Preklady fanfiction Harryho Pottera

"Po takovémhle pádu si z toho už nic nebudu dělat, spadnu-li doma ze schodů!"

Alenka, "Alenka v říši divů"

Kapitola 2 Do králičej nory

Úloha roztriediť osobný majetok Severusa Snapa pripadla na Harryho. Dva týždne po záverečnej bitke sa v riaditeľovej pracovni objavila Snapova posledná vôľa a z nejakého dôvodu všetko zanechal Harrymu na jeden týždeň po prečítaní jeho vôle; po tom sa vlastníctvo prevedie na Draca. Neexistovalo žiadne vysvetlenie, a nebol nikto, kto poznal Snapa a mohol by ponúknuť nejaké objasňujúce vysvetlenie.

Snapov portrét ešte nebol aktivovaný, a ani nebude, až kým sa neuskutoční prevod vlastníctva.

Ale jednu vec Hermiona vedela, a to, že Snape chcel, aby Harry medzi jeho majetkom niečo našiel. Bola o tom presvedčená, a tak presvedčila svojho priateľa, aby zveril dohľad nad tou úlohou na ňu, tak aby mohla viesť náležité záznamy o všetkom a prehliadnuť si každú jednu vec, čo Snape vlastnil.

Harry ľahko súhlasil, keďže chcel byť všetkým z dohľadu, a tak Hermiona bola na Rokforte, v Snapovom byte, s Ronom, Ginny a Nevillom. Už vymyslela systém a všetko šlo podľa plánu.

Keď Hermiona sledovala, ako sa jej priatelia prehŕňajú Snapovými vecami, nemohla si pomôcť, aby sa necítila ako na ihlách. Veci v tejto izbe a jeho učebni pre ich bývalého profesora Elixírov niečo znamenali a teraz sa s nimi zaobchádzalo s takým rešpektom, aký človek venuje niečomu, na čom mu nezáleží. Vzdychla si; dalo sa to čakať, uvedomila si. V žiadnom prípade im nemohlo záležať na Snapových veciach tak, ako záležalo jemu. Priala si jedine, aby sa o ne vôbec nemuseli starať, a aby Snape nejako tú vojnu prežil. Čím viacej sa o ňom dozvedala, tým skutočnejšia tragédia jeho života sa pred ňou rozprestierala a ona si priala, aby  bola našla čas a prehliadla jeho chladný, nepríjemný zovňajšok, keď mala možnosť.

"Pozrite na toto," riekol Ron, a vytiahol malú drevenú škatuľku z jednej zo zásuviek stola. Vzrušene ju priniesol k Hermione, jasne dúfajúc, že od nej získa nejaký druh uznania. Stále sa o tom bozku neboli schopní porozprávať sa a Hermiona to neustále odkladala.

"Čo je to?" spýtala sa, keď nakukla do krabičky. Krabička obsahovala tenký pruh so šiestimi dierami. Tri z nich boli prázdne, ale zvyšné tri obsahovali fľaštičky, v ktorých plávala modrostrieborná tekutina a vírila sa vlastnými silami.

"Spomienky," povedal Ron, keď vytiahol jednu z fľaštičiek. "Na dvoch z nich je Malfoyove meno."

Hermiona sa zamračila. "Malfoy? Nechaj nech sa pozriem."

Ron jej podal tú, čo držal.

Naozaj na nej bola nálepka a šikmým písmom napísané Malfoyove meno. Myšlienky jej preskočili k tej noci na veži, kedy narazila na Malfoya. Povedal, že Snape bol ten jediný, kto by mu mohol pomôcť... Čo tým myslel? Mohli mať s tým tieto fľaštičky niečo spoločné?

"Vďaka, Ron," riekla, venujúc mu rýchly úsmev a zobrala od neho tú krabičku.

