Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 4. ForeverYoung.

Chcel by som byť stuhou vo vlasoch niekoho iného,

Plachtil by som k tebe do svitania, nepoznajúc strach.

Je tak ľahké zniesť sa do náručia milovaného človeka.

Spomeň si na moje meno, dotkni sa ma rukou.

Мельница - Лента в волосах // Stuha vo vlasoch

Len čo sa skončila posledná bitka o Rokfort, ktorá znamenala koniec vojny, pred Hermionou Grangerovou stála v celej svojej kráse otázka, kde bude žiť.

Do svojho rodného domu sa vrátiť nemohla. Jej rodičia, keby sa vrátili z Austrálie, by sotva usporiadali oslavu na počesť cudzinca, ktorého by našli vo svojom dome. Skôr by zavolali políciu.

Brloh? Nie, tam sa nasťahovať nemohla. Nemohla, to je všetko. Bola unavená z klamania samej seba, bolo načase priznať si to: Ron Weasley bol hrdinom vojny, ale nie jej románu.

Po tom, čo ju s Harrym opustil v lese a utiekol neznámym smerom, sa Hermiona nikdy nedokázala zbaviť pachuti zrady v duši. Áno, vrátil sa. Áno, odpustila mu a áno – porozprávali sa o tom. Viac ako raz. Ale zabudnúť bolo ťažšie ako odpustiť, a úprimne povedané, bolo to nemožné.

Ron Weasley jej bol naďalej blízkym priateľom, takmer bratom, a teraz aj spolubojovníkom, ale... vojna tiež pretrhla krehkú niť, ktorá ich v šiestom ročníku spájala. Vojna zmyla zamatovú patinu naivity a rozdrvila ochotu samu seba klamať. Aspoň s Hermionou to tak bolo. Život sa ukázal ako príliš krehká a cenná hodnota na to, aby sa dal vymeniť za niečo „zdanlivo vyhovujúce“. Hermiona bola vždy maximalistka, ale bola aj žena. A ako každá žena hľadala lásku. Spočiatku sa jej skutočne zdalo, že Rona miluje... A nebyť vojny – a skutkov, ktoré sa jej udiali..., mohla sa stať Weasleyovou, porodiť ryšavé deti a uprostred šťastného rodinného života zavýjať ako ranený vlk. Pretože bez lásky by to nedokázala. Bez ohľadu na radosti pokojného života. Poznala samu seba: nikdy by nedovolila, aby opustila manžela a deti a hľadala vlastné šťastie. Nanajvýš by išla do práce, s hlavou vo víre. Ale vír lásky by nikdy nemohla zažiť. Preto sa jej v hĺbke duše pri pohľade na tento zvrat udalostí pochmúrne uľavilo. Ron, samozrejme, jej radosť nezdieľal.

S ťažkým srdcom - verbálne - prijal jej rozhodnutie „zostať priateľmi až do lepších dní“, ale Hermiona tušila, že k nej prechováva zášť. Snažila sa na to nemyslieť - zatiaľ; mala dosť vlastných problémov. Najmä sa nevedela pozrieť Molly do očí. Pani Weasleyová, keď sa dozvedela o rozchode „detí“ - a všetci boli pre ňu už dlho deťmi, najmä od straty Freda -, sa rozplakala a stále sa tým trápila. Ustarostená Molly Weasleyová nevyvolávala pocit bezpečia, takže Hermiona navštívila Brloh za posledný rok len niekoľkokrát: na Vianoce a na narodeniny Ginny a Rona.

Napriek tomu musela niekde žiť a Harry v tom na rozdiel od Hermiony nevidel problém.

„No tak, posúď sama, načo by mi bol taký obrovský dom? Polovicu života som strávil v skrini pod schodmi!“ povedal kamarátke.

„Tak ale nebudeš sám,“ namietla Hermiona ticho, ale vrúcne.

„No tak, Ginny tiež nie je zrovna zvyknutá zaberať polovicu domu, nemýľ si Brloh s Malfoy Manorom,“ zažartoval Harry, ale v jeho očiach nebol úsmev. Boli v nich však obavy: naozaj chcel pomôcť svojej najlepšej kamarátke, nechápal, čo jej bráni jednoducho súhlasiť a vyhnúť sa nepríjemným hádkam.

„Bŕŕŕ... Nehovor o Malfoyovcoch,“ Hermiona sa zachvela a pokrčila plecami.

Presvedčila ju Ginny. Keď sa dozvedela o váhaní svojej kamarátky, zlomila jej odpor jedinou ráznou tirádou.

„Ako ma v tom môžeš nechať samu?! Mama sa zblázni, keď zistí, že s Harrym budeme žiť spolu, veď už to poznáš: či je vojna, alebo nie, až do svadby nič nebude!...“

A bola to pravda. Molly Weasleyová zostala dámou starej školy a považovala za potrebné zachovávať prísne dekórum za každých okolností.

Harry rešpektoval presvedčenie svojej budúcej svokry, ale nevidel dôvod, prečo by mal odkladať svoj život. Bol od detstva nútený bojovať - najprv proti svetu, potom za svet - a bol jednoducho unavený. Bol unavený z boja, hľadania, nájdenia a straty, bytia hrdinom. Chcel len lásku a pokoj - hoci len na chvíľu. Roky bojov ho urobili tvrdším a sebavedomejším: teraz už pevne vedel, čo chce. Harry a Ginny boli deti vojny, predčasne vyspelí mladí ľudia, a ponáhľali sa žiť, vziať si zo života čo najviac; bezdôvodné čakanie nebolo súčasťou ich plánu.

