Preklady fanfiction Harryho Pottera

„Konečne,“ povzdychol si Draco, nežne položil Rowan do kolísky a potom sa zvalil na chrbát na svoju posteľ. „Ako môže byť taká maličká, a pritom tak neskutočne hlasná?“ 

„Hej, premýšľal som nad tým istým,“ povedal Harry a ukázal na použitú plienku, ktorú Draco nechal na zemi. Aspoň že nezasmradila izbu. „Ehm, nemyslíš, že by sme mali mať na takéto veci samostatný kôš?“

„Hmm, asi áno. Za chvíľu nejaký premením.“

„Ja to urobím hneď.“

Hoci premieňanie nebolo jeho najsilnejšou stránkou, Harry to zvládol. Výsledný kôš bol trochu krivý a zajko, ktorým sa ho snažil vyzdobiť, mal iba jedno ucho. Draco to určite vysmeje, no Harry sa rozhodol, že sa tým nenechá rozhodiť.

Draco ho však nevysmial. Sotva sa naň pozrel. „Vieš, nemusíš tak očividne dávať najavo, že si myslíš, že to nezvládam.“

„Samozrejme, že to zvládaš,“ uistil ho Harry. „Len... nie je nič zlé na tom, ak požiadaš o pomoc, vieš.“

„Ak budem nejakú potrebovať, požiadam o ňu.“

No páni. To vravelo veľa, že?

„Hej, dobre,“ povedal Harry, ľahol si na bok na svoju posteľ, aby mohol sledovať, ako Rowan spí, a zároveň vidieť Draca, ktorý vyzeral napäto, aj keď tá malá kríza konečne pominula. „Len... vieš, deti sa zvyčajne narodia a sú tam dvaja rodičia, ktorí sa o ne starajú, nie? Takže je jasné, že budeš potrebovať pomoc.“

„Ďakujem pekne, že mi pripomínaš, že mi práve zomrela matka.“

Citlivka, citlivka, pomyslel si Harry. Ale asi by sa aj on cítil tak podráždene, keby bol na Dracovom mieste.

„Je mi veľmi ľúto, že zomrela, Draco.“

„Nedokážem pochopiť, prečo by ti to malo byť ľúto.“ Druhý chlapec takmer tie slová vyprskol. „Nikdy si ju nemal rád. Neustále si ju ohováral predtým, než sa vydala za Severusa, a potom si na tom nebol oveľa lepšie, však?“

„Nie, nebol som,“ priznal Harry, pretože čo iné mohol povedať?

Draco si trochu odfrkol a založil si ruky za hlavu, pozerajúc priamo na strop. „Pravdepodobne ti to rozbúši tvoje malé chrabromilské srdiečko, keď zistíš, že si mal pravdu celú dobu. Ale nemysli si, že sa budeš vytešovať, pretože za to, čo potom urobím, nebudem zodpovedný, Potter!“

Potter? Harry takmer skrivil tvár, pretože čokoľvek toto bolo, zdalo sa, že je to vážne.

„Ja... nebudem sa vytešovať...“

„Nie, to by si neurobil. Spomínal som ti, že si absolútny hlupák?“

„V poslednej dobe nie,“ povedal Harry, hoci si nebol istý, či sa od neho očakáva odpoveď.

„No ale ty si!“ zreval Draco, keď sa prudko posadil a potom sa otočil, aby sedel na okraji svojej postele.

„Rowan,“ rýchlo mu pripomenul Harry.

„Vidíš, hlupák!“ hodil po ňom Draco, hoci predsa len kúzlom vytvoril ochrannú bariéru okolo kolísky. „A než začneš aj toto spochybňovať, vedz, že budem počuť každý jej najmenší vzlyk, ak sa prebudí! Len ona ma nepočuje, pokiaľ to nezruším! Chápeš, Potter?“

„Nie, nechápem,“ odvetil Harry, tiež sa posadiac. „Neurobil som nič iné, než že som si dal sprchu, ktorú som naozaj potreboval, a spravil som kôš, keď si vyzeral unavený! Prečo si na mňa taký nahnevaný?“

