Preklady fanfiction Harryho Pottera

6. kapitola 1/2

Hermiona sa vo štvrtok ráno zobudila zavčasu, pretože motýle v jej žalúdku sa nechceli prestať hýbať. V to ráno sa chystali do Paríža, aby počas nasledujúcich dvoch dní navštívili niekoľko dôležitých muklovských a čarodejníckych miest a potom prenocovali v nóbl hoteli Sorcerie. Ich prezentácia pre predstaviteľov britského a francúzskeho ministerstva bola posledným bodom programu sobotňajšieho stretnutia, po ktorom mala nasledovať veľká večera. Keď si Hermiona znovu skontrolovala svoju cestovnú tašku, aby sa uistila, že má všetko zbalené, cez okno sa k nej prirútila Hedviga.

Hermiona,

Dúfam, že ťa Hedviga zastihne, než odídeš do Paríža. Chcel som ti zaželať veľa šťastia na sobotu, ale viem, že ho nebudeš potrebovať. Keďže Ronovho otca povýšili na námestníka ministra mágie, v sobotu tam bude aj pán Weasley. Len si pomysli, že potom už len dva týždne, kým sa vrátiš na Rokfort, a už len dva týždne Draca Malfoya. Krivonožke chýbaš a nám ostatným tiež.

Čoskoro sa uvidíme,

Harry

Pred šiestimi týždňami by si Hermiona Harryho poslednú vetu prečítala znova a znova, hľadajúc skryté významy alebo nevypovedané romantické podtóny. Ale nie dnes. Hermionine oči namiesto toho stále blúdili k „už len dva týždne Draca Malfoya“.

Vôbec sa nedokázala zbaviť obáv o neho. Pre ňu bolo zapôsobiť na úradníkov len ďalším pierkom v klobúku, ale pre Draca boli stávky oveľa vyššie. Draco sa vzoprel Luciusovmu príkazu rozdrviť Hermionu a poslať ju s hanbou späť na Rokfort. Jeho jedinou šancou na vykúpenie v otcových očiach bolo bezchybné predstavenie pre úradníkov a Hermione bolo jasné, že Dracovi to v poslednom čase veľmi leží na srdci. V uplynulom týždni strávil väčšinu svojich bdelých hodín prípravou na vyučovanie alebo prezeraním poznámok na sobotu. Pracoval tak veľmi, až to Hermionu prinútilo, aby mu navrhla, aby trochu poľavil a oddýchol si. Keď sa však na ňu zahľadel očami ako more po búrke, pochopila, že sa musí zamestnať, aby sa nemusel zaoberať otcovou reakciou.

Jedna jej časť sa tiež obávala, že sa veci medzi nimi vrátia do stavu spred Beauxbatons, len čo budú späť na Rokforte, a na to sa netešila. Bude sa tam správať rovnako ako tu, alebo bolo ich zvláštne priateľstvo len dočasné? A čo je ešte dôležitejšie, bude ju stále rozrušovať, keď na sebe ucíti jeho oči? Nebola si istá, či chce, aby ten pocit zmizol alebo nie. Jej rozumná stránka zdôvodňovala, že všetko, čo k Dracovi cíti, je založené len na ich súčasných okolnostiach, a teda to nie je skutočné. Nemohla však poprieť, že jej určite bude chýbať ich večerné štúdium a hrejivý, príjemný spôsob, akým jej telo reagovalo, keď bol Draco v jej blízkosti.

Hermiona, ktorej myseľ zamestnávali myšlienky a otázky o Dracovi, si nevšimla, že roztržito prechádza prstom po jeho mene na pergamene pred sebou. Zo snenia ju vyrušilo slabé zabúchanie na dvere. Položila list na stôl, pohladila Hedvigu po hlave a pohla sa k dverám. Keď siahala po kľučke, dvere sa otvorili a prinútili ju urobiť krok späť.

