Preklady fanfiction Harryho Pottera

Len pre našu zábavu a poučenie.

Ruže pre Malfoyovcov

Kapitola 17. Môj malý lord

Ruže pre Malfoyovcov
Vložené: Jimmi - 16.06. 2024 Téma: Ruže pre Malfoyovcov
Jimmi nám napísal:

Ruže pre Malfoyovcov

preklad:   Jimmi

Розы для Малфоев  od alekto

Zhrnutie: Bez ohľadu na to, aká čistá je naša krv... Bez ohľadu na to, na čej strane bojujeme... Bez ohľadu na to, kto zvíťazil...

Jedno máme všetci spoločné: pochádzame z minulosti. Minulosť je nemenná. Minulosť je našou súčasťou. Minulosť z nás urobila to, čím sme..

Pozor, nie je možné otvoriť v novom okne, musíte sa vrátiť späť.

Kapitola 17. Môj malý lord

Je to len melanchólia, ktorá mi stláča hruď,

Sú to len listy papiera dohorievajúce v ohni,

To hlavné tečie medzi riadkami ako rtuť,

Pretože to hlavné – to hlavné je...

Laura Bocharová „ Romanca Luciusa Malfoya“

 

De Chantal...

Dracovi sa veľmi páčilo jej priezvisko rovnako ako jej krstné meno - Dominique.

Starších z oboch strán rodiny fascinovala kombinácia ich mien: Draco a Dominique. Krásne dievča s krásnym menom bolo vernou priateľkou z detstva: tajomstvá, ktoré si navzájom prezrádzali, neplechy, ktoré spoločne robili, chvastanie sa a vzájomná pomoc.

V ktorom okamihu sa detská radosť v jej očiach zmenila na pretrvávajúcu túžbu? V to isté leto, keď sa štrnásťročný Draco stal mužom. Áno – samému sebe jeho vtedajšie ja teraz pripadalo smiešne, ale nemohol to poprieť: zmenil sa. V očiach mal niečo nové: ako poľovnícky pes po prvom súboji so šelmou. Naďalej sa mu dívala na ústa, očarená každým slovom, ale v jej vlastnom pohľade sa objavil lovecký tieň. Nikto nemohol za to, že sa ich cesta blížila k rázcestiu, ktoré ich neodvolateľne rozdelilo.

Bola jeho najlepšou priateľkou, odkedy boli ešte v plienkach - Draco bol jej jediným priateľom. On trávil jeseň, zimu a jar na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej - ona chodila do školy raz ročne na externé skúšky. V jej škole, jednej z najlepších na juhozápade Francúzska, sa mágia nevyučovala. Hoci rodina de Chantal bola rovnako čistokrvná ako Malfoyovci, Dominique nebola čarodejníčka. Nemohla sa rovnať Dracovi - bez ohľadu na to, koľko bezsenných nocí sa snažila k svojmu menu priradiť jeho priezvisko, nič na svete by nezmenilo jej osud. Súčasne s týmto uvedomením jej náklonnosť k mladému Malfoyovi prerástla do bolestnej závislosti. Nasledovala ho ako tieň, keď Malfoyovci navštívili zámok Eglantier, písala mu do školy - už len z toho jej behali zimomriavky po chrbte: písať na Rokfort znamenalo dotýkať sa mágie... dotýkať sa jeho.

Draco sa v to leto nestaral o starosti svojej priateľky, tešil sa na nový školský rok a na to, ako sa prispôsobí svojmu novému postaveniu. Bol príliš zaujatý vlastnými starosťami, než aby ju vnímal ako zrkadlo, ktoré ľahko odrážalo Draca Malfoya ako Chlapca, ktorý sa stal ešte väčším frajerom. Byť s ňou bolo ľahké: Dominique bola vďačná poslucháčka - obdivujúca, tichá a lojálna. Nebolo to ťažké, keď sa celý jej svet sústredil na Draca. A v jej duši žila krehká nádej napriek logike: logika bola pre ňu a jej lásku čosi cudzie a chladné, nepodstatné. A že je to láska, vedela dávno predtým, ako si Malfoy myslel, že to rozpoznal. Dominique sa už dávno naučila usmievať, keď v jej duši - nie mačky škriabali, ale vlci vyli na nedosiahnuteľne krásny mesiac. Nikto teda nečakal, že to milé poslušné dievča urobí krok, aký urobila koncom leta deväťdesiateho štvrtého.

