Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 1: 1971

"Nie je to také zlé," hovorí Lily.

Severus sa pokúsi usmiať sa na ňu, ale aj on vie, že je to mizerný neúspech. "Ani nevieš, aké to bude."

"A ty si tu ešte nebol. Máš len mamine nezmysly, ktorými sa môžeš riadiť," opáči Lily a usmeje sa naňho.

"Vo všetkom ostatnom mala pravdu," zamrmle Severus.

"Áno, ale ja som lietala, kým som dostala prútik, a ty nie, takže tak." Lily mu vrazí do rúk knihu a odskočí, keď chrabromilský prefekt menom Prewett máva na oneskorenca, aby sa ponáhľal.

Severus ju sleduje, ako odchádza, a vzdychne si, kým sa pripojí k ostatným, ktorí smerujú dolu. Malfoy ho pozdravil, ale boli to slová niekoho, kto to urobil preto, že sa to od neho očakávalo, nie preto, že to myslel vážne. Severus si na takých vie dať dobrý pozor. Pomyslí si.

Možno je v tom Lucius Malfoy len veľmi zlý. Severus sa rozhodne, že si vyhradí úsudok; staršieho chlapca pozná len hodinu.

Takmer rovnako dlho mu trvá, kým si uvedomí, že nenávidí internáty. Posteľ je fajn a kobky sú fajn, ale ostatní chlapci v jeho izbe by sa pokojne mohli ísť utopiť do jazera vonku. Počká, kým sa okolo každej postele zatiahnu závesy, a až potom schmatne knihu, ktorú mu dala Lily, a vyplíži sa späť do spoločenskej miestnosti, ktorá je našťastie prázdna.

Severus je zvyknutý, že sa mu nespí dobre, nie keď polovicu noci počúva, či otec zaspí, kým sa odváži oddýchnuť si. Lily sa ho raz pod prísľubom úplného utajenia spýtala, či sa Severus bojí otca kvôli "privátnym" veciam. Severusa tá otázka tak prekvapila, že úprimne odpovedal, že nie, len sa mu nepáči byť náhodným opileckým boxovacím vrecom nejakého blbca. Potom sa rozhorčil, že si Lily myslí, že sa bojí svojho otca.

V skutočnosti sa bojí, aj keď to nikdy nahlas neprizná. Tobiasa Snapea nezastaví ani mágia, nie keď jeho mama bola dosť hlúpa na to, aby jeho otcovi povedala všetko o mágii vrátane pravidiel, aby sa hneď neutiekol rozviesť, keď sa konečne priznala, že je čarodejnica.

Severus si to pevne zapísal ako pravidlo randenia číslo 1: randiť len s inými čarodejnicami alebo čarodejníkmi, alebo s kýmkoľvek, kto sa mu zapáčil. Ak sa mu páčil? Nie je si istý, či to prichádza do úvahy, ale nechcel sa pýtať. Rozhodne nechce znova počúvať, ako Eileen Prince Snapeová rozpráva o pokrvných líniách a rodokmeni.

Pre prípad, že by sa tu ešte stále potulovali starší Slizolinčania, Severus si nájde stoličku v tmavšom kúte miestnosti. Zvykol si čítať aj bez poriadneho svetla.

Lily mu dala muklovskú knihu, román. Vo vnútri prednej časti ťažkého papierového prebalu je poznámka napísaná jej rukou: Sme na Rokforte, a predsa žijeme v rôznych fakultách! Vôbec nič sa nezmenilo, iba to, že s čítaním tejto knihy si môžeš dať načas, lebo som ju čítala ako prvá. Potom mi môžeš povedať každý jeden dôvod, prečo je to Zlé, Zlé, Zlé.

S láskou, Lily

"Čo to čítaš?"

Severus od prekvapenia takmer hodí knihu cez operadlo kresla. Kreslo sa zakolíše na zadných nohách, kým opäť s ťažkým buchnutím dopadne na všetky štyri nohy.

