Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 14

Včera všetky moje problémy vyzerali byť tak ďaleko,

Dnes to vyzerá, že tu chcú zostať,

Ach, verím vo včerajšok.

– „Yesterday“ od Beatles

„Harry Potter! Harry Potter! Zobuď sa, Harry Potter!“

„Čo... čože?“ zamrmlal ospalý Harry. Zdvihol hlavu zo stola a narovnal si okuliare, ktoré sa mu posunuli na stranu, keď spal, opretý rukou o stôl v klubovni. Harry čakal na Hermionin návrat z jej šialeného behu do kabinetu prefektov, aby sa s ňou porozprával o zvláštnom rozhovore s Dracom, ktorý mal skôr toho večera, no musel zaspať. Posadil sa a zaostril na Dobbyho veľké, vypuklé oči. Z úst mu vyšlo hlasné zívnutie. „Dobby, čo tu robíš?“

Domáci škriatok netrpezlivo ťahal za Harryho habit, snažiac sa prinútiť mladého čarodejníka, aby ho nasledoval. „Harry Potter, musíte ísť s Dobbym rýchlo. Vaša hernia presakuje.“

Harry si myslel, že musí byť uprostred veľmi zvláštneho sna, ale opäť, vždy mal taký pocit, keď bol Dobby nablízku. „Moja čo robí čo?“ spýtal sa, keď nasledoval Dobbyho k otvoru v portréte.

„Vaša hernia presakuje na Astronomickej veži, Harry Potter. Dobby ju zbadal, keď sa chystal čistiť schodisko veže. Poďte rýchlo. Je veľmi rozrušená a je už po večierke,“ naliehal Dobby, pevne sa držiac Harryho ruky a vedúc ho chodbou smerom k Astronomickej veži.

Harry náhle zastal, až sa drobný domáci škriatok zvalil dozadu a pristál na podlahe pri jeho nohách s tlmeným buchnutím. Spánkový opar, ktorý zahmlieval Harryho vnímanie, sa rozplynul a on si konečne dokázal preložiť Dobbyho zvláštnu správu. „Hermiona plače? Kvôli čomu?“

„Dobby nevie, pane, ale plače oveľa viac, než Dobby kedy videl, pane. Prosím, ponáhľajte sa, Harry Potter,“ naliehal zúfalý škriatok, zjavne rozrušený z nálezu plačúceho dievčaťa, keď jediné, čo chcel robiť, bolo čistiť. Harry sa pozrel na hodinky; bolo takmer polnoc. Bola preč takmer hodinu.

„Ďakujem, Dobby. Pôjdem ju nájsť,“ povedal Harry, pomohol škriatkovi na nohy a priateľsky ho potľapkal po hlave. Vydal sa k veži, jeho dlhé nohy ho rýchlo niesli za priateľkou. Nepokúšal sa kráčať potichu, aj keď by mohol natrafiť na profesora hliadkujúceho po chodbách. Jeho jedinou starosťou bola Hermiona.

Keď sa priblížil k otvoreným dverám jednej z miestností vo veži, Harry spomalil. Počul Hermionin hlas, no neznelo to, že by plakala. Z jej vysokého, prehnane vzrušeného a rýchleho rapotania bolo jasné, že je extrémne nahnevaná.

A mal pravdu.

Keď Harry vystúpil na podestu, zastal pred dverami a nazrel dnu. Hermiona nervózne prechádzala po miestnosti tak rýchlo, až sa jej habit za ňou vznášal; Harrymu to nepríjemne pripomenulo Snapea. Bola úplne zúrivá. Dokonca aj v tieni zatemnenej miestnosti, ktorú osvetľovalo len niekoľko lúčov mesačného svetla cez úzke okná, Harry videl jej začervenané líca a rýchlo sa dvíhajúcu hruď. Nemrmlala si popod nos, no aj tak mal problém porozumieť, čo hovorí, pretože rozprávala neuveriteľne rýchlo; niektoré slová tiež zdôraznila, zatiaľ čo jej podpätky hlasno klopkali o kamennú podlahu. Jediné frázy, ktoré dokázal rozoznať, boli: „potkania tvár,“ „prekliata pobehlica“ a „hlúpa, hlúpa, hlúpa.“

Harry sa zhlboka nadýchol a vstúpil do miestnosti, neistý, či bude Hermiona rada, že ho vidí, alebo na neho zaútočí ako zranené zviera zahnané do kúta; mal tušenie, kvôli komu je taká rozrušená. Odkašľal si. „Ehm, Hermiona, je všetko v poriadku?“ spýtal sa čo najmiernejším a najjemnejším tónom.