Draco si dobre pamätal, ako si ho otec zavolal do pracovne a povedal mu, čo sa stalo: stroho, bez emócií, sledujúc jeho reakciu. Draco ostal ako skamenený: tá hlúpa ruža bola osudnou -  predtým, ako odišiel, prechádzal sa s Dominique po malebných horských chodníčkoch, ukradol pre ňu ružu z cudzej záhrady, prešmykol sa cez slabé bezpečnostné kúzla. Tej ruži sa podarilo vyrásť ďaleko od ostatných, zasadených v úhľadných trsoch v zadnej časti záhrady, a žiarila bledožltou farbou medzi jarabinovými kríkmi, bezstarostne sa pred nimi vystatovala. Dominique zalapala po dychu, keď tú krásu zbadala, a zastala s očami doširoka otvorenými od obdivu - a Draco neodolal. O päť minút neskôr si pred priateľkou kľakol na jedno koleno, v zuboch držal ružu a vystretými rukami Dominique začal pateticky a šepkajúco recitovať Verlaina - ruža mu v ústach prekážala. Dominique zastala, nespúšťala z neho svoje zelené oči - ich nezvyčajný odtieň bol rodinným pokladom De Chantalovcov, nič viac, nič menej - a zrazu si zakryla tvár rukami.

Ako mohol Draco vedieť, že jeho žart uzavrel kruh zúfalstva, ktorý zvieral jej srdce, a definitívne rozdelil jej život na pred a po? Bol to žart, nič viac: také to bude pre Draca navždy. Bola to milá kamarátka z detstva, ktorá zostala v minulosti. On bol čarodejník, ona bola motáčka, nehodná svojej rodiny, bez práva na ten sivooký sen, ktorý stál pred ňou a nepokojnými zubami trieštil žltú ružu. Bez akéhokoľvek práva na šťastie.

Odtiahla si ruky od tváre a žiarivo sa usmiala.

„Prepáč, na chvíľu mi ostalo nevoľno. Pôjdeme domov?“ oprela si blonďavú hlavu o jeho plece, nespúšťala z Draca trblietavé oči a zašepkala: „Ďakujem...“ Vzala si ružu, ktorú jej podával. Posledný darček.

Malfoy teraz videl ten zvláštny deň inak: jej náhle slzy, jej úsmev v reakcii na jeho smútok, jej „zbohom“ na jeho „dovidenia“. Merlin, prečo práve on? Prepadli ho zmiešané pocity: ľútosť, vina a - akosi - stiesnenosť. Nechcel o nej počuť, nechcel na ňu myslieť, nechcel o nej nič vedieť. Chcel len jedno: zabudnúť na ňu. Akoby Dominique de Chantal, „francúzska sestra“, nešťastná motáčka, ktorá na seba položila ruku - ako hanebná mukelka - v jeho živote nikdy neexistovala. Slabosť nebola vlastnosť, ktorá by u Draca Malfoya získavala sympatie. Slabosť bola nehodná rešpektu a rešpekt bol nevyhnutným atribútom spoločenského styku s rovnocenným partnerom. Prijímal ju ako rovnocennú - a ona ňou nebola, takže sa zmýlil. A chyba, ktorá sa nedala odvolať, sa jednoducho už nezopakuje. Omyl – tým sa Dominique ukázala byť a mala byť vymazaná z jeho života.

„Draco, nič nebola tvoja chyba. Pamätaj na to.“ Lucius vtedy stále považoval za potrebné uistiť sa, že psychika jeho syna nie je v ohrození.

„Ja viem, otec. Žiadne sľuby, žiadne sľuby, nič prehnané - to vieš,“ odpovedal Draco pokojne a neodvrátil zrak. „Dúfam, že bude v poriadku?“

„Ach áno, je mimo nebezpečenstva,“ ubezpečil ho Lucius a mávol rukou. „Severus bol veľkou pomocou - bez neho by to bolo ťažšie. Veď vieš, tie jeho špeciálne elixíry...,“ otec nedopovedal, ale ani to nepotreboval. Dracovi stačilo, že Dominique žije - nepotreboval detaily.

