Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 24. Epilóg.

Kde teraz môžem získať teplo?

Celú dušu som ti dala,

A iná žena si ťa našla

Iná ťa vzala za ruku,

Ja som ju za to prekliala.

Helavisa „Oheň“

Urob to ľahko, nezanechaj stopy.

Utopím sa v oblakoch z červených kvetov

Som sama, ako smútok...

Flеur & Dust Heaven „Červený čaj“

Tento parapet si celkom obľúbila: myslela si, že Draco často sedával takto, pozeral sa nahor... alebo dolu, podľa nálady. Nedalo sa na ňom nesedieť: široký, útulne zapustený do okenného výklenku, cez deň zaliaty slnečným svetlom a v noci mesačným. Lenže Malfoy na tom parapete čakal na listy a ona... Ona spomínala. Na najzvláštnejšie, najšťastnejšie a najtrpkejšie leto svojho života. Teraz sa naň spomínalo ľahšie - nie ako v prvé júlové dni.... prvé týždne po jeho odchode.

Sprevádzala ho k colnému terminálu - napriek jeho protestom - a tam, nevšímajúc si novinárov a zvedavých divákov, sa bez dychu bozkávali, neschopní odtrhnúť sa jeden od druhého. Hermiona si nevšimla záblesk kdesi na periférii svojho zraku a Malfoy sa prudkým - akoby naučeným - pohybom otočil, zakryl ju plecom, skryl ju pred všadeprítomnými „supmi“ - len tak ich nazýval. Ešte stále sa prikrčila, keď si spomenula, ako sa Ron rozzúril, keď ju uvidel na čarofotografii  pod titulkom: „Ďalší smrťožrút opúšťa Britániu: Malfoyovo vyhostenie. Fotografia v Prorokovo zachytávala malebný okamih, Hermiona napoly otočená, jej ruky okolo Malfoyovho krku,  on ju zakrýval plecom, jej vlasy nádherne poletovali, kým jej tvár zmizla za jeho chrbtom.

Ron sa prechádzal po obývačke domu na Grimmaldovom námestí, v rukách držal nešťastné noviny a burácal o hanbe, zrade, podlosti a zneuctení, a kričal a kričal a kričal - až kým Hermiona nevybuchla a nevykričala sa naňho spôsobom, z ktorého sa aj Ginny zľakla, a Harry sa schúlil do kresla v nádeji, že splynie s čalúnením. Hermiona vložila do svojej výčitky všetko napätie a bolesť posledných dní na Malfoy Manor - vankúše v spálni ešte stále boli cítiť ním a on sám už bol na inom kontinente. Pripadalo jej to, ako keby medzi Britániou a Európou praskla zemská kôra*... Všetku osamelosť prázdneho domu, všetko zúfalstvo prázdneho srdca vrhala na omráčeného Rona, kričala - o slobode voľby; o práve na súkromný život; o tom, že niekto by si mal vystačiť so svojím vlastným a že ak začne niekoho poučovať a súdiť, bude ľutovať, že vôbec vstúpil na Rokfort, a nie napríklad do Durmstrangu -, až sa jej zlomil hlas. Potom sa, samozrejme, rozplakala, Ginny sa ponáhľala dať jej harmančekový čaj a Harry odtiahol Rona niekam preč, ale on jej stále neodpustil Malfoya. Hermiona sa však s tým ľahko zmierila - všeobecne začínala mať na mnohé veci iný názor... v poslednom čase.

Lusknutím prstov privolala Tobyho a bez toho, aby vstala z parapetu, požiadala o tekvicový džús. Áno, tekvicový džús a žiadnu kávu - odo dňa, keď sa ocitla schúlená pri záchode a triasla sa v záchvatoch nevoľnosti. V to júlové ráno sa planéty nejako zoradili, takže pestrofarebná mozaika v jej zahmlenej hlave konečne vytvorila ucelený obraz: týždňové meškanie, nechuť k tabakovému dymu, výkyvy nálad, závraty.... a tá neznesiteľná ranná nevoľnosť. Všetko to pripisovala stresu... Keď Hermiona šokovane hľadela na svoju bledú tvár v zrkadle, ignorovala uštipačné poznámky začarovaného skla, odhodlane sa narovnala, nevšímajúc si chvenie v kolenách, a rozhodla sa.

O hodinu neskôr sedela u Munga - v stiesnenej kóji, ktorú na ich oddelení hrdo nazývali „salónik pre zamestnancov“ - a ticho počúvala Cass. Slová „gratulujem“, „päť až sedem týždňov“ a „kto“ k nej doliehali ako cez vatu.

