Preklady fanfiction Harryho Pottera

5. kapitola

„Stále nemôžem uveriť, že si počas hry zaspal. A to hneď vedľa McGonagallovej. A to, ako vyskočila, keď si si oprel hlavu o jej rameno, akoby to bol mäkký, nadýchaný vankúš. No, to bolo na nezaplatenie, čo odo mňa znamená veľa, vzhľadom na to, že mám dosť peňazí na kúpu takmer čokoľvek.“ Draco sa tak veľmi smial, až mu po tvári stekali slzy. Bolo úžasné, že v autobuse akadémie od smiechu nespadol zo sedadla. Naposledy, keď sa tak veľmi smial, Longbottom postriekal Fungus elixírom seba a svojho vtedajšieho partnera, ktorým bol na Dracovu radosť Weasley. Pohľad na Rona, ktorý mu pred očami plesnivel, bude navždy patriť k Dracovým najcennejším spomienkam na Rokfort. Aj tento Filipov prešľap si určite odloží na nejaký daždivý deň. Kto by si bol pomyslel, že z takého vyciveného nosa môže vychádzať taký hromový chrapot?

Vracali sa z Valogne, čo bolo čarodejnícke mesto podobné Rokville, ale s jedným veľkým rozdielom. Vo Valogne bolo divadlo, a tak jedným z ich výletov bola návšteva mesta, aby sa zabavili a potom si pozreli neskoré predstavenie slávnej francúzskej čarodejníckej hry. Na výlet sa prihlásilo veľa študentov, a tak profesor Lemieux zariadil, aby dopravu zabezpečil školský autobus z Beauxbatons. Autobus akadémie bol veľmi veľký a priestranný. Vo vnútri bol priestrannejší, ako sa zdalo zvonku. Akosi sa doň zmestilo viac ako sto študentov, ale nikto sa nezdal stiesnený. Naopak, študenti a učitelia sa prechádzali po uličkách, rozťahovali sa po sedadlách a pohodlne sa povaľovali. Autobus mal sedadlá ako vo vlaku, takže ľudia mohli sedieť tvárou k sebe, a nie iba čelom dopredu.

Hermiona sedela s Filipom na sedadlách oproti Dracovi s Izabelou a musela si hrýzť vnútornú stranu líca, aby sa spolu s Dracom nerozosmiala. Filip bol taký zahanbený z toho, čo sa stalo, a taký nahnevaný na Draca za to ustavičné podpichovanie, že Hermiona nemala to srdce zraňovať jeho hrdosť ešte viac. Počas hry sa pokúsila štuchnúť Filipa do rebier, aby ho zobudila, ale jej pokusy boli márne. Mal veľmi zavčasu tréning metlobalu a niekoľkohodinový pobyt v zatemnenom divadle bol pre jeho čoraz ťažšie viečka príliš lákavý. Hermione sa podarilo udržať ho väčšinu času pri vedomí, ale keď sa hra blížila k dramatickému záveru, bola taká zaujatá tým, čo sa dialo na javisku, že na chudáka Filipa úplne zabudla. Herec, ktorý hral Luca, aristokratického, nafúkaného čarodejníka, práve prednášal srdcervúcu rozlúčku so svojou umierajúcou láskou, Dominikou, chudobným muklovským dievčaťom, keď Filip vydal hlasné zachrápanie, po ktorom nasledoval prekvapený výkrik zástupkyne riaditeľky. Len pomyslenie na to prinútilo Hermionu otočiť hlavu a vyzrieť von oknom, aby skryla úsmev, ktorý sa jej vkrádal na pery. Keď však počula Dracovo pokračujúce chichotanie, otočila sa späť a prísne sa mu pozrela do sivých očí, ktoré tancovali radosťou.

