Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola dva: Skríženie paralelných životov

Časť 1: Zviesť sa na účet hrdinov

Tvrdiť, že reštaurácia bola len rušná, by bolo extrémnym podcenením.

Bola hlučná a preplnená skoro na hranicu svojej kapacity. Draco vážne nebol schopný rozoznať jeden hlas od druhého, všetky sa v jeho ušiach premiešali, napádali jeho vlastné myšlienky a zanechávali ho neschopného na niečo sústrediť sa. Úplne vyčerpané servírky chodili od stola k stolu, prijímali objednávky, donášali jedlo a pitie a dokonca zákusky; všetky usmiate a uchovávajúce si svoj profesionálny výzor, ale vyzerali na smrť unavené. Dokonca tá mladá hosteska vyzerala nervózne z toho množstva zákazníkov v reštaurácii. Jej blonďavé obočie bolo zvraštené, vďaka čomu sa jej na čele objavili vrásky. Draco bol skoro v pokušení povedať jej, že vrásky sa niekomu tak peknému vôbec nehodia, ale neurobil to. Nebolo by to vyšlo tak, ako zamýšľal; skôr kruto než prívetivo... a ona vyzerala naozaj mladá, možno šestnásť či sedemnásť.

Určite príliš mladá.

Napokon mal svoje štandardy a mal rád o trochu staršie ženy... ale nie príliš staré.

Okrem toho, Draco bol už priveľmi vyvedený z miery. Nielen že ich neusadili okamžite, ale k tomu všetkému narazili na toho nafúkaného blbca, Percyho Weasleyho, ktorý netrpezlivo čakal na svojich vlastných hostí. Keď ho zbadali, skôr než sa na jeho tvári stihol plne vyformovať ten úškrn nad tým, že vidí nejakého Weasleyho, Narcissa jeho smerom vystrelila neľútostný pohľad. Pansy zrealizovala ten najrýchlejší odchod, aký kedy videl; uškrnula sa nad tým, ako sa zatváril, ospravedlnila sa a odišla na záchod.

Bolo dosť zlé, že musel znášať jeho prítomnosť každý deň na ministerstve a občas na nejakom prípade s tým trkvasom pracovať, ale Percy Weasley vpadol do jeho víkendu so svojím úbohým pokusom okúzliť jeho matku svojím siahodlhým, nudným vysvetľovaním zložitých a myseľ ochromujúcich detailov o svojej práci tajomníka v Oddelení medzinárodnej magickej spolupráce... toto teraz nebol schopný vydržať.

"... najlepšia časť je, že pracujeme s kúzelnými komunitami na celom svete..."

Kecy, kecy, kecy. Všetko, čo kedy počul kedy vyjsť z úst Percyho Weasleyho, boli hovadiny.

Keď mu znova zavrčalo v bruchu, Draco sa strhol a zaprial si, aby si hergot pohli. S prázdnym žalúdkom dokázal v jeden deň zniesť len určitú dávku Percyho Weasleyho; veľmi rýchlo sa začínal blížiť k limitu.

Široký úsmev rozžiaril tvár jeho matky, keď ho oslovila, "ach, Percy. To znie tak zaujímavo." Vyzeralo to, že Narcissa naozaj javí záujem, ale on ju poznal lepšie. Bola slizolinčanka. Bolo to o ctižiadostivosti, inteligencii, klamaní a postavení. Draco vedel, že jeho matka zvysoka kašľala na Percyho prácu. Takmer kašľala na jeho vlastnú. Raz jej rozprával o svojom dni, na čo zareagovala unudeným kývnutím a nezaujatou odpoveďou, "Áno, drahý, báječné," a utíšila ho, aby si mohla prečítať článok o svojom večierku v Týždenníku čarodejok. To bolo naposledy, kedy sa s ňou niekedy bavil o práci.