Dracova bledá blonďavá hlava sa do jej izby strčila tak rýchlo, že sa takmer zrazila s jej. „Ach, prepáč, Hermiona,“ zakoktal. „Niekoľkokrát som zaklopal, ale nikto mi neodpovedal. Profesorka McGonagallová si myslela, že si možno opäť zaspala, a poslala ma, aby som sa uistil, že si hore.“

„Ach, to je v poriadku,“ skonštatovala a rukou si potrela krk. „Nič nie je lepšie ako šok, ktorý mi ráno rozprúdi adrenalín.“ Hermiona konečne zalapala po dychu po úľaku, ktorý jej Draco práve pripravil, spamätala sa a ustúpila, aby Draco mohol vstúpiť. Mierne sa usmiala a privítala ho: „Poď ďalej.“ Takmer okamžite to však oľutovala, pretože keď Draco vstúpil do jej izby, jej schopnosť hovoriť sa magicky vytratila. Keďže v ten deň boli na prehliadke čarodejníckeho Paríža, rozhodli sa, že sa oblečú do muklovského oblečenia a do habitov sa prezlečú, až keď zamieria do čarodejníckej časti mesta na výlet do Musee du Louvre. Jeho zjav v spojení s nežnými myšlienkami, ktoré o ňom ešte pred chvíľou mala, premenil Hermionu na ukážkové želatínové nohy. Všetky jej nádeje, že si Draco nevšimol jej nepríjemné pocity, sa rýchlo rozplynuli, keď sa jeho oči rozžiarili obavami: „Si v poriadku? Červenáš sa.“

Sakra. Hermiona sa otočila chrbtom a prešla k posteli, aby si zapla cestovnú tašku a zamestnala ruky, kým sa jej podarí upokojiť dýchanie. Vždy vyzeral tak dobre? Zhlboka sa nadýchla a otočila sa tvárou k vysokému, nesporne príťažlivému čarodejníkovi, ktorý teraz stál hneď vedľa jej postele a v tvári mal vpísanú úzkosť. „Som v poriadku,“ ubezpečila ho. „Bola som len trochu prekvapená, ale už to prešlo. Vďaka.“ Očami blúdila po jeho tele a všímala si, ako mu uhľovošedý rolák prilieha dostatočne tesne na to, aby ukázal jeho vypracovaný hrudník a zároveň zvýraznil svalnaté paže. Malfoya vždy vídala v nejakom druhu habitu; nikdy si poriadne nevšimla, ako drasticky sa zmenil z vychudnutého fagana s ostrými rysmi na dobre stavaného, elegantného mladého muža. Keď sa jej oči presunuli dolu, aby obdivovali, ako sú Dracove džínsy akoby zázračne prispôsobené len jeho telu, cítila, že sa jej tvár s každým nádychom zohrieva, a rozhodla sa, že akékoľvek ďalšie skúmanie Dracovho tela nie je múdre.

Draco nebol úplne nevšímavý. Karmínové líca, rozochvený výraz a reč, nevedomé oblizovanie pier, keď po ňom prechádzala očami... Či už to chcela urobiť, alebo nie, Hermiona si ho prezerala. Bola to príliš dokonalá príležitosť. „Čo si myslíš?“ spýtal sa nenútene, zdvihol ruky a pomaly sa otáčal do kruhu, aby si ho Hermiona mohla dobre prezrieť. „Prejdem ako mukel? Môj osobný nákupca u madam Malkinovej ma ubezpečil, že s džínsami človek nikdy nič nepokazí, keď sa s nimi snaží splynúť.“ Aby dodal na efekt, zablysol sa svojím najúžasnejším úsmevom.

Trvalo to niekoľko dlhých rozpačitých chvíľ, ale Hermiona napokon našla jazyk. Snažila sa pôsobiť nonšalantne a odpovedala: „Vyzeráš v pohode. Ale v dave sa sotva budeš vynímať. Videla som už veľa muklovských chlapcov nosiť takéto veci.“ Ale aj ona musela uznať, že nikto ich nenosil tak dobre ako Draco. Čo to s ňou bolo? Začala sa kvôli Dracovi Malfoyovi chovať ako dievča. Konečne spoznala, aké je to byť v hlave Levanduly Brownovej, a bola znechutená svojím nedostatkom sebaovládania. S rýchlym mentálnym kopancom do zadku zdvihla z postele svoju tašku. „Čo keby sme už išli? Povedal si, že McGonagallová na nás čaká.“