Chéri. Volala ho chéri - v listoch. Nežné priateľstvo zhorelo spolu so stohom pergamenov zo zásuvky komody: v tej istej zásuvke - ironicky! - sa teraz nachádzali listy od Grangerovej...

„Spomínaš si.“ Lucius sa rozhodol, že času na osvieženie pamäti mal viac než dosť.

Draco mlčal. Nemusel byť legilimantikom - stačilo nebyť hlupákom -, aby uhádol, na čo jeho otec narážal. Ale aj bez toho, aby bol hlupák, sa Draco nemohol - nechcel - prinútiť uveriť tomu, čo sa chystal počuť. Lucius si vzdychol - už to zrejme nedokázal urobiť neslyšne: sipot v pľúcach mu sťažoval skrývanie vzrušenia. Na toto stretnutie však zhromaždil fragmenty svojej osobnosti a sila jeho ducha ho držala dobre pohromade... Až na to chrčanie.

„Nevieš, že... som s Blanche udržiaval kontakt,“ pokračoval po odmlke a pozrel na Draca, „prostredníctvom korešpondencie, ale... jednu návštevu bolo treba uskutočniť - nie tak dávno.“

Draco prehltol, chápajúc, čo počul. Otec navštívil de Chantalovcov vo Francúzsku? Videl... ju - Dominique? Čo sa z nej stalo...? Ako prijali Luciusa? Prečo si vôbec myslel, že by to mala byť ona?

„Prečo?“ tá otázka mu práve vyšla z úst.

Lucius mlčal, opieral si špicatú bradu o prepletené prsty a spod spustených viečok hľadel na syna takmer rovnako ako predtým.

„Pochop, Draco,“ jeho hlas vystrelil, ale intonácia bola rovnaká, „de Chantalovci sú veľmi prosperujúca rodina. V skutočnosti sú bezúhonní. Chápeš, čo to znamená, však?“

Draco neochotne prikývol - z dlhoročného zvyku povinne poslúchať otca. Povinne - od slova vina. Ale nepovedal mu vtedy Lucius, že on, Draco, za nič nemôže?

„To dievča, Dominique...“ Lucius sa rozkašľal, zatriasol celým telom a dlaňou si zakryl ústa. Draco vyskočil a hlúpo zastal, nevedel, čo má robiť, aby pomohol, a vnútorne sa otriasol odporom k sebe samému - bezmocnému. Prsteň možno dokázal dodať väzenskej cele ilúziu útulnosti, ale nebolo v jeho silách dodať silu umierajúcemu. Lucius sa nadýchol a pokračoval: „Takže, Dominique... Nič sa pre ňu nezmenilo, vieš?“ V jeho hlase bolo cítiť chladné ohromenie.

Draco sa pozrel na otca a naklonil hlavu k jeho plecu. Nič sa nezmenilo. Veril, že možno - áno. V tej zdanlivo pokojnej duši zúrili takéto búrky – tie neprejdú bez stopy: nie sú to letné prehánky. Ľahko pripustil, že okrem Draca Malfoya pre Dominique de Chantal niet a nebude boha.

Lucius pokračoval - už silnejším hlasom, čím Draca prinútil k ostražitosti:

„De Chantalovcom sa podarilo zostať absolútne, nepopierateľne, bezúhonne čistými a o ich vernosti sa nikdy nepochybovalo. Úžasné. Hoci... Neočakával som, že by aurori dôkladne preverovali ich spojenia.“ Úškrn v otcovom hlase Draca zrazu pobavil: ani keď tu sedel, takmer zničený, nestratil opovrhnutie voči ‘prašivým čoklom‚‘ ako nazýval aurorov, bez ohľadu na čistotu každého z nich. Ohľadom de Chantalovcov však mal pravdepodobne pravdu. S takým nešťastím v rodine, ako že bola jediná dcéra moták, sa nemohli dať vtiahnuť do neľútostného boja o právo len čistokrvných na miesto na slnku. Dominique nevedomky poslúžila rodine ako záruka bezpečnosti - pre prípad, že by aurori vôbec mali chuť preveriť Malfoyovcov cez európske vetvy rodokmeňa. „Takže, chlapče môj, za daných okolností je pre teba Dominique de Chantal najlepšou voľbou,“ dokončil Lucius mäkko, zaklonil hlavu a sledoval Draca polozavretými očami. Očakával protesty a otázky, ale Draco povedal niečo iné.

