Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 11  neskontrolované

Nič, čo povieš, ma neodlúči od môjho muža. 

Nič, čo urobíš, ma neodtrhne, lebo som prilepená k môjmu mužovi. 

— „My Guy“ od Mary Wells 

****

Ich radosť netrvala dlho. 

Len pár minút po vášnivom objatí Draca a Hermiony na tanečnom parkete sa udialo niekoľko vecí: medzi chrabromilčanmi a slizolinčanmi vypukli menšie šarvátky, miestnosť naplnila zmes hlasitého šepotu, a Pansy Parkinsonová vydala jeden prenikavý výkrik, než omdlela priamo na podlahu. Profesori na Rokforte sa snažili udržať poriadok, a tak Dumbledore oznámil, že hostina sa končí a všetci sa majú vrátiť do svojich internátov, aby si odpočinuli pred zajtrajším odchodom domov. 

V tom zmätku Dracovi niekto pevne zovrel plece. Lissanne mu pošepkala do ucha: „Asi by bolo lepšie, keby ste sa so svojou… priateľkou,“ vyšplechla to slovo, „na chvíľu niekam vyparili, kým sa to všetko upokojí.“ 

Draco sa už chcel ohradiť a kamarátke odvrknúť, ale jeho pohľad padol na dvoch vysokých čarodejníkov, ktorí ho sledovali, zatiaľ čo držal Hermionu za ruku. Potter si prechádzal rukou po vlasoch a divoko gestikuloval na Weasleyho, ktorý bol príliš zaneprázdnený tým, že ho prepichoval nenávistným pohľadom, aby si svojho najlepšieho priateľa vôbec všimol. Draco pocítil, ako ho Hermiona pevnejšie stisla za ruku; zjavne si Weasleyho všimla tiež. 

Odtiahol ju do bočnej miestnosti pri Hlavnej sále, aby počkali, kým ostatní študenti prejdú a vrátia sa do svojich internátov. 

Draco namieril prútik na krb a zapálil oheň, ktorého teplé svetlo nežne ožiarilo Hermionine vlasy a tvár. Videl otázku v jej očiach – si si istý? Naklonil sa a jemne ju pobozkal na pery. Uvoľnila sa v jeho náručí, a ten pocit, že je s ňou, mu potvrdil, že presne tu chce byť. 

Keď prehovorila, bolo to tichým, prekvapeným hlasom. „Nemôžem uveriť, že si ma naozaj pobozkal pred celou školou.“ 

Zasmial sa, „Keby som vedel, že keď ťa pobozkám, prinúti to Pansy na chvíľu mlčať, urobil by som to už dávno.“ 

Zasmiala sa s ním. „Veľmi vtipné.“ Potom sa jej v očiach mihol smútok. „Neľutuješ to?“ spýtala sa znepokojene, uprene hľadiac na ich prepletené prsty. 

Sklonil sa, aby sa jej pozrel do očí. „Jediné, čo ľutujem, je, že som to neurobil skôr.“ 

„Nečakajme tak dlho, kým to zopakujeme,“ usmiala sa a zahryzla si do spodnej pery, zatiaľ čo jej omotal ruku okolo pása. Keď sa natiahla a dotkla sa jeho tváre, s rozkošou cítila jemnosť jeho pokožky proti svojej. Zatajila dych, postavila sa na špičky a pritisla sa k nemu, až sa ich pery znova stretli. Spočiatku nimi na sebe len jemne kĺzali, ale keď ju pritiahol bližšie, mala chuť zostať v tom momente naveky. Hermiona sa vôbec nesnažila brániť, keď ju Draco bozkával celým svojím srdcom. Podobne ako na tanečnom parkete, znova sa stratila v tom, ako ju jeho pery pohlcovali, a tajil sa jej z toho dych, kým jej Draco tkal kúzlo okolo jej srdca. Nakoniec sa od neho odtiahla a rozhliadla sa po miestnosti, pričom sa ticho zasmiala. 

„Čo je také vtipné?“ 

„Je to ironické. Pobozkal si ma pred všetkými, aby sme nemuseli nič skrývať, a čo robíme teraz? Skrývame sa.“ 

„Nehovor tomu skrývanie – je to skôr dobiehanie zameškaného,“ usmial sa na ňu a jej srdce sa pri tom úsmeve rozbúchalo, akoby sa rozletelo až k nohám a potom sa vrátilo späť do hrude. Milovala, keď sa na ňu pozeral týmto spôsobom. 

Naklonil sa, aby ju znova pobozkal, ale niečo v jej očiach ho prinútilo zastaviť. Videl v nich starosť; stali sa mu otvorenou knihou.