Dracove oči blčali. „Pretože posledné slová mojej matky, úplne posledné, ktoré mi kedy ešte dokázala povedať, keď bola na tomto svete, sa týkali teba! Teba, teba, teba! Mám ťa už plné zuby, to som ti už spomínal? Nestačí, že musím sledovať, ako ovládaš schopnosti, o akých ani Merlin pravdepodobne nesníval, ešte si musel zasiahnuť aj do môjho posledného požehnania, všakže?“
 „Ach.“ Harry prehltol hrču v hrdle. No, domnieval sa, to by vysvetľovalo niektoré veci. Hoci vôbec netušil, prečo by ho Narcissa mala vôbec spomínať. „No, niet divu, že si na mňa nahnevaný. Je mi to ľúto, Draco. To muselo bolieť. Veľmi… Mala sa… Mala sa v tej chvíli sústrediť len na teba.“
Och nie. Zas to urobil, kritizoval Narcissu!
Ale Draco si to akoby nevšimol. „Sústredila sa,“ povedal tónom, ktorý nepripúšťal žiadne otázky.
„Nechápem, Draco.“ Na chvíľu sa odmlčal, než povedal ďalšiu časť. „Chceš, aby som to pochopil?“
„Severus si to rozhodne myslí,“ odvetil Draco a trochu sa zhrbil, sklopil pohľad na kamennú podlahu a niekoľko sekúnd ju skúmal, než priznal viac. „A v každom prípade by si to asi mal vedieť. Pretože nie si práve stelesnením sebadôvery, všakže? Aj napriek temným schopnostiam, hadiemu jazyku a Patronusovi, ktorý dokáže odohnať stovku dementorov naraz, si o sebe stále ani nemyslíš veľa, však?“
Harry bol každou sekundou viac zmätený. „Ja som… len Harry. Nemôžem za to, že sa so mnou stále dejú zvláštne veci, a niekedy z toho vyjde…“

Draco na chvíľu zdvihol pohľad. „No, nechcel by som, aby si bol tým arogantným blbcom, ktorým by si rozhodne mohol byť, vzhľadom na to, čo dokážeš. Keby som mal desatinu tvojich schopností, som si istý, že by som bol úplne neznesiteľný.“
Harry sa zdržal poznámky, že Draco je často neznesiteľný aj tak.
„Len ma to rozčuľuje,“ pokračoval druhý chlapec. „Ako by aj nie?“

„Čo ťa rozčuľuje?“ opýtal sa Harry veľmi jemne.

Draco náhle vyskočil na nohy a zaryl si obe ruky hlboko do vreciek, keď začal chodiť sem a tam, sem a tam. Na chodenie však nemal veľa miesta, pretože miestnosť bola teraz zaprataná nezvyčajne vysokým čalúneným stolom a zvláštne nakloneným lôžkom, nehovoriac o kolíske a niekoľkých kôpkach drobného oblečenia a plienok nahromadených na rôznych povrchoch. No aj tak prešľapoval.

„Že si mal pravdu,“ povedal nakoniec, zastal niekoľko krokov od Harryho a stretol sa s jeho pohľadom. Odvrátil ho, keď sa mu oči podozrivo zaleskli. Žmurkajúc, aby zahnal slzy, Draco zvyšok povedal stene tesne vedľa Harryho. „Nedalo sa jej veriť. Ona... ona mi to povedala.“

Harrymu napadlo aspoň tucet otázok, ktoré chcel okamžite položiť, ale ani jedna z nich nebola dôležitejšia ako Dracova zjavná bolesť. Nechcel ju zhoršovať, a tak len sedel, nehybne, a nechal Draca pokračovať vlastným spôsobom, ak to chcel.

V tichu miestnosti sa ozvalo potiahnutie nosom a potom ďalšie, predtým ako Draco hlasno vzdychol a naozaj sa posadil na Harryho posteľ, len na šírku ruky od neho. „Vôbec by som ti to nechcel povedať, Harry, lenže... musíš vedieť, že si mal pravdu. Mohlo by to byť raz dôležité. Pre vojnu, pre tvoju bezpečnosť ako aurora, pre... pre veľa vecí, myslím.“

Harry sa snažil v očiach zanechať zreteľne viditeľný zmätok, pretože nerozumel, ako by jeho pravda o Narcisse mohla mať taký význam, ako si Draco myslel. 

