Preklady fanfiction Harryho Pottera

5. kapitola Pekný obrázok 

„DRACO!“ skríkla Hermiona. Práve vošla do jeho domu a skríkla jeho meno, keď vybehla po schodoch do spálne. Nahliadla dnu, ale nevidela nič okrem neustlanej postele z ich nočných aktivít. Späť dole skúsila knižnicu, ale ani tam nebol. Zdalo sa, že ich dom je prázdny. S povzdychom sa premiestnila do vlastného bytu, stála uprostred obývačky a nebola si istá, čo ďalej. 

„HERMIONA!“ zakričal Draco a rozbehol sa po dome hľadajúc ju. Minul ju asi o päť sekúnd. Uvedomil si, že je prázdny, lámal si hlavu a snažil sa niečo vymyslieť. ...Mellowood Flats, Surrey, izba 4B... Adresa mu preletela mysľou. „Musí tam byť,“ pomyslel si v duchu. „Musí tam byť.“ 

Hermiona sa práve chystala vrátiť do parku, keď za sebou začula buchot. Otočila sa a uvidela udýchaného Draca, s vlasmi v očiach. 

„Hermiona...“ vydýchol. 

„Draco.“ Na tvár jej skĺzol malý úsmev. Dvoma dlhými krokmi prešiel cez miestnosť a držal ju v náručí. Ich pery sa spojili a vášnivo sa bozkávali. Draco objal Hermionu a zdvihol ju, aby ho mohla oblapiť nohami. Posunul ruky nadol pod jej zadok, aby ju mohol pevnejšie držať, pomaly sa od seba odtiahli a pozreli sa na seba. 

„Milujem ťa Draco Malfoy,“ zašepkala Hermiona. Slová boli hudbou pre jeho uši. 

„Aj ja ťa milujem Hermiona... tak veľmi.“ Položil ju na zem a znova ju pobozkal. Pripomenulo mu to úplne prvý bozk spred šiestich rokov na gauči v riaditeľni. Pri tej spomienke sa usmial na jej perách a cítil, ako sa jej pery krivili nahor, keď si spomenula na to isté čo on. Toto bolo správne, takto to malo byť. Natiahla ruky hore a okolo jeho krku, prispôsobila sa mu a ruky okolo pása ju pritiahli bližšie. Chvíľu tak zostali, objímali sa a pocit byť v teplom objatí toho druhého, im stačil na to, aby sa naplnili všetkou láskou, ktorá im chýbala. Draco pomaly šúchal Hermionu po chrbte v malých kruhoch, čo spôsobilo, že si zhlboka povzdychla. 

„Za čo to bolo?“ spýtal sa a mierne sa odtiahol, aby sa jej mohol pozrieť do očí. Zovrela mu tvár oboma rukami a hlboko sa zahľadela do jeho nádherných modrosivých očí. 

„Ľúbim ťa. Za to to bolo. Milujem ťa. Ľúbim ťa ja...“ prerušil ju ďalší jemný bozk. Bol kratší ako ostatné, ale hovoril za všetko. 

„Aj ja ťa milujem. Viac, než si kedy budeš myslieť, a už ťa nikdy neopustím. Ani teba, ani Nickyho...“ Jeho oči sa rozšírili a krátko nato aj Hermionine. 

„Ach bože, deti!“ spanikárila. „Úplne som zabudla!“ Premiestnili sa späť do parku, kde objavili Ginny, ako ukazuje Isabelle a Nickymu malé kúzelnícke triky. Ginny, ktorá k nim kráčala ruka v ruke, zdvihla zrak a usmiala sa na nich. Ginny žmurkla na Hermionu, keď si sadla vedľa nej, a pritiahla si Isabelle do lona. Draco si sadol za Hermionu a ochranársky ju objal okolo pása. 

„Toto je ale malá bystrá Malfoyová, čo tu máš.“ povedala Ginny a zapletala Isabelle vlasy. 

„Áno, je po mne,“ prehovoril arogantne. 

„Keby si nezmaturoval ako druhý, vysmiala by som ťa za to.“ odvetila Hermiona zľahka. 

„Hej!“ Vykríkol a predstieral, že je urazený. Dospelí sa zasmiali. Nicky podišiel k matke a ukázal na Draca. 