Jeho matka jednoducho chcela, aby ich niekto videl rozprávať sa a nafúkol to neprimerane do toho, že Weasleyovi a Malfoyovi sa stýkajú, stavajú mosty nad tým, čo ich v minulosti rozdeľovalo, otáčajú nový list - a podobne. Draco si uvedomoval jej hru, pretože bola taká brilantná. Byť priateľská k Weasleyovcom bol výhodný ťah, ktorý prinesie obrovské výhody v súčasnosti či budúcnosti a podporil by Dracovu kariéru, keby sa niekedy rozhodol byť politikom a kandidovať na nejaký úrad na ministerstve. Ale šanca, že sa tieto dve rodiny naozaj stanú priateľmi sa blížila k nemožnému, bez ohľadu na to, akí optimistickí ľudia boli.

Weasleyovci vyšli z druhej vojny ako hrdinovia, Malfoyovci nie. Bola to celkom prostá logika, naozaj. Zviesť sa na účte hrdinov, aby dosiahli svoje.

Viezla sa na Percym ako prekliatom oslovi zakaždým, keď ho stretla. On bol, napokon, ten najdosiahnuteľnejší a najctižiadostivejší Weasley. Jednako, Draco z toho nebol menej podráždený na Percyho obťažovanie, ale chápal ten veľký kolobeh vecí. To, ako bol Draco prinútený správať sa na verejnosti, ho celkovo vyčerpávalo. Zabíjal by za možnosť uškrnúť sa ešte raz na toho blba. Samozrejme osud a jeho matka by mu nedovolili prežiť jeden mizerný deň bez toho, aby nevidel nejakého prekliateho Weasleyho. Draco by načúval ich rozhovoru, ale až tak netúžil po nejakom rozptýlení. Nuž, asi by nemal byť taký hnusný. Napokon, Percy bol ten najviac znesiteľný z klanu Weasleyovcov - aspoň podľa jeho názoru.

Úprimne, ktorýkoľvek deň by bral radšej tohto nafúkaného hlupáka než toho zmätka Weslíka, čo má za brata -

"Oj! Percy!"

Povedať, že Draco stuhol, by bolo podcenením, bol prekliato blízko k prikrčeniu sa. Nie. Toto sa nedialo.

Poznal by ten prekliaty hlas kdekoľvek a musel ako čert bojovať s tým, aby zabránil úškrnu zjaviť sa na  jeho tvári, keď strieborno-sivé oči vyleteli nahor a zbadali Weslíka, Pottera a tú Weslíčku vojsť do reštaurácie oblečených v mukelských šatách. Poslední dvaja sa držali za ruky a Draco prehltol ten pohotový komentár, čo sa mu dral nahor hrdlom. Trvalo asi sekundu, kým Draco upokojil svoje napäté črty, uvoľnil sa a nasadil chladný a pokojný výraz - ako správny Malfoy.

Bol dospelý a povznesený nad detskou rivalitou. Áno, on bol nad to povznesený.

Jednako sa Dracovi chcelo zamračiť tak strašne, až to bolelo, ale zdržal sa.

Weslík, hovorca, sa pozdravil so starším bratom hlúpym mávnutím, skôr než sa spýtal, "ako sa máš?"

"Celkom dobre," Percyho oči sa presunuli od jeho brata k Narcisse, "som si istý, že si všetci pamätáte pani Malfoyovú."

Traja z nich pomaly prikývli, Potter sa dokonca uškrnul. Samozrejme, že ju poznali. Napokon, ona bola tá, kto klamal Voldemortovi, keď sa spýtal, či je Potter stále nažive po tom, čo ho zasiahol smrteľnou kliatbou. Narcissa zachránila Potterovi život; bola to jediná vec, ktorá ju zachránila pred Azbakanom. Draco klamal na Manore, jeho vek, okolnosti a činy počas Bitky o Rokfort zachránili jeho. Narcissa sa horlivo s nimi privítala, zdvorilá ako vždy, "je báječné vás všetkých znova vidieť."