Stál tam chvíľu dlhšie než sa vrátil k svojej úlohe a Hermiona si pripadala hrozne. Ona bola tá, čo ho pobozkala a odvtedy mu sotva venovala pozornosť. Pripusťme, bol to pre každého divoký týždeň. Pri tom všetkom, čo sa muselo urobiť, naozaj nikto nemal času na nikoho. Už bolo tak veľa pohrebov, že Hermiona bola vďačná za príležitosť robiť niečo, čo by jej od všetkého vyčistilo hlavu. Ron a Ginny boli s ňou presne z toho istého dôvodu: robiť niečo, čo by zbavilo ich myseľ zármutku.

Hermiona pridala krabičku s fľaštičkami k jej súpisu majetku a pozrela sa na všetky tri. Len na dvoch bola menovka "Draco", čo spôsobilo, že bola zvedavejšia na tú tretiu. Odložila krabičku nabok, tak aby sa jej nepomiešala s niečím iným.

ooo

Hermiona netrpezlivo ťapkala nohou, ruky založené na hrudi a na tvári mrzutý výraz. Tento výťah bol tiež prekliato pomalý.

"Viete, slečna, ten výťah nepôjde o nič rýchlejšie len preto, že si to želáte."

Pozrela na muža vedľa seba, vysoký čarodejník v tradičnom odeve strážcov Azbakanu, a bojovala s nutkaním zamračiť sa na neho. Keď sa odvrátila, prestala ťapkať nohou, ale to ju neurobilo o nič trpezlivejšou.

Nakoniec výťah zastavil a Hermiona nasledovala toho muža po dlhej chodbe a cez dvere s číslom dvadsaťtri napísanom zvonka červene.

"Ste tu, slečna Grangerová, ako ste žiadali. Väzeň číslo päťdesiatsedemtisíc štyridsaťdva. Prosím, zaklopte na dvere, keď skončíte." Bez ďalšieho pohľadu sa muž vrátil dverami a zatvoril ich za sebou.

Pomaly otočila Hermiona svoj pohľad do stredu izby, kde väzeň päťdesiatsedemtisíc štyridsaťdva sedel za širokým stolom. Mal na sebe šedé väzenské šaty a ruky mal magicky zviazané, ako putá, ktoré ruky držali spolu. Tá farba lichotila jeho bledej tvári a jeho očiam, ale bola znepokojená, keď si všimla, že mu ostrihali vlasy.

Holá hlava nevyzerala na Dracovi Malfoyovi dobre.

Keď jej oči konečne našli jeho, nadvihol obočie. "Grangerová."

Jeho hlas prelomil akékoľvek kúzlo, pod ktorým bola a ona prešla ku stoličke oproti nemu a posadila sa. Vytiahla z kabelky tie fľaštičky a položila ich na stôl.

Draco sa mračil, kým ju sledoval.

"Vieš čo sú zač?" spýtala sa.

"Nie," odvetil jednoducho, keď sa znova pozrel na ňu.

"Dovoľ mi ťa osvietiť. Tá látka v každej z týchto fľaštičiek sa volá Memoriala liquiris. Sú to spomienky, Malfoy." Jeho výraz stále nedával najavo známky spoznania.

"Našli sme ich v Snapových veciach," dodala potichu.

Na to sa jeho oči roztvorili a otočil svoj pohľad so záujmom na tie fľaštičky. "Čo majú spoločné so mnou?"

"Na dvoch z nich je tvoje meno, a tá posledná, hoci neoznačená, je tiež o tebe."

Draco prižmúril oči. "Beriem to tak, že si ich videla, že?"

"Videla," odpovedala, skloniac oči pred jeho prenikavým pohľadom. "Vďaka Snapovej vôli ich dostal Harry, ale zajtra o polnoci sa dostanú k tebe do úschovy." Chytila tie fľaštičky do rúk. "Myslím, že Snape chcel, aby sme ich našli. Že vedel, že teba pošlú do väzenia a tak niekto musel prísť, aby prehľadal jeho veci a toto našiel. Zanechal najprv všetko Harrymu, pretože vedel, že ja sa postarám o jeho veci a úspešne objavím tie spomienky."