Zadíva sa na portrét na stene, ktorý ho len pozoruje, jedno obočie zdvihnuté. Jasné; mama ho pred portrétmi varovala. Severus len nečakal, že sa s ním niektorý z magických portrétov bude rozprávať.

Horšie je, že portrét sa pýta na knihu, na muklovskú knihu. Severus by ju ani nemal mať v spoločenskej miestnosti. Mohlo by... nie je čistokrvný. Ostatní by sa to mohli dozvedieť.

"Nehryziem," povie portrét, keď Severus neprehovorí. "Som plátno, nie je možné, aby som hrýzol. Len som chcel vedieť, akú knihu máš. Do tohto kúta nikto často nenosí knihy."

Severus sa snaží nedať na sebe poznať, že mu srdce stále búši. "Je to beletria."

"Mám rád dobré príbehy. Je tento dobrý?" opýta sa portrét a Severus sa odváži nazrieť bližšie. Portrét je muž s bronzovou pokožkou a... sivými očami? Orieškovými očami? V slabom svetle je to ťažké rozoznať. Má kučeravé hnedé vlasy a jeho rúcho je rozhodne starodávne, dokonca aj na niekoho, kto nosí ručne šité šaty. Portrét má na sebe aj golier, ktorý sa zeleno leskne a ladí s rúchom, hoci Severus si myslí, že je to veľmi zvláštna voľba.

"Ja neviem. Ešte som ho nečítal. J..." Severus prehltne a presvedčí sa, že ak je to portrét, slizolinský portrét, tak vie držať jazyk za zubami, alebo sa dá podplatiť. Nie že by vedel podplatiť portrét, ale vie, ako podplatiť človeka. Môže to zistiť. "Je to muklovská fikcia," zašepká.

"No a čo?"

Severus niekoľkokrát zažmurká. "Čo?"

"No a... čo?" spýta sa portrét. "Prečo na tom záleží? Ako sa volá tá kniha?"

Severus si zahryzne do pery, kým knihu podrží portrétu na obhliadku. "Je to táto," povie a cíti sa ako idiot.

"Lev, čarodejnica a šatník. Znie to, akoby sa niekto nevedel rozhodnúť, o čom píše, a tak hádzal témy na papier, až kým sa neudržali dosť dlho na to, aby zobral do ruky brk," hovorí portrét. "Fascinujúce. Čím ťa môžem presvedčiť, aby si mi to prečítal? Chcem sa dozvedieť, pre akú tému sa autor nakoniec rozhodol."

"Ja... čo?"

Portrét zdvihne oči od obalu knihy a pozrie na Severusa. "Pokiaľ nie si ochotný stáť a držať knihu na tomto plátne a otáčať stránky jednu po druhej, nemôžem si ju prečítať celkom sám. Som portrét. Mimochodom, byť portrétom je výnimočne nudné, keď na tomto hrade nikto nie je, a ak ti niekto tvrdí opak, buď nie je portrét, alebo klame, klame, klame."

"Ako môže portrét považovať niečo za nudné?" Severus sa napokon spýta.

Muž na portréte nakloní hlavu a potom sa... scvrkne? Nie, nezmenšuje sa. Kráča dozadu a Severusovi to zmení perspektívu. Nevedel, že to portrét dokáže.

Portrét roztiahne ruky a gestikuluje na okolie. Je to dom, skutočný a veľmi starý dom. Sú tam okná, za ktorými vidno záhradu; aj v záhrade portrétu je noc. Oveľa menší muž je v obývačke, namaľovanej v mierke, ktorá má na stene drevené police plné drobných maľovaných kníh. Na kamennej podlahe stojí drevená stolička a po oboch stranách miestnosti je namaľovaný kamenný oblúk.

"Prečítal som každú jednu knihu namaľovanú na toto plátno. Bolo to už veľmi, veľmi dávno."

"Chápem," povie Severus, aj keď v skutočnosti nechápe.

