Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 23. Jeho dievčatko

Pretože všetko, čo si si myslel, že budem

Sa rozpadlo priamo pred tvojimi očami

Každý môj krok je pre teba ďalšou chybou

A každá sekunda, ktorú premárnim, je viac, než dokážem zniesť

Linkin Park „Numb”

Spinkaj, cukríček, nech ťa zaplavia sny,

Ako vlny sladkého ohňa, v ktorom si v bezpečí

Spinkaj, zlatíčko, dovoľ záplavám, aby ťa pohltili

A odniesli ťa do nového rána

Poets of the Fall „Sleep“

„A kam idú?“

„Vravel, že... do Francúzska. Majú tam nejakých vzdialených príbuzných. Zdá sa, že Narcisse už dlho chýbali.“

„A ona čo... vo všeobecnosti.“

„A čo ona... Draco rozhodne. On je teraz dedič. Chce ju poslať preč hneď, ako ju predvolajú na ministerstvo. Vezmem si týždeň dovolenky – dajú mi ju.“

„Ach, Hermiona, neviem... Ty v Malfoy Manore!... A ako tam budeš úplne sama? Taká diaľka!“

„Nuž, Brloh tiež nie je v Londýne... je tam krb. Je tam plný dom škriatkov, nič zvláštne nie je treba robiť. Môžem byť u vás každý deň.“

Harry nemal v úmysle odpočúvať, jednoducho nečakal, že keď sa bude neskoro v noci vracať domov, nájde v kuchyni dve dievčatá. Keď začul hlasy, napadlo ho, že sa prikradne a urobí nejaký hlučný žart, ale rozhovor ho zaujal a nemotorne zamrzol za polootvorenými dverami. Dialóg prerušili zvuky nalievania vody a cinkanie pohárov a Harry sa rozhodol vstúpiť. Ginny – rovnako bledá ako Hermiona – nalievala čaj.

„Aj mne nalej,“ poprosil Harry a posadil sa vedľa Hermiony. Tá sa pomaly pousmiala a opäť zaborila pohľad do dlaní ako neúspešná študentka na skúške do testu; vôbec nie ako vynikajúca študentka Grangerová, ktorá pozná odpovede aj na otázky, ktoré ešte neboli položené.

„No dobre, ale kto bude platiť za údržbu toho paláca?“ vyhŕkla Ginny a s buchnutím položila šálku pred Harryho. „Nie je to prístenok pod schodmi, to je isté!“ Pozrela na Harryho, aby v ňom našla oporu. Ten odpovedal miesto Hermiony.

„Platiť bude majiteľ,“ a načiahol sa za sušienkami, akoby si nevšimol dva páry užasnutých očí, ktoré sa na neho upierali a spokojne sa usmial. Bolo mu to jasné aj bez slov. Hermiona vo svojom momentálnom rozrušenom stave si takúto otázku nepoložila a Ginny nečakala, že si je vedomý tých nehoráznych udalosti. Alebo na chvíľu zabudla, že nebol nízko postaveným aurorom. Po dožutí sušienky Harry vysvetlil: „Amnestovaní teraz dostanú časť skonfiškovaného majetku späť. Malú časť.“ Akú malú znázornil medzierkou medzi prstami. „Napríklad pre Malfoya len toľko, aby si mohol udržať tú svoju chatrč. A čo sa týka zvyšku...“ hodil si do úst za hrsť arašidov a začal chrumkavo žuť.

Ginny došla trpezlivosť.

„Prestaň prežúvať, Harry. Najprv to dokonči, potom si zjedz aj celý tanier.“ Frustrovane sa zvalila na stoličku a líce si oprela o päsť. Harry prehltol nerozžuté arašidy a dokončil: „Samozrejme, neostane mu veľa na nóbl život, ale za rok si už zvykol na asketizmus.“

Ginny roztiahla ruky, bezmocne ich spustila na stôl a pokrútila hlavou. „Vzdávam sa. Možno je to tak najlepšie,“ povedala zamyslene, hovoriac skôr sama so sebou a dodala so smiechom: „V niektorých ohľadoch je to spravodlivé, však?“

Harry nechápavo zdvihol obočie. Hermiona neodpovedala.