„Ale čo tvoji spolubývajúci a priatelia?“ Hermiona sa významne odmlčala, než sa pozrela do jeho sivých očí, v ktorých sa odrážalo svetlo ohňa. „A čo tvoj otec a rodina?“ 

Pravdou bolo, že na nikoho z nich nemyslel predtým, ako ju pobozkal. Tancovali a nič iné v tej chvíli nebolo dôležité. Hlúpo si prial, aby už nikdy nič iné nemalo význam, ale dobre poznal realitu ich situácie. Zhlboka sa nadýchol. „Ostatných slizolinčanov zvládnem. Ich názor už pre mňa tak veľa neznamená ako kedysi, a fakt, že Malfoyovci sú jednou z najstarších čarodejníckych rodín v krajine, má tiež svoju váhu. Čo sa týka otca…“ jeho hlas sa vytratil, zatiaľ čo hľadal správne slová. „Našťastie je mimo krajiny a niekoľko mesiacov bude nedostupný. Preto zostávam cez prázdniny na Rokforte.“ Sledoval, ako sa Hermionine pery jemne usmiali, keď sa to dozvedela. Vedel, že aj ona zostáva. „Takže to mi dá trochu času nájsť správne slová na to, aby som mu o nás povedal.“ 

„Naozaj si ochotný urobiť všetko toto? Len kvôli mne?“ 

Počul v jej hlase nezameniteľný údiv a prekvapenie. „Robím to aj pre seba, Hermiona. Odkedy sme boli v tej ružovej záhrade, nakopávam sa za to, že som nemal odvahu ísť za tým, čo chcem. A ja chcem teba.“ 

Obtočila okolo neho ruky a pevne ho objala, prekvapená tým, ako veľmi ju to šťastie zasiahlo. Táto situácia by jej za bežných okolností spôsobila len napätie a úzkosť z toho, že bude čeliť Harrymu, Ronovi a ostatným chrabromilčanom, ale keď bola sama s Dracom, nemohla si pomôcť a cítila sa spokojná. 

Draco jej jemne hladkal chrbát, a potom jej váhavo pozrel do tváre. „Ale vieš, nie je to len moja rodina a priatelia, ktorí tomu neporozumejú alebo si budú myslieť, že je to celé obrovské sprisahanie.“ 

Hermiona si ťažko povzdychla. „Ja viem. Budem ich musieť prinútiť, aby porozumeli.“ 

****

„Ron, môžeš niečo povedať?“ 

„Čo chceš, aby som povedal, Harry?“ Ron s treskotom zavrel zásuvku na komode, keď si bral pyžamo, aby sa pripravil na spánok, jeho hlas znel zvláštne kontrolovane a bez emócií. 

„Momentálne mi stačí, aby si povedal čokoľvek,“ priznal Harry. „Odvtedy, čo si Hermionu s Malfoyom dole videl, sotva si prehovoril, a úprimne, dosť ma to znepokojuje.“ Harry nepohodlne prestúpil z nohy na nohu. 

Ron sa otočil na svojho čiernovlasého kamaráta. „Tak dobre. Povedz mi. Vedel si o Hermione a tom idiotovi so špicatým ksichtom? Nepôsobíš zďaleka tak prekvapene ako zvyšok školy.“ 

Harry si sadol na posteľ a donútil sa pozrieť do chladných očí svojho zmäteného priateľa. „Vedel som, že medzi nimi niečo bolo,“ a rýchlo dodal, „ale Hermiona ma dôrazne uistila, že to skončilo. A podľa toho, ako sa v posledných týždňoch správala, myslím, že to naozaj tak bolo.“ Sklopil pohľad k nohám. „Myslím, že ten tanec dnes večer v nich niečo znova spustil.“ 

„Chápem,“ odpovedal Ron a začal si vyzúvať topánky a ponožky, chystajúc sa na spánok. 

Harry frustrovane prešiel k nemu a vytrhol mu pyžamo z rúk. „Čo chápeš?“ opýtal sa cez zaťaté zuby. 

„Že moji dvaja najlepší priatelia potrebujú intenzívnu psychologickú terapiu na oddelení Sv. Munga pre monumentálne hlúpych. Zaujímalo by ma, či tam používajú elektrošoky? Vy dvaja ich rozhodne potrebujete.“ Vzal si späť pyžamo a prezliekol sa, zatiaľ čo sa ho Harry snažil primäť k ďalšiemu rozhovoru. 

„Ron…“ začal Harry, ale Ron ho ignoroval. 

„Neboj sa. Som si istý, že Dumbledore sa postará, aby ste mali tých najlepších lekárov, ktorí vás prekontrolujú,“ prehlásil Ron pokojne, akoby hovorili o počasí. Harry sa pokúsil niečo povedať, ale Ron ho už nenechal, a pokojná maska z jeho tváre zmizla. „Nie teraz, Harry. Myslím to vážne. Nechaj to tak.“ Zatiahol závesy na svojej posteli, čím odrezal Harryho aj celý svet. Ale zaspať nemohol – ešte veľmi, veľmi dlho. 

Harry hľadel na závesy, za ktorými sa skrýval jeden z jeho najlepších priateľov, zatiaľ čo tá druhá bola niekde s jedným z jeho najväčších nepriateľov – pravdepodobne ho vášnivo bozkávala. Tá predstava Harrymu spôsobila závrat. Mal chuť vyhľadať ju a odtrhnúť ju od Malfoya, ale vedel, že by to nepomohlo – len by ju to ešte viac pritiahlo k tomu blonďavému hadovi. Lenže ani táto situácia nebola ideálna. Potreboval Ronovi vysvetliť, prečo by nemal Hermionu od seba odháňať, ale Ron bol ako obvykle tvrdohlavý a natvrdnutý. 