Pohla sa k dverám, ale Draco natiahol ruku a dotkol sa jej ramena. „Daj, dovoľ, aby som ti to vzal,“ ponúkol sa, odľahčil jej tašku a vložil si ju do ruky, aby ju mohol niesť. Jeho ruka sa dotkla jej, keď ju chytil za rúčku, ale ani jeden z nich sa na dlhú chvíľu neodtiahol. Keď jej oči naňho zablúdili, rýchlo odvrátil pohľad, pričom dotyk ich rúk spôsobil, že sa mu tvár mierne sfarbila. Prečistil si hrdlo a gestom ukázal na dvere: „Pôjdeme?“

Profesorka McGonagallová ich už čakala v spoločenskej miestnosti, keď Hermiona s Dracom vošli. Rozprávala sa s profesorom Lemieuxom, ktorý s nimi absolvoval cestu do Paríža, aby dohliadol na posledné prípravy na sobotu a stretol sa so študentmi z Beauxbatons, ktorí si s Dracom a Hermionou vymenili miesta na Rokforte. Vo VIP miestnosti čakalo Hermionu ďalšie prekvapenie - Filip. Sotva zaregistrovala jeho prítomnosť v miestnosti, vpadol k nej, objal ju a pobozkal na každé líce. „Ach, Hermiona, tak veľmi som dúfal, že budem môcť ísť s tebou do Paríža. V Abeille Ruelle je toľko miest, ktoré som ti chcel ukázať. Boli by sme spolu zažili také úžasné chvíle.“

Hermione sa nejako podarilo vymaniť sa z Filipovho silného zovretia. „To je v poriadku, Filip. Úplne ťa chápem. V sobotu máš veľmi dôležitý zápas v metlobale. Budú sa na teba pozerať všetci tí skauti. Len hraj dobre a rýchlo chyť zlatonku, okej?“ usmiala sa a tajne sa tešila, že ich nebude sprevádzať na výlete. Draco bude s blížiacou sa sobotou len napätejší a Hermiona nechcela opäť pôsobiť ako ľudský štít. „Okrem toho, vzhľadom na to, koľko toho profesorka McGonagallová okrem našej prezentácie vtesnala do dvoch dní poznávania, pochybujem, že by som vôbec mala čas robiť niečo zábavné.“

Znova sa k nej naklonil, ešte silnejšie ju objal a pobozkal na líce. Draco prevrátil očami, ale profesorka McGonagallová sa ozvala skôr, ako Draco stihol vysloviť akékoľvek námietky proti Filipovým otvoreným prejavom náklonnosti. Netrpezlivým tónom a prísnym pohľadom povedala: „No tak, pán Hasley. Slečna Grangerová bude preč len niekoľko dní. Som si istá, že si nájdete nejaký spôsob, ako sa bez nej zaobísť, kým sa vráti. Nie je to predsa koniec sveta.“

Nakoniec Filip Hermionu úplne pustil a ona ho odprevadila k dverám. Naposledy ju pobozkal na čelo a jemne zašepkal: „Veľa šťastia, Hermiona. Budem na teba čakať, kým sa nevrátiš.“ Keď ho sledovala, ako kráča chodbou, cítila sa mierne zmätená. Vedela, že sa mu páči, ale nech sa snažila akokoľvek, nedokázala uniknúť faktu, že jej city k Filipovi Hasleymu sú čisto platonické. Z jeho dotykov jej nebehali zimomriavky po tele, z jeho očí jej nezaplesalo srdce. Vôbec medzi nimi nefungovala chémia, hoci sa statočne snažil dokázať opak.

Hermiona neznášala cestovanie pomocou letaxového prášku. Nikdy sa jej nezdalo, že by to dokázala robiť s gráciou. Vždy sa z ohniska vypotácala alebo sa jej vlasy strašne rozstrapatili a naplnili popolom, takže sa dobrovoľne ponúkla, že pôjde prvá. Myslela si, že na jedno ráno si už pred Malfoyom vytrpela dosť hanby. Hermiona, Draco a profesorka McGonagallová cestovali letaxom do čarodejníckej pekárne na okraji muklovského územia. Odtiaľ smerovali rovno k niektorým známym muklovským pamiatkam: Sorbonne, Champs Elysses a Musee du Louvre. Hermiona sa najviac tešila na Louvre, pretože to bola magická budova a zároveň slávne múzeum. Magická časť bola samozrejme chránená pred muklami, ale bolo tam niekoľko ďalších poschodí, plných obrazov, fotografií a sôch slávnych čarodejníc a čarodejníkov. Hermiona sa na túto časť návštevy tešila viac než na čokoľvek iné, odkedy im profesorka McGonagallová povedala ich trasu. Cítila sa ako Ron pred svojou prvou návštevou Medových labiek, plná detskej radosti.

