Preklady fanfiction Harryho Pottera

****

Harry s Ronom netrpezlivo čakali v hlavnej sieni, kým sa Hermiona vráti. Zvyšok chrabromilčanov sa zdržiaval v spoločenskej miestnosti, aby sa vyhli zhromaždeniu veľkého davu na jednom mieste. Profesorovi Snapeovi by nič neurobilo väčšiu radosť, než keby každému chrabromilčanovi odpočítal desať bodov za to, že sa „poneviera“. Každú chvíľu mal prísť koč z Rokville a oni sa jej nevedeli dočkať. Osem týždňov bolo pridlho... príliš dlho. Ich letné prázdniny síce trvali viac ako osem týždňov a im sa ich nejako podarilo zvládnuť bez toho, aby trpeli vážnym abstinenčným príznakom. Ale tento časový úsek sa zdal byť iný. Boli na Rokforte bez nej, a to nebolo správne. Škola bez Hermiony Grangerovej nebola tá istá a ona im chýbala.

Spočiatku to vyzeralo ako mini prázdniny. Žiadna Hermiona, ktorá by im dýchala na krk a nútila ich, aby sa začali pripravovať na VČÚ alebo aby už začali premýšľať o témach na koncoročnú esej z dejín mágie. Žiadna Hermiona, ktorá by prevracala očami, keď vymýšľali veľkolepé spôsoby, ako sa zmrzačiť, aby sa vyhli domácej úlohe z veštenia. Ale nebola tu ani žiadna Hermiona, ktorá by im pod Snapeovým pozorným pohľadom pošepkala správne ingrediencie do elixírov pred tým, ako Ronov kotlík vybuchol a Nevillova ropucha Trevor sa stala lesklou ružovou namiesto mútnej zelenej. A to bolo len v prvom týždni.

Tieto mini prázdniny sa veľmi rýchlo stali nudnými. Bola ich najlepšia kamarátka, a hoci bola tak trochu knihomoľ, bola aj živá, bystrá, zábavná a najvyrovnanejšia z ich blízkej skupiny. Ron mal počas jej neprítomnosti už tri tresty, pretože Hermiona tam nebola, aby ho odtiahla, keď Malcolm Baddock alebo iní slizolinčania zatiahli Rona do hádky. Pravdepodobne by mal trestov ešte viac, keby kráľ všetkých slizkých vecí - Draco Malfoy - nešiel na výmenný program tiež. Mali zlý pocit, že Hermiona musela tak dlho trčať s Malfoyom, ale ak to niekto dokáže zvládnuť, bola to ona. Boli si tým istí. Pravdepodobne sa nevedela dočkať, kedy sa od neho dostať preč. V listoch, ktoré im písala, sa o ňom takmer vôbec nezmieňovala.

Ticho v sále sa prerušilo, keď sa veľké drevené dvere so zavŕzganím otvorili a závan chladného jesenného vzduchu prešiel okolo vstupujúcich. Profesorka McGonagallová vošla prvá, ruku pevne položenú na hlave, aby si udržala klobúk. Potom Harry uvidel Hermionu, ako sa zastavila tesne pred dverami. Ruku mala položenú na zárubni a pozerala sa na niekoho stojaceho za ňou. Tej osobe niečo ticho povedala, potom sklonila hlavu a slabo sa nadýchla. Zdalo sa, že je takmer smutná.

Ron už nezvládol čakať, prebehol okolo Harryho a zvolal: „Hermiona, mysleli sme si, že ten koč sem nikdy nedorazí. Už tu čakáme celú večnosť.“

Pri zvuku Ronovho nadšeného hlasu sa Hermione zatočila hlava a uvidela ten najkrajší pohľad - svojich dvoch najlepších priateľov na celom svete s usmiatymi tvárami a šťastnými očami. Musela potlačiť slzy, pretože až doteraz si neuvedomila, ako veľmi jej chýbali. Sotva vkročila dovnútra, než ju vzali do náručia a spoločne objali, v podstate tak zablokovali dvere. Prekvapivo sa ani jeden z nich neodtrhol, ako by to urobili zvyčajne, ale naopak, objali ju rovnako silno. Nakoniec sa jej z ich spoločného stisku ťažko dýchalo. Dostala zo seba: „Aj mne ste chýbali, ale... čoskoro omdliem, ak sa mi nepodarí zhlboka sa nadýchnuť.“ V jej hlase bol zreteľný úsmev. Ustúpili od nej a ona každého z nich poriadne objala. „Tak čo, stalo sa niečo vzrušujúce, kým som bola preč?“

Skôr než stihli odpovedať, niekto vonku si odkašľal a nespokojným hlasom poznamenal: „Už sa festival lásky skončil? Anglicko nie je práve známe svojím teplým jesenným počasím.“ Žiť dva mesiace na Rokforte bez toho, aby počuli ten Malfoyov pomalý ťahavý hlas, bolo pre Harryho a ostatných chrabromilčanov hotové nebo.

