Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 21. Žiadna druhá šanca*

Viera je paradoxnejšia ako lož,

Miesta, kde by som chcel žiť

Sa nezobrazujú na mapách...

Laura Bocharová ‘Čokoláda’

Bola to všetko pravda?

Slová, ktoré padali z rozohriatych  pier, zlaté iskry ohňa, samotná táto noc - opojná, magická, podobná rituálu - stalo sa to?... Jej myseľ pochybovala, ale jej srdce kričalo: áno, stalo sa!... Stalo sa – stalo sa to všetko.

Len z nejakého dôvodu duša nebola osvetlená svetlom - vládla tam noc: hlboká, žeravá a skrývajúca nebezpečenstvo.

A bol v jej silách taký ťažký dar - Malfoyova láska - taká vytúžená, taká nedosiahnuteľná, vytrhnutá z rúk samotného osudu? Osud si draho berie svoje štedré dary. Hermiona sa zamyslela a odpovedala si: áno. Chcela, verila a čakala – našla, čo chcela. A keď sa mohla oprieť o svoju lásku k nemu - jeho lásku prijme dôstojne. Táto nepochopiteľná noc zmenila niečo dôležité: Hermiona sa už necítila sama - po prvýkrát skutočne cítila, že sú dvaja.

Rada ho pozorovala, ako spí, možno preto, že to bolo také vzácne, ale dnes sa boľavo chcela zobudiť vedľa neho – aspoň jedno ráno. Hermiona sa zahľadela na jeho ostrý profil, dlhý krk, bledú hruď: ticho dýchal, mihalnice mu v zvláštnej žiari ohňa vrhali tiene na prepadnuté líca. Prečo je pri ňom? Čo ju k Malfoyovi priťahuje tak bolestne, tak neodolateľne, že ju bolí už len pomyslenie na to, že by sa tomu mala brániť? V poslednom čase si Hermiona často spomínala na školské roky a dospela k záveru, že Malfoy jej nikdy nebol ľahostajný: štval ju, otravoval, nútil ju opovrhovať ním a nenávidieť ho - bez toho, aby jej dovolil zabudnúť na seba. Hovorí sa, že od nenávisti k láske je jeden krôčik: prečo jej to potom trvalo tak dlho? A pre neho...? Túto noc hovoril pravdu: noc strhnutých masiek, noc odhalenia a ohňa nedokázala tolerovať klamstvá a pokrytectvo... Ale oheň neznamená vždy svetlo, priznala si Hermiona trpko.

Slnečné svetlo a pekelný oheň osvetľujú svet veľmi odlišným spôsobom.

Draco, akoby počul jej myšlienky, znepokojene vzdychol, otvoril oči a zmätene na ňu hľadel.

„Ahoj...“ zašepkala váhavo a zahľadela sa do sivých zreničiek, akoby na dúhovkách boli napísané odpovede na všetky jej otázky.

„Ahoj,“ odpovedal tým istým tichým, trochu zachrípnutým hlasom - stále bez úsmevu. Z očí do očí - z duše do duše...

Hermiona sa bála odvrátiť zrak: akoby sa krehký most, postavený mrazom noci, mal zlomiť a vrhnúť vyhasnuté trosky do priepasti - ako spŕšku hviezd. Lenže tie hviezdy nesplnia želania. Priori Incantatem... Nie - mágia bez prútika - stará ako svet.

Malý prehrávač naďalej vydával hudbu: smutný vokál sa zrazu zabodol pod rebro tak, že vyrazil dych.

No second chance...

Slová pre tých, čo stoja, balansujú, na samom okraji: len nespadnúť, udržať sa - druhá šanca nebude. Malfoy sa zachvel, akoby zachytil vlnu bolesti, ktorá ňou prenikla, a konečne prerušil súboj pohľadov, z ktorého ju pálili oči: odhodlane si pritiahol Hermionu k hrudi, pevne ju objal a zúfalo jej zašepkal do ucha:

„Moja!...“

Pri zvuku jeho hlasu jej stuhlo srdce: akoby sa s niekým zúrivo hádal - možno sám so sebou - a to zúfalé ‘Moja!’ bolo posledným argumentom. Zrazu vzlykla a pritisla si tvár na jeho teplú pokožku, vdychovala jeho vôňu, ktorá sa miešala s dymom ohňa a zatuchnutými pachmi trávy a zeme.