„To stačí, Draco. Mohlo sa to stať komukoľvek. Filip má o dva týždne veľmi dôležitý zápas a mimoriadne tvrdo trénuje.“

Filip bol príliš unavený na to, aby sa pustil do slovnej hádky s Hermioniným spolužiakom, a tak sa snažil Draca ignorovať, ale uvedomoval si aj to, že Dracove posmešky fungujú v jeho prospech, aby si Hermionu naklonil. Možno nebol najvnímavejší človek, ale nebol ani slepý. Všetkým v Beauxbatons bolo jasné, že po výlete do múzea Rosceaux došlo medzi oboma rokfortskými študentmi k drastickej zmene. Prvé dva týždne vo Francúzsku sa zdalo, že Hermiona a Draco sa navzájom sotva znášajú, no od výletu do múzea pred dvoma týždňami boli na Filipov vkus až príliš „kamarátski“. Dokonca si začali tykať. Trochu to zisťoval a od Izabely sa dozvedel, že Draco dostal záhadný list, ktorý jej britského krásavca zrejme rozrušil, ale odmietol sa s ňou o tom baviť. Niekoľko nocí po ich výlete, keď sa prechádzali, Filip Hermione nenápadne naznačil, že si Izabela robí starosti kvôli listu, ktorý dostal Draco. Povedal jej, že Draco sa o tom s Izabelou odmietol rozprávať, a že tú to znepokojuje. Hermiona však nonšalantne mávla rukou a odpovedala: „Ach, tamto. Už mi ho ukázal a riešime to. Povedz Izabele, že sa nemá čoho obávať.“ Keď to Filip počul, nemohol sa ubrániť údivu - na niekoho, o kom tvrdila, že nie je ani jej priateľ, sa jej zrejme Draco zveril s niečím veľmi osobným.

Vtedy si Filip uvedomil, že Draco je pre Hermioninu náklonnosť väčšou hrozbou, než si pôvodne myslel. Za posledné dva týždne sa niekoľkokrát pokúsila skrátiť ich študijné stretnutia alebo prechádzky s chabými výhovorkami, ale Filip mal jasný dojem, že chce byť len viac s Dracom. Upozorňoval ju na to, čo vyvolávalo dôrazné odmietanie, a vo výsledku zostávala s Filipom dlhšie, čo aj tak chcel. Bol oveľa múdrejší, než mu Draco kedy pripisoval, a existoval dôvod, prečo bol najvyhľadávanejším čarodejníkom na škole. Jeho talent sa neobmedzoval len na metlobalové ihrisko; Filip mal aj výborný inštinkt, pokiaľ išlo o opačné pohlavie.

Keď vycítil Hermionino rastúce rozrušenie z Dracových posmeškov, Filip využil príležitosť, natiahol sa k nej a preplietol si s ňou prsty. Toto jednoduché gesto napokon Dracov smiech uťalo. Hermiona sa nervózne pozrela na oboch chlapcov, ale ruku neodtiahla. Filip sa tiež pozrel na Draca, ale s výrazom triumfu.

Izabela skúmala scénu pred sebou všímavým okom. Od ich príchodu nadobudla pocit, že vo „vzťahu“ Draca a Hermiony je oveľa viac, než by si ktorýkoľvek z nich priznal. Už sa navzájom zlomyseľne nenapádali, ani nevyhrážali. Pohľady, ktoré sa medzi nimi striedali, boli príliš ohnivé na to, aby pramenili z odporu. Pristihla sa, že závidí Hermione, prostej, knihomoľskej, priamočiarej Hermione Grangerovej. Koľkokrát Izabela sledovala Draca s Hermionou, ako debatujú o historických udalostiach, právach domácich škriatkov a budúcnosti čarodejníckej spoločnosti? Izabela vedela, že ona dokáže zamotať hlavu, kamkoľvek príde, ale Hermiona mala schopnosť prinútiť ľudí, aby ju počúvali. Dokonca aj profesori boli Hermionou na hodinách ohromení a vyzdvihovali jej prácu ako vzor dokonalosti, ktorý by mali ostatní študenti nasledovať. Vedela, že Hermiona má pocit, že Izabela je len ďalšia pekná tvárička, a Draco ju považoval za výstrednú blondínku, ale Izabela bola v skutočnosti dosť všímavá, najmä keď išlo o srdcové záležitosti.

