Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 16. Désiré. Tvoj syn – tvoje pravidlá.

...Každý jednu šťastnú hodinu pod srdcom má.

Každý v duši kostlivca bezpečne uzamyká.

Každý cestu vie nájsť do svetla,

Ale nie ten, koho beznádej prepadla...

Laura Bocharova, „Hodina OPČM Remusa Lupina.“

„Ty si ako vlkolak, Malfoy...!“  Obdiv v Hermioninom hlase zaváňal vzrušením.

„Ale ja som vlkolak,“ lenivo, spokojne sa pretiahol a potriasol hlavou, pričom si z tváre odhrnul zamotané vlasy s niekoľkými zapichnutými lístkami. „Alebo skôr bol som. Včera.“

Hermiona fascinovane sledovala, ako sa snaží dostať z vlasov zvyšky lesa.

„Daj sem,“ zasmiala sa a Draco si spokojne položil hlavu na jej kolená. Oscar sa priblížil a Hermiona si podvedome spomenula, ako sa uvelebil neďaleko a prekvapene šklbal ušami, keď sa váľali po lúke ako vlci pri párení... Tvár sa jej rozžiarila.

„Chýbali sme si...“ To znamenalo to šialené šantenie medzi stromami, to vrčanie a stopy po uhryznutí po celom tele, ktoré nespôsobili ani štipku bolesti, len úplnú rozkoš a extázu. To je to, o čom vlci na jar zavýjajú - ani zimný hlad, ani zúfalý strach, že sa nedožijú jari, neznie takto: triumfálna pieseň života nad smrťou. Hermiona sa cítila nesmrteľná: akoby podstúpila tajomný obrad prechodu do... do čoho? Na túto otázku si odpovedala už včera. Pohyb jej prstov vo vlasoch uvrhol Draca do mierneho tranzu.

„Hej, nezaspal si?“ Hermiona sa k nemu láskyplne naklonila a zakryla mu tvár vlastnými vlasmi, v ktorých mala tiež dosť vetvičiek a listov. Zachichotala sa: „Ty a ja sme satyr a nymfa, plus mínus.“

Malfoy niečo zamrmlal, chytil ju za ruku a otrel si líce o jej dlaň. Modrý kameň sa zaleskol v slnečnom svetle, ktoré sa náhle predralo cez mraky. Hermiona zachytila Malfoyovu ruku a bez okolkov si ju pritiahla k sebe, pozorne si prsteň prezerajúc.

„Tak toto je ono?“

Draco otvoril oči.

„Ono.“

Opatrne uvoľnil ruku z jej prstov a posadil sa po turecky, prehodil si košeľu cez kolená a sústredene hľadel na Hermionu, vyčerpanie v jeho očiach zmizlo. Jeho cudné gesto ju pobavilo: len teraz tu tam ležal ako mladý boh, len v tom, ako ho matka porodila. Ale obchodný rozhovor je obchodný rozhovor, takže... sa zakryl. Skryla úsmev a siahla po šatách.

„Našla si niečo?“ Skúsene skrýval svoju netrpezlivosť, ale Hermiona nezabudla na nočné listy.

„Vieš, skoro nič,“ odpovedala trochu frustrovane a potom zamyslene dodala: „Zdá sa, že tvorca prsteňa vôbec netúžil zverejniť jeho existenciu.“

V sivých očiach sa mihlo sklamanie.

„A predsa tu niečo je,“ povedal Malfoy povzbudivo a s očakávaním pozrel na Hermionu.

„Áno... Toto,“ prehrabala sa v taške a vytiahla pergamen, „pozri sa na to. To je všetko,“ dodala s ľútosťou a podala Malfoyovi poznámky. Naozaj ich nebolo veľa. Draco sa zahĺbil do štúdia prehľadných riadkov. Hermiona hladila Oscara, šteniatko jej verne hľadelo do očí a šteklivo sa jej chytalo prstov, škrabkajúc zubami. Keď Hermionine poznámky skončili, Malfoy úhľadne zložil pergamen a siahol po džínsoch.

„Ďakujem,“ zastrčil si list do zadného vrecka a vzdychol si. „Áno, nič moc, samozrejme, ale bol som zvedavý.“

Hermiona významne pozrela na prsteň a - spýtavo - na Malfoya.