„Potter... Weasley, naozaj ste nemuseli prísť až sem, aby ste počkali na koč.

Rokfort má svojich domácich škriatkov, ktorí mi odnesú batožinu do internátu.“ Čas mimo Rokfortu Malfoyovi vôbec nepridal na pokore. Jeho hlas bol stále rovnako ostrý, jeho spôsoby rovnako arogantné, ale už sa toľko nevyvyšoval a jeho oči sa zdali byť menej prísne, menej zazerajúce. Za tie roky mal veľa praxe s chrlením jedu na ostatných študentov, ale jeho oči pôsobili dojmom, že to boli len slová - nedal do toho srdce. Pokračoval: „Pokiaľ to nie je tréning pre vaše budúce zamestnanie ako poslíčkovia v hoteli v Šikmej uličke. Ak je to tak, potom...“ Pustil s hlasným buchnutím tašku na Harryho nohu. „Mám pre teba lesklý strieborný sikel, ak sa ti podarí vyhnúť sa odreniu mojich tašiek tými odpornými muklovskými topánkami."

Harry nahnevane odkopol tašku. „Vieš, kde si môžeš strčiť svoj sikel a tašku, Malfoy?“ odsekol. Nechajte to na Malfoya, že pokazí dokonale dobrú chvíľu medzi najlepšími priateľmi.

Draco v posmešnom zdesení zdvihol ruku k ústam. „Jaj, Potter, vedel som, že som ti chýbal, ale netušil som ako veľmi. Neboj sa. Stratený čas si vynahradíme, len čo sa ubytujem.“ Obrátil sa k Ronovi. „A čo ty, Weasley? Chýbal som ti tak veľmi ako Potterovi? Dúfam, že si v noci príliš neplakal do vankúša. Tie závesy nie sú také hrubé, vieš.“ Keď sa popri nich prešmykol, aby zamieril do žalárov, čo najlepšie sa na nich uškrnul. Hermione nepovedal ani slovo. Nebolo príliš ťažké nájsť motiváciu, aby to urobil; keď videl Hermionu, ako objíma tých dvoch idiotov, stačilo to, aby sa mu obrátil žalúdok. Takmer zabudol, ako veľmi nenávidel ich presladenú blízkosť, ich kamarátstvo, ich silné puto.

Hermiona zaváhala, než nasledovala profesorku McGonagallovú do hlavnej sály. Vtom sa zastavila a otočila sa na Draca, kým im pridŕžal otvorené dvere. Natiahla ruku a položila ju jemne na jeho, ktorá spočívala na kraji otvorených dverí. Ani sa nenazdala, Draco posunul palec, takže jej ruku chytil do svojej a kútiky úst sa mu prirodzene zdvihli do úsmevu. Ona mu úsmev opätovala, ale bol to úsmev na rozlúčku, jej oči naňho hľadeli s horkosladkou láskou. Bol v tej chvíli uväznený a potom zašepkala tak ticho, že to bolo sotva bolo počuť cez šumenie stromov: „Ďakujem.“ Ale skôr, ako sa mohol spýtať, za čo ďakuje, Weasleyho chrapľavý hlas prerušil ich chvíľu a ukradol mu jej pozornosť a nechal Draca opäť v chlade, zatiaľ čo oni ju zahalili do svojho teplého objatia. Bolo to, akoby ho hodili do mrazivého jazera - mrazivá pripomienka ich diametrálne odlišných životov na Rokforte. Draco bol nahnevaný, preto vyslovil niekoľko uštipačných poznámok a obišiel ich skôr, ako chlapci stihli vymyslieť vhodnú vtipnú odpoveď, alebo skôr, ako mohol vidieť sklamanie v jej tvári.

