Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 68: Rowan

Poznámka autorky:

Upozornenie na citlivý obsah — Upozorňujem, že táto kapitola obsahuje obsah, ktorý môže byť pre niektoré čitateľky znepokojujúci. Aby som predišla prezradeniu detailov, umiestnila som upozornenie na konci kapitoly. Ak si želáte najskôr prečítať konkrétne upozornenie na citlivý obsah pred samotným čítaním, preskočte, prosím, na koniec kapitoly. Ďakujem.

Kapitola 68: Rowan

Harry povzdychol, keď sa rýchlo vzdialil od ihriska. Riešenie situácie s Ronom a madam Hoochovou mu zabralo viac času, než by malo, hlavne preto, že Ron bol neústupný a stále tvrdil, že nemôže mať pravdu. Dobby predsa nemohol spáchať pytliactvo, trval na svojom, pretože nebol hráčom tímu Chrabromilu, takže to predsa nebolo dôležité, ak sa dotkol zlatonky.

Madam Hoochová však trvala na tom, že Dobby sedel na Harryho metle v čase, keď došlo k faulu, čím sa stal de facto členom chrabromilského tímu, a preto nebola iná možnosť než pytliactvo započítať.

Ron potom zúfalo tvrdil, že Dobby by mal byť uznaný aj ako stíhač. To by, samozrejme, znamenalo, že nedošlo k žiadnemu faulu, a chrabromilský stíhač by zlatonku predsa len chytil a...

„Pozri, je rozhodkyňa, a ona rozhoduje,“ vyhlásil Harry netrpezlivo. „Musím ísť.“

„Ale pytliactvo znamená, že Chrabromil prehrá zápas!“

„Musím ísť na ošetrovňu, Ron!“ zvolal Harry opäť, tentokrát zvýšeným hlasom. „Povedal som ti to! Uvidíme sa neskôr!“

„Porozprávame sa o tom neskôr!“ kričal za ním Ron a potom sa znova obrátil, aby ešte raz diskutoval s madam Hoochovou.

Ako by to malo nejaký zmysel. Harrymu to pripadalo, že madam Hoochová si už svoje rozhodnutie pevne zafixovala. A... no, nebolo tak nepochopiteľné myslieť si, že niekto iný na Harryho metle sa považuje skôr za hráča než diváka, takže ho to ani príliš nerozladilo. Ak bol vôbec niečím rozladený, tak sebou samým. Vidieť Zlatonku tak jasne, ale všimnúť si ju poriadne až v okamihu, keď už bolo neskoro.

Celkovo ho to ale veľmi netrápilo. Ako by aj mohlo, keď Draco bol pravdepodobne zúfalý strachom o svoju matku a k tomu už čoskoro do ich rodiny pribudne malé bábätko?

Preletel cez otvorené hlavné dvere hradu, ponad hlavy niekoľkých oneskorencov, ktorí sa práve vracali zo zápasu, ignorujúc posmešky niekoľkých chrabromilčanov, ktorým sa nepozdával Dobbyho nečakaný výskyt na Harryho metle. Zdá sa, že fámy o možnom pytliactve sa už začali šíriť.

Harry všetkých ignoroval a pokračoval priamo ďalej, držiac sa dosť vysoko na to, aby nikoho nezasiahol pätami, kým sa predieral k ošetrovni. Aj tak na neho kričali, pretože samozrejme porušoval asi desiatky pravidiel lietania vo vnútri hradu, ale to ho vôbec netrápilo.

Zoskočil zo svojej metly Blesk tesne pred dverami ošetrovne a pridal k nej aj Dracovu metlu, aby mohol obidve zobrať so sebou. Potom sa však zarazil. Normálne by sa len vrútil dnu, ale vzhľadom na to, že tam Narcissa práve rodila? Harry nechcel ani náhodou vidieť... čokoľvek, a bol si istý, že by to neocenila ani Narcissa, a ani Draco.

S týmto na mysli Harry opatrne pootvoril jedny ťažké dvere a vykukol cez škáru, aby sa uistil, že Dracova matka je za závesmi alebo nejakými ochrannými kúzlami pre súkromie.

Scéna, ktorá sa mu naskytla pred očami, bola mätúca. Narcissu nikde nebolo vidieť, hoci tam naozaj stála posteľ so zatiahnutými závesmi. Madam Pomfreyová však bola pri dverách svojej kancelárie, zhŕknutá s troma čarodejníkmi, ktorých Harry nepoznal, a Snape stál na opačnom konci dlhej miestnosti, chrbtom otočený k Harrymu, akoby sa hrbil a nervózne kráčal sem a tam po krátkej vzdialenosti. Harry rýchlo preletel pohľadom po miestnosti, ale Draca nikde nezbadal.

Hm. Nezdalo sa, že by mal dôvod zostávať na chodbe, takže Harry potichu otvoril dvere len natoľko, aby sa pretiahol dovnútra, a položil metly na voľnú posteľ, keď sa vydal k otcovi. Madam Pomfreyová si ho všimla a vážne na neho prikývla, pričom ďalej pokračovala v rozhovore s ostatnými čarodejníkmi. Až teraz, keď bol Harry bližšie, si všimol, že dvaja z nich sú vlastne čarodejnice.

Izba doslova presakovala tichom, prerušovaným len tlmeným rozhovorom Madam Pomfreyovej. Trochu znepokojený si Harry pomyslel, že bude lepšie šepkať, keď dorazí na opačný koniec miestnosti, kde stál Severus a hľadel na okná.

„Severus,“ oslovil ho potichu.

Žiadna reakcia. Muž ďalej prechádzal sem a tam, stále zhrbený a takmer sa kolísal ako loď na oceáne.

Harry si odkašľal a skúsil to znova, o niečo hlasnejšie. „Um, oci?“

Opäť žiadna reakcia.

Nemal tušenie, prečo by jeho otec postavil umlčovacie zaklínadlo, najmä keď celá miestnosť už aj tak bola strašidelne tichá, ale očividne to spravil. Tak sa Harry priblížil a natiahol ruku, aby jemne pichol otca do ramena.

Severus sa prudko otočil, jednou rukou vytasil prútik, zatiaľ čo druhou niečo opatrne držal. Potom si všimol, že je to Harry, a po tvári sa mu mihla najhlbšia úľava. „Harry,“ vyslovil ticho, hoci zvuk nevyšiel. V nasledujúcom okamihu natiahol ruku s prútikom, aby chytil Harryho za plece a pritiahol ho bližšie.

Keď prekročil nejakú neviditeľnú hranicu, akoby ním prešla vlna energie. Predpokladal, že to bola umlčovacia bariéra, najmä keď si všimol, že zvnútra bola nepatrne viditeľná ako slabé skreslenie spôsobené horúcim vzduchom.

A potom už nemusel nič predpokladať, lebo z každej strany sa ozýval ten najohlušujúcejší nárek, aký kedy počul, prichádzajúci z malého, zavinutého uzlíka, ktorý Snape držal voľnou rukou.

Harrymu padla sánka, keď sa pozrel na drobnú, pokrčenú tváričku, maličký nos zvrásnený od zlosti, ústa dokorán a kričiace tak, že by to prebudilo aj mŕtveho. „Och, môj Bože,“ zašepkal a potom zvýšil hlas, pretože nebolo možné, aby ho Snape cez ten detský plač počul. „Je taký maličký! Ako môže byť niekto taký veľmi maličký?“ Zavrtel hlavou v nevere, a to nielen kvôli drobnosti bábätka. „Ako môže byť taký maličký a pritom taký hlučný?“

Snape neodpovedal niekoľko sekúnd, ale keď bábätko prestalo kričať, aby sa nadýchlo, prehovoril. „Je to dievčatko. A Harry--“ 

To bolo všetko, čo dokázal povedať, než bábätko opäť začalo kričať na plné hrdlo. Harry naň znovu uprel zrak, tentoraz trochu zmätene. Dievčatko, hej? Prečo ho vôbec nenapadlo, že bábätko môže byť dievča? Nemohol si pomôcť, musel sa pousmiať nad vlastnou hlúposťou. Samozrejme, že bolo rovnako pravdepodobné, že to bude dievča ako chlapec. Ale nejako... jednoducho predpokladal, že to bude chlapec. Možno preto, že si teraz vedel ľahko predstaviť, že by mal brata. Ale... sestru? 