Otočila sa tak prudko, oči jej planuli zúrivosťou. Najprv to vyzeralo, že mu holými rukami odtrhne hlavu za to, že ju vyrušil, no keď jej znepokojené oči stretli jeho priateľský pohľad, jej nepriateľstvo trochu ustúpilo.

Harry sa k nej opatrne priblížil a čím bližšie bol, tým viac si všímal škvrny na jej tvári a vlhkosť na dlhých mihalniciach. Očividne plakala, ako mu Dobby povedal, a podľa všetkého domáci škriatok svoj opis jej stavu nepreháňal. Čím bližšie k nej bol, tým viac cítil hnev voči tomu bastardovi s potkaňou tvárou za to, že Hermionu takto zdeptal.

Hlasno si vzdychla a otriasla sa, keď si chvejúcou rukou utierala oči. „Harry, čo tu robíš?“ spýtala sa, jej hlas bol chrapľavý a vyčerpaný od plaču. „Ako si vedel, že som tu?“

Harry sa zrazu cítil veľmi nesvoj, akoby zasahoval do niečoho veľmi osobného, kde nemal čo hľadať. Dlane sa mu začali potiť a mal pocit, akoby práve zjedol obrovskú misku vatových guľôčok. „Dobby,“ priznal. „Bol tu pred chvíľou a videl ťa… ehm… plakať. Prišiel po mňa do klubovne.“ Pozorne sledoval Hermionu, snažiac sa odhadnúť jej reakciu, no žiadnu neprejavila. Len na neho hľadela, takmer skrz neho. Ukázal na dvere. „Môžem odísť, ak chceš, ak by si radšej bola sama,“ ponúkol sa.

Hermiona sa nahlas, bezradne zasmiala. „Nenamáhaj sa,“ odpovedala trpko; pohasínajúci oheň v jej očiach opäť vzplanul. „Môžem ti to povedať aj teraz, keďže zajtra sa to aj tak dozvie celá prekliata škola – ak to už náhodou nevedia.“

„Dozvedia sa čo?“

Zdvihla ruky do vzduchu s rezignovaným, porazeným úsmevom. „Že si mal pravdu... vo všetkom. O ňom,“ vypľula pohŕdavo, pričom bolesť v jej hlase bola jasne počuteľná. Jej dych sa zachytil v hrudi.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa, keď za sebou zatváral dvere a mávol prútikom, aby na miestnosť použil umlčovacie kúzlo; Filch, ktorý by vtrhol dnu za týchto okolností, by situáciu len zhoršil. Ticho sa nadýchol, keď sa priblížil natoľko, že videl čerstvé slzy hromadiace sa pod jej červenými očami. Bože, čo jej Malfoy spravil? „Povedz mi, čo urobil, a ja to napravím. Prisahám,“ sľúbil rozhodne, a myslel to vážne. Ak keby mal prevrátiť každý kameň na Rokforte, Harry bol odhodlaný prinútiť Malfoya zaplatiť za to, čokoľvek urobil Hermione. Nikto jej nemohol takto ublížiť bez následkov.

Jej emócie sa opäť rýchlo zmenili. Teraz vyzerala ako dieťa, stratené, osamelé dievčatko, ktoré nemalo predstavu, ako sa dostalo do tejto situácie. Ramená sa jej zvesili v porážke a jej rozstrapatené vlasy bezvládne viseli cez plecia. Keď prehovorila, Harry ledva počul jej jemné, zachrípnuté slová. „Toto nemôžeš napraviť, Harry. Nikto nemôže.“ Potom sa zrútila na kolená na podlahu; zdalo sa, že aj samotné státie bolo pre ňu príliš veľkým bremenom.

Harryho myseľ pracovala na plné obrátky, úplne zmätená a neistá, čo má robiť; vedel len, že musí byť pri nej bez ohľadu na všetko. Kľakol si pred ňu, chytil ju pevne, ale jemne za ruky a sklonil hlavu, aby jej videl do tváre. Jej prázdne oči nehybne hľadeli na zem pred ňou. „Nemôžem ti pomôcť, ak mi nepovieš, čo ti urobil,“ riekol jemne a pohladil jej rozstrapatené vlasy rukou.

Pevne stisla viečka, zhlboka sa nadýchla a začala: „On... on... a... Lissanne...“ Keď zo seba ťažko vydala tých pár slov, Harry si všimol, že jej roztrhaný dych sa zrýchľuje a uvedomil si, že začína hyperventilovať.