„Otec. Vieš, ako som vôbec vedel, čo je to za prsteň a čo s ním mám robiť?“

Lucius mlčky pokrútil hlavou a čakal na pokračovanie.

„Grangerová, otec, Hermiona Grangerová - pamätáš si na ňu?“ Draco napäto prevŕtal otca očami. „Ona... mi priniesla Snapeov portrét. V dome už žiadny nezostal, vieš. Dočerta, najprv sa so mnou ani nechcel rozprávať.“ Odpor mu rozožral hlas ako hrdza a Draco sa zarazil.

Lucius si pozorne prezrel synovu tvár a ticho sa spýtal: „A čo bolo dôvodom, prečo Severus nakoniec prehovoril, Draco?“

Ten sa uškrnul, ale spamätal sa a vzdorovito zamrmlal: „Kvôli nej sa rozrozprával. Začal mať obavy, keď videl, že chodí do domu.“ Draco sa uškrnul a vyhol sa pohľadu na otca. „Akoby mala radšej ďalej utierať prach na Grimmauldovom námestí...“ zahryzol si do jazyka, ale otcovi to už došlo a venoval Dracovi prenikavý pohľad.

„Ach, aké krásne detaily,“ doterajšia zamatová intonácia v chrapľavom pološeptote znela strašidelne. „To sa Severus o ne podelil s tebou?“

„N-nie,“ povedal Draco neochotne a preklínal svoj dlhý jazyk - nikdy z neho nebude dobrý diplomat. Ak sa mu ešte podarilo Snapovi odvrknúť, otcove schopnosti boli nedosiahnuteľné. Lucius slabo prikývol - akoby na vlastné dohady - a očakávane zdvihol obočie. „No dobre, dobre: my... trochu komunikujeme.“ Draco si utrel dlane o nohavice a preplietol si prsty.

„So slečnou Grangerovou,“ povedal Lucius súhlasne, „predpokladám, že je to stále slečna?“

„Áno.“

„No čo už,“ Lucius si znova povzdychol, „na to je mladosť... pobaviť sa. Ale aj tak. Mm-hmm. Exotické. Ale pochybujem, že máš teraz na výber, chlapče,“ vzdychol si ešte raz - dôrazne smutne.

Draco zaťal zuby, ale nestihol mu nič vrátiť. Čo mu vlastne mal povedať?

„Oci, k narodeninám mi kúpila psa, super, však?“

„Ale vráťme sa k veci,“ otcov hlas sa stal drsným a zabrnkal mu na napäté nervy. „Musíš ísť do Francúzska a oženiť sa s Dominique de Chantal. Pri mojej poslednej návšteve som všetko prediskutoval s Blanche a Philibertom a oni sú ochotní a pripravení. O Dominique som ti už povedal. Stále si métou jej snov, čo vo všeobecnosti nie je prekvapujúce.“

Pointa otázky, ktorá bola dovtedy pozastavená, bola jasná ako kladivko sudcu a znamenala koniec prípadu. Rozsudok bol vynesený, zostávalo ho len vykonať - vlastnými rukami. Draco bol zrazu unavený - až sa mu zatmelo pred očami. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol a vydýchol - hmla sa rozplynula. Nešlo o to, že by sa kvôli Grangerovej postavil proti otcovým plánom - o tejto možnosti v zásade neuvažoval.