Po tom, čo Draco dostal ten záhadný list, sotva s ňou prehodil dve slová napriek jej lákadlám, aby ho rozptýlila. Ešte nikdy nevidela žiadneho chlapca takého zatrpknutého a plného hnevu, ako to za tých pár dní videla v Dracovi. Keď ho ráno po výlete do múzea uvidela, sotva ho spoznala. Smial sa a usmieval a vyzeral, akoby mu z pliec spadla strašná ťarcha. Stále si na ňu našiel čas a chodili na prechádzky alebo robili spolu domáce úlohy, ale vedela, že to bolo najpravdepodobnejšie preto, lebo bola Izabela Duprisová, dcéra francúzskeho ministra mágie. Draco nebol prvý chlapec, ktorý jej chcel robiť spoločnosť len pre jej krásu a rodinné konexie. Chcela však, aby to s Dracom bolo iné ako s jej predchádzajúcimi nápadníkmi. Bol inteligentný a ctižiadostivý a ona si bola vedomá ťažkej situácie jeho rodiny v rodnom Anglicku. Hneď ako ho zbadala, vedela, že stojí za to riskovať. Posledné dva týždne sa však Draco správal inak. Niekedy mal v očiach taký vzdialený pohľad, akoby sa niečoho bál. Keď sa ho na to opýtala, ubezpečil ju, že je v poriadku, len je unavený. Niekoľko jej kamarátok si všimlo, ako veľmi Dracove oči neustále blúdia k Hermione, kedykoľvek si myslí, že sa nepozerá. Izabela si to tiež všimla, ale povedala si, že si to len predstavuje. Dokonca ho niekoľkokrát videla, ako sa mykol, keď Filip položil Hermione ruku okolo pása alebo ju chytil za ruku, ako to urobil pred niekoľkými okamihmi. Nemilosrdne si Filipa doberal za incident počas „Luc et Dominique“, ale jeho veselosť sa náhle zastavila vo chvíli, keď sa Filipova ruka dotkla Hermioninej. Človek nemusel byť čarodejníkom z Menzy, aby mu došlo, o čo ide...

...ibaže by ste boli Hermionou. Hoci jedného dňa sa pravdepodobne stane prezidentkou Menzy, zatiaľ bola ako mnoho iných šestnásťročných čarodejníc: úplne a totálne zmätená. Nemohla si pomôcť; od ich veľkého výbuchu pred dvoma týždňami v Dracovej spálni sa Hermionine city k Dracovi zmenili. Odhalil jej svoju stránku, o ktorej vedela, že ju ostatní ľudia vidia len zriedka, ak vôbec. Draco bol zvyčajne taký chladný a vypočítavý, ale v tú noc bol emocionálny a otvorený. Keď pri jej dotyku pocítila, ako sa jeho ramená uvoľnili, zrýchlil sa jej tep. A keď vyslovil jej meno, Hermiona sa musela prinútiť, aby sa neusmiala tak zoširoka, ako jej ústa chceli. Toto nepredpokladala. Vlastne si želala, aby sa to nikdy nestalo, ale zakaždým, keď naňho zablúdila očami, vedela, že je neskoro. Možno to bolo tým, že už viac ako mesiac bola odlúčená od svojich priateľov a svojho života na Rokforte. Vždy počúvala, že ľudia sa často správajú neštandardne, keď idú do cudzích krajín, ale myslela si, že sa stane závislou od syra alebo začne zbierať miniatúrne sošky Eiffelovej veže. To bolo jediné logické vysvetlenie. Pomyslela si, že ak sa sústredí na svoju prácu a bude tráviť viac času s Filipom, táto nová fascinácia Dracom ju prejde. Musela. Filip je milý a zábavný a má ma rád takú, aká som. Keď sa vrátime do Rokfortu, budem môcť všetky tie veci okolo Draca hodiť za hlavu a vrátiť sa k normálnemu životu s Harrym a Ronom. Potom sa však pozrela na Draca, ako hľadí z okna autobusu, očarený tvarmi francúzskej krajiny, ktorá okolo neho svišťala ako tisíc víl, a všetky myšlienky na Harryho, Rona a Rokfort sa rozplynuli.

Dracovi sa uľavilo, keď autobus konečne zastavil pred školou. Cesta prebiehala dobre, kým Filip nezačal opäť siahať na Hermionu. Potom na Draca vrhol ten svoj úškrn. Bol to ten istý úškrn, aký mal Potter vždy, keď Dracovi zobral spod nosa zlatonku. Cieľom tohto popoludnia však bolo zachovať medzi nimi pokoj, nie nájsť ďalšie dôvody, prečo nemať radi svojich francúzskych priateľov.

