Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 15. Ako všetci  

Úplne si ma podmaní
Dotýka sa tak sladko
Dosiahne tak hlboko
Viem že ma nič nezastaví

Depeche Mode "Sweetest Perfection"

Presne ako Harry predpokladal, po zápase v metlobale sa Ginny, Ron a Pamela zhromaždili v dome na Grimmauldovom námestí. Keď Harry a Hermiona počuli od dverí smiech a vzrušené hlasy, vymenili si pohľady.

„Ron si priviedol dievča, ak niečo,“ zašepkal Harry, „predstieraj, že ti to vadí.“

Hermiona sa mimovoľne rozosmiala a vďačne mu stisla ruku. Keď vošli do obývačky, ocitli sa v krížovej paľbe troch párov očí: prísnych - Ginniných, urazených - Ronových a zvedavých - blonďavého dievčaťa sediaceho na opierke Ronovho kresla. Ron zachytil Hermionin pohľad, objal dievča okolo pása a vyzývavo ohrnul nos. Hermiona sa slabo usmiala a s kývnutím hlavy na dvojicu prešla ku Ginny a objala ju.

„Prepáč, zlatko - je to všetko moja vina,“ previnilo sa pozrela kamarátke do tváre. Ginny sa snažila zachovať si chladnú neprístupnosť, ale nevydržala to:

„Stalo sa niečo?“ A stíšiac hlas dodala: „Pohádali ste sa?“

Dobre, že Ginny dokázala prísť s vlastnými odpoveďami na otázky, ktoré práve položila, pomyslela si Hermiona - už po niekoľkýkrát - a zatvárila sa smutne.

„Nuž...“

„Dobre, všetko - všetko mi povieš neskôr, musíš si oddýchnuť a rozptýliť sa!“ Ginny ju pevne chytila za lakeť a otočila ju smerom k hosťom. Harry sa prešmykol do kresla za nimi a odtiaľ zamával na pozdrav Ronovi a jeho priateľke.

„Hermiona, Harry, toto je Pamela Cooperová.“ Ženíchov manéver nezostal bez povšimnutia Ginny - vyzeralo to, že Harryho uvidela očami na zátylku. „Pamela pracuje s Ronom na oddelení žurnalistiky.“ Hermione z kamarátkinho bezchybne priateľského hlasu došlo, že sa jej bratova nová priateľka nepáči.

„Ahoj, Pamela,“ Hermiona veselo zašvitorila v srdečnom úsmeve a premýšľala, ako dlho jej šaty vydržia, kým na nich nezačnú dymiť diery vypálené Ronovým pohľadom. Pamela jej svojou peknou tvárou a blonďavými kučerami pripomínala Levanduľu Brownovú a aby pokračovala v rozhovore, zdvorilo sa spýtala: „Chodila si aj ty na Rokfort?“

Nastala pauza a Pamelin žiarivý úsmev trochu pohasol. Ginny odpovedala mileným hlasom:  „Pamela je moták,“ a srdečne sa na druhú dievčinu usmiala, akoby bola jej najlepšia priateľka. Ron sa začervenal a vrhol na Ginny zachmúrený pohľad. Hermiona sa na Ginnyin príklad usmiala ešte širšie a uvažovala, či jej nepraskne pokožka na tvári, ak bude rozhovor pokračovať v rovnakom duchu. Našťastie Ginny obmedzila trápnu situáciu tým, že sa obrátila na Hermionu: „Chceli sme si dať čaj, dáš si tiež? Alebo kávu?“

„Nie, čaj je skvelý nápad. Pomôžem ti.“ Hermiona žmurkla na Ginny a obe utiekli smerom do kuchyne, kým Ron predstavil Pamelu Harrymu. Ginny nenápadne vrhla na dvere umlčujúce kúzlo, potom vydala zvuk podobný vzlyku, pozrela na Hermionu a obe sa rozosmiali.

„Ginny... čo mi to robíš...“ povedala Hermiona, dychčiac a držiac sa za brucho.

„Ach, tak mi je ľúto, že si na tom metlobalovom zápase nebola.“ Ginny si utrela slzy a prútikom zapálila oheň pod čajníkom. „Ešte si s ňou slovka neprehodila. Závidím ti, máš všetko pred sebou...“ Ginny si predstierane vzdychla a Hermiona sa opäť zasmiala na jej výraze.

„Áno, mala som šťastie, myslím... Nuž, a... Ron?“ spýtala sa váhavo a pozrela na chrbát Ginny, ktorá sústredene hádzala bylinky z rôznych pohárov do čajníka.