Bolo to vlastne trochu strašidelné. Harry – a bol si istý, že aj Hermiona – očakával, že Ron dostane záchvat a bude kričať, kým nebude červenší než Harryho metlobalový habit, akonáhle sa dozvie o Hermione a Malfoyovi. Harrymu teda Ronov nezvyčajný pokoj spôsoboval úzkosť. Vedel, ako sa vysporiadať s Ronovými typickými výbuchmi, pretože aspoň boli predvídateľné; vedel odhadnúť, kedy prídu, len podľa toho, ako sledoval svojho výbušného priateľa. Spektrum farieb na Ronovej tvári a tón jeho hlasu Harrymu vždy napovedali, kedy sa rozčúli a kedy sa upokojuje. Ale teraz Ron neprejavoval žiadne takéto príznaky, a Harry vedel, že to je veľmi, veľmi zlé znamenie. Keď nakoniec Ron vybuchne, bude to bez varovania a zanechá za sebou množstvo ranených.

****

Potom, čo Draco odprevadil Hermionu späť k chrabromilskej veži, venoval jej posledný bozk na rozlúčku, ktorý ju opäť nechal bez dychu. Cítila sa ako v oblakoch, šťastná až po okraj. V zasnení vyslovila heslo a prešla portrétom do spoločenskej miestnosti. Keď zamierila do dievčenských spální pre šiesty ročník, niekto za ňou si odkašľal. Jej blaženosť trochu opadla – niekto tam bol. Zhlboka sa nadýchla, napoly očakávajúc, že tam na ňu čakajú Ron a Harry, pripravení skočiť na ňu kvôli nedostatku rozumu, pretože sa zaplietla s Malfoyom. No neboli to oni – bola to Ginny.

Ginny sedela na pohovke pred dohasínajúcim ohňom, nohy mala zastrčené pod sebou. Únava ju donútila zakryť si ústa pri zívaní. „Ahoj, Hermiona,“ pozdravila, jej hlas bol prívetivý, oči skúmavé. „Povedala som si, že možno potrebuješ kamarátku, a aj keď nemám ani potuchy, ako ste sa s Dracom Malfoyom dali dokopy, som ochotná pozorne ťa vypočuť, ak budeš chcieť hovoriť. Viem, že veci nie sú vždy čiernobiele. Som tu pre teba, ak ma budeš potrebovať. Teda aspoň po sviatkoch. Idem domov s kamarátkou, aby som zažila skutočné muklovské Vianoce.“ Prešla k Hermione a podporne jej obtočila ruku okolo pliec. „Ale môžeš mi každý deň poslať sovu, ak budeš chcieť.“

„Ďakujem, Ginny,“ povedala Hermiona vďačne. „Je dobré vedieť, že aspoň jeden z mojich priateľov si nemyslí, že som sa zbláznila.“ Úzkostlivo pozrela na Ronovu sestru. „Povedal ti Ron niečo… o tom, čo sa stalo dolu?“

„Nepovedal skoro nič,“ priznala Ginny.

Hermiona na ňu neveriacky hľadela. „Robíš si srandu.“

„Nie, naozaj. Videla som Harryho, ako sa s ním pokúšal rozprávať, ale Ron ho nechcel počúvať.“

„Hmm. To asi nie je dobré, že?“ Hermiona sa zamračila.

„Vyrástla som so šiestimi bratmi a viem, že jediná vec, ktorá je horšia než keď kričia z plných pľúc, keď sú nahnevaní, je, keď nehovoria vôbec nič. Vieš jednoducho vycítiť, že sú pripravení explodovať.“

„Možno so mnou prehovorí skôr, než to zájde až tak ďaleko,“ Hermiona si povzdychla nádejne. „Teraz sa môže na mňa hnevať, ale stále viem, že je mojím priateľom.“

Ginny ju objala na rozlúčku. „Ak budeš potrebovať, aby som sa vrátila a nakopla ho do zadku, som len na soví odkaz ďaleko,“ zavtipkovala.

„Možno tvoju ponuku využijem,“ opätovala jej objatie Hermiona. „Ďakujem, Ginny. Dobrú noc.“

Po tom, ako sa rozlúčila s Ginny pri dievčenských spálňach piateho ročníka, Hermiona zamierila na poschodie a bola extra tichá, keď si vyzliekala plesové šaty a prezliekala sa do pyžama, aby nezobudila Parvati a Lavender. Práve si sadla na posteľ, pripravená klesnúť na vankúš, keď sa v miestnosti rozsvietili sviečky. Lavender sedela na Parvatinej posteli a obe dievčatá sa vzrušene pozerali na Hermionu.

„Takže, povieš nám, čo sa deje medzi tebou a Dracom? Alebo nás donútiš použiť magické metódy?“ spýtala sa Lavender s úsmevom.

„Čo chcete urobiť? Máte pod matracom zásobu Veritaséra?“ uškrnula sa Hermiona.

Po piatich rokoch spoločného bývania jej spolubývajúce dobre vedeli, že je nesmierne šteklivá. Obe sa konšpiratívne uškrnuli. Parvati vysvetlila: „Nie. Ale v núdzi je Rictusempra rovnako účinná.“

****

Nasledujúci deň po plese väčšina študentov Rokfortu nastúpila na vlak, ale Harry ako obvykle zostával, a preto ostávali aj Ron s Hermionou, aby mu robili spoločnosť. Draco a jeho sesternica Lissanne zostali tiež, pretože ich rodičia boli mimo krajiny.