Narcissu predvolali na ministerstvo v stredu. V tej chvíli už mala veci prakticky zbalené, nechcela si vziať takmer nič okrem oblečenia. Draco sa nesnažil zmeniť jej názor – takto to bolo jednoduchšie. Chápal, že jeho matka dúfa, že unikne od bolesti, od spomienok, ktoré dýchali z každej drobnosti v tomto dome... rôznorodých spomienok. Ale čo bolo hlavné – pokúšala sa utiecť pred láskou. Lucius odišiel, ale láska k nemu zostala – ako nepochovaná duša. A Narcissa sa stratila, vznášala sa medzi nebom a zemou, mimovoľne opakovala kŕčovité zmietanie sa tejto polomŕtvej lásky: tu sa neudržala a tam ju nevzali. Ešte sa nenaučila žiť bez Luciusa, ale Draco z celého srdca dúfal, že sa to naučí tak ako on. Jeho matka zrazu uznala jeho právo rozhodovať za nich oboch. Draco si nebol istý, či to bolo z toho dôvodu alebo z toho, že bola úplne spokojná s rozhodnutím presťahovať sa na zámok Eglantier, ale prikláňal sa k tomu prvému. Očakával otázky a bol pripravený na námietky, no videl len tiché podriadenie sa. A keď vyčerpaný Horácio priniesol spoza Lamanšského prielivu odpoveď na list, ktorý poslal v pondelok – znamenite zdržanlivú, ale úprimnú radosť, Narcissa bola pripravená odísť na ďalší deň ráno a stráviť v sídle poslednú noc. Draco radšej nemyslel na to, aké sny sa jej budú v tú noc snívať; v dome, ktorého prah pred vyše dvadsiatimi rokmi prekročila s jej milovaným fešným manželom, v dome, ktorý bol bez neho prázdny a nikto to už nemohol zmeniť. Merlin, ako málo je skutočne strašných slov a jedno z nich bolo: nikdy.

Po tom, čo vo štvrtok vyprevadil tichú, takmer mlčiacu Narcissu a dal jej slovo, že sa s ňou spojí krbom hneď ako dorazí, sa Draco vrátil do sídla: zbaliť si veci a počkať na druhú najdôležitejšiu ženu vo svojom živote – tú, ktorú sa chystal tak zákerne zradiť. V týchto dňoch myslel na toľko vecí, ale na toľko vecí nemyslel vôbec - zakázal si to. Inak by tých desať dní pred odchodom nevydržal. A dni sa trieštili na hodiny, rozpadali sa na minúty a nekontrolovateľne sa mu drobili pomedzi prsty.

Hermiona sa primiestnila presne o ôsmej; poslednú hodinu na ňu čakal v kresle a hľadel do krbu. Oscar, ktorý sa posledné dni pohyboval po dome ako omámený, sa jej ponáhľal v ústrety a kňučal od šťastia. So zvláštnym výrazom sa rozhliadla okolo seba, akoby očakávala, že uvidí zakrytý nábytok a hromadu kufrov. Malfoy ju mlčky pozoroval, jeho pokožka zachytávala jej pocity. Cítila sa... zvláštne: ako Popoluška, ktorej tekvica sa po tom, čo zastavila uprostred cesty, premenila späť na kočiar a odviezla ju naspäť na zámok, kde sa bál skončil... ale princ zostal a teraz na ňu čakal, skrývajúc úzkosť na dne svojich žiarivých očí.

„Ahoj,“ vydýchla nakoniec a Draco, Popoluškin princ, ľahko vyskočil na nohy, rýchlo k nej pristúpil, silno ju objal a zašepkal jej do temena hlavy: „Ďakujem.“

Hermiona si zaborila nos do ramena a nosom vdychovala známu vôňu, až ju boleli pľúca: podľa nej by v dave našla Malfoya so zaviazanými očami. Len on tak voňal; len z jeho parfumu sa jej točila hlava; len dym jeho cigariet nedráždil jej čuch; len jeho vlasy si zachovali jesennú horkosť leta; len jeho pokožka vyžarovala temné teplo noci... Len nevedela, či to tak bolo aj v skorých ranných hodinách. Ale určite to zistí: veď sa čoskoro prebudí v jeho posteli, zaplatiac budúcnosťou za splnený sen.