Keď Dracove podpätky hlučne cvakali dole do podzemia, čierny plášť sa za ním rozprestieral, Harry sa obrátil na Hermionu, výraz v jej tvári bol nečitateľný. „Stavím sa, že si rada, že sa konečne Malfoya zbavíš,“ poznamenal. „Bolo to pravdepodobne najdlhších osem týždňov tvojho života.“

Len tak sa stratil. Akonáhle bol Draco preč z jej z dohľadu, pozrela do tvárí svojich dvoch drahých priateľov, z ktorých každý vyzerali menej chlapčensky, ako si ich pamätala. Ron bol stále vysoký, ale nie tak zavalitý; zdalo sa, že sa vo svojom dlhonohom tele cíti pohodlnejšie ako predtým. A zabudla, aké žiarivé boli Harryho oči, ako sa leskli ako drahokamy, keď v nich zažiarili svetlá. Ak by niekedy chcela vedieť, ako sa Harry cíti, stačilo, aby sa pozrela do tých zelených jazierok, ktoré jej ukázali všetko, čo potrebovala vedieť. Dnes videla, že je šťastný, šťastnejší tak, ako ho už veľmi dlho nevidela. Hlboko sa jej dotklo, keď vedela, ako veľa pre nich znamená, pre nich oboch. Zrazu si spomenula na Harryho otázku a pokrútila hlavou: „Všetko nebolo zlé. Bolo tam viac prekvapení, ako som čakala - niektoré dobré, niektoré zlé. Ale som rada, že som išla. Veľa som sa naučila.“

****

Draco si konečne našiel cestu k svojej posteli po tom, čo pozdravil všetkých slizolinčanov v spoločenskej miestnosti a rýchlo im poskytol prehľad o tom, aké boli jeho zážitky z výmenného programu. Koniec koncov, on a Hermiona boli prví dvaja študenti Rokfortu za viac ako tucet rokov, ktorí vkročili do francúzskej čarodejníckej akadémie.

Odpovedal im tak zdvorilo a stručne, ako len mohol: Áno, škola bola obrovská. Nie, nespali na internáte ako ostatní študenti. Nie, strava nebola o nič lepšia než na Rokforte (to si myslel Goyle, ktorý bol stále zameraný na jedlo); áno, dievčatá boli pekné; Nie, neboli krajšie ako dievčatá tu. Otázky sa zdali nekonečné, až kým sa Milicent Bulstrodeová nespýtala: „Si rád, že si sa konečne zbavil tej vševedky Grangerovej?“

Bez rozmýšľania automaticky odpovedal: „Nie... teda áno. Teda, práve som strávil niekoľko hodín vo vlaku a som unavený. Myslím, že si pred večerou zdriemnem.“ Otočil sa a zamieril do svojej izby, pričom si nevšimol čudujúce sa pohľady, ktoré naňho vrhali.

Jeho bývalá priateľka Pansy bola najviac zaujatá jeho správaním. Draco sa práve vrátil z významného výletu, kde sa stretol s veľmi dôležitými ľuďmi a upútal pozornosť nejedného vysokopostaveného ministerského úradníka. Nebolo mu podobné, aby sa nepochválil tým, aké je to skvelé byť Malfoy. Niečo sa určite zmenilo. Toto už nebol ten Draco Malfoy, ktorý sa pred ôsmimi týždňami vyštveral zo slizolinských kobiek s hlavou tak plnou toho, že je najlepší a najbystrejší z Rokfortu, že všetci premýšľali nad tým, či si kvôli tomu nebude musieť kúpiť ďalší lístok na vlak.

Chvastanie sa bolo to najvzdialenejšie, na čo myslel. Jediné, čo chcel, bolo spať. Možno sa zobudí s jasnejším sústredením. Žiaľ, nebol mu nebolo súdené mať pokoj, pretože sotva sa zrútil na posteľ, už ho hrubo zobudilo vytrvalé búchanie na okno. Frustrovane si vzdychol, rýchlo sa presunul na druhú stranu izby, aby pustil hlučného klopkajúceho.

„Midas, mal som to vedieť. Otec má ako zvyčajne dokonalé načasovanie.“ Ustúpil a umožnil veľkej, kráľovskej sove vstúpiť do slizolinského internátu. Odviazal malý zvitok z Midasovej nohy a opäť si ľahol na posteľ, aby si prečítal list.