„Nechcel by si mi niečo povedať? Informácia za informáciu,“ navrhla s výčitkou v hlase.

Malfoy sa zhovievavo usmial.

„Samozrejme - urobila si pre mňa maximum.“  Hermiona sa začervenala: toľko dvojzmyselnosti vložil do svojich slov.

Malfoy sa spokojne usmial a krátko sa rozhovoril o Narcissinom dare.

„Prečo ti ho nedala skôr...“ Hermiona zaváhala, kým dokončila: „Takže ho použil...?“

Draco prikývol a spresnil:  „Keď bol prvýkrát v Azkabane. Preto zakázal mojej matke, aby mi ho dala pred mojimi devätnástimi narodeninami - nefungovalo by to.“ Tvár mu stvrdla a pohľad sa mu rozmazal, akoby sa pozeral v čase, späť do deväťdesiateho šiesteho roku, keď sa svet prvýkrát zatriasol. „A vieš, Grangerová,“ vrátil sa k sebe, osvietený náhlou myšlienkou, „nebyť teba, neuhádol by som, čo s ním robiť.“

Hermiona sa tvárila zmätene.

 „Ale veď som ti nič nové...“

„Portrét,“ prerušil ju Malfoy, „Snapea. V dome nie sú žiadne jeho obrazy, ani jeden, rozumej. A môjho otca zobrali príliš rýchlo na to, aby stihol čokoľvek povedať... a profesor zomrel.“

Hermiona sa šokovane odmlčala.

„Takže to vyzerá... Hermie, zlato,“ Draco ju zamyslene prevŕtal očami, „že vďaka tebe môžem využiť túto šancu... Zase som tvojím dlžníkom, však?“

Hermiona sa váhavo usmiala.

„Alebo je to možno len osud?“

Draco si odfrkol.

„Alebo možno niekde na Oddelení záhad ležalo ďalšie proroctvo?“

Hermionu bodla spomienka na noc na ministerstve... Lucius Malfoy: maska smrťožrúta, vtieravý hlas, vystretá ruka. Sirius: miznúci v priezračnej diere oblúka. Harry: tvár skrivená v zúfalom výkriku... Naozaj to tak bude navždy? S Dracom budú vždy ako dve tŕnisté ruže: len čo by sa k sebe priblížili - duša k duši -, jeden z nich by pichol toho druhého, poškriabal hladkú stonku, pretrhol jemný okvetný lístok?

Prebehol ňou chlad a Malfoy, ktorý si stihol natiahnuť džínsy, ju zabalil do košele a pritiahol si ju k sebe.

„Prepáč,“ zašepkal jej do ucha a pobozkal ju na spánok.

Hermiona mu zaborila hlavu do hrude, schúlila sa do klbka a už nemyslela na tŕne, smrť ani Azkaban. Oscar sa prikradol spoza ich chrbta a strčil do ich dlaní, dožadujúc sa náklonnosti. Tak tam sedeli všetci traja - on, ona a pes - pod krehkou ochranou maskovacích kúziel, akoby ich mohli uchrániť pred nevyhnutným.

„Harry! Čo je to s tebou?! Je úloha ženícha taká príšerná?“ zasyčala Ginny a nervózne sa zachichotala v reakcii na pohľad, ktorý Molly vrhla ich smerom.

Harry pookrial a napravil si okuliare, ktoré mu skĺzli na špičku nosa.

„Len tak rozmýšľam,“ zamrmlal a nepozrel na svoju snúbenicu.

„Odvčera ’len tak premýšľaš’!“ Ginny sa nedal uprieť pozorovací talent. „Čo máš na tanieri, podelíš sa? Hľadíš naň už dvadsať minút - nesnažil si sa jesť?“ kývla na svoju vidličku a pokrútila hlavou.

Dvadsať minút. Rátala to. Nedokázal  jej vysvetliť, že v zeleninovom guláši vidí krivý úsmev a že sa každú chvíľu snaží pozrieť na Ginny Hermioninými očami... Harry pokrútil hlavou a opatrne sa usmial, predstierajúc šťastného ženícha. Do svadby ostávalo štrnásť dní a on by sa mal pripraviť, ak sa nechcel zblázniť a skončiť do veľkého dňa u Munga. A Cassidy, uvažoval, pracuje s Hermionou...? Nie, to nie je možné, zastonal si pre seba a vytlačil z hlavy obraz červeno oblečeného dievčaťa. Prečo, do čerta, bol jeho mozog ako chodba? Aj keď sa mu práve teraz nikto zámerne nehrabal v hlave, o to horšie to bolo: pred vlastnými dotieravými myšlienkami sa nedalo uzavrieť oklumenciou...