Jednako ráno druhého dňa uvítali v tom istom kresle, v ktorom sa pohodlne usadili. Aspoň Hermione, schúlenej v Malfoyovom náručí, s lícom pritlačeným na hruď vo výstrihu košele, bolo určite pohodlne. Keď otvorila oči, s úžasom si uvedomila, kde je, znervóznela, pokúsila sa pozrieť Dracovi do tváre a stretla sa s jeho láskavým pohľadom: nespal - trpezlivo čakal, kým sa prebudí.

„Oh... Musela som ťa celého otlačiť.“ Hermiona sa pokúsila vstať, ale Malfoy ju zadržal a pripomenul jej vážnym pohľadom: „Si mačiatko, takže si malá a ľahká.“

Spokojne sa usmiala, ale predsa len sa mu zošmykla z kolien a usadila sa bokom na opierke. Aké veľké a útulné boli tieto kreslá.... teraz budú jej - na celé tri roky. Zo dňa na deň pocit nereálnosti pominul a - napodiv - bolo to ľahšie: istota bola lepšia ako neistota.

„Čo tak dať si kávu?“

Pri týchto slovách sa v jej duši čosi pohlo a ten pocit konečne nadobudol tvar: bola doma. Takto by to malo byť: ona, táto obývačka a tento muž - ponúkajúci jej rannú kávu bez toho, aby ju pustil z náručia. Toto je šťastie.

Pol dňa strávili formalitami: úradníci na oddelení registrácie magických nehnuteľností zvedavo pozerali na Hermionu, ale nekládli zbytočné otázky. Keď boli hotoví, Draco s Hermionou sa vrátili na panstvo a on ju predstavil domácim škriatkom, zavolal ich všetkých do spoločenskej miestnosti a predstavil im Hermionu ako novú majiteľku počas jeho neprítomnosti. Malfoy s radosťou sledoval, ako sa na jej tvári odrážal vnútorný boj: niečo v jej vnútri sa stále búrilo proti „otroctvu“ domácich škriatkov, no zvíťazil zdravý rozum – nebolo možné uvažovať o správe panstva bez malej armády škriatkov. Zvlášť ho pobavila Hermionina zmienka o Kreacherovi a ako šťastne domáci škriatkovia prikývli odpoveď. Sám Malfoy sa rýchlo vysporiadal s vnútornými rozpormi – začínal sa v tom zlepšovať. Vo vnútornom dialógu so svojím otcom, ktorý viedol od jeho smrti, si Draco zdokonalil schopnosť reči, cvičil na sebe.

Do rodinného sídla nedoviedol humusáčku - staral sa o blaho ženy,

<ktorú miloval

miloval

miloval>

ktorej bol zaviazaný vďačnosťou. Neponížil je hrdosť – len ju poprosil,

<aby nezmizla z jeho života

aby zostala v jeho dome

aby zostala jeho>

aby sa starala o majetok počas jeho nútenej neprítomnosti.

Po tomto „zoznámení“ Malfoy odviedol Hermionu, aby jej ukázal Manor.

Draca dojal jej opatrný šok z veľkosti a počtu miestností - obyčajných aj skrytých pred očami nezasvätených; úprimný obdiv ku kráse domu – napriek určitej ošarpanosti a poškodeniu spôsobeného útokmi, prehliadkami a drancovaním aurorov; jej údiv pred spleťou izieb so starodávnymi portrétmi. Malfoy neúnavne odpovedal na jej otázky, vysvetľoval ako používať určité miestnosti, odhaľoval potrebné tajomstvá a delil sa o svoje znalosti rodinnej histórie. Oscar za nimi krútil chvostom a strkal svoj zvedavý nos do všetkých kútov, až kým naňho nevrlo nevyštekla jedna z Malfoyových praprababičiek – veľmi škandalózna osoba, ktorej portrét v životnej veľkosti siahal takmer od podlahy až po strop a nebol ušetrený nešetrnej pozornosti šteniatka. Oscar od strachu zakňučal a pribehol k nohám Draca a Hermiony, ktorí sa zadúšali smiechom, a potom ich krotko nasledoval, len občas zavrčal na portréty.

