Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 2: Deň ruží.

...Viem, krv tvorí z tretiny voda.

Viem, hrdosť je nezničiteľná.

Srdce obalené ľadom

Nie je to to, čo je pre vás nevyhnutné?...

Laura Bocharová, „Malfoy doštudoval (Tick-tock)“

V ten deň - v deň ruží na Malfoy Manor - bolo slnečno a veterno. V takéto dni sa vám chcelo veriť v to najlepšie a tešiť sa ako šteniatko: zo slnka, tepla, sviežeho vánku, ktorý vás nechtiac núti očakávať zmenu.

Draco vytiahol Narcissu na vzduch v nádeji, že ju to trochu povzbudí. Spolu so starým Tobym Draco vždy postavil jej obľúbené kreslo na ten istý kúsok zelene, kde tvrdohlavá mladá tráva túžila napľuť na popol a niečím pokryť spálenú zem. Ďaleko od ubitej ružovej záhrady.

Draco sedel priamo na zemi pri matkiných nohách, prežúval steblo trávy a lenivo žmurkal na oslepujúce slnko na prenikavo modrej oblohe. Keby zavrel oči a trochu sa snažil, dokázal by sa znova cítiť ako bezstarostné dieťa, akoby nikdy nebola vojna, požiadavka Lorda o Malfoy Manor, Azkaban... A celý ten posraný povojnový pseudoživot.

Zvonček sa rozozvučal nečakane, Draco sa strhol a otvoril oči.

„Pán Malfoy, máte hosťa,“ ušatý škriatok vyvaľoval bledé oči.

Draco sa zľahka začudoval: hosťa? Bola to nejaká ministerská krysa s čerstvo vymyslenou rutinnou inšpekciou? Hoci nie, títo by dovnútra vpadli bez ceremónií: protipremiestňovacia bariéra okolo sídla sa po útoku zrútila a upadla do zabudnutia...

‚No čo už, berme to ako prekvapenie: a ak si Merlin nebude robiť žarty, možno - pre zmenu - príjemné?‘ Draco s úsmevom poľahky vyskočil na nohy. Zdržal sa vedľa Narcisy: stále sa pozerala do diaľky a usmievala sa na niečo, čo bolo viditeľné len pre ňu. Po pohladení matkinho bledého líca si Malfoy vzdychol, otočil sa a nasledoval škriatka, ktorý sa vrhol preč v pochmúrnej netrpezlivosti.

Nie, nebol pripravený na to, čo uvidí pri bráne Malfoy Manoru. Potreboval všetok rodinný pokoj, aby nezanadával ako posledný mukel: pred ním stála Hermiona Grangerová, červenajúca sa a bledá. Len tak – v celej svojej osobnosti. Grangerová držala v rukách kvety. Ruže... Tak milované oboma Malfoyovcami zostávajúcimi na slobode. Forever Young. Jemné šarlátové lístky sa chveli a poletovali v jemnom vánku. Veľký trs, stonky siahajúce takmer po zem. ‘Najdlhšie ruže na svete,‘ prehnalo sa Malfoyovi mysľou, ‘a žiadne balenie, presne ako má byť, najlepšie kvety sú dokonalé samy osebe, akékoľvek pozlátko ich kazí a zbavuje...‘

Prehltnúc šokovaný výkrik nasadil na tvári výraz chladnej zdvorilosti a svetácky zo seba dostal: „Slečna Grangerová? Čomu vďačím za toto potešenie?“

Hermiona si krátko vzdychla, pozbierala odvahu a vyslovila: „Ahoj... Draco. Som tu súkromne. Môžem vstúpiť?“

„Áno, samozrejme. Prosím,“ Malfoy galantne odstúpil a elegantným gestom pozval svojho hosťa dnu. Prvý šok už prekonal, len srdce mu stále búšilo niekde v hrdle.

Hermiona prešla pár krokov po rozbitej ceste a zastavila sa, obzerajúc sa po viditeľnej časti panstva. V očiach sa jej zračil šok. Draco pocítil nával horúčavy.

„Nemáme upratané, prepáč. V túto čudnú hodinu k nám často nechodia návštevy.“ Snažil sa uškŕňať, aby zakryl hnev, ktorý v ňom zúril. Ako sa opovážila prísť sem s kvetmi - s ružami! - a pozerať sa na zrúcaninu zámku s týmto výrazom?! Čo, dočerta, chcela - uistiť sa, že jej bývalý nepriateľ bol rozdrvený? Je to nejaká nová chrabromilská záležitosť - tanec na kostiach? Možno takto obchádzajú všetkých?... A z jeho pohľadu to bolo veľmi jasné. Draco si uvedomoval, čo musí vidieť, vedel, čo vídava každé ráno v matnom zrkadle: sivú pleť, vystúpené lícne kosti, živé fialové tiene pod očami - všetky tie bezsenné noci si vyberali svoju daň.

Malfoy sa s planúcou zúrivosťou obrátil na Hermionu, ktorej sa v hnedých očiach zaleskli slzy. „Poďme dovnútra,“ zamračil sa, odvrátil zrak a prešiel okolo nej k vchodovým dverám.

****

„Neopovažuj sa ma ľutovať, Grangerová,“ zamrmlal Draco, keď opieral líce o dlaň. „Neopovažuj sa. Je to môj život, nech je akýkoľvek, a moja voľba.“

Sedel na širokom parapete, nohy mal opreté o stenu a ostré lakte položené na kolenách. Slnečné svetlo prúdilo cez okno a narážalo na jeho úzky chrbát, takže vychudnutá postava pripomínala bábiku vystrihnutú z papiera.

