Preklady fanfiction Harryho Pottera

8. kapitola 1/2  

Prenášadlo ich zanieslo priamo do hotelového apartmánu a k veľmi rozrušenej profesorke McGonagallovej. Po krátkom rozhovore s množstvom tlmených viet a prekvapených povzdychov medzi ich učiteľmi a čarodejníkom z ministerstva sa šéfka chrabromilskej fakulty obrátila na svojich študentov a v podstate im vyčistila žalúdky. Draco bol za to rozptýlenie svojím spôsobom vďačný; potreboval niečo, čo by ho odpútalo od pocitov z toho, čo ešte pred chvíľou robil s Hermionou Grangerovou v tmavom kúte Paríža. Bolo nepochopiteľné, že ju pobozkal, a ešte horšie bolo, že sa mu to veľmi páčilo. Práve teraz bol vďačný za akúkoľvek činnosť, ktorá by zbavila jeho myseľ týchto pocitov, a McGonagallovej tiráda bola lepšia ako nič.

Draca to ohromilo. Neprestávala už asi pätnásť minút a nejavila žiadne známky únavy. Profesorka McGonagallová v tom bola skutočne dobrá. Poznal len jedného človeka, ktorý výchovné napomínanie povýšil na umenie, a to bol jeho drahý otec. Draco bol viackrát svedkom otcových slovných útokov na ich domácich škriatkov a služobníctvo. Slová sa z jeho úst vylievali s výrečnosťou, ale boli pretkané bodajúcim tónom, ktorý zanechával väčšinu adresátov v zhrbenej kôpke na zemi. Dokonca Draco bol adresátom niekoľkých otcových zúrivých výlevov, z ktorých najhorší bol po tom, čo sa mu nepodarilo chytiť zlatonku pred Potterom počas ich zápasu v treťom ročníku. Na otcove ostré slová po tej „diskusii“ len tak ľahko nezabudol.

Ani profesor Snape sa nedokázal vyrovnať Luciusovmu talentu na rázne pokarhania a ostré výčitky. Zdalo sa, že Snape radšej servíruje rýchle a tvrdé vynadanie, tesne nasledované hrozivým pohľadom. Tie boli Snapeovou špecialitou. Jeho povestný pohľad poslal nejedného študenta do nemocničného krídla, kde sa sťažoval na nevoľnosť, bolesti hlavy a závraty. Štýl profesorky McGonagallovej bol však úplne iný ako otcov či Snapeov, napriek tomu zostával účinný. Svoj hnev kontrolovala. Hovorila rýchlo, ale dokázala zreteľne vyslovovať svoje slová. Držala sa na uzde a dávala si záležať na tom, aby jej tón bol prísny a rozkazovačný, no nikdy nedosiahol prenikavosť, ktorá sa úzko spája s nahnevanými čarodejnicami. Dokonca sa nezdalo, že by ju vyrušilo Hermionino nervózne ošívanie sa.

Na rozdiel od Draca.

On bol na podobné pokarhania zvyknutý, ale Hermiona zjavne nie. Vrtela sa na stoličke, pohrávala si s rukami a nervózne si križovala a rozkrižovala nohy. Ona a jej chrabromilskí kamaráti boli za porušenie pravidiel zvyčajne odmenení stratou fakultných bodov, nie potrestaní. Prial si len, aby sa rozrušovala nenápadnejším spôsobom. Zakaždým, keď sa jej ruka dotkla jeho alebo jej noha narazila na jeho chodidlo, vyžadovalo to veľké sústredenie, aby sa na ňu nepozrel. Vedel, že by stačí jediný pohľad do jej teplých škoricových očí a spomienky na to, čo sa stalo za zakrývacím kúzlom, aby ho nevyhnutne zaplavila horúčava, a on nebol pripravený sa s tým teraz vyrovnať. Preto sa rozhodol podrobiť McGonagallovej vyčítaciu techniku kritike ako prostriedok na odpútanie pozornosti; aj naňho to celkom dobre fungovalo.

Na Hermioninu veľkú nevôľu.

Ako tu môže len tak sedieť, akoby sa nič nestalo, uvažovala podráždene. Pobozkala som ho. Pobozkal ma. Bozkávali sme sa navzájom. A mne sa to páčilo? Hlava sa jej točila. Snažila sa počúvať profesorku McGonagallovú, ale dokázala zachytiť len niekoľko náhodných slov a fráz: sklamaná, útok na mukla, neoprávnené používanie prútika, porušenie zákazu vychádzania, rodičia, hrdosť školy. Myšlienky jej stále odbiehali k tomu, čo by sa mohlo stať, keby sa ten čarodejník z francúzskeho ministerstva - ktorý sa ukázal byť bratom profesora Lemieuxa – neobjavil vtedy, keď sa objavil. Bola by sa prestala bozkávať s Dracom? Dokázala by sa zastaviť, aj keby chcela?

Podľa jej názoru sa Draco sotva zdal byť rozrušený tým, čo sa stalo. Sedel rovno na stoličke, oči upreté priamo pred seba a pozorne počúval profesorku McGonagallovú, akoby to bola len ďalšia hodina transfigurácie. Vyžadovalo to všetku dávku sebaovládania, aby ho nechytila za ruky a nezakričala: „Čo sme to, dočerta, urobili?“

Skôr než sa jej to však podarilo, veľmi podráždená učiteľka ju vrátila späť k naliehavejším starostiam. „...takže som sa rozhodla, že ani jednému z vás neudelím trest, hoci po vašom bláznivom záchvate bezohľadnosti v parížskych uliciach by boli prísne tresty náležite opodstatnené. A to dávno po polnoci, s ktorou ste obaja súhlasili, než ste odišli na večer. Ak by som vám dala tresty, vyvolalo by to otázky a všetko dobré, čo ste urobili pre výmenný program, by sa mohlo znegovať, a ja kvôli tomu neohrozím dobré vzťahy medzi našimi dvoma školami.

Našťastie brat profesora Lemieuxa súhlasil, že tento incident pred francúzskym ministerstvom utají. Nepodá žiadne hlásenie o tom, že pán Malfoy použil pred muklami mágiu. Preto ho nečaká žiadny trest.“

Hermiona rýchlo pozrela na Draca a videla, ako sa mu od úľavy mierne uvoľnili ramená, ale McGonagallová neskončila. V očiach sa jej zablyslo tak, ako všetkým učiteľom tesne pred tým, ako na vianočné prázdniny vyfasujú ohavné množstvo domácich úloh alebo zadajú 72 palcovú úlohu. „Avšak,“ oznámila a sledovala, ako sa Dracove ramená opäť napli, „obaja ste sa dobrovoľne prihlásili, že budete každý večer pomáhať študentom prvého, druhého a tretieho ročníka s ich úlohami po zvyšok vašich dvoch týždňov tu v Beauxbatons.“ Oči jej študentov sa neveriacky rozšírili. „Týchto študentov čakajú v najbližších týždňoch dôležité skúšky a profesor Lemieux ma ubezpečil, že sa budú tešiť na každú radu alebo pomoc, ktorú im môžete poskytnúť. Každý večer po večeri sa budete hlásiť v hlavnej študovni, kde zostanete doučovať študentov do hodiny pred večierkou. Túto hodinu potom využijete na dokončenie vlastných domácich úloh.“

Obaja študenti otvorili ústa, aby niečo namietali, ale McGonagallová rýchlo zdvihla ruku, aby ich umlčala. „Ani jeden z vás nepovie slovo. Považujte sa za šťastných, že som si nevybrala prvú možnosť, ktorou boli tri mesiace po škole u pána Filcha. A teraz do postele, než si to rozmyslím.“

McGonagallová bola celá bez seba. Keď jej pán Lemieux oznámil, že našiel jej študentov bozkávať sa, bola skutočne ohromená. Určite muselo dôjsť k omylu. To predsa nebolo možné. Hermiona Grangerová a Draco Malfoy by sa nikdy dobrovoľne nepobozkali. Musel sa pomýliť. Možno mu videnie zakrývalo zakrývacie kúzlo? Ale žiaľ, nie. Pán Lemieux ju informoval, že živo videl jej študentov v rozhodne nie nepriateľskom objatí.