„Šesť,“ prerušila Hermiona nadšené štebotanie Cassidy a hľadela skrz ňu.

„Šesť čoho?“ Zamrkala, keď jej to nedošlo hneď.

„Šesť týždňov,“ vysvetlila Hermiona a opäť sa sústredila. Bez ohľadu na výsledok testovacieho kúzla nemala najmenšie pochybnosti: v tú noc sa v nej zrodil maličký život, ktorý jej prevrátil jej vlastný život naruby. V noci ohňa. V tú noc, keď sa Draco priznal... „Určite je to dieťa z lásky,“ povedala ticho, pokrútila hlavou a z nejakého dôvodu z Hermioninho záhadného poloúsmevu Cassidy prebehol mráz po chrbte.

Dlho jej trvalo, kým sa rozhodla povedať Malfoyovi, že on už čoskoro nebude posledným z rodiny: vyberala slová, premýšľala o možnostiach a odkladala to, odkladala, odkladala.... A potom - koncom augusta - vyšlo to číslo Proroka s čarofotografiou: Draco v striktnom drahom obleku a blondínka v luxusne jednoduchých bledožltých šatách, ktoré odhaľovali vychudnuté ramená.

Malfoy sa vo Francúzsku oženil: najhorúcejšie svadobné detaily - len od nás!

Ohľadom svadobných detailov to paparazzi preháňali. Fotografia bola urobená z veľkej diaľky a zjavne z nejakého kríka: táto svadba sa konala v najprísnejšom utajení a okrem náhodnej čarofotky nie najlepšej kvality v článku nebolo nič iné. Oplýval však opismi majetku de Chantalaisovcov : zámok s rozsiahlymi poľovnými revírmi, luxusné vínne pivnice, vinice preslávené po celej Európe, čistokrvné kone....

„Malá vinica, znamená že...“ Hermiona otupene zašepkala, po desiaty raz prešla očami po riadkoch a vrátila sa ku čarofotke. „Sesternica z dvanásteho kolena. Vinohrad...“ Pustila noviny, prešla rovno k oknu a zadívala sa na horizont. Keď na lícach pocítila pálenie, prekvapene si uvedomila, že plače, dlaňou si zovrela ústa v snahe zastaviť sa a zrazu vypustila prenikavý, chrapľavý plač - rovno von oknom, do pokojnej modrej oblohy, na wiltshirské lúky, ktoré toho toľko videli a poznali, ktoré stovky rokov ľahostajne šumeli vo vetre, odnášali najostrejšiu bolesť, vysušovali najostrejšie slzy. Všetko je márnosť... Slzy jej uschli, ale hrdlo mala stiahnuté vzlykmi a Hermiona klesla na zem, ticho sa triasla a zakrývala si tvár rukami: slnečné svetlo sa jej zdalo neznesiteľným výsmechom. Chcela vyliezť na parapet a skočiť dolu, dostať sa odtiaľto a podpáliť panstvo pekelným ohňom, ale jediné, čo mohla robiť, bolo sedieť tam, schúlená na podlahe, s Malfoyovým profilom viditeľným spod kolena a chvostom svetlých vlasov pridržiavaným zamatovou stuhou. Čarofotka bola čiernobiela, ale Hermiona vedela: stuha bola tmavozelená.

Istota bola lepšia ako neznámo...?

Ležala nehybne na posteli až do zotmenia, vstala len preto, aby zázračne presvedčila Ginny, ktorá sa v panike krčila v krbe, že je v poriadku a že priletieť s Harrym okamžite do sídla nie je dobrý nápad. Keď sľúbila priateľke, že zajtra príde na Grimmauldovo námestie, pozbierala zvyšné sily, vrátila sa do spálne a padla späť na posteľ..... Nechcelo sa jej ani dýchať.

Na druhý deň ráno sa zobudila úplne iná. Zo zvyku si položila ruky na brucho a započúvala sa: cítila sa dobre... prestala ráno zvracať, ale až dnes si uvedomila, že je to šťastie: maličké, ale skutočné. Z takýchto malých kúskov si poskladá svoj život nanovo a to najdôležitejšie šťastie mala pod srdcom. Hermiona sa nepokojne zdvihla z postele a prešla k oknu, pričom zdvihla Proroka ležiaceho na zemi. Oskar bez toho, aby vstal, pochybovačne švihol chvostom, ale ona ho láskavo upokojila: „Choď spať, je ešte skoro.“ Malfoy si so sebou vzal sovu a Snapeov portrét, ale nechal jej psa, čomu sa teraz potešila. 