„Čo robíš?“ Pohladil ju po vlasoch a pritisol si ju ešte pevnejšie. Jeho neha sa zmenila: predtým ju hladil, akoby sa jeho duch vznášal nablízku - mimo jej tela -, akoby v klinickej smrti... teraz bol Draco opäť sám sebou, nadobúdal nové črty, ako keď farby presvitajú pod vrstvou prachu na vzácnom starom portréte. „Moja maličká...“

Hermiona potlačila slzy a pozrela naňho.

„Bojím sa, Draco.“

Mlčky si zahryzol do pery. Hermiona ticho zopakovala:

„Bojím sa... Tam, pred nami... nič nevidím, je tam tma. Bojím sa, že keď ma pustíš, spadnem.“

„Pamätáš si, ako som ti hovoril, že si divoká mačka?“ Stisol jej tvár v dlaniach, pozrel sa jej do očí a spokojne povedal:  „Nezabudni na to.“

Ako by si nepamätala - bola to ich prvá prechádzka, tam - na lúke. Keď videli jelenicu... Úsmev sa jej dotkol pier a husia koža jej pokryla pokožku.

„Ale nepamätáš si - lebo som ti to nepovedal,“ pokračoval Draco a nespúšťal z nej oči, „že v tej statočnej mačke žije malé roztopašné mačiatko...“ Zdvihla obočie a znova sa usmiala. „Malé a veľmi hlúpe,“ - Hermiona sa zamračila a zahryzla si do chvejúcich sa pier, - „pretože sa bojí, že bude nechcené a samo.“ Dracov hlas sa zmenil na chrapľavý šepot. „A to mačiatko vôbec netuší, koľko ľudí ho potrebuje...“ Draco sa k nej pritiahol a zašepkal, takmer sa dotkol jej pier: „...a ako veľmi ho potrebujem ja.“

Hermiona si pomyslela, že by mohla takto ležať večne, schúlená v jeho náručí, pritúlená k jeho horúcej pokožke, s dychom na jeho krku, hľadiac do horiaceho ohňa. Bolo to úžasné: len s Dracom Malfoyom - rozporuplným, nespoľahlivým, nedôverčivým a nedôveryhodným - sa cítila malá, krehká a... chránená.

Ale skutočný svet sa dožadoval pripomenutia - tlejúce uhlíky, horký dym a tma: bolo načase, aby sa Hermiona vrátila domov. Dnes v noci Malfoy už po niekoľkýkrát pocítil svoju magickú nedostatočnosť, ale po prvý raz bolo jeho ego v pozadí a ustúpilo pred uvedomením si: nenechá ju, aby sa premiestnila sama, ale ak pôjde s ňou, nebude sa môcť vrátiť domov. Hermiona stála pri vyhasnutom ohni: oblečená, so zbalenou taškou, lúka osirela a do srdca sa jej vkrádal chlad noci. Draco pokrútil hlavou, odpovedal na jej bezradný pohľad a pevne ju chytil za ruku.

„Poďme,“ potiahol ju za sebou a vysvetľoval jej, ako išiel: „Pôjdeš krbom. Ja sa tak budem cítiť spokojnejšie a ty sa budeš cítiť pohodlnejšie.“

Hermiona si ticho odfrkla a on jej pevnejšie stisol prsty.

„Počula si niečo vtipné, Grangerová?“ Drsnosť jeho hlasu ju prinútila odfrknúť si hlasnejšie a rozosmiala sa.

„Predtým si si s tým nerobil starosti.“

„Predtým som nerobil veľa vecí,“ zamrmlal a zadržal ju: pred sebou mala hrboľ.

