Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 1: Prvý rok

A len vôňa kvitnúcich ruží -

Lietajúci väzeň lapený v skle, -

Mi v chlade a mraze pripomína

to, o čom bolo leto na zemi.

Kvety už stratili svoj pôvodný lesk,

Ale zachovávajú si však svoju krásnu dušu.

W. Shakespeare, „Sonet 5“ (preklad S.Y. Marshak)

...Šelest prečítaných stránok

Šepot rozhádzanej postele

Zomrel váš prekrásny princ

Nie je to to, čo ste tak veľmi chceli?

Laura Bocharová „Malfoy doštudoval (Tik-tak)“

Ruže...

Matka vždy veľmi milovala ruže. S láskou sa starala o svoju ružovú záhradu za zámkom. Malý Draco sa tam často utekal schovať pred otcom a jeho hodinami jazdy na koni. Málokto by tomu uveril, ale Malfoy mladší sa ako dieťa tak bál koní, až sa mu triasli vznešené kolená. Samozrejme, že ho to už prešlo, ale bolo tomu tak. Lucius sa nehneval: vždy, keď zistil, že jeho dedič pred tréningom chýba, unavene si vzdychol, zdvihol oči k stropu a poslal domáceho škriatka do starej ružovej záhrady.

„Môj malý lord,“ hovorieval mu otec, iba otec - nikto iný.

Lucius Malfoy, prísny a zdržanlivý voči svojmu synovi na verejnosti, Draca nežne miloval a snažil sa mu zachovať a predĺžiť detstvo v predtuche, že ich šťastné roky sú, žiaľ, spočítané. Pokojný život s ružami, lekciami tanca a jazdy na koni, rodinným striebrom a portrétmi predkov na starých stenách – neboli ničím viac než ilúziou.

S príchodom Temného pána do ich reality a so zvláštnym tetovaním na Luciusovom predlaktí nadobudol bubák staršieho Malfoya podobu jeho jediného syna: rozvaleného na zemi, so zakrvavenými svetlými vlasmi, so škaredým tetovaním na ruke. S prekvapením, ktoré sa mu zastavilo v očiach. S pálčivým pocitom viny, trhajúcim srdce, vypaľujúcim vnútro... Neschopným záchrany, zmeny. Návratu. Keby o tom Molly Weasleyová vedela v čase znovuzrodenia Fénixovho rádu, bola by ohromená. Alebo možno nie. Rodičovská láska sa predsa nestará o čistotu krvi, spoločenské postavenie, ba ani o pohnútky a činy milovaného dieťaťa. A čo, preboha, záleží na tom, či ste Malfoyovci, Weasleyovci alebo Potterovci, keď vaším hlavným strachom a hlavnou bolesťou je vaše vlastné dieťa a tvárou v tvár smrti by sa Lucius a Narcissa Malfoyovci nelíšili od Lily a Jamesa Potterovcov v ich časoch, že áno...

V maminej ružovej záhrade prechádzal zrak: jemne ružový, takmer biely Diadem, žiarivo žltá voňavá Friesia, snehobiely vysoký Iceberg a, samozrejme, Narcissina obľúbená ekvádorská Forever Young. Zbožňovala túto odrodu: vysokú, s hladkou stonkou a hodvábne červenými okvetnými lístkami - ako stvorenú na vyznanie lásky. Hostina pre zmysly krásy - a Draco mal rovnako ako jeho matka chorobne vyvinutý zmysel pre krásu.

Ruže...

Pokiaľ si Draco pamätal, v obývačke vždy stáli v starobylých vázach ruže: metrové, na hrubých špicatých stonkách, napĺňajúce vzduch jemnou vôňou, lahodiacou oku.

Ruže...

Po útoku na sídlo zo záhrady veľa nezostalo, ale z ružovej záhrady... Akoby po nej prešiel muklovský valec a potom ju spálili pekelným ohňom. Draco sa potuloval po Malfoy Manore, potkýnal sa o zuhoľnatené zvyšky mramorových sôch, zakopával na rozbitých chodníkoch, vyhýbal sa ruinám zhorených stajní. Nemohol sa prinútiť vstúpiť: v ušiach mu znel zvonivý rev otcovho obľúbenca, snehobieleho Artemisa, pred očami mal svojho vlastného žrebca vzácnej isabellskej* farby, zanovitého Zefíra.