Portrét si vzdychne. "Nemôžem opustiť slizolinskú spoločenskú miestnosť. Vlastne nemôžem opustiť ani tento portrét; nebol navrhnutý na takýto druh slobody. Si jeden z mála ľudí, ktorí sa so mnou rozprávali od..." Portrét sa zastaví. "Ktorý je to rok?"

"Ach- 1971."

"Prvý september 1971. Desať rokov, odkedy sa niekto rozhodol, že mu stojí za to, aby som sa s ním rozprával nad rámec náhodných kúskov uznania, a tie zvyčajne netrvajú dlho."

Keď Severus nič nepovedal, portrét si vzdychol. "Vráť sa do svojho internátu. Choď spať."

Severus je tak zvyknutý poslúchať dospelého, ktorý hovorí týmto tónom, že to urobí bez otázok. Už si lezie naspäť do postele a pod vankúš si zastrčí Lilyinu knihu, keď si uvedomí, že vôbec nič nepovedal.

Trvá mu týždeň, kým nazbiera dosť odvahy, aby sa vrátil do toho tmavého kúta spoločenskej miestnosti s muklovskou knihou. Nebol schopný prečítať z nej ani slovo. Tak dlho aj trvá, kým z miestnosti nezmiznú ostatní špehujúci Slizolinčania, ale Severus je k sebe úprimný; za to zdržanie môže najmä on.

Keď sa v nasledujúcu stredu večer prikradne k rohu, muž je asi polovičný - aspoň zo Severusovej perspektívy. Sedí na stoličke, ktorá je opretá o zadné nohy, zatiaľ čo muž ju drží na mieste topánkou pritlačenou o stenu. Okolo rúk sa mu omotáva čosi čierne, čo sa zároveň leskne ako zelené zlato.

"Ahoj, maličký Snape."

Severus takmer pustí knihu. "Nikdy som ti nepovedal svoje meno," bráni sa.

"Nie, ale mám uši. Počul som, že ostatní v tejto miestnosti používajú toto meno, aby si získali tvoju pozornosť."

"Dobre." Je to férový postreh. "Ako sa teda voláš?" Severus sa spýta.

Muž sa zamračí. "Vieš, že sa ma už sto rokov nikto nepýtal na moje meno?"

"To je naozaj hlúpe. A neslušné," dodá Severus.

"Po chvíli si na to zvykneš," povie portrét. Severus si myslí, že ten muž klame; nikto si nezvykne na to, že ho ignorujú. "Volám sa Nizar Slizolin, maličký Snape. Salazar je môj starší brat."

Severus zíza na obraz. "Nevedel som, že Salazar Slizolin má brata!"

"Viem si predstaviť, že o Salazarovi je toho veľa, čo nikto nevie, čo sa rozhodol spomenúť alebo o čom vôbec nechce hovoriť," zamrmle Nizar. "Okrem toho som zastrčený v kúte. Ako sa má niekto dozvedieť, že existujem?"

"Ja... myslím, že nemá."

"Na spodnej časti rámu by mala byť tabuľka s menom. Nemôžem sa tak úplne pozrieť von a zistiť, či tam ešte je," povie Nizar.

Severus dvakrát skontroluje, či je miestnosť stále prázdna, a potom zašepká: "Lumos," a priloží prútik k starému, ťažkému drevenému rámu portrétu. "Je tam tabuľka," povie portrétu. "Prvé písmeno, N, to tu ešte je, ale... možno trhacie zaklínadlo?" háda. "Slizolin je však stále viditeľný. Ľudia by o tebe mali vedieť!"

"Nebol som zakladateľ. Prvá generácia učiteľov sa v učebniciach dejepisu nikdy nespomína," povie Nizar. "Je to škoda, naozaj. Urobili sme toľko práce ako Helga, Godric, Rowena či Salazar, ale podľa toho, ako sa o tom bavia pisári, by si človek myslel, že štyria mágovia učili každý rok niekoľko stoviek detí úplne sami."

"Si úžasný," povie Severus a potom sa začervená od rozpakov. Nemal v úmysle povedať to nahlas.