Draca stále udivovalo, ako šikovne ho Hermiona „nalákala“ na toto trýznivé dvojité rande. Pred niekoľkými dňami pracovali na mimoriadne ťažkom aritmantickom probléme a Dracova frustrácia neustále narastala, keď Hermiona navrhla: „Čo keby sme sa na radu, ako to vyriešiť, spýtali Filipa? Mal tento predmet minulý rok a som si istá, že by pomohol, keby som len...“

Draco sa na stoličke opieral dozadu, ale pri Hermioninom návrhu sa prudko posunul dopredu, čím účinne zastavil jej myšlienkové pochody. „V žiadnom prípade nebudem od toho hlupáka nič žiadať.“

Hermiona s povzdychom zatvorila knihu a neveriacky sa na Draca zahľadela. „Na to, že sa tak zúfalo snažíš, aby sa ti darilo na hodinách, strašne rýchlo odmietneš niekoho, kto ti ponúkne pomoc.“

„To nie je pravda. Súhlasil som s tvojou pomocou, však?“ odvetil vecne a potom narýchlo dodal: „A nie som zúfalý.“

„Ja len hovorím, aby si nenechal svoju iracionálnu nechuť k Filipovi zabrániť ti v tom, aby si úspešne zvládol tento predmet.“ Začala si čmárať na pergamen a dodala: „Možno si ho dokonca obľúbiš, ak ho spoznáš. Je múdry a zábavný a naozaj počúva ľudí, keď rozprávajú. Keby si prestal byť taký tvrdohlavý, uvedomil by si si, koľko toho máte s Filippom spoločného.“

Draco pochybovačne pokrútil hlavou a zasmial sa. „Nemám absolútne nič spoločné s tou nafúkanou štvorokou náhražkou čarodejníka. Na môj vkus je až príliš piskľavý. Potter má v sebe aspoň žilku porušovania pravidiel, aby sa z neho nestala ľudská kocka cukru.“ Hermiona zdvihla obočie; Draco práve zložil Harrymu kompliment, síce bizarným, zvráteným spôsobom - ale pre Draca to rozhodne kompliment bol.

„Podľa toho, ako o Hasleym hovoria učitelia a študenti, by si človek myslel, že dokáže chodiť po vode bez toho, aby používal kúzla. Zdá sa mi až príliš dokonalý na to, aby to bola pravda. Nikto nie je taký dobrý.“

„Samozrejme, že nie je dokonalý, ale je skvelý a nie je od teba fér, že ho večne odsudzuješ a znevažuješ, keď o ňom vôbec nič nevieš. Obaja ste výborní hráči metlobalu, obaja pochádzate zo starých čarodejníckych rodín a obaja si myslíte, že Izabela Durpisová je očarujúca čarodejnica.“ Nedokázala skryť opovrhnutie. „Hoci ten posledný bod je pre mňa mimo akéhokoľvek logického uvažovania.“

Draco si so samoľúbym uspokojením prekrížil ruky na hrudi a poznamenal: „Kto teraz odsudzuje? Na niekoho, kto sa tak rýchlo vrhá na Hasleyho obranu, strašne odsudzuješ dievča, ktoré si ešte nestihla spoznať.“ Podpichol ju: „Stále hovoríš o tom, že Filipovi nikdy nepoviem nič pekné, ale celý čas máš za jej chrbtom uštipačné poznámky o Izabele. Ja mám aspoň toľko slušnosti, aby som ho urážal do očí.“ Potom na okraj dodal: „Niežeby bol dosť bystrý na to, aby rozpoznal sarkazmus, keď ho počuje, ale aspoň nie som taká falošná ako ty.“ Zasmial sa, keď Hermione od frustrácie zružoveli líca.

