Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 22. Podmienečne bezpečný

To znamená, že moja slabosť teraz pominie,

To znamená, že za mnou zhoria mosty.

To znamená, že nado mnou už nie sú žiadni páni,

Aj keď viem, že si to ty...

Laura Bocharová „Romanca Luciusa Malfoya“

Malá, nevýrazná miestnosť. Pozdĺž stien - skrine plné nadupaných zakladačov. Nad starým poškriabaným stolom zaprataným knihami a pergameny sa víri húf poznámok. Tabuľka s menom: Amanda Sproutová.

Hostiteľka kancelárie, staršia aurorka v tmavomodrom habite, mu gestom naznačila, aby sa posadil do kresla pre návštevníkov.

„Pán Malfoy, predvolali sme si vás, aby sme vás informovali o nariadení ministerstva týkajúcom sa obmedzenia vašich práv.“ Matné vlasy mala stiahnuté do drdolu a spod okuliarov jej vychádzal bodavý pohľad. Dracovi pripomínala McGonagallovú. „Takže nestrácajme čas.“ Prehrabala sa v kope pergamenov, vytiahla ten správny a odkašľala si. Draco sedel pokojne a nespúšťal oči zo zvitku v jej rukách. „Príkazom Ministerstva mágie číslo U-218/6 z 18. júna 1990  sa pánovi Dracovi Luciusovi Malfoyovi vracia právo používať kúzla v plnom rozsahu toho, čo je povolené.

Draco ticho čakal. Nastavila si okuliare a pokračovala:

„Pánovi Dracovi Luciusovi Malfoyovi sa vracia právo byť zamestnaný a otvoriť si vlastný podnik za predpokladu dodržania stanovených noriem.“

Malfoy stále mlčal, krčil sa ako mačka, ktorá sa chystá skočiť.

„Pán Draco Lucius Malfoy je zbavený povinnosti hlásiť sa každý piaty deň v mesiaci na Ministerstve mágie, kde bol zapísaný do registra podmienečne bezpečných čarodejníkov.“

Ak sa Malfoya tá nevyspytateľná formulácia dotkla, nedal na sebe poznať žiadne emócie, len sotva badateľne sklonil hlavu. Amanda na neho krivo zazrela a prikrčila sa späť k zvitku s rozkazom.

„Pán Draco Lucius Malfoy je povinný do desiatich dní opustiť Britániu s právom vrátiť sa najskôr o tri roky.“

To bolo ono: dočkal sa. Malfoy zovrel prsty s takou silou, že takmer vykríkol od bolesti, ale spamätal sa. Sproutová sa naňho s očakávaním pozrela. Chcel zavýjať a chrliť oheň, ale namiesto toho prižmúril oči a neochvejne hľadel do aurorkiných bezfarebných očí.

„To je všetko, slečna Sproutová?“ Neobťažovala sa ho opraviť a Malfoy si so zlomyseľným uspokojením pomyslel, že to uhádol: madam je slobodná. A právom.

„Takmer,“ prihovorila sa mu aurorka a zastrčila si tenký prameň myších vlasov za ružovkasté ucho.

Do dračej matere, začudoval sa Draco mimovoľne, jeho charakteristické malfoyovské kúzlo sa zdalo byť stále nedotknuté. Ani mu to nepripadalo smiešne, skôr nechutné a akosi sa mu zazdalo, že sa táto stará dievka so zasranou prácou hanbí. Bez toho, aby zdvihla zrak, zašmátrala v útrobách svojho obrovského stola a vytiahla malý bronzový kľúčik.

„Tu máte, pán Malfoy... toto je kľúč od trezoru u Gringottovcoch.“

„Ale...,“ bol dokonca zmätený, nechápajúci.