Čoskoro si jazdenie zamiloval a koní sa už nebál. Tie nádherné zvieratá mu pripomínali jeho samého: hrdé a nezávislé, bojazlivé a opatrné. Naďalej však často chodil do Narcissinej ružovej záhrady. Tento malý raj mu vždy prinášal vítaný pokoj, prinášal mu vyrovnanosť a liečil jeho zlomené srdce. Vtedy, ešte ako hlúpy svetlovlasý tínedžer, si myslel, že zlomené srdce znamenalo Pansy, ktorá sa zrazu rozhodla, že hrdinom jej románu už nie je Draco. Že ním bola jeho premena na fretku pred davom rokfortských študentov. Že ním bola nečakane ostrá reakcia jeho matky na jeho rozhodnutie prijať v šestnástich rokoch temné znamenie: bral to ako nedôveru a strašne sa urazil - hlúpy, narcistický mladík!... Čo on mohol vtedy rozumieť zlomeným srdciam.

Draco mávol stajniam na rozlúčku. Na obnovu zničeného panstva mu nezostalo nič. Od víťazstva Chlapca, ktorý ešte raz prežil, nad Tým, ktorý konečne zomrel, boli účty rodín smrťožrútov zhabané a prepadli v prospech obetí vojny, muklovských aj čarodejníckych. Možno by mal Draco cítiť vďačnosť za rodinný majetok, ktorý mu s matkou milostivo zanechali - pozdrav od Pottera -, ale nedokázal to v sebe nájsť. A ani sa o to nesnažil.

Čo znamenala tá almužna, keď jeho otec hnil v Azkabane a matka chradla, slabla zo dňa na deň? Keď okrem peňazí Malfoyovcom odobrali aj právo na mágiu a nechali im omrvinky ako Lumos? Keď im dokonca zakázali pracovať a nútili ich žiť z mizerného mesačného príspevku od ministerstva? Nestačilo to ani na elixíry pre Narcissu, skromné jedlo a najnutnejšie oblečenie! Bol toto život? Prežívanie...

A v mene čoho?

Napriek povojnovým ranám osudu sa Draco postavil na štyri laby ako mačka, otriasol sa a pokračoval vo svojom živote. Každé ráno. Ďalší deň, ďalšiu noc. Kým tu bolo pre koho.

Mal Narcissu, ktorá umierala napriek najvzácnejším elixírom, ktoré sa Dracovi dostali do rúk a ktoré len predĺžili život jej krehkému, bezvládnemu telu, ale jej duša... Jej duša zostávala v Azkabane. S jej manželom. Spolu a navždy – toto na nich presne platilo.

A mal Luciusa - a cieľ: oslobodiť otca, za každú cenu, s využitím svojho chýrneho rozumu, kľučiek, ktoré - bol si istý - existovali aj za súčasného režimu. Len ich musel nájsť. Potom by sa mu možno podarilo včas zachrániť mamu.

Draco si zakázal premýšľať o iných možnostiach - bál sa, že sa zblázni.

A tak žil tak, ako žil.

Dni trávil starostlivosťou o Narcissu s pomocou verného starého Tobyho; cestoval na ministerstvo, aby sa nahlásil - v prvom roku po vojne každý týždeň; chodil si do Gringottovcov po vreckové - každý mesiac.

Vince z času na čas zavítal na Malfoy Manor, aby si posedel pri krbe vo vybrakovanej obývačke a napil sa ohnivej whisky z Tobyho tajných zásob - pivnice vyčistili aurori v záchvate rabovania. Aby zabudol - hoci len na chvíľu.

Parkinsonovci emigrovali do Francúzska - ako „dodržujúcim neutralitu“ im to bolo dovolené. Merlin, dovolené! Ďalší nástroj na veľkorysé „láskavosti“ ministerstva: vyhostenie z rodnej Británie bez práva na návrat a opäť zhabanie ich účtov. Pansyinmu otcovi sa, samozrejme, podarilo previesť časť svojho kapitálu do zahraničia, ale... Boli to omrvinky a bolo to vyhnanstvo.

Grega zabili pri útoku na panstvo Goylovcov. Spolu s jeho otcom, a to nie do chrbta pri pokuse o útek, ale do hrude - zachytil Avadu letiacu na jeho matku....

Draco nikdy nepil sám. Ani teraz nie. Mal k tomu odpor, ešte z mladosti. A aj elixír proti opitosti sa stal neprijateľným luxusom. Kašľať na to, zvládne to aj bez barličiek. Bol Malfoy a to znamenalo – že sa bez boja nevzdáva. O tom sa presviedčal v noci, keď sa prehadzoval v posteli na pokraji šialenstva. Ráno sa mu darilo zabudnúť – v plytkom, nepokojnom spánku. Vtedy sa mu snívalo o maminých ružiach...

A potom prišiel nový deň. Ešte ďalší deň.

A ďalší.

Koniec prvej kapitoly

* farba Isabella je krémovo biela farba koní – legenda hovorí, že je pomenovaná podľa holandskej kráľovnej Isabelly, ktorá si tri roky nevyprala svoju pôvodne snehobielu košeľu, čím nadobudla túto farbu (zložila sľub, že sa tak nestane, kým nedobyjú akési mesto).