„Ja nie som falošná,“ rázne odmietla Hermiona. „Všetko to začala ona svojimi drzými poznámkami za mojím chrbtom o mojich vlasoch a prízvuku. Do Filipa sa vždy navážaš ako prvý. Nikdy by sa ťa nepokúsil zatiahnuť do hádky. To jednoducho nie je jeho štýl. Je príliš milý.“ Cítila povinnosť Filipa brániť, keďže tu nebol sám, aby to urobil. Potom si ten šibalský úsmev opäť našiel cestu na Hermionine pery: „Vlastne sa stavím, že by si nevydržal ani jedno popoludnie bez toho, aby si ho kvôli niečomu nedráždil.“

„To je výzva?“

„To sa môžeš staviť, že je.“ Pozerala mu priamo do chladných sivých očí a ani raz nemrkla. „Teda ak si dosť chlap na to, aby si ju prijal.“ Vedela, že ho má, keď na ňu nakrčil obočie a tvár mu rozžiaril hravý úsmev.

Naklonil sa k nej cez stôl, v žilách mu koloval vzrušujúci pocit. Jej odvaha ho k nej priťahovala ako zlato k ňucháčovi. Jej drzosti sa nedalo odolať. „Oooooh, len do toho, Grangerová. Len do toho.“

Skôr než sa v sobotu ráno vybrali do vstupnej haly, Draco sa uistil, že v ten deň budú v ich malej skupinke len oni štyria. „Nechcem, aby sa okolo nás celý deň motal nejaký Hasleyho 'poskok',“ odvrkol. Hermiona predpokladala, že Draco hovorí o húfe Filipových priateľov. Kým Draco sa radšej obklopoval veľkými, statnými spoločníkmi, Filip si vyberal priateľov, ktorí boli menší ako on, ale rovnako oddaní ako Crabbe s Goyleom Dracovi. „Neslúžia na nič iné, len na zväčšovanie jeho už aj tak nadmerného ega.“ Hermiona sa neúspešne snažila potlačiť smiech, ale ironický pocit ju premohol. Draco v tom nič smiešne nevidel. „Čo je?“

„Nič. Práve si spomenul ďalšiu vec, ktorú máte s Filipom spoločnú.“ Snažila sa odpovedať nonšalantne, ale jej úsmev bol široký ako vždy.

Najprv sa zdalo, že Draco nepochopil, čo tým chcela povedať, ale potom mu to došlo. „Moji priatelia sú úplne iní ako tie malé, bezduché figúrky, ktoré deň čo deň visia na každom jeho kroku.“

Zdalo sa, že Hermiona sa nad tým zamyslela, súhlasne pokývala hlavou a vážnym tónom odpovedala: „Máš pravdu, Draco. Crabbe a Goyle sú iní. Nie sú veľmi malí, však?“ Začala sa nahlas smiať a vybehla dverami skôr, ako Draco stihol odpovedať. Rezignovane pokrútil hlavou, lebo vedel, že si do toho nabehol sám.

****

A tak Draco v sobotu strávil deň s Izabelou, Hermionou a Filipom. Všetci štyria sa motali po meste a snažili sa správať čo najlepšie. Nakupovali v kníhkupectve, navštívili obchod s metlobalovými potrebami, dali si zákusky a kávu v malej rozkošnej kaviarni. Bolo to najdlhšie popoludnie v Dracovom živote, a to vrátane času, keď ho otec prinútil plieť záhradu bez použitia kúziel ako trest za to, že ho na večierku zahanbil.

Hermiona a Izabela mali veľmi málo spoločného. Izabela bola čarodejnica s „modrou krvou“, zvyknutá na to najlepšie, čo si za galeóny mohla kúpiť - drahé róby, extravagantné dovolenky, spoločenské večere a neustály prúd nápadníkov. Hermiona sa viac zaujímala o knihy ako o módu, bola tvrdohlavá, veľmi inteligentná, necítila sa dobre v dave a stále sa necítila komfortne so svojou neskoro rozkvitnutou krásou. Napriek vzájomným predsudkom sa Izabele a Hermione podarilo viesť niekoľko príjemných rozhovorov a rozptýliť niektoré predsudky, ktoré o sebe pôvodne mali. Na druhej strane, priateľstvo medzi Dracom a Filipom sa zdalo byť nevyhnutné. Na papieri. V skutočnosti však strávili celý deň tým, že sa snažili dokázať svoju nadradenosť nad tým druhým. Keď Draco povedal, že má Blesk Ultra, Filip vyhlásil, že má Blesk Ultra Zoom. Keď Filip povedal, že je štvrtá generácia čarodejníkov v čistokrvnej rodine, Draco musel vyhlásiť, že je šiesta generácia čarodejníkov v jednej z najstarších a najbohatších rodín v Anglicku. To, čo sa začalo ako priateľská schôdzka, prepuklo v plnohodnotnú hru na to, kto tromfne toho druhého, akú Hermiona ešte nezažila. Izabela zdedila otcovu diplomatickú povahu, zasiahla a navrhla, aby sa na večeru rozišli, za čo jej bola Hermiona nesmierne vďačná. Filip ju zatiahol späť do metlobalového obchodu a spôsobil, že na hru meškali, preto musel nakoniec sedieť vedľa profesorky McGonagallovej. Hoci sa Draco väčšinu dňa všeobecne správal slušne, incident s chrápaním bol príliš vzácny na to, aby mu odolal. Hermiona bola prekvapená, že mu trvalo tak dlho, kým to už nevydržal. Celkom to na ňu zapôsobilo.

