Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 11. Noc, dážď a krátke šaty

...Však vieš, že psy sa vydali po stope mojej,

Moju stopu zachytili tvoje sivé psy,

Moju stopu zachytili kráľove psy,

A ja už ani sen, ani pokoj nespoznám...

Mlyn „Kráľovský hon“

Nejakým spôsobom sa stalo, že na Grimmauldovo námestie dorazili až po polnoci. Buď bola tá kaviareň taká útulná, alebo sa u oboch nakopilo priveľa emócií... Alebo, čo je pravdepodobnejšie, to bolo oboje a k tomu to bol voľný deň. Vďaka Merlinovi, nedošlo na použitie mágie v záchodovej kabínke: zdravý rozum zvíťazil nad túžbou, ale s malým - veľmi malým náskokom. Obe však nedokázali odolať muklovskej zábave zvanej karaoke. Ginny dokonca zahrala prídavok Satisfaction* - Harry si náhle obľúbil muklovskú hudbu. Všetci prítomní, vrátane čašníkov, spievali spolu s ňou. Celkovo spôsobili v kaviarni senzáciu: nechcelo sa im odísť.

Keď sa primiestnili k domu - Merlin nech je za to pochválený -, dievčatá si razili cestu k dverám, chichotali sa a držali sa jedna druhej.

„Ginny Weasleyová - bravo, drahá!“ Harry bol mierne povedané na nervy. Zúrivo hľadiac spod okuliarov vytrhol snúbenici z rúk početné tašky - ako sa jej podarilo ich nestratiť? - a bez toho, aby im venoval pohľad, ich hodil pod vešiak. Ginny sa zaškerila a schovala sa za Hermionu. Tá zhromaždila zvyšky vôle a sústredila sa na Harryho tvár.

„Harry... ty sa jednoducho nestrachuj...“

„Strachovanie už nie je aktuálne,“ povedal hlasom, ktorý neveštil nič dobré, „už ste tu obe. Ale to, kde ste boli do tejto minúty, tak to bude zaujímavé!“

Za Harrym sa vynoril ryšavec a jeho výraz sa zhodoval s Harryho výrazom.

„Oj!“ zvolal Ron pri pohľade na kývajúcu sa Hermionu a Ginny, ktorá jej nakukovala cez plece.

Hermiona sa rozčúlila a vyštekla: „Vidím, že dnes nie si veľmi zhovorčivý, Ron Weasley!“ Zhodila kabelku na zem a s povzdychom si začala vyzúvať topánky.

Ginny ju nasledovala, ale na rozdiel od Hermiony mala namiesto tenisiek topánky na vysokom podpätku a noha sa jej predvídavo skrútila. Harry nevestu zachytil a tá sa mu zavesila okolo krku s takým pokojným a unaveným výrazom, že mu nezostávalo nič iné, len zdvihnúť malú opilkyňu do náručia a odniesť ju do spálne, ale na Hermionu sa prísne pozrel. Ten pohľad bol však zbytočný: v tej chvíli čupela a sústredila sa na šnúrky od topánok. Hlučne si vzdychla a zdvihla zrak, aby zistila, že na ňu hľadí len mlčiaci Ron s rukami založenými na hrudi. Hermiona sa unavene oprela o stenu a zavrela oči.

„Mademoiselle si želá doručenie prvou triedou na poschodie?“

„Mad... Madum... Madmuazel... si želá, áno.“ Po polnoci bola taká vyčerpaná, že bola príliš lenivá na to, aby vstala, nieto aby siahla po prútiku. Ron, triezvy až znechutený, ľahko zdvihol svoju bývalú priateľku na ruky a odniesol ju po schodoch. Hermiona, nepripravená na také rýchle splnenie želania, sa slabo a neúspešne bránila.

Ron kopnutím nohy otvoril dvere izby, jemne posadil Hermionu na posteľ a klesol vedľa nej na zem. Hermione bolo nepríjemne, mala mierny pocit déja vu: Ron bol v noci opäť v jej izbe, len tentoraz bol z nich dvoch triezvy on. A na parapete chýbala čierna sova. Pri tej myšlienke sa zachvela, predstavila si Ronovu tvár a nevyhnutné následky.