"Ďakujem," odpovie Nizar a vôbec to neznie sarkasticky, kruto alebo bezcitne. Hovorí to tak, ako to robí Lily - akoby to myslel vážne. "Obávam sa, že inak nie som až taký užitočný ani zaujímavý. Spomínam si na svojho brata. Spomínam si na učenie. Ale portréty... Myslím, že nám nie je súdené pamätať si tisíc rokov, maličký Snape."

"Severus. Volám sa Severus." Nizar sa nesnaží byť hrubý, ale Severus nie je maličký.

"Severus. Znetvorená latinčina: oddeliť." Nizar sa tvári zamyslene. "Myslím... myslím, že som kedysi poznal kúzelníka s týmto menom, ale už si toho veľa nepamätám. Pamätám si však, že bol veľmi talentovaný. Možno budeš mať tú vlastnosť aj ty."

Severus sa opäť začervená. "Chcem," prizná. "Chcem... byť veľký. Chcem..."

Chce, aby sa naňho matka pozerala inak ako na omyl. Chce, aby ho Lily pochopila. Zúfalo chce, aby ho Petunia nechala na pokoji.

"Uzavriem s tebou dohodu," povie portrét. Je zaujímavé, ako sa jeho rečové vzorce posúvajú sem a tam medzi tým, ako deti na Rokforte hovoria teraz, a tým, ako mohli hovoriť pred stovkami rokov. "Môžeš prísť a rozprávať sa so mnou, kedykoľvek budeš chcieť. Neprezrádzam tajomstvá, Severus Snape. Väčšinu času si nikto nevšimne, že existujem. Komu by som to vôbec povedal?"

"Prečo mi to ponúkaš?" Musí to byť pasca. Vždy je to pasca. Toto je okrem Lily najviac, čo sa so Severusom niekto od triedenia rozprával. Zvládnu len ukradnuté chvíle medzi vyučovaním alebo večery vonku na pozemku, keď môžu byť ďaleko od ostatných študentov, ktorí hovoria hrozné veci o zradcoch fakulty. Obaja sa snažia; on sa snaží, ale Severus naozaj dúfal, že Lily bude tiež v Slizoline.

Nizar nechá svoju drevenú stoličku klesnúť späť na zem. Na rozdiel od Severusovho minulotýždňového incidentu so stoličkou, táto nevydá takmer žiadny zvuk. "Vždy, keď vstúpiš do spoločenskej miestnosti, obzeráš sa za seba, akoby si čakal, že sa k tebe niekto pridá, a on sa nikdy nepridá. Neznášam ten pohľad na tvárach prvákov. Znamená to, že majú na Rokforte priateľov, ktorí v tejto miestnosti nikdy nebudú vítaní."

"Ty si ma sledoval?" Severus rozhorčene zasyčí.

Nizara to zrejme prekvapilo. "Pozorujem každého, Severus. Túto fakultu založil môj brat, ale je to aj moja fauklta. Všetci ste moji malí hadi a ja vás budem vždy sledovať a pomáhať vám, ako len budem môcť."

"Prepáč," zamrmle Severus a zvesí hlavu. Mal to uhádnuť. Nizar Slizolin hovoril, že byť portrétom je nudné.

"Doteraz si neurobil nič, čo by si zaslúžilo takéto ospravedlnenie."

"Si si istý, že si Slizolin?" Severus sa spýta a zamračí sa.

Nizar sa usmeje. "Koľko potvrdení o správnosti chceš?"

"Dobre. J... Nizar Slizolin," zopakuje Severus a snaží sa, aby to bolo skutočné. Tabuľka bola začiernená, ale stále na nej stálo Slizolin. "Čo to znamená?"