Draco vôbec nebol nadšený, kým sledoval, ako si s každým trasie rukou.

Prečo proste nepadneš na kolená a nepobozkáš im rovno tu ich zadky, to je efektívnejšie, pomyslel si nevrhlo, keď sa pomaly zdvihol zo svojho miesta, snažiac sa najlepšie ako mohol, aby zabránil kútiku úst poklesnúť do zamračenia... a zamračeniu zmeniť sa na hnusný úškrn.

Percy pokračoval v rozhovore s Narcissou o ďalších detailoch svojej práce na ministerstve a zanechal jeho brata a jeho dvoch priateľov zízať na Draca. A pri Merlinovi, tí zízali - nuž; aspoň Weslíčka zízala, so širokými, žmurkajúcimi hnedými očami. Bolo to ako keby bola v akomsi tranze. Draco spojil oči s jej a v duchu sa uškrnul, keď sa jej líca začervenali zvláštnym odtieňom ružovej. Sklopila oči na nohy, kým si priala, aby sa prestala červenať v jeho prítomnosti. Dokonca Potterove dievča si uvedomovalo, aký je príťažlivý a vďaka tomu sa rozžiaril pýchou. Potter si ho prezeral s náznakom mrzutosti, ale v jeho očiach nebola žiadna nenávisť. Draco ho videl len včera na ministerstve, priveľmi k jeho podráždeniu. Práve dokončili prácu na spoločnom prípade obvineného z vraždy a vďaka Dracovi spomínaný vrah zhnije v Azbakane. Weslík otvorene hľadel nenávistne, ako vrčiaci, špinavý, besný pes. Draco bol pripravený, že uvidí trochu peny v kútikoch jeho úst. Jednoznačne primitív.

"Malfoy," pozdravil Potter chladne.

"Potter, Weasley a..." Šedé oči sa mihli k Ginninej prázdnej ľavej ruky, "Weasleyová," zatiahol Draco znudeným hlasom, keď strčil ruky do vreciek a pozrel sa inam, ako keby nestáli za viac jeho času - a oni nestáli.

Prešlo trápnych pár minút.

Oni s ním nechceli hovoriť a Draci si bol pekelne istý, že on nechce plytvať na nich akýmikoľvek drahocennými slovami. Tak tam stáli, mlčky. Potter niečo zašepkal Weslíčke do ucha a ona sa usmiala. Weslík stále na neho zúrivo hľadel. Ešte žiadna pena. Toľké sklamanie.

"Takže... čo tu robíš, Malfoy?" spýtal sa Potter s náznakom zdvorilosti v hlase.

Draco na neho zízal, ako keby sa zcvokol. Aký idiot. Stále zostával pokojný, "naozaj si mi položil túto hlúpu otázku?" Okej, čiastočne pokojný.

Len pokrčil plecami. "Len som sa snažil o rozhovor."

"Úboho," odsekol s prevrátením očí.

Všetci mlčali chvíľu než Weslíčka prehovorila, "takže, Malfoy, počula som, že si sa rozišiel s Astóriou."

Stavím sa, že si počula, pomyslel si s úškrnom,  prezerajúc si ju ľahostajným pohľadom. Bola pekná, na Weasleyovú. Mala na sebe letné šaty bez rukávov s bielymi kvietkami a sandále. "Rozišiel," bola Dracova neprítomná odpoveď.

"Zdá sa, že ich berieš riadne zhurta," komentoval Potter s odfrknutím. Tá Weslíčka sa na svojho priateľa vážne pozrela.

"Ako kebyže tebe na tom záleží," blondín zatiahol s prevrátením očí a mávnutím zápästia.

"Čomu ja nerozumiem," Weslík konečne prehovoril, posmech a nenávisť zrejmá v jeho hlase, "je prečo dievčatá vôbec mrhajú svojím časom na blba ako si ty. Si len hnusný, bledý, zlý malý fretčí... blb."