„Podľa nového dodatku k majetkovoprávnej klauzule zákona o amnestii podmienečne bezpečných čarodejníkov časť skonfiškovaného kapitálu...“ Aurorka sa prehrabala v zelenej zložke ležiacej pred ňou, sklonila dlhý nos do pergamenu a pokračovala: „Vo vašom prípade ide o dve percentá, ministerstvo mágie vrátilo amnestovaným ako gesto dobrej vôle.“

Draco ocenil jej nepochybne cennú schopnosť utopiť kúsok rozumu v skutočnej žumpe úradníckej špiny. Amanda chvíľu mlčala, prevŕtavala ho bezfarebnými očami a bez čakania na odpoveď sucho prehovorila:

„Dovoľte mi váš prútik, pán Malfoy.“

Draco vytiahol prútik a opatrne ho položil na stôl. Teraz odstráni blokovacie kúzla a on bude opäť voľný. Akoby sa dalo zbaviť stigmy bývalého smrťožrúta – ‚podmienečne bezpečného‘, povedané jazykom ministerských príživníkov. Akoby bolo možné byť slobodný vo vyhnanstve v cudzej krajine. Akoby bolo možné získať späť svojho otca...

Po niekoľkých minútach Sproutová vrátila Dracovi prútik, prinútila ho podpísať fľakaté, opečiatkované a počmárané pergameny: ‚Oznamujem...‘, ‚Zaväzujem sa...‘, ‚Potvrdzujem...‘ a dodala, pričom sa naňho pozrela:

„Vašej matke sa vrátia práva za rovnakých podmienok. Dátum jej príchodu na ministerstvo bude oznámený na budúci týždeň.“

Draco zaťal zuby a prehovoril hlasom, ktorý bol tak nevtieravý, ako len mohol byť pri zúrivosti, ktorú zadržiaval:

„Mohla by ste byť konkrétnejšia, slečna Sproutová? Čo ak to bude koncom týždňa alebo, povedzme, začiatkom ďalšieho týždňa - keď ja...“ - na chvíľu zaváhal – „...keď budem musieť opustiť krajinu?“

Aurorka naňho pozrela cez okuliare - s výrazom nepochopiteľnej ľútosti.

„Pán Malfoy, vaša otázka má riešenie,“ tichý hlas znel neaurorsky jemne, „nič nebráni vašej matke, aby sa s vami pripravila na odchod. Pred odchodom sa môže zastaviť na ministerstve. Nebude to trvať dlho,“ mierne pokrčila plecami a pozrela na Draca, bledého ako stena. Nič iné ho tu nedržalo. Malfoy jej krátko kývol a vyšiel von, opatrne za sebou zavrel dvere.

Už sa mu nechcelo jačať a prskať. Premýšľal o Hermione.

Sobotňajšie oslavy, iskriace ohňostrojom, sa pretiahli do nedele. Hermiona, ktorá ráno utiekla do Ginninej izby na hodinový spánok, sa zobudila s bzučiacou bolesťou hlavy. Uvedomila si, že sa už nevyspí, zívla, obliekla sa a vyšla z izby, pričom narazila na bozkávajúci sa pár.

„Oj!“

Gabrielle s rozpačitým chichotom odbehla preč a nechala hlúpo sa usmievajúceho Rona v polotme chodby.

„Ehm... Ron, prepáč.“ Hermiona, skrývajúc úsmev, sa pokúsila ustúpiť, ale Ronov výkrik ju zastavil.

„Hermiona! Počkaj...“ Pozbieral myšlienky a snažil sa niečo vysvetliť. Hermiona trpezlivo čakala. „Pochop... Niečo sa deje. No, sám tomu ešte nerozumiem, ale...“

„Ron, to je v poriadku,“ podišla k nemu a láskavo ho pohladila po ruke. Pozrel na ňu zmäteným pohľadom: „Myslíš?“

„Áno, myslím, že áno,“ potvrdila Hermiona, „jednoducho si sa konečne zamiloval...“ Ron sa silne začervenal, ale nič nepovedal. Hermiona sa pridala: „Je to milé dievča a pravdupovediac, vy dvaja ste spolu naozaj skvelí.“

„Naozaj?“ Ron sa rozžiaril. „Tak trochu mám... veď vieš, šancu. Teda, zdá sa, že ma má rada,“ povedal opäť v rozpakoch.