„A Ron... čo?“

„No... je rád, hádam?“ Hermiona sa neisto spýtala a odvrátila zrak. Ktovie - možno Ginny mala oči vzadu nielen pre Harryho. Malý ryšavý Moody.

„Nechcela si mi náhodou pomôcť? Vyber rovnaké poháre, prosím. Urobme na čestného hosťa dobrý dojem.“

„Gin...“ Hermiona vstala zo stoličky a objala priateľku okolo pliec. Tá sa k nej otočila so zväzkom harmančeka v rukách.

„Nevidela si ho? Zdá sa ti, že vyzerá šťastne?“

 Hermiona sa rozpačito znova posadila a bezradne sa pozrela na Ginny. Tá okamžite zmäkla: „Prepáč, nechcela som byť hrubá. Hermiona, vieš, že som na tvojej strane.“ Harmanček vletel do čajníka, na sporáku vrela voda. „Ale buďme objektívne: kde nájde niekoho, ako si ty? Aj keby našiel, stále ťa miluje.“ Ginny postupne vytiahla zo skrinky štyri rovnaké červené šálky, pozrela na piatu, zelenú, a mávla rukou. „Bude tvoja: dnes si zelená,“ usmiala sa na Hermionu a naliala čaj. Hermiona vzala zo steny podnos, presunula naň šálky a pridala vázu so sušienkami a džemom.

„Tak a aj ja som pomohla,“ pozrela na Ginny. „Kreatcher na nás nemá. Zbav sa toho zaklínadla a poďme zabaviť nášho hosťa, inak zdrhne.“

„O tom môžem len snívať,“ ironicky prevrátila očami Ginny, otvorila dvere a vzala si od Hermiony podnos.

Večer v dome číslo dvanásť sa vyvíjal podivne. Ginny sa presladene prihovárala bratovej priateľke, ale tá to brala ako fakt, štebotala ako rajský vtáčik. Cvrlikanie vŕtalo Hermione do mozgu malé diery a pripomínalo jej hlúpe Won-Won Lavender Brownovej.

Zaujímalo by ma, či si tieto dievčatá vyberá špeciálne kvôli farbe v mene, alebo sa objavia náhodou...? znudene uvažovala, keď sledovala Ronove hrdinské pokusy správať sa v pohode. Pokusy stroskotávali: Pamela bola beznádejná.

 „Hermie-anna, prečo máš také zvláštne meno?“ A to ani nebola víťazná otázka kvízu s názvom „Pamela Cooperová na návšteve v rozprávke“. Tou bola, keď sa s rozžiarenými modrými očami, bez mihnutia oka, spýtala, či sú Harry a Hermiona naozaj brat a sestra... Ron sa pokúsil prepadnúť, ale veľmi sa mu to nepodarilo. Harrymu zabehol čaj a dlho kašľal, kým vysvetlil Pamele, že nie sú, čo Hermionu mierne nahnevalo. Pre túto bábiku mala pripravenú inú odpoveď.

Samozrejme, Pam, drahá. Harry je môj bratranec, moje priezvisko je Dursleyová a žijem pod pseudonymom. Pseudonym nie je skutočné meno, vieš? A Voldemort (počula si o ňom? Tiež čudné meno) je náš spoločný bláznivý strýko, ktorý minulé leto zomrel na zápal pľúc...

Pamela by tomu uverila. Počúvala by s otvorenými ústami. Hermiona si vzdychla a začala si na sušienky natierať džem.

Harry sa cítil previnilo. Ráno po večeri, keď sa s vytreštenými očami vynorila z krbu a bľabotala o Britskej knižnici, sa s Hermionou nerozprával. Chystal sa to urobiť a kto vie, možno by sa nestalo to, čo sa stalo. Ale teraz... Teraz sa jej v očiach zračila akási osudovosť. Harry si napodiv spomenul na svojho krstného otca, ktorý mal v očiach podobný výraz, pretože po Azkabane nenašiel svoje miesto v živote, nevidel sa v ňom a zdalo sa, že sa na motorke rúti ku koncu. Harrymu sa to prirovnanie vôbec nepáčilo, ale rozumne usúdil, že Hermiona a Sirius sú, mierne povedané, odlišní ľudia s odlišnými osudmi. A aj keby to nebolo dočasné šialenstvo, v čo úprimne dúfal, stále to nebol koniec sveta. V meradle napríklad Magickej vojny, usmial sa krivo, to nebolo nič. S rukami za hlavou sa Harry natiahol na stoličke a prinútil sa počúvať nezmyselné rozprávanie Ronovej priateľky. Ron mal to šťastie, že si zo všetkých dievčat, ktoré sa uchádzali o jeho pozornosť, vybral práve túto hlúpu bábiku. Bola to kráska, o tom niet pochýb, a to, že bola motáčkou, samozrejme nebola prekážka. Ale Ron nemal perspektívu s takýmto plytkým dievčaťom, a to Harryho mrzelo.