Nakoniec sa vyčerpaní do krajnosti vrátili do obývačky a zvalili sa do kresiel. Malfoy navrhol, aby Hermiona okamžite začala svoju úlohu ako pani na panstve a začala objednaním večere.

„Ach!...“ zvolala trochu zmätene, ale Malfoy sa len uškrnul.

„Stačí, keď sa vysporiadaš s Tobym - je skvelý v jednaní s ostatnými,“ uistil Hermionu a ona váhavo luskla prstami: okamžite sa pred nimi objavil domáci škriatok.

„Toby, prosím, priprav nám večeru na...“ Hermiona pozrela na hodiny, „na siedmu.“ Domáci škriatok sa ochotne uklonil a tak dodala, povzbudená: „Medzitým kávu, prosím.“ Toby zopakoval poklonu a okamžite zmizol, aby sa o minútu vrátil s kanvicou na kávu a šálkami. Kým nalial kávu, v obývačke bolo ticho, no hneď ako sa premiestnil, Hermiona a Malfoy si vymenili pohľady a zasmiali sa, opreli sa do kresiel.

„Maličká pani veľkého domu,“ povedal napokon Draco a Hermionu zrazu premohol smútok – spomienka na jej prvú návštevu panstva. Aj vtedy sa smiali ako blázni, spomínali na svoje školské časy... akoby to bolo včera - ale medzi nimi vtedy a dnes bola dlhá cesta... Draco Malfoy a Hermiona Grangerová kráčali po nej smerom k sebe, stretli sa na nej a kráčali po nej ďalej - spolu. Merlin, prečo tak krátko!... A ako sa skončia ich cesty, ktoré sa už o pár dní rozídu rôznymi smermi?

Hermiona zažmurkala a potlačila slzy, ale pred ním nemohla niečo skrývať - ​​už predtým videl priamo cez ňu. A opäť dejavu: sedí v Luciusovom obľúbenom kresle v obývačke Malfoy Manor a Draco je pri jej nohách – drží jej studené ruky v dlaniach a pozerá sa jej do očí. Len dnes neodíde z panstva sužovaná vinou, nie: dnes budú spolu večerať a k večeru pôjdu do spálne - stále spolu... Líca sa jej začervenali a cítila, ako jej Draco stláča prsty, akoby jej čítal myšlienky v očiach. V nasledujúcom okamihu ju už bozkával, trhnúc ňou k sebe, takže jej rozlietané vlasy zakrývali tváre. Nebyť Tobyho jemného zakašľania – musel to urobiť dvakrát – o večeri by nemohlo byť ani reči: obaja očividne nemali na jedlo náladu. A kam sa podela únava?

„Ach, mal by som ťa varovať,“ Malfoy sa zastavil pri dverách jedinej miestnosti okrem Luciusovej pracovne, ktorú počas dnešného výletu vynechal, „mám tam portrét - vieš, ten, čo si mi dala.“

Hermiona prevrátila očami.

„Profesor Snape!...“

„No, áno,“ uškrnul sa Draco a sledoval, ako sa jej líca začervenali.

„Ako ja... ako my...“

Malfoy pod jej nahnevaným pohľadom vybuchol do tichého smiechu.