"Technicky sa rodina volala dom de Deslizarse, ale jazyky na severe... nuž, ak ste povedali kastílske meno niekomu, kto hovoril starými keltskými jazykmi, často bolo skomolené na Slizolin. Po niekoľkých rokoch, keď sa to stávalo len horším a horším zvykom, sme to vzdali a zmierili sa s tým. Moje celé meno je Nizar Hariwalt z Leónu, z domu de Deslizarse, Kastílie a Moravie." Portrét vyzerá, akoby potlačil úsmev. "Nepomohlo ani to, že sme sa vzdali časti sady slabík a zhutnili ju na de Slizarse. Nizar Hariwalt je napoly baskicky¹ a napoly germánsky, takže toho nikto nekomolil. Znamená to malý vojnový vodca."

Severus sa usmeje. "Páni, ja len - no, ak si nevšímaš moje priezvisko, tak moje meno znamená len odrezaný princ."

Na jeho prekvapenie Nizar zosmutnie. "Žiadny rodič by nemal používať meno svojho dieťaťa ako zbraň proti tomu druhému."

"To nie je... to vôbec nie je tak!" Severus zvolá a potom nezabudne stíšiť hlas, keď ďalší portrét na druhej strane miestnosti rozospato protestne zamrmle o hluku.

"Ospravedlňujem sa." Nizar vrátil pozornosť k trblietavej čiernej stuhe vo svojich rukách. "To bolo odo mňa nezdvorilé. Niekedy vidím veci jasne, len na chvíľu, a potom to zase zmizne."

"To... to je v poriadku," podarí sa Severusovi povedať, aj keď má príliš stiahnuté hrdlo. Vie, že portrét má pravdu. Len nechcel počuť, že niekto iný potvrdzuje to, čo už niekoľko rokov tuší. "Stále to nie je ani zďaleka také super, ako to, čo znamená tvoje meno."

"Super?" Nizar sa tvári zmätene.

"Ehm, skvelé," vysvetľuje Severus a snaží sa prísť na to, ako sa schovať do svojho habitu. To je viac muklovské ako čarodejnícke a on ho musí prestať používať.

"Aha, slang sa opäť posúva. To bude zaujímavé. Len odo mňa nežiadaj, aby som ti rozprával o slangu zo Shakespearových čias, Severus."

"Prečo nie?" Severus sa spýta.

Nizar zdvihne obočie. "Pretože som učiteľ a ty máš jedenásť rokov."

Severus sa zamračí. "Nemôžeš mi zabrániť, aby som si to išiel vyhľadať do knižnice."

"Máš pravdu. Nemôžem, však?" Nizar sa naňho usmeje.

Aha. To bol... darček. Severus nie je zvyknutý na nič také nepriame, ale nie je ani hlúpy. "Chceš ešte prečítať tú knihu?"

Nizarovi sa rozžiaria orieškové oči. "Ak ti to nevadí a ak nezanedbávaš spánok."

Severus sa zamyslel. "Len jednu kapitolu každú noc. To je rozumné, nie?"

"Áno. Chceš aj niečo iné." Nizar sa zdá byť spokojný. "Výborne, maličký Slizolinčan. Čo za to chceš?"

Severus sklopí zrak; možno to žiada príliš veľa. "Moja jediná kamarátka je v Chrabromile. Nemám žiadnych kamarátov zo Slizolinu, pretože sa s ňou neprestanem baviť. Mohol by si... mohol by si sa so mnou rozprávať, ako si povedal minulý týždeň?"

"To nie je práve vyvážená dohoda. Počkaj." Nizar sa postaví a prejde dopredu tak, že vďaka zmene perspektívy vyzerá opäť väčší. Je to naozaj, naozaj super zaujímavé sledovať.

"To nie je stužka," zašepká Severus s potešením. "To je had!"

"Volá sa Kanza." Nizar natiahne ruky, aby si Severus mohol dobre prezrieť čierneho hada, ktorý sa mu omotáva okolo prstov. Má čierne brucho so sivými pruhmi na každom spoji brušných šupín a jej oči sú oválne náznaky bledozelenej farby. Inak je celistvo čierna až na tú zvláštnu zeleno-zlatú, trblietavú vrstvu.