Utešoval ju tým, že ju jemne hladil po rukách a pokojne ju upokojoval: „Dýchaj, Hermiona, pomaly, inak omdlieš. Všetko bude v poriadku. Som tu.“ Pomaly otvorila ťažké viečka, stretla jeho pohľad a prikývla, pričom si zhlboka a pomaly vydýchla, zatiaľ čo Harry urobil to isté na povzbudenie. Slabo sa na ňu usmial a povedal: „Skús to znova. Čo sa stalo?“

Posadila sa z kolien na zem, posunula sa k blízkej sten a oprela sa o ňu chrbtom. Keď sa pohla, chytila Harryho za ruku a pritiahla ho k sebe, pevne si preplietla prsty s jeho. Rýchlo pokrútila hlavou, akoby si chcela vytriasť pavučiny z mysle. Nakoniec povedala dutým hlasom: „Šla som do prefektského kabinetu po rozvrhy. Keď som otvorila dvere, videla som nahý chrbát nejakého dievčaťa na gauči a nebola tam sama. Keď prehovorila, spoznala som hlas Lissanne, ale potom sa pohla a ja som videla, s kým bola.“ Na chvíľu sa odmlčala, keď sa v jej myšlienkach vynorila nechcená spomienka… hladká, mliečna pokožka, prepletené končatiny a bledé blond vlasy. „A bol to on. Boli... na gauči. A ja som ich tam našla.“

Dostať ranu do brucha od dorážačky veľkej ako Hrdozobec by Harryho neohromilo viac než táto správa. Jeho myseľ vírila, a mohol si len predstavovať, aké hrozné to muselo byť pre Hermionu. Ani jeden z nich chvíľu neprehovoril, dozvuky jej priznania stále viseli vo vzduchu ako dusivé mračno. Keď mu Hermiona stisla ruku, Harry jej stisk opätoval. Zvesila hlavu na jeho rameno a vydýchla dlhý, pískavý povzdych. Harry mal podozrenie, že Draco plánuje niečo zákerné, no nikdy by si nepomyslel, že to bude až takto.

Napokon našiel hlas. „Si si istá, že to boli oni? V škole je niekoľko prefektov, možno bolo príliš tmavo a videla si zle.“ Ale pochyboval o tom; musel to byť on.

Z jej pier sa vydral krátky trpký smiech a ona pretočila svoje vlhké oči. Na jej tvári sa rozšíril sarkastický úsmev, keď zdvihla pohľad k Harrymu. „Och, boli to oni, o tom nemám pochýb. Ver mi. Tá mrcha len čakala, kým ma nechá vidieť, s kým bola. Skĺzla z neho ako... ako... neviem čo, ale čokoľvek to bolo, bolo to odporné a lacné.“

„Čo povedal Malfoy?“ spýtal sa, presvedčený, že to boli jedovaté a zraňujúce slová.

Hermiona smutne pokrútila hlavou. „Nepovedal vôbec nič. Len sa na mňa pozrel, akoby som bola... nič,“ dokončila a zadržala vzlyk. „Keď si prvýkrát zaklopal, myslela som si, že je to on pri dverách, že prišiel vysvetliť alebo sa ospravedlniť alebo niečo.“

„Prijala by si to?“ spýtal sa neutrálne, upierajúc pohľad na trhlinu v podlahe, premýšľajúc, či by mu odpustila, alebo by žiadala jeho hlavu na striebornom podnose. Potom svoje oči znova zdvihol k jej tvári a hľadal pravdu v jej odpovedi. „Ak by to bol on a priplazil by sa späť po druhú šancu?“

Reagovala, akoby ju práve udrel do tváre namiesto toho, aby sa opýtal logickú otázku. „Samozrejme, že nie!“ zvolala rozhorčene. „Po tom, čo som videla...“ Zasmiala sa nešťastne a jej oči sa zúžili v opovrhnutí. „Najpatetickejšie na tom je, že všetky signály tam boli, a ja som bola len príliš hlúpa na to, aby som videla, čo som mala priamo pred očami. Všetky tie pohľady medzi ním a tou fiflenou, všetky tie chvíle, keď tvrdil, že jej flirtovanie je neškodné, všetky ich malé ,študijné sedenia'... mohlo to trvať mesiace a ja som bola príliš slepá na to, aby som si to uvedomila.“

Hermionine líca opäť horeli rozčúlením, jej hlas sa zvyšoval, slová vypľúvala, akoby boli jedom.