Bolo jej jasné, že pravdepodobne preháňa. Koniec koncov, nebolo to tak, že by Hermiona a Draco boli prví študenti prichytení, ako sa bozkávajú v tmavom kúte po večierke. Ale Hermiona a Draco neboli dvaja obyčajní študenti. Jej reakcia na nich bola skôr zo strachu, nie zo zlosti. Ako ďaleko tento „vzťah“ pokročil? Ako si mohla nevšimnúť, že ich kamarátsky pracovný vzťah sa posunul na inú úroveň? Žili v nestálych časoch. Voldemort silnel a získaval si čoraz viac priaznivcov, vrátane toho, že privítal niektorých zo svojich starých podporovateľov späť do svojich radov. Romantické spojenie medzi nimi by mohlo byť spojením hodným zneužitia menej čestnými stranami. Akékoľvek zapletenie by mohlo byť pre oboch nebezpečné.

Jediný pohľad na McGonagallovej prísny výraz Hermione napovedal, že nemá šancu presvedčiť ju, aby im dala menší trest. Porušenie zákazu vychádzania, bitka a neoprávnené používanie kúziel pred muklami a na nich nevyvolávali silné argumenty na zhovievavosť. Profesorka McGonagallová vyšla na chodbu, aby niečo prediskutovala s profesorom Lemieuxom a jeho bratom, a nechala Hermionu s Dracom samú vo VIP obývačke. Bola oprávnene nervózna a tajne si želala, aby bola stále pred svojou rozzúrenou učiteľkou. Čokoľvek by bolo lepšie ako trápnosť, ktorú teraz cítila.

Po krátkom obzretí sa Draco zdvihol a bez slova zamieril do svojej izby, no skôr než jeho ruka stihla otočiť kľučkou, ozvala sa Hermiona. Hlas sa jej chvel neistotou, ale nemohla to nechať tak. „Počkaj, Draco. Nemali by sme sa porozprávať o tom, čo sa stalo?“ Nebola si istá, či chce, aby odpovedal „áno“ alebo „nie“.

Draco zastal a potom sa otočil jej smerom. Nepozeral sa priamo na ňu. Zdalo sa, že svoj pohľad upiera na miesto hneď za jej ramenom. „Nemyslíš si, že nás McGonagallová na jeden večer pokarhala dosť? Myslím, že jej dôrazne formulované argumenty proti používaniu mágie pred muklami boli celkom účinné. Určite sa už nikdy neplánujem priblížiť k žiadnemu muklovi, nieto ešte použiť kúzlo na ich odohnanie.“ Strohým hlasom dodal: „Hoci pochybujem, že zmlátiť niekoho do krvi bola tiež dobrá voľba, ale to je len môj názor. Načo niekoho biť päsťami, keď zaklínadlo je oveľa čistejšie, oveľa presnejšie?“ Roztržito si prešiel rukou po vlasoch. „Mám počúvať aj tvoje výčitky o dnešnej noci?“

Hermiona si nervózne zahryzla do pery. „O tom som nehovorila.“ Odvrátila zrak od jeho tváre a uvedomila si, že má rovnaký problém pozerať sa priamo naňho. „Mala som na mysli to, čo sa stalo po tom, čo si použil zakrývacie kúzlo... tesne predtým, ako sa primiestnil brat profesora Lemieuxa.“

Draco nepohodlne prešľapoval z jednej nohy na druhú. Nevedel prísť na to, čo má robiť s rukami. Mal dar maskovať svoje emócie, ale teraz cítil nervozitu, čo bol preňho nový pocit. Nevedel celkom presne, ako má svoje telo uspôsobiť. Zvyčajne si musel poradiť s predstieraním nevinnosti, zatiaľ čo sa mu podaril nejaký zákerný trik. Ale toto dievča v ňom vyvolávalo rôznorodé zvláštne emócie. Nakoniec sa mu podarilo ovládnuť svoje šklbajúce sa prsty tak, že zatlačil nechty do dlane. Zdalo sa, že mu to pomáha sústrediť sa, a tak bol konečne schopný odpovedať. Jeho tón bol nenútený, čo malo ďaleko od toho, ako sa skutočne cítil: „Ach, to. O nič nešlo.“

„O nič nešlo? Draco, pobozkali sme sa. Ty a ja. Slizolinčan a chrabromilčanka.“

„Viem, čo sme urobili, ale bolo to len kvôli adrenalínu alebo niečomu podobnému. Že áno? V skutočnosti to nič neznamenalo.“

„Ako to môžeš povedať? Ty si sa bozkával s humusáčkou a ja som sa bozkávala so synom smrťožrúta.“ 

Dracovo rozrušenie narastalo. „Oprava. Syna bývalého smrťožrúta. Môj otec splatil svoj dlh spoločnosti, a to miliónmi galeónov, dodávam.“ Ignoroval, ako na to Hermiona zahundrala a nejako zistil, že stojí len pár metrov od nej. „Okrem toho ty si ma pobozkala prvá.“

Hermiona bez rozmýšľania vykročila dopredu, takže stáli prakticky kúsok od seba. „Ty si mi však bozk opätoval, že? A nepočula som ťa protestovať.“

Boli dosť blízko, aby sa mohol takmer nakloniť a znova pocítiť jej sladké ústa. Jej oči svietili žiarivým ohňom. Pocítil iracionálne nutkanie pobozkať ju ešte raz. Zmocnilo sa ho vzrušenie zo samotnej blízkosti, a tak ustúpil o krok dozadu. Vzdialenosť mu pomohla vyčistiť myseľ a dodala mu perspektívu. „Pozri, bola to chyba. Som si istý, že sa už nikdy nezopakuje.“

Zdalo sa, že odstup oslobodil aj ju. Aj ona urobila krok dozadu, čím sa priepasť medzi nimi ešte zväčšila. „Na tom sa zhodneme. Bolo to v zápale okamihu. To je všetko. Mali by sme jednoducho zabudnúť, že sa to vôbec stalo.“

„Mne to vyhovuje,“ súhlasil Draco. Chcel odísť, ísť do svojej izby, zavrieť dvere a zabudnúť, že sa to vôbec stalo. Presne tak, ako povedal, že to urobí. No zdalo sa, že jeho nohy sa nechcú pohnúť. Nemohol si nevšimnúť, že ani Hermiona sa nehýbe.