„Samozrejme, že sa jej páčiš. Ver mi: zvonku sa to dá poznať.“ Hermiona ho neisto objala a on jej to váhavo vrátil. Prvýkrát po dlhom čase nebolo v ich pohyboch cítiť nevraživosť ani agresiu - len nehu a účasť, okorenenú ozvenou ľútosti: veď ďalším párom šťastných novomanželov v Brlohu mohli byť oni... ale nebudú. 

„Hej, počuli ste tie správy?“ George sa objavil tak náhle, že Ron a Hermiona od seba odskočili. „Ja viem, ja viem, kamarátstvo a tak,“ George ich zastavil, vidiac, že chcú vysvetľovať. „Pozrite sa, čo je v dnešnom Prorokovi,“ podal im noviny a neradostne dodal: „Len darček k oslave, však? Vezmite si ho, už som si ho prečítal,“ a pískajúc si čosi smútočné, George zmizol na schodoch.

Hermiona vytrhla noviny Ronovi, keď uvidela obrázok na titulnej strane. Titulok ju udrel do očí, až sa jej z toho zatočila hlava: „Verný sluha nasleduje pána: Lucius Malfoy zomrel v Azkabane!“ Ron znepokojene zdvihol noviny, ktoré sa jej vyšmykli z oslabených rúk.

„Hermiona, si v poriadku? Si bledá ako stena! Je to radosťou alebo čím?“ podozrievavo sa na ňu zahľadel a Hermiona vyvinula herkulovské úsilie, aby sa spamätala.

„Je to... Je to v poriadku, len... Len som unavená a nevyspatá,“ povedala pevne a modlila sa k Merlinovi, aby sa jej netriasol hlas. „Ja... Potrebujem kávu. Áno, pôjdem sa napiť a prečítam si to.“ Vzala si od Rona Proroka a otočila sa, kráčajúc ku schodom. Ron sa na ňu zmätene zamračil.

Možno mal byť Malfoy ministerstvu vďačný za to, že škandalóznu správu nevypustilo von skôr a umožnilo mu v pokoji pochovať otca. Asi by mal - ale nebol. 

Keď odchádzal z ministerstva - nie cez krb, ale cez ulicu - lačne sa nadýchol a stisol prútik: stisk bol teplý, akoby jeho novonadobudnutá moc bublala, prúdila do prútika z jeho ruky.

Sloboda... Mohol slobodne čarovať!

Malfoy si zakázal myslieť na blížiaci sa odchod, na matku a otca - hoci len na hodinu, hoci len na pár minút. Musí pocítiť svoju novú moc. Cítil sa ako veľký Merlin, nie menej. Hodil ľahké rozptyľujúce kúzlo a Draco voľným krokom došiel na známu križovatku a odtiaľ do parku, neuvedomujúc si bezmyšlienkovitosť svojho konania: potreboval si len trochu oddýchnuť, aby sa spamätal z toho, čo počul, skôr než sa dostane do víru nevyhnutných problémov.

Posadil sa na voľnú lavičku, zapálil si cigaretu, bez toho, aby sa pozrel, vytiahol z vrecka najnovšie číslo Proroka a zamrzol, hľadiac na prvú stranu. Keď očami prebehol po kričiacich riadkoch, odhodil cigaretu, vybehol z parku, zabočil do prvej uličky, ktorú našiel, a preniesol sa do Wiltshiru.

