom.“

Pokrútila hlavou: „Netuším, prečo to robí. Len vravela niečo o tom, že prenášadlá sú na také dlhé vzdialenosti a s takým množstvom batožiny nespoľahlivé.“

„No, mne to znie ako kopa nezmyslov,“ ozval sa Ron. „Ale pozri sa na to z tej lepšej stránky, možno by si mohla využiť ten čas a spýtať sa McGonagallovej, ako premeniť Malfoya na fretku. Ten vzhľad mu veľmi pristane.“ Spomienka vyvolala na Hermioninej tvári prvý úsmev tohto dňa.

Všetci traja sa smiali, zatiaľ čo Malfoy sa na to pozeral, stále neveriac, že Rokfort vysiela ako zástupcu školy čarodejnicu narodenú u muklov. Vedel, že je to pre ňu s najväčšou pravdepodobnosťou akt dobročinnosti, prípadne len propagácia v týchto temných časoch. Akýsi pokus o zachovanie si tváre v štýle my-máme-radi-muklov. Buď to, alebo na to riaditeľa naviedol Dumbledorov zlatý chlapec. To by bolo pre Pottera typické, aby mu prekazil šancu ukázať, že Malfoyovci sú to najlepšie, čo Rokfort môže ponúknuť. Keď sledoval, ako sa chrabromilská trojka na niečom hystericky smeje a Hermiona si hádže husté kučeravé vlasy cez plece, matne začul, ako sa ho Goyle niečo pýta, a vytrhlo ho to zo zamyslenia. „Čo si povedal?“

„Pýtal som sa, čo sa píše v liste tvojho otca. Môže urobiť niečo, aby jej zabránil odísť?“ zamrmlal Goyle a trhol hlavou smerom k chrabromilskému stolu.

Draco sa narovnal na stoličke a vrátil sa k snahe zjesť obed: „Nie. Otec povedal, že to už nie je v jeho moci.“ Keďže nechcel, aby to vyzeralo, že jeho rodina má menšiu moc ako predtým, Draco pokračoval: „Ale to len preto, že je tak tesne pred cestou. Teraz je už neskoro na to, aby sme zrušili prípravy. Zapamätaj si moje slová, za túto nehoráznosť pošle všetkým riaditeľom škôl ostro formulované listy.“ Draco však vedel, že to nič nezmení.

Aj keď Voldemorta na konci štvrtého ročníka oživili, Dracov otec neprešiel na temnú stranu, ako všetci predpokladali, ako Potter klamal. Jeho otec bol, samozrejme, stále rešpektovaný, ale ľudia pri ňom stále váhali a mali obavy, akoby mohol využiť najmenšiu informáciu a utiecť za svojím bývalým pánom. Draco chápal, že sa ľudia boja, ale Voldemortovo znovuzrodenie sa odohralo pred vyše rokom. V hĺbke srdca vedel, že jeho otec by sa nikdy dobrovoľne nepodieľal na niečom takom chladnokrvnom, ako je bezohľadná vražda nevinného študenta, akým bol Cedric Diggory. Jednoducho to nemohol byť on.

* * * *

Vo vstupnej hale ju už čakala znepokojene vyzerajúca profesorka McGonagallová a arogantne sa tváriaci Malfoy. Hermionino lúčenie trvalo dlhšie, než očakávala. Objala Rona na rozlúčku a ten si ju ešte trochu doberal, že sa zasekla s Malfoyom. To podpichovanie ju však netrápilo. Vedela, že je to len Ronov spôsob, ako dať najavo, ako veľmi mu bude chýbať, keď tam dva mesiace nebude. Potom objala Harryho, trochu dlhšie a trochu pevnejšie. Jeho rozstrapatené vlasy ju pošteklili v nose a ona sa zhlboka nadýchla, nechcela zabudnúť na sladkú vôňu, ktorá patrila Harrymu. Obaja jej sľúbili, že jej budú verne posielať sovy, ale mala pochybnosti, ako dlho im toto vyhlásenie vydrží. Odstúpila od Harryho a zadívala sa na svojich dvoch najlepších priateľov, pričom si zúfalo želala, aby jeden z nich bol tým druhým študentom na výmennom pobyte. Naozaj sa na blížiacu sa cestu vlakom tešila ešte menej ako Malfoy. Nemohla sa dočkať, kedy opäť uvidí Francúzsko a bude študovať v Beauxbatons, pretože to bola naozaj veľká česť, že ju vybrali do programu ako študentku šiesteho ročníka. Ale na tom, ako na ňu Malfoy celý čas počas obeda hľadel, bolo niečo znepokojujúce. Bolo to také intenzívne, že zabudla, že je tam s nimi hala plná študentov.

Cesta sa začala vlastne celkom fádne, v kupé nepadlo takmer ani slovo. Profesorka McGonagallová si ešte raz prezrela ich denný program a potom odišla z kupé, aby sa porozprávala so sprievodcom, a nechala Hermionu a Draca v kupé. Samých.