Ako vždy, v spoločenskej miestnosti Chrabromilu vládol chaos, keď si všetci na poslednú chvíľu balili veci pred odchodom na stanicu v Rokville. Ako prefektka mala Hermiona za úlohu pomáhať prvákom so zbalením a dohliadnuť, aby všetci dodržali časový plán. Samozrejme, všetky dievčatá chceli hovoriť len o tom, ako včera v noci na plese pobozkala Draca Malfoya.

Keď všetci študenti bezpečne nastúpili do Rokfortského expresu na stanici v Rokville, len ona a Draco zostali stáť na nástupišti. Išli v rôznych kočoch, takže sa nevideli, až kým neostali sami na slnkom zaliatom nástupišti.

„Ahoj.“

„Ahoj.“

Nervózne sa zasmiali, keď sa na seba pozerali na jasnom dennom svetle, bez tlmených tónov hudby alebo jemného svetla sviečok, ktoré by pridali na romantickej atmosfére. Draco urobil prvý krok bližšie k Hermione. „Dobré ráno, Grangerová,“ pozdravil ju so šibalským úsmevom. „Počul som, že si sa na vianočnom plese venovala veľmi prekvapivým aktivitám.“

„Naozaj, Malfoy? A čo presne si počul?“ spýtala sa nevinne.

„Že tvoje kúsky na tanečnom parkete s istým sympatickým chlapíkom ukončili ples, pretože po vás už nemal nikto šancu,“ poznamenal s úsmevom.

Koketne odvetila: „Možno sú tie fámy pravdivé... možno. Ale ja nebozkávam a nerozprávam.“ Postavila sa na špičky a jemne ho pobozkala na krk.

„Možno by sme mohli túto situáciu prebrať pri maslovom ležiaku v hostinci U Troch metiel,“ navrhol. Načiahol sa popri boku nadol a chytil jej ruku do svojej. Hermionin pulz sa pri tomto jednoduchom geste zrýchlil. „Môžeš mi porozprávať o tvojom novom chlapcovi, znie fascinujúco.“

Vonku bolo chladno, takže kráčali svižne. Keď vošli do hostinca, ich tváre boli červené a nosy omrznuté. Hermione si všimla niekoľko snehových vločiek, ktoré jemne pristáli na vrchu Dracových hodvábnych vlasov; zdvihla ruku, aby ich jemne zotrela, a nechala svoje prsty trochu dlhšie zotrvať, užívajúc si hladký pocit jeho vlasov pod svojimi končekmi. Presunuli sa k stolu na okraji hostinca; Draco natiahol ruku, aby vzal Hermionin plášť a zavesil ho na blízky vešiak, zatiaľ čo si ona sadla.

Madame Rosmerta sa prihrnula k nim, vyzerajúc unavene z vianočných nákupov na poslednú chvíľu, ktoré rozruchom zapĺňali Rokville. Keď zdvihla hlavu a zazrela Hermionu, staršia čarodejnica sa na ňu srdečne usmiala. „Ako sa máš, drahá? Rada ťa zase vidím. Mám priniesť tri teplé maslové ležiaky pre teba, Rona a Harryho?“

„Ehm, nie, Rosmerta. Iba dva, prosím. Jeden pre mňa a…“

„Jeden pre mňa,“ dokončil Draco. Jeho hlas bol napätý, a keď sa usadil na stoličku oproti nej, Hermione bolo jasné, že je nervóznejší, než by bol ochotný priznať.

Madame Rosmerta sa nervózne pozrela medzi študentami a naklonila sa k Hermione. „Obťažuje ťa? Cez letax sem do tridsiatich sekúnd privolám Hagrida.“

Draco sa na Hermionu sústredene pozeral. Tá sa na hostinskú prívetivo usmiala. „To nebude nutné. Len dva maslové ležiaky, prosím, pre mňa a…“ Natiahla ruku cez stôl a chytila Dracovu ruku do svojej. „… a Draca.“ Významne sa pozrela na staršiu čarodejnicu, ktorej oči sa prekvapene rozšírili. „A poprosíme aj jedálne lístky.“

Rosmerta zamrmlala: „Dúfam, že vieš, do čoho sa púšťaš, drahá,“ a odišla k baru.

Ich obed v hostinci U Troch metiel nebol úplne príjemný. Dostali viac ako len zopár zvedavých pohľadov od ľudí, ktorí ich poznali, ako aj od cudzincov, ktorí si všimli ich odznaky z fakúlt a divili sa, ako môže slizolinčan a chrabromilčanka držať jeden druhého za ruku.