Hermiona sa oprela o široký parapet a pozrela na čarofotku. Toto bolo to krehké dievča, ktoré chcela včera prekliať a zničiť? Prečo, pravdepodobne nemala ani tušenia, že Hermiona je ďalším dôverčivým stvorením. Neveriacky pokrútila hlavou: bol to jej nápad utiecť z panstva a podpáliť ho? Aké hlúpe, Merlin. Vychutnávala si ranný vzduch plný predjarnej sviežosti. Slabo zaváňal búrkou - možno ju treba očakávať na poludnie. Hermiona si oboma rukami pohladila brucho a objala si ramená, kolísala sa na pätách. Panstvo patrilo malému zázraku v jej vnútri - aj keď jeho otec o tom ešte nič nevedel - a ten zázrak bude vyrastať vo vlastnom dome: podľa práva krvi.

Hermiona dopila džús a opatrne odlevitovala pohár späť na komodu: v poslednom čase akoby mala viac magickej sily - musela kontrolovať aj tie najjednoduchšie kúzla. Čaromedička, ktorú navštevovala u Munga, ju pred tým varovala: hormonálne zmeny a tak, a Hermiona sama si o tom niečo prečítala. V poriadku - prečítala všetko, čo našla, hoci, treba povedať, jej zvyčajné puntičkárstvo sa vytratilo: vyzerala, akoby hľadela sama do seba, na perách často záhadný úsmev alebo  na obavy svojich priateľov reagovala len smiechom. Darilo sa jej dobre. Žila pod narkózou,

<odkedy prišli dementori>

ale teraz sa jej darilo dobre. Dementori, ktorých Malfoy predpovedal, k nej začali prichádzať v noci: stláčali jej srdce tichom prázdneho domu, hromadili klzkú, ľadovú samotu, v ktorej sa kĺzala ako v bahne, klesala čoraz hlbšie, nohami nedokázala nahmatať dno. V tých dňoch si Hermiona spomenula na darček, ktorý jej dal Draco a ktorý nosila len na svadbu. Mala ho uložený vo svojej ozdobnej škatuľke v zásuvke komody - tam, kde Malfoy uchovával jej listy, ktoré si vzal so sebou do Francúzska. Hermiona opatrne vzala strieborný flakónik do ruky a priblížila si ho k očiam. Flakónik...?

Sama nedokázala rozpliesť kúzla na prívesku, a tak sa tentoraz obrátila na Harryho, aby jej pomohol.

„Hmmm,“ s pochmúrnou zvedavosťou  pozrel na tú elegatnú vec, rovnako na príťažlivý vzhľad. Hermiona ho požiadala, aby sa s ňou nestretol doma, ani na Malfoy Manor: sedeli v malej kaviarni neďaleko veliteľstva aurorov. „Temná mágia, Hermiona, naozaj temná a dosť silná.“ Harry pokrútil hlavou a keď videl jej oči, narýchlo ju upokojil: „Nie, nič nezákonné ani nebezpečné, ale...“

„Harry! Nenapínaj ma,“ spýtala sa, strácajúc sa v špekuláciách.

„No vo vnútri je silný elixír. Je vzácny a starodávny - recept sa stratil.“

„Reverzný...?“

Harry prikývol.

„Ale... prečo ho nezabavili?“

„Nie je vojna,“ odsekol Harry a dodal: „Je to dobrá dávka: bude fungovať bezchybne.“ Pozrel na Hermionu a potláčajúc vzdych vzal jej ruku do svojej a jemne ju pohladil po prstoch. „Úprimne povedané, asi by som neriskoval vziať si niečo také.... Je to príliš silné, ako mi bolo vysvetlené,“ Harry sa usmial, ale zachvel sa.

Hermiona sa mu úprimne poďakovala a vzala si prívesok, ktorý v sebe skrýval mocnú silu utešiť... alebo zničiť.