„Pre Merlina, Grangerová! Nebude nám strhávať body,“ nakoniec dostal zo seba a dodal: „Najmä preto, že posledný týždeň mlčal a často úplne chýbal...“ Malfoy pomaly prešiel rukou po jej chrbte a zľahka pritlačil prsty, až jej naskočila husia koža. „Toto je teraz tvoj domov, Hermiona.“ Jeho tichý hlas, lámajúci sa do šepotu, bol hypnotizujúci a ona sa podvedome posunula bližšie, nespúšťajúc oči z jeho polootvorených pier. V jemnej žiare sviečok sa jej oči zdali čierne, vábili a vťahovali Draca do spásnej temnoty, sľubujúc splnenie jeho najdivokejších túžob. Zdvihol Hermionu do náručia, vykopol dvere a vtrhol do spálne: keď padli na jeho posteľ, už si nespomenuli ani na profesora Snapa, ani na úmrtia a straty, ani na blížiace sa odlúčenie.

Hermiona sa vždy budila na neznámych miestach zavčasu a dnes ráno otvorila oči, zatiaľ čo Draco ešte spal. Toľkokrát ho videla, ale doteraz nevedela, ako bezbranne ráno vyzeral: ako keby jeho nedôvera, ostražitosť, izolácia visela v skrini spolu s jeho oblečením. Vysoké lícne kosti, rovný tenký nos, ostrá brada – Hermiona študovala túto tvár do najmenších detailov: vedela, odkiaľ sa vzala sotva znateľná jazva na jeho spánku; presne vedela, kde sa ukazuje ľahké strnisko; vedela, že obočie, ktoré sa na prvý pohľad zdalo dokonalé, je v skutočnosti trochu iné. Vedela a stále bola pripravená pozerať sa na neho celé hodiny. Nikdy sa ho nevedela nabažiť – a najmä teraz nie. Keby mala Obracač času, vrátila by sa späť k včerajšiemu večeru a dnešnému ránu... a k ničomu inému. Stačil by jej jediný deň – pokiaľ by trval do konca života. Malfoy ako vždy vycítil jej pohľad a začal sa prebúdzať. Hermiona ho so zatajeným dychom sledovala: tmavé mihalnice sa mu zachveli, nosné dierky sa zhlboka nadýchli, pery sa mu mierne zvlnili... Opatrne sa ich dotkla prstom, akoby povedala: „Psst,“ a Draco otvoril oči.

„Ahoj,“ zašepkala Hermiona s úsmevom. Jeden detail ju vždy prekvapil: jeho oči neboli nikdy ospalé. Dokonca aj teraz - v prvej sekunde prebudenia - boli úplne jasné: ako keby Malfoy vôbec nespal, len si ich na chvíľu zakryl.

„Ahoj,“ zatiahol, opätoval úsmev opätoval a skĺzol z vankúša. O pár sekúnd neskôr Hermiona vykríkla: niekto ju napadol pod prikrývkou a nechcel ju pustiť.

„Draco!“

„Áno, áno?“ vyšlo tlmene spod prikrývky a nehanebné ruky pokračovali vo svojej šteklivej ceste po jej zmietajúcom sa tele.

„Prestaň s tým!“ Hermiona sa zadúšala smiechom a snažila sa zahnať tú neviditeľnú vec pod prikrývkou. Telo si medzitým žilo vlastným životom, rozžiarilo sa z nečakaných dotykov a triaslo sa – už nie od šteklenia.

„Prestať?“ Draco sa vynoril priamo nad ňou a pobozkal ju na špičku nosa. „Určite chceš, aby som prestal?“ spýtavo sa na ňu pozrel veľmi vážnymi očami - a jeho ruka pod prikrývkou akoby sama od seba robila úplne bláznivé veci.

„Nie... Draco!“ zalapala po dychu Hermiona a pokúsila sa ho kopnúť kolenom, no on ju len pevnejšie stisol v náručí a jej námietky prerušil šialeným bozkom.

Prvý slnečný lúč nesmelo prekĺzol cez okno a dopadol na tváričku sivého psa, čo spôsobilo, že šteniatko kýchlo. Zaborilo nos do vlastného chvosta a vzdychlo, pripravujúc sa opäť si zdriemnuť: prechádzka bola odložená...

