Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 5. Ak chceš…

V tvojej izbe
kde sa čas nehýbe
alebo sa riadi podľa tvojej vôle
privítaš vôbec niekedy ráno?
alebo ma tu len tak necháš
v tvojej obľúbenej temnote
v tvojom obľúbenom šere
v obľúbenom svedomí
v obľúbenom otroctve 

 
Depeche Mode „In Your Room“

Hermiona sa pohrávala s hárkom pergamenu s krásnym erbom a snažila sa zistiť, či sa jej to zdá alebo nie.

V podstate to ako skutočné vyzeralo. Na úsvite ju zobudilo neúprosné klopanie na okno. Veľká čierna sova - úplne cudzia – naň naliehavo búchala svojím impozantným zobákom a nemala v úmysle odísť.

Daj pokoj, ty drzý bezočivec! V takúto skorú hodinu... uvažovala ešte rozospatá, ale už nahnevaná, ale potom sa znepokojila: niečo v práci? Bol voľný deň a ona zvyčajne nedostávala listy od cudzích ľudí - ani cez víkendy, ani v pracovné dni.

Hermiona pokrútila hlavou, striasla zo seba zvyšky spánku a vyskočila z postele. Keď otvorila okno a pustila sovu dovnútra, nemohla si pomôcť, aby sa nezasmiala: ten zvláštny vták bol veľmi zdvorilý exemplár, priletel, posadil sa na operadlo stoličky a poslušne natiahol nôžku s listom. Očividne to nebola obyčajná sova, ale niečí verný poštár a zjavne miláčik.

Hermiona to nesmierne zaujalo a rozbalila pergamen.

Tvoje ruže spravili zázrak.

Ak chceš prísť, príď.

D.M.

Tak a bolo to. Dva riadky. Žiadny pozdrav, žiadne zbohom.

Ani poslíček nečakal na odpoveď: len čo sa sova zbavila svojho bremena, spokojne zavrčala, hlučne roztiahla široké krídla a vzlietla, aby sa o minútu neskôr zmenila na čiernu bodku nad strechami mesta.

Po tom, čo ho Hermiona odprevadila obdivným pohľadom, sa vrátila k lístku s pečaťou. Vrátila sa  -  len aby stuhla v zmätku, či sa má hnevať alebo pišťať od radosti. Z nejakého dôvodu sa jej chcelo zapišťať.

„Nie, bez kávy sa nezaobídem,“ rozhodla sa napokon a zavolala na Kreachera. Mala náhle tušenie, ktoré sa muselo preveriť.

Hoci vtedy Hermiona dúfala, že sa domov dostane nepozorovane, stalo sa to, samozrejme, presne naopak; vykročila z krbu priamo do Harryho a Ginny, ktorí sa uvelebili v kreslách. Na chvíľu tento pokojný obraz Hermione prebodol srdce: pred očami mala ešte celkom inú obývačku, iné kreslá a inú dvojicu...

„Ach, Merlin, Hermiona!“ Ginny vykríkla a prekvapene vyskočila. „Čo robíš tak neskoro hore? Mali sme o teba strach! Ani sovy tam nedokázali doletieť, kde si, dočerta, bola?“

Hermionina úbohá unavená hlava sa konečne spamätala z kamarátkinho rozrušeného kriku.

„Ginny... Preboha, nekrič tak!“ jej žalostný hlas prinútil Ginny zmätene sa odmlčať. „Ja... mala som pár vecí na práci... išla som do Britskej knižnice... tak som sa tam pozabudla, že som si nevšimla, ako sa zotmelo.“ Hermionino zmätené vysvetlenie a vyčerpaný pohľad okamžite vyvolali v Ginny výčitky svedomia.

„Ach, bože, prepáč mi - to len my sme tu boli takí vystresovaní: kde ťa draci nosia.. Sadni si! Donesiem ti tvoju obľúbenú kávu a za chvíľu budeš na nohách!“ Ginny sa rozradostená otočila ku dverám.