Káva pani Weasleyovej sa veľmi líšila od Blackovej, na ktorej sa Hermiona stala úplne závislou, ale teraz jej to bolo jedno - nedokázala cítiť jej chuť. Z článku v Prorokovi bolo jasné, že Luciusa našli mŕtveho ráno šestnásteho júna, čo bola streda, a od stredy od Draca neprišli žiadne listy. Hermiona nad tým veľmi neuvažovala, keďže poznala Malfoyovu nestálu povahu. Jej prvým impulzom bolo premiestniť sa: okamžite, hneď teraz, bez toho, aby sa s niekým rozlúčila alebo niekomu niečo vysvetľovala, ale... Nenapísal jej - až doteraz. Chcel by ju vidieť - vôbec niekoho? A ešte niečo: Narcissa... Hermiona sa jednoducho nemohla objaviť v sídle, ak ju sám nezavolal. Netušila, čo má robiť - najmučivejšie zostávalo čakať. Sklopila hlavu do dlaní, suché oči ju štípali, akoby sa slnečné svetlo zaplavujúce kuchyňu zmenilo na jedovatú kyselinu.

„Hej...“ 

„Hej...“ Tichý pozdrav ju prinútil zamrkať. Hermiona zdvihla zrak a uvidela Harryho, v ktorého pohľade čítala... súcit? On vie, uvedomila si okamžite a - prijala to: s akousi osudovou úľavou, bez hlúpych dodatočných „odkiaľ“, „ako“ a „prečo“. Harry ju pohladil po vlasoch a to jednoduché gesto jej vohnalo slzy do očí, zmiernilo bolestivé pálenie v očiach.

„Nemala by som tam práve teraz byť...?“ zašepkala a vzlykla. Harry pokrútil hlavou a ticho odpovedal: „Bude ťa nenávidieť, ak uvidíš jeho slabosť. Daj mu čas.“ Hermiona videla, že sa mu ťažko vyslovujú slová - hovorili predsa o Dracovi Malfoyovi -, a bola vďačná za Harryho úprimnosť: to bol celý on.

„Ďakujem,“ oprela si čelo o jeho plece - sadol si na stoličku vedľa nej - a kŕčovito si vzdychla. „Je mi to ľúto, Harry.“

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať, Hermiona,“ povedal ticho, ale rozhodne a skryl jej ľadové prsty do svojej teplej dlane.

„Klamala som... Klamala som všetkým,“ zašepkala trpko a pokrútila hlavou.

„Jednoducho si si nemohla pomôcť,“ Harry ju upokojujúco pohladil po pleci a kolísal ju ako dieťa. Bol to taký zvláštny deň: najprv objímala Rona, teraz ju objímal Harry a jediný, kto ju mohol utešiť, bol ďaleko a potreboval útechu... ktorú mu nemohla poskytnúť. Hermiona bola úplne zmätená.

Malfoy sebou šklbol, keď sa primiestnil na to isté miesto, kde sa vždy primiestňovala Hermiona: rok mizernej existencie mukla bez mágie ho odnaučil pocitom, ktoré mu zvierali vnútornosti, ale on si ich masochisticky užíval. Keď sa blížil k sídlu, zbadal pri bráne pestrú skupinku pisálkov.

„Su-supy... neznášam vás,“ zasyčal cez zuby a zrýchlil krok.

„...Pán Malfoy, pár slov pre Magický dnešok...“

„...Ako ste sa vyrovnali so smrťou svojho otca?...“ 

„...To sa pani Malfoyová naozaj zbláznila?...“

„...Cassie Millerová, Proroctvá, povedzte mi, naozaj vás vyhostili z krajiny?...“

„...Pán Malfoy, päťdesiat galeónov za fotografiu hrobového miesta...“

„Bez komentára!“ vyštekol, predierajúc sa malým davom drzých novinárov, ktorí sa naňho vrhli ako svorka hyen pri pohľade na korisť. „Vypadnite odtiaľto, všetci! Žiadne fotografie, žiadne rozhovory, žiadne komentáre!“

„Chlapče môj, urobíš výnimku pre Denného proroka, však?“ Známy, nepríjemný hlas mu dôverne zašepkal do ucha, a naozaj, Malfoy sa otočil a uvidel Skeeterovej ropuchovitú tvár.