Vedela, že sa blíži k cieľovému ohnisku, ešte keď svišťala letaxovou sieťou; cítila vôňu nádherných koláčov a chleba z pekárne. Prekvapivo pristála v krbe s nohami pevne na zemi a s malým množstvom sadzí na oblečení. Vystúpila, uhladila si dlhú sukňu a z kašmírového svetra škoricovej farby si očistila všetok neviditeľný popol. Rozhliadla sa po malebnom obchodíku, kým čakala na Draca a svoju učiteľku.

Draco prešiel ako ďalší a presne ako Hermiona očakávala, vyšiel z krbu bez toho, aby musel zmeniť krok, akoby sa namiesto kilometrov dlhého putovania cez sériu krbov vybral na nič iné ako na pokojnú prechádzku parkom. Na otvor bol však až príliš vysoký a na vlasoch sa mu držala štipka sadzí, ktorá ostro kontrastovala s jeho platinovými kaderami. Usmiala sa; bolo akosi poľudšťujúce vidieť ho, že nevyzerá dokonale. Ukázala na jeho vlasy: „Ehm, máš niečo vo vlasoch.“

Topil sa v senzačných vôňach, ktoré ich obklopovali ako prikrývka, a nedával pozor. Všimol si, že naňho ukázala, a uvedomil si, že práve niečo povedala. „Čože?“

Pristúpila k nemu a na ústach sa jej zakrútil jemný úsmev. „Máš niečo vo vlasoch. Musel si sa otrieť o krb, keď si vystupoval.“

„Ach, vďaka,“ povedal a prstami si prešiel po vlasoch, aby si ich odhrnul. „Dostal som všetko?“

Hermiona pokrútila hlavou. „Ešte tu. Nakloň sa,“ navrhla. Trochu sklonil hlavu, aby naňho lepšie dosiahla. Ruka sa jej mierne zachvela, keď sa natiahla, aby mu z vlasov vybrala špinu. Vždy ju zaujímalo, či sú jeho vlasy také jemné, ako vyzerali. Keď po nich prechádzala prstami a dávala pozor, aby odstránila každú smietku prachu, fascinovalo ju, aké sú naozaj jemné. Pripomínali jej hladký satén svadobných šiat jej matky. Matka jej ich prvýkrát ukázala, keď bola ešte malé dievčatko. Chcela sa do tých šiat zabaliť, cítiť na sebe ich hladkosť, ale matka jej to, samozrejme, nikdy nedovolila. Namiesto toho Hermione sľúbila, že si šaty môže obliecť v deň svojej vlastnej svadby. Hermiona sa však raz za čas vkradla do rodinného podkrovia a šaty vytiahla, zakaždým uchvátená pocitom, keď sa ich dotkla. Dracove vlasy boli presne také isté. Prekvapene sa vrátila do prítomnosti, keď na krku pocítila jeho teplý dych. Naklonila sa k nemu tak blízko, že ich delili len centimetre.

„Je to preč?“ spýtal sa, jeho hlas bol tichší ako zvyčajne, ďaleko od ťahavého, ostrého jazyka, ktorý si toľko rokov spájala s Dracom Malfoyom.

Ustúpila o niekoľko krokov, chcela medzi nimi vytvoriť odstup: „Áno, je to všetko preč. Ani sa nedá povedať, že tam niečo bolo.“

Hlasné „Ahhh!“ pritiahlo ich pozornosť späť ku kozubu. Profesorka McGonagallová práve prišla a vystupovala, zhlboka sa nadychujúc. „Zabudla som, ako nádherne vonia LaCouture's Boulangerie takto skoro ráno.“

Usmievala sa širšie, než ju kedy jej študenti videli. „Pán Malfoy, čo keby ste nám doniesli nejaké croissanty s malinami a syrom, než budeme čeliť všetkým tým muklom? Viem, že by sa mi určite hodila malá dávka cukru.“

Nepohol sa okamžite, akoby bol nohami pevne zasadený do tohto miesta. Napokon si ešte raz prehrabol prstami vlasy, potom sa pohol nohami k pultu a prezeral si všetko vystavené pečivo. McGonagallová sa pozerala sem a tam medzi svojimi dvoma študentmi s vševediacim pohľadom, ale jej pery zostali pevne zovreté.