„Dôverovala si mu, Hermiona,“ namietal Harry, nahnevaný sám na seba, že neurobil lepšiu prácu v ochrane svojej kamarátky pred tým zákerným, nedôveryhodným, zradným kúskom špiny. Áno, Hermiona bola tvrdohlavá, a áno, bola neústupná... ale vedela tiež počúvať rozumné argumenty, a Harry mal viac tlačiť na to, aby jej pripomenul, aký Malfoy v skutočnosti je. Teraz však už bolo neskoro na výčitky; škoda bola napáchaná. S povzdychom uznal: „Dočerta, chvíľu som dokonca aj ja veril, že už nie je taký idiot, ale nikdy by som nečakal, že urobí niečo takéto. Aj na Malfoya je toto odporné.“

Hermiona sa zrútila k jeho boku v úplnom vyčerpaní, všetka zlosť z nej opadla. „Bolo to tak strašné, Harry. Nemyslím si, že som sa kedy cítila taká hlúpa, nahnevaná, zranená a rozčúlená naraz.“ Na chvíľu sa odmlčala a zadnou stranou ruky si utrela vlhké oči. S bolestným vzlykom pokračovala: „Bože, tak veľmi som sa doňho zamilovala, Harry. Naozaj som si myslela, že to bola láska. Naozaj som si to myslela. Myslela som si, že mu na mne záleží... že ma dokonca možno aj miluje. Som taká hlupaňa. Ty a Ron ste ho prehliadli; vedeli ste, že niečo také urobí, ale ja som to nechcela vidieť. Cítila som, že niečo nie je v poriadku, ale ignorovala som to. Mala som to vedieť,“ dodala rozhodne.

„Prečo by si to mala vedieť?“ Harry si oprel hlavu o jej, ktorá ťažko spočívala na jeho ramene. „Hral úlohu oddaného priateľa naozaj presvedčivo. Manipuloval tebou, Hermiona, a v tom je majster. Nemala si šancu zistiť, čo robí.“ Harry netušil, či pomáha, no nenávidel, že Hermiona obviňuje z toho, čo ten bezchrbtový, bezduchý zbabelec urobil, aj zlomok seba.

„Mala som to vedieť,“ zachrapčala. „Je úplne jasné, že nie som ten typ dievčaťa, do ktorého by sa mohol zamilovať. Nenávidí humusáčky ako ja a vždy to tak bolo. Akoby dva mesiace vo Francúzsku mohli niečo zmeniť. A pozri sa na mňa, s mojimi huňatými vlasmi a smiešnou tvárou. Čo na mne mohol vôbec vidieť? Bolo to jasné už od začiatku.“ Snažila sa zotrieť nové slzy, no bolo ich príliš veľa. „Bola som preňho asi len nejakým zvláštnym druhom výdobytku. ‘Pozrime sa, ako ďaleko sa dostanem s tou usporiadanou chrabromilčankou, kým ju odkopnem kvôli skutočnej frajerke.’”

Harryho srdce sa zvieralo, keď počul, ako hovorí o sebe takéto nezmysly. Otočil sa k nej, chytil ju za plecia a pozrel jej priamo do očí. Boli také smutné a skľúčené, a Harry nenávidel, že ich obvyklá iskra zmizla kvôli bastardovi ako Malfoy.

„Nehovor to – nič z toho, pretože to nie je pravda,“ prikázal jej pevne. „Si oveľa viac, než by si ten hlupák kedy zaslúžil, Hermiona, a keď bude starý a vysušený, opustený a bez peňazí, uvedomí si, aký poklad zahodil. Si talentovaná, inteligentná a najkrajšie dievča na škole… a máš viac elegancie než všetci tí prehnití slizolinčania dokopy.“ Nezáležalo mu na tom, že hovorí viac, než by si za normálnych okolností dovolil. „A čo sa týka toho, že sa nedávaš každému chalanovi vo svojej fakulte, sotva by som to považoval za zlé. Si úžasná priateľka a úžasný človek a na tebe by som nezmenil nič, Hermiona Grangerová. Si dokonalá taká, aká si.“

Jej pery sa zakrivili do slabého úsmevu, no jej oči zostali prázdne. „Ďakujem, Harry. To je od teba milé.“

Jeho ruka sa nepatrne zachvela, keď jemne položil dlaň na jej tvár a zadíval sa jej do začervenaných očí. „Nehovorím to len tak –  ja to viem.“

Hermiona mu položila hlavu na rameno a vydýchla chvejivý povzdych. „Necítim sa teraz vôbec úžasne,“ povedala ticho, keď ju premohla ďalšia vlna smútku.