Napokon Hermiona navrhla: „Čo keby sme sa vrátili späť na hrad?“

Keď prechádzali Rokvillom späť na Rokfort, zastavili sa pri niektorých výkladoch, ktoré boli sviatočne vyzdobené na Vianoce. Vo výklade Zonkovho obchodu bola rôznorodá ponuka žartovných predmetov a Draco sa zasmial nahlas, keď na jeden z nich upozornil Hermionu. „Vidíš to zrkadlo? Crabbe vymenil zrkadlo v Pansyinom púzdre za jedno z tých Zonkových, a keď ho otvorila, začalo ju urážať namiesto lichotenia. Mala si vidieť ten výraz na jej tvári, keď jej povedalo, že je uškriekaná čarodejnica s veľkými ušami a krivými zubami.“

Hermiona sa zľahka zasmiala, no zmienka o Dracových priateľoch ju podnietila položiť mu otázku, na ktorú možno ani nechcela poznať odpoveď. „Ehm… Draco, keď už hovoríme o Crabbovi, povedal ti niečo o tom, čo sa stalo včera večer?“ Zrak upriamila na nové a vylepšené delobuchy doktora Filibustera vo výklade, až príliš nervózna na to, aby sa naňho pozrela.

Draco si odkašľal. „Vlastne, nikto z nich neveril, že to bolo naozaj.“ Táto poznámka pritiahla jej oči späť k jeho. „Všetci si myslia, že je to súčasť nejakej veľkej schémy, ako ublížiť Potterovi alebo ponížiť chrabromilčanov. Asi je pre nich ťažko uveriteľné, že by som mohol mať úprimné city k niekomu mimo Slizolinu.“ Pozrel sa dolu na svoje topánky, pričom nohou zaboril špičku dračej kože do snehu, a potom k nej opäť zdvihol oči. „Som si však istý, že si počula podobné reči aj od svojich spolužiakov.“

Hermiona sa otočila a znova vykročila.

Dobehol ju a jemne ju chytil za ruku. „Hermiona, čo povedali Potter a Weasley?“

S povzdychom prehovorila: „Nič.“

Draco sa na ňu pozrel pochybovačne. „Môžeš mi to povedať. Nemusíš ich chrániť.“

„Hovorím pravdu. Ani som ich od plesu nevidela. Vrátila som sa do klubovne neskoro a jediná osoba, ktorá bola hore, bola Ginny, ktorá to celé prijala bez súdenia a bola veľmi chápavá. A dnes ráno Harry ani Ron nikde neboli.“

Opäť sa pustili do chôdze, ale chvíľu kráčali mlčky, až kým Draco nezačal, „Predpokladám, že Weasleyho mlčanie je zlá vec.“

„No, bolo to rozhodne… nečakané.“ Zastavila sa. „A mám pocit, že to nie je naposledy, čo ma kvôli tomuto prekvapí.“

Draco vzal Hermionu za ruku a pritiahol si ju do náručia. Zadíval sa do jej rozporuplných očí a jemne ju pohladil po líci, než sa k nej nahol, aby ju pobozkal a aspoň trochu zmiernil jej bolesť. Odpovedala mu bozkom, jej pery sa pohybovali v súlade s jeho, jej ústa sa mu otvorili. Vnímal na jej perách sladkú, hladkú chuť teplého maslového ležiaka.

Keď sa od seba odtiahli, cítiac sa o niečo menej pochmúrne, usmiala sa na neho, jej oči žiarili napriek zasneženému decembrovému popoludniu. „Poď. Viem, čo nás oboch rozveselí.“ Široko sa usmiala. „Postavme snehuliaka!“

„Snehuliaka? Nemáme predsa šesť.“

„Viem!“ zvolala. „Práve preto to bude taká zábava.“

Rozbehla sa na otvorenú čistinku pokrytú čerstvo napadaným snehom, ťažkým od vlhkosti, ideálnym na stavbu snehuliakov. Okamžite sa pustila do práce, začala s malou snehovou guľou, ktorú na zemi rolovala, aby ju zväčšila.

Draco ju sledoval so záujmom a potom sa rozosmial. „Čo to robíš?“

Hermiona sa na neho zvedavo zo svojej prikrčenej pozície na zemi. Líca a nos jej začínali červenieť od chladu. „Čo myslíš? Rolujem sneh, aby som urobila základ.“

Draco vytiahol prútik z plášťa a karhavo povedal: „Ale veď máme prútiky, pamätáš?“ Namieril prútik a prehovoril, „Glebula nivis.“

Hermiona sledovala, ako krúži prútikom vo vzduchu, točiac malú snehovú guľu, ktorá sa zväčšovala a zväčšovala. Po pár minútach mal pred sebou dokonale tvarovaného snehuliaka, každá časť bola dokonale guľatá. Pozrel sa na ňu, žiaril pýchou nad svojím bezchybným dielom.

Prevrátila oči. „Ale to nebola žiadna zábava,“ fňukla. „Postavíme skutočného snehuliaka… bez mágie.“

Draco fňukol naspäť: „Ale sneh je studený… a mokrý. Možno nám odpadnú prsty.“

„Madame Pomfreyová ti ich znova nechá narásť. Nebuď taká trasorítka, Malfoy,“ vyzvala ho s posmešným úsmevom.

Dracovi padla sánka, šokovaný vyzývavým postojom tejto chrabromilčanky. „Nie som žiadna trasorítka. Vlastne sa stavím, že postavím lepšieho snehuliaka ako ty. A ty si ich stavala takto celý život.“ Siahajúc do vrecka, vytiahol drahý pár rukavíc z dračej kože, ktoré ladili s jeho čižmami. S uvážlivým postojom a rozhodnými pohybmi si ich obratne navliekol, nakoniec natiahol ruku k nej. Výzva v jeho očiach spôsobila, že sa mu rozžiarili od radosti.

