Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 67. Slizolin vs. Chrabromil 

Prvé, čo Harry urobil po tom, ako Narcissu usadil v posteli, kde ľahko dosiahla na striedmy obed v podobe polievky, šalátu a ovocia, bolo, že sa poobzeral po Salse. Nikde ju však nenašiel, takže predpokladal, že Draco a Hermiona ešte neprišli dole.

S týmto zdôvodnením sa vrátil do Severusovho súkromného laboratória na výrobu elixírov, zavrel za sebou dvere a oprel sa o ne so skríženými rukami, kým čakal, než jeho otec prestane počítať.

Našťastie si elixír vyžadoval len trinásť miešaní proti smeru hodinových ručičiek. Vo chvíli, keď to bolo hotové, Severus odložil bronzovú miešaciu tyčinku nabok a venoval Harrymu plnú pozornosť. „Nejaký problém?“

„Neviem.“

„Ak si stále myslíš, že by tu mohol byť tvoj had, možno privolávacie kúzlo?“

Harry pokrútil hlavou. Accio mu napadlo, samozrejme, keďže ho Snape použil na Grimmauldovom námestí. Hoci sa rozhodol, že to je na Salsu trochu drsné a malo by to byť len posledné riešenie. „Nie, to nie je ono. Pred chvíľou som to nevysvetlil, ale Salsa je teraz s Hermionou. Len som si myslel, že sa tu možno zastavila s Dracom, a ak si bol zaneprázdnený varením, možno si o tom nevedel.“ Uvažoval, či to znie tak roztržito, ako sa domnieval. „Nevadí, Hermiona ju prinesie neskôr. Ale... je tu ešte niečo.“

Snape zdvihol obočie.

Harry sa zahryzol do pery. „Nebude ti vadiť, ak použijem umlčujúce kúzla? Teda, som si istý, že ich už používaš, ale, ehm, nepamätám si o nich veľa podrobností a jednoducho by som sa cítil lepšie.“

„Určite mi to nevadí.“

Harry urobil krátky úkon a preplietol tri rôzne zaklínadlá tak, ako ich cvičili v Obrane tesne predtým, ako odišiel do Londýna so Severusom, Dracom a Narcissou. Odvtedy sa, samozrejme, naučili doslova prd. Morrighanová bola očividne stále príliš deprimovaná na to, aby sa venovala skutočnému učeniu. A hoci Harry naozaj chápal, ako ju to musí mrzieť, aj jeho už dosť unavovalo, že jeho obľúbená hodina je len zbytočná práca s knihami. Aj keď Hermiona stále trvala na tom, že keď budú musieť písať eseje na skúšky z MLOKov, bude rád za všetky tie "všeobecné opakovania", ktoré robia.

„Výborne.“

Nemohol si pomôcť, ale pri spôsobe, akým Snape vyslovil tie dve slová, sa zamračil. Jednoducho zneli... akosi mimo. Nie sarkasticky, ale ...

„Čo je?“ spýtal sa Harry. „To neznie tak, že by si bol spokojný.“

Snapeovi sa trochu rozšírili nosné dierky. „No, potešujúce je aspoň to, že ma dokážeš tak ľahko prečítať. Mňa, napraveného smrťožrúta, nie menej.“

Tentoraz Harry v duchu zahnal bolesť hlavy bez väčšej námahy, hoci pocit, akoby mu mozog na chvíľu prechádzal po šmirgľovom papieri, ho trochu rozladil. „Čo myslíš tým 'aspoň'? Čo nebolo také uspokojivé? Pred niekoľkými týždňami, keď sme pracovali na elixíroch s prútikom, som tu odriekal všelijaké kúzla. Vtedy sa zdalo, že ti to nerobí žiaden problém!“

Snape sa naňho len zadíval, akoby čakal, kedy mu to docvakne. Keď Harry zmätene zdvihol plecia, muž zdvihol ruku a pomasíroval si bok nosa. „Požiadal si ma vtedy o dovolenie, Harry?“

Harry si odfrkol. „Aha, tak tvoj dnešný problém je, že som sa rozhodol byť zdvorilý? Keď si ma ešte pred chvíľou poučoval o prejavovaní synovskej úcty?“ Ha, dokonca si spomenul na správne slovo!

