Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 7 1/2

„Stále nemôžem uveriť, že si ma na toto nahovorila. Naša posledná noc v Paríži a ja ju strávim v najväčšej muklovskej pasci na turistov.“

„Ver mi. Bude sa ti to páčiť,“ ubezpečovala Hermiona Draca. „Najlepší čas ísť na vrchol Eiffelovej veže je pred západom slnka. Výhľad je dych vyrážajúci.“

V ten večer mu však už raz dych vyrazila. Nebol si úplne istý, či sa mu už celkom vrátil. „Možno ju len začarovali, aby si naivní muklovia, ako si ty, túto kopu nezmyslov mysleli a oni tak zarobili viac peňazí.“ Draco sa nad tým zdôvodnením zamyslel. „Hmmm. Možno nie všetci muklovia sú takí hlúpi, ako som si myslel.“ Zľahka sa zasmial, keď si uvoľnene prešiel prstami po vlasoch.

Hermiona ho slabo štuchla do ramena a odvetila: „Ja nie som naivná. A už som ti povedala, že Eiffelova veža nemá na sebe absolútne žiadne magické kúzla. Je stopercentne muklovská, postavená krvou, potom a slzami fyzickej práce.“

„To by vysvetľovalo, prečo okolo nej nie sú žiadne hradby,“ poznamenal Draco a na ústach sa mu objavil šibalský úsmev. „Všetku svoju krv, pot a slzy vložili do toho, aby postavili nosníky a oceľové trámy. Kým sa dostali k tomu, aby pridali nejaké múry, ktoré by všetko zakryli, boli už príliš unavení a leniví na to, aby pokračovali, tak sa rozhodli nechať to tak, ako to je, a ísť sa opiť a vykŕmiť nejakým lacným vínom a plesnivým syrom.“ Zasmial sa, pripadal si strašne vtipný, a Hermiona, rada za prvú ľahkú chvíľu v ten deň, sa zasmiala s ním. Snažil sa udržať vzrušenie na uzde, keď výťah stúpal stále vyššie a vyššie k vrcholu, ale Hermiona videla, ako sa mu v očiach leskne očakávanie. Pripomenul jej samu seba, keď bola mladým dievčaťom, ktoré sa viezlo v tom istom výťahu s rodičmi a čakalo, kým sa prvýkrát dostane na vrchol. Myslela si, že to vzrušenie už nikdy nezažije. Eiffelovu vežu navštívila s rodičmi pri každom výlete do Francúzska, ale nikdy s takým vzrušením ako po prvý raz. Ale teraz, keď Dracove oči tancovali ako strieborné rozprávkové svetielka, znova to vzrušenie pocítila a srdce sa jej rozbúšilo vzrušením z pohľadu na mesto a nádherný výhľad, ktorý ich čakal na vrchole.

Výťah sa konečne dostal na miesto určenia a drsne sa zastavil. Hermione sa trochu roztriasli nohy, ale obdivovala Dracovu schopnosť ani v najmenšom nezaváhať, o to viac, že si bola vedomá, že je to pravdepodobne prvý muklovský výťah, ktorým sa Draco Malfoy kedy viezol.

Keď vystúpili, začula, ako sa z Dracových úst vydral slabý povzdych. Pohľad na Paríž rozprestierajúci sa pod nimi bol priam úchvatný. Slnko práve zapadalo. Fúkal chladný vánok, ale bol príliš studený. Práve sa rozsvecovali svetlá vo všetkých kaviarňach dole a odrážali sa ako trblietavé drahokamy vo vlniacich sa vodách Seiny. Mohla vidieť na míle ďaleko; nádherné mesto v jeho najočarujúcejšej hodine.