Pomaly presunul pohľad z bodu na stene tesne nad jej ramenom. Opatrne prešiel očami po jej tvári a usadil sa na jej práve vtedy, keď zdvihla pohľad od zízania na škvrnu na podlahe. Na najkratší okamih sa opäť ocitli za štítom zakrývacieho kúzla - chránení pred vonkajším svetom - kde existovali len oni, nič iné. Bolo to hypnotické.

Stav tranzu s buchnutím dverí prerušila McGonagallová. „Myslela som, že som vám obom povedala, aby ste išli rovno do svojich izieb. Neskúšajte ma,“ varovala, „inak sa môžem rozhodnúť, že po návrate na Rokfort budú na rade ročné tresty.“

„Prepáčte, pani profesorka,“ ospravedlnila sa Hermiona. „Len sme si vyjasňovali pár vecí, ale už sme takmer na konci.“

„Omyl,“ povedal Draco pevne teraz, keď sa ten tranz prerušil. Zdalo sa, že našiel časť svojho odhodlania. „Už sme skončili.“ V jeho očiach sa neobjavili žiadne emócie. Nebolo v nich ani stopy po chlapcovi, s ktorým sa smiala celý deň a celý večer, na jeho tele nebolo vidieť ani náznak nehy, ktorú používal, keď ju objímal v Paríži. Celé jeho správanie bolo zbavené akéhokoľvek citu.

Vyrovnala svoj pohľad s Dracovým v nádeji, že v ňom vyvolá nejakú výraznú reakciu, ale on sa jej otočil chrbtom a vydal sa do svojej izby. „Takže tak to bude,“ zavolala naňho, ale on sa nezastavil a ani sa nepozastavil. Rýchlo odkráčala do svojej izby a zabuchla za sebou dvere.

Draco tie svoje za sebou nehlučne zavrel, oprel sa o ne chrbtom a tupo si udrel hlavu o hrubé drevo. Za zatvorenými dverami nikto nevidel jeho skormútenú tvár ani zmätok, ktorý pred ňou tak šikovne skrýval: „Nie, Hermiona. Tak to musí byť.“

****

Draco v tú noc veľmi málo spal. Dlho sa prechádzal po izbe a zúfalo dúfal, že pocity, ktoré v ňom Hermionin bozk vyvolal, sa ráno spolu s mesiacom vytratia. Celý deň bol jedným z jeho najväčších triumfov. Jeho rodinné meno získalo späť časť svojej oprávnenej vážnosti. Dokázal obnoviť otcovu dôveru v neho. Ten bozk všetko rozohnal ako vietor. Ale ani bozk s humusáčkou nemohol vymazať jeho celkovú radosť z toho dňa. Práve to ho robilo takým hrozným. Draco Malfoy sa bozkával s humusáčkou a (nech mu Merlin pomáha) netúžil po ničom inom, len to urobiť znova. „Kde si, slnko?“ ticho prosil. „Čím bližšie si k vzostupu, tým viac sa vzďaľujem od spomienok na ňu.“ Zajtrajšok bude ako každý iný deň. Musel byť.

Vedľa Hermionina hlava a srdce viedli proti sebe podobný boj s približne rovnakým úspechom. Ale racionalizácia bola jednou z jej najväčších predností.

Úprimne, čo sa naozaj stalo? Veď o nič nešlo. Bol to len bozk. Jeden bozk. Dobre, dva bozky, ale to je všetko! A viac takých už nebude. Musela sa pripravovať na MLOKY a keď sa o dva týždne vráti do Rokfortu, bude z nej prefektka. Pravda, Draco ním bude tiež, takže ho bude vídať na každom stretnutí prefektov, ale na to teraz nedokázala myslieť. Nepotrebovala vo svojom živote takéto komplikácie. Nemala na to čas. Niežeby to aj tak bola nejaká veľká komplikácia. Už predtým sa bozkávala s chlapcami a zem sa nikdy nevymkla zo svojej osi. Peknými chlapcami. A žiaden z tých chlapcov nebýval jej najhorším nepriateľom, nesnažil sa zničiť život jej najlepším priateľom, ani sa nesnažil intrigovať, aby ju dostal do problémov... alebo aby jej jediným zničujúcim pohľadom rozochvel celé telo. Zavrela oči a v okamihu cítila jeho silné ruky, ktoré ju pevne obopínali okolo pása, jeho teplý dych, ktorý ju šteklil na uchu, keď ju bozkával na krk. Otvorila oči, vyskočila z postele a zahľadela sa do hviezdnej noci, hľadajúc odpovede na zamatovej oblohe. Musela zabudnúť, že sa to vôbec stalo. Nemohlo z toho vzísť nič dobré. Jej konanie bolo čisto dôsledkom intenzívneho návalu adrenalínu a nič viac. Ten bozk nič neznamenal. Bolo úplne prirodzené, že sa to stalo, naozaj. Trávili spolu veľa času, a keď sa ľudia takto hodia dokopy, stávajú sa veci. Ale ich prezentácia sa skončila a vďaka ich „dobrovoľníckej“ práci už sotva budú spolu sami. O dva týždne sa mali vrátiť do Anglicka a všetko sa vráti do normálu. Ona sa vráti k svojim priateľom a on k svojim a ich bozk pravdepodobne tak rýchlo vymizne z jej pamäti, že bude musieť uvažovať, či sa to vôbec niekedy stalo. Áno, nakoniec to nebolo až také dôležité.

Hermiona vedela výborne racionalizovať, ale ani ona tomu neverila.

****

Nasledujúce ráno profesorka McGonagallová pozorne sledovala Draca a Hermionu, keď si zbierali svoje veci a pripravovali sa na odchod z hotela Sorcerie a návrat do Beauxbatons. Nevidela nič, čo by naznačovalo, že sa otvorila brána vášne. Naopak, jej študenti sa zdali byť neschopní sa na seba čo i len pozrieť, nieto ešte robiť niečo iné. Obaja pôsobili trochu ospalo, pod očami mali tmavé kruhy a nálada v miestnosti bola mimoriadne napätá a rozpačitá. V skutočnosti sa zdalo, že sa chcú navzájom ignorovať, namiesto toho, aby sa snažili pokračovať tam, kde skončili. To ju trochu upokojilo, pretože sa modlila, aby včerajšie láskyplné objatie boli len rozbúrené pubertálne hormóny. Mali len šestnásť rokov a chápala, že je úplne prirodzené trochu experimentovať.

Keď prišiel čas odísť, Draco vykročil dopredu a vzal si od profesorky McGonagallovej letaxový prášok skôr, ako Hermiona stihla niečo urobiť. Bez ohliadnutia hodil trblietavý prášok do krbu a zreteľne zavolal: „Akadémia Beauxbatons.“ Vstúpil do krbu a rýchlo sa premiestnil k ohnisku vo VIP obývačke francúzskej akadémie. Pocítil záchvev úzkosti a malý šok, keď uvidel Izabelu Duprisovú, ako pekne sedí a trpezlivo naňho čaká v jednom z veľkých plyšových kresiel.