„Pošleš o polnoci sovu?“ spýtala sa, obočie sa jej mierne pohlo a na čele sa mu vykreslila drobná zvislá vráska.

Mala krásne obočie: ploché, husté a rozdelené - ako krídla jeho sovy, keď sa vznáša k nebu s listom. Draco nechcel, aby sa kvôli nemu mračilo, to krásne obočie, ale bohužiaľ. Bol si takmer istý, že ju pošle, len takmer - nie až tak úplne. No má pravdu - na mieste Hermiony Grangerovej by si tiež neveril. Ani teraz. Najmä teraz: keď je taká zraniteľná... keď je zamilovaná. On to vie: uvedomil si to, keď si to ona sama ešte neuvedomila.

„Samozrejme, že pošlem,“ usmeje sa a prejde jej dlaňou po líci, rovnako láskavo ako včera večer po sovom krídle.

„Draco, ako sa volá?“ spýta sa zrazu, chytí jeho prsty a zakryje ich svojimi.

„Horácio,“ odpovie Malfoy váhavo a zahryzne si do pery, keď zachytí nevítaný úsmev. Ako sa Vince a Greg smiali, keď sa na Rokforte objavil Slughorn, menovec Malfoyovej sovy... „Nie na počesť profesora,“ priznal a odpovedal na iskričky smiechu v jej očiach.

„V tom prípade budem Horácia očakávať u mňa. O polnoci,“ povie tajomne a pozrie naňho s nadhľadom ako kráľovnina družička na nešťastné páža - nie najšťastnejšieho z jej nápadníkov.

Malfoy si odfrkne a posmešne sa napoly ukloní.

„Ako hovoríš, kráľovná moja.“

Tak alebo: družička.

Hermiona sa usmeje, ale úsmev takmer okamžite zmizne: je čas rozlúčiť sa. Dotkne sa jeho pier - a nechce sa odtiahnuť, nechce nikam odísť - aj keby celý svet šiel k drakom, čo jej na tom záleží? .... Nechce nikam odísť, nie keď ju držia tie štíhle, ale silné ruky, prečo by mala? Ale - bozk sa pretrhne a jeho ruky skĺznu dolu, nájdu jej prsty a prepletú ich so svojimi.

„Musím ísť,“ zašepká a pozrie sa mu do rozšírených zreničiek, „je čas...“ a podajúc mu ruku na rozlúčku, urobí niekoľko krokov preč, aby sa mohla premiestniť.

Červené slnko ospalo klesá pod obzor, už sa otiera o jeho okraj: zajtra bude veterno.

Po odprevadení Hermiony si Draco zapálil cigaretu a obdivoval západ slnka. Nechcelo sa mu ísť domov. Oscar driemal pod lieskovým kríkom, už mal dosť pobehovania. Jeho dlaň si udržiavala teplo jej ruky a - napodiv - mal pocit, že je čoraz teplejšia...

„Do dračej matere,“ zamrmlal a zadíval sa na svoju ruku.

Prsteň akoby pulzoval, modrý kameň matne žiaril v rýchlo klesajúcom súmraku.

Dnes v noci, pomyslel si Draco a zachvel sa, až ho zamrazilo: ten pocit bol zvláštny a chĺpky na rukách mu vstávali. Tá myšlienka bola cudzia a vtieravá: akoby za ním stál sám vzdialený predok a poľahky mu vliezol do mozgu. Chvíľu stál ako omráčený, sledoval pulzujúce blikanie prsteňa ako signály majáka, a keď pripútal Oscarovi na obojok vodítko, ponáhľal sa k domu.