„Ron, buď taký dobrý a daj mi môj prútik,“ zamrmlala. „Moja kabelka... Och, zostala dole...“

„Accio, Hermionina kabelka,“ Ron bez obzretia mávol prútikom a podal jej kabelku.

„Оj... Ďakujem,“ siahla po prútiku, ale Ron jej jemne zastavil ruku a ponúkol sa: „Prečo to nenecháš urobiť radšej mňa?

Hermiona vďačne prikývla a oprela sa o vankúš.

„V hornej zásuvke... V zelenej fľaštičke. A daj mi trochu vody,“ požiadala bez toho, aby otvorila oči.

Ron nezabudol, že jeho priateľka neznášala vytriezvenie veľmi dobre, radšej ako zaklínadlu dala prednosť elixíru, keď to bolo zriedkakedy potrebné.

Rýchlo vyčaroval pohár vody a odpočítal počet kvapiek.

Hermiona sa po elixíre cítila výrazne lepšie. Ron stále sedel pri posteli, držal ju za ruku a mlčky sa díval na jej pehavú tvár. Hermiona sa so zastonaním úľavy natiahla a jej obľúbené biele tričko sa vyhrnulo, čím sa odhalilo jej brucho. Ron prehltol, pocítil prudký a neprimeraný nával túžby a uvidel karmínovú stopu na hladkej pokožke pod jej pupkom. Túžbu okamžite vystriedal hnev taký intenzívny, až sa mu zatmelo pred očami. Odstúpil od postele, cúvol a zastal opretý o stôl. Takýto jasný a očividný dôkaz cudzej vášne ho zasiahol priamo do nosa a teraz sa snažil znovu nadýchnuť a ovládnuť hnev, ktorý z neho vyrážal.

Spomenul som si na noc v lese, tesne pred Godrikovou úžľabinou a jeho potupným útekom.

Bola to noc, keď sa to všetko rozpadlo, ak sa nad tým zamyslíte. Bola akoby... nespútaná: chamtivé ruky, hladné pery, pátravé oči. Áno, presne, pátrajúce. V tú noc v ňom zúfalo niečo hľadala - a nenašla, a on by jej to dal, keby mohol. Ale ona ho vysala, vypila do sucha - to ešte nikdy v živote nezažil, Ron sa cítil ako kráľ sveta. Ale ona... Vôbec nenašla to, čo hľadala. Oči sa jej nikdy tak nerozžiarili, kým bola s ním. A nebolo to len - a nebolo to ani tak veľmi - o sexe. Nebola to príťažlivosť duší. Alebo skôr jej duše. Ronova ťahala, ťahala, ťahala a trieskala o skaly - za dvoch.

Teraz sa zdalo, že Hermiona našla, čo hľadala - aspoň verila, že našla. Ten výraz hlboko v jej očiach - spokojná mačka, ktorá sa chystá vrčať - hovoril za ňu.

Hermiona otvorila oči, vyrušená náhlym tichom, a sledujúc Ronov pohľad sa začervenala a narýchlo si stiahla tričko.

„Ron... asi by si mal ísť do svojej izby,“ povedala a nepozrela sa mu do očí. Náhle dodala: „Mal by si si zatiaľ zaobstarať nejakého domáceho miláčika alebo niečo podobné... Vieš – aby si sa rozptýlil.“

Tentoraz jej zmysel pre takt ochabol, ale takmer si nevšimla, že Ron vyletel z izby, zaskočená náhlym nápadom: už vedela, čo má dať Malfoyovi k narodeninám!

Hermiona takto - s úsmevom - zaspala.

V nedeľu ráno sa ocitla v úplnom duševnom zmätku, keď si spomenula, ako v záchvate priateľskej oddanosti včera sľúbila Ginny, že s ňou pôjde do Brlohu, aby s ňou vyriešila niektoré najdôležitejšie predsvadobné detaily týkajúce sa jej družičkovských povinností.