Draco nedokázal prehovoriť; ústa mu umlčala ohromujúca nádhera Paríža. Zdalo sa, že svetlá všade naokolo vytvárajú vlastnú formu mágie a mihotajú sa vo vzoroch na tmavnúcej oblohe. Premýšľal, ako by mohol jeho otec nejako ospravedlniť, že ho chránil pred takým úchvatným pohľadom. Bol už niekedy jeho otec na vrchole Eiffelovej veže? Myslel by si o tom Lucius niečo iné, keby mohol vidieť ten výhľad, ktorý sa toho večera rozprestrel pred Dracom?

Keď tam spolu stáli pri zábradlí a jej rameno sa zľahka dotýkalo jeho, vedela povedať, že Dracove myšlienky sú unášané úžasným mestom pod nimi a siahajú cez more až do Anglicka. Jeho hlas bol neutrálny, keď prehovoril: „Keď som bol chlapec, otec ma vzal do Paríža na jednu zo svojich obchodných ciest. Kým on chodil na stretnutia, Brigita - moja opatrovateľka - a ja sme sa túlali po celom magickom Paríži, ale nikdy by sa neodvážila vziať ma na muklovskú stranu zo strachu, čo by povedal... alebo urobil môj otec. Jedného dňa sme obedovali vo vznášajúcej sa reštaurácii nad Louvrom a ja som si všimol obrovskú, železnú vežu, ktorá sa predierala panorámou. Prosil som Brigitu, aby ma tam vzala, ale odmietla. Povedala, že môj otec jej zakázal vziať ma do blízkosti čohokoľvek muklovského, pretože muklovia sú špinaví a roznášajú choroby. Ale aj tak som otca skúsil požiadať o dovolenie. Odmietol. Tvrdil, že Eiffelova veža nie je ničím výnimočná.“ Keď slnko pobozkalo obzor a zapadlo na noc, Dracov hlas sa rozohrial dojatím: „Ale mýlil sa.“

Očami sa zahľadel na Hermionu, ktorá stála vedľa neho. Pozerala sa priamo pred seba, ale cítil, že pozorne počúva každé jeho slovo. Vždy to robila. Pomaly sa rozhliadol a videl mladé páry, ktoré sa bozkávali a držali za ruky, keď sa prechádzali. Dracovi zrazu došlo, že stojí na vrchole jednej z najromantickejších pamiatok na svete s dievčaťom, o ktorom si kedysi myslel, že je pod jeho úroveň. Dievčaťom, ku ktorému nielenže už necítil nenávisť, ale ktoré sa zdalo byť schopné prinútiť ho odhaliť svoje najintímnejšie tajomstvá už len svojou prítomnosťou. Draco sa cítil nepohodlne z vážnych vibrácií, ktoré ich obklopovali, odstrčil sa od zábradlia a pridal k Hermione potrebnú vzdialenosť. Trhol hlavou k výťahu a usmial sa. „Pozrime sa, aký nočný život má toto mesto. Práve som si uvedomil, že som bol taký vynervovaný z tej dnešnej prezentácie, že som od toho ranného croissantu nič nejedol. Som hladný.“ So zábleskom svojho žiarivého úsmevu dodal: „Poďme, Grangerová. Kúpiš mi večeru.“

Hermiona sa zasmiala a odtrhla oči od toho, čo zostalo z dokonalého západu slnka, a chrbtom sa pritisla k zábradliu. „Naozaj? A prečo ja práve vám kupujem večeru, pán som-tak-bohatý-že-moje-šnúrky-sú-lemované-zlatom?“

„Pretože som včera minul posledné svoje muklovské peniaze na tričko, ktoré som kúpil pre profesora Snapea. Stavím sa, že keď si ho oblečie, bude v zborovni naozaj veľkým hitom.“

Hermiona si slabo odfrkla, keď sa odstrčila od zábradlia. Urobila pár krôčikov, takže s Dracom stáli sotva meter od seba. „Stavím sa, že máš pravdu. Kto by mu nezávidel tričko s nápisom 'Môj študent išiel do Paríža a jediné, čo mi priniesol, bolo toto hlúpe tričko'?“