Jeho brat sa však naňho nepozeral; Draco upieral pohľad na svoje ruky, ktoré si tak divoko žmolil, že bolo zázrakom, že si nevyvrtol prsty. „Len to bolí, zdá sa, že všetko, čo robíš, je, že ma zatieniš. Všetko, od metlobalu až po... a teraz toto? Aj moje požehnanie bolo o tebe!“

„Je mi to ľúto,“ povedal Harry, hoci stále nechápal veľa vecí, okrem toho, že Draco bol veľmi rozrušený.

Draco zostal zhrbený nad svojimi rukami a znova si hlasno vzdychol.

„A v metlobale som ťa nezatienil,“ dodal Harry po chvíli. „Tentokrát nie. Madam Hoochová odpískala pytliactvo, takže chytenie zlatonky neplatí, vieš, kvôli Dobbymu, takže... Slizolin vyhral.“

„Och,“ povedal Draco prázdnym tónom. „Nemyslel som zápas, na ten som úplne zabudol. Myslel som skôr všeobecne, Harry. Nechápeš? Sedem dlhých rokov, zakaždým, keď sa otočím, si tam, aby si ma zatienil. Odkedy si odmietol prijať moju ruku.“

Z dobrého dôvodu, nepovedal Harry. Draco to teraz nepotreboval počuť.

Namiesto toho natiahol ruku a ponúkol ju.

Draco vydal posmešný zvuk. „To už naozaj nie je potrebné. Sme dávno za tým.“

„Aj tak,“ nedal sa Harry.

„Fajn,“ súhlasil Draco, prudko trhnúc Harryho rukou na rýchle podanie, ale práve keď to vyzeralo, že ju pustí, pokračoval v jej stisku. Potom vydal akýsi udusený zvuk a pritiahol Harryho do objatia, voľnou rukou ho pevne objal. „To je v poriadku, Harry. Viem, že som bol dnes na teba mrzutý, prepáč mi to...“

Harry odtiahol ich ruky, aby mohol objať svojho brata oboma rukami. „Neospravedlňuj sa, ja by som bol tiež mimo! Preboha, Draco, tvoja matka, a potom sa zrazu ocitneš s Rowanou na krku, to by rozhádzalo každého!“

Draco sklonil hlavu, oprel si čelo o Harryho rameno a len dýchal. Dnu, von, dnu, von, dlho a pokojne. „Ďakujem, Harry,“ zamrmlal nakoniec. „Ale stále som ti to nepovedal,“ dodal po chvíli. „O tom, čo povedala moja mama.“ 

„Nemusíš...“

„Nie, musím. Naozaj musím.“ Draco mu venoval posledné objatie a odtiahol sa. „Otec má pravdu. Mohol by si to vidieť v mysľomise, ak by som musel dokázať nárok na Rowan. A... zaslúžiš si to vedieť, tak či tak.“

Harry len čakal, sledoval, ako sa Draco oprel dozadu a podoprel sa rukami na Harryho posteli. „Povedala mi, že si mal celú dobu pravdu,“ povedal nakoniec tichým hlasom. „Neprišla sem len preto, že zomiera a chcela stráviť posledné dni so mnou. Temný pán ju sem poslal, prikázal jej prísť. Vedel, samozrejme, že Severus dokáže čeliť Umierajúcej bosorke, ak sa ožení. Rátal s tým, že sa to stane.“

Harry sa mierne zamračil. „Myslíš, že by tvoja mama sama prišla s tým, že to je liek, namiesto toho, aby sa nechala zhoršovať, zatiaľ čo sme sa snažili prísť na riešenie.“

„Temný pán jej nepovedal, že Severus podstúpil obrad Blackovskej rodiny, keď dosiahol dospelosť. Bolo by to príliš očividné, keby prišla a požadovala sobáš so Severusom, aby sa stala súčasťou našej rodiny. Nie... Temný pán sa spoliehal na to, že na to prídeme sami.“

„Slizolin.“

„Presne tak.“

„Ale sotva inteligentné,“ dodal Harry. „Nikdy by sme na to neprišli, nebyť Siriusa! Voldemort chcel tvoju matku... ehm...“

„Nemyslím si,“ povzdychol si Draco. „Chcel, aby mu posielala informácie. Pravdepodobne predpokladal, že riskovať jej život je najlepší ťah. Severus by sa s ňou nikdy neoženil, keby prišla s požiadavkou na sobáš priamo.“