Štvrtkové dopoludnie strávili na La Sorbonne, pretože profesorka McGonagallová tu mala starého kamaráta z Rokfortu, Lionela Merriwethera, ktorý sa oženil s mukelkou a teraz učil na prestížnej francúzskej univerzite. McGonagallová zariadila, aby jej študenti mohli sedieť na jednej z prednášok pána Merriwethera o literatúre. Usmiala sa a Hermiona sa jemne uškrnula, keď so žmurknutím oznámil, že budú diskutovať o vývoji úloh čarodejníc v beletrii od stredoveku po súčasnosť. Hermiona hádala, že to nebola len náhoda, že si vybral práve tento deň na začatie série prednášok o čarodejniciach.

Pán Merriwether bol milý pán. Po prednáške im trochu ukázal areál a potom ich vzal na svoj obľúbený obed na Champs Elysees. Hermionu prekvapil Dracov záujem dozvedieť sa od pána Merriwethera viac o muklovských rozprávkach a folklóre. Z pochopiteľných dôvodov Draco nikdy nepočul toľko príbehov, ktoré sa Hermiona dozvedela, keď vyrastala. Pre Draca boli teda úplne nové a požiadal pána Merriwethera, aby mu vyrozprával celé príbehy, o ktorých bola prednáška, napríklad o Jankovi a Marienke, o Obuvníkovi a škriatkoch, o Šípkovej Ruženke atď. Bolo osviežujúce vidieť, ako zvyčajne chladný a zdržanlivý šestnásťročný čarodejník reaguje na prvú rozprávku, ktorú kedy počul, ako malý chlapec, úplne uchvátený zábavnými príbehmi.

Draco však všetkých rozosmial, keď oznámil, že kráľovná čarodejnica zo Snehulienky je chrabromilčanka. Zdalo sa, že je úprimne prekvapený údivom všetkých, a zdôvodnil to takto: „Nielenže ju niekoľkokrát prekabátila muklovská dievčina a jej sedem malých kamarátov, ale uverila aj drevorubačovi, keď jej povedal, že zabil Snehulienku. Kráľovná bola príliš dôverčivá. Pravý slizolinčan by nikdy nedal takú dôležitú prácu človeku, ktorý si pravdepodobne čistil zuby šnúrkou od topánok. Takáto slepá dôvera je skôr vlastnosť Chrabromilu alebo Bifľomoru, ale ja by som vsadil svoje galeóny na Chrabromil. Pravdepodobne sa dokonca snažila na večierkoch vydávať za slizolinčanku, ale naše mazané inštinkty sa nedajú naučiť. Očividne trpela vážnym prípadom slizolinskej závisti.“ S prehnaným povzdychom dokončil: „Žiaľ, len tí najlepší môžu hrdo nosiť zelenú a striebornú.“

„Ach áno, slávni slizolinčania – zopár pyšných, vyslovene šialených. Kto by nezávidel tejto fakulte?“ odpovedala sarkasticky Hermiona.

Kým sa Hermiona a Draco prechádzali po svojom bohatom obede, využili príležitosť, aby sa zoznámili s mestom, a občas sa zastavili, aby sa pozreli do výkladov obchodov alebo na muklovské predmety na známej parížskej ulici, ktoré boli pre Hermionu bežné, ale pre Draca ohromujúce. Profesorka McGonagallová a jej starý spolužiak trochu za nimi zaostávali, spomínali na svoju mladosť a doháňali, čo sa im v živote prihodilo. Keď už boli takmer na konci bloku, pán Merriwether na nich zavolal: „Ste, deti, pripravené na sobotňajšiu prezentáciu?“