Kým sa s nimi McGonagallová rozprávala, Draco a Hermiona sedeli vedľa seba. Sotva sa dvere kupé zavreli, Hermiona sa presunula na druhú stranu a zaujala profesorkino miesto. Teraz sedela priamo oproti nemu. To bola veľká chyba. Draco mal už asi dvadsať minút zatvorené oči a Hermiona sa pristihla, že ho pozoruje, ako spí, pokojne a nenápadne. Vyzeral tak inak, a to nielen v tom zvyčajnom zmysle „keď spí, vyzerá tak pokojne“. Hermiona si nemohla prestať všímať, ako toto leto Malfoyovi prospelo. Na nose mal niekoľko pieh od toho istého slnka, ktoré mu odfarbilo vlasy na nápadne svetlú blond. Keď sa prekrikovali v kabinete profesorky McGonagallovej, všimla si, že vyrástol asi o tri palce a jeho hlas sa výrazne prehĺbil. Jeho telo sa stalo vyvinutejším, zrelším. Dobre to ladilo s jeho tvárou, ktorá už nebola taká špicatá a ostrá, ale hladšia a jemnejšia. Keď sledovala, ako sa mu čeľusť sama zatína a uvoľňuje, nemohla si nevšimnúť, aké jemné sa zdajú byť jeho pery. Na druhej strane, povedala si, nie je to tak, že by som niekedy predtým strávila veľa času zapamätávaním si detailov Malfoyovej tváre. Vďaka Bohu, že tu nie sú Harry a Ron, aby to videli, usmiala sa.

„Vieš, to, že si myslíš, že niekto spí, ešte neznamená, že je menej strašidelné, keď naňho tri hodiny zízaš.“ Dracovi sa otvorili oči, keď sa mu na slnkom zaliatej tvári rozhostil vedomý, nadutý úsmev.

Do čerta, pristihol ma! Hermiona si vynadala, že nechala oči príliš dlho spočinúť tam, kde vedela, že by nemali. Keď jej tvár sčervenala do sýto karmínovej farby, odvetila prvú vec, ktorá jej napadla: „Neboli to tri hodiny.“ Previnilo sa odvrátila. „Bolo to len pár minút.“ Priznanie sa jej skotúľalo z pier skôr, ako ho stihla zastaviť, a ona si zaborila tvár do dlaní v márnej snahe skryť tvár, ktorá rýchlo nadobúdala ešte hlbší odtieň červenej.

Dracov úsmev sa ešte viac rozšíril, pretože nedokázal odolať príležitosti. „Neboj sa, Grangerová,“ ubezpečil ju a ani sa nesnažil zakryť svoju samoľúbosť, „bol by som ten posledný, kto by niekomu povedal, že sa ti páčim. Koniec koncov, mám predsa povesť, ktorú treba brať do úvahy.“ Bol na koni. „Musím však priznať, že ma to trochu prekvapilo. Teda, som diabolsky pekný a tak,“ naklonil sa dopredu a odtiahol Hermionine ruky, aby sa jej mohol pozrieť priamo do zdesenej tváre, „ale nemám na čele škaredo vyzerajúcu jazvu, ktorá by ti imponovala.“ Podľa jej reakcie vedel, že trafil správne tlačidlo.

V skutočnosti nečakal, že ju tak rýchlo vyprovokuje. Na Weasleyho sa vždy dalo ľahko zatlačiť, ale Hermiona bola zvyčajne oveľa tvrdšia. Musel som sa naozaj dotknúť nejakého citlivého miesta, pomyslel si, keď v ňom toto odhalenie vyvolalo ostrý záchvev. Má rada Pottera, uvedomil si, a z nejakého dôvodu ho to znepokojilo. Možno to bolo tým, že Hermiona nebola jediná, kto v to popoludnie naňho pozeral. Vlastne jediný dôvod, prečo mal predtým zavreté oči, bol ten, že to bol jediný spôsob, ako si vedel zabrániť, aby ju nepozoroval. Vo vlaku bolo teplo a Hermiona si vyzliekla školský habit, kým sa s nimi profesorka McGonagallová rozprávala. Na sebe mala krátku khaki sukňu a bielu bavlnenú blúzku. Práve tá blúzka to spôsobila. Dracovi sa tieto prekvapivo jednoduché kúsky oblečenia vždy zdali na ženách nesmierne sexi a nemohol z nej odtrhnúť oči. Keď profesorka už asi po miliónty raz preberala ich plány, Hermiona si neprítomne prekrížila a rozkrížila nohy, keď sedela vedľa neho. Stále kývala pravou nohou hore a dole, nohu si ležérne prehodila cez ľavé koleno. Mala také dlhé a pekne vypracované nohy. Bolo to hypnotické. A potom sa jej ruka v bielej bavlnenej blúzke dotkla jeho ramena a bolo toho príliš veľa. Zavrel oči, aby sa nemohol pozerať. Vycítil ako vyskočila zo sedadla a presunula sa na opačné sedadlo. Kupé sa mu potom zdalo chladnejšie. Keď si uvedomil, že naňho hľadí, žalúdok sa mu niekoľkokrát prevrátil. Napokon, keď si vynadal, že sa tak rozčúlil kvôli Hermione Grangerovej, prešiel späť k ich osvedčenému vzťahu nepriateľstva. Nemohol si pomôcť. Do čerta, prečo musia byť jej oči také žiarivé?