Harry si myslel, že Severus by to možno spravil kvôli Dracovi. Ale nemohol si byť istý, a tak to radšej nepovedal. „Aké informácie?“ spýtal sa namiesto toho. Keď Draco vyzeral, že je stratený v myšlienkach, zopakoval otázku. „Aké informácie mal Voldemort v pláne získať? Len... čokoľvek o nás?“

„Pravdepodobne aj to,“ zachrapčal Draco. „Ale jej hlavnou úlohou bolo zistiť, ako Severus dokáže odolávať Temnému pánovi.“

„Ach,“ povedal Harry, pričom mu hlavou prebehla cudzia myšlienka. Vy-Viete-Kto ho zrejme stále volá cez Temné znamenie... Ako to, že dokáže odolať... Kto to povedal? Spomienka mu unikala, ale vybavil si Dracove slová o hroznej adopčnej schôdzke. „To chcel vedieť aj ten čarovyšetrovateľ, čo mi rozdrvil všetky kosti na nohe!“ 

„Áno, pamätám si,“ povedal Draco sucho. „Bol som tam. Počkaj... ty si to pamätáš tiež?“

„Trochu... najmä veci, čo povedal.“ Harry sa na chvíľu zamyslel. „Vďaka tebe to dáva zmysel. Takže... aj po tom všetkom Voldemort stále chce vedieť o Severusovom Temnom znamení.“

„Minulý rok som si myslel, že za tým plánom bol Lucius, ale... očividne pracoval pre Temného pána, keďže teraz prišiel druhý pokus.“

„Pokus,“ zopakoval Harry. „Sme si istí, že to bolo len to? Zistila niečo? Poslala mu o nás akékoľvek informácie?“

Draco pokrútil hlavou a opäť sa posadil rovno.

Harry sa zdráhal spýtať, ale nebolo inej cesty. „Ako si si tým taký istý?“

„Pretože to povedala vo svojej spovedi,“ odpovedal Draco, v hlase sa mu miešal tón, ktorý Harry nedokázal úplne rozpoznať. Nebola to len bolesť, ale niečo hlbšie. „Pamätáš si, Harry, zimolez? To bola moja matka, od začiatku do konca. Skutočná slizolinčanka. Prišla sem na rozkaz Voldemorta, to je pravda, ale od začiatku mala v úmysle hľadať svoje vlastné záujmy, nech by to znamenalo čokoľvek. Najviac zo všetkého chcela spoznať teba, aby sa rozhodla, či bude lepšie prosperovať v jeho tábore alebo v tvojom.“

Harry si skrivil pery. „Ako to mohla byť vôbec otázka, keď jeho obľúbenou činnosťou je mučenie a mojou lietanie?“

Draco si tiež skrivil pery, ale oveľa trpkejšie. „Áno, miluje mučenie. Ale ak by sa rozhodla pre tvoju stranu a ty by si...“

„Prehral vojnu,“ doplnil Harry.

„Áno.“

„A povedala, že mu nikdy neposlala žiadne informácie.“

„Nie, pretože sa ešte stále rozhodovala,“ uškrnul sa Draco. „Zjavne bolo úplne bezvýznamné, že som sa rozhodol byť na tvojej strane.“

Niet divu, že sa Draco cítil zranený.

„Aj to však zapadá do zimolezu,“ dodal, zdvihol bradu. „Ja som si vybral svoju stranu. Prečo by mala všetko stratiť spolu so mnou, ak by nakoniec dospela k presvedčeniu, že nemôžeš vyhrať? Ale to nie je to najdôležitejšie, Harry.“

„Nie?“

„Vôbec nie.“ Draco si odkašľal. „Je to toto, Harry. Spoznala ťa a uvedomila si, že bez ohľadu na to, aký si bol k nej milý kvôli mne, nikdy, nikdy si jej nedôveroval. Ani keď ti na to nedala dôvod. Ani keď našla ten portrét a hneď za tebou prišla, stále si jej neveril.“

„Nie,“ priznal Harry, takmer ľutujúc, že to musí potvrdiť. Nie takto, nie keď bol Draco už taký zlomený pravdou o svojej matke.