Už boli takmer späť pri bráne do magickej časti Paríža, keď ho Hermiona zbadala na druhej strane Champs Elysees: Le Cellier, muklovský klub s jasným neónovým nápisom visiacim nad dverami. Všimla si ho, keď naposledy navštívila Paríž s rodičmi pred začiatkom štvrtého ročníka. Do polnočného zákazu vychádzania im zostávala už len hodina, no ona sa zrazu cítila plná energie. Toto bol jeden z najlepších dní, aké si pamätala, a nechcela, aby sa skončil. Chytila Draca za zápästie a ťahala ho cez ulicu. „Poď. Trochu sa zabavíme.“

Očakávala, že Draco bude aspoň mierne vzdorovať, ale on sa mlčky nechal viesť k žiarivým svetlám. Nevydal ani hlásku, keď platila vstupné, keď im vyhadzovač opečiatkoval ruky červenou značkou „pod 18“, aby si nemohli kúpiť alkohol, a dokonca ani nekomentoval blikajúce stroboskopy či dunivú hudbu. Zdalo sa, že ho celá tá klubová scéna pred ním absolútne nevzrušuje, ale bol nesporne zvedavý.

Hermiona si začala raziť cestu na tanečný parket, no tentoraz ju Draco chytil za zápästie. Otočila sa a pozrela naňho, jeho strieborné oči odrážali blikajúce svetlá ako dve zrkadlá. „Kam ideš?“ zakričal, aby ho počula cez hlasnú hudbu.

„Na dámske toalety,“ vyhlásila vecne.

„A čo ja? Nenecháš ma tu len tak, aby som sa sám postavil proti všetkým tým muklom?“ Bojovne sa obzrel. „Čo ak sa ma niekto z nich pokúsi osloviť?“

Naklonila hlavu na stranu. „Čo myslíš tým 'jeden z nich'? Sú to len muklovia. Nehryzú.“ Vtom však okolo prešla skupinka dievčat v hrubých kožených obojkoch a s piercingom takmer v každom viditeľnom otvore na tvári, ktoré sa na Draca vyškierali a pozorovali ho ako levice, ktoré si vyberajú svojho ďalšieho partnera. „No dobre, možno niektorí áno.“ Usmiala sa na zdesený výraz Dracovej tváre. „Ježiši, len si robím srandu, Malfoy. Uvoľni sa. Máme čo oslavovať. Naša prezentácia mala ohromný úspech a ty si urobil dobré meno rodine Malfoyovcov. Obaja si zaslúžime trochu zábavy.“

„Zábava alebo nie, ja sa s nikým z týchto muklov rozprávať nebudem.“ Videl, ako Hermione v očiach tancuje humor, a rýchlo dodal: „A tiež netancujem.“ Hrdo vystrel plecia. „Malfoyovci netancujú.“

Hermiona naňho pretočila očami: „Fajn. Tak choď zabrať stôl a snaž sa nikoho neprekliať, kým budem preč. Nebudem dlho.“ Rýchlo sa otočila a Draco pozorne sledoval, ako mizne v dave a necháva ho samého.

Pokúsil sa v bare dostať nápoj z tekvicového džúsu, ale barman si ho zvláštne premeral pohľadom. Niekoľko metrov od neho stálo dievča s rovnakým červeným znakom „pod 18“ vyrazeným na ruke. Draco ukázal smerom k nej. „Čo pije ona?“ spýtal sa barmana.

„Diétnu kolu,“ odpovedal barman.