„Len kávu nie!!!“ Hermionin výkrik zaskočil aj ju. Obzrela sa na Harryho, ktorý od jej príchodu nepovedal ani slovo, a tichším hlasom zopakovala:  „Káva... nie je potrebná... prosím ťa, zlatko, neboj sa - som v poriadku. Myslím, že už pôjdem spať, bol to hektický deň... Dobrú noc,“ Hermiona sa usmiala a ponáhľala sa do svojej izby.

Ohromený Harry sa spýtavo pozrel na Ginny.

„Nevšímaj si ju,“ mávla rukou a zhovievavo sa usmiala. „Dám jej harmančekový čaj a zajtra už bude ako rybička. Ženské problémy,“ vzdychla si a pobozkala Harryho na nos. Nemohol sa ubrániť úsmevu a siahol po objatí energickej ryšavky, ale Ginny sa mu šikovne vyhla.

„Neskôr, slniečko, neskôr! Najskôr sa postarám o našu včielku,“ zahučala si pre seba, keď sa ponáhľala do kuchyne.

Harry počul cinkanie, šuchot a o niečo neskôr aj ľahké kroky po schodoch. Útulné zvuky domova boli takmer malým šťastím, pomyslel si Harry a mierny pocit nepokoja, ktorý sa ho zmocnil pri pohľade na Hermionine vytreštené oči, ustúpil a schúlil sa kdesi na dne jeho duše, kde podriemkaval. Harry sa rozhodol, že sa s ňou porozpráva zajtra, a upokojený odišiel do svojej spálne, aby počkal na „neskôr“, ako Ginny sľúbila.

Hermiona si myslela, že zaspí, len čo sa dotkne vankúša. Ginny už dávno odbehla, ale ona stále ležala a mlčky sa dívala na nočnú oblohu za oknom. Aj po lahodnom čaji, ktorý jej Ginny starostlivo podala, mala v ústach korenistú horkosť Blackovskej kávy. Keď sa hodinová ručička blížila k tretej, Hermiona konečne upadla do nepokojného spánku. V ňom letela na testrálovi, pevne sa držala Harryho, ktorý otočil kostlivcovú hlavu - a bol to Ron; a keď prekvapene vykríkla, testrál hlasom Draca Malfoya zamrmlal dokonale snapeovsky: Desať bodov z Chrabromilu, slečna Grangerová...!

Stručne povedané, Malfoyova sova sa tam dostala práve včas, aby zabránila Hermione spadnúť z hovoriaceho testrála.

Nečakaný list vyvolal v Hermione komplikované pocity. Na jednej strane jej spadol kameň z duše: jej ospravedlnenie bolo podľa všetkého prijaté. Na druhej strane sa hnevala na Malfoya za stručnosť jeho správy. Ale ešte viac sa hnevala na seba, že chcela skákať na jednej nohe ako dieťa.

Ozvalo sa tlesknutie a v miestnosti sa objavil Kreatcher s malým strieborným podnosom. Jemne ho položil na stôl, uklonil sa a zmizol. Na podnose bola žiarivo modrá kanvica na kávu, biely džbán na mlieko a červený bodkovaný pohár. Hermiona sa zasmiala a začala s potešením piť kávu. Jej odhad sa potvrdil: Kreacher bol dokonale oboznámený s podpisovým receptom Blackov a teraz si Hermiona užívala najlepšiu kávu, akú kedy v živote ochutnala.

Prečo ju pre ňu nikdy neurobil? Dokonca sa jej zdalo, že v prekvapených očiach starého škriatka zbadala záblesk rešpektu, keď ho požiadala o „čiernu kávu Blackovcov“... zábavné. Keď to vycítila, okamžite mu zakázala, aby o jej novom rozmaru komukoľvek povedal. Stále sa obávala, že sa o jej tajnej návšteve Malfoy Manoru dozvedia jej priatelia: bolo by pre ňu ťažké to vysvetliť...