Cítil sa s ňou dobre. Ona zahnala tú pekelnú samotu, v ktorej sa utápal. Vnášala do jeho života radosť, spestrovala a obohacovala ho. Koniec koncov, dokázala niekoľko zázrakov: vrátila mu Narcissu a Snapea. Draco nepochybne cítil vďačnosť a... náklonnosť k svojej nečakanej priateľke. Ale - spojenie na zvyšok života? O tom nepremýšľal. Vôbec o tom nerozmýšľal - preňho samého sa to jednoducho stalo. Za posledný rok si Draco príliš zvykol jednoducho prežívať zo dňa na deň, bez plánovania dopredu, a bál sa premýšľať o budúcnosti, radšej sa nechal unášať prúdom. Krátke zasnúbenie s Astóriou nemalo čas ovplyvniť jeho myseľ, rozbúrenú celkom... inými vecami. Po vojne sa Astória šťastne vydala za vyhýbavého Zabiniho a ten ju odviezol do Francúzska – bola ona vari koncom sveta? Tak prečo sa nevrátiť do vlasti svojich predkov, raz už utiekol z Británie ako potkan z lode...

Z oslneného zamyslenia ho vytrhol škrípavý zvuk - Lucius mal ďalší záchvat kašľa. Draco mlčky zavrel oči a po chvíli podal otcovi veľký pohár vody. Ten prikývol a lačne ho vypil jedným dúškom.

„Ver mi, synku, toto je pre teba tá najlepšia možnosť. Vo Francúzsku budeš v bezpečí... Dominique ti dá deti - normálne deti. Budeš mať krásne deti,“ Lucius zasnívane zavrel oči, „ktoré nebudú opakovať naše chyby. Možno im nebude vyčítané naše rodinné meno.“ Kútik úst mu zacukal smerom nadol a zmĺkol.

„A čo ja, otec? A čo ja?“ vyletelo z Draca.

Lucius prekvapene pozrel na syna.

„Chlapče môj, je čas začať myslieť na dôležitejšie veci,“ mierne sklamanie v jeho hlase vyvolalo na Dracových bledých lícach svetlé škvrny, „na zachovanie a pokračovanie rodu. Si povinný pre to urobiť všetko, Draco. Teraz si to už len ty a nikto iný.“

S každým slovom akoby na Dracových pleciach pribúdala ťarcha.

„Mám domáce väzenie, otec...“

„Počul som niečo o amnestii, Draco,“ Luciusov hlas znel unavene úľavou, „niečo mi hovorí, že ti to zmení život k lepšiemu.“ A na nemú otázku v synových očiach dodal: „Obaja vieme, Draco, že sa už nemám na čo tešiť. Vzhľadom na okolnosti je to naposledy, čo sa stretávame. Tento rok už asi neprežijem - čo už hovoriť o troch... Takže by sa dalo povedať, že toto je moje posledné želanie.“

Draco stuhol a hľadel na otcove ruky visiace z kolien: polámané nechty, popraskaná koža, prsty s vyčnievajúcimi kĺbmi. Mal pocit, že keby z nich spustil oči, vesmír by sa skončil. Otec vyslovil jeho vlastné myšlienky, ale kým ich nevyjadril slovami, mohol ich strčiť do vzdialeného kúta, odvrátiť sa a predstierať neznalosť. Od slov, ktoré nemilosrdne vypúšťal rodný hlas s príšernými cudzími chripotom, sa nedalo odvrátiť. A ako dlho mohol utekať a skrývať sa, bol šialene unavený. Klamať sám seba bolo to posledné, čo chcel robiť, a predsa to robil posledný rok.

Otec mu pripomenul niečo dôležité - možno to najdôležitejšie, na čo sám zrejme zabudol: bol Malfoy. Lord Malfoy mladší. A odteraz bol zodpovedný kohorte slávnych predkov, ktorým otec doslova odchádzal pred očami. Nikdy sa zaňho nesmie hanbiť - ani na tomto, ani na inom svete - a Draco to nedopustí. Pokrčené plecia sa mu narovnali a do očí sa mu tisli slzy, no Draco sa na otca pokojne pozrel. Lucius, ktorý napäto čakal, ako - a kedy - sa synov vnútorný boj skončí, vydýchol a poďakoval Merlinovi, keď sa stretol s jeho pohľadom. Dokázal to, zvládol to. Lepšie ako Lucius, hoci - Merlin mu bol svedkom - ten vždy konal v najlepšom záujme svojej rodiny. Dokonca aj osudové chyby, za ktoré sa preklínal toľkokrát, koľko bolo hviezd na letnej oblohe, nie menej, boli výsledkom zúfalých pokusov zachrániť to jediné, čo stálo za záchranu: Narcissu a Draca. Ako sa ukázalo, na ničom na svete nezáležalo, okrem jeho ženy - ktorej už nebolo súdené, aby ju videl - a jeho jediného chlapca, ktorého videl naposledy.