Otočili hlavy, aby sa obzreli, ale pokračovali v chôdzi vpred. Draco začal odpovedať: „Áno, ale ešte musíme...“ -- BUM! Vošiel rovno do niečoho nízkeho a veľmi tvrdého a s bolestivým hrmotom si o to udrel holeň. Musel sa zahryznúť do jazyka, aby zastavil prúd veľmi nedôstojných slov, ktoré by sa z neho vyvalili. „Čo je to za obludu? Ktorí idioti by postavili na roh ulice takú škaredú malú sochu?“ Potrel si holeň, na ktorej už cítil vytvárajúcu sa veľkú modrinu. Namiesto toho, aby sa mu od zvyšku skupiny dostalo súcitu, ktorý považoval za veľmi oprávnený, len sa mu začali smiať. „Čo je?“ spýtal sa a neskrýval rozčúlenie.

Pán Merriwether zadržal smiech a vysvetlil: „Drahý chlapče, to nie je socha. Je to požiarny hydrant. Nikdy predtým si žiaden nevidel?“

Draco na nich nedôverčivo hľadel. „Požiarny hydrant? Tá vec naplnenú vodou, ktorú muklovia používajú na hasenie požiarov? Ako by v ňom mohlo byť dosť vody na uhasenie požiaru, keď nepoužívajú kúzla?“

Profesorka McGonagallová vysvetlila: „Pán Malfoy, voda v skutočnosti nie je v hydrante. Sú tam vodovodné rúry, ktoré vedú pod ulicou, a hydrant je prípojné miesto, kde môžu hasiči pripojiť hadice, aby voda mohla striekať.“

Hermiona bola viac než ohromená, že Draco môže vedieť toľko o muklovských rozprávkach, ale nemá ani poňatia o tom, ako fungujú požiarne hydranty, kým si nepripomenula, že pochopenie toho, ako fungujú obyčajné muklovské predmety, ako sú požiarne hydranty, by bolo pre syna smrťožrúta málo platné. Avšak vedieť, ako muklovia vnímajú čarovný svet, by malo veľký význam pre štúdium ich „nepriateľa“. Uvažovať o Dracovi v zmysle smrťožrúta bolo teraz pre Hermionu príliš zvláštne. Posadil sa na neďalekú lavičku, aby si mohol lepšie uľaviť od bolesti nohy, a keď sa od nej mykol, Hermione sa ťažko hľadalo chladnokrvné, bezduché správanie stúpenca Temného pána.

Po zastávke na rýchle občerstvenie v malej kaviarničke zamierili do Louvru. Hermiona bola taká vzrušená, že aj Draco so svojimi dlhými nohami musel kráčať svižne, aby s ňou udržal krok. Bola by spokojná, keby celý deň strávila len v jeho muklovskej polovici. Všetky obrazy a sochy boli nádherné a napĺňali ju nesmiernym úžasom nad silou umenia. Vidieť reakcie Draca a profesorky McGonagallovej na všetko bolo samo osebe jedinečným zážitkom. Exponáty sa od McGonagallovej poslednej návštevy drasticky zmenili a Draco, samozrejme, nikdy nebol v muklovskom múzeu.

Časť Hermiony s napätím čakala na Dracov prvý dojem zo slávneho múzea. Chcela, aby naňho múzeum urobilo taký dojem a vzbudilo v ňom taký úžas ako na ňu po jej prvej návšteve, ako keby tým uznal  hodnotu muklovských umelcov a ich prínos pre kultúru. Nechápala to, ale jeho reakcia na Louvre bola pre ňu nejako dôležitá. Nebola sklamaná. Hoci sa obrazy nehýbali ani nehovorili, hoci sochy zostali nehybné, Hermiona cítila Dracov úžas nad krásou všetkého, čo videl. Nepozeral sa len na exponáty ako mnohí iní chlapci, ktorých tam v ten deň videla, nezúčastnene nezízal a každých päť minút nekontroloval hodinky, kým nenastane čas odísť. Približoval sa k obrazom, ako len mohol, a bez mihnutia oka na ne hľadel, akoby si chcel zapamätať farby a ťahy štetca. Potom zatváral oči, akoby si vypaľoval odtlačok do mysle, aby si mohol spomienku živo vybaviť, keď ho prepadne nálada.