„Choďte za aurormi - tam môžete zbierať klebety,“ zasyčal a vytrhol si ruku z jej priliehavých prstov. „Toto je súkromné územie.“

„No, to nebude trvať dlho, pán Malfoy,“ povedala Rita sladko. Jej prekliate brko stále čmáralo do zápisníka. Dracovi sa zatmelo pred očami; oslepený ďalším zábleskom čarodejníckeho fotoaparátu vytiahol prútik a namieril ho na ustupujúce žraloky, ktoré sa chrbtom pritlačili o mreže brány.

„Ako viete, moje práva boli obnovené, takže táto vecička funguje.“ Kývol na prútik. Malý dav sa zháčil, zúrivo cvakal bleskami, ale nikto sa neodvážil priblížiť, a Malfoy využil prestávku, aby prekĺzol cez bránu a bez obzretia vykročil k domu, nechajúc pred fotoaparátmi len svoj chrbát.

Merlin vie, ako zvládla celý večer - akoby sa nič nestalo - ale cítila sa ako Malá morská víla, ktorá chodí na nožoch. Harryho oči boli to, čo jej pomáhalo udržať si tvár, keď počúvala, ako ostatní ticho rozoberajú novinky dňa. Jeho chápavé oči a skutočnosť, že nikto nechcel tancovať na kostiach: žiadna škodoradosť, žiadne oslavy. Do Hermioninej duše sa zarezali len Mollyine slová: „To je za Freda, Malfoy,“ to bolo všetko, a horkosť v jej začervenaných očiach.

Keď sa konečne ocitla doma, nechala Harryho, Ginny, Rona a Gabrielle dole, z posledných síl sa usmiala a vyšla do svojej izby. S trasúcimi sa rukami zatvorila dvere, zvalila sa na posteľ a pozerala do stropu.  Zdalo sa že všetka jej energia sa vyčerpala udržiavaním obrazu šťastnej družičky a došla jej presne na prahu jej spálne. Nedokázala ani zavolať na Kreatchera, aby si vypýtala kávu. Veď by musela pohnúť rukami, otvoriť ústa, namáhať hlasivky.... nič z toho nebola schopná urobiť. Keby bolo možné nemyslieť...

Zdalo sa jej, že len na chvíľu zavrela oči, ale pri pohľade na hodinky si uvedomila, že je takmer ráno a za oknom je tma pred úsvitom. A v tej tme sa niekto hýbal, šuchotal perím a ticho húkal, akoby šepkal. Hermiona sa zachvela: Horácio?! Vykĺzla z postele a bežala k oknu - samozrejme: čierna sova, Horácius-Theodor, verný nosič listov a priateľ. Úžasný vták: Hermione sa to nezdalo, bol naozaj smutný - dokonca aj lesklé živicové perie mal vyblednuté. Po Hermioninom prebudení zmĺkol a nehybne čakal, kým mu z chlpatej nôžky opatrne odviazala list.

Už to vieš - z Proroka alebo od Pottera - však? Zablokoval som ohnisko a obnovil bariéru proti premiestňovaniu okolo sídla, takže sa stretneme tam, kde sme sedeli s Potterom. Čo tak dnes večer - okolo siedmej? Uvidíme sa tam. Pošli odpoveď s Horáciom. D.

Hermiona pomaly klesla na stoličku a nevšimla si prievan, ktorý ju chladil na bosých nohách. Horácio mlčky čakal, kým odpovie, a ona sa bez pohnutia pozrela za neho: smerom, odkiaľ prišiel... kam túžilo jej srdce... kam jej srdce túžilo ísť.

Áno, samozrejme: budem tam o siedmej. Dovidenia, Draco.