Samozrejme, nečakal, že Ron dostane pod čepiec svoju prvú priateľku po Hermione, ale chcel... Život však sny nevyhnutne upravuje. Výsledkom poslednej úpravy bolo, že Hermiona mala povrchnú kamarátku a Ron mal motáčku - aspoň nie priateľa! Bez ohľadu na to, čo si myslel o svete obracajúcom sa hore nohami, jeho predtuchy sa potvrdili.

Bolo to zvláštne posedenie, ale opäť sa pretiahlo do tmy. Buď boli Harry a Hermiona príliš unavení a zaujatí svojimi myšlienkami, aby ich to hnevalo. Buď bol Ron unavený z červenania sa a rezignoval na neprekonateľnú hlúposť svojej priateľky a pustil sa do farbistého opisu metlobalového zápasu. Alebo Pamela konečne vyčerpala svoju úbohú slovnú zásobu a mlčala, visiac na každom slove milovaného Ronnieho - mimochodom, toto mlčanie jej šlo veľmi dobre. V každom prípade sa večer nestal ani nočnou morou, ani fraškou, ale tým, čím mal byť: srdečným a domáckym. Napriek tomu sa Hermiona o polnoci, keď všetci začali postupne zívať, znepokojila: sova. Únava zmizla, ako by ju sňali rukou, nervózne pozrela na Harryho a začala sa lúčiť. Po ospravedlnení a zaželaní dobrej noci celej partii sa Hermiona vytratila z obývačky a odišla do svojej izby. Sova čakala na parapete okna.

Pravý Brit, usmiala sa Hermiona, keď pustila poštára dnu. Rozložila lístok, prebehla po ňom očami a zmätene sa pozrela na sovu, akoby očakávala vysvetlenie. Sova na ňu uprela okrúhle oči a netrpezlivo zahúkala. Hermiona ešte raz preštudovala pergamen a pocítila podráždenie zmiešané s obdivom: taká zvláštna kombinácia, ale čo sa dá robiť - Malfoy!

Vieš niečo o prsteni Vytúženého stretnutia?

D.M.

„D.M. - akoby sa dalo predpokladať niečo iné!“ Hermiona hodila pergamen na stôl a otrávene sa prechádzala po miestnosti. Sova ju nasledovala s nemrkajúcimi očami, sediac na operadle stoličky. Ak ju chcel Draco Malfoy túto noc použiť ako poradkyňu, bude musieť počkať prinajmenšom do rána.

„Prepáč, krásavec, odpoveď nebude!“ obrátila sa k sove a mávla rukou. Naklonila hlavu na stranu a zažmurkala trblietavými očami. „Hoci... Ak na tom trváš...“ Hermiona si sadla za stôl, obrátila Malfoyov lístok a na jeho zadnú stranu načmárala niekoľko slov, pričom pergamen takmer pretrhla.

„Aká otázka, taká... odpoveď,“ zasyčala a priviazala pergamen k chlpatej čiernej nôžke. Sova opäť zahundrala - tentoraz dosť hlasno - a odletela do tmy. Hermiona sa na ňu zahľadela, prešla k posteli a zvalila sa na ňu, ruky si dala za hlavu a pozerala do stropu. Bola nahnevaná. Nudila sa - zúfalo sa nudila. Spánok neprichádzal a myšlienky jej vírili okolo toho „áno“, ktoré dnes povedala. Áno srdcu, ktoré sa vymklo z koľají. Áno šelme, ktorá sa usídlila pod jej srdcom a hrýzla ju zvnútra. Zdalo sa, že má bielu srsť a dlhý špicatý nos...