"Poznám..." Draco zastal, krátko v jeho očiach zablysla bolesť. "Poznal som Snapa celý môj život. Tieto spomienky môžu byť o čomkoľvek."

Hermiona si vzdychla. "To nie sú náhodné spomienky, Malfoy." Začala sa neprítomne pohrávať prstami s jednou z fľaštičiek. "To je to, čo chcem vedieť... Prečo?"

Ich oči sa stretli a Draco na ňu uprene hľadel. "Prečo čo?" nakoniec sa spýtal.

"Prečo si to nepovedal... niekomu?" spýtala sa, nechcela povedať to, na čo myslela. Prečo si to nepovedal mne?

"Nemohol som," odpovedal. "Snape to zakázal. Okrem toho, komu by som mohol? Nikomu z mojich priateľov, nikomu z učiteľov; určite som to nemohol povedať svojim rodičom."

Pozrela sa na neho s miernym zamračením. Ako mohol nepomyslieť na ňu? Po tom, čo urobil, čo jej zachránil život... Tej noci si vytvorili spojenie, alebo si to ona myslela.

Iste vedel, že jej môže veriť!

"Čo je?" riekol.

"Nuž," neistá, či chce povedať to, na čo myslela. "Mohol si zvážiť možnosť povedať to mne."

Draco sa zamračil. "Tebe?"

"Zabudni na to," rýchlo povedala, prehľadávajúc svoju kabelku, aby sa nemusela na neho pozerať. "Na. Ten čarodejník, čo ťa zastupuje pred Starostolcom, chce, aby si si prešiel tento zoznam otázok a pripravil si odpovede."

Draco si od Hermiony zobral ten zvitok a opatrne sa naň pozrel. "Kedy je? Súd, myslím."

"Začína o dva týždne," odpovedala potichu.

"Pozrela si sa na ten krém, o ktorom som ti hovoril?" zrazu sa spýtal.

Hermiona zažmurkala, prekvapená tou zmenou rozhovoru. "Pozrela, áno. Veľmi dobre zaberá. Čím dlhšie ho budem používať, tým viac to má pomáhať."

"To som rád," odvetil Draco s krivým úsmevom. "Ja, hm, pátral som po tej kliatbe, čo Blaise použil, a po trvalých účinkoch toho jedu. Väčšina postihnutých odporúča tento krém."

Prekvapene na neho hľadela. On strávil čas hľadaním prostriedku na zmiernenie jej príznakov? Bola dosť polichotená, čo len pridalo k tomu zmätku, ktorý už viac než rok pociťovala.

"Vďaka," zamrmlala, keď sa pozrela na svoje ruky.

"Takže, tieto spomienky," povedal Draco, keď zdvihol jednu z fľaštičiek a prevrátil ju v prstoch. "O čom presne sú? Hádam, že by si ich sem nepriniesla, keby si si nemyslela, že budú užitočné."

Hermiona prikývla a prešla do informujúceho štýlu. "Ak sú presné - máme zajtra schôdzku, kde ich necháme overiť - mohli by stačiť na to, aby zaručili, že dostaneš buď žiaden alebo veľmi málo trestu vo väzení. Vzhľadom na okolnosti, ktoré boli v pozadí tvojich činov, myslím, že sa na nám podarí získať Starostolec, aby sympatizoval s tvojou zložitou situáciou. Harry môže tiež dosvedčiť, že Dumbledore vedel o tvojej úlohe a že chcel, aby ju Snape dokončil. On dostal sadu svojich vlastných spomienok, už sú autorizované, a..."

Draco zdvihol ruku, jeho putá ho prinútili zdvihnúť obe. "Počkaj," povedal. "Čo je toto za ´my´ záležitosť? Mám zástupcu určeného súdom."

"Viem," odvetila Hermiona. "Myslela som, vzhľadom na to, že ja... nuž Ron, v skutočnosti, našiel tieto spomienky, že by som mohla pomôcť."