Harry ju objal okolo pliec a pritiahol si ju bližšie. Šok z toho, čo mu povedala, už prešiel; teraz bol nekonečne nahnevaný a túžil po odplate. „Hermiona, nenechám ho uniknúť za to, ako sa k tebe zachoval. Pôjdem po Rona a potom…“

Zrazu sa k nemu obrátila s hrôzostrašným, prosebným pohľadom, aký Harry ešte nikdy nevidel. Zovrela mu koleno vedľa toho svojho pevným stiskom. „Nie, Harry, prosím, ešte nechoď. Zostaň so mnou? Viem, že je neskoro…“

V tej chvíli nechcel nič viac, než vystopovať Malfoya ako zviera, ktorým bol, a ublížiť mu spôsobmi, o akých sa ani slizolinčanom nesnívalo. No vedel, že Hermiona ho potrebuje viac… a Malfoya dostane čoskoro. Veľmi skoro. Ak to bude na Harrym, ten slizký, podrazák s dvoma tvárami sa zoznámi s posteľami na ošetrovni na veľmi dlhý čas. Posadil sa bližšie k nej a objal ju. „Nemusíš ma ani žiadať, Hermiona. Zostanem, ako dlho budeš chcieť. Môžeš hovoriť, ak chceš, alebo nemusíme povedať vôbec nič.“

Hermiona sa v jeho náručí uvoľnila, vyčerpaná krutou ranou, ktorú zažila za poslednú hodinu, no vďačná, že má priateľa ako Harry. Opieral sa o stenu s nohami natiahnutými pred sebou, takže Hermiona si svoje preložila cez jeho kolená a oprela si hlavu o jeho hruď, ako keby bol jedným z tých veľkých, mäkkých kresiel v spoločenskej miestnosti. Chcela sa ho opýtať, či mu to neprekáža, alebo či chce, aby sa vrátila späť do pôvodnej pozície, ale slová jej zamrzli na paralyzovaných perách. Bolestivé obrazy toho, čo videla v prefektskej miestnosti, sa jej opäť mihali mysľou. Nedokázala hovoriť. A potom počula Harryho láskavý, pokojný hlas, ktorý prerušil ostré, pichľavé spomienky. „Bude to v poriadku, Hermiona. Sľubujem.“ Nedokázala na to nijako zareagovať, iba plakať.

Opierali sa o hrboľatú, neústupnú stenu pravdepodobne už dlhý čas, pretože Hermiona takmer necítila chlad kamennej podlahy – zadok mala úplne stuhnutý. Ani si nebola istá, či bola celú dobu pri vedomí, alebo či obaja na chvíľu nezaspali. Jediné, čo cítila, bol upokojujúci rytmus Harryho ruky, ktorá ju hladila hore-dole po chrbte alebo kreslila uvoľňujúce kruhy. Hlavu si zaborila do priestoru medzi jeho krk a kľúčnu kosť, pričom jej ucho spočívalo priamo nad jeho srdcom. To pravidelne pulzovalo proti jej lícu, upokojovalo ju a uisťovalo, že je s niekým, komu na nej naozaj záleží a nikdy by jej neublížil – za žiadnych okolností. Harry bude vždy súčasťou jej života, nech sa stane čokoľvek; jeho priateľstvo si cenila oveľa viac, než si kedy uvedomovala.

Harry bol úplne iný ako Draco.

Skôr než sa nazdala, v jej mysli sa rozpútalo porovnanie tých dvoch chlapcov. Draco bol krutý; Harry bol láskavý. Draco bol klamár; Harry bol úprimný. Dracove oči boli chladné a tvrdé; Harryho oči boli jemné a otvorené. Dracove ruky boli hladké a upravené; Harryho boli drsné a silné. Dracovo telo bolo hranaté a ostré; Harryho bolo pevné, ale jemné. Draco voňal drahou kolínskou a korením; Harry voňal ako svieži, chladný dážď. Dracova pokožka bola teplá na dotyk; Harryho bola horúca a chvela sa. Dracove pery boli hladké a mäkké; Harryho pery boli popraskané a trasúce sa.

Harry zrejme na chvíľu zaspal, no netušil ako dlho. Keď ho prebudili Hermionine tiché mrmlania, v krížoch mu už pulzovala tupá bolesť. Napriek tomu sa neodvážil pohnúť, aby ju nevyrušil, pretože sa konečne upokojila. Občas plakala tak silno, že dostala štikútku z nepravidelného dýchania. Inokedy len ticho fňukala a opierala sa oňho pre oporu. Jej jemný hlas narušil jeho ľahký spánok; mrmlala, akoby si čítala nákupný zoznam. Hovorila zo sna? Nevedel.

Začal pohybovať nohami, aby si rozhýbal krv, ktorá sa zastavila, keď mala Hermiona cez ne preložené svoje nohy. Pocit špendlíkov a ihličiek v nich ho štípal.