„Ale Draco! Nemal si na výber,“ Hermiona sa takmer rozplakala. „Nemáš povinnosť niesť zodpovedať za svojho otca!

„Ale mám!“ Malfoy sa usmial. „V mojom živote mi nezostalo nič iné ako moja matka a otec! A kým som nažive, urobím čokoľvek, počuješ ma? - čokoľvek, čo by ich zachránilo! Utekaj a povedz to aurorom. Nebudem ťa zdržiavať.“

Ľahko zoskočil z parapetu a spýtavo sa pozrel na Hermionu. „Si stále tu, Grangerová? Myslel som si, že rozhovor sa skončil.“ Teraz naťahoval slovíčka, rovnako ako na Rokforte, a jeho nezaujatá póza pripomenula Hermione Malfoya zo školy, Malfoya Fretku; takéhoto ho dobre poznala a táto klamlivá známosť bola zvláštne upokojujúca.

„Draco, nehnevaj sa, prosím. Posaď sa, ešte sme rozhovor nedokončili,“ požiadala ho zmierlivo.

„Ach, ďakujem vám, slečna Grangerová, že ste ma tak láskavo pozvali v mojom vlastnom dome.“ Draco sa posmešne uklonil a zmenil tón. „Preboha, Grangerová, som unavený a musím sa pozrieť, ako je na tom mama. Čo ďalšieho by si mi chcela povedať, aby ma to zdržalo?“ Malfoy akoby si zložil masku: jeho štíhle plecia poklesli, tvár sa ešte viac prepadla a v jeho očiach sa skutočne dala čítať únava a podráždenie.

Čo tu robím, preháňalo sa Hermione mysľou, s mojim súcitom a návrhmi...? Je to Malfoy: rodinná hrdosť, nech je hipogrif prekliaty. Kašlem na to, aj tak som už tu - len Merlin vie, koľko úsilia ma to stálo! Nech si o mne myslí, čo chce - aj tak si to myslí, nič sa nezmení...

Malfoy ju posmešne pozoroval, ako si hrýzla pery a nevedela, ako pokračovať v podivnom rozhovore.

„No tak, Grangerová, splň si svoju chrabromilskú povinnosť: podaj pomocnú ruku chudobným a núdznym - preto si sem prišla.“ Draco sa varovne usmial.

„Nie, kvôli tomu nie!“ nečakane vyhŕkla Hermiona. „Priniesla som kvety pre tvoju matku, Malfoy, a neodídem, kým ju neuvidím. Presne tak,“ dodala detinsky a zovrela pery. Malfoyovi sa zdvihlo obočie.

„Kvety... pre Narcissu...? Pri akej príležitosti, ak sa smiem spýtať?“ Ak bol Draco prekvapený, umne to skrýval.

„Vieš, všetci naokolo si myslia, že keď vás nechali na slobode a nespravili z vás bezdomovcov, dostatočne sa vám tým odvďačili...“ Hermiona sa zachmúrila a pokračovala: „Nehádam sa, je to asi správne, ale... Pamätám si, čo tvoja matka urobila pre Harryho, a keby ho vtedy vydala Voldemortovi - bolo by na vás, nie na nás, aby ste rozhodli, kto bude žiť a kto bude... postrádateľný.“ Viditeľne sa namáhala hovoriť, na čele sa jej leskli kropaje potu. Svoju luxusnú kyticu naďalej jemne držala v mierne sa trasúcich rukách.

Niečo v duši Draca Malfoya sa zachvelo a s tichým cinknutím prasklo ako kus ľadovej sochy. Celý čas, čo Hermiona rozprávala, na ňu uprene hľadel.

„Tak či onak, nikto nevie, že som tu... Nikto by to asi nepochopil...“ Znova zaváhala a potom pevne dokončila: „Chcem sa poďakovať Narcisse za Harryho. Za nás všetkých, za koniec vojny.“

A pozrela na Draca zboku, celým svojím výzorom vyjadrovala svoju ochotu stáť si na svojom až do konca. Aj keby si vzal do hlavy, že ju vyhodí za bránu.

Malfoy zamyslene hľadel na vzpriamenú postavu v kresle pri krbe, kde, ako si pamätal, Lucius rád sedával po večeri s fajkou, popíjal starú brandy a pozeral do ohňa. Počas týchto hodín sa so synom dlho rozprávali o všetkom na svete, Draco kládol otcovi tisíc otázok a Lucius na ne trpezlivo nachádzal tisíc odpovedí. Merlin, ako dávno to bolo... Pred tisíckami rokov.

Teraz však v opotrebovanom kresle nesedel Lucius, ale kučeravý problém, ktorý si vyžadoval okamžitú akciu. Malfoy si odhrnul dlhé pramienky z očí, prinútil sa prebudiť z trpkých spomienok a urobiť rozhodnutie. Nevedel, že Hermionu pri tom geste zabolelo srdce: tak chlapčensky a dojímavo dôverne to vyznelo. Draco si vzdychol a ticho povedal:

„Takže chceš vidieť Narcissu. Dobre, poďme teda.“

A mávnutím ruky ju vyzval, aby ho nasledovala k východu.