„Sám si mačka: vidíš v tme!“ žasla Hermiona a pevnejšie sa mu pritisla k ruke, zahľadená do tmy. Malfoy sa náhle zastavil a stisol ju v krátkom, silnom objatí, silno ju pobozkal: akoby nastavil pečať. Hermiona sa z celej sily zahľadela, snažila sa mu vidieť do tváre a zdalo sa jej, akoby mu oči mierne žiarili.

„Aká som to hlúpa!“ Pľasla sa po čele, keď Draco uvoľnil ruky. „Prečo blúdiť poslepiačky...?“ a vytiahla prútik.

„Lumos!“

Malfoy prižmúril oči pri malom záblesku a zatiahol: „Áá-no... Vidím v istom zmysle... Hoci - prečo sa čudujem, som predsa mačka,“ usmial sa, znova ju chytil za ruku a vyviedol z lesa.

Pri bráne sídla Hermiona spomalila krok a váhavo odpovedala na Malfoyovo spýtavo zdvihnuté obočie:

„А... pani Malfoyová?“

„A čo pani Malfoyová?“

„Nuž. Nebude šťastná, keď ma uvidí. Veď vieš,“ povedala a nervózne pokrčila plecami.

Malfoy na ňu prižmúril oči.

„Hmm, šťastná, nešťastná: aký je v tom rozdiel? Nenavrhujem ti, aby si s ňou raňajkovala - chcem, aby si využila môj krb a dostala sa domov bez nejakých príhod,“ dodal a vzdychol si: „Ak sa pani Malfoyová bude chcieť uprostred noci potulovať po dome - čo je veľmi nepravdepodobné -, vymyslím spôsob, ako sa vyhneme mučeniu.“ Vidiac, že sa konečne usmieva, Malfoy sprisahanecky žmurkol a stíšeným hlasom povedal: „A vôbec, chýry o tom, že sa pani Malfoyová v noci mení na draka chrliaceho oheň, sú značne prehnané.“

„Ach, Draco, prestaň!“ Hermiona si zahryzla do pery, ale nedokázala zadržať úsmev.

Malfoy naklonil hlavu k jej plecu, úsmev jej opätoval a už vážne povedal:

„Nezáleží na tom, čo ti kto povie, Hermiona, buď sama sebou - a nezabudni, kto si. Poď, veď mrzneš.“ Objal ju okolo pása a postrčil ju dopredu.

‘Veď mi aj povedala o tom, kto som,‘ pomyslela si, keď kráčala po známej rozbitej ceste. Dom týčiaci sa nad nimi čiernejší ako samotná noc ju už akosi neťažil ani nedesil. ‘Povedala... Len úplne iným spôsobom...’ Čo sa týka toho, či bola pani Malfoyová drak, a to len v noci, Hermiona mala svoje vlastné myšlienky - ale nechala si ich pre seba.

Manor ich privítal chladným tichom a pochmúrnosťou: Hermiona sa neodvážila rozsvietiť, ale ani nemusela - tucet sviečok v ozdobnom kovanom svietniku na stene ticho blikal a napĺňal sálu jemnou žiarou. Malfoy gestom naznačil Hermione, aby ho nasledovala, a ocitli sa v salóne, kde sviečky zablikali, keď vstúpili: dom vnímal svojho majiteľa. Draco prešiel ku krbu, otočil sa, s vervou ju vzal do náručia a spustil sa do kresla.

Zúrivo ju bozkával na tvár, na krk, na ruky a znova posadnuto zašepkal: ‚Moja...‘‚ a ona mu odpovedala s rovnakou vášňou, neschopná - a neochotná - odolať.

‚...Neopúšťaj ma, neprestávaj, nikdy nezomriem, pokiaľ budeš so mnou...‘

Prestal rovnako náhle, ako začal, a ťažko dýchajúc jej zaboril tvár do krku. Hermiona sa dotkla perami jeho vlasov: voňali ako táborák a jeho ľadový parfum - zhorknuto. Bola to vôňa jesene... vôbec nie júna.

„Mala by si ísť.“ Jeho hlas bol zvláštne bezfarebný, ale oči, keď konečne zdvihol hlavu, hovorili, nie - kričali: ‚Nechoď...‘

Hermiona si kŕčovito vzdychla a súhlasila: nie očami - slovami. Jasne si ho pamätala takého - rozstrapateného, s túžbou v očiach -, ako sa otočil, než vkročila do krbu.

