Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 19. Za zrkadlom.

Som tichý školák, môj osud je ťažký.

Povedz mi, kto si, a ja ťa zachránim.

Som dobré levíča medzi veľkými zmijami,

Som Harry Potter, tvoj najlepší priateľ.

Laura Beaucharová. „Harry Potter“

„Nečakal si na mňa, však?“ láskyplne zašepkala Hermiona sove, keď vošla do spálne a zavrela dvere.

Sova si - mohla by prisahať – odfrkla a s ťažkým mávnutím krídel sa usadila na operadle kresla. Hermiona zalomila rukami:

„To ma mrzí: tvoj pán ma v týchto dňoch listami nerozmaznával. A máme oslavu, chápeš?“ vysvetľovala tichým hlasom vtákovi, keď neposlušnými prstami odväzovala lístok. „Teddy...“ sprisahanecky sa zasmiala a láskyplne pozrela na Horácia. Ten zachoval dôstojné ticho.

Dvere sa otvorili a Hermiona upustila pergamen. So zašepkanou nadávkou ho zdvihla a zastrčila si ruku za chrbát. Sova preletela k okennému parapetu, usadila sa tam a vydala mierne počuteľné, ale rozhorčené húkanie. Na Malfoy Manor zjavne nebolo zvykom vtrhnúť dnu bez zaklopania. Ginny stála na prahu, líca mala začervenané a v očiach sa jej blýskalo.

„Tak vraj mukel,“ povedala a zavrela za sebou dvere. „Ako dlho muklovia používajú soviu poštu?“

„Ehm... Gin, prepáč, ja som len...“

„Nie, zlatko, ty nie si 'len', ty si veľmi plná tajomstiev,“ odvetila Ginny. „Necháp ma zle, trápim sa, keď niečomu nerozumiem, a toto je presne ten prípad.“ Pristúpila k mlčiacej Hermione a chytila ju za ruku. „Hermiona, čo sa deje? Prečo pred nami takto skrývaš svojho princa?“

Hermiona si odkašľala, mierne sa začervenala a jemne uvoľnila ruku z kamarátkiných dlaní.

„Gin... vieš,“ stála pri okne chrbtom ku Ginny a v prstoch krčila dlho trpiaci pergamen, „vieš, ja nie som... Nie som si istá, či je to vážne, takže - či to stojí za to...“

„Ale prečo?“ Ginny ju objala okolo pliec a otočila ju. „Komu neveríš - jemu alebo sebe...?“

Hermiona sa neochotne pozrela do Ginniných očí, ktoré horeli obavami a súcitom, a nedokázala nájsť odpoveď, len pokrútila hlavou a prehltla slzy. Horácio sa pohol a tichúčko zahúkal, čím pripomenul seba samého. Ginny sa naňho pozorne pozrela a potom presunula pohľad na Hermionu.

„No... naozaj to nie je Malfoyova sova, však?...“

Hermiona pokrútila hlavou.

„Je to len tým... To len jej majiteľ... bol tiež slizolinčanom.“ Vážne uvažovala, koľkým klamstvám ešte jej kamarátka uverí. Jej šiesty zmysel hystericky kričal: „Nie!“

„No...“ Ginny zvraštila čelo a hľadala vhodnú útechu pre takú pohromu, akou je vzťah so slizolinčanom. „Koniec koncov, nie všetci slizolinčania boli smrťožrúti... „ pochybovačne pozrela na Hermionu.

„Samozrejme, že nie všetci,“ prikývla, vložila do hlasu maximálnu presvedčivosť, a trpko v duchu dokončila pre seba: Ale ja som si vybrala toho, kto bol..., pričom si v tvári zachovala neutrálny výraz.

„Mali v móde čierne sovy? Pozéri,“ odfrkla si Ginny a Hermiona si s úľavou vydýchla: nebezpečenstvo pominulo.... Na dnes. Nemala však silu myslieť na zajtrajšok.