„Je tu s nami niekto tretí?“ spýtal sa Snape a prehnane sa rozhliadol, kým sa jeho črty opäť ustálili do vážnych línií. „To, čo som povedal, úplne vytrhávaš z kontextu. Hovoril som vtedy o tom, že ste ma pokarhali v spoločnosti; s používaním mágie to nemá nič spoločné. Harry... nemal by si sa zdráhať vyčarovať čokoľvek, čo sa ti zapáči, tu, vo svojom vlastnom dome.“

Teraz to bol Harry, kto civel. „Ja sa nezdráham. Ale toto, toto, Severus? To nie je môj domov. Je to tvoje laboratórium!“

Snape privrel oči. „Princíp však platí. Teóriu elixírov určite ovládaš dostatočne na to, aby si si uvedomil, že žiadny druh tlmiacej ochrany nemôže zasahovať do varenia, nehovoriac o správne uložených ingredienciách.“

Harry sa usmial, pretože vtedy to pochopil. Z mužovho naježeného správania to bolo zrejmé. „Chceš, aby som sa cítil ako doma. Cítim sa, jasné? Naozaj, cítim. Len som sa ťa snažil neuraziť. Chcem povedať, že som si istý, že už máš pôsobivé ochrany. Vsadím sa, že tie moje s nimi môžu len ťažko konkurovať.“

„Tak to nie je celkom pravda a ty to vieš,“ odvetil Snape. „No. Zdá sa, že každý z nás si je možno až príliš citlivý na pocity toho druhého.“

„Áno, ale kým bude len jeden z nás hovoriť po viktoriánsky, tak to zvládneme,“ zažartoval Harry a trochu sa pousmial. Uľavilo sa mu, keď videl, že sa jeho otec usmieva, len mierne. „Ale vážne, Severus. Mohol by si sa kvôli nám skúsiť uvoľniť? Myslím, že...“ Nadýchol sa a rozhodol sa pokračovať. „Myslím, že to, čo sa stalo začiatkom roka, ťa naozaj poznačilo, ale nemusíš si robiť starosti, dobre? Nevrátim sa k tomu, aby som bol úplný hajzel a odmietal sa s tebou rozprávať a podobne.“

Zdalo sa, že Snapea zrazu veľmi zaujal pult, o ktorý sa opieral. Jeho hlas, keď odpovedal, bol veľmi tichý. „Chápem, o čo ti ide. Verím, že sa cítim... No. Zjazvený nie je určite najhorší spôsob, ako to opísať.“

„Je mi to ľúto,“ povedal Harry ticho. „Nie som si istý, či som to niekedy predtým povedal správne, možno okrem parselčiny vtedy na Vianoce. Myslím, že som ti to mal povedať znova. Bol som naozajstný hlupák a ty si sa celý čas správal skvele, aj keď som sa k tebe stále správal horšie a horšie. Je mi to ľúto, jasné? Naozaj ma to mrzí a cítim sa tu ako doma. Úprimne.“

„Ďakujem, Harry.“ Stále ten istý, tichý hlas, ale v nasledujúcom okamihu Snape znel, akoby sa snažil vzdialiť od intenzívnych emócií. „Povedal si, že by mohol nastať problém?“

„Správne.“ Harry prehltol a odstrčil sa od dverí, aby urobil niekoľko krokov k otcovi. „Hm... Dúfam, že to už vieš, ale Narcissa viedla dlhé rozhovory so sochou. Zdá sa, že každý deň.“

„Aha.“ Snape vytiahol prútik a mávnutím vyčaroval dvojicu kresiel. „Áno, vedel som o jej návštevách sochy. Sadneme si?“