Draco,

Verím, že si mal bezpečnú cestu z Francúzska a že si rád, že si opäť medzi svojimi slizolinskými spolubývajúcimi. Dostal som niekoľko listov a sov od britských úradníkov a úradníkov ministerstva, ktorí mi blahoželali k tomu, akého skvelého syna mám vďaka tvojmu vystúpeniu pred niekoľkými týždňami.

Dokonca som tento týždeň obedoval so starým Maximiliánom Jensenom, čo je veľmi dobrý krok k tomu, aby som sa opäť dostal do priazne ministerstva. Bravo!

Musím však povedať, že ma znepokojujú niektoré veci, ktoré som počul o tvojej známosti a uvoľnenosti s tou humusáčkou. Niektorí sa dokonca odvážili povedať, že tvoje správanie k nej na stretnutí bolo „priateľské“. Predpokladám, že to všetko bola súčasť tvojho „predstavenia“ pre ministerstvo a nie niečo skutočné... alebo niečo, v čo si dúfal, že budeš pokračovať na Rokforte. Viem, že si oveľa múdrejší, synku. Dosť múdry na to, aby si vedel, ktoré rozhodnutia sú správne a ktoré sú len bláznovstvá.  

Nie som si istý, či ti niekto o tomto z tvojich spolubývajúcich napísal a ja som to zabudol uviesť vo svojom poslednom liste, ale Lissanne Sheldonová v prvých týždňoch semestra prestúpila na Rokfort. Pokračovala na Durmstrangu ešte jeden rok po Karkaroffovom úteku, ale podľa pána Sheldona bola náhrada horšia ako ich bývalý riaditeľ. Navyše, pán Sheldon mal pocit, že by bolo pre jeho rodinu lepšie byť blízko domova vzhľadom na Voldemortov návrat. V každom prípade by bolo dobré, keby si sa znovu zoznámil so svojou priateľkou z detstva. Má predpoklady stať sa vynikajúcou, veľmi sľubnou čarodejnicou. A je to presne ten typ dievčaťa, ktorý by sa skvele hodil k našim spôsobom.

Otec

Draco hodil list na stôl bez toho, aby vstal z postele. Zabudol na ňu, na Lissanne. Goyle sa v jednom zo svojich krátkych, jednoslabičných listov zmienil, že keď prišla na Rokfort, zaradili ju do Zmijozelu. Bola v piatom ročníku, jeden rok za ním, ale boli dobrými priateľmi, keď vyrastali. Teda až do chvíle, keď sa pred niekoľkými rokmi kvôli práci jej otca nepresťahovali do Bulharska. Draco Lissanne nevidel, odkedy začal chodiť na Rokfort.

Odvtedy si dopisovali, ale nie veľmi pravidelne. Určite jej zaradenie Slizolinu prospeje; jeho fakulta by mohla využiť takú myseľ, akú má ona - inteligentnú, ambicióznu a bystrú.

Možno pomôcť Lissanne zvyknúť si na život na Rokforte pomôže udržať Dracovu myseľ, aby nezablúdila do chrabromilskej veže, po čom zúfalo túžila. Stále videl otcove slová, keď zavrel oči:

Viem, že si oveľa múdrejší, synu. Dostatočne múdry na to, aby si vedel, ktoré rozhodnutia sú správne a ktoré sú len hlúposťou. Lucius mu dal jasne najavo, že nebude tolerovať žiadne miešanie sa medzi Malfoyom a humusáčkou. Merlin, on už nedokázal ani len pomyslieť na slovo „humusáčka“ bez toho, aby mu žalúdok neurobil kotrmelec. Pripomínala mu mnohé z mocných slizolinských čarodejníc, o ktorých sa učili v dejinách mágie - ešte keď bola slizolinská fakulta na výšinách pred tým, ako sa Voldemort dostal k moci, pred tým, ako sa slovo „Slizolin“ sa stalo synonymom pre ‚špinavý, prehnitý darebák‘.

Ako znelo to staré príslovie, ktoré sa hodilo na takéto situácie? Zíde očí, zíde z mysle? Našťastie Chrabromil a Slizolin mali spolu len dva predmety - starostlivosť o magické tvory a elixíry. Na týchto hodinách sa neraz pripomínalo, prečo sa tieto dve fakulty nemajú miešať. Nanešťastie, s Hermionou mali spolu aj aritmanciu, pričom táto trieda bola oveľa menšia a boli v nej študenti z každej fakulty. Tam bolo ťažšie ignorovať jej prítomnosť. Ale aspoň to bol len jeden predmet, kde sa stretávali len trikrát do týždňa. To zvládne. Zvyšok času bude ona so svojimi kamarátmi a on so svojimi. Takto by ju nemusel vidieť, čo by mu uľahčilo nemyslieť na ňu. Len dúfal, že sa nestane opak - keď mu ona zíde z očí, on zíde z mysle.