Potom Hermiona začala pohybovať svojimi jemnými rukami a Harryho pohyby okamžite ustali. Zostal zamrznutý v neviere. Jednu z jeho rúk držala ľahko medzi svojimi a prstami prechádzala po jeho dlani, pričom ticho zamrmlala niečo, čo znelo ako „také silné.“ Potom si položila líce na jeho krk, zhlboka sa nadýchla a opäť zamrmlala niečo, čomu nerozumel. Otočila tvár a jemne ho pobozkala na krk, tak jemne, že si ani nebol istý, či to bolo skutočné, alebo sa mu to len zdalo. Ale keď zacítil jej horúci dych na pokožke, uvedomil si, že to, čo pociťuje, je až príliš skutočné na to, aby to bolo len v jeho hlave.

Keď priložila pery na jeho, Harry mal pocit, že okamžite stratí hlavu, ale nestratil.

Vedel, že je to zlý nápad. Vedel, že Hermiona pravdepodobne ani netuší, čo robí. Vedel, že práve prešla traumatickou skúsenosťou a len reaguje na chaos a zmätok, v ktorom sa nachádza. Ani si neuvedomuje, že to bol on, koho bozkáva, a nie Draco.

Všetko to vedel.

Ale jeho šestnásťročné telo bolo pevne pritlačené k dievčaťu, o ktorom sníval celé mesiace, jej plné, teplé pery ho sladko bozkávali. Bez mihnutia oka by vedel odolať kliatbe Imperius, ale jej odolať nedokázal. Mal prestať, musel prestať... ale nemohol.

Hermiona pôvodne nemala v úmysle začať Harryho skutočne bozkávať – aspoň nie na začiatku. Jej vyčerpanosť a únava rozmazávali hranice medzi bdením a snívaním. Len na Harryho myslela, iba myslela, ale potom sa jej činy začali zrkadliť v jej myšlienkach. Astronomická veža bola mrazivá, no jeho telo bolo oproti nej také teplé. Túžila byť obalená jeho teplom, cítiť bezpečie jeho objatia, ako ju jeho ruky pevne obklopujú.

Pri Harrym sa Hermiona vždy cítila bezpečne a pohodlne. Po niekoľkých hodinách, keď mala pocit, že uplynulé mesiace boli jedno veľké klamstvo a že nič v jej živote už nemá zmysel, potrebovala cítiť niečo skutočné. A Harry bol vždy voči nej úprimný, vždy bol jej pevným bodom v chaose sveta.

Ich pery sa chveli, keď sa prvýkrát jemne dotkli vo vzájomných tichých bozkoch, pričom závoj snov sa postupne vytrácal s každým neistým nádychom. Odtiahli sa len natoľko, aby mohli otvoriť oči a pozrieť sa na krátku vzdialenosť, ktorá ich delila, do prekvapených tvárí toho druhého. Ale bolo to príjemné prekvapenie.

Spočiatku jej bozky opätoval váhavo, neistý, ale keď sa jej pery začali pohybovať proti jeho, pocítil intenzívne horúce chvenie v žalúdku a jeho srdce začalo divoko biť. Keď sa ich pery od seba oddelili, zblízka zazrel do temných, smutných hĺbok jej očí. Takmer videl tú ťažkú bolesť, ktorá sa za nimi skrývala. Hermiona bola tak hlboko zranená, že jediné, čo chcel, bolo, aby sa cítila lepšie... aj keby to znamenalo, že pritom utrpí on sám.

A tak zareagoval tak, ako vždy, keď čelil neočakávanému…

Riadil sa inštinktom.

Jeho ruka vkĺzla pod jej dlhé, jemné vlasy a pevne uchopila jej šiju, keď sa naklonil bližšie k jej dotyku. Zachvel sa, keď sa jeho pokožka dotkla jej hladkej kože, a uvedomil si, že za celé tie roky, čo ju poznal, ju nikdy takto nedržal. Snažiac sa upokojiť svoje rozbúrené dýchanie, jemne pritiahol jej tvár bližšie k svojej a prekonal tú nepatrnú vzdialenosť medzi nimi. Tentoraz sa ich pery stretli s menším váhaním. Keď sa ich ústa otvorili, aby prehĺbili bozk, na jej perách a jazyku cítil slanú chuť sĺz, ktoré preliala za posledné hodiny.

Hermiona automaticky ovinula ruky okolo Harryho krku, zatiaľ čo on pevne zovrel jej pás. Neprotestovala, keď si ju pritiahol na kolená, aby ich telá boli bližšie. Prebiehalo medzi nimi príliš veľa pocitov a emócií na to, aby si Hermiona dokázala uvedomiť, čo vlastne cíti. Bola zmätená, smutná, utešená a unavená... a to bol len začiatok. Ignorovala všetko ostatné okrem upokojujúceho pocitu byť obklopená objatím svojho najlepšieho priateľa, a to z iného dôvodu, než aby sa vyplakala do spánku.