Hermiona ho mohla bozkávať donekonečna, ale namiesto toho prijala jeho ponúknutú ruku. „Poďme stavať.“

Našla si miesto trochu ďalej od Draca, aby mala čerstvý sneh a priestor na svoje dielo. Tento rituál poznala dobre z detstva, no aj tak jej stavba snehuliaka trvala dlhšie, pretože si na všetkom dávala dôkladne záležať. Stále však pri tom každú chvíľu pozerala na Draca, ktorý sa plne sústredil na svoje snehové dielo – obočie stiahnuté do koncentrácie, kúdoly pary okolo jeho úst od fyzickej námahy, ružový nos a líca, ktoré mu spôsoboval chladný decembrový vzduch.

Draco staval snehuliaka bez použitia mágie len preto, že ho o to požiadala. Hermiona si tento deň navždy zapamätá.

Keď skončili so samotnou stavbou, Draco a Hermiona prehľadávali čistinku, hľadajúc listy a kamene, ktoré by mohli premeniť na záverečné detaily. Hermionin snehuliak mal čierny zamatový cylinder, dlhý červeno-biely šál, nos z mrkvy a guličky, ktoré slúžili ako oči, ústa a gombíky. Dracov výtvor bol ozdobený magickejšími prvkami, ako napríklad veľkým smaragdovo-zeleným čarodejníckym klobúkom, polmesiacovými okuliarmi a náhradným prútikom, ktorý držal vo veľkej pokrútenej konári, ktorá slúžila ako ruka.

Hermiona sa vydala k Dracovmu snehuliakovi práve vtedy, keď upravoval polohu prútika v snehuliakovej vetvičkovej ruke. Musela potlačiť záchvat smiechu, keď videla neskrývanú pýchu na Dracovej tvári, keď sa otočil. Ustúpil, aby sa pozrel na svoje dielo vo všetkej jeho sláve, a rozžiaril sa: „Tak to je naozaj krásny snehuliak.“ Široko sa usmial a Hermiona nemala srdce povedať mu, že jeho snehuliak vyzerá, akoby trpel ťažkou formou artritídy.

Namiesto toho sa na neho láskavo usmiala a objala ho okolo pása. „Je nádherný. Odvádzaš skvelú prácu.“

„Čo môžem povedať? Som prirodzený talent. Len by som si prial, aby som mal so sebou fotoaparát.“ Ukázal na jej snehuliaka. „Najmä preto, že môj je oveľa krajší než ten tvoj. Vyhral som na plnej čiare.“

Hermiona otvorila ústa v prekvapení a dala si ruky v bok. „O čom to hovoríš? Môj snehuliak je celkom príťažlivý. Počkaj chvíľu a určite uvidíš všetky tie snehuliačky, ktoré sa okolo neho budú motať.“

Draco sa zaškeril: „Jasné… ak sú slepé. Jeho ústa sú úplne nakrivo a má veľkú, krivú mrkvu namiesto nosa.“ S pohŕdaním pokrútil hlavou nad snehuliakom. „A ani mi nezačínaj o jeho oblečení.“

Hermiona s predstieraným rozhorčením zvolala: „Dodáva mu charakter!“

S úškrnom sa na ňu zhovievavo usmial. „Čokoľvek povieš, Hermiona.“ Priblížil si ju k sebe a pobozkal ju na čelo. Cítil jej dych na svojej líci, keď si spokojne povzdychla. „Poďme. Vráťme sa späť na hrad. Myslím, že nás tam čaká pár šálok horúcej čokolády s našimi menami.“

****

Harry sa toho rána zobudil na zvuky posledných úprav balenia jeho spolubývajúcich. Za zatiahnutými závesmi počul Nevilla, ako sa pýta: „Dean, nevidel si môj knihu z elixírov? Teta Vera mi sľúbila, že mi počas prázdnin pomôže s elixírom proti vredom.“

Dean ju očividne našiel, pretože s hlasným buchnutím dopadla ťažká kniha na zem. „Au!“ skríkol Neville. „Spadla mi na nohu.“

Keďže vedel, že pri tom hluku už znova nezaspí, Harry odhrnul závesy a siahol po okuliaroch na nočnom stolíku. Pohľadom zablúdil k Ronovej posteli; bola prázdna a už ustlaná.

„Dobré ráno, Harry,“ pozdravil Seamus. „Najvyšší čas, aby si sa zobudil. Chystáme sa dole na raňajky a chceli sme ti zaželať šťastné Vianoce.“

Harry trhol hlavou smerom k Ronovej prázdnej posteli. „Kde je Ron? Už išiel dole do Veľkej siene?“

Traja chrabromilčania si vymenili nervózne pohľady, než Dean odpovedal: „Odišiel asi pred dvadsiatimi minútami, Harry. Nechal som si balenie na poslednú chvíľu ako zvyčajne, a keď som sa zobudil, už bol oblečený a na odchode… s tvojím Bleskom prehodeným cez rameno.“

Harry ubezpečil Deana, keď si sadal na posteľ: „To je v poriadku. Povedal som mu, že si ho môže požičať kedykoľvek. Vlastne ma to ani neprekvapuje.“