Bola ako zjavenie v modrom. Namiesto školského habitu si Izabela v ten deň zvolila kobaltovomodrý saténový habit, ktorý dokonale ladil s farbou jej očí. Medovo-blond vlasy jej viseli dlhé a hladké na prednej časti habitu, ale ona si ich skúsene prehadzovala cez plece, pričom sa jej podarilo v každom prameni zachytiť ranné slnečné svetlo, čo pridávalo k jeho vrelosti.

Keď vyšiel von, tentoraz bez smietky prachu na sebe, oči sa jej rozžiarili a dokonale slivkové pery mu vyčarili ten najoslnivejší úsmev. Bola úprimne šťastná, že ho vidí. Hodvábne sa zdvihla zo stoličky s ladnosťou gazely a pevne ho objala. Rukami sa natiahla, aby mu jemne pohladila zátylok, a mierne pootočila tvár, aby mu mohla dať jemný bozk pri uchu. „Ach, Draco,“ radostne zvolala, „vitaj späť. Bez teba to tu bolo také strašne nudné.“

Pohľad na Draca zabaleného v Izabelinom srdečnom objatí spôsobil, že Hermionine kroky mierne ochabli, a keď sa vypotácala z krbu, len tak tak stihla chytiť rovnováhu, než spadla tvárou rovno na ich značkové topánky.

„Prepáčte,“ zamrmlala v rozpakoch. „Nechcela som vás vyrušiť.“ V jej hlase nebolo ani stopy po nevraživosti či jedovatosti, len úplné umŕtvenie. Tvár jej horela jasnejšie ako slnko nad ponížením z jej nie príliš elegantného výstupu z krbu a nad nejasnými emóciami pri pohľade na Draca, ktorý držal iné dievča tak blízko pri sebe. Musela ignorovať aj tieto pocity a zamknúť ich spolu s ostatnými vecami o Dracovi, na ktoré potrebovala zabudnúť. Zoznam už bol príliš dlhý.

„Bon jour, Hermiona,“ usmiala sa Izabela, „nič nerušíš. Len som vás chcela osobne privítať všetkých späť z Paríža. Zdá sa, že sa o vás dvoch hovorí na ministerstve.“

Hermiona výrazne zbledla a Draco si nervózne prečistil hrdlo, kradmo na ňu pozrel a čudoval sa, prečo pán Lemieux neudržal incident v tajnosti, ako sľúbil: „O čom to hovoríš, Izabela? Nič sme neurobili.“

Izabela ho zľahka pleskla po pleci a nepustila ho z ruky, jemne sa mu po nej obtrela: „Samozrejme, kvôli vášmu včerajšiemu príhovoru.“ Obaja rokfortskí študenti si počuteľne vydýchli úľavou, ale Izabela si to zrejme nevšimla. „Všetci o vás básnili a o tom, ako vám to spolu klape.“ Izabela na nich striedavo pozrela a čudovala sa, prečo sa nezdajú byť z jej novinky šťastnejší. „Môj otec sa s tebou tak chcel stretnúť, Draco, ale keď prišiel na večeru na ministerstvo, už si bol preč.“ Bola si istá, že medzi Dracom a druhým dievčaťom videla niekoľko previnilých pohľadov.

„Profesorka McGonagallová povedala, že tam nemusíme zostať,“ vysvetlila Hermiona.

„Vlastne nám zakázala ísť,“ spresnil Draco a jeho tón naznačoval, že zúfalo chcel, aby tam zostali namiesto toho, aby odišli.

„Ja viem. Otec mi to tak povedal. Vraj keď sa pýtal na to, kde ste, niekto povedal, že Hermiona ťa rýchlo odvliekla preč, keď vám profesorka dovolila odísť.“

Hermione zabehol tekvicový džús: „Odvliekla? Kto povedal, že došlo k nejakému odvlečeniu? Sobota bola úplne bez odvlečenia,“ namietla Hermiona trochu príliš dôrazne.

Draco chcel len zmeniť tému, a tak obrátil pozornosť späť na Izabelu: „Čo ešte povedal tvoj otec, Izabela? Veľmi rád by som sa s ním stretol po všetkých tých úžasných veciach, ktoré si mi o ňom povedala.“

Izabela si položila ruku v bok a na tvári sa jej objavil spýtavý výraz: „No, otec tiež povedal, že tam bol pán Weasley z britského ministerstva, ktorý sa zdal byť dosť znepokojený tým, že Hermiona nezostala na večeri. Otec bol najprv trochu znepokojený, kým ho profesorka McGonagallová neuistila, že ste obaja vo výborných rukách.“ Draco si potiahol za golier, akoby sa v miestnosti zrazu trochu oteplilo. „Poznáš tohto pána Weasleyho, Draco? Vieš, prečo by mal mať obavy?“

Dracove oči sa zúžili opovrhnutím. Otvoril ústa, nepochybne aby odsúdil Weasleyovcov a ponížil ich rodinné meno, ale Hermiona odpovedala zaňho: „Pán Weasley je otec môjho dobrého priateľa Rona. Vie byť voči mne trochu... prehnane ochranársky.“

Skôr než sa Hermione podarilo Draca umlčať varovným pohľadom, stihol zamrmlať: „Keby venoval toľko pozornosti svojmu finančnému portfóliu ako potulkám synových priateliek, Weasleyovci by si mohli dovoliť slušný dom. Aj keď s takou hŕbou detí, akú majú, sa nemožno čudovať, že žijú ako chudáci.“

„To je kruté, Draco,“ napomenula ho Izabela a trochu sa v Hermioniných očiach povzniesla.

„Tí Weasleyovci sú...“ Draco začal, ale Hermiona ho prerušila.

„Weasleyovci a Malfoyovci sa medzi sebou veľmi nekamarátia, Izabela,“ vysvetlila. „Ich vzájomná nechuť sa dedí z generácie na generáciu ako neoceniteľné rodinné dedičstvo. Radšej túto diskusiu rýchlo ukonči, než sa Draco alebo ja rozvášnime.“

Profesorka McGonagallová konečne vošla cez krb: „Prepáčte za meškanie, deti, zabudla som si na nočnom stolíku knihu a musela som sa po ňu vrátiť.“ Všimla si Izabelu, ktorej ruka ešte stále zľahka spočívala na Dracovi, zatiaľ čo jeho jej stále voľne visela okolo pása, potom zbadala Hermionu, ako pozorne sleduje Draca a peknú blondínku.

McGonagallová sa narovnala a pery sa jej vykrútili do úsmevu, akého bola po vyčerpávajúcej noci schopná: „Dobrý deň, slečna Duprisová. Ďakujem vám za vašu rýchlu návštevu, ktorou ste nás privítali späť v Beauxbatons.“

„Ďakujem, profesorka,“ usmiala sa. „Dúfala som, že sa mi podarí presvedčiť Draca, aby ma sprevádzal na špeciálny slávnostný obed, ktorý som mu objednala za jeho včerajšiu vynikajúcu prácu na ministerstve.“ Naklonila sa k svojmu blonďavému krásavcovi a pritisla svoje telo tesne k jeho, lebo vedela, že jej presvedčovacie schopnosti sú celkom účinné.