Zastonala a zahryzla si do pery. Ešte nebola noc a ona nemohla Malfoyovi tajne poslať cudziu sovu. A na poštu sa jednoducho nestihla dostať... a odpoveď by jej prišla do Brlohu, kde by sa stretla so zvedavými pohľadmi a otázkami. Naplnila ju frustrácia a odpor - na seba, na Ginny, z nejakého dôvodu na Malfoya - na celý svet a v bezmocnom hneve udrela päsťou do deky.

Dvere sa otvorili v rovnakom čase ako zaklopanie a do izby vtrhla Ginny, svieža a oddýchnutá.

„Ešte stále vylihuješ, kráska?“ vykríkla a zahučala: „No tak, vstávaj, máme pred sebou veľké veci. Naraňajkujeme sa v Brlohu.“

Hermiona vlažne namietla: „Najprv káva, ak ma nechceš stratiť v krbe.“ Po krátkom hádaní sa Ginny podvolila: sama zavolala Kreatchera a požiadala o dve kávy, a to rýchlo. Otvorila šatník a očami prebehla po niekoľkých šatách, vytiahla krátke šaty námorníckej farby a hodila ich Hermione.

„Toto si oblečieš! Prestaň chodiť v džínsoch.“ Gestom ukončila kamarátkine chabé protesty a s úsmevom si sadla na kraj stola.

Vzápätí sa ozvalo tiché prasknutie a pred nimi sa objavil Kratcher s podnosom. Kradmo pozrel na Hermionu, očami ukázal na kanvicu s kávou a na oplátku dostal sotva badateľné prikývnutie.

Ginny naliala horúci nápoj do dvoch šálok, jednu podala Hermione a napila sa. Jej tenké obočie sa vyškriabalo nahor.

„Mmmm, tá je výborná...!“ Dokonca nazrela do kanvice s kávou a zdvihla pokrievku. „Takto ju predtým nikdy nevaril. Začínam chápať, prečo bez kávy nemôžeš existovať.“ Ginny šibalsky prižmúrila oči: „Nejaký nový recept?“

Hermiona predstierala, že je plne zaujatá nerovným zápasom s vlastnými vlasmi. Stála pred zrkadlom, oblečená v šatách, a snažila sa dať si vlasy do akéhosi zdanlivého poriadku.

„Si zázrak, Ginny,“ Hermiona ju pobozkala na líce, skontrolovala si prútik v kabelke a sadla si na ustlanú posteľ, aby dopila kávu.

Ešte aby Ginny nechutila. Dobrý chlapík Kratcher, keď plniac Hermionin príkaz, myslel na to, aby priniesol kávu Blackových, hoci ho k tomu nevyzvala.

Keď dopili kávu, zišli do obývačky, kde ich pri krbe čakal rozžiarený Harry - očividne bol včerajší dievčenský večierok odpustený a zabudnutý - a trochu zachmúrený Ron. Tiene pod očami prezrádzali, že prežil bezsennú noc. Hermiona s námahou potlačila pocit viny, ktorý jej víril v hrudi. Nemohla ho opatrovať donekonečna, napokon, mala svoj vlastný život, ktorý si musela vyriešiť. Kývla priateľom a s odhodlaným pohľadom nasledovala Ginny do krbu.

Do Brlohu prišli okolo jedenástej. Pani Weasleyová postupne pobozkala každého - aj Hermionu, len o niečo chladnejšie ako ostatných.

„Dobre, všetci, najprv raňajky, potom sa pustíme do práce,“ prikázala a ponáhľala sa do kuchyne, pričom cestou nariekala, aké sú deti vychudnuté a ako londýnsky smog škodí farbe ich pleti. Ginny sa zachichotala a strčila Harryho, ktorý bol dosť červený, do boku a celá skupina sa nahrnula do kuchyne.

Pri raňajkách Molly vyjadrila ľútosť nad manželovým pracovným vyťažením po jeho povýšení, ktorý aj dnes - v nedeľu - musel byť na ministerstve. „Blíži sa amnestia,“ povedala, neskrývajúc nesúhlas, „a čoskoro bude veľa bývalých zločincov na slobode.“

„Molly, uvedomuješ si, že nie každý je vo väzení za to, čo si zaslúži?“ Harry mal plné ústa, za čo si vyslúžil prísny pohľad od svojej budúcej svokry a citlivý lakeť od snúbenice.