Neville sa opýtal nervózne: „Harry, čo sa deje medzi Hermionou a Dracom Malfoyom?“

Dean sa posadil na svoju posteľ vedľa Harryho. „Predtým než Ron odišiel, mrmlal niečo o tom, že nemôže uveriť, že si mu nič nepovedal – že si mu klamal.“

Čarodejník s havraními vlasmi si povzdychol frustrovane: „Neklamal som… aspoň technicky nie. V každom prípade, nebolo to moje tajomstvo, aby som ho prezradil. A úprimne, nemyslel som si, že by bolo čo prezrádzať. Hermiona ma uistila, že medzi nimi už nič nie je.“ Vstal a začal hľadať svoje rúcho. „Musím nájsť Rona a trochu ho priviesť k rozumu.“

Seamus ho zastavil. „Daj mu trochu času, Harry. Vieš, aký Ron dokáže byť. Poď s nami na raňajky. Budeš potrebovať niečo v žalúdku, než ho stretneš.“

„O mňa sa nebojím. Čo sa stane, keď stretne Hermionu?“

****

Po raňajkách Harry zvažoval, že by šiel okamžite hľadať Rona, ale nakoniec sa rozhodol inak. Rozmýšľal, že mu poskytne trochu viac času na upokojenie, než sa s ním pokúsi hovoriť. Najmä ak Ron videl Malfoya alebo Hermionu nastupovať do kočov bez koní, ktoré prevážali študentov do Rokville. Harry si toho rána všimol Hermionu, ako sa pohybuje po klubovni a pomáha niektorým prvákom zhromaždiť svoje veci na cestu domov, ale neoslovil ju. Pravdu povediac, bol na ňu nahnevaný – veľmi nahnevaný. Tá vec s ňou a Malfoyom sa mu nepáčila rovnako ako Ronovi, ale Harry tiež vedel, aké dôležité je nevyčleniť Hermionu akýmkoľvek spôsobom z ich priateľstva. To by ju len ohrozilo.

Teraz už len musel túto myšlienku vbiť do Ronovej tvrdej palice.

Po tom, čo dokončil posledné balenie darčekov a navštívil Hedvigu v soviarni, dúfal, že Ron bude o niečo rozumnejší. Harry sa vydal na metlobalové ihrisko. „Nemôžeš ma ignorovať navždy,“ zavolal, keď kráčal doprostred zasneženého ihriska, pozerajúc hore na uháňajúci rozmazaný obraz, ktorý svižným tempom letel na Harryho vypožičanej metle. „O chvíľu budeš veľký cencúľ, ak budeš lietať takto rýchlo v tomto počasí. Poď dnu so mnou, dáme si niečo na obed.“

Ron spomalil, ale úplne sa nezastavil. Nepostrehol nikoho vonku, odkedy ráno študentský dav opustil hrad smerujúci ku kočom. Keď sa k nemu blížila jediná čierne odetá postava, vedel, kto to je. V diaľke dokázal rozoznať Harryho dlhé kroky a rozstrapatenú hlavu. Keď uvidel svojho priateľa, Ron zrýchlil tempo letu.

Harry ešte hlasnejšie zakričal: „Weasley, okamžite dostaň svoj kostnatý zadok dolu!“

Ron prudko zabrzdil na Blesku a zamračil sa na Harryho, ktorý stál pod ním na zemi. Otočil metlu smerom k nemu a v bleskovej rýchlosti zamieril rovno na Harryho, ktorý sa však ani nepohol, pokojne pozorujúc najlepšieho kamaráta rútiaceho sa naňho. Keď bol Ron tak blízko, že mohol vidieť bielka Harryho očí, konečne zatiahol za metlu a prudko zastavil, no nezosadol.

Harry si založil ruky na hrudi. „Už si skončil s tým svojím rozmaznaným spratkovským správaním?“

Ron podráždene mávol rukou vo vzduchu. „Čo tu robíš? Myslel som, že budeš s Hermionou a jej… jej… Malfoyom,“ odfrkol znechutene, neschopný nazvať Draca Hermioniným priateľom. „Hlavne keď sa zdá, že si myslíš, že sú pre seba dokonalí.“

„Nemáš ani poňatia, čo si myslím, pretože si odmietaš vypočuť jediné slovo, ktoré k tomu mám povedať.“

Ron zosadol z Blesku a postavil sa pred Harryho, prekrížil ruky na hrudi obranným gestom. „Fajn. Hovor.“

Harry sa zhlboka nadýchol a začal: „Najskôr si ujasnime, že si jednoznačne myslím, že Hermiona a Malfoy nie sú dobrý nápad. Je to namyslený, arogantný bastard a nie je hodný ani toho, aby sa dotkol jej kotlíka, nieto aby jej držal ruku alebo ju bozkával.“ Harry videl, že Ron sa chystá skočiť mu do reči, a tak zdvihol ruku, aby ho umlčal. „Ale Hermiona si zjavne myslí, že Malfoy zmenil názory odkedy bol vo Francúzsku, a keby sme sa s ňou teraz o tom hádali, iba by sme ich k sebe ešte viac priblížili. A to riskovať nemôžeme.“

„Vieš, že ju len využíva, však? Pravdepodobne mu otec prikázal, aby sa k nej priblížil, aby sa Ty-Vieš-Kto k tebe mohol dostať cez ňu,“ upozornil Ron nahnevane. „Čo sa jej to vo Francúzsku, preboha, stalo? Dávali jej niečo do jedla? Ako si môže myslieť, že sa tak veľmi zmenil prakticky zo dňa na deň?“ Začal pred Harrym prechádzať hore-dolu, snažiac sa potlačiť príval frustrácie, ktorý ho ovládal.