Ďaleko od Malfoy Manor, na skalnatom kúsku zeme v rozbúrených severných vlnách, v polotme vlhkej cely nepokojne stonal muž. Zdvihol tvár k maličkému okienku, doširoka otvoril oči a neveriacky hľadel na ľavú ruku: kostnatý, dlhý prst mu horel ohňom. Vo vyčerpanom mozgu sa mu snažila zrodiť nejasná predstava, ktorá sebavedome nadobúdala tvar: syn. Jeho syn, Draco Malfoy, a trblietavý modrý kameň na prste ľavej ruky. Lucius si chrapľavo vzdychol a pritisol si ruky na tvár. Spoza dverí sa ozvalo tiché - na samej hranici počuteľnosti - strašidelné dunenie či zavýjanie. Roztrasené tiene sa tiahli k cele Luciusa Malfoya: dementori zacítili čerstvú krv.

Draco ležal oblečený na posteli a nemal pocit, že dokáže zaspať. Myšlienka, že by dnes v noci mohol vidieť otca, mu ako vták vletela do mozgu a bolestivo ho pichla niekde pod srdcom. Prst s prsteňom horel, navonok nezmenený, kameň občas zažiaril modrým ohňom. Napokon Malfoy svoje bezvýsledné pokusy vzdal, sadol si na parapet a fajčil v nádeji, že sa trochu upokojí. Slnko už zapadlo, ale okraj krajiny na obzore ešte stále horel ako tlejúce uhlíky veľkého ohňa. Sýta šarlátová farba vyvolávala v Dracovi nečakané asociácie: bola to tá istá šarlátová, ktorú si pamätal z izby v bordeli madam Frugé, kam ho v lete deväťdesiateho štvrtého roku zaviedol jeho otec. Malfoy si zhlboka potiahol, dlho vydýchol a oddal sa spomienke.

Ako sa nadúval pýchou, keď v septembri prišiel na Rokfort - a ako starostlivo musel skrývať sklamanie z vlastnej výnimočnosti, keď videl prekvapený výraz na Gregovej tvári a priepastnú nadradenosť na Zabiniho. Mlčanlivosť toho posledného ho azda ešte viac rozčúlila, keď si uvedomil, že Greg to stihol o mesiac pred ním, Malfoyom. Ale bola to dobrá lekcia jeho sebaovládania, to áno...

A ten deň v šarlátovej izbe, horúci od množstva sviečok a vlastnej hanby zmiešanej s túžbou, Draco stále považoval za jeden z najpríjemnejších dní svojho života. Volala sa Desire, jeho prvá žena. Žiadne priezvisko, žiaden prútik: on mal čarovný prútik - a viac než jeden -, tak hovorila; a podarilo sa jej presvedčiť ho, že jeho čoskoro nastávajúca hanba nie je žiadna hanba, ale zdravá daň za mladosť; a sľúbila, že sa stane rafinovaným a šikovným - a on uveril. A na prvý - neúspešný - raz čoskoro zabudol: z pamäti ho vymazali ďalšie, a tých bolo veľa. Hormóny zúrili a Desire bola neúnavná a trpezlivá. Samozrejme, Luciusova štedrosť nepripúšťala nič iné, ale Draco cítil, že sa jej páči aj bez galeónov - mladý, nedotknutý, vykupujúci neskúsenosť nespútanou chamtivosťou - „sladký chlapec“, ako ho volala... Malfoy doteraz na kučeravú Desire spomínal s láskou: jej sľuby sa splnili - taká vzácnosť na ženu. Ale ženy madam Frugé z Lute Lane boli úprimné - vo svojom cynizme – a zodpovedné za svoje slová.

Šarlátové ťažké závesy, šarlátové hodvábne prestieradlo, šarlátová žiara v tme, volajúce oči... Zhasnutá cigareta mu vykĺzla z prstov a odletela na zem: Draco zaspal s chrbtom pritlačeným k širokému okennému rámu. Prsteň žiaril stálou modrou farbou, vláknami mágie neviditeľnými očami, chápadlami, ktoré sa k nemu natiahli: dvere... otvárajúce sa okno... šteňa na posteli, ktoré vyskočilo, ale hneď sa schúlilo do klbka... portrét. Lektvarista pohol perami - mlčky - a rozhorčene stisol pery, oprel sa o rám s rukami prekríženými na hrudi. V miestnosti zavládlo ticho, prerušované len Dracovým tichým dychom, keď sa zvuky letnej noci vytratili a dotkli sa neviditeľnej bariéry, ktorá ho oddeľovala od sveta za oknom.