"Hej, minule si ju mal okolo krku!" Severus vyhŕkne a potom sa opäť cíti hlúpo.

Nizar prikývne. "Mal. Je to jej obľúbené miesto, v neposlednom rade preto, že si ju mýlia so šperkom. Zmije majú rady, keď ich niekto podceňuje."

"Super," zašepká Severus a dočasne zabudne prestať používať to slovo. "Ako vieš, že sa jej to páči?"

Nizar sa odmlčí, akoby sa snažil neškľabiť, a potom vydá zvláštny syčivý zvuk.

"Aha!" Severus sa zadíva na portrét. "Ty si parselan!"

"A ty neutekáš." Nizar sa usmeje. "Výborne."

"Prečo by som mal utekať?" Severus sa neveriacky spýta. "Salazar bol parselan!"

"Pamätáš si, keď som spomínal, že už desať rokov sa mi nikto neprihovoril?" Nizar nechá čierneho hada vyliezť na rukáv zeleného rúcha, kde sa mu opäť omotá okolo krku. Keď je úplne nehybná, naozaj vyzerá presne ako golier, s ktorým si ju Severus pomýlil.

"Áno?"

"Ten konkrétny študent si želal, aby som 'dokázal', že som brat Salazara Slizolina. Tak som to urobil." Nizar si povzdychol. "Na parselanov sa už nepozerá s láskou."

"Niekedy sa pozeralo?" Severus chce vedieť, zvedavý.

"Áno, pozeralo." Nizar sa vráti na svoje kreslo. "Ale spomínal si knihu a dohodli sme sa. Zaplať, Slizolinčan."

Severusovi napodiv zaplatenie nevadí.

* * * *

Severus sa každý večer, keď je spoločenská miestnosť prázdna, vkradne do nej, aby portrétu nahlas čítal Lilyinu knihu. Nizar sa k Severusovi správa, akoby bol hodnotná osoba, niekto cenný. Lily a jej rodičia sú jediní ľudia, ktorí to robia, a to ho hreje počas nocí, keď sa mu kobky zdajú príliš chladné a prázdne.

Nizar si myslí, že je smiešne, že lev, čarodejnica a šatník sú všetky tri hlavné témy knihy. Severus sa na knihu zatiaľ sťažuje len v tom, že chce všetkých starších súrodencov prekliať za to, že neveria najmladšiemu. Príležitostne sa musel starať o svojich malých bratrancov a sesternice, kým jeho otec túto časť rodiny nevyhnal. Štvorroční muklovia si nevymýšľajú také veci ako faunov, hoci Severus sa ostatným súrodencom nediví, že majú plné zuby predstavy čajových večierkov.

"Zaujímalo by ma, či to napísal mág," povie Nizar, keď sa objavia hovoriaci bobri.

"Už sme sa zaoberali miznúcimi skriňami -" šatníkom "-temnou čarodejnicou, začarovaným počasím a mytologickými bytosťami," odpovie Severus. "To by ma neprekvapilo. Nie, počkaj, práve sa objavil Otec Vianoc."

Nizar sa začne smiať. "Kedy bola táto kniha napísaná?"

"Uhm... 1950," povie mu Severus po tom, čo nájde dátum autorských práv.

"Aha. Tak to asi nemôžem obviňovať devätnáste storočie, nie?"

"Prečo, čo urobilo devätnáste storočie?" Severus sa spýta a na chvíľu sklopí knihu.

"Boli takí láskaví, že nám darovali Edgara Allana Poea, Oscara Wildea, Julesa Verna, Alexandra Dumasa, viaceré sestry Brontëové a Lewisa Carrolla, z ktorých väčšinu som nikdy nepočul čítať. Museli však byť zábavní, ak vezmeme do úvahy, ako často ich diela podnecovali študentov k penivému besneniu a hádkam o tom, kto pri písaní užíval aké omamné látky."