Snape presunul váhu bábätka z jednej ruky na druhú, stále sa trochu kolísal, ale očividne to nestačilo na to, aby upokojil plačúce dieťa. Harry sa ju pokúsil pohladkať po hlavičke, ale to plač len zhoršilo. „Pravdepodobne je hladná!“ zakričal, pretože to bola jediná cesta, ako si byť istý, že ho Snape cez detský plač počuje. „Možno by si ju mal vrátiť Narcisse, aby…“

Pohľad na Snapeovej tvári ho zastavil. Bol to taký strašný výraz, že neskôr si Harry pomyslel, že pravdu pochopil ešte skôr, než jeho otec prehovoril. Bolesť, hnev, zúfalstvo, beznádej... všetko to tam bolo, v jeho skrivených perách a prižmúrených, zúrivých očiach. Ale bolo tam ešte niečo iné, niečo, čo Harry až príliš ľahko spoznal. Pocit viny. 

A tak áno, uvedomil si, že tú hroznú pravdu pozná.

„Narcissa umiera,“ zašepkal Severus veľmi potichu, keď dieťa znova prestalo, aby sa nadýchlo.

Aj keď to Harry tak trochu očakával, stále to naňho pôsobilo ako šoková vlna, ktorá ním prešla. Ona umiera? Nemôže umierať! Ženy predsa už pri pôrode nezomierajú, však? Každopádne nie v moderných krajinách... no, magické Anglicko sotva možno nazvať moderným... ale magické Anglicko predsa má mágiu, takže prečo, prečo by mala umierať…

Ó, Bože. „Jej mágia,“ povedal Harry otupene. „Myslím, ten problém s jej mágiou. Nemôžu na ňu použiť kúzla, aby jej pomohli, nemôžu čerpať z jej mágie, aby vyliečili, ehm, čokoľvek.“ Zažmurkal, časť z neho nedokázala celú situáciu úplne pochopiť. Zdalo sa to byť nemožné, že naozaj, skutočne... umiera?

Bábätko, samozrejme, stále kričalo, ale ak Narcissa skutočne... Ó, Bože. Ten pocit nereálnosti ho znovu zaplavil, tentoraz ešte silnejšie. Všetko, čo dokázal, bolo opýtať sa: „Draco je s ňou, predpokladám?“

Snape si priložil ruku k uchu, čo Harryho náhle prinútilo uvažovať, prečo toto všetko vôbec znášajú. Určite existuje spôsob, ako utíšiť plačúce bábätko, aj keď je hladné a jeho matka... 

Harry prehltol nasucho a potom sa pokúsil zamerať sa na bábätko. „Na,“ povedal veľmi potichu, hoci si nebol istý, prečo sa namáha, keď neexistovala žiadna šanca, že by ho to malé hlučné stvorenie mohlo počuť cez svoj vlastný plač. Ukázalo sa však, že to vôbec nevadilo, pretože prst, ktorý jemne pritlačil na spodnú peru malého dieťaťa, akoby hovoril sám za seba. Dieťa sa naň okamžite prichytilo, ústa zatvorené okolo neho a dychtivo ho žužlalo.

Náhle, absolútne ticho bolo doslova ohlušujúce.

„Och,“ zašepkal Harry, očarený pohľadom na bábätko. „Pozrime sa na teba, spokojné ako len môžeš byť, hmm? Šťastné ako rybička, naozaj.“

„Mal som na to myslieť,“ povedal Snape tónom, ktorý znel... prázdno. Možno šokovane. A nie preto, že by Harry dokázal upokojiť bábätko.

„Máš toho dosť na mysli, predpokladám.“ Keď sa Harry pozrel hore, videl, ako sa otcovi hrdlo znovu a znovu kŕčovito pohybovalo, keď prehĺtal. „Aj tak ma trochu prekvapuje, že si jednoducho neobalil umlčovacie zaklínadlo okolo... ehm, ako sa vlastne volá?“

„Nemám tušenie.“ Snape si voľnou rukou prehrabol vlasy a odhrnul ich z tváre. „Netušil som, či by bolo bezpečné zoslať kúzlo tak blízko pri novorodencovi. Neodvážil som sa to riskovať.“ 

„Pravdaže, jasné, že nie,“ povedal Harry upokojujúco, pretože Severus stále vyzeral, akoby ho všetko úplne omráčilo. „Uhm... Narcissa? Naozaj?“ 

Dlhý povzdych a potom Snape naklonil hlavu mierne smerom do stredu dlhej miestnosti. „Priviedli sme odborníkov zo Svätého Munga. Sú rovnako bezradní ako Poppy.“

„Možno by ste mali vziať Narcissu do Svätého Munga? Ó, sakra, zabudol som. Magická doprava, zlý nápad.“

Snape vyzeral úplne zúfalo. „Draco ma bude obviňovať.“

„Že si ju nemohol dostať do Svätého Munga? Nie, nebude. Teda, bude zničený, ale nie je taký iracionálny, aby... čo?“

Opäť sa Severusovo hrdlo kŕčovito pohlo. Ale aspoň bábätko bolo stále ticho, očividne spokojné so žužlaním Harryho prsta. Nebolelo to. Bolo to vlastne celkom milé.

„Nie, nerozumieš.“ Snape si znova odhrnul vlasy z čela. „Krvácala... až príliš, a keďže kúzla neprichádzali do úvahy, skúšali sme iné spôsoby, ako to zastaviť, ale bolo to nemožné, a umierala, a…“ Otočil sa, aby povedal zvyšok. „Keď sa nedalo urobiť už nič iné, povedal som im, aby na ňu napriek tomu použili mágiu.“

Ach. „Ale snažil si sa ju zachrániť.“

Snapeove pery sa skrútili do trpkého výrazu zúfalstva. „Áno, ale nie celkom. Bolo už zrejmé, že zomrie tak či tak. Snažil som sa ušetriť Draca, pretože som videl, ako zápasí s tým, čo robiť. Skôr či neskôr by sám požiadal o použitie mágie. A keď by ju to zabilo? Nemohol som dopustiť, aby bol on tým, kto o to požiada.“

Harry potláčal slzy, ktoré ho štípali v očiach. „To je... to je úžasné, Severus. Si... si naozaj dobrý otec.“

„Pochybujem, že to Draco uvidí takto.“

„Takže oni to nakoniec urobili…“

„Áno.“ Snape položil ruku na hlávku bábätka, zabaleného v perinke. „A rýchlo sa ukázalo, že všetka nádej je stratená, keď sa tá trocha mágie, ktorú za posledné týždne získala, začala vytrácať. Spolu s ešte väčším množstvom krvi.“ Silná triaška prešla jeho telom, natoľko, že sa zatriasla aj ruka, ktorá držala dieťa.

Harry vrhol pochybovačný pohľad na závesy okolo Narcissinej postele. „Nemyslím si, že by Draco mal prechádzať niečím takým sám. Pozri, môžem podržať bábätko, dobre?“

Snape pokrútil hlavou. „Narcissa chcela stráviť svoje posledné chvíle osamote s Dracom. Požiadala o Finis sapientiae, posledné požehnanie, ktoré mu môže dať. Ver mi, Harry – Draco nechce, aby som ho v takej chvíli vyrušoval.“

Posledná múdrosť, preložil si Harry mentálne z latinčiny. Alebo možno ukončujúca múdrosť? Pravdepodobne čistokrvná tradícia, pomyslel si. Severus mal pravdu, že Draco by chcel, aby bolo splnené posledné želanie jeho matky. A pravdepodobne mala veci, ktoré chcela povedať iba jemu. Ale aj tak, bolo strašné, úplne príšerné, že tam musel byť sám a sledovať, ako jeho matka umiera.