Lucius ticho zastonal - a Draco to nemohol vydržať. Vrhol sa k otcovi, objal jeho kostnaté kolená, pritúlil sa, ako len mohol, a zavyl, tlmiac svoj žiaľ v žalostných handrách. Nikdy tak neplakal - ani ako chlapec, ani v škole, ani na wiltshirských lúkach. Nikdy sa s otcom nelúčil - navždy.

Sviečky horeli už niekoľko hodín a ani v najmenšom sa neroztopili. Ilúzia, všetko zahalené ilúziou. Až na teplo v jeho ľavej ruke. Draco sa zachvel a pozrel na prsteň, modrý kameň rovnomerne blikal, neúprosná pripomienka, že čas sa kráti. Grangerovej poznámky mu to napovedali: prsteň ho varoval dopredu, takže mu zostávalo pol hodiny. Mizerných tridsať minút na to, aby sa rozhodol, ako bude žiť svoj život. Otcova ruka ho láskavo pohladila po vlasoch. Draco ju zachytil a pritisol si drsné prsty k perám, ktoré pokryl bozkami.

„No, no, no, upokoj sa, maličký,“ zašepkal Lucius, „polož otázky, ktoré ti zostávajú.“

Draco sa pozrel do sivých očí - na rozdiel od všeobecného presvedčenia neboli chladné, nie pri ňom: vyžarovala z nich takmer hmatateľná láska a on mal chuť naliať ju do fľaštičky a pevne potrieť zátku. Aby ju mal navždy pri sebe, aby mu zohrievala dušu v tých čiernych chvíľach, keď sa mu nechcelo žiť.

„Otec. Keď si tu bol prvýkrát. Tu, stretol si mamu? No, s pomocou prsteňa.“

Lucius sa vážne pozrel na syna, ale na perách sa mu zračil ľahký úsmev.

„Nie.“

„Nie?“ Draco tomu neveril. „Kto to teda bol?“

„Severus Snape.“

Draco prehltol zbytočné otázky a vyrovnal sa s údivom.

Jeho otec pokračoval: „Narcissu som dokázal ochrániť sám, ale teba... mohol - a chcel - ma potrestať prostredníctvom teba, takže som musel urobiť všetko, čo bolo v mojich silách, aby som ťa udržal v čo najväčšom bezpečí.“ Lucius zovrel prsty na Dracovom zápästí. „Keby som mohol, poslal by som ťa vtedy do Európy, ale žiaľ, bolo už neskoro. A Severus mi niečo dlhoval. Neodmietol to.“

Draco sa mimovoľne usmial: polovica magickej Británie a časť Európy jeho otcovi niečo dlhovala... Aj to sa bude musieť naučiť, ale zatiaľ dlhoval len sebe.

„Ďakujem, oci,“ zašepkal, jemne sa dotkol Luciusovej tváre, končekmi prstov ho pohladil po zarastenom líci, zahľadel sa do jeho vlastných čŕt a snažil sa zapamätať si každú vrásku. „Nebudeš sa za mňa hanbiť.“

„Viem, že sa nebudem, Draco. Postaraj sa o Narcissu.“ Po otcovej tvári prebehlo šklbnutie. „Nezabudni, že budem vždy s tebou,“ Lucius sa mu pozrel do očí a s úsmevom dodal: „Môj malý lord.“

Fialková farba vyprchala zo stien v rozmazanom akvarele, koberec sa rozplynul, odhaľujúc stvrdnuté kamene podlahy, sviečky sa rozplynuli vo vzduchu, poslúchajúc mocné vlny mágie vychádzajúce z modrého kameňa. Draco na chvíľu stratil vedomie a posledné, čo videl, bol ten istý obraz, ktorý videl pred niekoľkými hodinami, keď sa tu objavil: ponurá, studená diera a zhrbená postava na podlahe pri posteli. A dlhé - stále blond - vlasy dotýkajúce sa podlahy. Zaprisahal sa, že si nechá narásť vlastné - nehľadiac na to, že sa o ne nerád staral. Bolo načase naučiť sa milovať to, čo po nutné milovať - a on sa to naučí.