„Nie,“ zopakoval Draco smutne. „Ty si jej nedôveroval. A práve preto sa mi rozhodla všetko priznať, Harry. To bolo jej posledné požehnanie, naozaj, nechápeš to?“

„Ja... nechápem,“ priznal Harry.

Draco mu pozrel do očí, hoci mu ramená klesli a oči sa mu naplnili slzami. „Pripomenula mi, že mám vrodené pochopenie mágie, ale povedala, že ty máš inštinkty, Harry. Vynikajúce inštinkty, v skutočnosti. Povedala, že ti mám dať za pravdu, že ak odhodlám na svoju cestu, mám ťa viac počúvať, pretože tvoje inštinkty sú zvyčajne správne.“

V Harryho mysli sa začal ozývať hlas. Tvoje inštinkty sú zvyčajne správne... ale nebol to Narcissin hlas, ani Dracov. Bol to Snapeov. Bol si tým istý.

Ale Draco bol teraz dôležitejší, takže Harry o svojej spomienke nehovoril.

„To nie je také zlé posledné požehnanie, Draco,“ povedal nakoniec nežne. „Tvoja mama ti chcela to najlepšie. Použila svoje posledné chvíle na to, aby ti dala tú najlepšiu radu, akú mohla, aj keď vedela, že sa tým bude musieť priznať a ty si o nej budeš myslieť menej. To je... to je obeta, a podľa mňa to znamená, že keď na tom záležalo najviac, naozaj ťa veľmi milovala.“

„Tá najlepšia rada, akú mohla,“ zamrmlal Draco trpko. „Aby som počúval teba.“

Harry chvíľu premýšľal. „Nečakáš odo mňa, že budem niekedy počúvať teba? Napríklad v mágií?“

Draco len mykol plecami.

„Tak čo je na tom také zlé, ak je to aj naopak?“

Draco pozrel na strop. „Teoreticky nič, Harry. Je to len...“ Odkašľal si znova. „Mal by si vedieť, aké dobré sú tvoje inštinkty. Môže to byť dôležité. Môže to v správnom momente znamenať všetko. Ak budeš dôverovať svojim inštinktom. To je všetko.“

„V skutočnosti si mi neodpovedal na otázku. Čo je na jej rade také zlé?“

Draco si zahryzol do pery, jeho vlasy lietali sem a tam, keď krútil hlavou.

Harry si nebol istý, ako to vedel — možno zase tie inštinkty — ale cítil, že by bola chyba nechať Draca to pustiť. Zosilnil svoj hlas tak, aby bol čo najláskavejší. „No tak, Draco, sme bratia. Určite mi môžeš povedať, prečo ťa tak trápi rada tvojej mamy.“

Keď Draco len znovu pokrútil hlavou, Harry si spomenul na zvláštne spojenie, ktoré pred chvíľou použil. Zatieniť. A potom si vybavil, ako sa pod Veritaserom priznal, že na neho žiarli. Och. Och...

„Je to preto, že máš pocit, akoby sme stále súťažili?“

Draco vydal nízky, vrčiaci zvuk. „Chceš aj moju hrdosť, Harry?“

„Chcem len pochopiť!“

„Strávil som päť rokov tým, že som bol zatienený tebou zakaždým, keď som sa nadýchol, a potom ďalší rok tým, že som sa snažil, aby si mi veril, len aby to rozbila tá prekliata dorážačka, ďakujem ti veľmi pekne, a potom ešte ďalšie mesiace, aby som si tvoju dôveru znovu získal!“ Draco zrazu vybuchol, zatínajúc päste, pričom sa mu oči zúžili a priamo sa zadíval na Harryho. „Máš aspoň najmenšiu predstavu, aké to je byť bratom Harryho Pottera?“

Harry mohol odpovedať, že Draco nemá ani tušenia, aké je to byť Harrym Potterom, ale nedostal šancu, pretože Draco ešte neskončil.