Hermiona vytrhla ruky z jeho zovretia, naklonila sa dopredu, takže boli od seba len niekoľko centimetrov, a s oceľovým odhodlaním odvetila: „Harry nepotrebuje nič, aby na ľudí zapôsobil. A nemusí nikomu nič dokazovať, pretože, či už má jazvu, alebo nie, vždy bude lepším mužom ako ty. A ty to vieš.“ Keď videla, ako Malfoy zbledol, pridala poslednú poznámku, aby si to vynahradila. „Bez ohľadu na to, koľko ľudí sa ty alebo tvoj drahý otec pokúsite podplatiť alebo zastrašiť, aby si mysleli niečo iné.“

Profesorka McGonagallová odtiahla dvere do kupé a rozčúlila sa pri pohľade, ktorý ju privítal: dvaja študenti vybraní, aby reprezentovali dokonalosť a hrdosť Rokfortu, sa prebodávali pohľadmi. Toto bola posledná kvapka. „Tak dosť!“ zvolala. „Mám dosť vašich malicherných hádok a prestanú skôr, ako vystúpime z tohto vlaku.“ Zhlboka sa nadýchla a dodala: „Nebola som úplne úprimná, keď som vyhlásila, že prenášadlá nefungujú na také veľké vzdialenosti, pretože fungujú. Povedala som to preto, lebo som dúfala, že dlhá cesta vlakom vám obom umožní vyriešiť vaše nezhody bez môjho zásahu. Keďže ani jeden z vás nie je ochotný vyvinúť čo i len najmenšie úsilie, predpokladám, že je potrebné prijať okamžitejšie opatrenia.“ Začala sa prechádzať po kupé. „Na najbližšej zastávke vlaku vás oboch pošlem späť na Rokfort s prenášadlom, ktoré som si so sebou priniesla pre prípad, že by to bolo potrebné. Dúfala som, že to až sem nedôjde, a mrzí ma, že nevidíte možnosti, ktoré tento program ponúka, a namiesto toho sa rozhodnete neustále sa hádať a podpichovať jeden druhého. Ale k tomu už nedôjde, namiesto vás pošleme dvoch náhradníkov, ktorí sa so mnou stretnú vo Francúzsku. Obaja sa vrátite na Rokfort.“ Toto oznámenie vyvolalo presne takú odozvu, v akú dúfala, pretože neexistovalo žiadne prenášadlo, ani náhradníci, ani žiadny záložný plán.

Draco aj Hermiona zhodne vyskočili na nohy a obhajovali sa, pretože ani jeden z nich nechcel čeliť poníženiu, že ich pokarhajú a vrátia už po niekoľkých krátkych hodinách. Profesorka McGonagallová im v očiach videla zúfalstvo. Ich potreba dosiahnuť úspech prevážila nad vzájomnou nenávisťou. Draco a Hermiona boli dvaja z najbystrejších študentov, akých kedy učila. Výmenný program bol náročnou dvojmesačnou skúsenosťou a profesorka McGonagallová vedela, že ak budú spolupracovať, a nie pracovať proti sebe, dokážu veľké veci. Ich spoločná práca presahovala získavanie ďalších ocenení pre Rokfort. Ak by čistokrvný čarodejník (a navyše Malfoy) dokázal pracovať spolu s čarodejnicou narodenou v muklovskom prostredí a predstavovať jednotný front pre svoju školu, potom profesorka McGonagallová vedela, že je tu nádej do budúcnosti.

Po sľube, že sa budú správať slušne, po prísahe, že sa nebudú hádať, a po ponuke úplne novej súpravy bŕk (vďaka Malfoyovi) McGonagallová predstierala, že ju ich argumenty presvedčili. Tajne však ďakovala svojim šťastným hviezdam. Konečne ich upokojila a usadila na miesta, a potom nasadila ten najprísnejší výraz, aký dokázala. „Dobre. Obaja môžete zostať.“ Obaja študenti si s úľavou vydýchli, pretože profesorka McGonagallová v duchu urobila to isté. Bojovne sa  na seba pozreli a potom sa rýchlo odvrátili. Hermiona sa prehrabala v taške a vytiahla veľkú knihu o magických dejinách Francúzska a krátko nato do nej zaborila hlavu, neodvážiac sa zdvihnúť zrak, zatiaľ čo Draco uprene hľadel von oknom vlaku a ani raz sa nepozrel na svoju spolucestujúcu. Profesorka McGonagallová vedela, že nasledujúce dva mesiace budú pre jej dvoch mladých študentov veľkým dobrodružstvom a že by sa mohli urobiť veľké kroky k vytvoreniu spojenectva, a potom si ticho vzdychla: Pokiaľ sa skôr nezabijú.