„Mami?“ 

„Áno, Nicolas?“ 

„Je to môj nový otec?“ opýtal sa zvedavo. Hermiona bola celkom zaskočená synovou otázkou a nebola si istá, ako na ňu odpovedať. 

„Ehm... eh no ja-um...“ snažila sa nájsť správne slová. Draco ju zozadu pobozkal na rameno a Hermiona by mohla prisahať, že cítila, ako sa jeho pery usmievajú do je kože. 

„Preberieme to neskôr, tekvička.“ Hermiona bola konečne schopná dať rozumnú odpoveď. 

„Mám ťa rada.“ vyhlásila Isabelle z Ginnyinho lona v narážke na Hermionu. 

„Ďakujem.“ Oplatila jej to. „Tiež ťa mám rada.“ 

„Máš rada môjho ocka?“ spýtala sa zvedavo. Hermiona pozrela na Draca a usmiala sa. 

„Áno, veľmi ho milujem,“ povedala to Issy, no pozerala sa na Draca. Ten ju láskyplne pobozkal na líce. 

„No...“ povedala Ginny, posunula Isabelle z kolien a postavila sa. „Vidím, že už ma tu nepotrebujete, takže verím, že pôjdem nakupovať. Bavte sa.“ Usmiala sa a obula si topánky. Hermiona vstala, aby objala svoju najlepšiu kamarátku. 

„Ďakujem ti, Gin.“ 

„Nehovor o tom. Ale teraz mám na práci vlastné hľadanie chlapov,“ skonštatovala so zlomyseľným zábleskom v očiach. Hermiona sa zasmiala. 

„Ahoj, Gin.“ 

„Zbohom.“ Zamávala cez rameno. Hermiona sa posadila späť vedľa Draca a on jej prehodil ruku cez rameno a pritiahol si ju k sebe. Oprela si hlavu o jeho rameno a spoločne sledovali, ako sa ich deti hrajú na tráve pred nimi. 

„No nie je z nás pekný obrázok,“ poznamenal Draco. Hermiona sa zachichotala. 

„Áno, je.“ súhlasila a cítila sa šťastnejšia ako kedykoľvek predtým. 

Nasledujúci mesiac sa Hermiona a Nicolas presťahovali k Dracovi a Isabelle. Pre Nickyho toto sťahovanie bolo veľmi ľahké a okamžite si Draca obľúbil, keďže vlastného otca nikdy nepoznal. Isabelle však potrebovala trochu viac času. Hermiona to chápala a vedela, že Issy sa spamätá v pravý čas. Dovtedy budú len kamarátky.

****

Počas neskorého obeda s Hermioninými rodičmi koncom novembra toho istého roku, požiadal Draco Hermionu o ruku a tá s radosťou prijala. Prsteň bol ten istý, ktorý jej dal v siedmom ročníku. Pre istotu si ho schoval. Šťastný pár nechcel strácať čas zásnubami a svadbu naplánovali na Vianoce. Presne na Štedrý deň. 

Ráno v deň svadby sa Hermiona zobudila vo svojej spálni a keď sa pozrela von oknom, zistila, že všetko je zahalené do krásnej bielej prikrývky. Bola u svojich rodičov, zatiaľ čo Draco zostal doma a deti boli s Molly a Arthurom. Svadobné šaty úhľadne viseli na dverách a pri pohľade na ne cítila, ako v nej bublalo vzrušenie. Boli to nádherné šaty, klasické biele, bez ramienok. Hladko obopínali jej krivky elegantným a veľmi vkusným spôsobom. Po bokoch sa jej mierne rozširovali a vlnili až na zem. Natiahla si ruky okolo hlavy a spokojne zastonala. S omámeným úsmevom na tvári klesla späť pod našuchorenú perinu. 

„Dnes sa vydávam,“ povedala si nahlas pre seba. 

„Áno, miláčik.“ 

„Mami! Neuvedomila som si, že si vošla!“ Hermiona sa posadila a pozrela na matku. Podala Hermione šálku čaju a sadla si na okraj jej postele. 

„Si nervózna?“ spýtala sa. Hermiona pokrútila hlavou. 

„Vlastne nie som. Toto je to, čo chcem a som si tým istá. Viem, že ma Draco miluje a viem, že aj ja jeho. Zdá sa mi to... správne, vieš?“ odpovedala Hermiona a napila sa horúceho čaju. Jej mama múdro prikývla. 