Možno bolo toto tvrdenie vhodnejšie viac, ako si myslel.

****

Scéna v chrabromilskej veži nemohla byť odlišnejšia. Harry a Ron si privolali na pomoc Dobbyho a niekoľko ďalších domácich škriatkov, aby premenili ich spoločenskú miestnosť na hlučnú uvítaciu párty s množstvom jedla a smiechu. Po tom, čo sa dohodli s Harrym, Ronom a ďalšími šiestakmi a vypočuli si, čo všetko zmeškala počas svojich ôsmich týždňov neprítomnosti, sa jej podarilo nájsť voľné kreslo pri ohni, kde si mohla sadnúť a oddýchnuť. Zabudla, ako hlučná dokázala byť ich spoločenská miestnosť. Bolo to tak odlišné od VIP spoločenskej miestnosti v Beauxbatons – žiadna záhrada vonku, menej ticha… a žiadny Draco.

Mäkká ruka sa dotkla jej ramena. „Vadí ti spoločnosť, alebo chceš byť radšej sama?“ Jej kamarátka Ginny Weasleyová sa na ňu pozerala svojimi mäkkými hnedými očami, ryšavé vlasy mala zviazané do voľného copu, ktorý jej odkrýval tvár.

Hermiona zdvihla pohľad a usmiala sa: „Jasné, Gin. Poteší ma tvoja spoločnosť.“ Posunula sa, aby si Ginny mohla sadnúť vedľa nej. „Jeden by si myslel, že po piatich rokoch si budem pamätať, akí hluční vedia byť chrabromilčania, ale…“

Ginny sa zasmiala. „Áno, vždy hľadáme dôvod na vykradnutie kuchyne a oslavu. Veľmi si nám chýbala, Hermiona. Nebolo to tu bez teba rovnaké. Sľúb mi, že už nikdy na tak dlho počas školského roka neodídeš.“

Hermiona sa usmiala: „Dobre. Sľubujem. Ďakujem, Ginny. Je dobré byť späť.“

„Najťažšie to bolo pre Harryho a Rona, hlavne na začiatku roka.“ Ginny s úsmevom spomínala: „Prvé dni len tak blúdili, akoby nevedeli, kam majú zamieriť bez toho, aby si im povedala, na ktoré hodiny majú ísť. Bolo to vlastne sladké… aj keď trochu patetické.“

Obe dievčatá sa zasmiali, keď Hermiona prešla pohľadom po miestnosti a hľadala svojich dvoch kamarátov. Rozprávali sa nadšene s niektorými ďalšími chrabromilskými chlapcami a divoko gestikulovali rukami. Bezpochyby zase hovorili o metlobale, pomyslela si Hermiona s láskou. Harry zdvihol zrak a zachytil jej pohľad z druhej strany miestnosti. Jeho oči sa rozžiarili, keď sa usmial, a potom sa opäť obrátil k ostatným chlapcom. Hermiona ticho vzdychla. Ak by sa na ňu takto usmial pred pár mesiacmi, jej srdce by urobilo premet v hrudi, ale veci sa odvtedy zmenili. Teraz bolo len príjemné vidieť ho osobne, nie len na fotkách alebo prostredníctvom listov. Zahrialo ju, keď sa usmial, ale len preto, že sa konečne cítila ako doma. Jeho úsmev jej vždy vedel pripomenúť domov.

Ginny začala opatrne: „Harry mal na začiatku veľké obavy. Nikdy mi nič nepovedal, ale vedela som to.“ Hermiona sa na Ginny spýtavo pozrela. „Myslím, že sa desil toho, že uviazneš s Malfoyom na dva mesiace vo Francúzsku. Nevedel, či sa Malfoy vráti k svojim starým zvykom, alebo sa bude správať slušne. Všetci sme si vydýchli, keď si nám napísala, že si sa spriatelila s Filipom. Vďaka tomu sa nám tak trochu uľavilo, že si tam stretla slušných ľudí a nebudeš musieť tráviť čas s Malfoyom.“

Hermiona si odfrkla a zaklonila hlavu. „Ach áno, Filip. Môj rytier v žiarivom brnení.“ Ani sa nesnažila skryť pohŕdanie v hlase.