Bábätko začínalo byť trochu nepokojné, žužlalo Harryho prst ešte usilovnejšie, a Harry mal pocit, že ich delia len chvíle od nového návalu prenikavého kriku. A tak, keď už nemohol pomôcť Dracovi, mohol sa aspoň pokúsiť pomôcť tejto maličkej, ktorá bude musieť vyrastať bez mamy a otca. Harry zodvihol Severusovu voľnú ruku a šikovne vytiahol svoj vlastný prst z úst bábätka, pričom ho súčasne nahradil jedným z otcových.

Snape sa mierne zamračil, ale neprotestoval.

Medzitým bábätko zažmurkalo, akoby prekvapene, a začalo nadšene útočiť na svoju novú hračku.

„Budem späť, ani sa nenazdáš,“ povedal Harry.

Snapeove oči sa rozšírili v panike. „Nenechávaj ma s ňou samotného – nevyrušuj–“

„V tomto mi dôveruj, oci,“ odpovedal Harry, ale poznámka akosi stratila svoj vtip. Niet sa čo čudovať.

V každom prípade bol späť tak rýchlo, ako to len šlo, zatínajúc ruku, pretože keď požiadal madam Pomfreyovú o dojčenskú fľašu, začarovala mu palec, aby produkoval mlieko.

„Vyzerala dosť zhrozene pri pomyslení, že muklovia na to používajú doslova fľaše,“ povedal Harry, snažiac sa necítiť sa rozpačito, keď si od Severusa vzal bábätko, usadil sa do pohodlného kresla v rohu a jemne mu otvoril ústočká palcom. Bábätko sa prisalo rovnako dychtivo ako predtým, ale hneď pri prvom ochutnaní – čohosi, Harry si nebol istý, čoho presne – pocítil, že ho niekto ťahá za palec, namiesto predchádzajúceho hryzenia. Fíha. Na takého malého škriatka mala prekvapivo veľkú silu, keď sa prisala!

„No, začala mi k tomu kázať, že deti potrebujú kontakt koža na kožu, čím viac, tým lepšie, a samozrejme najlepšie zo všetkého je, ak je to matkin... no, to, ale niekedy sa stávajú takéto veci a tak existuje kúzlo, ktoré, ehm, funguje aj na čarodejníkov, a...“

Snape náhle privolal stoličku podobnú tej jeho a unavene sa na ňu zrútil. „Uvažoval si správne, keď si požiadal o pomoc. Prosím, necíť sa tak, ako sa očividne cítiš.“

„Necítiť sa tak, ako sa cítim?“ spýtal sa Harry. „Áno, som si celkom istý, že Marsha by neschválila takú radu.“

„Chcel som tým len povedať...“

„Nie, je to v poriadku,“ prerušil ho Harry. „Len je to zvláštne, toto. Asi by som mal svoju ruku brať ako fľašu, namiesto... no, toho. A mám obavy o Draca. Je tam už dosť dlho.“

„Päť minút.“

„Och. Zdalo sa to ako večnosť, odkedy som prišiel.“ Harry pokrčil plecami. Nebol to najpohodlnejší pocit, kŕmiť bábätko takto, a nielen preto, že ho začal bolieť palec. Tiež sa nevedel zbaviť pocitu, že muži by jednoducho nemali robiť takéto veci. Čo bolo hlúpe, vedel, pretože by mu nevadilo, keby mu dali do ruky fľašu, ktorú by použil. „Um, povedala, že by si uvedomila, že potrebuješ pomoc skôr, keby si nepostavil také silné umlčovacie kúzlo.“

„Nechcel som, aby bábätko rušilo Dracove posledné chvíle s jeho matkou.“ Snape sa odmlčal, ticho prerušoval len zvuk mlaskania, ktorý vydávalo bábätko, keď sa prisávalo na Harryho palec. „Povedali liečitelia zo Svätého Munga niečo ďalšie k tejto situácii?“

Harry si povzdychol a oprel hlavu dozadu, zatvoriac oči, namiesto aby sa pozeral na strop. „Keď som prvýkrát prišiel, počul som ich hovoriť madam Pomfreyovej, že urobila všetko, čo mohla. Vlastne to znelo, akoby s nimi v posledných týždňoch veľa konzultovala.“ Harry sa mykol. „Dúfam, že Draco ju nebude obviňovať.“

„Nie, ju nebude obviňovať,“ povedal Snape, s trpkým dôrazom na poslednej slabike.

Harry nevedel, čo na to povedať, pretože bolo možné, že Snape mohol mať pravdu. Ľudia, ktorí trpia žiaľom, niekedy potrebujú niekoho obviniť, koniec koncov. „Bude to v poriadku,“ povedal povzbudivo.

Potom ostali sedieť v tichu, až kým ich pozornosť neprilákal zvuk odtiahnutého závesu. Harry sa narovnal a sledoval, ako Draco vyšiel od matkinho lôžka, jeho držanie tela bolo ako stĺp, keď prešiel k madam Pomfreyovej, aby s ňou a ostatnými liečiteľmi prehovoril pár slov. Potom prešiel cez mihotavú oponu kúzla súkromia, pristúpil k Harrymu a prehovoril cez zaťaté zuby.

„Podaj mi moju sestru.“

Dracov výraz bol strašný, naozaj strašný. Akoby v jednej chvíli stratil všetko. Kožu mal napnutú cez lícne kosti, jeho obvyklá bledosť sa blížila k snehobielej. Jedine jeho oči vyzerali živé, pretože v nich žiarilo niečo... Harry nevedel čo.

Neprišlo mu na um namietať, že práve kŕmil dieťa. V tom čase už takmer spala, len občas jemne ťahala za jeho palec, pocit bol skôr lenivý než zúfalý. 

Harry vstal a opatrne vytiahol svoj palec z jej úst, potom ju jemne položil do Dracovho čakajúceho náručia a starostlivo ju usporiadal tak, aby jej hlavička spočívala v záhybe jeho lakťa. Keď sa Draco usadil do kresla, ktoré Harry uvoľnil, Snape sa úkosom na Harryho pozrel a mávnutím prútika vytvoril ďalšie kreslo.

„Ahoj, maličká,“ povedal Draco ticho, vtlačiac bozk na sestrino drobné čielko. 

Dieťa sa len nepatrne pohlo, jej maličké ústočká široko zívli, no žiadny zvuk sa neozval.

Ak Harry predtým nevedel, čo povedať, teraz už vôbec netušil. „Je... je tvoja matka... myslím, je už... um... je už...?“ 

„Naozaj si príkladom taktnosti,“ odsekol Draco, prudko zdvihol hlavu, aby na Harryho vrhol nahnevaný pohľad, potom sa však znovu zahľadel na sestru s výrazom, ktorý bol teraz skôr smutný. 

Harry si silno stisol pery, aby sa nezosypal. Nevedel presne prečo, ale mal pocit, že by to teraz nebolo vhodné. 

„Prepáč,“ zamrmlal Draco, zatiaľ čo jednou rukou jemne kolísal dieťa, namiesto toho, aby ho len držal. „Naozaj, Harry. Nemal som si to vybíjať na tebe. Nie je to tvoja vina...“

Snape sa pri tom, ako tam sedel, mierne trhol a jeho tvár nadobudla stoický výraz, ktorý Harry sotva zniesol.

Draco vzdychol a znovu pobozkal sestrino čelo, akoby mu to prinášalo aspoň trochu útechy. Potom sa pozrel na oboch, jeho črty sa zvlnili zármutkom. „Ja... ja neviem, čo mám robiť, ako pre ňu zariadiť veci. Ani naozaj neviem, čo by si želala, a nedokázal som sa jej na to opýtať, nie keď bola... ako sa to niekoho, koho m- m- milujete, spýtate? Ako sa opýtate, keď má posledných pár minút života, aké k- k- kvety si želáš na svoj p- p- pohreb?“

Bez varovania Draco prepukol do veľkých, lapajúcich vzlykov, jeho telo sa zhrbilo v kresle, kým sa ochranne sklonil nad sestrou a plakal.

Snape mávol prútikom smerom k ochrannému kúzlu, ktoré na okamih zažiarilo karmínovou farbou.

Harry predpokladal, že to znamená, že kúzlo teraz blokovalo nielen zvuk, ale aj zrak. Nikto nemohol Dracovi vyčítať, že sa zrútil, to určite nie. Ale bolo rovnako pravda, že by nechcel, aby ho takto videli, najmä nie cudzí ľudia.