Jediné okno v Malfoyovom panstve osvetľovalo kolísavé, nestále svetlo. Sviečky v Malfoyovej spálni horeli, uhlík z tlejúcej cigarety dohorel, svetlé oči hľadeli do tmy, kam sa vzďaľoval modrý dym. Portrét mlčal - občas si však vzdychol, ale Draco mu nevenoval pozornosť: čakal. Napokon sa na tmavej oblohe vynorila ďalšia - malá - čerň, ktorá nadobudla obrys vtáka, a o chvíľu neskôr sa mu na ruku zniesla sova. Draco pohladil modročierne perie - vták spokojne zahúkal, takmer zavrčal. Malfoy sa usmial a rozviazal pergamen. Keď spoznal svoje vlastné písmo, zmätene sa zamračil, obrátil lístok a nadvihol obočie.

Prečo sa nepohrabeš vo svojej vlastnej knižnici, Malfoy, keď ťa uprostred noci trápia také naliehavé otázky?

H.G.

Draco sa zahryzol do pery, aby sa nerozosmial, hoci ho to dosť rozčuľovalo. Dievča, urazené dievča. Navonok také silné, vnútri také zraniteľné. Ako na strednej škole. Ako všetci. A predsa výnimočné, ale aj v tom - ako všetci. Mrzutosť sa rozplynula ako dym z čerstvo zhasnutej cigarety a zanechala vysmiatu nehu. Malfoy trpezlivo vytiahol čistý pergamen a zastal, usmievajúc sa nad nečakanou myšlienkou. O niekoľko minút sova, ktorá si nestihla oddýchnuť, opäť opustila miesto a zmizla v tme, nesúc ťažší zvitok ako predtým.

Ach, Hermie, baby! Strašne si mi chýbala, už sú to hodiny, čo sme sa videli..... Miláčik, strašne mi chýbaš, bol to taký nádherný, rozkošný deň.... Som ti nekonečne vďačná, zlatíčko, za oslavu, na ktorú si premenila moje skromné narodeniny. Tisíc bozkov. Navždy tvoja, Cassidy Clarková.

P.S. Srdečne pozdravujem zlatúšika Pottera - je totálne rozkošný!

P.P.S. Oscar ťa tiež pozdravuje, drahá Hermie! Čau!

P.P.P.S. Grangerová, ak predchádzajúci list nebol dosť dlhý, neznamená to, že mi na tebe a na dni strávenom s tebou nezáleží - čo je presne to, čo si si myslela. Preto - nie. Nie je mi to jedno, nezabudol som, nie som necitlivé poleno. Ak ťa to nepresvedčilo – čítaj znova od začiatku. Predtým položená otázka je pre mňa naozaj dôležitá. Mimochodom, knižnica je dosť preriedená: všetky viac či menej hodnotné zväzky pribudli v archíve ministerstva. Ešte nikdy som nebol vo verejnej knižnici, samozrejme, okrem Rokfortu.

A na koho iného by som sa mal obrátiť, smiem sa spýtať, než na Hermionu Grangerovú, dobyvateľku starých zväzkov a ľudských sŕdc...?

Dúfam, že mi je odpustené?

V pokornom strachu čakám na tvoju odpoveď.

D.M.

Hermiona sa niekoľko okamihov dívala na tenké, ornamentálne línie zdobené monogramami a krivkami, potom sa zvalila na posteľ, zaborila tvár do vankúša a prepukla v tichý smiech. Nemožný, neznesiteľný, nepredvídateľný - Malfoy, nech sa odbaziliškuje do pekla!... Neuveriteľný, neopakovateľný... nevyhnutný. Áno, nevyhnutný. Nemohla - a nechcela - sa bez neho zaobísť. Stal sa súčasťou jej života, súčasťou jej samej. Na druhej strane mesiaca, kde žila posledných pár týždňov, bolo všetko inak: nebo a zem si vymenili miesta, minulosť nestála za hrdzavý groš a prítomnosť mala cenu všetkých galeónov sveta.

Sova na Hermionu hľadela okrúhlymi očami, akoby každý deň sledovala ženine záchvaty hnevu v reakcii na listy svojho pána. Hermiona sa upokojila, pokrútila hlavou, akoby sa sama sebe čudovala, vzala do ruky brko a napísala krátku odpoveď, čím konečne prepustila svojho tichého svedka.

„Malfoy...“ zašepkala a pozrela sa za odlietajúcim vtákom. „Malfoy.“

Okno Dracovej spálne stále svietilo v šere letnej noci - osamelý maják.