Hermiona objala Ginny vo dverách, prekrížila si prsty a prisľúbila, že ju predstaví svojmu priateľovi - po svadbe, samozrejme, drahá, už teraz máš dosť práce - a modlila sa k Merlinovi, aby niekto novomanželom daroval cestu okolo sveta. S dátumom odchodu deň po svadbe.

Keď sa na druhý deň zjavila vo Wiltshire v čase určenom v liste, takmer sa necítila ako dievča na telefón...

Iróniou osudu, alebo možno zachytávajúc vlny vyžarujúce z ich duší, sa bez toho, aby sa dohodli, jednoducho vydali na potulky lesom v nádeji, že natrafia na starú známu jelenicu. Keď namiesto toho našli kukučku, Hermiona začala Malfoyovi rozprávať o muklovskej povere pýtať sa kukučky, koľko rokov im zostáva do konca života. Neveriacky pokrútil hlavou a ona sa na jeho nechápavom výraze nekontrolovateľne zasmiala. Nakoniec predstieral, že ho jej posmešky urazili, a Hermiona sa musela dlho a rada ospravedlňovať...

A potom znova. A znova.

Potom si naňho ľahla, hrala sa s potetovaným drakom a - ani si neuvedomovala ako - povedala Malfoyovi o včerajšom incidente.

„Vieš si predstaviť, aký je Horácio rozumný?“ hovorila hrdo, akoby sovu sama vychovala a vycvičila.

„Áno, je skvelý,“ Draco sa natiahol, - a tá Waynová.... Aký malý svet,“ vzdychol si a zdvihol sa na lakte. „Merlin, ako mi pila krv na Rokforte - ako si pamätám...“ Malfoy sa mierne zachvel. „Nie, je lepšie na to nespomínať.“

Opatrne, aby netlačil na Hermionu, sa otočil a pritiahol si ju na hruď, zľahka ju pobozkal na horúce líca.

„Budeš tou najkrajšou družičkou, Grangerová,“ láskyplne sa na ňu pozrel spod spustených mihalníc. „Určite budeš krajšia ako nevesta...“

„Malfoy!“ - pokus o rozhorčenie sa premenil na šťastný úsmev a Hermiona si skryla tvár do jeho hrude, pričom na temene hlavy cítila dotyk netrpezlivých pier.

„Najkrajšia,“ vydýchol Draco a znova sa prevrátil, tentoraz na ňu.

A slová zmizli v šume stromov, unášané dusným vánkom, ako jednodňové motýle.

Hermiona odišla z Wiltshire dlho pred zotmením: do svadby zostával týždeň, no zdalo sa jej, že je to práca na celý mesiac.

Draco sedel pri krbe a neprítomne hľadel pred seba: rád udržiaval oheň v každom ročnom období, najmä preto, že v dome bolo vždy chladno.

Narcissa, keď vypila kávu, sa vyhovorila na migrénu a išla do svojej izby skôr. Malfoy nečakal hostí, ale neprekvapil ho ten, kto vstúpil do obývačky z náhle praskajúceho a zeleného plameňa. Nenápadne naňho čakal od toho dňa v londýnskej uličke a chladne hodnotil schopnosti Potterovho mozgu, vycvičeného prácou u aurorov. A teraz, pri pohľade na svojho očakávaného hosťa, ktorý si z rukáva striasal popol, si priznal, že ich precenil: očakával, že Potter mu otrávi nie príliš šťastný týždeň niekde v polovici... Hoci, kto vie: možno mal dosť práce so... svadbou, záchranou sveta či štvrťročnou správou - nikdy neviete, čo musí hrdina urobiť.

„Potter?“ Keby ho Harry nepoznal toľko rokov, považoval by jeho údiv za úprimný. „Prečo tak... v aurorskom štýle? Bál si sa, že ti neotvorím?“

Malfoy nielenže nevstal, aby mu vyšiel v ústrety, ale ešte ležérnejšie sa roztiahol v kresle. Harryho však uvoľnená poloha neoklamala: Malfoy sa napol.