V piatok bol ďalší skorý začiatok pre študentov Rokfortu a ich profesorku. Keďže potrebovali doplniť informácie z návštevy Paríža na sobotňajšiu prezentáciu, čas im dovolil zastaviť sa len na dvoch magických miestach: LeMaireho obchod s prútikmi a Laroucheho zoologická záhrada. Keď McGonagallová oznámila ich plán cesty, Draco prevrátil oči v stĺp pri pomyslení, že by mal ísť opäť do zoologickej záhrady. Jeho matka ho tam ako chlapca niekoľkokrát zatiahla. Aj keď si myslel, že obchod s prútikmi je výborná voľba.

LeMairov obchod s prútikmi nebol ako Ollivanderov obchod v Anglicku, pretože LeMairov obchod nielen predával prútiky - oni ich tam aj vyrábali. Výroba prútikov bola viac ako len práca, bolo to umenie. A v tejto vysoko špecializovanej zručnosti bolo vyškolených len veľmi málo ľudí. Draco bol raz s rodičmi na prehliadke obchodu, keď bol ešte chlapec. Na konci prehliadky vyhlásil, že keď vyrastie, chcel by sa stať výrobcom prútikov, ale otec mu povedal, že tak ako samotné prútiky, ani čarodejníci si nevyberajú byť výrobcami prútikov, čarodejníci musia byť vyvolení.

Na cestu do obchodu s prútikmi použili letaxový prášok, pretože sa nachádzal uprostred rušnej muklovskej oblasti. „Stále nemôžem uveriť, že LeMairov obchod s prútikmi je skutočne v La Cathedral de Notre Dame,“ povedala Hermiona v ten deň už asi po dvadsiaty raz. „Ako mohli ukryť taký dôležitý čarodejnícky obchod na takom nápadnom mieste?“

„Nie je to jednoduché, z pochopiteľných dôvodov, ale francúzskemu ministerstvu pomáha francúzska vláda. Obe skupiny sa podelili o zodpovednosť za jeho utajenie od roku 1345, keď bola dokončená konštrukcia pre Notre Dame. Naozaj nemali na výber,“ vysvetlila profesorka McGonagallová. Hermiona mala na tvári svoj najzvedavejší výraz a dokonca aj pán Malfoy vyzeral, že ho hlboko zaujíma, aby si vypočul túto časť histórie. Rozmýšľala, či profesor Binns bol niekedy svedkom takej zvedavosti v tvárach svojich študentov na hodinách dejín mágie. Veľmi o tom pochybovala. „Výrobcovia prútikov vyhodili do vzduchu svoj prvý obchod v kresťanskej bazilike v roku 528 a druhý v rímskom kostole v roku 1163, pretože neboli prijaté náležité opatrenia na ochranu muklov pred nebezpečenstvom. Ľudia sa začali čudovať, prečo sa zdalo, že zničenie postihne každú budovu na „ostrove“ uprostred rieky Seiny. Mnohí zvedaví muklovia začali pátrať a našli čarodejníkov vyrábajúcich čarovné prútiky.

Nakoniec namiesto výroby prútikov trávili väčšinu času pamäťovými kúzlami na mukloch, takže sa rozhodlo, že muklom, ktorí to majú na starosti, treba povedať o existencii čarodejníkov. V roku 1163 chcel Maurice de Sully - parížsky biskup - zasvätiť kostol Ježišovej matke Márii a čarodejníci chceli miesto, kde by mohli relatívne nerušene pracovať na výrobe svojich prútikov. To sa dokonale hodilo. Čarodejníci pomáhali muklom pri stavbe katedrály. Ako inak by remeselníci z 12. a 13. storočia dokázali premiestniť obrovské balvany a postaviť stavbu takú silnú a mamutích rozmerov? Muklovia ju poznali len ako miesto uctievania a preukazovali jej úctu, akú si zaslúžila. Hoci má veľa návštevníkov, ľudia ho rešpektujú predovšetkým preto, že je to posvätná stavba, a nepobehujú po ňom, takže je ľahšie ukryť pred nimi LeMaire. Pred dvere, ktoré vedú do priestorov, kam muklovia nevidia, umiestnili najrôznejšie nápisy „Zakázané“ a „Nevstupovať“. Samozrejme, že sú tam strážne oddiely a podobné veci, ktoré bránia akémukoľvek narušeniu bezpečnosti, ale ak sa náhodou stane, že sa sem nejaký mukel prešmykne alebo vstúpi bez oprávnenia, čarodejnícka stráž je po ruke, aby mu rýchlo aplikovala pamäťové kúzlo a poslala ho preč v domnení, že bol práve na záchode. Navyše chrliče na vrchole katedrály pomáhajú s nočnou ochranou.