Po raňajkách – a Hermiona si myslela, že je čarovné raňajkovať na Malfoy Manore – ju Draco vytiahol von, aby sa konečne poprechádzala po dvore. Oscar bol bez seba od šťastia, naháňal motýle. Malfoy Hermione povedal, ako sa po stáročia vytvárala luxusná záhrada plná vzácnych rastlín privezených do Británie z celého sveta; ako v zime vďaka hrejivým kúzlam medzi bielym snehom kvitli biele kvety japonských čerešní; aké ruže pestovala Narcissa...

Keď sa dostal do ružovej záhrady, zastavil sa a stisol jej prsty. Otupená Hermiona sa pozrela na zuhoľnatené trosky, na niektorých miestach zarastené húževnatou burinou, porovnávajúc obrazy, ktoré tak živo opísal Malfoy, s týmto smutným pohľadom. Pozrela sa bokom na Draca a zachvela sa nad prázdnotou v jeho pohľade, priklincovanému k zvyškom ružovej záhrady: uvedomila si, že predtým tam bola bolesť, nenávisť... a teraz je tam len prázdnota. A prvý raz ju napadlo: aké to pre neho bude, keď opustí rodné hniezdo, kde pozná každé steblo trávy, každý kameň; kde si spomína na šťastné hodiny, dni a roky – nekonečne vzdialené a nedosiahnuteľné; kde nechá to všetko na cudziu osobu - aj keď ňou bola ona? Hermiona sa zachvela od pichľavej husej kože, ktorá jej prebehla po koži, a Malfoy, pokrčiac plecami, ju viedol ďalej.

Celé dopoludnie chodili po okolí, vrátili sa na obed: Hermiona si objednávala jedlo sebavedomejšie – začínala naň mať chuť. Zatiaľ sa jej to, čo sa deje, zdalo ako hra: bolo to príliš nezvyčajné, nečakané, jej život sa rýchlo menil – a ako to už býva, dni plné novosti rýchlo a nepozorovane ubehnú. Hermiona fyzicky cítila, ako jej čas uniká pomedzi prsty – ich čas a Draco cítil to isté: v skrížení náhodných pohľadov sa mihalo melancholické očakávanie, prezrádzali ho prudké gestá – teraz sa chceli jeden druhého dotýkať viac ako kedykoľvek predtým. Malfoy, ktorý kráčal záhradou panstva, nepustil jej ruku a Hermiona ju neodtiahla, pretože chcela, aby to trvalo večne: ruka v ruke. A teraz - sedeli v tieni dubu, kde Draco a Narcissa radi pili kávu - Malfoyove prsty bez prestávky kĺzali po Hermioninej dlani a kreslili čiary a kruhy.

„Draco, ach... kde žijú tvoji príbuzní vo Francúzsku?“ spýtala sa Hermiona váhavo: dlho ju trápili otázky, ktorých sa Malfoy nedotkol tak usilovne, že sa to už nezdalo náhodné.

„Na juhozápade,“ odpovedal bez váhania, nadšene sledoval svoj vlastný prst, keď obkresľoval čiaru života. Možno až príliš nadšene. „Zámok, záhrada - ako naše... stajne... malá vinica,“ Malfoy bez výrazu vymenoval črty budúceho domu a nezodvihol oči - akoby toto všetko nestálo za pozornosť. Alebo - ako keby niečo nehovoril, ale Hermiona chcela viac veriť tomu prvému.

„A... kto sú... kto sú tí ľudia?“ Preklínala sa, ale nebola schopná prerušiť otázky. Teraz alebo nikdy. Malfoy sa správal bezchybne: odpovedal na jej otázky bez toho, aby kládol nejaké otázky, bez toho, aby prejavil najmenšiu známku podráždenia alebo neochoty pokračovať v tomto rozhovore. A hoci sa jej podarilo celkom dobre čítať medzi riadkami, bola to len špička ľadovca: v knihe s názvom Draco Malfoy bolo toľko podtextov – a navyše neviditeľným atramentom –, že Hermiona občas upadala do zúfalstva. Nevedela hrať hry, v ktorých bol zručný. Chcela o ňom vedieť všetko až fyzicky boľavo, no uvedomila si, že to sa nesplní: patrili do odlišných svetov. To, čo bolo jeho biotopom od narodenia, stále zostávalo pre Hermionu za kamenným plotom; mohla vstúpiť do jeho sveta, ale nestane sa jej vlastným. Mohli by si len vytvoriť novú realitu – spolu, ale časť Draca bude vždy patriť do toho sveta – nie jej. Malfoy konečne zdvihol oči a pozrel sa jej do očí - otvorene.