Harry sa s úľavou usmial a padol do najbližšieho kresla. „Dobre. Viem, že všetci hovoria, že je to len kus kameňa, ale aj tak sa nemôžem zbaviť dojmu, že je tu šanca, že... však vieš, počúva.“

Snape sa posadil a naklonil sa dopredu opretý o kolená, ruky mal zopnuté. „Socha bola celý čas pod magickým dohľadom, ale s riaditeľom sme usúdili, že bude najlepšie zdvojnásobiť toto úsilie, keď sa tu objavila Narcissa.“

„A?“

„Nepovedala nič, čo by sa zdalo byť akokoľvek podozrivé. A tá socha sa zdá byť len sochou. Rozumiem tvojim obavám, ale naozaj, Harry, neverím, že počúva.“

Harry prehltol. „Len sa mi to zdá také pravdepodobné, vieš? Asi to nechápeš. Ale v mojej hlave? Jednoducho sa mi to zdá!“

Snape naklonil hlavu mierne na stranu a dlho si Harryho prezeral. „Mám podozrenie, že to môže byť dôsledok tvojej amnézie.“

„Ako by to mohlo byť? Nepamätám si, že by som ho premenil na kameň.“

„Nevieš, že si to pamätáš,“ opravil ho Snape. „Ale nepoužili na teba Obliviate, tá spomienka stále prebýva niekde v tvojej mysli. Myslím, že na ňu možno reaguješ. Inštinktívne cítiš, že medzi Luciusom a sochou musí byť silné spojenie, pretože práve ty si z neho spravil neživý kameň. Pre nás ostatných je táto udalosť skôr akademická. Pre teba to bol intenzívny emocionálny zážitok.“

Harry sa to pokúsil premyslieť. „Nebol tam však aj Draco?“

„On to len videl. Ty si to spôsobil.“ Snape sa odmlčal. „Skôr, ako si mi raz vysvetlil, podobný rozdiel ako medzi tým, keď vieš, že tvoja krajina mala kedysi impérium, a tým, keď v hĺbke duše naozaj veríš, že Británia vládla svetu.“

„Aha,“ povedal Harry pomaly. „Teda socha pozostávajúca zo skutočného Luciusovho mŕtveho tela... to je pre vás ostatných len informácia?“

„Pre nás to takmer určite nie je reálne tak, ako pre teba.“ Severus natiahol ruku a zovrel jednu z Harryho rúk v oboch svojich. „A Harry? Socha sa neskladá z jeho mŕtveho tela, už nie. Teraz je to len mramor.“

„Aj keď som v transfigurácii taký nanič,“ posmieval sa Harry.

„To vôbec nie si.“ Nie v parselčine, zostalo nevypovedané. „A ako sa ti v tomto smere darí?“

Harry sa netváril, že nerozumie. „Aha, vlastne dobre. Naozaj dobre. So Salsou sa každý večer rozprávame celé hodiny. Zabiniho to vytáča do neba.“

„A skúsil si čarovať bez použitia tých sladkostí?“

Harry si uvoľnil ruku a posadil sa. „Ešte nie. Najprv sa snažím úplne uvoľniť v parselčine. Ako mi Draco vysvetlil, keď sa to stalo prvýkrát, ani som sa nesnažil čarovať. Len som sa vtedy náhodou rozprával so Salsou a vysvetľoval som jej, ako sa to kúzlo má vyčarovať.“

„Pochybujem, že dokážeš zopakovať udalosti, ktoré urýchlili objavenie tvojich schopností,“ povedal Snape a trochu sa zamračil.