Teraz, keď boli späť v autobuse a smerovali do Beauxbatons, mal Draco čas premýšľať o udalostiach dňa a dospel k záveru o Filipovi. Po celom dni strávenom s tým druhým chlapcom sa Draco rozhodol, že už nechce Filipa prekliať pri prvom zazretí - teraz chcel Filipovi holými rukami rozbiť dokonale vyrysovaný nos a potom mu zlomiť obe ruky, takže o lietaní na metle nemohlo byť ani reči. Draco si ani neuvedomil, že sa usmieva, kým sa ho Izabela nespýtala: „Draco, prečo máš taký veľký úsmev na tvári? Stále myslíš na našu včerajšiu prechádzku?“ Draco sa jej načiahol okolo pliec, s radosťou si všimol Hermionin nesúhlasný pohľad a naklonil sa, aby Izabelu zľahka pobozkal na čelo. Izabela začala znova rozprávať o tom, koľko zábavy v ten deň zažila, a Draco sa naďalej usmieval, ale jeho myšlienky neboli plné kvetov a romantiky. Napĺňali ich rozdrvené kosti a napuchnuté pery.

* * * *

Keď sa vrátili do školy, bolo už neskoro, ale Filip trval na tom, že Hermionu odprevadí k dverám ako správny džentlmen. To v podstate znamenalo, že Draco musel Izabelu odprevadiť v podobnom duchu. Keď sa Draco rozlúčil pohľadom, vyzeral trochu opustene, keď Filip posunul svoju silnú ruku okolo Hermioninho úzkeho pásu, než odišiel s Izabelou, ktorá ho vzala za ruku a viedla ho opačným smerom.

Po rýchlom a roztržitom bozku na dobrú noc s Izabelou sa Draco rozlúčil pri jej dverách a ponáhľal sa do VIP krídla v nádeji, že Filipa vyženie za dvere. Keď však vošiel do spoločenskej miestnosti, po francúzskom chlapcovi nevidel ani stopy. Cez francúzske dvere vedúce na terasu zbadal Hermionu; bola sama. Reflexívne sa vydal k dverám; za celý deň s ňou nestrávil žiaden čas osamote. Bol to zvláštny pocit. Za posledných pár týždňov spolu strávili toľko času, že si neuvedomil, ako veľmi si cení ich večerné študijné stretnutia, kým sa o ňu nemusel celý deň deliť s ostatnými. Pomaly otočil kľučkou, aby nevydala žiadny zvuk.

Len čo vošiel na terasu, privítala ho vlna sladkastej vône; očarované kvety vždy najsladšie voňali večer. Hermiona sedela na jednej z lavičiek chrbtom k dverám, pozerala na hviezdy a Draco ju z nevysvetliteľného dôvodu nechcel rušiť. Keď sa zozadu približoval, kráčal veľmi opatrne. Konečne bol tak blízko, že mohol natiahnuť ruku, pohladiť ju po dlhých, jemných vlasoch a obtočiť si ich okolo prstov. Hermiona sedela nehybne ako socha chrliča, ale on sa zastavil, keď jej hlas prerušil tichý nočný vzduch.