Malfoy hľadel na svoj odraz, ktorý mu s nemilosrdnou úprimnosťou ukazoval metráky bezsenných nocí a túžbu, ktorá ho zožierala zvnútra. Termín, ktorý oznámila zúbožená aurorka, otriasol jeho mysľou a prinútil ho konečne si uvedomiť, že jeho otec tam nie je – nie je pod mramorovou doskou v rodinnej krypte, kde naňho Draco v týchto dňoch čakal. Jeho otec bol v jeho sivých očiach zahalených čiernymi tieňmi, v dlhých nestrihaných svetlých vlasoch, vo zvraštenom obočí, v krivke tenkých pier... v jeho zranenom srdci.

Draco strávil predchádzajúcu noc bez spánku, premýšľal, fajčil pri otvorenom okne, prechádzal po izbe, znova fajčil a nikdy sa neprestával zamýšľať. Ráno napokon napísal Grangerovej list, bez emócií a suchý; v pláne, ktorý si zostavil, zohrávala kľúčovú úlohu, a ak ju mal dostatočne prečítanú, mala by súhlasiť. Keď Horácio priniesol jej odpoveď, Malfoy prebehol očami po riadkoch, zasunul pergamen do zásuvky komody k hromádke rovnakých a padol na posteľ. Táto noc, rovnako ako tie predchádzajúce, ho maximálne vyčerpala – tak veľa ho stála samotná obnova bariéry okolo sídla. Vďaka Merlinovi, pred rokom ju nasekali tak hrubo a neotesane, že Draco nemal problém sa v tom zorientovať: vždy mu išli dobre rodové kúzla.

Keby sa Hermiony v pondelok večer niekto opýtal, ako prežila deň a čo robila, nedokázala by jasne odpovedať: jednoducho si to nepamätala. Jej deň sa skutočne začal až o štvrť na sedem večer, keď vošla do Krčmy ruží - v úplnom zmätku: v akej podobe sa Malfoy objaví? Ako sa sem dostane? Čo znamenalo, že zablokoval krb a prestaval bariéru - alebo...? Nemala čas o tom premýšľať: Draco prišiel predčasne a ona tiež. Hermiona naňho uprela zrak a naraz si všímala všetky detaily: vysušenú tvár; tmavé kruhy pod očami; bledé stisnuté pery; vlasy... jej milované rozstrapatené dlhé vlasy stiahnuté do chvosta zamatovou zelenou stuhou, jediný farebný detail. Čierne tričko, čierne džínsy, čierna bunda - napriek teplému letnému večeru; ale Dracovi sa zdalo, že je chladný. Prebehol očami po tvárach a našiel Hermionu: srdce sa jej zovrelo, akoby uprostred teplého júna zrazu zafúkal mrazivý vietor.

„Ahoj,“ naklonil sa k nej a zľahka ju pobozkal, rukou jej vkĺzol do vlasov a ľahký dotyk ju mierne zahrial. Malfoy pozrel na dve šálky s kávou na žltom obruse. „Už si objednala, skvelé.“ Vytiahol prútik a sotva badateľným pohybom vrhol na stôl maskovacie kúzlo. Hermiona ticho zízala a sledovala jeho počínanie, on na ňu bez humoru žmurkol a sadol si oproti nej.

„Draco...“ snažila sa vyrovnať s hrčou bolestivo uviaznutou v hrdle. „Je mi to tak ľúto...“

„Ja viem,“ prerušil ju a stisol jej studené ruky, „ďakujem. Musíme sa vážne porozprávať. Je to dôležité.“

Ako nenávidela takéto slová, Merlin! Keby aspoň raz v živote za nimi bolo niečo radostné, jasné, príjemné....

Musíme sa vážne porozprávať. Chcela by si sa stať mojou manželkou?

Keby to bolo v jej moci, vydala by zákon, ktorý by ľuďom zakazoval hovoriť si celý rad vecí. Tie, po ktorých spravidla nasleduje sklamanie... alebo smrteľná rana.

„O čom?“ bolo všetko, čo zo seba dokázala vytlačiť, bojujúc s bolestivým zovretím hrdla. Malfoy kŕčovito vzdychol, zozbieral myšlienky a uprene sa na ňu pozrel.