„Tak skúsim to.“ Napil sa svojho nápoja pri bare. Bol veľmi sladký a šumel, až ho štípalo v nose a prinútil ho kýchnuť. Potom ho niekto chytil za zadok, ale keď sa otočil, aby zistil, kto to je, bol tam len dav ľudí. To v ňom vyvolalo pocit, že možno by bolo lepšie si niekde sadnúť. Chvíľu sa bezcieľne potuloval a hľadal voľný stôl. Našťastie dvaja ľudia uvoľnili malý stolík, práve keď robil tretie kolečko po malom klube. Usadil sa na jednu zo stoličiek a s potešením zistil, že stôl má výborný výhľad na chodbu vedúcu k toaletám. Takto bude môcť upútať Hermioninu pozornosť hneď, ako sa objaví. Kým čakal, obzeral si všetkých muklov v klube a prvýkrát v živote ich pozoroval zblízka. Musel priznať, že to preňho bolo trochu antiklimatické. Samozrejme, už predtým videl muklov, ale nikdy ich nebolo toľko na takom malom priestore. Po tom, čo vyrastal na Malfoy Manor a deň čo deň počúval otcovu protimuklovskú rétoriku, si Draco predstavoval, že miesta, ako je toto, budú plné polodementnej, debilnej, úbohej škodnej. Namiesto toho však všetci vyzerali celkom normálne. Vlastne, keby mali na sebe habity, ľudia v Le Cellier by skutočne mohli vyzerať ako čarodejníci a čarodejnice, ktorých Draco videl v jednom z klubov, ktoré v lete navštívil v Šikmej uličke. Stále sledoval dlhý rad na dámske toalety, ale zdalo sa, že sa vôbec nehýbe. Ďalšia podobnosť medzi týmto klubom a tým v Šikmej uličke. Rad na pánske toalety sa vždy zdal byť prázdny, ale rad na dámske toalety sa vždy tiahol na míle ďaleko.

Po mimoriadne dlhom čase Draco konečne uvidel Hermionu, ako vychádza z tmavej chodby a živo sa rozpráva s dvoma dievčatami, ktoré Draco nikdy predtým nevidel. Videl, ako sa Hermiona obzerá okolo seba, pravdepodobne ho hľadala, ale nevidela ho. Roztomilé blonďavé dievča sa poobzeralo po klube a zbadalo Draca, ako máva ich smerom. Zvedavo sa usmialo a potiahlo Hermionu za ruku, aby upútalo jej pozornosť. Dievča ukázalo smerom k Dracovi a potom sa všetci traja začali približovať k jeho stolu.

„Ahoj, Draco. Vidím, že si našiel stôl.“ Draco vstal, keď sa Hermiona a jej nové kamarátky priblížili k miestu, kde sedel. Hermiona sa usmievala, aj keď nútene. Mohla vidieť, ako sa na jeho strieborné oči ako závoj spúšťa prikrývka podráždenia. Vedela, že jedna vec je, keď pri neďalekom stole sedia muklovia, ale úplne niečo iné je, keď k nemu prikráčajú dvaja z nich a očakávajú, že bude viesť rozhovor. Len dúfala, že nebude prehnane reagovať. Skôr než stihol prehovoriť, Hermiona mu skočila do reči: „Toto je Maria a Liz.“ Ukázala na každú z nových osôb, keď vyslovila ich mená. „Sú to Američanky. Keď sme čakali v rade, počula som ich rozprávať po anglicky a neodolala som a spýtala sa ich, odkiaľ sú.“

„To si celá ty, Grangerová,“ prehovoril kyslo a jeho úsmev zradila falošná srdečnosť v očiach. „Vždy pripravená strčiť do všetkého nos.“ Hovoril dosť potichu, aby ho počula len Hermiona.

„Nakoniec sme sa začali rozprávať a povedala nám, že ste tu obaja tiež ako študenti na výmennom pobyte,“ vysvetľovala Liz.

„Maria a Liz sú súčasťou programu Semester s univerzitou pri mori zo Štátov. Práve prechádzajú Parížom na ceste do Lisabonu. Nie je to zaujímavé, Draco?“ Vedela, že sa v spoločnosti muklov cíti nepríjemne, ale aj tak mala pocit, že pre jeho nehoráznu hrubosť neexistuje ospravedlnenie, či už sa volá Malfoy alebo nie. Boli to dokonale priateľskí ľudia a on sa správal ako opovrhovaný slizolinčan, ktorého nevidela už niekoľko týždňov. Štuchla ho do rebier.