Zmätená Ginny sa spýtala: „Čo sa stalo? Z tvojich listov Filip znel úžasne. Myslela som si, že sa ti páčil.“

Hermiona sa otočila celým telom, aby sa mohla pozrieť na Ginny a vyrozprávať jej príbeh. „Poviem ti o princovi na bielom koni.“ A Hermiona jej porozprávala o Filipovom „pláne“ a o tom, ako sa s ňou spriatelil z menej čestných dôvodov. Avšak, „pozabudla“ spomenúť úlohu, ktorú v tej situácii zohral Draco.

Na konci rozprávania bola Ginny zmätená: „Nechápem. Ako si po toľkých týždňoch zistila, že Filip nie je nič iné než mizerný kretén?“

Hermiona sa nervózne pomrvila na stoličke a odpovedala vyhýbavo: „Filip sa tým chválil svojim kamarátom počas rozlúčkového plesu a jeden priateľ to začul.“ Potichu dodala: „Dobrý priateľ.“

Z Hermioninho opatrného výrazu Ginny vycítila, že ten „priateľ“ mal blond vlasy a otravný zvyk urážať ju aj všetkých jej priateľov, ale nedávalo jej to zmysel. Aj keď zvláštnym spôsobom to zmysel dávalo.

Hermionine prvé listy z Beauxbatons obsahovali niekoľko uštipačných poznámok o Malfoyovi a o jeho správaní. Neskôr začala viac písať o Filipovi a Malfoya sotva spomenula. Keď Ginny čítala Hermionin list po výlete do Paríža, vycítila, že sa niečo deje. Hermiona Malfoya ani raz nespomenula, ani keď písala o ich prezentácii. Povedala len, že prezentácia dopadla dobre, že ľudia z ministerstva boli spokojní a profesorka McGonagallová bola hrdá. Z toho, ako to Hermiona podala, to vyzeralo ako najnudnejší zážitok jej života, ale Ginnyin otec tam bol a namaľoval pre Ginny úplne iný obraz. Otec jej povedal, že Hermiona hneď po ich prezentácii odišla s Malfoyom, ale Hermiona to v liste vôbec nespomenula ani neuviedla, kam išli. Ginny, zvedavá na podrobnosti, sa spýtala Monique, jednej z výmenných študentiek z Beauxbatons, ktorá bola v Rokforte. Mali spolu hodinu štúdia muklov, a keď sa Ginny opýtala, ako to prebehlo v Paríži, Monique jej porozprávala množstvo vecí. Francúzske dievča povedalo Ginny niečo, čo najprv odsunula ako čistú klebetu, ale teraz sa nad tým zamyslela.

Študenti z Beauxbatons cestovali do Paríža tiež, aby predniesli podobnú prezentáciu pre ministerských úradníkov. Nebolo to tak, že prezentovať museli len rokfortskí študenti. Beauxbatonskí výmenní študenti mali hotelovú izbu vedľa skupinky z Rokfortu a uprostred noci ich zobudili trieskajúce dvere a vzrušené hlasy. Zvedavá Monique vstala z postele a pootvorila dvere. Pred nimi stála profesorka McGonagallová, ktorá tlmene hovorila s učiteľom z Beauxbatons a mužom s francúzskym ministerským odznakom na habite. Francúzsky minister hovoril obom učiteľom, že našiel dvoch jej študentov, ktorí utiekli pred rozzúrenými muklami. Podľa toho, čo vravela Monique, najlepšie bolo, že ich prichytil pri bozkávaní v uličke v Paríži! Ginny predpokladala, že Monique sa očividne mýli. Hermiona by s Dracom Malfoyom predsa nikdy nič také neurobila… ale teraz už si nebola istá. Ginny sa modlila, aby sa mýlila, ale musela sa spýtať: „Hermiona, stalo sa niečo medzi tebou a Malfoyom, keď ste boli preč?“

„Čože?“ Hermiona sa zdala byť otázkou šokovaná, ale jej oči nervózne skákali po miestnosti a jej líca sa mierne začervenali. „Samozrejme, že sa nič nestalo medzi mnou a Dra... teda, Malfoyom. Nebuď smiešna. Stále je to ten istý arogantný slizolinčan, akým vždy bol.“

Ale Ginny si nebola istá, či je Hermiona úplne úprimná, či už k nej alebo sama k sebe.