„Mohla by si sa nasťahovať do Malfoy Manor?“

Hermiona počúvala Malfoyovo suché, trhané rozprávanie a potichu si želala, aby si objednala niečo silnejšie ako kávu. Urobil správny krok, keď ju ohúril otázkou o panstve: teraz bude počúvať potichu, bez prerušovania, až do konca - jednoducho nedokázala nájsť slová.

Lucius je pochovaný v krypte rodiny Malfoyovcov...

odchádza

...Dracovi a Narcisse vrátili práva...

odchádza z krajiny

...Draco dokáže opäť čarovať....

odchádza na tri roky

...ona - Hermiona Grangerová - sa môže usadiť v rodinnom sídle Malfoyovcov. Mať svoj vlastný domov. Na celé tri roky.

tri roky bez neho

Nervozita povolila.

Zaťala zuby do okraja pohára, ktorý Malfoy premenil z čajovej lyžičky, a Hermiona poslušne vypila vodu s rozpusteným sedatívom: Draco sa pripravil na stretnutie, ach áno. Hoci mu ťažko mohla niečo vyčítať: Draco vôbec nevyzeral nadšený z blížiaceho sa vyhnanstva... z blížiaceho sa odlúčenia. Ak Hermiona vo svojich rokoch niečo pochopila o živote, nemohla sa mýliť. Bolesť v jeho očiach nebola spôsobená len otcovou smrťou a blížiacim sa odchodom - ach nie. Lenže nevedela, či sa má z toho tešiť, alebo...

„Pozri,“ Draco sa dotkol jej ruky a kývol hlavou k oknu, „vidíš tých dvoch so zahalenými tvárami?“

Neďaleko krčmy sa naozaj potulovali dvaja pochybne vyzerajúci muži, tvárili sa znudene a občas strelili očami k východu. Malfoy sa usmial.

„Aj ja ich vidím. Ale muklovia,“ obzrel sa po malej sále, „nevidia. Títo idú po mne: Ritini šakali. Preto som musel zablokovať krb a bariéru...“

Hermiona si konečne uvedomila, čo má na mysli, a znepokojene sa spýtala:

„Ako sa... odtiaľto?“

Malfoy sa usmial: „Krbom.“

„Ale tu nie je...“

„Ministerským,“ usmial sa širšie. „Pôjdem na ministerstvo a odtiaľ je to už dobre vyšliapaná cestička. Oni už mávli rukou nad tým, kde sa pohybujem, vieš? Zdá sa, že hlavné je, aby som včas vypadol, ale to ako, kde a s kým tie dni strávim, nikoho nezaujíma, ani môj pohyb... okrem týchto,“ kývol hlavou na okno a zamrmlal. „Je to prekvapujúce, že ministerstvo na mňa nedozerá... Nemôžem povedať, že ma to neteší,“ takmer sa mu podarilo skryť miernu trpkosť za iróniu. Hermiona zúfalo hľadala slová a nenachádzala žiadne: na dôležité veci nebolo dosť času a nezdalo sa, že je to to správne miesto... a ona nechcela o niečom hovoriť. A tak tam mlčky sedela a zúfalo hľadela do sivých, vrtkavých očí, ktoré vedeli byť jasné a žiarivé a takmer čierne ako obloha... v ktorej túžila lietať: na krídlach, ktoré jej v tú noc narástli. Ale pre pochybnosti, či to dokáže, ju nebo potrestalo: nebo neznáša nerozhodných.

„Hej,“ oslovil ju Draco ticho, vzal jej pomalú ruku a dlhým prstom jej na dlaň nakreslil obrazce. „Ty...“

„Áno.“

„Čo áno?“ zrazu sa napol. Len teraz sa radovala, že túto živočíšnu bojovnosť stratil... A práve akoby sa jej všetko vrátilo. Minulosť.

„Dokážem žiť na manore.“