Hermiona bola v skutočnosti rada, že stretla tieto dve Američanky. Keď s Dracom stáli na vrchole Eiffelovej veže, cítila, ako sa jej telo k nemu zohrieva, chcela mu byť nablízku. A potom ho bez rozmýšľania zatiahla do tohto klubu. Bol to impulz. Ale teraz, keď tu boli, začala panikáriť, že celý tento večer vyzeral veľmi ako rande. Pridanie ďalších dvoch do ich partie by to mohlo vyvrátiť. Dúfala v to.

„Au,“ vykríkol, ale potom sa rýchlo spamätal. „Chcem povedať, ako sa máte? Tak rád vás spoznávam.“ Rozhodol sa, že nechce mať čierno-modré rebrá, a zapol šarm. „Zostanete v Paríži dlho?“

Pri zvuku jeho hlasu sa Maria s Liz tvárili, akoby skutočne mohli omdlieť. Maria sa zachichotala a zavrčala: „Oooh, aký sexi hlas. Znieš presne ako James Bond.“

„James aký?“

„Veď vieš. James Bond. 007. Medzinárodný špión.“

„Prepáčte. Stále neviem, o koho ide.“

Hermiona mu skočila na pomoc: „James Bond. Je to postava z filmov.“

Keď mu to došlo, Draco odpovedal: „Aha, myslíš kino. Prepáčte, ale ja sa na filmy nepozerám tak často. Je to dosť bezduchá forma zábavy, však? Radšej čítam.“

S ospravedlňujúcim úsmevom na tvári sa Hermiona pozrela na dve Američanky. Potom chytila Draca za ruku a trhla ním na stranu stola: „Čo si myslíš, že robíš? Mohol by si byť ešte nezdvorilejší?“

„Ja? A čo ty? Čo mám, do čerta, povedať dvom americkým muklom? Musela si sa zblázniť, keď si ich sem priviedla.“

„Náhodou sú veľmi milé a začínajú sa čudovať, prečo sa správaš tak čudne. Úprimne povedané, Draco, sú tu cudzinci rovnako ako my - to najmenej, čo môžeš urobiť, je pokúsiť sa byť aspoň marginálne príjemný.“ Draco sa nedal presvedčiť, a tak skúsila iný prístup: „Ber to ako experiment. Keď sa vrátiš na Rokfort, môžeš rozprávať divoko prehnané príbehy o svojich potýčkach s muklovskou divočinou. V slizolinskom žalári z teba bude veľký hit.“

Nedokázal zabrániť úsmevu: „Už teraz som v slizolinskom žalári veľkým hitom. Dokonca som počul, že medzi prvákmi a druhákmi koluje kalendár s mojou podobizňou.“ Pozrel na teraz už nervózne vyzerajúce dievčatá na druhej strane stola a potom späť na Hermionu. Ťažko si vzdychol: „No, čo mám robiť? Vôbec sa nevyznám v muklovských dievčatách, a k tomu ešte amerických.“

Zasmiala sa. „Hovoríš, akoby to boli tryskochvosté škroty! Počúvaj, nechaj ich, nech hovoria samé. Pýtaj sa ich na ne a prikyvuj, akoby si dával pozor. Dievčatá majú rady, keď počúvaš, čo hovoria.“ Potom sa usmiala: „Naozaj si myslím, že aj tak nebude záležať na tom, čo povieš. Zdá sa, že už teraz sú z teba celkom unesené.“

„Možno máš pravdu. Možno by nebolo úplne od veci trochu rozhodiť môj malfoyovský šarm. Toto miesto by určite potrebovalo trochu noblesy.“ Panebože, stvorila som príšeru, nadávala si Hermiona potichu. S tým obrátil pozornosť na dve nové dievčatá: „Takže tá postava Jamesa Bonda, o ktorej ste hovorili... je elegantne oblečený, zničujúco pekný a zanecháva za sebou stopy zlomených sŕdc, kamkoľvek príde?“

„Ach áno. Je to poriadny miláčik žien,“ súhlasila Maria sladko. Bola to drobná dievčina s jemným hlasom a žiarivo modrými očami. Vlasy mala krátke a sýtozlaté blond a boli moderne a zábavne ostrihané, také, aké si Hermiona vždy predstavovala, že by mala, keby jej vlasy neboli také husté a ťažko skrotiteľné.