Draco si pamätal, že zaspal, ale nič také ako sen neexistovalo. Vlhkosť mu zaliezala do pórov pokožky - takéto to teda bolo: dostávala sa mu až do kostí... Vystrašene si ovinul ruky okolo pliec v snahe zohriať sa a zastal, keď v rohu strašidelnej tmavej diery spoznal rozmazaný bod svetla.

„Oci?“ zašepkal chrapľavo a neisto. Jeho oči sa prispôsobili tme a postava v rohu nadobudla tvar: bol to muž, ktorý sa krčil na podlahe pri žalostnej paródii lôžka. Tvár mu zakrývali zapletené vlasy, ktoré mu viseli až na zem, nepredstaviteľne špinavé, ale stále blond. „Oci,“ zopakoval Malfoy a urobil pár krokov na stuhnutých nohách.

„Draco...“ Z rohu sa ozval šepot a postava sa slabo pohla. Malfoy jedným švihom prekročil tmavý priestor a klesol rovno na slizké kamene podlahy.

„Oci, oci,“ opakoval a odhrnul zamotané vlasy z Luciusovej tváre, - ocko, to som ja, áno, prsteň... Asi to zabralo, a potom...“ Slová vychádzali nesúvisle, Draco vzlykal a mlčal, keď mu Lucius chvejúcimi sa prstami ohmatával tvár, vlasy, ramená; ako slepec - spoznával, spomínal, vracal sa k životu.

S kŕčovitým vzdychom sa pokúsil objať Draca a ten sa pritisol k otcovej hrudi, nedokázal potlačiť tlmený vzlyk a schoval ho do handier, ktoré slúžili ako Luciusove oblečenie. Hladil synove chvejúce sa plecia a šepkal niečo nezrozumiteľné, ale láskavé, kým sa Draco neukľudnil, a potom sa jemne odtiahol a pozrel mu do tváre.

„Dospel si... Môj chlapec vyrástol,“ povedal chrapľavo, hrdo a pohladil Draca drsnou dlaňou po líci.

Ten chytil jeho ruku a pritisol si ju k perám, neschopný prehltnúť hrču, ktorá mu uviazla v hrdle a bránila mu prehovoriť.

„No, no... Upokoj sa,“ Luciusov hlas získaval istotu, keď si jeho hlasivky, celé mesiace takmer nečinné, poslušne spomenuli na svoju funkciu.

Lucius Malfoy spočiatku v Azkabane zachovával chladné mlčanie, ale postupne mu bolo jasné, že v porovnaní s hladom, ktorý mu rozožieral vnútornosti, jeho nedocenená dôstojnosť nestojí ani za groš a útoky dementorov sa nedajú vydržať v tichosti. A potom už nemal silu kričať: len toľko, aby dýchal, aby udržal krehkú rovnováhu medzi spánkom a šialenstvom. Ale potreboval silu čakať na Draca: vedel, že jeho syn určite príde, pretože všetko starostlivo vypočítal a pripravil. Lenže Snape ho sklamal: Lucius nepredpokladal jeho smrť, a to bol kolosálny omyl. Záverečná bodka v reťazci chýb, ktoré urobil v posledných rokoch, od zlyhania na Oddelení záhad až po ohlušujúci kolaps jeho sveta. V troskách jeho duše a mysle však bola nádej, zúfalo sa držal zábleskov reality v podobe mizerného jedla dvakrát denne a slabého svetla zo štrbiny okna. Napriek všetkému tam stále bola, deň čo deň sa rozplývala v duši, ktorá bola rozrezaná na kúsky - nie vo viteáloch, v hrudi, za vypuklými rebrami, na radosť dementorov.

„Dieťa moje,“ Lucius jemne pustil jeho ruku, chytil Draca za plecia a mierne ním potriasol: „Vzchop sa. Nemáme veľa času.“

Draco prikývol a pozrel na otca. Prvotný šok zo stretnutia pominul - teraz vidieť, čo sa z Luciusa stalo, bolo jednoducho bolestivé. Jeho kedysi bujné vlasy si zachovali iba svoju dĺžku - teraz vyzerali ako biely chumáč, ktorý mu chaoticky visel na pleciach a hrudi. Jeho tvár, zarastená hrubým strniskom, mala zemitú farbu, bledá a mŕtvolná pod žalostnými kvapkami svetla, ktoré mesiac filtroval cez okennú štrbinu. Lucius bol neskutočne vychudnutý a vyčerpaný, akoby žil dvojnásobok svojich rokov a mal deväťdesiat. Po tom, čo si prvý raz odsedel trest, Draca šokovala zmena v otcových očiach: lovecký výraz, ktorý sa mu usadil v hĺbke zreničiek, spolu s jeho úslužným, no zlomyseľným správaním spôsobili, že Lucius Malfoy vyzeral ako túlavý pes, ktorý bojuje na život a na smrť o zvyšky slnečného svetla, ktoré mu ešte zostali.