Severus zúži oči. "Po tom, čo som minulý týždeň čítal o Shakespearovi, si nie som istý, či sa mi chce niečo také hľadať." Ak sú to všetko muklovskí autori, aj tak musí počkať do leta.

Nizar sa usmeje. "A čo si sa dozvedel o Shakespearovi?"

"Že by naozaj potreboval viac vychádzať von," zamrmle Severus, čo Nizara z nejakého dôvodu vyburcuje do takmer hysterického záchvatu smiechu. Severus ho odsúdi za to, že je to čudný portrét.

Severus napokon musí knihu vrátiť Lily, keď sa jeho príbeh skončí. "Čo si o nej myslíš?" spýta sa ho, zatiaľ čo listuje stránkami.

"Bolo to normálne, kým sa neobjavil Otec Vianoc," povie Severus, čo rozosmeje aj Lily. Možno je problém v tom, že pozná len čudných ľudí.

"Skrine, ktoré posielajú ľudí do iných svetov, sú normálne?" Lily ho podpichuje. To znamená, že Severus strávi zvyšok ich voľného večera po večeri tým, že sa snaží vysvetliť skrinky zmiznutia.

Severus sa na pokraji večierky vyberie do knižnice, pričom sa zahľadí na skromný výber románov v knižnici. Žiadne z mien, ktoré portrét spomínal, tu nie je, okrem Lewisa Carrolla, ktorého kniha má na prednej strane obrázok králika vo veste.

"Priniesol som ti ďalšiu," povie Severus neskôr v noci. "Alica v krajine zázrakov. Ak je to hrozné, viním teba."

"Nie, mal by si viniť Lewisa Carrolla," povie Nizar a usmeje sa. "Ja som tú knihu nenapísal."

"Si čudný," odvetil Severus.

"Som Slizolin a ty tiež. To znamená, že si aj ty, podľa asociácie, však?" Nizar sa spýta.

Severus sa naňho zamračí. "Zmĺkni," je jeho brilantné vyvrátenie.

Sú uprostred šiestej kapitoly, keď sa Severus zastaví a pozrie na portrét. "Si si istý, že si to predtým nečítal? Ale ja nechcem chodiť medzi šialených ľudí, vskutku."

"Áno," odpovie Nizar skrížene. "Keby som mal peniaze, stavil by som sa s tebou, že bol Bystrohlavčan."

"Prečo si to myslíš?" Čarodejník je ľahký odhad; muklovská beletria v rokfortskej knižnici nebýva.

"Absint," zamrmle Nizar, čo vôbec nedáva zmysel. "Okrem toho, koľko hádaniek a prirovnaní už ten Carroll do tejto knihy napchal?"

Severus prestal počítať po prvej kapitole. "Veľa."

Ďalšia kniha je čarodejnícka beletria, keďže tú majú v knižnici, a Severus si nemyslí, že je pripravený na niečo iné, čo Carroll napísal, zatiaľ nie. Možno bude mŕtvy skôr, ako sa tak stane. Je tiež bezpečnejšie mať v internátoch čarodejnícke knihy, hoci nie sú také zaujímavé ako muklovská beletria. Tá sa spolieha na predstavivosť tam, kde majú čarodejníci tendenciu všetko napraviť kúzlami skôr, ako sa nejaký príbeh stihne odohrať.

Severus nemá v úmysle ísť cez zimné prázdniny domov, hoci Lily áno. Dá jej zvyšné drobné, ktoré má, kým mu neprídu ďalšie vo vianočnej pohľadnici - možno -, a požiada Lily, aby mu kúpila čokoľvek, čo nebude čarodejnícka nuda, pokiaľ to nebude Lewis Carroll.

"Čítal si Alicu v krajine zázrakov, však?" Lily sa spýta.

Severus sa zatvári. "Je to taký Bystrohlavčan!"

"Má to pokračovanie," povie mu Lily a zachichoce sa nad zdeseným zvukom, ktorý vydá v reakcii. Keď sa vráti z prázdnin, prinesie mu hromadu použitých kníh, ktoré majú oveľa väčšiu hodnotu ako almužna, ktorú jej dal.