Nevnímala nič iné, len to, ako jej jeho ofina jemne pošteklila viečka, keď sa obtrela o jej tvár, ako jeho okuliare mäkko narazili na jej líce pri pohybe ich pier, ako jeho prsty pevne uchopili jej vlasy, keď nimi prechádzal, a ako sa jeho hruď chvela pri každom nádychu. Bol to pokojný, takmer upokojujúci pocit.

Bozky boli ako odtlačky prstov – jedinečné pre svojho majiteľa – takže Hermiona nemusela mať oči otvorené, aby vedela, že chlapec, ktorého jazyk sa jemne dotýkal toho jej, nebol Draco. Tento mladý muž bol Harry Potter, chlapec, ktorého chcela pobozkať už tak dlho, ešte predtým, ako sa zaplietla s Malfoyom. Vo všetkých tých snoch o bozkávaní svojho najlepšieho priateľa si to nikdy nepredstavovala za takýchto okolností, no aj tak to bolo lepšie, než si kedy dokázala predstaviť. Bol to sladký a nežný bozk, plný neistoty a elektrizujúceho napätia, aké prinášajú prvé bozky.

Harryho dych bol prerývaný, horúce poryvy unikali spomedzi jeho pier, zatiaľ čo sa jeho trasúce ústa snažili dokonale zosúladiť s tými jej. Hermionu pichalo v spodnej časti chodidiel, keď si jeho prsty našli cestu hlboko do jej vlasov, pevne ich uchopili a držali jej tvár pritisnutú k jeho, akoby chcel viac. Rám jeho vždy prítomných okuliarov sa jemne opieral o jej líce, keď sa ich tváre ešte viac zblížili – nepochybná pripomienka toho, že to bol Harry, kto teraz zahmlieval jej myšlienky a spôsoboval, že jej vnútornosti šumeli vzrušením.

A cítila sa pri tom dobre. Nový prúd emócií preletel jej telom, pocity, ktoré v nej Harryho zmyselné pery a silné ruky prebúdzali. Cítila sa žiaduca, dôveryhodná, hodnotná a oslobodená. Potom sa však ozval ten malý hlások v jej hlave: Prečo by ti malo záležať na tom, že Draco spáva s nejakou lacnou náhradou? Takého arogantného bastarda nepotrebuješ. Existuje veľa iných chlapcov, ktorým by si sa páčila. Harry ťa predsa bozkáva – a to dosť nadšene – nie? Harry, Dracov úhlavný nepriateľ, jeden z tvojich najdrahších priateľov, ktorému by si zverila svoj život… ktorý ťa miluje ako sestru… a ktorý ťa pravdepodobne bozkáva takto len preto, lebo vie, ako by si reagovala, keby ťa odmietol po tom, čo ti ten arogantný ex-priateľ ublížil.

Okamžite sebou trhla. Harry bol jej priateľ; nemala by ho takto využívať, aby sa pomstila Dracovi. To nebolo správne.

Rýchlo sa odtiahla, uvoľnila svoje pery od Harryho a posunula sa dostatočne ďaleko, aby sa na neho mohla úplne pozrieť. Harry bol bez dychu, jeho oči zmätené náhlym prerušením ich bozkov, no nevyzeral, že by bol nahnevaný z toho, že ho proti jeho vôli pobozkala. Vyzeral skôr znepokojene, jeho teplé zelené oči sa jej mlčky pýtali, či je v poriadku. Hermiona sa na chvíľu zahľadela do jeho trpezlivej, dôverne známej tváre a uvedomila si, aké ľahké by bolo opäť prepadnúť starým citom k nemu – k svojmu bielemu rytierovi, k svojmu záchrancovi.

Jemne potiahla jeho ruku, uvoľnila ju z vlasov, s pocitom viny si uvedomujúc, že Harry jej bozky opätoval len preto, aby ju utešil v jej chvíli slabosti. Nechcela ich priateľstvo zneužívať tým, že ho postaví do takejto neistej situácie, a hoci ich bozk začal ako útecha, pomaly sa zmenil na prostriedok pomsty. Nehodlala však dopustiť, aby sa niečo také krásne, ako ich priateľstvo, premenilo na niečo škaredé, ako to Draco urobil s ňou.