„Nechápem tvoj postoj, Harry, drahý. Som si istá, že v Azkabane nie sú žiadni väzni bezdôvodne,“ odsekla Molly.

Ginny narýchlo obrátila rozhovor na nadchádzajúcu svadbu a manéver sa vydaril: Molly Weasleyová sa s chuťou vrhla do svojho živlu.

Hermiona sa mechanicky usmievala a upíjala tekvicový džús, pričom sa sem-tam pozrela na hodinky. Márne pokusy zapojiť sa do rozhovoru opustila pre ich beznádejnosť. Ručička slávnych Weasleyovských hodín sa neúprosne blížila k poludniu. Z otupenia ju prebral zvuk priezviska - Malfoy. Rozhovor pri stole sa vrátil k téme amnestie. Ron - akoby to mohlo byť bez neho! - Ron považoval za potrebné objasniť, že Voldemortovho vnútorného kruhu - do ktorého, samozrejme, patril aj jeho slizký kamoš Lucius - sa amnestia týkať nebude. Hermiona sa zachvela, po chrbte jej prebehol mráz. Zrazu sa cítila ako prebehlík a mimovoľne si spomenula na profesora Snapea. Zdalo sa, že po prvý raz naozaj pocítila niečo, čo sa podobalo pochopeniu. Merlin, ako...? Ako žil, keď bol zradcom jednej strany a druhá ho za zradcu považovala...?

„...čo je s tebou?“ Prebrala sa a zachytila Harryho prekvapený pohľad. Zdá sa, že bubnovala prstami na stole s takou vervou, že všetci zmĺkli a zvedavo na ňu hľadeli.

„Prepáčte,“ Hermiona sa pousmiala a schovala si ruky na kolená. „Zamyslela som sa.“

Harry jej upokojujúco potriasol rukou a odbil jej čudáctvo ako vzrušenie z toho, že je družička. Rozhovor sa pokojne vrátil k svadbe.

Hermiona zovrela päste: hodiny ukazovali o päť minút dvanásť. Draco už bol pravdepodobne na mieste.

Malfoy sa zobudil s jasnou predtuchou, že tento deň nedopadne dobre. Bol zvyknutý - a nie bezdôvodne - dôverovať svojej intuícii, takže mal pokazenú náladu.

Pri raňajkách bol pokojný a uvoľnený - navonok sa v rozhovore s matkou úspešne vyhýbal téme Hermioninej včerajšej návštevy a prechádzke po lúkach. Vnútri sa však cítil ako napnutá struna, pripravená prasknúť pri neopatrnom pohybe jeho ruky. Preto Narcissin skúmavý pohľad neunikol jeho pozornosti. Rovnako ako jej neušli Dracove rýchle pohľady na hodinky.

Hlúpe čajové posedenie, pomyslel si Draco zadumane, keď si spomenul na Carrolla, a my sme všetci šialení klobučníci a marcové zajace, že áno...

Vášeň pre muklovské čítanie, ako nazval svoju nevšednú záľubu, bola jedným z najprísnejšie strážených tajomstiev Draca Malfoya. Aké hlúpe bolo, keď sa vtedy prezradil Grangerovej a nazval grifov kráľovskými mušketiermi, u Merlina. Hoci sa zdalo, že si to v zápale chvíle nevšimla. Grangerka. Bolo takmer poludnie a nech mu už intuícia hovorila čokoľvek, bol čas ísť.

Deň bol presnou kópiou včerajšieho, slnko hrialo ako v letný deň. Draco si sadol na trávu, oprel sa chrbtom o strom a ležérne fajčil, akoby zámerná plynulosť jeho pohybov mohla upokojiť srdce, ktoré mu búšilo ako šialené. Poludnie...