A potom sa Snape náhle ponáhľal cez krátku vzdialenosť, ktorá ho delila od jeho syna, objal ho oboma rukami a pritiahol ho k sebe. Dlhý čas tam len zostali, Draco sa triasol a tlmene stonal, zatiaľ čo ho Snape držal, dieťa našťastie zostávalo v spánku, alebo aspoň ticho.

Zdalo sa, že ubehla večnosť, kým sa Draco znova neposadil vzpriamene, zúrivo si utierajúc tvár jednou rukou, a potom si ňou pretrel oči. Keď mu Snape vyčaroval vreckovku, Draco prikývol a prudko ju schmatol. Potom si začal jemne utierať oči, pohyby boli aj v týchto okolnostiach nejakým spôsobom jemné a elegantné.

„Naozaj mi je to veľmi ľúto,“ povedal Harry, ľutujúc, že hneď nepribehol a neobjal Draca tiež. Ale zdalo sa mu, že to bol skôr okamih medzi otcom a synom. Áno... po tom, ako práve stratil matku, bol to zrejme Snape, koho Draco potreboval.

„Ale nie je,“ odfrkol si druhý chlapec, zdvíhajúc bradu. „Nenávidel si všetko, čo sa jej týkalo. Pri každom jej nádychu si cítil zradu!“

„Nechcel som, aby zomrela!“ namietol Harry.

Snape, stále kľačiaci vedľa Draca, prudko zalapal po dychu, akoby sa pripravoval na obvinenia, ktoré mali prísť.

„Ja viem!“ zakričal Draco. „Ty si Potter Dokonalý, aj ona to povedala! A nie je to ani tvoje prekliate previnenie, že si mal pravdu, taký proste si! To chceš počuť, že si mal pravdu celú dobu? Že to, čo mi povedala svojím posledným dychom, je to, akú strašnú pravdu si mal od začiatku?!“

Harry hodil na ich otca otázny pohľad, ale skôr, než stihol položiť otázku, uzlík v Dracovom náručí sa pohol, otvoril maličké ústa a vydal prenikavý výkrik nespokojnosti.

„Dočerta,“ zašomral Draco.

Harry si pritiahol stoličku bližšie a nechal malú zase chytiť jeho palec. Našťastie kúzlo ešte nevyprchalo. Cítil rovnaký pocit ako predtým, to mierne ťahanie a z vnútra jeho vlastnej pokožky prichádzajúci náznak niečoho, čo sa pohybovalo celou jeho rukou až na konček palca.

Draco vydal povzdych. „Ďakujem, asi. Predpokladám, že máš prirodzený cit pre deti, však?“

Harry sa snažil ignorovať tón, ktorý v posledných slovách znel ako obvinenie. „Každé leto som trávil veľa času v parku,“ povedal. „Ukrytý pred Dudleym a jeho bandou, keď už to chceš vedieť. Po čase sa to stávalo celkom nudným, tak som pozoroval matky, ktoré prišli so svojimi deťmi.“ Pokrčil plecami, spomienky mu nepríjemne pripomínali, ako veľmi bol doma nechcený. „Niekedy mali so sebou aj bábätká. Myslím, že som sa tak naučil pár vecí.“

Draco zdvihol bradu ešte vyššie, jeho pery sa skrivili. „Samozrejme, že áno.“

Harry sa chcel opýtať, čo je jeho prekliaty problém, ale v týchto okolnostiach by to bolo dosť drsné. „Prečo si na mňa nahnevaný?“ spýtal sa namiesto toho ticho.

Draco prudko mykol hlavou a odvrátil pohľad. „Nemal by som byť. Viem, že je to iracionálne, viem, že to nie je tvoja vina, že vieš... že vieš...“

„Pár trikov na upokojenie bábätka?“ Harry sa usmial, aby ukázal, že sa necíti dotknuto, a po chvíli sa Draco na neho pozrel.

„Áno, to,“ povedal, jeho hlas bol akosi hrubý, aj keď slová zazneli iba veľmi ticho. „Ale povedz mi, že si najprv použil dezinfekčné kúzlo.“

Harry pokrčil plecami a cítil, ako mu stúpa teplo pozdĺž šije, keď priznal: „Ehm... mohli by sme sa spýtať madam Pomfreyovej, či je nejaké zabudované, asi? Ona... ehm, urobila na mňa kúzlo predtým, keby bábätko bolo... ehm, hladné.“

Mohlo sa čakať, že zmienka o neznámom kúzle upúta Dracovu pozornosť. „Oh?“ Zdvihol obočie a naklonil sa trochu bližšie, aby pozornejšie skúmal, ako jeho sestra saje. „Je to vlastne kúzlo na dojčenie?“

Harry takmer vykríkol. „Nie, nie je! Je to len kúzlo na kŕmenie!“

„Cítim tu jemný závan krehkej maskulinity, čo?“ 

„Som prekvapený, že dokážeš vtipkovať v takejto chvíli...“

„Radšej by si chcel, aby som sa znova zrútil do plaču?“ Draco našpúlil pery, jeho výraz bol trpký. „Neboj sa, určite sa to stane. Pravdepodobne v tých najmenej vhodných okamihoch.“

Jeho pohľad sa obrátil k otcovi. „Myslel som to vážne, Severus. Nemám ani len hmlistú predstavu, ako postupovať. Predpokladám, že prvé je oznámiť ministerstvu jej... úmrtie?“

„Keďže oficiálni liečitelia z ministerstva boli svedkami dnešnej... poľutovaniahodnej udalosti, verím, že úmrtný list bude magicky vydaný, pravdepodobne do niekoľkých minút,“ povedal Snape, privolávajúc svoju stoličku a umiestňujúc ju čo najbližšie k Dracovej. Harry predpokladal, že vyzerali dosť čudne, tri stoličky zhromaždené spolu, ale koho to zaujímalo? A navyše, nikto ich nemohol vidieť.

„Ty nepreberáš slová, však,“ prehltol Draco. „Úmrtný list, ako veľmi morbídne.“

„A čo sa týka príprav, prvé bude zistiť, či tvoja matka nezanechala nejaké pokyny vo svojej poslednej vôli.“

Draco zastonal, pevne zatvárajúc oči. „Pre Merlinove zuby, jej závet. Je to skutočné, však? Skutočne a naozaj skutočné, a je preč, a dočerta...“ Jeho oči sa prudko otvorili a zúfalo prechádzal pohľadom od Snapea k Harrymu a späť. „Ako to môže byť skutočné?!? Ešte pred chvíľou tu bola! Ako môže byť človek nažive jednu sekundu a v nasledujúcej sekunde preč, preč, navždy preč?!“

Spýtal sa to, akoby naozaj, skutočne chcel, aby Snape mal na to odpoveď.

Keď Snape neodpovedal, Draco sa ešte viac rozčúlil. „Nemôžem uveriť, že s týmto sa ľudia vyrovnávajú už tisíce rokov! Je to úplne neprijateľné! Prečo to nikto nevyriešil?!? Sme čarodejníci, preboha! Máme mágiu!“

„Draco,“ povedal Snape ticho a položil ruku na synovo predlaktie.

„Nechceš mi snáď povedať, že smrť je veľkou konštantou? Že je ďalšou veľkou dobrodružnou cestou?“

„Draco,“ zopakoval Snape, jeho hlas bol ešte upokojujúcejší než predtým.

„Ach, hystéria nepomôže?“ uštipačne sa ozval Draco, pohľad mu skákal medzi Harrym a Snapom, akoby ich vyzýval, nech mu niečo povedia.

Snape však mlčal, trpezlivo čakal.

Harry nemal ani poňatia, čo by mohlo pomôcť, a tak nasledoval otcov príklad a tiež zostal ticho.

Nakoniec sa Dracovi v očiach začal strácať ten manický lesk, hlavu trochu sklonil a zhlboka lapal po dychu, pričom upieral pohľad na malé dieťa, ktoré stále cicalo Harryho palec.