Harry sa na ňu stále díval s otázkou v očiach a Hermiona nakoniec prehovorila. Uchopila jeho ruku do svojej a povedala: „Harry, je mi to tak ľúto. Nechcela som ťa takto začať bozkávať. Proste to … akosi sa to stalo.“

Harry sa zhlboka nadýchol a pozrel na mladú ženu, ktorá sedela stále nebezpečne blízko. Stačilo by len natiahnuť ruku a mohol by medzi nimi znovu premostiť tú medzeru. Nenávidel sa za to, ale musel si priznať, že si bozkávanie Hermiony užil. Nikdy by sa to nebolo stalo, keby nebola tak zronená kvôli Malfoyovi, no faktom zostávalo, že mu Hermiona bozky opätovala. Na niekoľko krátkych okamihov existovali na tom chladnom mieste len on a Hermiona... až kým nezasiahol tieň Draca a všetko nepokazil. Harry sa nemohol ubrániť pocitu viny, že si v priebehu jej smútku dovolil pár chvíľ šťastia.

Keď sa zadíval do jej mäkkých, otvorených očí lemovaných tmavými mihalnicami, na moment ho premohla myšlienka priznať jej pravdu – že mu to vôbec nebolo ľúto. Že si dlho želal ju pobozkať. Že odvtedy, čo mu priznala, že mala pre neho kedysi slabosť, si nadával každý deň za to, že bol taký hlúpy a nikdy si to neuvedomil.

Ale nakoniec ovládol svoje emócie.

To posledné, čo teraz Hermiona potrebovala, bol romantický zmätok. Potrebovala svojho najlepšieho priateľa, nie ďalšiu komplikáciu. „To je v poriadku, Hermiona,“ povedal jemne, zatvárajúc oči, aby si vyčistil hlavu. Toto nebolo miesto a určite nie čas zaťažovať ju svojimi citmi. Ale raz príde čas… niekedy.

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať.“

Pozrela sa na neho v úžase, na lícach jej horeli rozpaky. „Prakticky som ťa obťažovala, Harry. Myslím, že by som sa mala ospravedlniť.“

Pokrútil hlavou, jeho vlasy ešte viac rozstrapatené od jej štíhlych prstov. Snažil sa to zastaviť, ale aj jeho líca sa jemne začervenali. „To nie je potrebné. Som celý a nič mi nie je.“ Jej čokoládový pohľad odrážal neistotu. „Okrem toho, na čo sú priatelia, ak sa na nich nemôžeš spoľahnúť, keď ich najviac potrebuješ?“

Trochu sa zasmiala, keď spustila nohy z jeho kolien a znova si sadla vedľa neho. Keď bol voľný, Harry začal pohybovať kolenami hore a dole, pretože mal nohy stuhnuté z dlhého nehybného sedenia. „Myslím, že si dnes večer ako priateľ prekonal všetky očakávania, dokonca aj na teba. Najprv nájdeš jednu zo svojich najlepších kamarátok uprostred emocionálneho zrútenia, potom ti dve hodiny nekontrolovateľne plače na pleci a nakoniec ťa prakticky napadne. Dnes večer si si určite zaslúžil svoje odznaky.“ Snažila sa zachytiť jeho pohľad, ale on sa jej pohľadu šikovne vyhýbal.

Mykol plecami, jeho ruky zamestnané tým, že si šúchal nohy, aby rozprúdil krv. „Mohlo to byť aj horšie,“ poznamenal s ironickým tónom a jemným úsmevom, ktorý mu vytiahol kútiky pier nahor.

„Naozaj? Ako?“

„Mohol to byť môj druhý najlepší kamarát na Astronomickej veži,“ zavtipkoval s širokým úsmevom a konečne na ňu uprene, uvoľnene pozrel. Oboch ich na chvíľu zachvátil nervózny smiech, než Harry dodal: „Ron nie je vôbec môj typ. Je príliš vysoký.“

Hermiona sa postavila, pretiahla si nohy, keď sa po prvýkrát za hodiny opäť na nich ocitla. Stále sa smiala nad predstavou Harryho s Ronom, natiahla ruku k Harrymu a pomohla mu vstať. „Sľubujem, že mu nepoviem, že u teba nemá šancu. Vieš, aký je citlivý,“ podpichla ho.

Keď sa Harry postavil, trochu prešľapoval, aby rozhýbal nohy, a potom sa zaklonil, aby si ponaťahoval boky a chrbát. „Máš pravdu. Myslím, že to je tajomstvo, ktoré by malo tajomstvom zostať.“

Po ich žartoch na Ronov účet zavládlo medzi nimi trápne ticho. Hermiona k nemu pristúpila a s nádejou mu pozrela do tváre. „Harry, sľubujem, že sa to už nestane. Myslím to bozkávanie. Nechcem, aby to zmenilo naše priateľstvo. Dúfam, že vieš, že som to nemyslela ako zneužitie situácie…“

Prerušil ju tým, že ju priateľsky objal. „Sme v poriadku, Hermiona. Sme v poriadku.“

****

Pokračovanie kapitoly nabudúce