Samotná výroba prútika je náročný proces. Len veľmi málo ľudí bolo obdarených Dotykom. Je to vlastne trochu ironické, že na to, aby tvorca mohol vyrobiť prútik, nemôže na to prútik použiť. Používanie prútikov by mohlo v ich jadrách vyvolať negatívne reakcie, ktoré by znehodnotili silu a účinnosť nového prútika. Práve tieto negatívne reakcie spôsobili výbuchy prvých dvoch budov na mieste Notre Dame. Niektorí čarodejníci sa pokúšali používať vlastné prútiky, aby urýchlili proces výroby, a ich konanie malo katastrofálne následky. Namiesto toho sa nové vyrábajú ručne, pričom sa používajú len tie najkvalitnejšie a najčistejšie materiály. Ľudia s Dotykom dokážu pomocou svojich rúk robiť špeciálne kúzla, aby prútik zostavili a pripravili na svoje čarovanie. Potom sa prútik vloží do špeciálnej sklenenej škatule, kde musí zostať najmenej 72 hodín. Táto schránka je naplnená intenzívnou magickou energiou, ktorá sa v prútiku rozprúdi. Po vybratí zo škatuľky sa prútik podrobí sérii testov, aby sa zabezpečila jeho stabilita a schopnosť fungovať. Od začiatku do konca môže proces vytvorenia len jedného prútika trvať niekoľko týždňov.“

Draco poznal históriu LeMaireovho obchodu s prútikmi - rozprávali vám ju pri prehliadke obchodu, ale pri každom opakovaní ho vždy napĺňala detským úžasom. Spomenul si na letné „školenie“ po prvej návšteve LeMaireovho obchodu, aby sa pokúsil získať Dotyk. Tak zúfalo po ňom túžil. Našiel niekoľko otcových kníh kúziel, keď hľadal svoju hračkársku metlu, o ktorej si myslel, že ju nechal v otcovej pracovni. Kniha bola plná strašných obrázkov zmrzačených ľudí a odrezaných častí tiel. Na prednej strane bol obrázok zelenej lebky, okolo ktorej bol omotaný had. Draco sa tej knihy na smrť bál, ale vždy videl, ako ju otec číta, a videl aj mnohých otcových priateľov, ktorí ju nosili so sebou. Draco bol síce len dieťa, ale nejako pochopil význam tej knihy a dôležitosť, ktorú zohrávala v otcovom živote. Práve preto sa rozhodol, že keď vyrastie, chce byť prútikárom; chcel svoje magické schopnosti využívať na dobro, a nie na ubližovanie ľuďom. Draco si vtedy myslel, že ak sa mu podarí získať Dotyk, možno bude môcť niečo z neho dať aj svojmu otcovi, aby sa mu už nechcelo čítať knihu o lebke.

Ale samozrejme, všetko skúšanie bolo zbytočné. Draco sa s Dotykom nenarodil a nebolo to niečo, čo by sa dalo naučiť. Bol taký rozrušený, ale jeho otec ho utešoval. „Nerob si starosti, Draco,“ upokojoval ho. „Máš mnoho iných talentov a narodil si sa pre výsady, syn môj. Si Malfoy. Mám s tebou iné plány. Keď ťa naučím všetko, čo viem, pochopíš, čo je to skutočná moc, a všetky tie hlúpe sny mať Dotyk sa rozplynú ako pierko vo vetre. Budeš mi vďačný.“

Ale keď si Draco v ten deň obzeral LeMaire s profesorkou McGonagallovou a Hermionou Grangerovou, bol si istý, že by dal prednosť životu výrobcu prútikov pred životom, ktorý mu vybral otec.

Pokračovanie nabudúce.