„Jasné, nič sa s tým nedá robiť,“ vyhlásil náhle a prstom jemne prešiel po nose svojej sestričky, než znovu pozrel na Harryho. „Nemysli si, že nie som v pokušení to celé vyriešiť! Ale nie, idem s tebou k aurorom, a to je hotová vec. Ak nič iné, musím ťa udržať nažive.“

„Draco,“ ozval sa Harry, jeho hlas bol rovnako bezradný, ako bol Snapeov predtým upokojujúci.

„Nechcel by som skúmať nesmrteľnosť, ak by to znamenalo, že tu pre teba nebudem, keď ma budeš potrebovať,“ trval na svojom Draco, akoby Harry začal argumentovať. „Načo by to bolo dobré, keby môj brat aj tak zomrel?“

„Nikto z nás tak skoro neumrie,“ povedal Harry.

„No, to naozaj nemôžeme vedieť, však, Severus?“ spýtal sa Draco s falošnou veselou náladou, odhalil zuby v kŕčovitom úsmeve. „Život je nepredvídateľný, ako som práve zistil. Hocikto z nás by mohol zomrieť každú chvíľu, a—“

Náhle zbelel. „Oh, do riti nie! Táto malá princeznička raz zomrie! Môže to byť aj dnes a ani nemá meno, do riti, čo je so mnou? Nemôžem nechať svoju sestru zomrieť bez mena na úmrtnom liste!!! Musím rozmýšľať, musím niečo vymyslieť, než...“

„Tvoja malá sestrička tak skoro nezomrie,“ povedal Snape, zopakoval svoju poslednú vetu a pevne stisol Dracovi predlaktie.

„Sklapni, Severus, toto je dôležité!“ zreval Draco, pery sa mu skrútili, odhalil zuby. „Meno, aké sú dobré mená, do riti, nemôžem si spomenúť na žiadne, ani jedno jediné zasrané meno...“

„Draco!“ zakričal Snape a tentokrát prudko trhol jeho rukou.

Harry sa mykol, pretože pohyb vyrušil dieťa a nepríjemne to zatriaslo aj jeho boľavým palcom.

Draco stuhol, a po chvíli položil svoju ruku na Snapeovu. Začal zhlboka dýchať – nádych, výdych – vyzeral, akoby sa sústredil na to, aby sám zostal nažive.

„Prepáč,“ zamrmlal nakoniec. „Musím znieť ako blbec.“

„Znieš,“ povedal Snape jemne, „ako mladý muž, ktorý sa snaží zvládnuť neznesiteľnú záťaž.“

Draco odfrkol. „Ach, len jednu? Myslím, že by som ich vedel vymenovať aspoň pol tucta. Všetky... všetky sa mi len tak preháňajú hlavou. Nedokážem... nedokážem sa sústrediť. Na nič.“

„Nikto by to nedokázal,“ povedal Harry, dúfajúc, že našiel správne slová. „Toto by bolo ťažké pre každého.“

„Áno, no, nezáleží na tom, aké je to ťažké, musím to zvládnuť!“ odvetil Draco. „A prvá vec zo všetkých je jej meno. Ak som na to úplne neschopný, akú nádej mám, že zvládnem všetko ostatné?“

Harry pokrútil hlavou. „Draco, už teraz viem, že to s ňou zvládneš skvele. Chcel si ju držať hneď, ako sa narodila. Ani na chvíľu si nezaváhal.“

Draco prižmúril oči, zjavne dotknutý. „Samozrejme, že nezaváhal! Je to moja sestra!“

„Presne, ako som povedal, zvládneš to.“ Harry sa usmial. „Ver mi, vidím to na tebe.“

„Ďakujem,“ povedal Draco tichým hlasom. „Ale stále neviem, ako ju pomenovať.“

„Nemala tvoja mama vybrané nejaké meno pre dievča?“

Okamžite ako sa spýtal, by si nakopal.

Ako čakal, Draco vydal tichý zvuk, zovrel Snapeove prsty ako záchranné lano a prehovoril: „Povedala, že bude vedieť to správne meno, keď svoje dieťa uvidí prvýkrát. Ale… to sa veľmi nepodarilo, však?“

Zase začal dýchať – nádych, výdych, nádych, výdych – ale tentokrát to bolo zúfalé, nekontrolované, a nezdalo sa, že by mal prestať.

Snape vrhol na Harryho pohľad a potom pozdvihol prútik, aby spomalil Dracovo hyperventilovanie.

Trvalo to chvíľu, kým sa Dracova farba vrátila do normálu.

„Prepáč,“ povedal Harry. „Nemal som... áno, prepáč.“

„Mal by som to zvládať...“ vzdychol Draco. „Viem, že je... preč. Už som ti vravel, že ma mrzí, že som sa ti toľkokrát vysmieval, že nemáš mamu, Harry?“

„Vravel.“

„Oh. Už si spomínam. Nemal by si mi to odpustiť, Harry. Bolo to hrozné, hrozné.“

„Ale ty si to vtedy nevedel,“ povedal Harry láskavo. „Vtedy nie.“

Dracovi sa zaleskli oči, a potom mu z nich začali tiecť slzy, ktoré si ani neobťažoval zotrieť. „A teraz toto malé dievčatko musí vyrastať bez mamy.“

Zjavne pripravený postaviť sa realite, Draco pustil Severusove prsty a znova objal bábätko oboma rukami. „Už som sa predstavil? Som Draco, tvoj veľký brat, hmm? A je mi to naozaj ľúto, veľmi ľúto, ale teraz, keď tvoja mama odišla, obávam sa, že som všetko, čo máš.“

Harry použil voľnú ruku a silno brata poklepal po ramene. „Má nás všetkých. Sme rodina, Draco. Sme jej rodina rovnako, ako sme tou tvojou.“

„Ach, naozaj si želáš mať skutočného Malfoya v rodine?“

Čistý nezmysel. „Nevidím dôvod, prečo nie,“ povedal Harry pokojne. „Môj vlastný brat je skutočný Malfoy.“

„Oh.“ Draco trochu sčervenal a zakašľal. Potom zakašľal ešte raz. „To je pravda. Ja len... snažím sa tak veľmi nemyslieť na to, že som Luciusov syn, až... no, občas o sebe tak vôbec neuvažujem.“

Potom sa vrátil k tomu, aby sa s láskou pozeral dolu. „Ale ty nebudeš Luciusova dcéra, však? Nie v tom, kde na tom naozaj záleží. Ja budem ten, kto ti bude čítať rozprávky pred spaním a dohliadať, aby si jedla zeleninu a prebaľovať ti plienky. A uistím sa, že vždy, vždy budeš vedieť, ako veľmi ťa milujeme...“

Draco vzhliadol, všímajúc si, ako ticho ho otec a brat sledujú, a jemne sa usmial. „A stavím sa, že aj tvoj strýko Harry s tebou strávi veľa času, a tvoj starý otec Severus ti zrejme kúpi malé alchymistické sady už od piatich rokov, a...“ Položil bozk na jej zabalené čielko. „Nikdy ti nebude nič chýbať, to ti sľubujem.“

Starý otec Severus, naznačil perami Harry smerom k Snapovi.

Snape sa zatváril znechutene, ale rýchlo to zamaskoval, keď sa naňho Draco opäť pozrel. „S tvojím dovolením, Draco, sa postarám o záležitosti tvojej matky. Verím, že budeš mať dosť práce s tým, aby si sa prispôsobil... svojim novým povinnostiam.“

Draco náhle vyzeral stratený. „Nie, to by som mal urobiť ja. Je to moja úloha, som jej syn.“

„A moja ako jej manžela?“

„Všetci vieme, že to bolo len krytie...“

„Snažil som sa ju ctiť,“ povedal Snape, jeho hlas sa náhle napol. „Alebo si myslíš, že na to už nemám právo?“

„Už nemáš právo? Prečo by som si to myslel... Oh. Tá krvná infúzia, tie kúzla.“ Draco vystrel ramená. „Mrzí ma, že som ťa k tomu donútil, Severus. Vedel som, že je to jej jediná nádej, posledná vec, ktorá by mohla pomôcť, aj keď takmer určite nie, a chcel som im to povedať, ale nedokázal som otvoriť ústa a... bolo odo mňa veľmi zlé, že som ťa k tomu prinútil.“

Snapeovi padla sánka.