„No tak potom chápem, že vám ho pripomínam,“ uznal Draco a potom sa na Mariu mihol svojím najšarmantnejším úsmevom, ale jeho oči sa nakrátko zahľadeli na Hermionu a žmurkli, kým obrátil svoju pozornosť späť na rozkošné dievča vedľa seba.

Hermiona sa zasmiala: „Ach, presne to potrebuješ, Draco. Viac paliva do ohňa tvojho ega.“

Potom pocítila na ruke ľahký dotyk. Liz sa naklonila: „Dobre, že si nám už povedala, že Draco nie je tvoj priateľ. Myslím, že Marii sa tak trochu páči.“ Liz bola vyššia ako Maria, mala hladké hnedé vlasy po plecia a olivovú pleť. Jej oči mali farbu tmavých gaštanov, boli teplé, prívetivé a priateľské. Liz kývla hlavou smerom k Dracovi a Marii cez stôl. „Vždy si potrpela na prízvuky.“ Hermiona sa tiež usmiala, aby bola zdvorilá, ale na okamih oľutovala, že si nenašla menej pôvabné mukelky, ktoré by predstavila Dracovi.

Liz sa ozvala: „Hermiona, čo keby sme si spolu zašli po nejaké nápoje? Stavím sa, že tvoja francúzština je oveľa lepšia ako moja. Namiesto koly by som si asi nakoniec objednala vodu na riad.“

Keď Hermiona vstala od stola, Draco jej venoval posledný pohľad a potom obrátil svoju pozornosť späť na Mariu, pričom Hermione zanechal pocit zvedavej závisti.

Keď sa predierali davom, Liz sa naklonila k Hermione: „Viem, že keď sme boli na dámskych toaletách, povedala si nám, že ten chlapík, čo je tu dnes večer s tebou, nie je tvoj priateľ. Ale prečo, preboha, nie? Ako to, že sa neroztopíš, keď sa na teba pozrie tými svojimi prenikavými očami? Nedokázala by som prežiť žiadnu hodinu, keby som vedela, že sedí vedľa mňa.“

Nemáš ani potuchy, pomyslela si potichu, ale potom, keďže nechcela prezradiť svoje skutočné pocity, Hermiona prevrátila očami: „Ale prosím ťa, Liz. Je to len Malfoy.“ Pre Liz to očividne nemalo žiadny význam. Hermiona sa to snažila vysvetliť, ale jediné, čo z nej vyšlo, bolo: „Neviem to vysvetliť. Je to len Malfoy, neznesiteľný grázel, ktorý sa oháňa peniazmi svojej rodiny a je hrdý na to, že je najambicióznejší študent v našom ročníku, pravdepodobne v celej škole.“ Vedela, že už k nemu v skutočnosti nič také necíti, ale nedokázala svoje pocity vysvetliť ani sama sebe. Ako by ich mohla vysvetliť cudziemu človeku? Hermiona cítila, ako sa celá rozrušila, keď o tom premýšľala.

Liz sa usmiala a oči jej zažiarili: „Ale určite vie, ako ťa dostať do varu, však?“

Keď sa vrátili k stolu, Maria rozprávala Dracovi veľmi podrobný príbeh o tom, ako sa vybrala s batohom po západnej Európe. Nasledujúcich 30 minút sa zoznamovali, smiali sa a dobre sa bavili.