Malfoy sedel na parapete, pergamen rozložený na ohnutom kolene, a čítal odpoveď na svoj kajúcny odkaz. Z lúk sa ozývalo súvislé cvrlikanie cikád, vôňa sviežosti a z nejakého dôvodu aj vôňa táborového ohňa. Miloval leto viac ako čokoľvek iné v roku, možno preto, že sa narodil na jeho začiatku. Draco opatrne zložil prečítaný list, zažmúril oči na polmesiac, ktorý bez hanby vykúkal cez okno, a usmial sa.

„Ako všetci... Ako všetci.“

Hermionu v nedeľu ráno nikto nevyrušoval. Cez svoj spánok počula, ako je dole rušno, ale Ginny neprišla a Hermiona si bola istá, že to Harry ju požiadal, aby ju nerušila.

Milý Harry, verný a láskavý priateľ. Bol pre ňu spoľahlivou kotvou, ktorá bránila rozbúreným prúdom, aby ju odniesli k dračej matke; prístavisku skúšanému búrkami a časom. Chudák Harry - pravdepodobne sa jej ešte nevedel pozrieť do očí: jedna noc nestačila na to, aby jej z hlavy vytesnila obraz včerajšej noci. Nevedela ako, a bola vďačná za oddych.

Hermiona sa pomaly umyla a napila sa kávy, vychutnávala si trpkú horkosť, ktorá jej dodala mysli potrebnú jasnosť, a zamyslene sa pozrela von oknom. Nepršalo, ale každú chvíľu by mohlo: sivá obloha sľubovala intrigy. Verná včerajšiemu sľubu si zbalila tašku a vybrala sa do knižnice.

Hermiona prišla na okraj Malfoy Manoru takmer bez meškania - o tretej hodine popoludní. Malfoy sedel pri svojom obľúbenom strome a v ruke držal hnedé kožené vodítko. Oscar šantil v tráve neďaleko a občas frustrovane potriasol kučeravou hlavou, keď sa snažil zbaviť obojku. Keď sa primiestnila Hermiona, Malfoy sa postavil na nohy a zostal stáť, neurobil k nej ani krok. Presunula zrak na šteniatko, ktoré sa jej s radosťou vrhlo k nohám a zamotalo sa do uvoľneného vodítka. Hermiona sa prikrčila a chytila Oscara za predné labky.

„Hej, kamarát! Ako sa máš? Vidím, že nie zle.“ Psík naklonil hlavu na stranu, počúval ticho vyslovené slová a potom vyskočil a oblizol Hermione tvár, čím ju zaskočil. Hermiona prekvapene zafrflala a rozosmiala sa, potriasajúc chlpatou labkou. V tej istej chvíli jej ruky zakryli Malfoyove tvrdé dlane - potichu prišiel a kľakol si za ňu, kým sa zdravila s Oscarom. A teraz sa pritúlil k jej chrbtu a zaboril jej tvár do vlasov. Hermiona zalapala po dychu a zatvorila si oči.

„Oscar si získal svoju pozornosť... a ja nie,“ zašepkal jej do krku a jej telom prebehlo chvenie. Usadila sa na tráve, oprela si hlavu o jeho plece a Malfoy sa perami dotkol jemnej pokožky, ktorá sa jej rozprestierala na krku.

„Oskar... Draco,“ vydýchla Hermiona, „utečie...“

„Keď rozložíš ochranné kúzla,“ zašepkal jej do ucha, „rozšíriš ich... roztiahneš... neutečie,“ a pustil jej ruky a zároveň jej z pleca stiahol tašku.

Hermiona, ťažko dýchajúc, na neho pozrela a vytiahla prútik Po niekoľkých švihoch, keď si zabezpečila slušný priestor pre malého psa - a dvoch nemalých ľudí -, schovala prútik do kabelky, hodila ju do lieskových kríkov a pomaly sa otočila k Malfoyovi. Sedel na tráve s napoly rozopnutou košeľou a mlčky na ňu hľadel - Merlin, ten jeho pohľad...! Hermiona mu naraz odpustila, preklínala sa za to, že je bez chrbtovej kosti, a zalapala po dychu od rozkoše: bol jej, ten pohľad bol pre ňu, to telo bolo len pre ňu.

„Poď ku mne,“ zašepkal, ale Hermiona počula niečo, čo sa zdalo byť šuchotom pokožky, keď sa mačacím spôsobom zalizoval. Bola celá nervózna, vyčerpaná pútnička v púšti, smädná po vode - alebo krvi, to bolo jedno: len aby uhasila smäd.

A pred ňou bol prameň - a ona už nemohla dlhšie čakať.

*Hermiona mala na mysli priezviská Ronových dievčat: Hnedá - Brownová a Cooper – medená.