Zabiť lásku. Nie je to protizákonné? Iba preto, že nikto z dnes žijúcich by nikdy nedokázal vytvoriť takúto vec! Malfoy sa ani trochu nemýlil: bol to veľmi drahý a jedinečný... šperk. Funguje bezchybne - výsledok je zaručený. Už vtedy predpokladal, že ju opustí, to to znamenalo. Bez toho, aby vedel o rozhodnutí ministerstva alebo o Francúzsku.... Naozaj to nevedel? Nie - cítila Hermiona, vtedy - nevedel. Blúdila mestom a nevšímala si slzy, ktoré jej stekali po lícach. Zdalo sa, že obaja mali venovať viac pozornosti vešteniu.... nešťastní veštci.

Zamatová škatuľka ležala vo vzdialenejšej zásuvke komody a vo svojich útrobách skrývala prívesok. Hermiona sa rozhodla: nezabije lásku - aj keby sa niekto iný rozhodol inak. Srdce tej lásky teraz bilo v jednote s jej vlastným - a už nebolo o čom hovoriť.

Hermiona definitívne uzavrela otázku, či Malfoyovi oznámiť túto novinu alebo nie.

Po tom, čo pretrpela Ginnyinu hystériu, Harryho vytrvalé presviedčanie a dokonca aj Ronove vyhrážky na adresu Draca, si zakázala o tom čo i len hovoriť. Nikto ju nechápal - ale Hermione to bolo zrejme jedno.

Zaplavená slnkom, takmer driemala a rozhodovala sa, či si neľahnúť na posteľ. Sama pre seba sa usmiala: ako by Ginny frfľala, keby sa dozvedela o jej sedení na parapete.

Hermiona milovala letný súmrak: zdalo sa jej, že ak zašepká do teplého orgovánového vzduchu svoje najhlbšie želanie, zachytí ho ľahký vánok a zanesie priamo na miesto, kde sa splní.... Stála pri okne Malfoyovej spálne - svojej spálne - a šepkala do tmavnúceho horizontu:

„Veľmi malé a hlúpe mačiatko hlboko vo vnútri? Ach, Draco, ty si nevedel, o čom hovoríš...“

Hermiona sa zhlboka nadýchla vzduchu naplneného vôňou letných lúk. Búrka sa oneskorila a sľubovala, že sa do večera rozpadne.

„Urobila som, čo som mohla.“

„Si na rade, Malfoy...“

* Autorka si bezostyšne požičala a prekrútil Katinu vetu z úžasného filmu Ilju Freza „Ani sa ti nesnívalo...“ (1981): „Zdalo sa mi, že medzi Moskvou a Leningradom praskla zemská kôra...“

To be continued…

Malý doslov od autorky (výber).

Veľká vďaka VŠETKÝM, ktorí čítali a komentovali, čakali a sledovali aktualizácie, chválili, kritizovali a strkali nos do chybičiek - skrátka všetkým, ktorí boli s „Ružami“ až do víťazstva:)))))   

V istom momente sa ukázalo, že sa príbehu nechce zmestiť do jednej fanfiction: postavy začali prejavovať charakter a prekračovať stanovené hranice - však si od začiatku robili, čo chceli, autorke stačilo len jemne opísať, čo sa deje:)))))

Preto sa na obzore črtalo pokračovanie, ktoré začalo nadobúdať čoraz jasnejšie kontúry. Medzitým si autorka a postavy potrebujú oddýchnuť....

Ďakujeme všetkým, ktorí si počkajú na pokračovanie - budeme radi! =)))))

Malý doslov od Jimmi

Tak som to pred dovolenkou bez internetu predsa len stihla. Netušila som, do čoho idem,  veľakrát hádala, čo v texte bolo... no občas, idiomy mi stopro ušli – až na jeden. Snáď to až tak moc nebolo poznať.

Preklad bol konečne dokončený vďaka Kakostke, Lupine a denice. Ďakujem za pravidelné komentáre.

Nepýtajte sa, ako to bude pokračovať. Netuším. Po dokončení Paríža sa zamyslím, či vôbec dvojku preložím.  

Ak ste si poviedku predsa len prečítali, dajte to vedieť aspoň teraz. Budem vám vďačná.  

PS. Ten elixír je v originále Отворотное/Otvorotnoje  – našlo mi priamo Reverzný elixír. Ale v inej vete (z ruskej hp wiki) to nepreložilo.  Snažila som sa niečo nájsť, patrí medzi Everlasting elixíry (večné nápoje, dlouhodobě působicí dryáky). K nim patria aj elixíry od bratov Weasleyovov, ktorých účinok môžete zvrátiť buď špeciálnymi elixírmi alebo práve týmto – takže asi to fakt je reverzný. Tak ak k tomu viete niečo viac, dajte vedieť.