"Pomôcť zástupcovi určenom súdom, ktorý toto robí asi tak päťdesiat rokov podľa toho, ako vyzerá?" Spýtal sa pobavene Draco. "Čo presne sa chystáš urobiť? A, čo je dôležitejšie, prečo? Prečo by si ty mne pomáhala?"

Zamračila sa. "Zachránil si mi život. Nestačí to?"

Draco vypustil nahnevaný povzdych a vstal. "Po tom všetkom?" riekol nakoniec, keď sa oprel o stenu. "Ty chceš pomôcť mne?"

"Bol by si radšej, keby som nechcela?" spýtala sa obranne.

"Nie, ja... dobre. Prosím pokračuj. Tie spomienky."

Hermiona nepokračovala hneď. "Obsahujú dôkazy, že si Snapovi poskytoval informácie pre Rád. Ako som povedala, musia sa overiť a skontrolovať voči časovej postupnosti, ale Snape si dal záležať na tom, aby  v nich vždy povedal dátum. Keď to bude, dve z nich dokážu, že tvoje informácie Rád využil, aby to dobre dopadlo. To, v kombinácii  so všetkým ostatným... Myslím, že máš šancu vyhnúť sa tomu, aby ťa odsúdili do väzenia."

Prvý september bol deň, na ktorý sa Draco zvyčajne tešil. Znamenal začiatok nového školského roku a znovu videnie jeho priateľov. Ale tento rok posledné miesto, kde chcel byť, bolo na Rokforte. Nuž, škrtnite to. Rokfort bolo druhé od konca, tesne pred tým, kde sa náhodou vyskytol Temný pán.

Narcissa stála pri ňom, vysoká a hrdá a panikárila nad jeho oblečením.

Draco sa jej pokúšal striasť, ale nedala sa odradiť.

"Primus," vravela, nádherný úsmev na jej perách. "Som taká pyšná. Mal by si byť tiež - zaslúžil si si to."

"Snape zo mňa spravil primusa, len aby potešil otca," odpovedal tupo.

Narcissa urobila no-no. "Tvoje známky hovoria samé za seba."

Nemalo zmysel hádať sa s ňou, takže Draco zostal ticho. Nástupište bolo veľmi málo zaplnené v porovnaní s inými rokmi. Nikto zo študentov tu nepobehoval, nepozdravoval sa so svojimi priateľmi, nesmial sa a ani sa neusmieval. Zazrel Longbottoma s najmladšou Weasleyovou, ako sa šeptom lúčia s jej rodičm, s podozrievavými očami.

Tento rok bude určite iný, pomyslel si Draco, obzerajúc sa po Potterovi, Weasleym a... Grangerovej. Myslieval na ňu častejšie, než by kedy priznal, zvyčajne pod zámienkou, že premýšľa o jej jazve. Bolela ju? Povedala to niekomu? Nenávidela ho teraz?

"Tu ste," riekol nový hlas, hlas, ktorý spoznal, že patrí jeho priateľovi, Crabbovi. "Nastúpme do vlaku a nájdime si kupé. Možno môžeme vyhodiť nejakých prvákov z toho ich." Zachichotal sa sám sebe.

Draco bojoval s nutkaním prevrátiť oči. Pochyboval, že tento rok toho veľa našikanuje. Jeho srdce už na to jednoducho viacej nebolo.

"Ahoj, Vincent. Áno, Draco, ponáhľaj sa," povedala Narcissa, naposledy upravila Draca. "Napíš mi, aby som vedela, ako sa máš."

Dracovi neušiel ten úzkostlivý pohľad v jej očiach. "Napíšem, mami," povedal a potom s Crabbom odišiel.

Nemohol zostať príliš zádumčivý, inak by si to všimli jeho priatelia a začali klásť otázky. Takže sa pripojil k rozhovoru a  zopakoval ten názor, že tento rok bude neskonale lepší bez toho starého hlupáka, napriek tomu, že sa mu trochu zdvíhal žalúdok pri akejkoľvek zmienke o bývalom riaditeľovi.