Môj malý lord...

 

 

19994 (?x3)

Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.
Ďakujem
Pre automatický komentár sa musíte prihlásiť.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Edit - 16.06. 2024
|
Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: margareta - 16.06. 2024
|
Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

Kapitola 17. Môj malý lord (Hodnotenie: 1)
Od: kakostka - 16.06. 2024
|
No nazdar. Trochu se minulevilo, ze Dominique neni rozsapana jako cvicna figurina, ale zda se, ze ji Draco vymeni za Mione mrknutim oka. Jak kdyz k Hermione nic neciti... Malfoy, co to delas? Copak Lucius nevidi, ze Grangerova je pro nej lepsi partie? Draco, Draco...
No, uvidime co bude dal. Prekvapili oba, svymi city, ale povrchni jsou stale. Jimmi, dekuju
Kapitola 17. Môj malý lord (Hodnotenie: 1)
Od: Jimmi - 16.06. 2024
| |
Presne moja reakcia. Prekvapila ma aj tá motáčka, to som ešte nevidela. Draco je asi Draco, určite to nie je zamilovaný blázon, je príliš obitý životom, slizolinčan... asi si len dobre užíva. Veď uvidíme. Díky.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Folwarczna - 16.06. 2024
| |
Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: ivy - 16.06. 2024
|
Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: Radka - 16.06. 2024
|
Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: barca666 - 16.06. 2024
| |
Omlouvám se, že nemám víc času, o to víc si vážím vašeho, který jste tomu věnovali.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: marodaro - 16.06. 2024
|
Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: luisakralickova - 16.06. 2024
| |
Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Kapitola 17. Môj malý lord (Hodnotenie: 1)
Od: Yuki - 17.06. 2024
| |
Hodně bolestná a hořká kapitola... :)
Ale svět nemůže být jen růžový.
Děkuju

Kapitola 17. Môj malý lord (Hodnotenie: 1)
Od: Jacomo - 17.06. 2024
| |
Aj aj, nějak se nám to zamotalo :-( Lucius fakt ví, kdy vstoupit na scénu. Ta zápletka s Dominique je dost nečekaná, nevím, jestli nebude Draco cítit vůči ní dluh... Nedokážu odhadnout, kam tohle povede.
Veliké díky za překlad, Jimmi.

Kapitola 17. Môj malý lord (Hodnotenie: 1)
Od: Lupina - 17.06. 2024
|
Dominiku měl rád, Hermionu taky, takže co těď. Jak se rozhodne? Splní otci poslední přání, nebo si uvědomí, že Hermiona je ta pravá? Uvidíme, je to hodně zajímavé. Lucius chce pro rodinu to nejlepší, ale i Hermiona by přece mohla změnit pověst Malfoyů.
Díky za kapitolu, Jimmi.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: lucky - 17.06. 2024
|
Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

Kapitola 17. Môj malý lord (Hodnotenie: 1)
Od: denice - 17.06. 2024
|
Lucius tedy ví, kdy a jak vstoupit na scénu. A dokáže v okamžiku Draca ovlivnit, i když je pravda, že Draco o společné budoucnosti s Hermionou vůbec neuvažoval. On vlastně pořád žije ze dne na den, ale to už končí. Bude si muset vybrat, ačkoli to vypadá, že už si zvolil...
Díky.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: petty002 - 17.06. 2024
| |
Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.

AK. Automatické poďakovanie za preklad (Hodnotenie: 1)
Od: maria - 20.06. 2024
|
Alespoň takto děkuji všem, kteří se na tomto překladu podíleli a umožnili mi tak příjemně strávit čas. Tímto dávám najevo, že povídku čtu a těším se na pokračování.