...prišlo, ako sa dalo očakávať. Hermione sa rozbúšilo srdce. Molly vyhnala Harryho a Rona z kuchyne a začala diskutovať o pláne obradu. Hermiona sa hrdinsky snažila sústrediť na slová pani Weasleyovej, ale po chvíli sa jej myšlienky vrátili k zelenej lúčke v tieni duba...

...cez ktorého vyrezané listy slnečné svetlo kĺzalo po Dracovej tvári a rukách, keď fajčil tretiu cigaretu v rade. Bolo štvrť na jednu. Predtucha bola správna. Draculova mať! V takejto idiotskej situácii sa neocitol od svojich trinástich rokov. Zmietali ho protichodné pocity: taká nezvyčajná obava o Grangerovú a hnev...

...na seba, na všetkých prítomných Weasleyovcov, na pokojného Harryho, dokonca aj na hodiny. Hermiona cítila, ako sa rozdeľuje na dve časti: jedna jej časť akosi dokázala sledovať Mollyinu reč, prikyvovať a robiť vhodné poznámky, zatiaľ čo druhá časť sa vyľakala a poletovala ako vták v osídlach. Týmto tempom sa z domu stane pracovisko, pomyslela si Hermiona - doteraz nedotknutá - pochmúrne a znova pozrela na hodinky.

Našťastie boli Ginny a jej matka také zaujaté diskusiou o nadchádzajúcej svadbe, že si jej nervozitu nevšimli.

O jednej popoludní Malfoy opustil svoje stanovište, ufajčený až do bodu omámenia a dosiahol bod varu.

Bolo to tak najlepšie, presviedčal sám seba, keď sa blížil k domu: bol najvyšší čas, aby sa pustil do práce na účtoch, inak všetku svoju prácu zanedbal ako nedbalý chlapec...

Keď prišiel domov, Draco zašiel rovno do otcovej pracovne, vyžiadal si od škriatka nahromadené účty a s odporom sa zahĺbil do čísel.

O tretej hodine sa mučenie skončilo - obedom. Hermiona nedokázala zjesť ani sústo, ale ostatní hltali cibuľovú polievku a jablkový koláč, ktorý Molly Weasleyová vždy tak chutne pripravovala. Hermione nezostala energia na rozhovor, a tak sa mlčky prehrabávala v tanieri a na nikoho sa nepozerala. Jej myšlienky boli ďaleko od Brlohu a sotva niekto tušil kde.

Keď konečne prišli domov, Hermiona sa cítila ako vyžmýkaný citrón - toľko duševných síl jej zobral tento deň. Bola rozpoltená medzi povinnosťou a túžbou, priateľstvom a vášňou, Brlohom a Malfoy Manorom. Celá jej povaha bola znechutená týmto kľučkovaním, ale zatiaľ nevidela východisko a správne usúdila, že problémy treba riešiť tak, ako prichádzajú. A aktuálnym problémom bol Malfoy. Presnejšie - spôsob, ako sa s ním skontaktovať a vysvetliť mu svoju neprítomnosť. S touto myšlienkou Hermiona ako prvá vstúpila do krbu a konečne sa ocitla doma.

Bolo skoro tma, obloha sa náhle zatiahla búrkovými mrakmi a spustil sa dážď. Malfoy stál pri otvorenom okne svojej spálne, tvár mal vystavenú studeným kvapkám a túžobne premýšľal o svojich blížiacich sa narodeninách. Nech si ich berie trol, hostí, ktorí tam nebudú - nikdy nemal rád hlučné stretnutia; darčeky, ktoré tam tiež nebudú - na nich mu záležalo ešte menej ako na hosťoch. Bolo deprimujúce, že v ten deň musí ísť opäť na ministerstvo: nejakým smiešnym rozmarom alebo len zhodou okolností mu nariadili, aby sa hlásil piateho v mesiaci. Jediná dobrá vec bola, že teraz to bude musieť robiť raz za mesiac, nie raz za týždeň, ako to robil celý predchádzajúci rok. A možno sa potom táto ponižujúca procedúra zruší - vedel o pripravovanej amnestii. Až na to, že jeho otcovi nebude hroziť... Draco sa zahryzol do pery. Stále nenašiel spôsob, ako vymyslieť pre Luciusa nejakú kľučku, a dni mu ubiehali - tu, vonku. V Azkabane dni nebežia. Miešajú sa s nocami do príšerného koktailu zúfalstva a strachu...