"A sme znova pri urážaní," Draco nezúčastnene zívol, keď si prehrabol rukou vlasy, aby ich uhladil. "Myslel by som si, že za päť rokov dospeješ, ale bohužiaľ, mýlil som sa." Úprimne, len chcel, aby odišli; bolela ho hlava z rozprávania sa s tými troma idiotmi. Trel si spánky v smere hodinových ručičiek. A kde sakra bola Pansy? Tá baba si jednoducho zdvihne kotvy a nechá ho s Potterom a tými jeho blbcami; chcel ju uškrtiť - alebo niekoho.

Weslík sa len mračil, "niečo ti vadí, Malfoy?"

Draco mal proste dosť toho červenovlasého kreténa. "Teraz, keď si to spomenul, áno, vadí, Weasley. Z tvojej prekypujúcej tuposti ma začína hrozne bolieť hlava, takže keby si láskavo sklapol tú svoju prekliatu klapačku, možno by sa mi podarilo znovu nadobudnúť istú úroveň inteligencie, ktorú som stratil, keď si otvoril svoje zasrané ústa."

Potter a Weslíčka sa tvárili zaskočene. Weslík zúril... jeho tvár sa menila na pekný odtieň červenej rajčiny."

"Ty -"

Dosť ostro ho prerušil. "Kde do pekla je Grangerová, keď ju potrebuješ? Ak sa mám nechať uraziť, radšej by som, keby ma urazil niekto s väčšou slovnou zásobou než je moja. Niekto, kto nepoužíva tie isté otrepané nadávky ako ´fretka´ a ´blb´. Myslím tým, vážne, raz ťa zmenia na fretku a nikto ti nedovolí dožiť sa zabudnutia."

Draco si veľkým záujmom všimol, že Weslíčka sa napäla tak, že vyzerala, ako keby na ňu niekto použil zviazanie celého tela, Potterove oči stmavli a nahnevali sa a Weaslík vyzeral, ako by mal dostať záchvat hnevu... všetci pri zmienke Grangerovej mena. Hmm... zaujímavé... veľmi zaujímavé, vskutku. Možno tie fámy, čo tu vírili posledných päť rokov, neboli celkom tak vzdialené od pravdy, ako si myslel.

Všetky tie titulky vírili v jeho hlave.

Vojnová hrdinka odchádza a opúšťa Londýn, smeruje do Benátok.

Je to koniec ´Zlatého tria?´

Hermiona Grangerová a Ron Weasley: "Je koniec."

Záhada sa vznáša nad náhlym odchodom ´Mozgu Zlatého tria´.

Zostávajúci členovia ´Zlatého tria´ odmietajú v rozhovoroch hovoriť o Hermione Grangerovej.

Kde na zemi je Hermiona Grangerová?

Draco chcel znova otvoriť ústa, aby spomenul Grangerovú, len aby sledoval ich reakcie a počúval ich slová, ale Pansy Parkinsonová zmarila jeho plány tým, že ich poctila svojou prítomnosťou. "Tak mi je ľúto, že som ťa tu nechala samotného, narazila som na ukecanú čitateľku, ktorá sa rozhodla, že chce -" Čarodejnica zmĺkla, keď si všimla, že s ním stoja Weslík, Potter a tá Weslíčka. Úsmev, ktorý si nasadila na tvár bol napätý a falošný, ale vedel to len on, pretože ju dosť dobre poznal... a jej výrazy tváre boli na nezaplatenie. Ten, ktorý práve nasadila, vravel ´zasraní čubčí synovia´, ale jej pery ich chladne pozdravili, "Ronald Weasley, Harry Potter a Ginny Weasleyová, je príjemné sa s vami znova stretnúť."

To bola očividná lož.

Ako nadržaná fena Weslíčka pustila ruku svojho priateľa a nalepila sa na Pansy, čo bolo jemu maximálne vtipné a jej neskutočné odporné.