„Neviem všetky podrobnosti a úprimne, nechcem vedieť všetky tie nechutné detaily o tom, čo sa zatiaľ stalo, ale podarilo sa mu presvedčiť ju, že k nej zmenil prístup.“ Harry sa bolestivo pozrel na Rona. „A dokonca urobil niečo ‘ušľachtilé’, ak tomu dokážeš uveriť.“

Ron si posmešne odfrkol. „Ušľachtilé? Malfoy? V žiadnom prípade.“

„Pamätáš si na toho hlupáka Filipa, čo sa pokúsil Hermionu ponížiť?“ Ron prikývol. „A pamätáš si, ako nám povedala, že Filip si tú lekciu zapamätá?“ Ron znova prikývol. „Tak tá ‘lekcia’ bola rozbitá pera a pár modrín pod očami – a to vďaka Dracovi Malfoyovi.“

Ron naňho šokovane hľadel. „Nie!“

Harry prikývol. „Hermiona tam bola. Povedala, že ho od neho museli odtiahnuť a že Filipa museli odviesť na ošetrovňu.“

Ron pokračoval v prechádzaní sem a tam, spracúvajúc túto novú informáciu. „No, je mi to jedno. Malfoy je stále fretkovitý šmejd a Hermiona bude preňho vždy príliš dobrá.“

„Súhlasím s tebou, ale vieš, aká je Hermiona – tvrdohlavá ako mulica, nenávidí, keď sa mýli, a keď ju zatlačia do kúta, ešte viac si stojí za svojím. Myslí si, že je iný než jeho otec, že Draco v sebe má niekde dobro a že ešte neprešiel na Voldemortovu stranu.“ Ron sa pri vyslovení toho mena strhol, ale Harry sa neopravil. „Ak sa s ňou o ňom budeme hádať, bude ešte viac odhodlaná dokázať, že má pravdu.“

Ron zastal a zdalo sa, že mal náhly záblesk brilantného nápadu, ktorý mu rozjasnil tvár. „Čo keby sme ju donútili vybrať si medzi nami a ním? Musela by ho potom odkopnúť; sme najlepší kamaráti už viac ako päť rokov. Určite by sa toho nevzdala.“

„Nie,“ Harry rozhodne pokrútil hlavou. „Ultimáta nikdy nefungujú, Ron. Nikdy. Aj keby si vybrala nás, stále by ju k nemu niečo ťahalo, možno ešte viac. Presvedčil by ju, aby sa s ním stretávala potajomky, a potom by mala pocit, že pred nami musí všetko skrývať; nemohli by sme na ňu dohliadnuť. A to teraz potrebujeme, pretože ona je príliš blízko na to, aby videla, čo má priamo pred očami: Malfoy je nebezpečný.“

Ron sklonil hlavu v rezignácii a povzdychol si, „Tak čo teraz? Privítame fretčiaka medzi nami s otvorenou náručou? Ukážeme mu tajné chrabromilské podanie rúk? Pretože to nezvládnem.“

Harry sa zasmial pri pohľade na výraz hrôzy v Ronových očiach. „Nič také drastické, upokoj sa. A navyše, myslím si, že by Hermiona začala niečo tušiť, ak by sme sa začali správať takto. Ale musíme sa aspoň snažiť správať sa slušne, keď je on s ňou.“

„A čo on? On je zvyčajne ten, kto začne!“ vykríkol Ron rozhorčene.

„Len sa snaž byť civilizovaný,“ Harry prísne povedal. „Kvôli Hermione.“ Nastala krátka pauza, počas ktorej sa Harryho slová usadili v Ronovej hlave. „A potrebuješ sa s ňou porozprávať, Ron. Nemôžeš ju ignorovať alebo kvôli tomuto na ňu kričať.“

„Nemyslím si, že s ňou teraz dokážem hovoriť, Harry. Obávam sa, že ak to urobím, poviem niečo, čo už nebude možné vziať späť. Naša najchytrejšia osoba z triedy je v tomto neuveriteľne hlúpa, a nemôžem uveriť, že by verila tomu slizkému hadovi.“ Harry sa k nemu priblížil a položil mu ruku na rameno na povzbudenie. „Je to proste neuveriteľné. Včera som si myslel, že Hermiona nenávidí Malfoya rovnako ako my, a teraz je s ním na Astronomickej veži. Je toho proste príliš veľa naraz. Čo keby ho predo mnou pobozkala alebo niečo také?“ Ron sa znechutene zamračil pri myšlienke na Hermionu a Draca, ktorí si prejavujú verejne náklonnosť.

Harry pozrel cez ihrisko. „No, teraz máš príležitosť zvyknúť si na to.“ Pokýval hlavou smerom k dvom postavám, ktoré sa k nim približovali. „Prichádza Hermiona so svojím… kýmkoľvek, čím je.“

****