„Nie, to viem.“ Harry pokrčil plecami. „Čo však môžem urobiť, je poriadne sa rozrozprávať a uvoľniť v parselčine. Aby som mal pocit, že som vlastne bilingválny, niečo také. Viem, že tam ešte nie som. Hm... Ale rozmýšľal som, že keď sa tam dostanem, napadlo ma, či by som nemohol použiť trochu parselčiny na svoje MLOKy. v transfigurácii? Len trochu?“

„A čo potreba skryť svoje temné schopnosti, kým nebude Voldemort porazený?“

„Preto som povedal trochu!“

„Harry.“

„Áno, áno. Ja viem.“ Harry si vzdychol. „No, aspoň si nepovedal, že by to bolo podvádzanie.“

„Používanie vlastnej mágie, nech už má akúkoľvek podobu, sa dá len ťažko označiť za podvádzanie.“ Snape sa zrazu rozosmial. „Aj keď proti podvádzaniu v každom prípade nič nenamietam. Mám námietky len proti tomu, aby ťa pri tom prichytili. Keď už sme pri tom, máš ešte nejaké otázky o Narcisse a soche?“

„Nuž, zrejme si odpočúval. Alebo... Profesor Dumbledore, a on ti podával správy? Pretože ja som tam s ňou práve bol.“

Severus prikývol. „Ja viem. S riaditeľom sme napojení na sochu, ale keď som sa oženil, považoval za najlepšie, aby som bol hlavným nositeľom kúziel ja. Uvedomil si, ešte predtým, ako sa o tom Draco zmienil, že Narcissa môže cítiť potrebu nejakej katarzie. Možno vysoký vek naozaj dáva človeku múdrosť.“

„Takže si si istý, že všetko, čo tam vonku robí, je snaha o nejaké uzavretie?“ Harry si uvedomil, že má zovreté prsty, a usilovne sa ich snažil uvoľniť. „Dnes tam išla bez toho, aby so sebou zobrala Dobbyho. Ale ten jej vraj v každom prípade poskytoval súkromie, tak prečo tá náhla potreba utajovania?“

„Určite si vieš predstaviť prečo. Vedieť, že spoločník sa rozhodol nepočúvať, je sotva to isté ako skutočná samota.“

„Áno, ale ona musí vedieť, že v každom prípade nie je skutočne sama,“ namietol Harry. „Nie je hlúpa. Som si istý, že vie, že tá socha má na sebe ukotvené počúvacie kúzla.“

„Nie je hlúpa, ale nemá dôvod myslieť si, že by sme sochu sledovali. Aj keby jej Voldemort povedal, aby ju použila ako nejaký kanál, ktorým sa dostane k Luciusovi v posmrtnom živote, a ten kanál sa môže nejako spojiť s Luciusovým portrétom, ktorý má Voldemort, Narcissa by nevedela, že sme takýmto plánom na stope." Snape sa usadil ešte o čosi viac dozadu a založil si ruky. „Naozaj, Harry, prečo by sa takáto socha vôbec dostala na pôdu Rokfortu? Temný pán, a teda aj Narcissa, musia veriť, že o potenciálnych schopnostiach sochy vôbec nevieme.“

„Voldemort. Nie Temný pán.“

Snape sa usmial, ale ten výraz vyzeral takmer hrozivý. „Aha. No, keď som bol jedným z jeho verných smrťožrútov, bolo celkom zvykom nazývať Temného pána práve tak.“

Harry opäť odohnal bolesť hlavy ako otravnú muchu. „Dobre, myslím, že to môžeš začať robiť menej, oci. Už ma to netrápi tak ako kedysi. A čo sa týka toho, prečo sem priniesť sochu, nemysleli by si, že je to práve z toho dôvodu, aby sme ju mali na očiach?”

Snape začal poklepkávať špičkami prstov o seba. „Vzhľadom na to, že Voldemort má zrejme niekde ukrytý Luciusov portrét, myslím, že musíme predpokladať, že Lucius prezradil, že ho zabil Petrificus. A keďže z Lupinových správ vieme, že Voldemort sa usiloval o procedúru kostnej drene v snahe zopakovať to, čo sa stalo tebe, myslím, že je pravdepodobné, že tuší, že tvoje schopnosti sú dosť hrozivé. Ale ak si naozaj uvedomí, že socha bola predtým samotným Luciusom, bude si myslieť, že sme ju sem priniesli pre prípad, že by sa obnovila. Čo, ak si spomínaš, bol vlastne náš hlavný dôvod, prečo sme ju sem nainštalovali.“

„Vlastne si nespomínam,“ zamrmlal Harry.

