Preklady fanfiction Harryho Pottera

2. kapitola ZMRZLINA A METLY 

1. časť

Draco čítal pri raňajkách Denného proroka a popíjal čaj, zatiaľ čo domáci škriatok Theo podával Isabelle raňajky s palacinkami a ovocím. Opatrne odložila ťažkú striebornú vidličku, zopla si ruky a položila ich na stôl.

„Ocko?“ spýtala sa a snažila sa upútať jeho pozornosť.

„Áno?“ pokračoval v čítaní svojich novín.

„Dnes je môj prvý tréning. Vieš, pretože už je leto.“

„Tréning čoho, Issy? Baletu?“ spýtal sa.

„Nie,  metlobalu,“ odpovedala. Okamžite odložil noviny a takmer vypľul čaj. Pozrel sa na ňu a ona mu pohľad opätovala. Moje dievčatko hrá metlobal?

„Hráš metlobal? Prečo si mi to nepovedala?“

Pokrčila plecami.

„Nepýtal si sa.“

„Vieš, hral som metlobal.“ Dúfal, že to na ňu urobí dojem.

„Ja viem. Mama mi to povedala.“

„Ach. Nepotrebuješ novú metlu alebo niečo?“ ponúkol sa a chcel pokračovať v konverzácii, keď konečne našli niečo, čo mali spoločné.

„Nie. Pred pár mesiacmi som dostala novú. Potrebujem však odviezť do parku. Tam máme tréning.“

„No iste. O koľkej?“ spýtal sa a pozrel na hodinky. Znova pokrčila plecami.

„Neviem. Mama ma zvyčajne brávala po obede.“

„Dobre teda, pôjdeme po obede.“

„Dobre,“ súhlasila.

****

„Hermiona...“ povedala Molly, úplne ohromená tým, kto stál v jej dverách po piatich rokoch mlčania. Bolo na nej niečo iné. Nebola tučná, ale zakrivená a mala viac ženský vzhľad. Jej šaty boli úhľadné, pretože Hermiona sa o svoje oblečenie vždy dobre starala. V jej čele boli vrásky obáv a niečo, čo dokázala odhaliť iba iná matka. Pri pohľade na ňu Molly vedela povedať; prešla materstvom.

„Je mi ľúto, že som sa k tebe dostala takto, Molly, ale presťahovali sme sa späť do Anglicka a...“ začala Hermiona.

„My?“ spýtala sa. Nicky vykukol spoza matkiných nôh a Molly zalapala po dychu.

„Preboha! My. Je tvoj?“ Hermiona prikývla, keď Nicky vyšiel úplne spoza nej. Kedy...?“ Hermiona sklopila pohľad a Molly pochopila. „No, je dosť času na to, aby sme to prediskutovali neskôr, prosím, poďte ďalej.“

„Ďakujem.“ Hermiona vstúpila do známeho domu a ťahala Nickyho vedľa seba.

„Je ešte niekto doma?“ spýtala sa.

„Ach áno, Ginny je doma a Ron s Harrym sa čoskoro vrátia z práce. Každý deň sa vracajú na obed,“ odpovedala Molly.

„Mami? Kto je tu?“ Ginny vošla do obývačky, do ktorej Molly uviedla Hermionu. Iba Nicolas si sadol. „Ach, Merlin,“ zareagovala keď videla Hermionu stáť uprostred miestnosti. Keď k nej pribehla a chytila ju za ramená, denník jej nešetrne spadol na zem.

„U Merlina, si to naozaj ty?“ spýtala sa a oči sa jej zaliali slzami.

Hermiona prikývla. Obe dievčatá sa silno objali. Ginny otvorila oči a stále zvierala Hermionu. Malý hnedovlasý chlapec sa na ňu pozeral s roztomilým úsmevom na tvári.

Ginnine oči sa rozšírili do veľkosti podšálok a pomaly sa odtiahla od Hermiony. Hermiona postrehla znepokojený výraz na Ginninej tvári, a tak sa otočila, aby zistila, že sa ešte viac usmial a zachichotal sa.

„Ahoj!“ pozdravil. Hermiona sa ospravedlňujúco pozrela späť na Ginny a pokúsila sa ju prinútiť, aby si sadla.

„Viem, že som ti to mala dať vedieť Gin, ale ja-“

„Dash mi dáva vedieť, Hermiona! Mala si prísť rovno domov! Dieťa! Mala si dieťa! Teda, predpokladám, že je tvoj!“

Hermiona si položila ruku na tvár a masírovala si spánok. „Je. Je môj. Volá sa Nicolas, ale je rád, keď ho volajú Nicky. Má päť.“

„Kto je otec?“ spýtala sa a jej tvár začala mäknúť, keď sa na ňu Nicky naďalej chichotal.

„Connor Marsden. Pamätáš si chlapíka, s ktorým som chodila, keď som prišla domov na prvé Vianoce?“

„Takže si vydatá?“ spýtala sa Ginny. Teraz to bola Hermiona, kto si potreboval sadnúť.