Pansy nenávidela byť dotýkaná a snažila sa striasť jej ruku bez valného úspechu.

"Ach... páni!" Mladšia čarodejnica vzrušene vykríkla, keď jej mačkala ruku. Našťastie pre nich všetkých sa uistila, že nedovolí svojmu hlasu, aby sa zmenil na jakot. "Pansy! Je jednoducho skvelé ťa znova vidieť! Práve som vravela Harrymu, že dúfam, že dnes budeš v Šikmej uličke a ty si tu... v tej istej reštaurácii ako ja! To je proste osud!"

Muži ju sledovali mlčky - a veselo, v Dracovom prípade - keď sa Ginny Weasleyová znížila na tú najhoršiu vlezprdelku v Európe; bolo to dosť nevhodné a trápne.

"... to posledné vydanie časopisu bolo jednoducho fenomenálne. Nechápem, ako to robíš..."

Nebolo veľkým tajomstvom, že najmladšia Weasleyová je ctižiadostivá módna fotografka a považovala Pansy Parkinsonovú jedine za prostriedok k cieľu.

"... tie farby modelu na strane 145 boli jednoducho ohromujúce. Tá modrá bola jednoducho úžasná. Máš obdivuhodné oko na módu? Už ti to niekto povedal?"

Keby Pansy zatínala zuby silnejšie, aby si udržala ten úsmev, boli by sa rozpadli. "Nekonečne..."

Zakaždým, keď poskytovala Weslíčka nejaký rozhovor, odporne fantazírovala o svojej vysnívanej práci ako fotografky pre nejaký časopis a ako dúfala, že toto postavenie do roka získa. Bolo od nej dosť netaktné čakať, že jej dajú tú prácu len kvôli tomu, kým bola, skôr než kvôli jej talentu, ale Dracovi došlo, že takt nebol nápadnou vlastnosťou Weasleyovcov, podľa toho, ako sa na neho Weslík otvorene škeril.

Ten prašivý, vychrtlý, červenovlasý, hlúpy, nedospelý bastard.

"...prisahám, že ti nemažem med okolo úst, keď poviem, že si možno ten najlepší editor, akého ten časopis roky nevidel. Mala by som to vedieť, napokon, som jeho fanúšikom už od detstva. Pri Merlinovi, snívala som o práci v ňom, odkedy som dokázala zdvihnúť fotoaparát..."

A čo viac, ona prakticky kvôli tomu miestu dva roky otravovala Pansy, posielala jej ukážky svojej práce, poslané v nadšených odporúčaniach jej súčasného zamestnávateľa (pracovala ako svadobná fotografka) a všelijako ju obťažovala od doby, čo ju skoro pred troma rokmi povýšili na staršieho editora časopisu.

"Hľadáte vôbec fotografa? Ja..."

Chladne a diplomaticky ju Pansy prerušila. "Nie v tejto chvíli, ale dám ti vedieť kedy a či plánujeme obsadiť to miesto," poťapkala to dievča po pleci svojou voľnou rukou. Samozrejme, Draco objavil malý, takmer neviditeľný úškrn, ktorý ozdobil jej prekrásne črty a bojoval, aby sa naplno nerozosmial. Nebolo tajomstvom, že Pansy  sa tá červenovlasá čarodejnica očividne hnusila, nepotlačovaným vášnivým hnevom a sotva dokázala vydržať jej prítomnosť akékoľvek množstvo času. Nevedel prečo a nepýtal sa na to. Nemal silu byť svedkom Pansyinej tirády a búrky v nekontrolovateľnej portugalčine, ktorú sa naučila počas mesiacov, čo kedysi strávila na ostrove Madeira. Madeira bola čarodejníckou svetovou Mekkou módy alebo tak mu ona povedala.

"Ako vieš, ja nie som tá, čo najíma..." pripomenula, keď sa pokúšala zbaviť Weslíčkinej ruky.