Opäť ten tenký úsmev, no tentoraz sa tváril iba súcitne. „V každom prípade, moja úvaha platí. Voldemort by neočakával, že sochu umiestnime práve sem, keby veril, že tušíme, že by mohla byť kanálom k nemu. Preto ak je moja drahá žena jeho špiónkou, neverila by, že budeme sledovať, či so sochou komunikuje.“ Snape si prestal ťukať prstami.

„Ach...“ povedal Harry pomaly. „Áno, robím unáhlené závery. Pravdepodobne kvôli tomu, čo si povedal predtým. Reagujem na to, že v hĺbke duše viem, že to bývalo jeho telo. No dobre, takže asi nevie, že ju odpočúvaš.“

„To nevie ani Draco. Pochopil by to, ako nakoniec pochopil aj ten portrét, ale radšej by som sa vyhol sporom s ním, ako je to len možné.“

„O ničom sa nezmienim,“ sľúbil Harry. „V žiadnom prípade by som to neurobil. Nemyslím si, že mu pomôže, keď sa dozvie, že jeho matka pri soche trávi toľko času.“

„Možno to raz bude považovať za dobrú vec. Na uzavretie.“ Snape sa zamračil. „Viac ako to, a myslím, že by to považoval za dôvod na znepokojenie.“

„To asi aj je, vieš.“

Snapeova vráska sa zamračila ešte výraznejšie. „Nemôžem sa jej pokúsiť zabezpečiť akúkoľvek psychiatrickú pomoc, kým Voldemort zostáva hrozbou. Nebudem riskovať tvoj život kvôli jej úsudku alebo pochybnej lojalite.“

„No... možno jej to dieťa pomôže, aby mala o čom premýšľať.“

„Ach áno, radosť radostí,“ zamrmlal Snape. „Kričiace novorodeniatko v mojich komnatách.“

„Mohlo byť aj horšie.“ Harry sa snažil znieť filozoficky. „Mohli by to byť dvojčatá.“

Snape sa pri tej vyhliadke tváril úplne zdesene.

„Myslím si však, že madam Pomfreyová by sa o tom zmienila. Každopádne, vráťme sa k jej rozhovorom. Čo presne tam každý deň celé hodiny rozpráva?“

„Hlavne ventiluje svoje emócie.“ Snape si vzdychol. „Obvinenia voči nemu a voči sebe. Naliehala naňho, aby pochopil, že nemala inú možnosť, ako sa za mňa vydať. Prosila ho, aby uveril, že Draco konal podľa najlepších slizolinských tradícií, keď si vybral svoju novú lojálnosť.“

Harry zažmurkal. „Čo prosím?“

„Pravdepodobne chcela povedať, že Draco veril, že má väčšiu šancu prežiť, ak sa stane zradcom. Neznamená to, že ona sama nevyhnutne verí v to isté.“

„Väčšinu času vlastne mlčí,“ dodal Severus. „Možno si dáva dokopy svoje myšlienky.“

„Alebo plače. Zaregistrovali by to načúvacie kúzla?“ spýtal sa Harry. „Pretože úprimne povedané, dnes mi mohla hrať divadlo, ale naozaj to nevyzeralo, že by tam vonku spriadala plány. No predpokladám, že by si to vedel. Pravdepodobne si počul každé slovo, ktoré sme si obaja povedali?“

Snape prudko prikývol. „Áno, bola dosť rozrušená.“

„Skôr ako troska, ak sa pýtaš mňa.“

Snape sa zdvihol do pol pása. „S najväčšou pravdepodobnosťou by som mal ísť za ňou...“

Harry mu mávol rukou, aby si sadol späť. "Kým sme sa sem vrátili, upokojila sa. A teraz pravdepodobne spí. Bola to príliš dlhá prechádzka na to, aby ju zvládla sama."