„Som prekvapená, že ťa Izabela tak rýchlo pustila z dohľadu. Musela to byť rýchla rozlúčka.“

„Ako si vedela, že som to ja?“ spýtal sa, stále stojac za jej lavičkou.

„Cítila som tvoju kolínsku hneď, ako si vyšiel von. Je pikantnejšia ako všetky kvety tu vonku.“ Stále sa dívala do neba, ale cítila, ako na ňu v mesačnom svetle hľadí. Rozhovory o školských témach ju zvyčajne upokojovali, a tak poznamenala: „Myslím, že v tejto záhrade musia mať nejaké aróma kúzlo. Vône sú tu vždy oveľa silnejšie, keď zapadá slnko. Možno je to kúzlo vône alebo arómy.“ Počas jej malej recitácie Draco prešiel okolo a postavil sa pred ňu. Pokynul jej, aby sa posunula, aby si mohol sadnúť vedľa nej, a ona mu vyhovela. Draco sa s povzdychom posadil a potom sa k nej pridal a hľadel na hviezdy, akoby hľadal odpovede na najhlbšie otázky života. Ani jeden z nich neprehovoril, radšej uprednostnili pohodlie ticha.

Tieto dva týždne boli také úspešné, pomyslela si Hermiona. S Dracom si tak dobre rozumeli, akoby boli priatelia už roky. Niekedy sa s ním dokonca cítila rovnako dobre ako s Harrym alebo Ronom, hoci by tieto pocity nikdy nevyjavila inej živej duši. Niekde v priebehu uzavreli nevyslovenú dohodu, že sa nebudú zmieňovať o Luciusovi, Harrym, Ronovi ani o ničom inom, čo by im mohlo pripomenúť život, do ktorého sa o pár týždňov vrátia. Hermiona vedela, že Draco dostal od otca ešte niekoľko sov. Vždy, keď sa Midas objavil, bol tichý a uštipačný, ale prestal sa do nej navážať, za čo mu bola vďačná. Hermiona tiež naďalej pravidelne posielala a dostávala listy od Harryho a spol a okrem niekoľkých hrubých poznámok o Kvíkovi aj Draco zmiernil svoje výpady proti Harrymu a Ronovi. Aby zachovali pokoj, odložili tieto nezhody bokom a zistili, že byť v spoločnosti toho druhého nie je taká jama zúfalstva, ako si obaja predstavovali.

A potom boli chvíle, ako táto na terase, keď si Hermiona neželala nič iné, len aby sa im pripomenulo, že ona je muklorodená chrabromilčanka a on je slizolinčan, ktorý nenávidí humusákov. Zosilnená vôňa kvetov, dokonalá, romantická obloha, jemný tlak jeho ruky opretej o jej, to všetko pripomínalo komplikácie, na ktoré Hermiona nechcela myslieť. Najviac si to všímala, keď boli sami a takto blízko pri sebe. Tvár a dlane mala čoraz teplejšie a prsty na nohách jej brneli. Potom sa jej začalo chvieť brucho, až mala pocit, že sa v ňom usídlili všetky motýle zo záhrady. Netušila, či Draco v týchto chvíľach pociťoval niečo nezvyčajné alebo či si vôbec všimol niečo zvláštne na Hermioninom správaní, ale neuniklo jej, že jeden z nich zvyčajne spomenie nejakú osobu alebo tému týkajúcu sa Rokfortu, čím jej zo zmätenej mysle okamžite zdvihne závoj „Čo by bolo keby“. Tentoraz to bol Draco.

„Čo sa stalo s princom Krasoňom? Priletela Potterova sova a ďobala ho, kým sa konečne neodlepil od tvojho boku?“ Draco vstal a prešiel k jednému z nízkych múrikov, aby sa mohol pozrieť do záhrady. „Potter vie takýmto spôsobom kaziť ostatným zábavu.“

Teraz, keď sa Draco presunul na druhú stranu terasy, Hermionin tep sa spomalil na normálny a hlava sa jej vyjasnila. „Filip odišiel len pár minút predtým, ako si sa vrátil. Hovoril, že zajtra má opäť skorý tréning metlobalu.“ Stlmila hlas. „Ale myslím, že sa chcel len dnes večer vyhnúť ďalšiemu tvojmu podpichovaniu.“