Chvíľu uvažoval nad jej pozvaním a nedokázal potlačiť mimovoľné nutkanie pozrieť sa najprv na Hermionu. Potom sa jeho pohľad zastavil na Izabele, pôvabnej, očarujúcej, nekomplikovanej Izabele. Bola presne takým dievčaťom, aké by si jeho otec prial, aby s ňou Draco bol - pochádzala z dobrej bohatej rodiny, bola krásna a mala inteligenciu, akú Lucius považoval u dobre vychovaných žien za užitočnú. Vedela, kedy má hovoriť a kedy má mlčať. Draco si bol istý, že Hermiona túto schopnosť nikdy nezvládne, pretože bola svojhlavá, otvorená a, ako by povedal jeho otec, príliš múdra pre svoje vlastné dobro. Lucius by Hermionu Grangerovú nikdy neprijal. Draco tu mal byť už len dva týždne a usúdil, že by si to mal užiť. Rozmýšľanie nad jeho impulzívnym bozkom s Hermionou by viedlo len do slepej uličky a nemalo zmysel ďalej analyzovať jeho dôsledky. Čím menej času počas zostávajúcich dvoch týždňov strávi s Hermionou, tým ľahšie to bude mať, keď sa vráti na Rokfort. V tých pár chvíľach premýšľania sa pevne rozhodol, že najlepší spôsob, ako vymazať Hermionu z mysle, je zamestnať sa niečím iným, a Izabela bola najlepším rozptýlením, aké si dospievajúci čarodejník mohol priať.

„Izabela,“ povedal odhodlane a jemne ju stisol okolo pása. „To je najlepší nápad, aký som za posledné týždne počul. Zaslúžim si poriadnu oslavu za všetky tie hodiny, ktoré som kvôli tej veci strávil.“

Izabela vyzerala mierne prekvapená, ale napriek tomu sa potešila. „Ach, skvostné!“ zvolala. „Mali by sme teda ísť. Domáci škriatkovia majú v jednej zo súkromných jedální všetko pripravené.“

Bez toho, aby sa pozrel na kohokoľvek v miestnosti, vzal Izabelu za ruku a vyviedol ju z dverí, pričom ich za sebou ticho zavrel.

****

Hermiona, zaujatá hľadaním brka s červeným perom, ktoré jej dal Harry vlani na Vianoce, kráčala chodbou a nevenovala pozornosť tomu, kam ide. Zahla za roh a narazila priamo do niečoho veľkého a pevného, čo spôsobilo, že tvrdo spadla na podlahu. „Uf,“ vykríkla, keď sa s hrmotom zrútila a udrela si hlavu v mieste, kde sa podlaha stretávala so stenou. Cez zvonenie v ušiach počula hlboký, hladký hlas pretkaný obavami.

„Si zranená, 'ermiona? Vyšla si spoza rohu tak rýchlo, že som ťa nevidel.“ Filip sa zdal byť skutočne zarazený, keď hľadel na ňu rozvalenú na zemi, ale nestrácal čas a zohol sa, aby jej pomohol na nohy. Objal ju silnými rukami okolo pása a skôr, ako sa stihla spamätať, zdvihol ju do stojacej polohy, akoby ho to vôbec nestálo žiadne úsilie. Skutočne počul tupý úder, keď jej hlava narazila na stenu, a chcel sa uistiť, že je v poriadku. Načiahol sa a položil jej ruky po stranách tváre, očami pátral po príznakoch delíria alebo zranenia. Zdalo sa mu, že sa jej mierne točí hlava, a tak jej pred tvárou zdvihol tri prsty. „Koľko prstov ukazujem?“ povedal pomaly.

Hermiona neisto a mrzuto odpovedala: „Šesť?“ Zahľadela sa cez viečka, potláčajúc chichot a bola prekvapená, ako rýchlo sa mladému Francúzovi vytratila farba z tváre. Pomyslela si, že v ten deň by sa jej hodila nejaká ľahšia zábava.

„Šesť! Ale nie,“ vydýchol Filip.

Jeho tvár sa zdala ešte bledšia. Hermione bolo ľúto, že ho dráždi, a tak úplne otvorila oči a on videl, že sú čulé a smejú sa. Hlavne na ňom. Položila si jednu ruku na jeho, ktorá stále zvierala jej tvár, a jemne sa zasmiala: „Filip, som v poriadku. Len som žartovala. Prepáč, nechcela som ťa vystrašiť.“

S úľavou si vzdychol a jeho oči, ktoré sa mu od strachu zaleskli, opäť nadobudli väčšinu svojho jasného modrého jasu. Zabudla, aké podmanivé boli. V poslednom čase bola taká uchvátená párom oceľovo sivých, ktoré prislúchali náladovému, neznesiteľnému hlupákovi, že si nevšimla, ako sa modrá farba Filipových očí prehlbuje alebo zosvetľuje podľa toho, čo mal na sebe. Ale teraz, keď stála pred ním, jeho plné, mäkké pery sa mu vykrútili vo vďačnom úsmeve, jeho iskrivé oči žiarili úľavou, že sa jej nič nestalo, a keď stála tak blízko neho, cítila sa Hermiona prvýkrát po niekoľkých dňoch pri zemi, pretože cítila vôňu jeho jemnej kolínskej. Cítila sa uvoľnená, a prečo by nemala? Nebol k nej Filip milý od prvej večere v Beauxbatons? Nepripomínal jej Harryho tým, ako sa na ňu pozeral a ako sa s ňou priatelil? V Beauxbatons jej zostávali už len dva týždne a nemienila ich premárniť trucovaním kvôli Dracovi Malfoyovi.

Filip ju jemne pohladil palcom po líci a zadíval sa na ňu, jeho oči prenikali do jej mysle. „To nebol veľmi pekný trik, ‘ermiona. Myslel som si, že si zranená.“

„Neboj sa. Budem žiť,“ ubezpečila ho. „Je to len malá rana na hlave.“

„Kam si sa vlastne ponáhľala? Dúfal som, že ťa uvidím pri večeri, lebo som vedel, že sa dnes ráno vraciaš. Ale celý deň si sa neobjavila.“ Spustil ruky vedľa seba. „Napadlo mi, či mi možno nevyhýbaš.“

Cítila sa previnilo. Možno sa malá časť z nej vyhýbala jemu, ale ešte väčšia časť sa vyhýbala akejkoľvek šanci, že by mohla znova vidieť Draca . Teraz sa kvôli tomu cítila hlúpo; nemala dôvod vyhýbať sa Filipovi, ktorý bol pre ňu posledných šesť týždňov takým príjemným spoločníkom. Usmiala sa svojím najničivejším úsmevom. „Odpusť mi, Filip. Harry, Ron a všetci moji priatelia mi poslali toľko sov o mojej ceste do Paríža. Musela som im všetkým odpísať a povedať im o nej, inak by mi to nikdy neodpustili.“ Zohla sa, aby zdvihla svoju tašku, ale skúsený stíhač bol na ňu opäť príliš rýchly; vytrhol jej ju z rúk a jemne jej ju položil na plece. „Ach, vďaka. Ani som si neuvedomila, koľko toho za ten deň prešlo, lebo som toho mala toľko na rozprávanie.“ Na tvári sa jej zračil vzdialený výraz. Ale niektoré veci zostanú navždy tajomstvom, pomyslela si potichu. Dotyk jeho prstov prepletajúcich sa cez jej ju vrátil späť na chodbu. „Tak či onak, čas mi utekal a ja som netušila, že je už tak neskoro, až kým mi profesorka McGonagallová nepripomenula, že naše doučovanie pre prvý, druhý a tretí ročník sa začína o pätnásť minút.“

„Presne tak,“ povedal Filip. „Profesor Lemieux mi už povedal, že ste sa s Dracom na posledné dva týždne dobrovoľne prihlásili na doučovanie študentov.“

Hermiona sa pri vyslovení mena slizolinského chlapca zamračila. Chcela, aby Filip odpútal jej myseľ od Draca, ale to by sa jej nepodarilo, keby sa o ňom rozprávali.