Hermiona si nepamätala iný týždeň, ktorý by bol taký dlhý a plný starostí. Tento, predsvadobný týždeň, ju privádzal do šialenstva: keď prišla domov, padala do postele a zaspávala skôr, ako jej hlava dopadla na vankúš. A v noci sa jej snívalo to isté: táborák v noci, sivé zreničky sčerneté do čierna a srdcervúci, jasný hlas skrz flautu.

‚Baby, no second chance...‘

Ale ani dni - načasované na minútu - nebránili jej srdcu byť tam, kde chcelo byť najviac zo všetkého: v Malfoyovom náručí. Hermiona naplno ocenila trpkosť múdrych slov: Boj sa svojich želaní - splnia sa... Dostala dlho očakávanú, vytúženú, cenenú vec - Dracovo prijatie - a narástli jej krídla... lenže nevedela, ako s nimi narábať: nikto ju nenaučil lietať.

V stredu na úsvite Malfoya prebudila bolesť srdca - žiadna patetickosť: fyzicky hmatateľný ostrý úder, ktorý mu rozochvel celé telo. Draco otvoril oči a zovrel si hruď, zachytávajúc ozvenu ustupujúcej bolesti: srdce mu búšilo do rebier ako uväznený vták. Pozrel na Oscara, šteniatko naňho vystrašene hľadelo. Spánok bol preč, hoci za oknom práve svitalo. Malfoy si trasľavou rukou zotrel z čela studený pot a vyliezol spod prikrývky, snažiac sa zvládnuť dýchanie. ‚Čo to do pekla...!‘ Skôr než sa stihol zamyslieť, otočil sa na šuchot pri okne: na parapete nonšalantne sedela neznáma hnedá sova s tenkou obálkou na nohe. Oscar zavrčal: bol mimoriadne ostražitý voči všetkým vtákom okrem Horácia. Malfoy naňho zatstkal, na vratkých nohách podišiel k oknu a strnulými prstami rozviazal obálku. Sova sa z parapetu splašene vytratila, akoby vedela, čo sa robí s poslami, ktorí prinášajú zlé správy. Malfoy roztržito rozlomil červenú ministerskú pečať, vytiahol pergamen s pavučinami a nechcenú obálku si hodil k nohám. O chvíľu za obálkou nasledoval list - prečítal si ho, štípal ho v prstoch.

‚Neprežijem ani tento rok – a to už nehovorím o troch...‘

‚Áno, otec: nie je o čom hovoriť... už nie... niet s kým hovoriť,‘ zašepkal Draco s otupenými perami a neprítomne hľadel von oknom. ‚Áno, otec...‘ Jeho oči zostali suché: preliali už priveľa bezcenných sĺz z bezcenných dôvodov. Dnes ráno to bolo jeho srdce, ktoré plakalo - vytekala z neho krv. Pri nohách mu ticho kňučalo šteniatko a niekde v panstve Narcissa pokojne spala v blaženej nevedomosti - a Draco jej mal oznámiť, že jediný muž, ktorý jej v živote zostal, je už len on.

Bolo to úplne iné ako pred týždňom na skúške: teraz to bolo naozaj. Nie preto, že v záhrade bol zástup vyparádených hostí; nie preto, že Ginny bola taká pôvabná vo svojich úchvatných bledoružových šatách a Harry bol nezvyčajne elegantný vo svojom čiernom obleku; a nie preto, že mali na prstoch zlaté obrúčky (z vnútornej strany vyryté). Každý, kto počul, ako si tí dvaja povedali manželský sľub, uveril - celou dušou - že vojna sa skončila: až teraz. Nič totiž nemalo moc zničiť tento zväzok.

Hermiona si vyzula topánky a s potešením si rozhýbala stuhnuté prsty na nohách.