Jej úloha zatiaľ bola neúspešná.

Pansy sa tvárila dosť rozčúlene.

"Áno, som si toho vedomá, ale viem, že tvoj názor si vysoko vážia."

Čiernovlasá čarodejnica nebola polichotená jej poznámkou, ale potlačila povzdych a povedala, "nuž, keď bude to miesto k dispozícii, môžem sa za teba stratiť slovo."

Draco bol jediný, kto si všimol, že nepovedala, či to bude dobré alebo zlé slovo. Nebolo tiež žiadnym tajomstvom, že hoci Pansy Parkinsonová si naozaj užívala, keď sa jej ľudia pchali do zadku, neoceňovala tie zjavné kecy, ktoré najmladšia Weasleyová zanechala po každom stretnutí. A kým Draco nebol prekvapený jej správaním (bolo to napokon po piaty raz čo ju videl takto sa správať v Pansyinej prítomnosti), stále považoval celý jej postoj za celkom nevhodný a znížilo to jeho názor na ňu dokonca ešte nižšie než bol, čo bol celkom výkon. Ona bola, v jeho očiach, asi tak nízko ako jej sparchantelý brat. Nestála za jeho čas či druhý pohľad.

"Naozaj?" Hnedooká žena sa uškrnula na jeho najlepšiu priateľku, vzrušená a začervenaná.

Pansy zvraštila nosom. "Len ak mi pustíš ruku."

Najmladšia Weslíčka odskočila, ako keby ju oparili. "Ach, správne, je mi to tak ľúto! Pokrčila som ti šaty? Dúfam, že nie, pri Merlinovi, vyzerajú na tebe úžasne..." Ďalších šesť minút rapotala o Pansyiných šatách, potom o jej osobnom štýle, potom ako veľmi jej štýl obdivuje a dúfa, že ho raz napodobní, potom o tom, že by mala uvažovať o modelingu, pretože je taká fotogenická.

Po celú dobu Narcissa a Percy stáli bokom nezúčastnene vo svojom vlastnom rozhovore. Jeho matka sa usmievala a Percy sa tváril snobsky ako vždy. Potter vyzeral otrávený a strápnený nechutným správaním svojej priateľky, Weslík zízal na svoju sestru v zjavnej hrôze za jej do neba volajúce pochlebovanie slizkej a diabolskej slizolinčanke a Pansy po ňom strelila pohľadom, ktorý jasne hovoril, ´ak nezastavíš toto šialenstvo, tak mi všetci svätí pomáhajte, použijem Neodpustiteľnú´ alebo niečo tomu podobné. Draco, po prvý raz za celý deň, si celkom užíval, že ho odvliekli do Šikmej uličky.

Práve vtedy, keď Pansy bola milimetre od toho, aby vytiahla svoj prútik, priblížila sa k nim tá pekná blond hosteska a odkašľala si, "pán Malfoy, váš stôl je pripravený."

Hoci sa pri tom oslovení naježil, načasovanie nemohlo byť lepšie.

Ponúkol Pansy rameno a ona ho nedočkavo prijala.

ooo

Časť 2: Popol popolu, všetci padneme k zemi

Hermiona sa snažila presvedčiť samú seba, že má určite halucinácie.

Niekto jej musel dať niečo do jej tekvicového džúsu alebo jej trochu kvapli toho nového halucinogénneho elixíru do vína, čo bol v móde medzi dospievajúcimi; a že toto bol dôvod, prečo práve videla Harryho, Ginny a Rona, ktorí sa usadili v strede reštaurácie, ako sa rozprávajú, usmievajú sa a veselo sa spolu smejú ako tí najlepší kamaráti. Áno, to bolo jediné vysvetlenie. Halucinácie -  to bolo to, čo boli; výmysly jej prehnane aktívnej predstavivosti.