„Niekedy sa môžem cítiť ako kameň! Ale povedal som si, fajn, to nevadí, môže mať všetku tú slávu, pretože aj s tými svojimi temnými schopnosťami nikdy nebude schopný chápať mágiu tak, ako ju chápem ja, takže ma stále bude musieť rešpektovať a počúvať ma!“

„Ja ťa rešpektujem a počúvam!“

„Ale teraz musím rešpektovať a počúvať aj ja teba, rovnako!“

Tá odpoveď Harryho prekvapila. „To je problém?“

„Áno,“ zavrčal Draco. „Ako to nemôžeš pochopiť? Až do dnešného dňa som si stále mohol hovoriť, že som lepší ako ty. A nie, nie, nie, nemyslím krv. Ale lepší, aj tak. A teraz mi vlastná matka ukázala, že vlastne nie som, že máš silné stránky, ktoré ja vôbec nemám!“

„Hmm,“ zamrmlal Harry, zamyslený. Pripomenulo mu to niečo z nedávnej minulosti, keď Snape reagoval zvláštne. Áno, správne. Takmer luskol prstami, keď si to uvedomil. „Myslím, že si projektoval.“

„Čože?“

Harry prikývol; čím viac nad tým premýšľal, tým viac mu to dávalo zmysel. „Všetky tie chvíle, keď si mal pocit, že som ťa zatienil, v tebe vyvolali strach, že by som mohol byť lepší ako ty.“ Jemne si ťukol po spánku, keď pokračoval. „Zahnal si ten strach tým, že si si hovoril, že si lepší ako ja, a krv bola tvoja prvá výhovorka. Ale keď si to už nemohol tvrdiť, chytil si sa svojho magického cítenia. Čokoľvek, len aby si si mohol stále hovoriť, že si lepší ako ja. Pravdepodobne preto ťa tak trápi aj to, keď máš pocit, že Snape ma má radšej, čo nemá, takže tam radšej nezachádzajme.“

Harry si zrazu všimol, že Draco na neho civie. Keď si všimol, že ho Harry sleduje, rýchlo zatvoril ústa, aby o chvíľu vykoktal: „A toto všetko ťa nenúti ma nenávidieť?“

„Som si istý, že to z teba robí len človeka...“ 

„Správne, samozrejme, že ma nebudeš nenávidieť, nie ty, všemocný Harry Potter...“

„Och, zavri ústa. To je len tvoj strach, ktorý ťa zase pokúša, že by som mohol byť lepší ako ty, takže radšej zaútočíš, aby som si to neuvedomil. Alebo niečo také.“

Draco mal aspoň toľko slušnosti, aby vyzeral zahanbene.

„A teraz zisťuješ, že mám tiež intuíciu, len iný druh, takže ani to nemôžeš použiť, aby si sa cítil lepšie ako ja,“ pokračoval Harry. „Takže aká bude tvoja ďalšia výhovorka? Že si bohatší ako ja? Krajší?“

To Dracovi uvoľnilo jazyk. „Ha! Nie som ani zďaleka taký bohatý ako predtým, a nevšimol si si, ako každé dievča v Slizoline takmer slintá, keď sa tam objavíš?“

„Stavím sa, že budeš mať pod kontrolou celý majetok Malfoyovcov, aby si ho spravoval pre Rowan,“ odsekol Harry, „a, a... počkaj, naozaj si myslíš, že každé dievča v Slizoline...?“

„Je to jasné ako Lubaantum. A si rovnako nechápavý!“

„No, dievčatá by tiež slintali nad tebou, keby si im nedal jasne najavo, že ťa nezaujímajú! A... a... prečo sa vlastne rozprávame o dievčatách?“

Draco sa na neho len pozrel, Harry mu pohľad opätoval, a potom sa obaja rozosmiali.

„Vieš, tvoja mama netvrdila, že som lepší ako ty, Draco,“ dodal Harry po chvíli. „Myslím, že si to možno tak počul, pretože si sa so mnou tak dlho porovnával. Len tým myslela, že by si mohol niekedy potrebovať spoľahnúť sa na moje inštinkty, rovnako ako ja by som mohol potrebovať spoliehať sa na tvoje chápanie mágie, rozumieš? Takže... sme si rovní.“

„To slovo určite nepoužila.“

„Pravdepodobne nemohla,“ uvedomil si Harry. „Nie tak priamo, s jej predsudkami. Ale, v podstate to povedala.“

„Rovní,“ zopakoval Draco, jeho oči boli viac sivé ako strieborné, keď sa díval na Harryho.