„Odišiel potom, čo som mu povedala, že som tehotná. Odvtedy som ho nevidela, ani od neho nedostala žiadnu správu.“ vysvetlila. Molly si sadla vedľa Nickyho a pohladila ho po vlasoch.

„Prečo si neprišla domov, Hermiona? Už ťa považujem za svoju dcéru, vždy som to robila, mohla si tu bývať s nami a my by sme ti pomohli.“

„Ďakujem, Molly, ale bolo to niečo, čo som potrebovala zvládnuť sama. Zostala som v škole, kým sa na Halloween nenarodil, a potom sme začali náš spoločný život. Je to absolútny klenot, je taký šikovný. Vedeli ste, že jeho prvé slovo bolo 'kniha'?“ povedala Hermiona. Molly  a Ginny sa usmiali.

„Samozrejme, že bolo. Som si istá, že je po tebe, vyzerá presne ako ty. Bude to najmúdrejšie dieťa v škole, ak bude mať čo i len polovicu tvojej inteligencie,“ povedala Molly.

„Takže je teda... magický?“ spýtala sa Ginny.

„Ach áno, je. Má talent na to, aby veci zmizli, najmä jeho zelenina.“ Tri ženy sa zasmiali.

„Takže,“ začala Hermiona vážnejším tónom. „Ako si myslíte, že chlapci prijmú novinky?“ spýtala sa a pritiahla si Nickyho do lona.

„Ron a Harry? No, myslím, že Harry to pochopí, ale Ron možno nebude taký pokojný. Som si istá, že bude chcieť vystopovať Connora a odtrhnúť mu hlavu, ale malo by to byť v pohode. Je to predsa tvoje dieťa.“ Ginny sa zastavila a pozrela na Nickyho. „Okrem toho, kto by mohol nemilovať túto tváričku?“ Zacukrovala, položila mu ruku pod bradu a usmiala sa naňho. „Si skutočne úžasná, Miona, vychovávaš dieťa úplne sama a môžem dodať, že také skvelé.“

Molly sa postavila. „Nuž, každú chvíľu by sa mali vrátiť, takže idem robiť obed,“ ospravedlnila sa.    

Dve mladé ženy sa k sebe otočili a Ginny siahla po Hermioninej ruke.

„Neverím, že si matka.“

„Viem, že je to neuveriteľné, však?“

„Bolelo to?“

Hermiona zaklonila hlavu. „Uf, bolo to najhorších jedenásť hodín v mojom živote, ale stálo to za to,“ odpovedala, hladiac láskyplne Nickyho chrbát.

„Nemôžem uveriť, že tam len sedí a usmieva sa, keď rozprávaš. Väčšina detí by pobehovala všade okolo a spôsobila by rozruch,“ čudovala sa Ginny.

„Je to skvelé dieťa. Doma si sám celé hodiny číta. Niekedy neviem, koľkému z toho, čo číta, skutočne rozumie, ale potom si spomeniem, kto sú jeho rodičia, a nie je to žiadne prekvapenie. Connor bol tiež mimoriadne sčítaný.“  Ginny prikývla. Obe dievčatá chvíľu zostali ticho, kým Ginny znova neprehovorila.

„Je mi veľmi ľúto, že ti to urobil, Hermiona. Nemala si si tým prejsť sama.“ Hermiona uhladila Nickyho vlasy dozadu a pobozkala ho na čelo.

„Možno nie, ale pozri sa na nás, dopadli sme dobre.“

„Lepšie ako dobre, si fantastická! A mimochodom, vyzeráš skvele!“

„Ďakujem. Tento malý chlapec ma drží v pozore a neustále sa hýbem.“ Hermiona sa zasmiala.

„MAMA! Sme doma!“ Z kuchyne sa ozval známy hlas.

„Perfektné! Práve ste prišli na obed,“ začuli Ginny a Hermiona Molly povedať. Keď Nicky počul 'obed', zoskočil z matkinho lona a rozbehol sa smerom do kuchyne.

„Nicky, nie!“ Vstala, aby ho nasledovala.

Harry s Ronom práve vošli dnu a chystali sa sadnúť si na lahodný obed, ktorý Molly pripravila, keď začuli dupot malých nožičiek, ktoré prichádzali chodbou. Nicky vbehol do kuchyne, ale zastavil sa, keď uvidel ľudí, ktorých nepoznal.

„Ach, Ron, kto je ten malý?“ spýtal sa Harry a zvedavo hľadel na Nickyho.

„Neviem, ale vyzerá tak trochu ako...“

„Hermiona.“ Harry vzhliadol.

„Áno, trochu tak vyzerá.“ čudoval sa Ron.

„Nie, Ron. Hermiona.“ Ron vzhliadol, aby zistil, o čom hovorí, a ocitol sa tvárou v tvár Hermione.“