„Ako som povedal Dobbymu, keď sa ma prišiel spýtať, či ju má na takýchto výpravách sprevádzať, alebo ju od nich úplne odradiť.“

Harry si s úľavou vydýchol. „Ach, tak dobre, uznal, že je to nezvyčajná žiadosť.“

Snape si uhladil habit na nohách. „Áno, prejavil dobrý úsudok. Ale príliš ma neprekvapilo, že si možno želá navštíviť sochu. Koniec koncov, vedela o jej existencii.“

Harry naklonil hlavu na jednu stranu. „Je tu niečo, čo mi nehovoríš.“

„Mám radosť z toho, že sa s tebou dokážem dorozumieť na takejto úrovni, že dokážeš vycítiť takéto veci.“

„Áno, ale to nebola tá vec, ktorú si mi nepovedal...“

„A tvoja čoraz väčšia slizolinská hrana, keď sa nenecháš rozptýliť slovnými útokmi, je tiež celkom príjemná...“

Príjemná, fakt. „Severus,“ povedal Harry ostro. „Čo mi nehovoríš?“

Okamžite upustil od svojho žartovania. „Je to veľmi nepodstatné, ale v skutočnosti som sa postaral o to, aby sa Narcisse pripomenula prítomnosť sochy tu.“

„Tvoje večerné prechádzky.“ Harry pokrútil hlavou. „Pod soviarňou, Severus? To nie je až také skvelé miesto na prechádzku.“

„A okrem toho príliš nehorázny návrh. Len som sa uistil, že raz či dva razy mohla v diaľke zahliadnuť sochu.“ Snape pokrčil plecami. „Aj v tomto prípade by som ocenil tvoju diskrétnosť, Harry. Draco by si rád myslel, že jeho matka je očistená po tom, čo sa vzdala možnosti hovoriť s portrétom, ale ja som si napríklad chcel vypočuť, čo by mohla povedať.“

Harry sa nadýchol. „Správne. Pretože Voldemort jej možno povedal, aby sa ho pokúsila použiť ako spojenie?“

„Áno, hoci by som dúfal, že po tom, čo ju na jeho príkaz tak dôkladne prekliali, nebude nasledovať žiadne plány, na ktoré by ju mohol nabádať.“ Snape pokrčil plecami. „Ale viac než to som dúfal, že keď si vyleje srdce tomu darebákovi, možno odhalí niečo užitočné.“

Pravda. „Ale neodhalila.“

Snapeove vlasy sa rozhojdali, keď pokrútil hlavou. „Len pocity z jej manželstva a otázky, kde sa to všetko začalo tak kaziť.“ Jeho oči, čierne ako vždy, vyzerali akosi viac zatienené, keď pokračoval. „Lucius Malfoy bol očividne jedinou veľkou láskou jej života a ona teraz trávi dni nariekaním, že ho stratila.“

Tak ako Severus stratil tú svoju. Harry tomu pocitu dosť dobre rozumel. Až príliš dobre. Vedel aj to, že jeho otec by sa radšej rozptýlil, než aby trávil svoje vlastné dni lamentovaním.

„Na čom pracuješ?“ spýtal sa a vyskočil zo stoličky, aby sa išiel pozrieť na fialovo sfarbený odvar, ktorý sa jemne varil na horáku. „Môžem ti pomôcť?“

O chvíľu neskôr pocítil, ako mu na plece jemne zostupuje ruka. „Áno, určite. To by bolo veľmi vítané, Harry.“

Nebolo to celkom poďakovanie, ale pokiaľ išlo o Harryho, bolo to presne tak, ako to malo byť.