Pansy sa rovnako lepila, Crabbe a Goyle boli rovnako zadebnení a Zabini  rovnako ľahostajný a vzdialený ako vždy. Jediné, čo musel Draco urobiť, bolo chovať sa nafúkane a mohol vyviaznuť bez toho, že by pritiahol nejakú nechcenú pozornosť.

V polovici cesty Draca vyvolal nejaký prefekt a povedal mu, že ho žiadajú v McGonagallovej kupé, aby prebrali primuské povinnosti. Desil sa predstavy, že bude musieť čeliť tej žene, vediac, že ho asi chce roztrhať pomaly a bolestivo a potom ho po kúskoch mučiť.

Keď prišiel, zbadal už Daphne Greengrassovú dnu rozprávať sa s McGonagallovou.

"Ach, dobre, pán Malfoy, ste tu," povedala tá staršia žena, bez toho, aby sa na neho pozrela. "Práve som prediskutovala vaše povinnosti so slečnou Greengrassovou. Môže vás informovať." S tým ich McGonagallová nechala sama v kupé.

Pozrel sa na Daphné, ktorá pokrčila plecami. "Nemôžeš ju naozaj obviňovať, že nie?"

Draco sa zamračil a zamrmlal,  "ako povieš."

Daphné si sadla oproti nemu a začala rapotať o tom, čo jej povedala McGonagallová. Draco jej sotva venoval nejakú pozornosť, zízal von z okna, vďačný za chvíľu, kedy nemusí predstierať, že nie je nešťastný.

"Draco? Počul si ma?"

Otočil sa, aby sa pozrel na to dievča, a ona sa podráždene hnevala. "Nemôžem toto všetko urobiť sama, vieš to. Nikdy ma nenapadlo, že budem primuskou, nie keď sme mali v našom ročníku Grangerovú. Ani to nechcem."

Grangerovú? Len teraz mu došlo, že ona nie je tá, čo sedí oproti nemu. Daphné bola primuska, čo znamenalo, že Snape rezervoval miesta primusov pre svoju vlastnú fakultu. Zaujímavé.

"Nebudeš musieť," uistil ju Draco. "Začneš znova?"

ooo

Úvodná hostina bola nesmierne odlišná, keď ju neviedol Dumbledore. Snape bol krátky, strohý  a  veci, predstavil nových učiteľov a ustanovil nové pravidlá. Draco sa prikrčil, keď sa dozvedel, že Carrowsovci, Amycus a Alecto sa pripojili k učiteľskému zboru.  Vedel, že Snape dostal pozíciu riaditeľa školy, ale jedine teraz plne pochopil, že Temný pán mal totálnu nadvládu nad školou.

Asi v polovici jedla Draco obdržal kúsok pergamenu od malého chlapca, ktorý mohol byť jedine prvákom. Rozpačito ho potajomky otvoril.

Draco -

Okamžite po večeri príď do mojej pracovne.  Heslo je leirion.

S.S.

// PP. leirion je grécky ľalia (Lily)

Zamračil sa, vopchal odkaz do vnútorného vrecka a pokračoval v jedle. Odkedy Dracovi sľúbil, že mu pomôže, Snape s ním ani raz nehovoril. Pripusťme, Draco ho videl len, keď prišiel na stretnutia, ale ani vtedy nevenoval Dracovi žiaden ohľad. Bolo to strašne frustrujúce, pretože Draco dodržal svoju časť dohody. Vyhľadával spoločnosť svojich rodičov, predovšetkým otca, tak často ako bolo možné, aby zachytil akékoľvek zvyšky informácii, o ktorých si myslel, že by možno Snape chcel. Mal popísaných desať kúskov pergamenu, každý dve stopy, plných detailných informácii. Možno ich bude Snape chcieť dnes večer?