****

„Nechcela by si trochu lievancov k tomu sirupu?“

„Hm?“ Hermiona sa otočila k svojmu priateľovi Ronovi, ktorý ju zvedavo pozoroval.

Ron sa uškrnul a ukázal na jej tanier s raňajkami. „Ak neprestaneš liať ten sirup, o chvíľu ti to pretečie.“

Hermiona sa rýchlo vystrela a pozrela na svoj tanier. Jej lievance sa skutočne kúpali v mori hustého sirupu, ktorý sa z nádoby v jej ruke lial ako vodopád. Položila ho na stôl okamžite, no nie skôr, než sa trocha z neho vylialo na obrus. „Do kelu,“ zahundrala a vytiahla prútik, aby upratala neporiadok. „Vďaka, Ron. Nemôžem uveriť, že som toto spravila.“

„Ja môžem,“ povedal Ron. „Dnes ráno si niekde ďaleko.“ A vrátil sa k svojim raňajkám – vajíčkam a klobáskam.

„Asi som trochu nervózna. Je to pre mňa tak trochu ako prvý deň školy. Len dúfam, že nie som príliš pozadu v hodinách. Pochybujem, že učitelia v Beauxbatons mali rovnaké učebné osnovy ako naši profesori na Rokforte,“ vysvetlila, hoci vedela, že to nie je jediný dôvod jej roztržitosti. Nenápadne hodila pohľad na slizolinský stôl, kde sedel Draco, jeho nový strieborný prefektský odznak sa jasne leskol. Musela sa na neho pozrieť ešte raz, pretože ju niečo prekvapilo. Zvyčajne sa Draco obklopoval svojimi kumpánmi, Crabbom a Goylom. Tentoraz však hovoril s dievčaťom, ktoré Hermiona nikdy predtým nevidela. Bolo to príťažlivé dievča s čiernymi vlasmi s nádychom do červena a tmavými, mandľovo tvarovanými hnedými očami, v jej tvári chýbala obvyklá slizolinská namyslenosť.

Hermiona sa nemohla odtrhnúť od pohľadu na nich. Kto bolo to dievča? A prečo sa na ňu Draco tak usmieval? Najtrápnejšie bude, keby ju Draco prichytil pri tom, ako ho sleduje. Samozrejme, pozrel na ňu práve vtedy, keď sa chystala odvrátiť pohľad. Cítila sa bezmocná – nemohla sa od neho odtrhnúť. Nevidela ho od soboty večera, keď sa rozlúčili v hlavnej sieni. Na večeru v sobotu ani nešla, pretože bola nasýtená jedlom z jej privítacej párty, a v nedeľu bola s Harrym a Ronom na čaji u Hagrida. Jeho melasové karamelky ju zasýtili na celý deň a v ten deň si tiež musela vybaviť úlohy u učiteľov. Nešla ani na večeru, až kým sa takmer neskončila, takže tam bolo len pár oneskorencov. Vedela, že sa možno podvedome Dracovi vyhýba, ale nechcela si to priznať. Nič zlé sa predsa nestalo. Ale keď na ňu teraz pozrel, na chvíľu pocítila ten istý impulz ako vtedy, keď ho v temnej uličke Paríža pobozkala. Jeho strieborné oči, ktoré sa zablysli ako slnečný lúč cez zamračené nebo, sa však rýchlo zatiahli neutrálnym, nepreniknuteľným výrazom, keď sa ho nové dievča dotklo a rozosmialo sa. Okamžite jeho pozornosť prešla na ňu.

„Kto je tá nová slizolinčanka?“ spýtala sa Hermiona, akoby mimochodom. „Vyzerá byť príliš stará na prváčku.“

Ron zdvihol hlavu. „Kto? Och, myslíš tú chuderu, ktorá má tú smolu, že sedí vedľa Malfoya?“ Pozrel sa na dvojicu hodnotiacim pohľadom. „Hoci z toho, ako sa tvári, jej to zjavne neprekáža. Musí byť úplne šialená,“ poznamenal sucho. „Kto by si dobrovoľne sadol tak blízko k takému…“

Hermiona ho prerušila. „Všetci vieme, čo si o ňom myslíš. Ale kto je to dievča a ako sa volá?“ Snažila sa znieť nezaujato, no tušila, že zlyhala.

