Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 3: Čierna káva od Blackových

Ručičky na hodinkách zostali stáť.

Neprístupný je vzdialený breh.

Ja som na zázraky neveril.

Veril som v teplo, ale už neverím.

Laura Bocharová, „Malfoy doštudoval (Tick-tock)“

Narcissa sedela na svojom pôvodnom mieste v rovnakej póze a z diaľky sa zdala byť takmer vidinou. Svetlé vlasy jej voľne splývali na plecia: už si ich neupravovala, len Draco ju ráno a večer rád sám česal.

Nevenovala pohľad na Draca s Hermionou, ktorí k nej kráčali po rozbitom chodníku: boli jednoducho za hranicami jej terajšieho prízračného sveta. Bola by prekvapená, keby ich uvidela.

„Matka, máš návštevu. Dovoľ, aby som ti predstavil Hermionu Grangerovú,“ povedal Draco sucho a gestom jej naznačil, aby prišla bližšie.

„Už sme sa stretli...“ Hermiona sa odmlčala skôr, ako to stihla dokončiť. Pohľad na vychudnutú a bledú Narcissu, ktorá sa vznášala na pokraji šialenstva, ju zarazil: nikdy sa nevedela tak dobre ovládať ako Malfoy.

Draco si odfrkol a presunul ostražitý pohľad z matky na Hermionu, akoby sa obával, že Narcisse by mohol ublížiť neopatrný pohyb alebo slovo. Hermiona sa napokon spamätala, pristúpila k stoličke a nesmelo podala Narcisse ruže.

„Neviem, či ma počujete, pani Malfoyová... Prišla som vám poďakovať, že ste Harryho nevydali Voldemortovi, tam v Zakázanom lese. Takže...“ Hermiona na chvíľu zaváhala a potom dokončila a začervenala sa. „Tieto kvety sú pre vás. Vybrala som ich... Myslela som si, že by sa vám mohli páčiť.“

A opatrne položila luxusnú kyticu do lona nesústredenej Narcisy.

Tá počas tohto malého srdcervúceho prejavu ani brvou nepohla. Draco si na tento stav už dávno zvykol a stále dúfal aspoň v nejakú reakciu: táto situácia bola veľmi nezvyčajná. To sa však nesplnilo. Čas zázrakov sa zjavne skončil, nastal vôbec niekedy? Draco si uvedomoval, že nastal, ale už bolo pre neho náročné tomu uveriť.

****

V polotme obývačky - slnko už zašlo za otvorené okná, akoby o ne stratilo záujem - sa o ňu delili dvaja bývalí: bývalí spolužiaci, bývalí nepriatelia... bývalé deti.

Draco - opäť pri okne - si v hlbokom zamyslení zasunul päste do vreciek nohavíc.

Hermiona - bez ruží - sa schúlila do kresla a nevedela, čo s rukami. Bola prvou, čo nevydržala.

„Môžem pomôcť s elixírmi. Som teraz stážistkou u Munga, mám k nim voľný prístup - môžem pomôcť,“ zopakovala Hermiona s rozrušením a hlas sa jej mierne zachvel. Draco na ňu uprene hľadel a nepovedal ani slovo.

„Draco... nemlč!“ vzlykla, nedokázala sa vyrovnať s nervóznym chvením, sklonila tvár do dlaní a potichu sa rozvzlykala.

Niečo v Dracovi prasklo, sklovité zacinkanie ako fľaštička s fermentovaným elixírom, ktorý mu okamžite vbehol do hlavy.

Potichu sa zdvihol z miesta a prikrčil sa k plačúcemu dievčaťu: v mysli sa mu vynorila pálčivá spomienka - Hermiona Grangerová vzlykajúca v hale Malfoy Manor, brániac sa Bellatrixinmu urputnému zovretiu. Blysla sa a zhasla, zanechávajúc za sebou pachuť viny.

Draco jemne stiahol mokré dlane z Hermioninej tváre a jemne ich stisol.

„Neplač,“ zašepkal ticho a zahľadel sa jej do tváre: tmavé oči plné sĺz, chvejúce sa pery. „Neplač,“ zopakoval naliehavejšie. „Všetko je v poriadku. Dal by som si kávu, ty nie? Čo na to povieš?“

Hermiona prikývla, upokojila sa, jemne si uvoľnila ruky a utrela si mokré líca.

Malfoy luskol prstami: pred ním sa okamžite zhmotnil starý škriatok.

„Prines nám kávu, Toby,“ dodal netrpezlivo: „A rýchlo!“

Draco zrazu pocítil zimomriavky a zatúžil po dúšku horúceho čierneho nápoja, horkého ako jeho život.