Po večeri sa Draco striasol Pansy a vážne kráčal do riaditeľovej pracovne. Predtým tam bol len párkrát a vždy len, keď mal problémy. Dumbledore bol vždy chápajúci a spravodlivý. Dracov žalúdok hrozil, že vyvráti jedlo, keď bude ďalej o tom starom mužovi premýšľať.

"Leirion," zamrmlal Draco chrličovi.

Zaklopal na dvere a Snape ho vpustil dnu.

"Prosím, sadni si," nariadil Snape a obom nalial šálku čaju. Jednu položil pred Draca a začal si odpíjať z vlastnej. "Čo si myslíš o týchto zmenách?" spýtal sa Snape.

Draco si pridal kocku cukru do čaju a odpil si. "Zaujímavé," povedal, jeho myšlienky sa vrátili k profesorke Burbageovej, bývalej... poslednej profesorke Štúdii muklov. Draco si odpil ďalší poriadny dúšok, dúfajúc, že potlačí ten obraz, ktorý sa vpálil do jeho mysle tú strašnú noc. Na to mu oťažela hlava a zahalila ju hmla, a...

Potom Draco zívol a otvoril oči, škúliac v svetle. Pohľad z okna mu napovedal, že už slnko zapadlo, ale len pred sekundou bolo svetlo. "Ja som... ja som zaspal?" spýtal sa Draco.

"Nie," odvetil Snape, ktorý teraz stál pri okne, kým chvíľu pred tým sedel za stolom. "Použil som na teba Veritasérum."

Draco sa pozrel na svoju šálku čaju, teraz položenej na Snapovom stole, dopoly vypitej. "Vy...prečo?"

"Vedel som, že mi môžeš veriť, ale ty si to nevedel," vyhlásil Snape, keď sa vrátil posadiť sa za svoj stôl. "Musel som si byť istý, že ti môžem veriť a toto bol ten najvhodnejší spôsob."

"Veriť mi?" zopakoval Draco. "V čom?"

Snape neodpovedal, len si priložil prútik k hlave a zašepkal kúzlo. Keď prútik odtiahol, nasledoval ho prúžok striebornej látky spojený s koncom jeho prútika. Snape potom vytiahol ten prúžok celkom zo svojej hlavy a vložil ho do nádoby, ktorá sa mihotala modrým svetlom.

"Chcel by si vidieť, o čom sme sa rozprávali?" spýtal sa Snape, keď odložil prútik.

"Uh... iste," Draco nemal tušenia, s čím súhlasil.

"Dobre," povedal Snape. "Len sa dotkni tej tekutiny v mysľomise a ja ťa budem nasledovať."

Draco váhavo natiahol ruku, zastal, aby sa pozrel na svojho profesora a dlhodobého radcu, skôr než do nej namočil jeden prst. Okamžite ho vtiahlo dnu a potom spadol do tejto istej izby, pár stôp od Snapovho stola. Obzrel sa a potom sa vyplašil, keď sa zbadal sedieť na mieste oproti Snapovi. Ani jeho druhé ja, ani Snape mu nevenovali žiadnu pozornosť.

"Toto je moja spomienka na náš rozhovor," povedal za ním Snapov hlas. "Oni... vlastne, my nás nemôžeme počuť."

Draco nadskočil. "Vyplašili ste ma."

"Len sa dívaj," povedal Snape, keď sa pohol, aby sa obzrel po izbe.

Draco zameral svoju pozornosť na tú spomienku, ktorá už pokračovala.

"Ako sa voláš?" spýtal sa Snape.

"Draco Abraxas Malfoy."

Draco sa pohol bližšie k svoju spomienkovému ja  a zbadal, že jeho oči boli sklenené a zízal nevidomo vpred, nie na Snape, na nič.

"Koľko máš rokov a kedy máš narodeniny?"

"Sedemnásť. 5. júna."

"Kde máš svoje materské znamienko?" pokračoval Snape.

"Na vnútornej strane pravého stehna."