„Tešil som sa, že s tebou strávim dva týždne, počas ktorých sa nebudeš musieť ponáhľať do práce s Dracom, ani sa pripravovať na nejaké úlohy,“ priznal jej Filip. „Prečo si sa na to prihlásila dobrovoľne?“

Kráčali po chodbe ruka v ruke. Bolo to také jednoduché, také ľahké byť s ním. Pokiaľ sa sústredila naňho, bolo ľahké zabudnúť na to, ako ju Dracove ruky pevne zvierali na jeho bijúcej hrudi. Na to, ako si vychutnávala chuť jeho úst na svojich. Na to, ako sa jeho... Argh! Prestaň, Grangerová! Znovu si zanadávala. „Profesorka McGonagallová navrhla, že by to mohol byť pekný spôsob, ako sa vašej škole odvďačiť za všetku tú pohostinnosť, ktorú ste nám preukázali za posledných šesť týždňov. A ja súhlasím. Nevedela by som, čo si počať so všetkým voľným časom. Potrebujem sa niečím zamestnať.“

„A čo Draco? Prečo nejdeš do knižnice s ním? Myslel som, že sa z vás dvoch stávajú dobrí priatelia,“ spýtal sa neistým tónom.

„Draco a ja nikdy nebudeme 'priatelia'. To je jedna z konštánt v mojom živote. Okrem toho si myslím, že celý deň strávil s Izabelou.“

Filip so zvláštnym úsmevom ponúkol Hermione svoje rameno, ktoré láskavo prijala. „Potom mi bude potešením odprevadiť vás do knižnice, slečna Grangerová.“

****

Posledné dva týždne v Beauxbatons boli rovnako dlhé ako prvých šesť. Vďaka ich prísnemu rozvrhu sa počítalo s takmer každou minútou dňa a dni boli plné učenia, doučovania, hodín a úloh. Za normálnych okolností by sa dni vďaka takejto námahe zdali byť ako blesk, ale namiesto toho sa pre Draca aj Hermionu vliekli, hoci ani jeden z nich o tom nehovoril... alebo vlastne o žiadnej téme. Práve preto boli dni také zdĺhavé a vyčerpávajúce. Napriek všetkej práci sa zdalo, že obaja študenti väčšinu energie vynakladajú na iné činnosti, konkrétne na to, aby sa nepozerali priamo jeden na druhého.

V piatok večer pred ich odchodom Filip prehovoril Hermionu, aby sa prišla pozrieť na jeho tréning metlobalu. Bol koniec októbra a vo vzduchu bol chlad, preto si obliekla teplý plášť a vlnenú čiapku. Samozrejme, počúvala, aký je Filip talentovaný stíhač, odkedy prišla na Beauxbatons, ale doteraz nemala čas, aby ho skutočne sledovala, ako lieta. Navyše nebola v prvom rade práve veľkou fanúšičkou tohto športu. Hoci by mu to nikdy nepriznala, nebol taký, ako očakávala. Pravdupovediac, Harry bol oveľa lepší letec ako Filip. Kým Filip sa spoliehal na precízne vykonané pohyby a učebnicové stratégie, Harry si osvojil voľnejší prístup ku metlobalu, ktorý vyhovoval jeho prirodzenému talentu a inštinktom. Nemohla si tiež nevšimnúť, že Filip sa zrejme usiloval predvádzať, ako robí kľučky a rúti sa s metlou k zemi, ale stiahne sa oveľa skôr, ako by musel, a pritom sa tváril, akoby mohol jej starého priateľa Viktora Kruma naučiť niečo o fintách.

Filip bol určite schopný letec, ale jednoducho nemal srdce na to, aby bol skvelým letcom. Nie ako Harry alebo Viktor... alebo Draco. Keďže Hermiona nebola fanúšičkou metlobalu ako Harry alebo Ron, zvyčajne sa zúčastňovala len na zápasoch Chrabromilu a ostatným medzifakultným zápasom sa vyhýbala. Raz v piatom ročníku ju však Ron a Harry vytiahli na zápas Slizolinu a Bystrohlavu.

„No tak, Hermiona,“ prosil ju Harry, „Malfoy dostal novú metlu a my musíme urobiť prieskum, aby sme zistili, ako to ovplyvnilo jeho hru. Navyše, ty potrebuješ raz za čas vypadnúť z tej knižnice.“ Dovtedy nikdy nevenovala Malfoyovým schopnostiam na metlobalovom ihrisku veľkú pozornosť. Vždy sa príliš zaujímala o to, aké špinavé triky si on alebo jeho podlí spoluhráči môžu na Harryho pripraviť. Ale teraz, keď už mohla venovať pozornosť bez obáv, že Harry bude v smrteľnom nebezpečenstve zakaždým, keď okolo neho presviští niektorý zo slizolinčanov, si Hermiona uvedomovala Malfoyovu ladnosť na metle a jeho vlastné prirodzené letecké schopnosti.

„To zaňho robí všetko tá jeho nová fantastická metla,“ usúdil Ron, ale Hermiona si to nemyslela. Zdalo sa, že Draco si to skutočne užíva. Povzbudzoval svojich spoluhráčov, keď skórovali, a predvádzal sériu komplikovaných pohybov, aby oklamal triafačov druhého tímu a omylom napálil dorážačku na jedného z havranovských naháňačov. Mala pocit, že Draco si nepotrebuje „kupovať“ cestu do tímu. Lietal s prirodzenou gráciou. Inokedy ho videla lietať len vtedy, keď stál proti Harrymu a Chrabromilu; tie zápasy boli vždy mimoriadne napäté pre každého hráča. Dokonca ani Harry nevyzeral, že by si počas tých zápasov metlobal až tak užíval. Keď však sledovala, ako Draco uchmatol zlatonku spod nosa bystrohlavského stíhača, Hermiona videla, ako mu na tvári preblesklo skutočné vzrušenie, od ktorého sa mu rozžiarila celá tvár, takže vyzeral veselší, než si myslela, že je v slizolinskej fakulte dovolené.

Pri spätnom pohľade na ten deň v piatom ročníku sa Hermione mimovoľne zvlnili pery, keď si spomenula na ten zápas; jasné jarné slnko rozžiarilo Dracove vlasy, keď ho spoluhráči niesli na pleciach späť do šatne. Navzdory sebe si nemohla nevšimnúť, ako úžasne vyzeral, a čoskoro si hrýzla spodnú peru, keď jej myšlienky zaplnila spomienka naňho.