Malfoy vytiahol z novej krabičky cigaretu, zapálil si ju a potiahol si, aby si utíšil bolesť v boľavých pľúcach. Áno, nebol to dobrý deň. Ani bývalý vedúci fakulty nebol v kontakte - vôbec nebol na portréte: Draco si to overil. Našiel si krajšie miesto, usmial sa vrúcne a strhol sa, keď sa pri komode zrazu objavil... Blackových starý škriatok. Kreatcher, spomenul si Draco, keď sa zatváril nechápavo a rozhliadol sa okolo seba.

Kreatcher si medzitým odkašľal a piskľavo sa ohlásil: „Slečna Hermiona ma požiadala, aby som pánovi Malfoyovi povedal, že každú chvíľu príde tam, kde na poludnie nebola.“ Keď dokončil záhadnú vetu, škriatok sa strnulo uklonil a zmizol tak náhle, ako sa objavil.

Malfoy ešte chvíľu postál, premýšľajúc nad slovami, ktoré počul, potom vyrazil preč, ani si nezobral sako. Profesor Snape dnes večer zmeškal zaujímavý incident.

Blížiaca sa búrka spolu s čerstvým vetrom vniesli do Hermioninej duše ešte väčší zmätok: nedokázala ani len pokojne sedieť a prechádzala sa po izbe, pozerajúc von otvoreným oknom. Na čo čakala? Na čiernu sovu? Na guľový blesk? Zjavenie veľkého Merlina na parapete? Na konci druhej hodiny dobrovoľného uväznenia dospela k záveru, že blesk a Merlin súčasne sú pravdepodobnejšie ako sova s listom od Malfoya. Ale už jej to bolo jedno. Bez rozmýšľania o následkoch schmatla kabelku a ponáhľala sa k východu, no na prahu spomalila a zavolala na Kreatchera, keď opatrne zatvárala dvere, ktoré už boli otvorené. Pošepkala mu niekoľko slov, prísne mu zakázala odpovedať na akékoľvek otázky týkajúce sa jej žiadosti jedinej živej duši a keď prepustila škriatka, po špičkách vyšla z miestnosti. Pod splývacím zaklínadlom sa prešmykla okolo obývačky, kde sedeli Harry s Ronom a popíjali ďatelinové pivo, potichu otvorila dvere a vykĺzla von do prvých kvapiek dažďa.

„Si blázonko! Blázonko, vieš to?“

„Ja viem, ja viem. Celý deň som ťa nemohla kontaktovať, je mi to ľúto...“

Horúce, suché pery ju lačne pobozkali, pripravili ju o dych - a zrazu sa ukázalo, že je úplne zbytočné dýchať. Jeho silné ruky ju zvierali tak pevne, až sa dusila, ale nepokúšala sa odtiahnuť. Naopak, ovinula mu chvejúce sa ruky okolo krku, hladila ho po mokrých vlasoch, držala sa jeho ramien, akoby sa topila a on ju zachraňoval. Keď sa konečne odtiahol od jej mäkkých, poddajných pier, Malfoy sa nadýchol vzduchu a pozrel jej do očí.

„Určite si sa zbláznila. Noc, dážď – a ty máš krátke šaty.“ Končekmi prstov jej prešiel po šatách zhora nadol - vyšla k nemu v tom, čo mala na sebe -, na sekundu zaváhal a potom odhodlane vkĺzol pod lem a na horúcu pokožku. Hermiona ho s tichým vzdychnutím pohladila po mokrom líci a zašepkala:

„A čo ty...?“

Draco sa mierne usmial, pritiahol si ju k sebe a hlučne vzdychol.

Posledná vec, ktorú Hermiona stihla urobiť, bolo obklopiť čistinku maskovacími kúzlami. Svoj dažďový štít rozprestrela sekundu predtým, ako sa primiestnil Malfoy.

* (I Can’t Get No) Satisfaction - The Rolling Stones (1965)