Draco sa pozrel na Snapa, trochu v rozpakoch, že takú otázku položil a ešte viac, že Snape poznal odpoveď.

"Vedel si, že tvoja matka a ja sme uzavreli Neporušiteľnú prísahu skôr než si začal minulý rok chodiť do školy?"

Dracove oči sa roztvorili, keď jeho spomienkové ja poskytlo monotónnu negatívnu odpoveď. "Čože?"

"Len sa dívaj," zatiahol Snape.

"Prijal si dobrovoľne Temné znamenie?" spýtal sa spomienkový Snape.

"Áno."

"Stále chceš byť smrťožrút?"

Draco zalapal po dychu nad tou spomienkou, znepokojený kvôli tomu, čo odpovedal. Spomienkový Draco dokonca ani nezaváhal, keby taká vec bolo pod Veritasérom možná.

"Nie."

Draco zazrel na Snapa, ktorý si stále prezeral pracovňu. Snape bol jeden z najdôveryhodnejších a najváženejších nasledovníkov Temného pána. Keby sa  s niekým podelil o tento rozhovor, dostalo by to Draca do riadnych problémov. Alebo by ho zabilo. Nikto nevyjadril žiadny iný názor  než ten, že chcú nasledovať Temného pána nad všetko ostatné.

"Máš záujem podniknúť niečo proti Temnému pánovi?"

Dracove oči sa roztvorili a krv mu zmizla z tváre. Snape sa snažil dostať ho do toho, aby povedal niečo, čo by sa rovnalo zrade Temného pána. Istotne ho zabijú! Prečo? Prečo by on...

"Áno. Neviem," riekol spomienkový Draco.

"Beriem to tak, že si tejto možnosti nevenoval veľa myšlienok."

"Nie."

"Prečo?" spýtal sa Snape.

"Nie je žiadna iná možnosť," odpovedalo jeho spomienkové ja. "Som teraz dnu a všetci vedia, že nie je žiadna cesta von."

"Ja som nenavrhoval, aby si... opustil jeho služby," pomaly vravel spomienkový Snape. "Zbieral si informácie toto leto, ako som ti nariadil?"

"Áno, pane."

Spomienkový Snape prikývol, potešený. "To je dobré, Draco. Čo si myslíš o pokračovaní tejto úlohy počas školského roka a pravidelnom podávaní správ?"

"To by bolo fajn."

"To stačí," povedal Snape, keď pevne chytil Draca za ruku.

Keď sa vidina rozvírila, Draco videl spomienkového Snapa dotknúť sa jeho spomienkového ja prútikom. Potom boli späť v Snapovej pracovni, okná boli znova tmavé. Draco ťažko klesol do stoličky a vložil si hlavu do rúk.

"Chcete ma udať?" skľúčene sa spýtať.

Začul zvuk Snapovho hábitu zašuštiť, keď sa starší muž zvrtol, aby sa na neho pozrel. "Kvôli čomu ťa napadlo, že by som niečo také urobil?"

"Vy... tieto otázky!" odpovedal Draco, mal pocit, ako keby sa miestnosť okolo neho zmenšovala. "Čo iné by ste chceli robiť s takými informáciami?"

Snape prevrátil oči. "Zabúdaš na všetko, čo viedlo k tomuto rozhovoru, Draco." Potom, stíšeným hlasom, dodal, "ty a Potter nie ste taký odlišní." Hlasnejšie, "ani jeden z vás nepočúva."

Draco sa zamračil a snažil sa spomenúť na to, čo povedali predtým. "Chceli ste vedieť, či mi môžete veriť."

"Presne. Keby som ti položil tie isté otázky bez séra pravdy, bál by si sa dať mi pravdivú odpoveď. Mohol som vytušiť tvoju nepoctivosť pomocou legilimencie, ale stále by to bolo mrhaním nášho času. Teraz viem, že si aspoň dajako ochotný pracovať proti nemu."

"Pane," povedal Draco, keď sa posunul na mieste, neschopný sa upokojiť. "Prečo... prečo by ste chceli, aby som to urobil?"