"Boli Vianoce. Mama s otcom tiež nejaké dostali a ja tiež," povie Lily a pobozká ho na líce. "Všetko najlepšie k sviatkom a narodeninám, blbec."

"Áno, ja..." Severus podá zapečatenú fľaštičku, ktorá mu od piateho januára vypaľovala dieru vo vrecku. "Všetko najlepšie k Vianociam a narodeninám."

"Je to naozaj pekné," povie Lily o zlatej tekutine.

Severus sa obzrie a potom sa nakloní bližšie k jej uchu. "Je to Felix Felicis," zašepká.

"Severus!"

"Ticho!" Severus povie a zovrie jej ústa rukou. "Lily!"

"Mmph-mm!" Lily čaká, kým Severus pohne rukou. "Ale profesor Slughorn hovorí, že to trvá šesť mesiacov!"

"Ak si v tom naozaj zlá, tak možno," odpovie Severus. "Áno, naozaj som to vyrobil! Neukradol som to tomu hlupákovi. Príliš by som sa bál, že je to jed namiesto pravého."

"Ďakujem, Sev... aj keď si nie som istá, na čo potrebujem tekuté šťastie," povie Lily.

"Určite nie na profesionálne čarodejnícke športy, organizácie, skúšky alebo na ovplyvňovanie Wizengamotu. Inak si jednoducho niečo vymyslíš. Nepokazí sa kým neodstrániš zátku v momente, keď ho budeš pripravená použiť. Ak ťa šesť rokov nič nenapadne, koho to zaujíma?"

Lily sa usmeje a objíme ho. Severus je rád, že sa jej to páči, aj keď sa pomiatol. Netuší, ako prekonať Felixa Felicis, keď bude nabudúce potrebovať darček; chcel si len vyskúšať, či ho dokáže uvariť, čo podľa Slughorna nikto nedokáže, kým nie je riadne vyškolený.

Prečo je hlava jeho fakulty idiot?

Položí Nizarovi tú istú otázku. "Pretože je to jeden z mála Slizolinčanov, ktorým váš riaditeľ dôveruje a ktorí sa nepridali k Voldemortovi."

Severus sa zamračí. "Prosím ťa, nevyslovuj to meno."

"Strach z mena dodáva tomu človeku dôveryhodnosť, maličký Slizolinčan. Neboj sa jeho mena. Boj sa toho, s čím je to meno spojené."

Severus zdvihne zrak. "Ty si ho poznal?"

Nizar prikývne. "Nie osobne. Vždy si myslel, že je príliš dobrý na to, aby sa rozprával s obyčajným portrétom. Arogantné zrnko prachu. S najväčšou pravdepodobnosťou tu budem visieť aj vtedy, keď bude mŕtvy a odíde."

"Starší Slizolinčania... niektorí z nich si myslia, že V-Voldemort je nejaký čarodejnícky spasiteľ magickej krvi."

Nizar prevráti oči. "To isté hovorili o Grindelwaldovi a pozri, ako to dopadlo."

Keď Severus prinesie dole jednu z použitých kníh literatúry faktu, ktoré preňho kúpili Lilyini rodičia, túto na motívy legendy o kráľovi Artušovi, výsledkom je šesť týždňov počúvania Nizara Slizolina, ktorý rozpráva o historických nepresnostiach, o tom, že Merlin v skutočnosti nebol až taký skvelý a aj tak, čo je to za romantický nezmysel?

"Oženili Artuša s jeho praneterou? To sa zbláznili?" zvolá Nizar. Severus sa zasmeje a potom rýchlo stlmí zvuk, aby si ho nikto nevšimol.

_______________________________________________________________________________________________________________

1) Baskičtina – v origináli je používaný menej známa verzia euskarančina, ale toto mi príde lepšie pochopiteľné pre ľudí z nášho geografického priestoru. Viac o jazyku: https://sk.wikipedia.org/wiki/Baski%C4%8Dtina