Zvyčajne v nedeľu Harry a Ginny navštevovali Brloh, a tak to bolo aj dnes. Hermiona vyprevadila hlučný pár, pobozkala Ginny, pozdravila všetkých Weasleyovcov a s úsmevom zavrela dvere. V dome bolo okamžite ticho. Na chvíľu sa zastavila pri dverách do obývačky, zamyslene pozrela na krb, rozhodla sa a tanečným krokom vybehla po schodoch. Keď za sebou zavrela dvere, zhodila zo seba župan a narýchlo si natiahla čierne džínsy a jednoduché biele tielko. Prudko sa zvrtla k zrkadlu, šikovne si stočila kučeravé vlasy do neusporiadaného drdolu, pozorne sa zahľadela na svoj odraz a zastala s hrebeňom v ruke. Bola nervózna? Nie, to je pochopiteľné, ale bola znepokojená tým, ako vyzerá. Ako ju uvidí Malfoy. Hermiona fascinovane hľadela do zrkadla a dospela k zisteniu: záleží jej na tom. A vedela, že tie džínsy jej sedia ako uliate a že tielko zvýrazňuje jej prsia; že vlasy jej dodávajú ženský vzhľad - všetky tieto pekné fakty ju... potešili? Áno. Hermiona sa začervenala. Ale čo už - bola mladá a krásna a jej túžba vyzerať dôstojne bola prirodzená. Hľadala lásku, veď nebola oblečená v košieľke!

A ty, moja drahá, sa chystáš hľadať lásku na Malfoy Manore? V hlave jej úlisne zaznel plazivý hlas. Hermiona zalapala po dychu a bola úplne zmätená.

Choď dočerta! odsekla v duchu, schmatla tašku a odhodlane vyšla z izby.

Na návštevu sa nechodí s prázdnymi rukami, pomyslela si, keď schádzala po schodoch. Ale nemienila sa dva dni po sebe ukázať s ružami - ani zázračnými. Hermione sa pri tej myšlienke zauzlil žalúdok a dotkla sa ranného lístka vo vrecku. Čo myslel tým zázrakom? A čo Narcissa?

Zistím to, to kvôli tomu tam idem, ubezpečovala sa a zrazu si spomenula.

Portréty nesúhlasne mrmlali, keď sa Hermiona rozbehla do svojej izby, ale nemala na ne čas. Vtrhla do izby, vrhla sa k šatníku, rozrazila dvere a začala vyhadzovať veci na zem. Potom sa pleskla po čele a vytiahla z tašky prútik.

„Accio, portrét!“ Zo skrine jej priamo do rúk vyletel tmavý balíček. Hermiona rozbalila hrubú látku a opatrne vytiahla portrét v časom zatemnenom striebornom ráme. Z neho na Hermionu zachmúrene hľadel profesor Snape.

Sama nevedela, odkiaľ sa vzal, komu patril. Minulé leto, keď oni - študenti a učitelia - upratovali schátranú školu, Hermiona naň narazila medzi ruinami. Ani nevedela, kto je jeho obyvateľom - zaujal ju ten obraz: storočný strom na brehu Veľkého jazera v slnečný deň. Hermiona bez rozmýšľania obraz schovala a stále ho chránila ľanovým plátnom - ďaleko od zvedavých očí. Dokonca aj vtedy, keď s údivom zistila, čí je to príbytok.

„Slečna Grangerová? Aké prekvapenie. Čomu vďačím za to, že som sa dostal na svetlo?“ Profesor zdvihol obočie a zavrčal hlasom, ktorý znel bolestne povedome. „Priznám sa, že ma dosť nudil pohľad na vaše... ehm... spodné prádlo,“ a zahalený do plášťa sa ďalej rozhliadal po miestnosti.

„Nebojte sa, profesor,“ zašepkala Hermiona láskyplne a prstom pohladila starý rám. „Našla som pre vás lepšie miesto.“

O desať minút neskôr Hermiona rázne zabočila do najbližšej uličky a premiestnila sa do Wiltshiru.