Cíti problém... postrehol Harry škodoradostne a nahlas odzdravil Dracovou intonáciou:

„Malfoy.“

Ten sa s očakávaním bez slova pozrel na Harryho.

„Máš priateľa?“ Harry kývol na Oscara: šteňa sedelo pri Malfoyových nohách, čo najbližšie k svojmu majiteľovi, no na rozdiel od neho neskrývalo svoju ostražitosť.

„Je to zakázané?“ Malfoy posmešne zdvihol obočie. „Prečítaš mi nové nariadenie?“

Harry zaťal zuby a zovrel ruku, ktorou siahal po prútiku, do päste. Malfoy si všimol jeho pohyb a dravo prižmúril oči.

„Na neozbrojeného človeka? To nie je v chrabromilskom štýle, Potter,“ mľaskol jazykom a pokrútil hlavou, načahujúc sa po cigarety.

Harry sledoval, ako si pokojne zapálil cigaretu a v hlave mu začalo búšiť a oči sa mu rozmazávali červenou farbou. A on ešte pochyboval...? Akýže to, dodraka, príbuzný? Skôr bolo zaujímavé, čí to bol nápad so všehodžúsom? Jeho alebo jej? No, aspoň nie je narkomanka... preletela mu hlavou šialená myšlienka.

„Ponúkneš ma kávou, baby?“

Malfoy na chvíľu stuhol, zavrel oči, vzdychol a luskol prstami.

„Toby, dve kávy... A koňak z pracovne.“

Harry vydýchol a bez toho, aby si vypýtal povolenie, si sadol do kresla.

Kým škriatok za stolom nalieval kávu a brandy, Harry hľadel na Malfoya a premýšľal, čo na ňom Hermiona vidí. Vychudnutý, bielovlasý, celý strhaný, ako túlavá mačka. A jeho oči boli hladné - ale bolo v nich čosi tvrdé, kvôli čomu ho už bolo ťažké nazvať chlapcom. A ešte jedna vec: záhuba na samom dne týchto známych očí, nie tá, ktorá sa zmierila s osudom, ktorú Harry videl v očiach Hermiony, ale pochmúrna, zúfalá záhuba zvieraťa v klietke, ktoré hovorí, že sa nevzdá svojho život lacno.

„Prečo sa tak pozeráš, Potter?“ - povzdychol si Draco a povedal škriatkovi, ktorý začal otvárať novú škatuľku cigár: „Zmizni, Toby, potom to urobím sám... Ponúkni sa,“ podal Harrymu široký pohár, dva prsty naplnené tmavozlatý mok. Dokonca aj na pohľad pôsobil koňak teplý a živý.

Harry pokrútil hlavou.

„Urážaš ma, Potter,“ zatiahol Draco. „Aby si vedel: v spoločnosti sa považuje za urážku neprijať pohárik ponúkaný rukou...“

Harry ho nenechal dokončiť a vzal si brandy.

„Do pekla s tebou, Malfoy, ale nečakaj, že si pripijem na tvoje zdravie,“ povedal náhle a vypil pohár jedným dúškom.

Draco sa uškrnul a odpil si zo svojho.

„To by ma ani nenapadlo, Merlin s tebou. Ty sa staraj o svoje veci – kto takto pije brandy? - S pôžitkom vdýchol chuť, dlaňou objal dno pohára a zamrmlal: „Preboha, toto si zaslúži pozornosť...“

„Malfoy, nie som tu, aby som s tebou pil koňak, to si si uvedomil, však?“

Malfoy pomaly vrátil pohár na stôl, vzal si šálku kávy, napil sa a až potom znudene odpovedal:

„No, začni: pýtaj sa, vyhrážaj sa, straš...“ Zapálil si cigaretu, vyfúkol prúd voňavého dymu do stropu a s úsmevom sa pozrel Harrymu do očí. „Čo uznáš za vhodné... baby?“

Harrymu sa napli svaly na lícnych kostiach a povedal hlasom tlmeným zúrivosťou:

„Nechcem, aby si sa, Malfoy, mýlil v jej osamelosti a bezbrannosti. Ak zrazu máš takéto mylné predstavy.“

„Vážne si myslíš, že by som ich mohol mať? Po všetkých tých prekliatych rokoch, čo vás všetkým poznám?“ Nenávisť v odpovedi zasa spôsobila, že Malfoyov hlas zaškrípal viac ako zvyčajne.