****

Draco sa nevedel dočkať, kedy bude opäť lietať. Chcel počuť v ušiach hvízdanie vetra, keď jeho metla pretína vzduch, cítiť ostrý chlad, ktorý mu znecitlivuje prsty na rukách a nohách, vidieť, ako zem pod ním rýchlo sviští a mení všetko na jedno obrovské plátno zmiešaných farieb. Bolo to oživujúce a lietanie mu vždy vyčistilo myseľ a osviežilo zmysly. A po posledných dvoch týždňoch Draco vážne potreboval duševnú obnovu.

Myslel si, že keď bude Hermionu ignorovať a vytesní ich bozk z hlavy, nejako sa vytratí, akoby kúzlom. Ale stal sa pravý opak. Nebolo to tým, že by sa nedržala ich dohody. Ale nie, jej konanie bolo v dokonalom súlade s jeho. Nepozerala sa naňho priamo, rozprávala sa s ním, len keď to bolo absolútne nevyhnutné, a dávala si pozor, aby s ním nikdy nebola sama v miestnosti. Bolo to horšie, ako keby na seba kričali od východu do západu slnka. Jediný spôsob, ako si vyčistiť hlavu a sústrediť sa pred návratom do Rokfortu o dva dni, bolo vymazať všetko poriadne dlhým lietaním. Jeden z tímov Beauxbatons mal naplánovaný tréning, ale už by sa mali uvoľniť, a tak Izabela s Dracom zamierili na ihrisko.

Nanešťastie neboli sami. Bola tam aj ona.

Hermiona sedela vysoko na tribúne a pozerala do otvoreného ihriska. Dianie sa odohrávalo na druhej strane ihriska, ale Hermiona sa zvedavo usmievala a v očiach jej žiaril zádumčivý lesk. Očividne bola zahĺbená do myšlienok a spomínala na niečo príjemné.

Draco sa už chystal navrhnúť Izabele, aby sa vrátili na hrad a jednoducho zabudli na to, že si zalieta, keď mu pohľad na sediacu Hermionu vyvolal zvláštny pocit v žalúdku. Tieto posledné dva mesiace spôsobili, že Draco videl Hermionu v úplne inom svetle, než si kedy myslel. Bez ohľadu na to, ako sa to snažil poprieť, už nebola tou špinavou humusáčkou, ktorej sa päť rokov posmieval. A keď ju videl takto pôvabne sedieť na tribúne, s bezstarostným výrazom v tvári, s lícami ružovými od chladného vzduchu a hustými kučerami voľne splývajúcimi pod vlnenou čiapkou, v Dracovej hlave začalo všetko krútiť zmätkom nad tým, čo sa medzi nimi stalo. Bola znepokojivo krásna vo svojej jednoduchosti, nepotrebovala žiadne dramatické líčenie ani pútavý šatník, aby na seba upozornila. Hermionina krása žiarila zvnútra a on nebol pripravený na to, že ju uvidí, nie keď bol taký rozorvaný a potreboval nejaké uvoľnenie napätia. Musel od nej odvrátiť zrak. Už len to, že ju tam videl, v ňom vyvolávalo bolesť, ktorú chcel zúfalo ignorovať.

Bol taký zaujatý pohľadom na Hermionu, že si nevšimol, že Izabela už vystupuje po schodoch smerom k chrabromilskému dievčaťu.

„Ahoj, Hermiona,“ zavolala Izabela a prerušila tak zamyslenie druhého dievčaťa. „Vidím, že Filip ťa konečne presvedčil, aby si sa prišla pozrieť na jeho tréning.“

„Hmm. Ach, áno,“ odpovedala Hermiona náhlivo a previnilo sa pozrela na Izabelu, akoby ju pristihla pri niečom, čo nemala robiť. Izabela sa posadila a Hermiona videla, ako Draco pomaly vystupuje po schodoch a vyzerá, akoby bol najradšej kdekoľvek inde, len nie tam. Hermiona sa zúrivo začervenala, keď sa ich pohľady stretli, a vybavila si, aké spomienky sa jej práve preháňali v hlave.

„Filip je vynikajúci letec. Nie?“ vyzvala ju Izabela.

„Áno, lieta nádherne,“ súhlasila Hermiona a jej hlas neznel úplne presvedčivo.

Draco si ticho odfrkol a rýchlo odvrátil zrak. Poznal Hermionu dosť dobre na to, aby vedel, že je strašná klamárka, ako všetci chrabromilčania, ale že je príliš zdvorilá na to, aby povedala, čo si naozaj myslí o Filipovej „schopnosti“ lietať.

Vtom priletel spomínaný stíhač a na tvári sa mu rozprestrel povýšenecký, žiarivý úsmev. „Dobrý večer, dámy... Draco. Užívate si výhľad? Hermiona, mala by si povedať svojmu priateľovi Harrymu, aby prišiel cez leto do Francúzska, mohol by som mu dať pár tipov na lietanie.“ Hermiona úspešne potlačila smiech, zatiaľ čo Draco pevnejšie zovrel rúčku metly. Filip predstieral, že si nevšimol, ako Draca podráždilo už len spomenutie Harryho mena. „Vidím, že si si priniesol metlu, Draco. Čo by si povedal na to, keby sme hodili naše minulé nezhody za hlavu a ty by si sa na chvíľu pripojil k nášmu tímovému tréningu?“ Filip si Draca doberal: „Kto vie? Možno ťa dokonca nechám párkrát chytiť zlatonku.“

Prvým inštinktom bolo vytiahnuť prútik a odčarovať Francúzovi úsmev z tváre, ale potom sa Draco dokázal trochu ovládať. Koniec koncov, o necelých štyridsaťosem hodín sa Draco už nikdy nebude musieť pozrieť na toho nafúkaného francúzskeho chrapúňa. Preto nechal Filipovu poznámku tak. Navyše už predtým sledoval jeho tréning a bolo mu jasné, že by ho dokázal zdolať v ktorýkoľvek deň v týždni. S jednou rukou zviazanou za chrbtom. „Dobre, Hasley. Ideš na to. Poďme si po zlatonku.“ A chlapci odišli a nechali Izabelu a Hermionu samé, aby sa porozprávali.