„Bál sa, že ho budeš nenávidieť,“ vysvetlil Harry.

„Obviňuj radšej mňa,“ opravil ho Snape.

„Iste by som obvinil seba, keby z-z-zomrela bez toho, aby im niekto povedal, že majú skúsiť tie posledné kúzla,“ povzdychol si Draco. „Ušetril si ma toho. Ale netvár sa tak, Severus. Nie som hlúpy. Keď to krvácanie neprestávalo, šanca, že ju zachránia, bola mizivá, nech by urobili čokoľvek. Aspoň si to skúsil.“

Draco zrazu otočil hlavu od lesklej ochrannej bariéry a keď Harry inštinktívne otočil pohľad tým istým smerom, pochopil prečo. Liečitelia zmizli za závesmi, ktoré zakrývali Narcissinu posteľ, a teraz bola posteľ prázdna.

Dokonca bola ustlaná s čerstvými, snehobielymi prikrývkami pevne natiahnutými, akoby tam pred chvíľou nezomrela utrápená čarodejnica.

Draco ticho zastonal, až hlboko v hrdle. „Kam ju vzali? Kam ju odniesli? Kto... kto im dal to právo...“

„Ššš, to je štandardný postup,“ upokojoval ho Snape. „Je tam, kde má byť, čaká, kým sa rozhodneme, dobre? Poppy má na takéto prípady svoje miesto...“

„Mal si predtým pravdu,“ vyhlásil Draco náhle. „Ty rozhodni. Len... povedz mi, a ja ti poviem, či by sa jej niečo nezdalo. Budem mať dosť práce s... no, budem ťa musieť čoskoro pomenovať, však? Nemôžeš byť naveky len ‚bábätko‘.“

Teraz aspoň znel pokojnejšie.

Medzitým už dieťa opäť spalo, spokojne cmúľajúc Harryho palec, aj keď spalo. „Musím sa naučiť to kúzlo,“ povedal Draco, prikyvujúc. „Vôbec mi nebude vadiť ju kŕmiť z vlastnej ruky.“

Harry si zatriasol zápästím. „Obidvoma rukami, ak dovolíš. A odporúčam ti striedať prsty, začnú dosť bolieť.“

„Myslím, že na to majú čarodejnice špeciálne slovo...“

„Drž hubu,“ povedal Harry, no nie zlostne.

„Poďme ju usadiť doma,“ povedal Draco, pevne ju k sebe tisnúc, keď sa postavil. „Ale Merlin nad nami, ako ju vôbec môžem tak ďaleko niesť? Čo ak zakopnem? Čo ak spadnem zo schodov? Naozaj by bolo bezpečnejšie zariadiť nejaký vznášajúci sa kočík...“

„Nepustíš bábätko,“ povedal Snape trpezlivo, keď vstal.

„Nie, môžem! Môžem! Zviaž na ňu kúzlo, aby sa vznášala, ak by som sa potkol!“ naliehal Draco, jeho slová prichádzali rýchlo a nervózne.

„Nie sme si celkom istí, koľko mágie by sme mali používať na novorodenca,“ vysvetlil Harry.

„Och! Dobrý nápad, áno. A už teraz viem, že budem úplne mizerný ako starší brat! Úplne mizerný! Ani mi to neprišlo na um, a mohol som jej už ublížiť, len preto, že som to nedomyslel! Dokonca Harry na to prišiel, a on ani nebol vychovaný v magickom svete!“

„To nebol ja, otec na to prišiel,“ povedal Harry. „A má na nás tak o päťdesiat rokov viac, takže nie je divu, že toho vie viac.“

„Päťdesiat rokov? Sotva,“ odfrkol Snape.

„Dedko Severus,“ pripomenul mu Harry tentokrát nahlas. Otrávený pohľad, ktorý si vyslúžil, stál za to, o to viac, keď si to Draco všimol a jemne sa pousmial. Harry predpokladal, že čokoľvek, čo Dracovi odpúta myseľ od jeho straty, bolo dobré. A pravdepodobne bábätko s tým pomôže. Ako by nie?

Snape nechal zmiznúť ochrannú bariéru a trpezlivo čakal, kým Draco vykročí. Trvalo to chvíľu, pretože sa stále mrvil, upravoval držanie bábätka, tisnúc ju ešte pevnejšie do náručia. Ale napokon sa hlboko nadýchol a začal kráčať cez nemocničné krídlo, ktoré bolo našťastie prázdne, okrem ich troch... nie, vlastne štyroch, uvedomil si Harry s ironickým úsmevom.

Chodby už neboli také prázdne, ale väčšina študentov bola v tom čase na obede vo Veľkej sieni, takže cestou stretli len zopár bifľomorčanov a občas nejakého zatúlaného slizolinčana. Všetci na nich upierali zvedavé pohľady, najmä keď uvideli Draca niesť novorodenca. No okrem niekoľkých úctivých pozdravov od slizolinčanov sa nikto neodvážil nič povedať. Harry usúdil, že bifľomorčania Draca nepoznajú dosť dobre, aby mu kládli otázky, a slizolinčania sa zrejme báli prítomnosti svojho vedúceho fakulty. Alebo možno len Dracovho výrazu. Opatrne sledoval každý svoj krok, dávajúc pozor na bábätko, a v tvári mal výraz, ktorý by sa dal popísať len ako pochmúrny.

Pre Harryho bolo obrovskou úľavou, keď sa konečne dostali domov. Okamžite zhodil metlu o stenu a začal si strhávať metlobalové rúcho. Cítil sa neskutočne zafúľaný, so zaschnutým potom, ktorý sa mu prilepil na uniformu a škrabal ho pri každom pohybe. Bolo zvláštne, že si to vôbec nevšimol, kým sa nedostali do podzemia.

„Dobby,“ zavolal Draco, keď sa zvalil na gauč a začal jemne hojdať bábätko.

S prasknutím sa zjavil domáci škriatok práve v momente, keď radostne zvolal: „Áno, Draco Snape?“ Dobby sa začal od nadšenia pohupovať na pätách. „Oooch, oooch! Draco Snape drží malinké! Dieťatko slečny Narcissy je tu!“

Radosť v jeho hlase bola dojímavá, ale Harry sa aj tak bolestne mykol.

Dracove oči boli plné smútku. Otvoril ústa, pravdepodobne aby niečo vysvetlil, ale keď sa mu začali chvieť pery, znova ich zatvoril.

„Dobby...“ Dopekla, ani Harry nevedel, ako to povedať. Nemal tušenie, ako by mal oznámiť takúto správu.

Severus si kľakol na zem a natiahol dlane smerom k škriatkovi, jemne ich uzatvárajúc okolo Dobbyho malých rúk. „Dobby, veľmi ma mrzí, že ti musím oznámiť hroznú správu. Narcissa dnes dopoludnia zomrela, krátko po tom, ako porodila svoju dcéru.“

Dobby zbledol, jeho pleť nadobudla chorľavý zelený odtieň, a na chvíľu sklonil hlavu nad ich spojenými rukami. Potom zdvihol pohľad, z ktorého mu tiekli dve veľké slzy, a pozrel sa priamo do Snapeových očí. „Dobby, slobodný škriatok, cíti hlboký smútok pre Severusa Snapea, jej verného manžela.“

„Ďakujem ti, Dobby,“ zašepkal Snape jemne.

V nasledujúcej chvíli prešiel k Dracovi a natiahol ruky, ale Dracove ruky boli samozrejme plné bábätka, takže Dobby mu len položil dlane na kolená a trocha sa natiahol, aby sa stretli ich pohľady. „Dobby, slobodný škriatok, cíti hlboký smútok pre Draca Snapea, jej milujúceho syna.“

Draco si musel odkašľať, než sa mu podarilo prehovoriť. „Ďakujem ti, Dobby.“

Potom Dobby neisto pozrel na Harryho, v očiach mal otázku.