„Dúfam, že ťa neurazí, ak nás môj škriatok obslúži?“ opýtal sa Hermiony s úsmevom. „Ako vidíš, momentálne ho nemám veľmi čím držať, takže je tu z vlastnej vôle...“ Draco šibalsky pozrel na aktivistku ŠPOŽÚSA.

Už to nevydržala a vyskočila, mokré šmuhy na lícach jej stihli zaschnúť.

„Malfoy, Malfoy,“ pokrútila hlavou. „Si nenapraviteľný, ale myslím si, že máš pravdu...“ S potešením potiahla nosom, pretože Toby bol svižný a obývačkou sa šírila teplá, horká vôňa.

****

„Merlin, tak dobre chutila!“ Hermiona zavrela oči, keď sa odtrhla sa od porcelánovej šálky. Zložitý zeleno-zlatý vzor, Draco miloval tento starý servis, svadobný dar pre Narcissu od jej staršej sestry. O to viac si ich vážil: spomienky na Bellu, na šťastné dni v Malfoy Manor, na rodinné raňajky v slnkom zaliatej jedálni... Po vojne ich zostalo tak málo, týchto spomienok, ktoré zohrievali zamrznutú dušu.

A teraz bezvýznamný porcelán držali štíhle prsty dievčaťa, ktoré dlhých sedem rokov pohŕdavo nazýval humusáčkou.

Dievča, ktoré si ho na oplátku nenávistne doberalo ako fretku.

Dievča, ktoré mučili v jeho vlastnom dome a takmer zabili jej najlepších priateľov.

Dievča, ktoré prinieslo kvety do tohto teraz zničeného domu.

Ruže...

„...Draco? Kde si teraz?“ Zvonivý hlas ho vytrhol zo zamyslenia, do ktorého upadol tak hlboko, že chvíľu zmätene sledoval, ako mu Hermiona lúskla prstami pred tvárou a pokrčila svoj pehavý nos v pobavenom úsmeve. Káva jej oživila oči, zatiaľ čo Malfoyovi samotnému nerobila dobre: v posledných dňoch jej vypil priveľa, pred jedlom, aj po ňom, a často namiesto neho.

Draco potriasol vlasmi a hrubo si prešiel dlaňami po tvári, akoby sa snažil vymazať zmätok: ako dávno ho už nevolal ženský hlas! Jeho matka neprehovorila ani slovo, odkedy prišla správa o Luciusovom uväznení. Draco si neuvedomil, ako veľmi mu to chýbalo, kým Hermiona Grangerová nezavolala jeho meno: tak nezvyčajne ju počul hovoriť takmer láskavé ‚Draco‘ namiesto piskľavého ‚Malfoy‘... Trochu ho to zahrialo. Ukázalo sa, že je to dôležitá maličkosť: ženský hlas, ktorý volá jej meno...

Merlin vie, koľko hodín sedeli v obývačke - za oknami bola už dávno tma. Narcissa pokojne spala vo svojej izbe, uložená starostlivým Tobym. Oheň v starom krbe príjemne praskal a vrhal na ich tváre žiaru, takže vyzerali veľmi mlado.

Rozprávali sa. Asi prvýkrát v živote sa nehádali, nehádzali po sebe špinu, nevyťahovali prútiky, ale - rozprávali sa...

O tom, ako Lucius prvýkrát posadil neochotného Draca na poníka a úbohé zviera rázne odmietlo vyjsť zo stajne... hoci hrivu, spálenú nešikovnou Bombardou, mu škriatkovia rýchlo opravili.

O nevydarenom pokuse Hermiony v druhom ročníku so všehodžúsom - madam Pomfreyová nad ňou týždeň nariekala, kým jej z tváre nevypadala srsť a jej huňatý mačací chvost neodpadol...

Pri spomienkach na detstvo sa obaja smiali ako blázni - až ich bolelo brucho a plakali - a uvoľňovali trpké napätie posledných rokov.

„Ešte kávu?“ nakoniec so smiechom navrhol Draco.

„Poprosím,“ ochotne súhlasila Hermiona. „Je naozaj dobrá, môžeš mi dať recept?

„Mama má takúto rada. Škorica a kardamón. A na záver muškátový oriešok. Hovorí, že je to rodinný recept Blackovcov Je to smiešne, však? Čierna káva od Blackových*,“ povedal Draco ticho, zasnívane, hľadiac do ohňa. Poklesnuté riasy mu vrhali tieň na prepadnuté líca a jeho oči sa zdali byť takmer čierne. Hermiona mu fascinovane hľadela do tváre: bol to úplne cudzí Draco Malfoy. Triediaci klobúk by ho pravdepodobne mohol zaradiť do... Bystrohlavu. Hermiona ho ešte nikdy v čase školy takého nevidela: príliš nedôverčivého, príliš opatrného... Nenápadného. Áno, to bolo to slovo, priznala si, bolo to takmer po prvý raz, čo o slizolinčanovi premýšľala nejednoznačne.