Izabela začala: „Veríš, že už vám uplynulo osem týždňov? Zdá sa, akoby ste sem s Dracom práve prišli. Toľko sa toho stalo.“

Hermiona si nervózne trhala žmolky na kabáte: „Ach, o tom neviem, Izabela. Keď si spomeniem na to, ako to tu vyzeralo, keď sme sem prišli prvýkrát, ťažko sa mi verí, aké je to všetko iné.“ Uvedomila si, že znie až príliš zádumčivo, a prinútila sa k úsmevu. „Ale veci sa vrátia do starých koľají, len čo sa vrátime na Rokfort. Tým som si istá.“

Izabela sa zamyslene spýtala: „Si si istá, že chceš, aby sa tak stalo?“

„Samozrejme, že áno. V istom zmysle to boli malé osemtýždňové prázdniny od môjho skutočného života. Ale všetky prázdniny sa musia skončiť. Raz sa musíme vrátiť do reality.“ Pozorovala Draca, ako lieta po ihrisku a jeho habit za ním rozmazane vlaje. „Čím skôr sa vrátime do Anglicka, tým skôr budeme môcť pokračovať.“

Ďalšia Izabelina otázka Hermionu zaskočila ako blesk z jasného neba. „Stalo sa v Paríži niečo medzi tebou a Dracom?“

Hermiona zalapala po dychu, predstierala šok a snažila sa získať čas, ale išlo jej to zle. „Samozrejme, že nie, Izabela,“ odkašľala si. „Draco a ja sme len predniesli našu prezentáciu, potom sme išli na večeru a vrátili sa do hotela. Prečo sa pýtaš?“

„Obaja sa teraz pri sebe správate inak. Na začiatku ste sa zdali byť pripravení zaútočiť na toho druhého bez najmenšej provokácie, potom sa zdalo, že máte akési prímerie, ale odvtedy, čo bol Paríž, je zjavné, že sa obaja snažíte ignorovať niečo, čo sa ignorovať nedá. Keď ste teraz pri sebe, obaja ste takí zaneprázdnení snahou sústrediť sa na čokoľvek iné, že si len viac uvedomujete prítomnosť toho druhého.“

„To je absurdné,“ odmietla Hermiona. „Nemáme absolútne nič, čo by bolo potrebné ignorovať. Sme presne takí istí ako pred ôsmimi týždňami. Akýkoľvek 'vzťah', ktorý sme mohli mať, bol výlučne profesionálny. Keď sa skončila naša prezentácia, skončila sa aj naša známosť.“

Izabela neveriacky prevrátila oči. „Hermiona, vieš, že je to lož. Vidím, ako sa pozeráš na Draca... a ako sa on pozerá na teba. Niečo sa určite zmenilo. Otázka je, čo s tým urobíš?“

Pravda bola taká, že sa o svojom bozku s Dracom nedokázala s nikým porozprávať, a to jej v hlave robilo ešte väčší zmätok. Koľkokrát si želala, aby mala priateľku, s ktorou by sa mohla porozprávať o svojich zmiešaných pocitoch k starému nepriateľovi. Ale cítila sa čudne, keď túto tému tak priateľsky nastolila s Izabelou Duprisovou, o ktorej Hermiona predpokladala, že bude omnoho viac majetnícka, pokiaľ išlo o Draca Malfoya. „Som trochu zmätená z tvojich otázok, Izabela. Ak sa medzi mnou a Dracom niečo deje, a ja v žiadnom prípade netvrdím, že áno, ale ak áno, tak sa k tomu všetkému staviaš veľmi pokojne a uvoľnene. Prečo by si bola ku mne taká milá, keby si si myslela, že sa medzi nami niečo stalo? Mala som dojem, že dúfaš, že s ním budeš pokračovať vo vzťahu aj po našom odchode.“

Izabela sa zamyslene pozrela na ihrisko a na dvoch stíhačov, ktorí poletovali okolo, a potom sa ticho zasmiala. „To je veľmi správna otázka. Sama som si ju položila mnohokrát, ale pravdou je, že ťa mám rada, Hermiona. Nikdy predtým som nemala veľa kamarátok. Väčšina ľudí sa chce okolo mňa pohybovať len kvôli tomu, kto je môj otec, alebo preto, že som populárna. Ale ty taká nie si, takže viem, že by si nikdy nepredstierala, aby si dostala to, čo chceš.“ Mierne sa stiahla, keď Filip prefrčal okolo. „Navyše, nie je to tak, že by sme to s Dracom niekedy mysleli vážne. Obaja pochádzame z podobných rodín a prostredí, a čo sa týka našich rodín, máme jednoducho veľa spoločného. Ale dievča vie rozoznať, keď sa o ňu chlapec zaujíma, a obávam sa, že Dracova pozornosť bola od jeho pobytu v Beauxbatons niekde inde.“ Hermiona otvorila ústa, aby niečo namietla, ale Izabela ju umlčala mávnutím ruky. „Neboj sa, Hermiona. Nie som zatrpknutá. Mám len šestnásť a manžela si aj tak ešte nehľadám. Bol len príjemnou zmenou oproti tým chlapcom, ktorých tu máme, a veľmi zábavným spoločníkom.“

Hermiona sa pristihla, že sleduje, ako sa Filip pokúša o ďalšiu fintu, ktorou sa na ňu opäť snaží zapôsobiť. „Sú tu však aj pekní chlapci. Filip sa ku mne správa úžasne od toho večera, keď sme sa spoznali. Je milý a zábavný. Veci s ním boli také... nekomplikované.“

„Mmmm,“ zamrmlala Izabela a pomaly prikývla hlavou, ale chrbát jej nápadne stuhol. „ Filip dokáže byť celkom zábavný, súhlasím. Som rada, že sa ti v jeho spoločnosti páči.“ Medzi oboma dievčatami zavládlo príjemné ticho.

Potom prehovorila Hermiona: „Takže si naozaj nikdy nemala v úmysle prežiť s Dracom búrlivý románik? Bola som si istá, že sa ti páči.“

„Nie,“ vysvetlila Izabela. „Popravde, Draco mi až príliš pripomína môjho staršieho brata. Chvíľu mi trvalo, kým som prišla na to, prečo mám pocit, že sme sa s Dracom už stretli, ale potom, počas jednej večernej prechádzky, si Draco odrel topánky o nerovný kameň a päť minút rozprával o nekvalitnej práci domácich škriatkov. Hneď vtedy som vedela, že by mohol byť Michaelovým dvojčaťom.“ Usmiala sa svojím najmilším, najšibalskejším úsmevom. „Okrem toho mám vyhliadnutú väčšiu rybu.“

„Koho?“

S nevinným výrazom sladko odpovedala: „No predsa Harryho Pottera.“ Obe dievčatá sa rozosmiali. „Očakávam, že keď budúce leto navštívim Anglicko, naplno a poriadne sa zoznámim s tvojím slávnym najlepším priateľom.“

Hermione sa na tvári objavil prekvapený výraz. „Prečo ideš do Anglicka?“

„Navštíviť rodinu mojej matky. Nevedela si, že moja matka pochádza z Anglicka? Dokonca chodila na Rokfort. Raz do roka sa snažíme vrátiť a navštíviť jej rodinu. Myslím, že si sa už stretla s jej strýkom Maximilianom Jensenom. Draco hovoril, že sa s ním po vašej prezentácii rozprával.“

Hermione veci konečne dávali nejaký zmysel. Teraz už vedela, prečo je Izabelina angličtina výborná.

Izabela mala ten úsmev, ktorý dievčatá často získali, keď sa chystali klebetiť o chlapcoch. „Takže je Harry Potter naozaj taký silný a pekný, ako ho vykresľujú v novinách? Stavím sa, že v tom šarlátovom metlobalovom rúchu a s tými čiernymi vlasmi vyzerá úchvatne.“

Hermiona si vedela predstaviť, ako si Harry podáva ruku s dlhonohou blonďavou sexbombou, ako mu uši a líca horia jasnou karmínovou farbou a hlas sa mu stráca v záchvate chlapčenskej nervozity. Hermiona sa usmiala nad obrazom, ktorý si vyčarila. „Ach, Izabela. Keď ťa stretne, chudák Harry nebude mať šancu.“

****