„Neviem, čo sa ti deje v hlave, po tom, čo som videl, ale rád by som sa uistil, že si uvedomuješ, čo robíš,“ Harry pozrel na Malfoya svojimi očami, ktoré stemneli až do čiernej.

Pokojne odpovedal: „Nezabúdajme, Potter, že Grangerová nie je bezmocné dieťa,“ starostlivo zahasil cigaru a oprel sa v kresle, „a je rovnako schopná prevziať zodpovednosť za svoje činy...“

Buď podcenil Potterovo rozčúlenie, alebo sa ten naučil ovládať svoje emócie. V nasledujúcom okamihu Malfoya vytrhol z kresla a postavil ho na nohy, do krku mu vtlačil prútik. Ani Harry, ani Draco nepočuli tenké vrčanie pod ich nohami - ich uši boli rovnako naplnené krvou, kypeli zúrivosťou.

„Neviem, čo od nej chceš, Malfoy,“ zavrčal Harry a vzápätí sa opravil: „Teda viem presne, čo od nej chceš, ale nie je mi jasné, prečo od nej, ale mal by si vedieť, že ak jej ublížiš, budeš snívať o Avada...“

„Choď do prdele... auror,“ zasyčal Draco a neúspešne sa pokúšal odtiahnuť ruku, ktorá ho škrtila. „A ak budeš poslušný, poviem ti, kam si môžeš strčiť svoje...

Náhle Harry Malfoya pustil, ale ten sa v nasledujúcej sekunde už zvalil do kresla, prehol sa a lapal po dychu. Harry vykríkol, keď mu členkom prešla ostrá bolesť: Oscar sa mu zo všetkých síl driapal na nohu a chcel mu ju odhryznúť. Harry reflexívne trhol nohou a šteniatko s kňučaním odletelo ku krbu. Harry sebou trhol, ťažko dýchal, odložil prútik a vrátil sa do kresla.

„Niečo ako toto,“ roztiahol ruky, keď sa Malfoyovi podarilo vzpriamiť a zazrel na Harryho nenávistným pohľadom. „Všetko je fér - žiadna mágia... toľko k neozbrojenej osobe.“

Malfoy sa ironicky uškrnul bez toho, aby odvrátil pohľad, a zdvihol ostrú bradu.

„Potter-fešáčik,“ vydýchol nechutne naznačujúcim spôsobom, „možno zavolám svojej matke a udrieš ju tiež? Len aby bol obraz úplný. Nie som si istý, či škriatkovia...“ Draco sa opäť načiahol po cigaretu, zapálil si, zhlboka potiahol a vyfúkol Harrymu do tváre obláčik dymu.

To je ale odporná krysa, žasol Harry a prižmúril oči; bolo hlúpe použiť prútik, aby rozohnal cigaretový dym, a bolo hlúpe mávať si rukami pred nosom. Naparuje sa, akoby mohol proti mne niečo urobiť... alebo akoby nemal čo stratiť.

„Nebuď hlupák, Malfoy.“ Harry dopil kávu na jeden dúšok a mimovoľne ho prekvapilo, že je stále lahodne horúca. Škriatkovia sa očividne vyznali. „Nechcel som uraziť... psa. Vieš, čo mám na mysli,“ dodal a vstal: „A predsa to za nič na svete nechápem: prečo práve ty?“

Draco pomaly stlačil filter cigary tenkými, bledými - nie rovnakými - perami a pozorne sa zahľadel Harrymu do očí. Za rozšírenými zreničkami sa na okamih mihla temnota a Harry mimovoľne cúvol, zaháňajúc tú posadnutosť.