„Radšej by si stále tajne uvažoval o tom, či nie som lepší ako ty, a neustále sa snažil dokázať, že si lepší čarodejník, aby si tie myšlienky zahnal?“

Draco sa trochu krivo usmial. „Myslím, že jej názor mohol byť, že som lepší čarodejník, ale ty si lepší človek.“

„Myslím, že jej zámerom mohlo byť, aby sme každý hrali na svoje silné stránky, a zároveň si našli spôsoby, ako sa spoľahnúť jeden na druhého,“ jemne oponoval Harry. „A... teraz už nemôžem ľutovať, že ma spomenula vo svojom požehnaní, Draco. Myslím... bolo to veľmi dobré požehnanie, ktoré ti dala. A môžeš ho uctiť, a uctiť aj ju, tým, že si ho vezmeš k srdcu.“

Draco prikývol, pohyb bol trhavý, no zároveň sa zamračil. „Ale ako mám uctiť ju, keď sem prišla s takými nekalými úmyslami?“

Úmysly, úmysly... „Počkaj,“ prerušil Harry náhle, pričom mu takmer stuhla krv v žilách. „Preboha, ochrany ju pustili dnu! Nemali by zabrániť vstúpiť komukoľvek, kto mi chce ublížiť? Čo ak, čo ak...“

Prestal panikáriť, keď jeho brat zdvihol ruku, dlaňou vertikálne, akoby fyzicky odháňal Harryho úzkostné slová. „So Severusom sme o tom hovorili skôr, keď som mu povedal o posledných slovách mojej matky. Ide o to, že jednoznačne nemala v úmysle ti ublížiť, Harry. Bola nejednoznačná, ochotná počkať a zistiť, kde by pre ňu mohla byť najväčšia výhoda.“

„Hej, no, aj tak...“

„Nie, počúvaj,“ naliehal Draco. „Ochrany zjavne čítali jej zmiešané pocity, no potom tiež vnímali Rowan, samostatné vedomie, ktoré však ešte akoby úplne nebolo oddelené od nej. A ona musela vyžarovať len čistú, dokonalú nevinnosť, úplne bez zlých úmyslov. Dokonca je možné, že Rowanino vedomie bolo dominantnou prítomnosťou, keďže moja matka bola sotva pri vedomí, keď hľadala vstup. Takže...“

„Ochrany vnímali Rowan. Alebo prevažne Rowan,“ prikývol Harry. „Huh... pravdepodobne preto sa aj ten gryf správal tak, ako sa správal. Oh... myslím, že som ti nikdy nespomenul. Ukázal som tvojej matke tú malú sošku, čo si mi dal...“

Draco vyceril zuby. „Riskoval si, že magický artefakt uhryzne tehotnú čarodejnicu? Si úplne hlúpy alebo si sa zbláznil?“

„Eh, no, najprv som ju držal poriadne ďaleko od nej...“

„Najprv!“

„A potom som bol pripravený ju rýchlo odtiahnuť späť, keby sa zdalo, že je v nebezpečenstve. Stíhačské reflexy!“ dodal rýchlo, keď jeho brat vyzeral ešte viac pobúrene než predtým. „Ale nezdalo sa, že by mala s tým problém, len akoby bola trochu zmätená...“

„Samozrejme, že nie, ty hlupák, hryzie len ľudí, ktorí ťa nenávidia! Som si istý, že moja matka k tebe necítila nenávisť... vlastne, ak jej Temný pán povedal, že si zabil Luciusa, bola ti pravdepodobne vďačná!“

Oh. Harry nikdy predtým nerozmýšľal nad tým, že by Narcissa mohla vedieť, že spôsobil smrť jej manžela. Len dobre; vtedy by si pravdepodobne myslel, že to znamená niečo hrozivé. „Ten gryf však,“ pokračoval, „vyzeral, že ho najviac priťahuje Rowan. Dokonca pristál na brušku tvojej mamy a akoby sa k nemu pritúlil.“

Draco mal vo svojej tvári vzdialený výraz. „Takto to vedela s istotou!“

„Čože?“

„Ten gryf, Harry. Takto si mohla byť istá, že jej nedôveruješ, nech si povedal čokoľvek. Mali sme jedného podobného na manore, chápeš. Moja matka musela vedieť, ako funguje.“

„A aj tak požiadala, aby ho mohla držať?“ Zdalo sa to trochu neuvážené.