„Áno, áno, rozumiem. A som za teba veľmi šťastná, Hermiona. Len chcem, aby si si spomenula...“ 

„Ach, mami, už nie , prosím...“ Hermiona prevrátila očami. 

„Chcem len, aby si si pamätala, milovala niekoho celým svojím srdcom, dôverovala mu svojím životom, ale nedovolila, aby ťa ovládal. Buď sama sebou.“ Povedala materinsky. „A o týchto medových týždňoch...“ 

„Mami, zastav sa. Mám už dve deti, naozaj chceš pokračovať v tej reči?“ Hermiona na ňu zdvihla obočie. Pani Grangerová sa pozrela na svoje ruky. 

„Nie, nie, myslím, že nie. V každom prípade Hermiona, dole na teba čakajú raňajky, keď budeš pripravená.“ Pobozkala Hermionu na čelo a odišla. Hermiona si vzdychla. Vydávam sa vydávam sa, vydávam sa, vydávam sa, vydávam sa, vydávam sa... pomyslela si s úsmevom. Vstala z postele, ospalo zišla dole a sadla k raňajkám vedľa svojho otca. 

„Dobré ráno, ocko,“ pozdravila a zahryzla do slaniny. 

„Dobré ráno, tekvička. Ako sa máš v dnešné pekné ráno?“ spýtal sa a prehrabával jej už aj tak strapaté vlasy. 

„Dobre,“ odvetila a pokračovala v jedení. 

„Neprepchaj sa, miláčik,“ varovala ju matka. „Bolo by hrozné, keby si bola príliš nafúknutá, aby si sa zmestila do šiat.“ 

„Viem, mami.“ 

„Kto ti teraz robí vlasy? Ginerva?“ spýtala sa jej matka zvedavo. 

„Áno, mami.“

„A ona je v... ako sa volala tá farba?“ opýtala sa s odkazom na šaty pre družičku. „Malinová hľuzovka.“ 

„Ach áno, to je pravda.“ Odhryzla si z toastu. 

„Je to celkom pekná farba, odviedli ste skvelú prácu pri výbere farebných paliet pre všetko.“ 

„Ďakujem, mami.“ 

„A čo teraz -“ 

„Preboha, Jane, daj tomu dievčaťu pokoj. Práve sa zobudila, a ak si chceš všetko prezrieť, stále máme všetky nákresy,“ zastavil ju pán Granger. Hermiona v duchu poďakovala otcovi za to, že umlčal jej matku. 

„No, idem sa obliecť a vezmem si šaty do kostola, potom odnesiem Isabelline šaty do Brlohu, takže predpokladám, že sa znova uvidíme, keď bude čas na …“ Odmlčala sa a slová jej ostali visieť na jazyku. „Keď príde čas, aby som sa vydala.“ Usmiali sa na ňu a išla hore. Obliekla si džínsovú sukňu a sveter a zamierila do kostola (bol v čarodejníckej komunite). 

****

„Ach, pani Malfoyová, tu ste. Ja som Sylvia, ukážem vám vašu izbu, kde sa môžete pripraviť pred obradom.“ Milo vyzerajúca žena, ktorá vyzerala na niečo okolo štyridsiatky. 

„Ach, ďakujem, ale viete, že ešte nie som pani Malfoyová...“ 

„Áno, áno, samozrejme, ale je to len otázka času, drahá.“ Viedla ju úzkou chodbou na samom konci otvorila drevené dvere. Zatlačením ich otvorila a uviedla Hermionu dnu, vzala šaty z rúk a zavesila ich na háčik. V rohu bola tmavá lesklá podlaha z tvrdého dreva a stolička pokrytá plyšovým vankúšom, na ktorej sa sedelo pred historický vyzerajúcim toaletným stolíkom. 

„Tam je toaleta,“ ukázala na ďalšie dvere naľavo od Hermiony. „A vždy odporúčame našim nevestám, aby použili toaletu predtým, ako si oblečú šaty. Minulý týždeň sa stal hrozný incident, nevesta si omylom ponorila vlečku šiat do toalety. Naozaj hrozné... družičky sa snažili vysušiť šaty s vysušovacími kúzlami a tie sa potom scvrkli...“ Pozrel sa na Hermionin znudený výraz a zastavila sa. „No, myslím, že to je všetko. Máte sa vydávať o druhej, je to tak?“ 

„Áno.“