„Choď do pekla, Malfoy,“ povedal cez zaťaté zuby a vykročil ku krbu. Do chrbta ho udrel tichý smiech.

Malfoy sa smial a smial, až kým sa smiech nepremenil na dusivý kašeľ, náhle prerušený cinkaním pohára s koňakom, ktorý sa rozbil o krbovú rímsu. Zavládlo ticho, ktoré prerušilo len kňučanie šteniatka. Draco, akoby si zrazu spomenul, ho zobral do náručia a stíchol, zaboriac si tvár do mäkkej srsti.

Ginny a Hermiona sa dohodli, že počas večera nebudú v obývačke hovoriť o tajomnom slizolinčanovi, pretože preberali detaily veľkého dňa. Ginny si však nemohla pomôcť, aby naňho nemyslela, a cez dráždivé predstavy svadobných šiat, prsteňov a kvetov sa v nej neodbytne ozýval poplašný zvonček. Keďže bola všímavá, nemohla si nevšimnúť, že jej priateľka schudla, je nervózna a oči má stále ostražité. Okrem sobotňajších večerov...

Vtedy prichádzala domov ako víla - tichá, pokojná, oči jej jemne žiarili. V nedeľu bola Hermiona zamyslená, duchom neprítomná.... jej žiara sa vytrácala, otrávená neznámou horkosťou - v samotnej hĺbke zreničiek, ak ste sa pozreli pozorne. Ginny vedela ako - v skutočnosti, ako sa jej niekedy zdalo, poznala Hermionu o niečo lepšie ako seba. A teraz mala Ginny podozrenie, že jej rozumnú a rozumnú kamarátku niekam vezú – ako loďku na skaly, a vôbec sa jej nepáčili závery jej vlastnej intuície o konci príbehu.

Ginny si nenápadne vzdychla a dala si sľub, že sa s Hermionou po svadbe porozpráva. Merlin, už sa neviem dočkať... - určite sa na ten veľký deň tešila a očakávala ho, ale... bola unavená, sakramentsky unavená, a chcela, aby sa už všetko stalo, aby bol Harry jej manželom a ona jeho ženou, a.... Ginny nedokázala myslieť ďalej ako na a. Schopnosť žiť jeden deň za druhým sa jej vryla pod kožu, zakorenila sa jej v kostiach a rozpustila sa v krvi. Všetci sa to tak naučili - vo vojne. Či už zle, alebo dobre, nemohli to robiť inak... a ani nechceli.

Harry sa prechádzal popri pestrofarebných výkladoch, ktoré sa trblietali v súmraku. Nečudoval sa, že ho to ťahá do Rokville: chcel sa opäť cítiť súčasťou školy, znovu nadobudnúť starý pocit celistvosti, sebavedomia... hoci, úprimne povedané, už začal rozoznávať rozmanitosť poltónov medzi čiernou a bielou. Hoci, úprimne povedané, už vtedy začal rozlišovať rôzne odtiene medzi čiernou a bielou. Napríklad červenú a zelenú, uškrnul sa sám pre seba. A niekedy chcel zavrieť oči a nevidieť farby a odtiene, aby nemal podozrenie, že ak sa postavíte na stranu temnoty a vyhlásite ju za svetlo, stane sa ním, iba duša sa presunie za zrkadlo - kto vie, aký je skutočný svet? Všetko záviselo od východiskového bodu...  

Harry zaváhal, keď došiel k Trom metlám a potiahol za známu opotrebovanú rukoväť. Ukázalo sa, že krčma bola nečakane preplnená a voľný stôl sa našiel až pri schodisku. Harry si objednal ďatelinové pivo podľa starých časov a s prvým dúškom upadol do spomienok. Len pred štyrmi rokmi sa tu zrodila Dumbledorova armáda: veľmi mladá, nedôverčivá, s iskrivými očami.

Harry si spomenul, ako ho na jeho pleciach ťažila zodpovednosť, ktorá sa neskôr stala súčasťou jeho duše. A spomenul som si, ako dôvera, ktorá vznikla v ich očiach, nie hneď, ale navždy, zohriala pri srdci až k slzám.