„Áno, pretože vedela, že k tebe necíti nenávisť, a myslela si, že ak to dokáže, mohlo by ti to pomôcť vidieť ju v lepšom svetle. Chcela by to, ak by sa rozhodla opustiť Temného pána.“

„Radšej som mal, keď si ho volal Voldemort.“

„Viem,“ povzdychol si Draco. „Občas je to pre mňa stále ťažké. Budem sa snažiť.“

Harry si myslel, že vie, čo to „občas“ znamená: keď sa Draco už cítil zraniteľný, nejaká jeho časť sa cítila bezpečnejšie, keď sa Voldemortovmu menu vyhýbal. Len sa usmial, aby ukázal, že to chápe. „Ale to, ako mágia stále vnímala Rowan, to je úžasné. Aj keď neviem, prečo by ma to malo prekvapovať. Deti sa rodia úplne nevinné.“

Draco prehltol. „Nevinné, a ja ju takú chcem udržať. Žiadne predsudky založené na krvi. Ani na mágii. Napokon, Hermionini rodičia žiadnu nemajú a... oh, oh nie. Myslíš si, že si ma môžu pamätať z tej doby u Flourisha a Blottsa, pred druhým ročníkom, myslím? Nebol som práve najpríjemnejšie dieťa, mal som sa im rozhodne ospravedlniť, kým som ich požiadal o pomoc s Rhiannon, čo ak si pamätajú, aký som býval...“

„Eh, odvtedy prešli roky. Stavím sa, že si oveľa viac pamätajú bitku medzi Ronovým otcom a tvojím, než nejaké tvoje poznámky. Myslím, že si s nimi ani nehovoril, len pred nimi.“

„Hmm. No, vynasnažím sa ich presvedčiť, že nie som ničím podobný Luciusovi. A pre túto drahocennú malú nikdy nebudem ničím podobný Luciusovi,“ dodal, pričom mávol prútikom, aby kolíska začala jemne hojdať. „Dobby!“

Domáci škriatok sa okamžite objavil, na hlave mal cylinder a oblečené niečo, čo vyzeralo ako tri páry pyžám zmiešané dokopy. „Áno, Draco Snape? Oooh, a ako sa má malá slečna?“ opýtal sa, poskakujúc, aby sa pozrel na jej spiacu tváričku. „Staral sa o teba brat poriadne? Bola si prebalená a zapúdrovaná, nakŕmená a odgrgnutá, a pošteklili ťa na brušku?“

Draco vyzeral mierne podráždene pri tých otázkach, ale ignoroval ich. „Dobby, bol by si ochotný odniesť odkaz hore Hermione Grangerovej? Chcel by som, aby mohla zajtra prísť dolu a zoznámiť sa s mojou sestrou.“

„Och, čím viac ľudí, tým lepšie pre starostlivosť o deti, Dobby to vždy hovorí! Dobby okamžite povie Hermione Grangerovej!“

A s tým Dobby zmizol.

Draco si prešiel rukou cez vlasy. „Hermiona hovorila niečo o Rowan?“ 

„Veľa nie,“ povedal Harry, rozhodnutý znovu si nespôsobiť trapas ohľadom otcovského versus bratského problému. „Väčšinou jej bolo veľmi ľúto kvôli tebe.“

Draco odvrátil tvár. „Merlin, potrebujem sprchu.“ Pomaly sa postavil, zozbieral svoje pyžamo a župan, no potom začal mávať prútikom, aby jemne nasmeroval Rowaninu kolísku smerom k kúpeľni.

„Čo robíš?“

„Nemôžem nechať Rowan samu.“

„Nikde nejdem.“

„Och.“ Draco sa na neho pozrel. „Er, stále by som radšej...“

„Draco,“ povedal Harry trochu ostro. „Choď sa osprchovať.“

Druhý chlapec stále vyzeral neochotne, no po dlhom váhaní neurčito prikývol a nechal Rowan za sebou.

Ale predsa urobil niečo, čo Harry nikdy predtým nevidel: nechal dvere do kúpeľne dokorán otvorené, keď sa sprchoval.  

Koniec kapitoly

PP.

Wintergreen – bohužiaľ si nespomínam, na čo Draco naráža, preložilo mi to ako zimolez

Casewizard – tiež neviem, o akej scéne hovorí pri adopcii, rozdrvení kostí... náhodný preklad.