„Francúzska vetva - sú to vzdialení príbuzní z otcovej strany, blízki rodinní priatelia. Matka, otec a motácka dcéra,“ - malé bezcenné nedorozumenie, nemilosrdne sa vysporiadal so svojou vernou priateľkou z detstva, pričom stále nespúšťal jasné oči z otupenej Hermiony. „Moja sesternica z dvanásteho kolena alebo tak.“ Malfoy nepoužil mená, zdalo sa mu, že tak nerozlúšti nevypovedané, stačí, aby zaznelo nejaké meno a zrada ožije, nadobudne váhu a význam. Zachytil jej podvedomý povzdych úľavy po slove sesternica. Merlin, aké ľahké je oklamať tých, ktorí milujú... Sú pripravení uveriť každej lži, ktorá vyjde z pier, ktoré milujú, stačí im tak málo: len počuť hlas, vidieť ich oči a držať ich za ruku. Aké ľahké je klamať tým, ktorí ťa milujú a aké ťažké je klamať tým, ktorých miluješ... Nikdy to nepoznal.

Malfoy sa usmial na Hermionu a v duchu si sľúbil, že nikdy nebude robiť rozhodnutia za svoje deti; nikdy si nedovolí zaviazať ich sľubom, ktorý by nemohli nedodržať; nikdy ich nepostaví pred mučivú voľbu, koho zo svojich milovaných zradiť. Urobí všetko, čo bude v jeho silách, aby im pomohol vyhnúť sa chybám, ale bude na nich, aby si vybrali. Pri pohľade do jej dôverčivých očí sa Malfoy zrazu - po prvý raz - zamyslel: aké by mohli mať deti? Zdalo sa mu, že s očami lane rovnakými ako má ona...

Noc bola milosrdná, ale mesačné svetlo bolo neúprosné, riedilo jej zamatovú záchrannú tmu. Malfoy videl Hermionine oči: zvyčajne ich zavrela vyčerpaním, ale dnes večer nechcela premeškať ani chvíľu. Keď horúčkovito hladil to známe milované telo, znovu ho - ako zakaždým, keď bol s ňou - objavil nanovo, snažil sa spomenúť si na citlivú poddajnosť; horúcu nehu jej pokožky; a jej oči - oči, ktoré vyžarovali mesačné svetlo...

Ako šialenci sa na seba nalepili, prenikli do samotnej podstaty, stali sa jedným; dokonca sa zdalo, akoby sa krv zmiešala, stávala sa spoločnou pre oboch.... a ich výkriky a stony voľne stúpali k mesiacu, nespútané ochrannými kúzlami: nemali sa pred kým schovať, nemali sa koho báť, len samých seba. Keď začalo svitať a Hermiona vyčerpaním zaspala, Malfoy ju pozoroval, bez pohnutia - aby ju nerušil - a snažil sa zapamätať si každý malý detail, ktorý ho bolel pri srdci: vlhký prameň tmavých vlasov sa jej dojemne prilepil na líce; dlhé mihalnice sa trepotali ako Oskarovi, keď sa mu snívalo o naháňačke; pootvorené pery - na hrudi cítil jej ľahký dych. Jeho dievčatko, jeho mačiatko... Nikdy by nepochopila - a on sa jej to ani nepokúšal vysvetliť -, čo znamená povinnosť krvi, keď je v rozpore s povinnosťou cti; nikdy by to nepochopila - a mala by tisíckrát pravdu...

Zaboril nos do jej omamne voňajúcej hlavy a nevšimol si, že zaspal.