Dlho si odpil z hrnčeka s odrezaným okrajom, nechápavo sa pozeral na stôl a v uchu začul zvonivý hlas:

„Prepáčte, môžeme sa k vám pridať? Všetky stoly sú obsadené...“

Harrymu zabehlo a rozkašľal sa tak silno, až mu pivo vytieklo z nosa.

„Ach, Merlin, prepáčte! Vystrašila som vás!“ búchala mu po chrbte malá dlaň.

Harry mávol rukami, čím naznačil, že je všetko v poriadku, a zasipel:

„Je to... Som v poriadku, len som... bol stratený v myšlienkach,“ zložil si okuliare, utrel si slzy a prinútil sa usmiať. Oči čierne ako dve olivy naňho previnilo hľadeli.

„No... keďže je všetko v poriadku, môžeme sa teda ku vám pridať? Dlhujeme vám pivo ako kompenzáciu.“ Úsmev ako slniečko rozžiaril okrúhlu tvár. „Čo myslíte?“

„Áno, samozrejme. Žiadny problém,“ prikývol Harry a výtržníčka na niekoho mávla rukou.

„Celestína! Tu som našla stôl,“ elegantne si sadla na lavičku. „Môžeme sa predstaviť? Ja som Cassidy,“ znova sa milo usmiala a mierne sa začervenala. „A myslím, že vás poznám...“

Harry sa nezmohol na odpoveď a len pokrčil plecami a zahučal. Štíhle dievča s dlhými blond vlasmi a nejasne známou tvárou pristúpilo k stolu a priateľsky sa na Harryho usmialo.

„Moja kamarátka Celestína, to ona ma sem dotiahla.“ Cassidy sa zachichotala a roztiahla ruky. „Celestína, toto je Harry, bol taký láskavý, že nás prijal.“

„Páni!“ Celestína detinsky zalapala po dychu a spľasla rukami.

„Harry Potter! Vy ste Ginnin snúbenec!“

Harry prekvapene zdvihol obočie a Celestína sa zarazila: „Nie, nie, nepoznáme sa, ale mali by sme sa stretnúť budúcu sobotu: Som pozvaná na svadbu! S Ginny spolu pracujeme,“ usmiala sa, „a včera som bola na rozlúčke so slobodou... Wow, aké nečakané!“

Harry váhavo prikývol, zahanbený Celestininým tlakom, a naznačil jej, aby si sadla.

„A tiež som študovala na Rokforte, len v Bystrohlave,“ pokračovala v štebotaní a pozerala sa na Harryho ako na vzácne zviera, „a Cass pracuje u Munga s vašou priateľkou Hermionou. „Aký je svet malý, najmä ten magický, však?“ Celestina sa striebristo zasmiala, strieľala na Harryho zvedavé pohľady a on stuhol, tráviac to, čo počul. Cass a Hermiona spolupracujú... tak získala vlasy, také jednoduché. „Ona ma sem zatiahla,“ povedala Cassidy, zjavne nebola fanúšikom pofľakovania sa po kaviarňach, čo znamená, že bola malá šanca stretnúť ju v meste... Všetko sedí, mysleli na všetko. Oni?!

No, samozrejme, že oni, Harry sa zrazu nahneval na svoju hlúposť, je čas priznať to, čo je zrejmé: Hermiona a Malfoy boli spolu z vlastnej slobodnej vôle, nikto nikoho do ničoho nenútil. A predsa bolelo srdce len pri pomyslení na to.

‚Už nie sme červení a zelení,‘ pripomenul si Harry unavene, ‚a svet nie je čiernobiely a Malfoyovo znamenie takmer úplne vybledlo... ale predtým bolo všetko také jednoduché...‘

Medzitým jeho novým priateľkám priniesli pivo – vrátane sľúbeného pohára pre Harryho, ktorý galantne zopakoval objednávku a čoskoro sa všetci traja spolu smiali pri preplnenom stole.

14377 x 3