Harry, ktorý sedel po jej pravici, sa pripojil: „Volá sa Liz alebo niečo také. Chodila do Durmstrangu, ale prestúpila sem v druhom alebo treťom týždni školského roka. Vyzerá celkom normálne – nie ako ten zvyšok Slizolinu. Ale je piatačka. Ginny o nej pravdepodobne vie viac.“ Zavolal na červenovlasé dievča, ktoré sa rozprávalo so svojou spolubývajúcou. „Hej, Ginny, tá slizolinčanka z Durmstrangu je vo vašej triede?“

Hermiona by sa najradšej prepadla pod stôl. Chcela to zistiť nenápadne, no teraz Harry priťahoval všetku pozornosť na ich stôl.

Ginny sa otočila, aby našla dievča, o ktorom sa bavili, a keď ju našla, všimla si, ako veselo sa rozpráva s Malfoyom. Potom sa otočila späť a odpovedala Harrymu a veľmi zvedavej Hermione: „Volá sa Lissanne Sheldonová.“

„Aká je?“ spýtala sa Hermiona trochu príliš rýchlo.

Ginny mykla plecami. „Je v pohode, myslím, čo ma celkom prekvapilo, keďže jej rodina má dosť temnú minulosť, ak vieš, čo tým myslím. Keď som to povedala otcovi, varoval ma, aby som sa jej vyhýbala. Vraj jej rodina má zlú povesť, ale ona sa zdá byť celkom milá. Máme spolu kúzla a rozprávala sa aj so mnou, aj s ostatnými z našej triedy, ktorí nie sú zo Slizolinu.“

Harry sa otočil k Hermione. „Prečo sa o ňu vlastne zaujímaš?“

Rýchlo si našla vierohodnú odpoveď. „No, tento rok som prefektka. Myslím, že je dôležité, aby som vedela, kto sú noví študenti, hlavne tí z iných fakúlt. Začiatky na novej škole nie sú jednoduché, a možno by nebolo na škodu skúsiť trochu zlepšiť vzťahy medzi našimi fakultami.“

Ron pri jej odpovedi zvraštil tvár a uštipačne poznamenal: „Toto nebude tvoj ďalší projekt, však? Sľúb mi, že nás neprinútiš držať sa za ruky a hovoriť o našich pocitoch pri večeri. To by bolo hrozné.“

Harry sa ticho zasmial a Ginny si zakryla ústa, aby potlačila chichot, zatiaľ čo Hermiona uprela na Rona rozhodný pohľad. „Ronald Weasley, podľa tohp, ako sa tváriš, si namyslený snob viac ako Pansy Parkinsonová,“ zavtipkovala.

Všetci pri stole na to zareagovali ohromením, čakajúc, ako Ron odpovie. Ron si melodramaticky priložil ruku k srdcu a zvolal: „Au, Grangerová, to bola rana pod pás. Ako si ma mohla porovnať s tou… s tou… prihlúplou, rozmaznanou fiflenou?“

„Strávila som dva mesiace na výmennom pobyte, ktorý mal zlepšiť vzťahy a komunikáciu medzi dvoma školami. Myslím si, že by sme mali tieto princípy skúsiť uplatniť aj tu doma.“ Jej oči sa nenápadne pozreli k slizolinskému stolu. „Možno by si zistil, že veci nie sú také čierno-biele, ako si myslíš.“

Harry sledoval Hermionu s obrovským záujmom. Už v listoch z Francúzska mal pocit, že niečo tají, že má na mysli viac než len počasie a hodiny. Predpokladal však, že to má niečo spoločné s Filipom. Po scéne s Ronom vo štvrtom ročníku kvôli Krumovi Hermiona ostala ohľadom svojich romantických citov v piatom ročníku tajnostkárska. Harryho neprekvapilo, že bude zdržanlivá ohľadom vzťahu s nejakým čarodejníkom. No v piatok im povedala o tom, aký bol Filipe hlupák, a že to medzi nimi skončilo. Ron okamžite obvinil Malfoya, že v tom mal prsty, buď tým, že zasadil Filipovi ten nápad do hlavy, alebo ho podporoval. Hermiona ho však vehementne obhajovala. Harry mal neodbytný pocit, že Hermiona už nepovažuje Draca za stratu času.

****