V kúsku svetla pred krbom sa s tichým tlesknutím objavil Toby a na stôl medzi stoličky znovu položil strieborný podnos s kanvicou na kávu a dvoma šálkami.

„Je to zaujímavé: máme radi rovnakú kávu - čiernu, bez cukru,“ povedala zamyslene. „Musím priznať, že som po nej na Rokforte veľmi túžila. Tekvicový džús je samozrejme dobrý, ale... Káva je káva.“

Draco sa usmial.

„Neviem, ako vy, ale my sme od piateho ročníka do žalárov tajne nosili flambovanú whisky, nie to ešte kávu.“

Hermiona sa nesúhlasne pozrela na Malfoya.

„Slizolinčania! Zákon je vždy na vašej strane.“

„Ty si tá, čo má čo hovoriť,“ prižmúril Malfoy oči. „Keby Filch, alebo ešte horšie McGonagallová, prichytili študentov pri čine, za rovnakých okolností by sa z toho chrabromilčania dostali. Kráľovskí mušketieri,“ nemohol si pomôcť a podpichol ju.

‚Páni, to je ale dvojtvárnosť: Malfoy a muklovské knihy...?‘ Hermiona sa letmo zamyslela a proti svojej vôli začala vrieť.

„Stále máš problém s cudzími vavrínmi, kardinálov gardista?

„Ach áno, slečna vševedka, ty a tvoji verní spolubojovníci, najmä velebený pán Potter, to je oko za oko!“ Malfoy si ani neuvedomil, že zaujal obranný postoj s rukami prekríženými na hrudi.

„A vždy sme mali byť na čo hrdí, Malfoy, vieš! Zabudol si, čo dlžíš Harrymu?!“ vykríkla Hermiona a oči jej zaiskrili spravodlivým hnevom. Až v nasledujúcom okamihu si uvedomila netaktnosť svojich slov a zatvorila ústa, pričom zdesene zalapala po dychu.

Dracovi zableskli oči čiernym ohňom a okamžite zhasli, plecia mu klesli. Akoby v okamihu zostarol.

„Nie, Grangerová, spomínam si. Ale ďakujem ti, že si mi láskavo osviežila pamäť. Naozaj som sa pozabudol: sedieť tu až do zotmenia s tebou,“ vypľul posledné slovo ako nadávku, „a spomínať na staré časy, musel som sa zblázniť...“

Každé Malfoyovo slovo sa Hermione bolestivo ozývalo v hrudi. Nech už bol Draco Malfoy ktokoľvek, už nebol nepriateľom a vojna sa - vďaka Merlinovi - už pred rokom skončila. Pustil ju do domu, dovolil jej vidieť svoj zúbožený stav, zachoval pokoj, utrel jej slzy, naservíroval jej výbornú kávu...

A čo ona?

Majstrovsky zasadila kontrolný úder do jeho pýchy - do toho mála, čo mu zostalo? Urážka na oplátku za pravdu? Bravo, Hermiona Grangerová! Dôstojné. Dvadsať bodov... pre Slizolin. Tak príhodne pichla do boľavého miesta - akoby si s Malfoyom vymenili miesta. Hermione sa v tejto útulnej izbe bez ohľadu na zranenia z vojny robilo zle. Chcela ísť hneď domov: zaliezť pod prikrývku a bolestne sa zahanbiť.

„Letaxový prášok je na krbovej rímse.“

Malfoyov tichý hlas prinútil Hermionu stuhnúť - bolo v ňom toľko žlče. Potichu vstala zo stoličky, pristúpila ku krbu a váhajúc ponorila ruku do starožitnej vzorovanej misky.

„Ďakujem,“ hlas sa jej vytratil a ona sa namáhavo sústredila. Chystala sa skončiť niekde v Zašitej uličke, ako sa to raz stalo Harrymu, keď zamrmlala svoj cieľ. Hoci na svete sotva existovalo miesto, ktoré by bolo pre Hermionu menej žiaduce ako to, ktoré sa teraz snažila opustiť.

„Odkáž Potterovi moje srdečné poďakovanie - najmä za otca.“ Hermiona nikdy nevedela, či boli jeho slová viac trpké alebo sarkastické, ale udreli ju do tváre ako facka.

„Je mi to ľúto, Draco...“ zašepkala a nepozrela sa naňho. „Grimmauldovo námestie!“

Hodila do ohňa hrsť letaxového prášku a vstúpila do zelených plameňov.

Koniec tretej kapitoly

* Čierna káva od Blackových (čiernych) – anglicky black coffe by Black