Ale bola tu Molly. Nemohla a ani nepotrebovala sa zmeniť. Harry sa pripravil na nevyhnutný konflikt, ale riešenie prišlo samo: Hermiona.

Samozrejme, nikto nikoho nevyužíval. Jednoducho sa v tom istom čase ocitli v zložitej situácii a to priatelia robia - pomáhajú si navzájom. V skutočnosti to robili už sedem rokov.

Ginny mala pravdu: napriek tomu, že Hermiona stratila status Mollyinej švagrinej, zostala sama sebou - čestná ako tŕnistá ruža. Vždy bola milá a otvorená, ale ak sa niečo priečilo jej zásadám, použila ostré tŕnie...

A tak sa všetci traja usadili v starobylom dome Blackovcov s jeho agresívne arogantnými portrétmi, zaprášenými izbami a starým Kreacherom.

Šťastní milenci a osamelý strážca počestnosti...

To však neznamenalo, že Hermiona mala na Grimmauldovom námestí zlý život. Naopak: do práce u Munga sa chodilo ľahko, bolo príjemné vrátiť sa do domu, kde na ňu čakali ľudia. To len...

Samozrejme, Harry taktne nezabudol každý večer použiť na dvere jeho a Ginnyinej spálne tlmiace kúzlo. Ale nebolo v jeho silách ukryť ten šťastný lesk v očiach. Alebo to, ako bola Ginny ráno malátne roztržitá. Ako rozpačito sa červenali a odvracali žiariace oči. „Sme šťastní! Sme šťastní! Milujeme a sme milovaní!“...

Nie že by Hermiona žiarlila, nie - mala rada oboch priateľov a úprimne sa z nich tešila. Ale bola smutná... bola osamelá. Mala svoju obľúbenú prácu, svojich obľúbených priateľov, áno... Neexistoval ten, koho mohla ľúbiť, ten jeden jediný.

****

...Boleli ho svaly. Nevedel si spomenúť, kedy sa naposledy takto smial, okrem toho, keď bol ešte dieťaťom? Malfoy sa od Rokfortu naučil „zachovávať si tvár“ a na jeho tvári sa čoraz častejšie objavoval skôr jezuitský úškrn.

Rokfort...

Prečo o ňom vôbec začali hovoriť? Zdalo sa, že sa za posledný rok úplne zbláznil: keď si užil pekný večer s Hermionou Grangerovou a dokonca sa uvoľnil, otvoril sa... Merlin, čo to doňho vletelo? Prečo ju vôbec pustil dnu? A to sa hovorí, že slizolinčania sú hady... Nie, samozrejme, nie je to tou prekliatou fakultou... Tak čím to bolo?

Bolo to tými ružami.

Na tom dievčati niečo bolo, Malfoy sa pri tej spomienke mimovoľne uškrnul, keď stála pri bráne, ani živá ani mŕtva. A tie ruže v jej rukách: ako ich dokázala vybrať, ako to uhádla? Zbytočne sa vzdala veštenia. Ale musím priznať, bolo to veľkolepé... Nikto netušil, že Trelawneyovej oči sa môžu ešte zväčšiť!...

Draco sa zachvel od prievanu a spamätal sa, úsmev na jeho tenkých perách sa rozplynul. Mohol tu stáť celú noc ako blázon, to, čo urobil, sa už nedalo vrátiť späť. A ak sa Draco do svojich osemnástych narodenín niečo naučil, tak to, že nesmie ľutovať, čo urobil. Aký to malo zmysel? Zbytočná záťaž. O to sa musia starať a premýšľať chrabromilčania. On bude žiť v prítomnosti.

Malfoy si prešiel dlaňou po tvári, akoby chcel striasť hmlu, prudko vydýchol a vydal sa k Narcisse.

Opatrne otvoril ťažké dvere, potichu vošiel do spálne a pozrel na luxusnú, polopriehľadnú posteľ s baldachýnom. Bledomodrý hodváb. Narcissa nepoznala iné farby na spálňu - jej malú roztomilú slabosť. Spálňa ladiaca k farbe jej očí.

Draco sa slabo usmial. Vždy, keď videl matku spať, zaplavila ho neha. V spánku vyzerala ako bezbranné dievčatko - najmä teraz, vychudnutá až na hranicu priehľadnosti. Dracovi sa rozbúchalo srdce: chcel ju objať, pritisnúť si ju k hrudi, potriasť ňou - a počuť slovo, zachytiť ten prchavý pohľad v jej očiach! Nadýchol sa, urobil niekoľko krokov k posteli a zamrzol.

Na Narcissinej hrudi, pokrytej bledomodrým hodvábom, niečo zažiarilo v strašidelnom svetle sviečok. Malfoyovo srdce mu vyskočilo do krku a vynechalo úder. Pribehol k posteli, prudko odtiahol záves - a vzlykajúc klesol na zem. Nohy mu zrazu odmietli slúžiť.

Na matkinej jemne sa dvíhajúcej hrudi bola ruža.

Forever Young.

Narcissa bledomodrými prstami slabo zvierala dlhú hladkú stonku.

Forever Young.... A vyzerala taká mladá: na perách jej hral jemný úsmev, jemná žiara sviečok čarovne zakrývala hlboké tiene pod očami.

Draco sklonil hlavu do náručia a ticho plakal.