„Ako sa máš? Unavená?“ Ten hlas bol nezameniteľný. Hermiona sa mimovoľne usmiala a pozrela na Lunu, ktorá držala v ruke zložito zdobený pohár. „Poslúž si. Niečo ovocné...“

„Len trochu. Vysoké podpätky...“ Hermiona vďačne prikývla a vzala si koktail.

„Veľmi pekné topánky,“ pochválila ju Luna, sadla si na stoličku a neprítomne sa rozhliadla po tanečníkoch, v ktorých strede sa krútili Ron a Gabrielle, akoby súperili s novomanželmi o žiarivé úsmevy. „Si najkrajšia družička, akú som kedy videla.“ Vážne sa pozrela na Hermionu a prikývla vlastným myšlienkam: „Presne ako slizolinčanka...“

‚Ty budeš tá najkrajšia družička nevesty, Grangerová...‘

Hermiona sa mierne začervenala, nechápavo sa rozhliadla po svojom oblečení a musela súhlasiť: nádherné tmavozelené šaty s odhalenými ramenami. Ginny zalapala po dychu od radosti, keď ich našla: videla sa v jemnej ružovej ako kvet a Hermionu v zelenej ako stonka. Podľa Ginninho názoru vyzerali na ceste vedúcej k altánku úžasne. Hermiona sa dotkla strieborného prívesku na krku: dnes sa prvýkrát odvážila nosiť Malfoyov darček. A jej trblietavé topánky - nikomu nepovedala, že si v nich pripomína Popolušku na plese - ešte stále tu nikto tú rozprávku nepoznal... ‚Na druhej strane, Draco by to mohol pochopiť,‘ pomyslela si zrazu, ‚mala by som sa ho opýtať...‘ Zelená a strieborná: naozaj - v najlepšej slizolinskej tradícii... a nebyť Luny, ani by si to nevšimla.

„Ďakujem,“ zamrmlala, napila sa kokteilu a potom sa spýtala: „Videla si veľa družičiek?“

„Oh, len na tetinej svadbe - naozaj som bola ešte dieťa, a na svadbe Billa a Fleur...“ Luna sa netvárila rozpačito, čo Hermionu rozosmialo. „Je dobré, že sa dnes nemusíme báť útoku zo strany smrťožrútov, však?“ Do melancholického hlasu sa vkradol náznak trpkosti.

„Ach áno...“ Hermiona si spomenula na hrôzu, ktorá ju zachvátila na svadbe Billa a Fleur: bol to prvý deň dlhého putovania pri hľadaní viteálov... a boli tam lapači a Malfoy Manor. Nie, dnes o tom nebude premýšľať - a nenechá to ani Lunu. Tá ju však predbehla nečakanou otázkou:

"A on ťa nepožiada o ruku?“

Hermione sa zakuckala koktailom.

„Kto...?“

„Majiteľ čiernej sovy,“ odpovedala Luna ľahko a naklonila hlavu k ramenu vtáčím spôsobom.

„Ehm... nie. Ešte nie,“ odpovedala Hermiona zmätene a podvedome si opäť zovrela malú striebornú fľaštičku na hrudi.

„To je v poriadku,“ povedala Luna láskavo a sledovala jej nervózne prsty. „To ti dal on?“

Hermiona bezmocne prikývla a mlčky sa pozrela na svoju priateľku, ktorej úžasne žiarivé oči akoby videli priamo do nej.

„Budeš v poriadku,“ ubezpečila ju Luna s presvedčením, „viem, že budeš: cítim to.“

A Hermiona jej chcela veriť tak veľmi, až ju z toho bolela hruď.

‚No second chancе...’

Draco sedel pri krbe, zabalený od hlavy po päty do vlnenej deky, na stole vedľa neho stála fľaša brandy a kanvica s kávou: alkoholu sa takmer nedotkol - trochu si ho pridal do kávy, aby sa zahrial. Narcissa spala pod sedatívami na poschodí. Práve sa vrátil z rodinnej krypty, strávil tam pol dňa: bolo mu tam ľahšie a pokojnejšie. Mohol prstami prechádzať po písmenách vytesaných do dosky a mlčky pokračovať v nekonečnom rozhovore s otcom: neprestával sa s ním rozprávať ani na minútu, odkedy uvidel mŕtveho Luciusa.