Teraz však už u neho nezostalo nič - boli to oči psa na bitúnku: poslušne čakal, kým si poňho prídu. Nečakal na nič okrem tohto stretnutia - Draco so strachom cítil, že jeho otec vsadil všetko na túto noc, ktorá sa vôbec nemusela uskutočniť, keby Grangerová nepriniesla Snapeov portrét do Malfoy Manoru.

„Draco, chlapče môj, nemusíme sedieť v tme a škrípať zubami.“ Lucius mu láskavo stisol ľavú ruku, na ktorej mu tlel modrý prsteň.

„Ale... Nemám svoj prútik,“ Draco bol zmätený, ale Lucius ho prekvapil; neveril vlastným očiam, keď sa otcovo obočie nadvihlo a oči mu zaiskrili.

„Prsteň, Draco... Prsteň. Ty - ako Držiteľ - si tu môžeš urobiť... dostatočne príjemné prostredie... aj bez prútika.“ Takýto dlhý prejav mu vzal veľa energie a Lucius si oprel hlavu o posteľ, o ktorú sa opieral, a vyčerpaním prehltol. Ostré Adamovo jablko sa mu pohlo hrdlom a hrozilo, že roztrhne kožu pripomínajúcu starý pergamen.

Draco sa mykol - mal pocit, akoby mu do srdca vrazili tupý, hrdzavý nôž a ešte ho pre raz pre istotu otočili, ale dokázal sa ovládnuť. Rozhodol sa, že otec už povedal dosť, a tak sa Draco už na nič nepýtal - namiesto toho zavrel oči a sústredil sa. Niekoľko sekúnd sa nič nedialo, ale v miestnosti bolo citeľne teplejšie a cez zatvorené viečka videl, že je tam viac svetla. Bolo to také ľahké, až to Draca pobavilo, najmä keď pod kolenami zacítil tvrdý vlas koberca, taký príjemný po vlhkých kameňoch.

„Vidíš,“ v chrapľavom hlase sa ozval úsmev, „tvoje sny sú tvoje pravidlá.“

Draco otvoril oči: miestnosť sa zmenila. Sviečky vrhali mäkké svetlo, steny mali orgovánový odtieň a - koberec, samozrejme: lila pruhy, ktoré sa hodili k farbe stien. Prečo práve fialová, pomyslel si Draco mimovoľne, možno preto, že Grangerová mala dnes večer na sebe fialové letné šaty...?

„Draco... povedz mi: ako sa má Narcissa?“ Lucius zakašľal a Draco pocítil, ako mu pri tom drkotavom zvuku prebehol mráz po chrbte: niečo musí byť naozaj zlé s jeho pľúcami, keď takto kašle.

„Dobre,“ Draco nepohol brvou, „veľmi jej chýbaš...“ zarazil sa, ale dokončil: „Chcela ťa vidieť. Vraj predtucha a tak...“ pozrel na otca a čakal na reakciu. „Otec, pochopil som ťa správne...?“

V Luciusových zapadnutých očiach nebol žiadny smútok, ani túžba, ale v jeho hlase nebol ani tieň pochybností.

„Samozrejme, chlapče, samozrejme. Si dobrý chlapec. Všetko si zapamätáš a urobíš to správne. Postaráš sa o ňu - ona to sama nezvládne.“

Draco mierne vydýchol, úľava podfarbená horkosťou viny. Vytiahol spod seba stiesnené nohy, posadil sa, objal si rukami kolená a počúval.

„Pamätáš si na Dominique de Chantal, však?“ Lucius sa sústredene zahľadel do synových očí - takých podobných tým jeho, ale v predchádzajúcom živote. Draco sa mykol, akoby ho udreli: áno, pamätal si Dominique de Chantal.

Ba čo viac: na svete nebolo iné meno, na ktoré by tak rád zabudol - navždy.