Harry už pochopil, že toto musí byť nejaký smútočný rituál, ktorý je bežný medzi čistokrvnými a ich domácimi škriatkami. Nie že by Dobby bol zviazaný, ale strávil mnoho rokov, možno celé generácie, ako súčasť rodiny Malfoyovcov, než ho Harry oslobodil. Hm... po prvýkrát si Harry položil otázku, koľko rokov vlastne Dobby môže mať.

Tak či tak, nechcel uraziť Draca odmietnutím tohto rituálu, a tak jemne prikývol a kľakol si na zem rovnako, ako to urobil jeho otec, aby sa pridal k škriatkovi a spojili si ruky.

„Dobby, slobodný škriatok, cíti hlboký smútok pre Harryho Pottera, jej starostlivého nevlastného syna.“

Draco trochu zaškrípal zubami. Harryho mrzelo, ak ho rozrušil tým, že bol až príliš ostražitý, ale musel robiť to, čo považoval za najlepšie. Ľutoval, že to nezvládol lepšie. „Ďakujem ti, Dobby.“

Domáci škriatok mu venoval vážne, schvaľujúce prikývnutie, keď sa Harry postavil.

„To bolo všetko, čo Draco Snape potreboval?“ spýtal sa, obrátiac sa späť ku gauču.

„Er... nie.“ Draco zaváhal. „Moja matka povedala, že si nazbieral nejaké veci pre bábätko. Mohol by si... ísť a priniesť ich?“

Ďalšie vážne prikývnutie, tentokrát smerované na Draca. „Mám ich Dobby dať do izby pani Narcissy?“

Dracovi sa náhle urobilo zle. „Oh, Merlin, jej izba. Nemyslím, že to zvládnem--“

Snape si sadol na gauč, natočený smerom k Dracovi, a položil mu ruku na koleno. „Nemusíš robiť nič. Harry a ja sa o všetko postaráme. Chcel by si, aby sme tú izbu prerobili na poriadnu izbu pre tvoju sestru?“

Draco zdvihol ruku k ústam a zakryl si ich, zatiaľ čo krútil hlavou.

„Môžeme ju zariadiť rovnako rozkošne, ako je ona,“ povzbudzoval Harry. „Možno nejaké zvieracie motívy, ako hravé levíčatá, ktoré poskakujú okolo, a pekné pastelové farby na steny, ako ružová a žltá?“

Aspoň to ho rozčúlilo, namiesto toho, aby sa cítil zle. Draco spustil ruku a vrhol na neho nahnevaný pohľad. „Prečo jej rovno nenasadíš Triediaci klobúk a nezaradíš ju do Chrabromilu, keď už si pri tom?“

Až vtedy Harry pochopil, čo vlastne navrhol. „Pozri, len som povedal ružovú, lebo je to dievča--“

„A žltá? A levy?“

„Dobre, môžeme to vyzdobiť hadmi, ak chceš,“ odsekol Harry. „Ale myslím si, že by bolo lepšie, keby bola tá izba miestom, kam by si sa odvážil vkročiť.“

„Si niekedy taký truhlík, Harry,“ povedal Draco, ale bez veľkej zlosti. „Bola to izba mojej matky, vieš? Nechcem tam vôbec chodiť.“ Potom sa obrátil späť k trpezlivo stojacemu škriatkovi. „Dobby, bol by si taký dobrý a dal všetky bábätkovské veci do mojej izby? Ďakujem.“

Harry už otváral ústa, aby s tým plánom nesúhlasil, no rýchlo ich zavrel, keď mu Severus venoval dosť hrozivý pohľad. Dobre, dobre, ak Draco potreboval čas, aby sa s tým vyrovnal, Harry to chápal. Ale aj tak, mať bábätko s nimi v izbe, rozhodnuté kričať v ktorúkoľvek hodinu dňa či noci?

Ako na povel, malá sa zobudila a roztiahla oči dokorán, keď sa pozrela na Draca. Huh... Harry si to predtým nevšimol, ale jej oči boli jemne sivé, pretkané jemnými čiarami tmavšieho sivého odtieňa a drobnými trblietavými zlatými fliačikmi. Keď sa na to všetko pozrel, tá farba bola takmer hypnotická.

Draco sa trochu strhol. „Prepáč, Harry. Mali sme si všetko vyriešiť s madam Pomfreyovou, než sme odišli. Mohol by si, prosím?“

„No, všetci máme toho veľa na mysli,“ povedal Harry, keď sa posadil vedľa svojho brata. Draco ju stále chcel držať, takže Harry trochu nemotorne natiahol ruku a opäť dal bábätku svoj palec.

„Budeš sa musieť rýchlo veľa vecí naučiť,“ povedal Snape, prekrížené prsty pod bradou. „Dobby, myslím, že máš nejaké skúsenosti so starostlivosťou o deti, však? Aj o novorodencov?“

Dobby horlivo prikývol. „Áno, áno, samozrejme, Severus Snape!“

„Oh, vďaka Merlinovi,“ vydýchol Draco. „Nevedeli sme, či je bezpečné na ňu čarovať—“

Škriatkove uši sa pritisli k bokom jeho hlavy, ako sa zdvihol na špičky a prižmúril oči na Draca. „A aké kúzla chcel strašný Malfoy chlapec použiť na malého, bezbranného, maličkého Malfoya?“ zajačal, tvár mu sčervenela, až bola temne hráškovo-zelená, čo bolo naozaj veľmi škaredé.

No dobre, Dobby bol stále veľmi popudlivý, keď išlo o Draca.. „Nebol to ten prípad,“ pokúsil sa rýchlo vysvetliť Harry. „Draco sa len bál, že by ju mohol pustiť cestou dole a chcel si byť istý, že by sa vznášala!“

Dobbyho farba trochu vybledla, ale stále vyzeral, že je riadne nahnevaný na celú záležitosť. „Ochranné kúzla nie sú problém,“ neochotne priznal. „A žiadne kúzla sú problémom len preto, že sú kúzlom,“ vysvetlil, pričom zdvihol napomínajúci prst a triasol ním na Draca. „Ale nikdy nie je dobrý nápad používať kúzla na umlčanie bábätka, Draco Snape. Bábätká plačú, aby ti povedali o dôležitých potrebách!“

Draco prikývol, pričom pohyb bol naraz vážny a nadšený. „Áno, chápem to. Ďakujem ti, Dobby.“

Dobby naňho dlhý moment zízal, kým spustil prst. „Takže Dobby sa ospravedlňuje za to, že nazval Draca Snapea strašným Malfoy chlapcom.“

Dracovi sa pery skrútili do trpkého úsmevu. „To oceňujem, ale môžeš ma nazývať strašným celý deň, ak urobím hlúpu chybu, ktorá by mohla ublížiť Rowan.“ Vzdychol si, keď jeho ukazovák pomaly sledoval rysy jej maličkej tváričky, pričom bok jeho ruky sa dotýkal Harryho palca.

„Rowan?“ spýtal sa Severus.

„Oh, áno,“ povzdychol si Draco spôsobom, ktorý znel úplne spokojne. „Počas cesty sem som o tom veľa premýšľal a viete, na čo som si spomenul? Na Luciusove hlúpe pokyny, ako ju pomenovať. Povedal, že ak to bude dievča, nezáleží mu na tom, ako sa bude volať! Len žiadne kvety, žiadne rastliny, ha! Takže jej meno je Rowan Heather Malfoyová!“

„Veľmi vhodné. Veľmi symbolické,“ zašomral Severus. „Dobre, Draco.“

Harry tomu príliš nerozumel, okrem toho, že Rowan a Heather sú obe rastliny. Naozaj, myslel si, že najzjavnejšou voľbou by bola Narcissa.

„Nepozeraj sa tak,“ zlostne sa naňho oboril Draco. „Musím ponechať jej priezvisko ako Malfoy. Táto malá je dedičkou celého malfoyovského majetku, vrátane Manoru a zámku vo Francúzsku! Vieš, že už je napojená na ochranné bariéry, ale len ak jej meno zostane Malfoyová. Myslel som si, že už chápeš, ako sa krvné línie musia spájať s menami...“

Harry zdvihol ruku. „Nemám problém s tým, že je Malfoyová, Draco. Povedal som ti to už v nemocničnom krídle.“

„Oh, jasné, že nemáš—“

„Len som sa čudoval, prečo si nevybral Narcissu, keď si vyberal kvetinové meno! Neznamená to narcis?“ odvetil Harry, práve keď si prial, aby si odhryzol jazyk. Nechcel to povedať, nechcel Dracovi pripomenúť...