Cesta do Azkabanu v sprievode dvoch potkanov z ministerstva a aurorského čokla - akoby Draco, zbavený mágie, mal ako odporovať tým trom - bola ako sen. Absurdné otázky, hlasy, pokrčené papiere vyžadujúce jeho podpis - to všetko si pamätal len matne. Len otcov profil, jeho špicatý nos, tenké modré pery, dlhé zatiahnuté mihalnice - žeby už nikdy nevidel jeho oči?

Kútikom oka Draco zachytil vetu "povolenie na vydanie tela": chceli mu zabrániť pochovať otca tam, kde mal byť pochovaný! Hnev vzplanul a utíchol až na dne jeho duše: nikomu nenapadlo niečo namietať, upokojili ho a odprevadili do sídla, opatrne ho držali, akoby bol zúriaci blázon.

Draco nedovolil, aby rakvu zavreli, a celú cestu držal otcovu studenú ruku v dlaniach, snažil sa ju zahriať - aspoň trochu - ale bezvýsledne. Narcissa mu pomáhala udržať si zdravý rozum: bál sa, že upadne do polomŕtveho spánku, a ten strach ho držal na hladine, bránil mu, aby sa zadusil zúfalstvom.

Keď pohreb skončil a vzlykajúci škriatkovia zakryli hrob mramorovou doskou, Narcissa si kľakla, položila naň niekoľko fialových - takmer čiernych - ruží a potichu zašepkala niekoľko slov. Plakala odo dňa, keď ministerská sova priniesla do sídla nepokoj, a Draco sa vážne obával o jej zdravý rozum. Ale nie - bola zdravá, len nedokázala zastaviť slzy: vyzeralo to, že sa budú liať, až kým ju nevysušia na kosť.

To všetko sa stalo vo štvrtok a piatok strávil Malfoy v krypte: Narcissa, neúprosne opojená uspávacími elixírmi, spala vo svojej modrej izbe a on nemohol byť v dome. Zdalo sa mu to: sedel pri mramorovej doske s otcovým menom, bol takmer pri ňom. Možno keby tam sedel celý deň, dva, tri - koľko by bolo treba - otec by vošiel do dverí a zašuchotal by mu plášť: majestátny, rýchly, vlasy by sa mu leskli na pleciach.... Vošiel by a usmial by sa naňho - láskavo, ako predtým - a položil by mu teplú ruku na plece.

Vonku už bola takmer tma, keď škriatok nesmelo zaškrabal na dvere a trasľavým hlasom zavolal na svojho pána. Draco sa snažil zdvihnúť ťažkú hlavu a ľahostajne odpovedal:

„Poď ďalej, Toby.“

Škriatok sa opatrne vkradol do krypty a zastal na prahu.

„Bude mladý pán stolovať...?“

Draco vrhol na trasúceho sa Tobyho tvrdý pohľad:

„Teraz som jediným pánom ja, Toby. Skús si to zapamätať.“ S tými slovami sa zdvihol z kolien, vrávorajúc - nohy mal úplne znecitlivené - pohladil studený mramor a pomaly opustil kryptu, nepozerajúc na scvrkávajúceho sa škriatka. Jeho otec nevstúpil, neusmial sa, ani ho nepotľapkal po pleci. A to sa už nikdy nestane.

Prišlo sobotňajšie ráno - bez ohľadu na to, ako veľmi si želal opak. Slnko ho nemilosrdne rezalo do očí aj cez zatvorené viečka a Malfoy zastonal cez zuby, zakrývajúc si tvár dlaňami. Všade naokolo bolo ticho; Oscar očividne bdel nad matkiným bolestivým spánkom a Snapeov portrét mlčal od návštevy ministerskej sovy. Draco sa pokúsil znova zaspať, ale pri okne sa ozval známy šuchot, ktorý ho prinútil zamrkať s pocitom deja vu....

Na okennom parapete si šuchotala perie zvláštna pestrofarebná sova a niesla obálku zapečatenú červeným pečatným voskom.

* Blackmore's Night - "No Second Chance" (1997)