Snape na neho chvíľu zvrchu hľadel a potom sa posadil, zložil ruky na stôl. "Draco. Rozumiem pozícii, v ktorej si bol minulý rok. Viem, že si naozaj nepraješ byť tu, kde práve teraz si - v službe Temného pána. Nielen že si príliš mladý na takúto hroznú záťaž, ale jasne nie si stvorený pre túto prácu."

Draco otvoril ústa, aby protestoval a potom ich znova zatvoril. Kedysi by sa o tom vehementne hádal, že on, v skutočnosti, chce pracovať pre Temného pána a že má to, čo je nevyhnutné k tomu, aby bol použiteľný vojak v tej Temnej armáde. Teraz, ale, vedel, že to tak nebolo, a z nejakého dôvodu mu nevadilo, že Snape pozná pravdu.

"Bol si prinútený príliš skoro dospieť," povedal Snape. "A teraz si tak vyspelý ako len pár tvojich spolužiakov. Pre nich je stále skvelá predstava byť jedným z vyvolených Temného pána." Pozrel sa uprene na Draca. "Máš na výber. Môžeš buď pracovať proti Temnému pánovi alebo pre neho; naozaj nič medzi tým neexistuje. Ak nebudeš aktívne vzdorovať, potom dovolíš, aby jeho hrôzovláda pokračovala."

Dracovi poklesla čeľusť, a znova rýchlo zatvoril ústa, zízajúc v úžase na najnovšieho riaditeľa. "Pane?" začal. "Ja... ja nerozumiem." To, čo práve Snape povedal, by ho nepochybne zabilo, keby to Draco niekomu zopakoval.

"Vedel som, že mi môžeš veriť, ale ty si to nevedel. Musel som si byť istý, že ti môžem veriť."

Snape trpezlivo čakal,  sledujúc Draca, kým jeho myseľ skákala stovkami rozličných smerov. Bez ohľadu na to, ktorou cestou sa vybral, všetky viedli k tomu istému záveru. "Vy ste naozaj špión?"

"Áno," jednoducho odpovedal Snape.

Draco mal pocit, že napokon príde o svoju večeru. Ako?... Prečo?... A čo... čo... Dumbledore?" zalapal Draco.

Snape si vzdychol. "Tiež vedel o tvojej úlohe. Poveril ma úlohou, aby som sa postaral, že ty svoju nedokončíš. Chcel, aby si mal šancu rozhodnúť o svojej budúcnosti bez toho, aby na tebe ležali tie nemožné okolnosti."

Miestnosť bola zrazu ťaživo horúca a Draco zúfala hľadal niečo, čo s tým urobiť. Keď zbadal v rohu kôš, vrhol sa k nemu zo svojho miesta a vracal až kým v ňom nič nezostalo. Keď skončil, Snape mu podal vlhkú handru a pohár vody.

Draco prijal oboje a utrel si ústa, potom vypil tú vodu. Znova mal pocit, že sa jeho telo po tom vracaní začína schladzovať. Vedel, že sa čoskoro bude triasť a zostal sedieť na zemi, odtiahol sa od toho koša a pritiahol si kolená k hrudi.

Ten starec to vedel. Nuž, povedal niečo také ten večer na veži, ale naozaj chcel, aby mal Draco ďalšiu šancu, inú budúcnosť než tú, ktorá s ním držala krok noc za nocou.

Draco... ty nie si vrah...

Teraz mal na výber, presne tak ako mal v tú noc na veži. Vtedy sa skoro správne rozhodol, ale bolo by to príliš neskoro dokonca, aj keby to urobil. Teraz...

"Čo musím urobiť?"

ooo

Poznámka na koniec. Dobre, dobre, posledná veta je celá z Pána prsteňov: Spoločenstvo prsteňa. Dokonca si predstavujem Draca ako zovrie ruku okolo veľkého zlatého prsteňa. Nuž, možno nie. :D