„Oh.“ Dracovi sa rozšírili nozdry. „Nie. To meno je mimo otázky. Absolútne mimo otázky.“

V nasledujúcom momente odvrátil tvár. „Harry... mohol by si, prosím, zájsť za Hermionou a povedať jej, čo sa stalo?“

Harry sa pozrel na bábätko, trochu pochybovačne. „Um, viem, že vyzerá, že spí, ale stále mi občas ťahá palec. Dobby, mohol by si zájsť do chrabromilskej veže a požiadať Hermionu, aby prišla sem—“

„Nie!“ vykríkol Draco, čím trochu vyľakal Rowan. Našťastie zostala v svojom polospánku. Draco si zahryzol do pery a prehovoril umiernenejším tónom. „Nie, radšej by som, keby sem teraz neprišla, ale máš pravdu o Rowan, takže...“

Obrátil sa na Dobbyho, ktorý stál o kúsok ďalej, jeho výraz zmäkol, keď sa pozeral na dojčiace bábätko. „Môžeš na môj palec namiesto toho vykonať dojčiace kúzlo?“

Dobbymu poklesli uši, keď pokrútil hlavou. „Dobby ešte nikdy nič takéto nevidel.“

Draco prehltol, jeho oči náhle potemneli smútkom. „Samozrejme. Zvyčajne sa takéto kúzlo používa len v situáciách, kde...“

Harry sa na svojho brata súcitne usmial, ale Draco to pravdepodobne ani nevidel, stratený v iných myšlienkach.

„Severus, mohol by si, prosím, zavolať Madam Pomfreyovú? Potrebujem sa naučiť toto kúzlo, aby som mohol kŕmiť svoju sestru, a myslím, že sa potrebujem naučiť... veľa vecí. A hneď, ako Rowan nebude potrebovať Harryho, môže ísť a povedať Hermione... o všetkom.“

Harry zažmurkal. „Nemali by sme sa všetci naučiť, ako sa starať o bábätko? Myslím, aj Severus? Nie si v tom sám, Draco.“

Draco vyzeral trochu frustrovane a keď odpovedal, jeho hlas bol ostrý. „Áno. Máš pravdu. Samozrejme, že máš pravdu! Veď ty máš vždy pravdu, však?“

„Čo?“ Harry preglgol, čudujúc sa, odkiaľ to prišlo. „Ja nemám vždy pravdu, žartuješ? Stále niečo poseriem...“

„Nepoužívaj to slovo pred Rowan,“ vyštekol Draco, hoci ho sám v nemocničnom krídle používal dosť často. „Severus, Madam Pomfreyová?“

Harry si všimol, že Snape ich výmenu pozoroval s prižmúrenými očami, ale na Dracovu otázku vstal a ticho pristúpil ku krbu, kde si kľakol.

„Ale potrebujem, aby si išiel a čo najskôr to povedal Hermione,“ naliehal Draco, jeho hlas už takmer zúfalý, slová sa mu hrnuli z úst medzi krátkymi prestávkami, keď sa snažil premýšľať. „Ale nepriveď ju sem. Potrebujem... potrebujem byť s Rowan osamote. Aby sme sa... spojili, áno, aby sme vytvorili puto. Vlastne by si asi mal dnes prespať v Chrabromile. Áno, to je dobrý nápad.“

Harry si nemyslel, že to bol dobrý nápad, ale nechcel o tom diskutovať. Pôjde a povie Hermione, ako Draco chcel, a potom sa vráti domov. Chcel, aby Draco pochopil, že v tom naozaj nie je sám. Harry bol ochotný pomôcť, a okrem toho, nebolo by to pre Rowan lepšie? Vyrastať obklopená ľuďmi, ktorí ju milujú? Čím viac, tým lepšie, podľa Harryho názoru.

Zrazu sa Madam Pomfreyová objavila v krbe a vošla do miestnosti. Okamžite pristúpila k Dracovi, sadla si vedľa neho na gauč a pozrela sa na Rowan. „Všetko je v poriadku, dúfam?“

Draco si musel odkašľať. „Áno, myslím, že áno. Len si myslím, že by som sa mal naučiť dojčiace kúzlo. A ďa...ďakujem, že ste sa snažili pomôcť mojej ma... mame.“

„Je mi veľmi ľúto, že sme nemohli urobiť viac, pán Snape,“ odpovedala mäkkým hlasom. „A ospravedlňujem sa, že som s vami nehovorila viac, než ste s vašou sestrou odišli z nemocničného krídla.“

„To je v poriadku, boli ste určite zaneprázdnená... mnohými vecami,“ povedal Draco, znieť akoby potláčal slzy. „Teraz mi môžete povedať, čo potrebujem vedieť, aby som sa o Rowan postaral.“

„Aké krásne meno.“

„Ďakujem,“ povedal Draco znovu.

„Prvá vec je, že ju nesmiete nechať sať nepretržite. Akonáhle sa naplní a zaspí, mali by ste prestať. Hoci bude potrebovať kŕmenie každé dve až tri hodiny niekoľko týždňov. Pán Potter?“

Pozrela sa naňho trochu prísne. Harry opatrne vytiahol palec z Rowaninho úst, trochu sa bál, že ju tým prebudí. Urobila malý napučený výraz svojimi perami, ale spala ďalej.

Medzitým Draco s tichým hlasom spýtal: „Každé dve až tri hodiny?“

„Cez deň aj v noci,“ potvrdila liečiteľka briskným tónom, zatiaľ čo si Harry pretrel boľavú ruku. „Starať sa o novorodenca nie je malá úloha, pán Snape.“

Harry nechcel prerušovať, ale náhle pocítil, ako mu za očami začína rásť ostrá bolesť hlavy. To bolo zvláštne... nikto sa predsa nezmienil o jeho otcovi, že bol smrťožrútom, a okrem toho, už mal túto vec väčšinou pod kontrolou. Skúsil tú bolesť zablokovať, ale tým to len zhoršil.

No, aspoň už nebol pripútaný k Rowan. Harry sa posunul po gauči smerom k stoličke, do ktorej sa Snape usadil. „Mohol by som dostať elixír proti bolesti hlavy?“ spýtal sa čo najtichšie.

Ale nebolo to dosť ticho, ako sa ukázalo. „A to je tá druhá vec,“ oznámila Madam Pomfreyová. „Mala som vám povedať, že potrebujete veľa vody, pán Potter. Napite sa s elixírom a v budúcnosti, ktokoľvek bude kŕmiť malú Rowan, by mal s každým kŕmením vypiť veľa vody. Okrem toho je nevyhnutné, aby ten, kto ju kŕmi, mal vyváženú stravu. Čerstvé ovocie a zeleninu, celozrnné potraviny, chudé bielkoviny. Odporúčam tiež vitamínové doplnkové elixíry, ale spoliehať sa len na ne a jesť nezdravé jedlá plné tuku a cukru je veľmi zlý nápad.“

Medzitým Snape vyčaroval malú fľaštičku s elixírom proti bolesti hlavy a Dobby pripravil veľkú karafu s vodou, ktorú nalial do vysokého pohára a podal Harrymu.

Harry najprv vypil elixír a potom ho zapil vodou, s úľavou si povzdychol, keď mu bolesť hlavy začala ustupovať. Potom, obklopený otcom, bratom a novou malou sestrou, sa usadil a počúval všetky rady Madam Pomfreyovej.

Upozornenie na obsah kapitoly 68: V tejto kapitole zomiera žena v dôsledku komplikácií spojených s pôrodom. Samotné komplikácie ani smrť nie sú priamo zobrazené, ale postavy sa o nich budú rozprávať, a väčšina kapitoly sa venuje následkom tejto udalosti a smútku, ktorý po nej ostáva.