Keď sa na ňu Draco pozrel cez plece, videla, ako sa jeho pery zvlnili do poloúsmevu. „Poďakovať sa mi môžeš neskôr.“

„Ty by si sa mi mal poďakovať za to, že som sa postarala, aby ťa Filip nepreklial za všetko to detinské podpichovanie, ktorému si ho vystavil po tom, čo sa stalo na konci hry,“ odvetila a prísne sa naňho pozrela. „Presvedčila som ho, že prekliatie by neprinieslo nič dobré; že by to len ešte viac rozdúchalo plamene.“

Draco sa úplne otočil, aby jej čelil, ale potom sa oprel o stenu a oprel sa o ňu rukami za sebou. „Musíš však uznať, že celá tá vec s chrápaním bola celkom zábavná.“

Z pier jej unikol krátky úsmev, ktorý sa pokúsila zakryť rukou, ale nebolo to nič platné. Onedlho sa už začala smiať a Draco sa k nej pridal. „Dobre, malo to istú dávku humoru,“ priznala. „Ale pri všetkom tom rozruchu, ktorý po nej nastal, som nevenovala pozornosť tomu, ako sa hra skončila. Bolo to tak blízko ku koncu a medzi všetkým tým smiechom a hrubými poznámkami od teba som ani nepočula, čo herci povedali.“

„Táto hra je jednou z matkiných najobľúbenejších. Stále ma na ňu ťahala, keď sa hrala v Londýne.“ Hermiona sa naňho s očakávaním pozrela a pozorne ho počúvala. Zhlboka sa nadýchol: „Dominiku otrávila Lucova zlomyseľná matka, pretože Dominika bola len chudobná mukelka a jeho matka sa bála, že Dominika odvedie Luca z čarodejníckeho sveta. A tak jeho matka dievča otrávila, a keď mu umierala v náručí, plakal a bozkával ju a všetky tie ľúbostné reči. Potom jej povedal, že toto je jedna z najznámejších viet z čarodejníckej hry: „Je peux être sorcier, mais je n'ai jamais su que vraie magie était jusqu'à ce que je suis tombé dans l'amour avec vous,“ čo vo voľnom preklade znamená ‘Možno som čarodejník, ale vôbec som nevedel, čo je to skutočná mágia, kým som sa do teba nezamiloval.‘ Draco sa počas reči pozrel na Hermionu pevným pohľadom a nechal slová doznievať v chladnom nočnom vzduchu. Vstala z lavičky a pristúpila k nemu bližšie, zmenšila vzdialenosť medzi nimi, takže videl jej oči lesknúce sa v jasnom mesačnom svetle. Potriasol hlavou, akoby sa snažil vyčistiť nejaké pavučiny, a pokračoval v sumarizovaní: „Dominika ho nežne pobozká na pery a zomrie mu v náručí. Koniec.“

„To bolo naozaj krásne,“ zašepkala Hermiona. „Na ich láske im záležalo viac ako na čomkoľvek inom.“

Draco prudko vykročil dopredu a vyzeral znepokojene: „Áno, no, ten dialóg bol trochu gýčový, ale hádam že vo francúzštine znie lepšie. Na druhej strane, ingrediencie zo zoznamu elixírov by asi tiež zneli lepšie, keby si ich čítala po francúzsky.“

Hermiona tiež mierne pokrútila hlavou, akoby sa snažila zbaviť rovnakej pavučiny, aká trápila Draca. „Bol to dlhý deň. Čo keby sme to jednoducho na noc zabalili?“ navrhla. „Zajtra by sme však mali vstať skôr. Musíme sa naozaj začať pripravovať na našu prezentáciu v Paríži. Veríš, že je to už len o dva týždne?“

Spomenul si na ten deň v kabinete profesorky McGonagallovej, keď sa dozvedel, že Hermiona pôjde na výmenný pobyt s ním. Vtedy si predstavoval, že to bude osem najstrašnejších týždňov jeho života. Ale teraz mu pri pomyslení na to, že strávi s Hermionou vo Francúzsku už len štyri týždne, prebehla telom tupá bolesť, ktorú nedokázal zahnať, nech sa snažil akokoľvek. Zrazu sa mu už len štyri týždne nezdali dosť dlhé.