Výsledok hnusného žartu. Oni nemohli byť skutoční.

Nenápadne pričuchla k vínu... voňalo jej čisto. Do pekla.

Nebolo to tak, že by videla niečo iné, napríklad dúhovo sfarbených testrálov, hovoriace lesné stvorenia, Nargly (Škrkny), heliopatov či niečo iné, čo by bolo čudné, smiešne a vedecky nepravdepodobné. Občas jej Luna chýbala. Nie, boli to len jej ex-priatelia, ktorí sedeli vo všedný deň v reštaurácii. S povzdychom to Hermiona uzavrela tým, že oni boli naozaj skutoční... a poznamenala si v duchu, aby nijakým spôsobom nedala najavo svoju prítomnosť. S výnimkou Harryho, ktorý viac než pravdepodobne mlčal o ich stretnutí, nevedeli, že je späť. Nikto z nich, na druhej strane, nevedel, ako dlho je späť a Hermiona mala v úmysle udržať to takto tak dlho, ako sa dalo.

Ale súčasne zistila, že ich nenápadne sleduje.

Bolo to nové, zdokonalené a vylepšené ´Zlaté trio´ - nech sa snažila ako mohla, Hermiona sa nemohla zbaviť pocitu, že bola využitá, odhodená a nahradená niekým lepším. Harry šepkal a usmieval sa na Ginny, ktorá sa pri jeho slovách začervenala. Ron na tú dvojicu prevrátil oči a rozprával sa s Percym, najpravdepodobnejšie o metlobale. Keď sa jej myseľ zatúlala, jej myšlienky sa rozptýlili a ona vsunula samu seba do tej scény, vedľa Rona, samozrejme.

Kde inde by mala byť?

Ginny by pri nej bola neobyčajne tichá a ostražitá. Hermiona by asi triasla hlavou nad niečím, čo by Ron povedal. Harry by sa na ňu asi usmieval. A Ron by ju asi držal pod stolom za ruku - keď by si nehádzal jedlo do úst ako hlúpy divoch. Nemohla si dovoliť zabudnúť, že by v máji oslávili spoločných päť rokov spolu - keby zostali spolu. Ron by bol hovoril o manželstve a ona by tomu nebola naklonená kvôli ich veku. On by bol trochu netrpezlivý, ale to bol šarm Ronalda Weasleyho. Bola to jej práca zabrániť mu roztriasť steny, kedykoľvek zostal trochu nervózny či unudený. Hermiona v duchu uvažovala, kto robil jej prácu, odkedy utiekla z tohto obrázku, ale snažila sa, bez úspechu, presvedčiť samu seba o svojej vlastnej ľahostajnosti.

Stalo sa to tak rýchlo, že Hermiona nemala ani čas počítať s tým.

Hnedé oči Ginny Weasleyovej sa krátko zdvihli a náhodou sa stretli s jej. Po tom, čo sa pozrela dole a inam, Hermiona sledovala, ako sa znepokojená vzchopila a okamžite ukryla ten výraz naprostého šoku (a skoro hrôzy) na svojej tvári skôr, než sa láskyplne usmiala na svojho priateľa. Pozorný Harry si všimol tie zmeny v reči jej tela, ale nenapadlo ho pozrieť jej smerom. Najskôr sa jej asi spýtal, či je v poriadku, pretože mu venovala sebaisté prikývnutie a pobozkala ho na líce, aby ho odmenila za jeho záujem.

Nepozrela sa znova Hermioniným smerom.

Keď sa všetko vrátilo k normálu (alebo k takému normálu, v akom veci boli) Hermiona sa pozrela na fotografiu vo svojej ruke. Keď ju pohladila prstami, rozhodla sa, že už sa nikdy nestratí v tom, čo mohlo niekedy byť. Bol koniec. Ich priateľstvo skončilo. Táto kapitola jej života bola uzavretá. Dali jasne najavo, že ju nepotrebujú a že ona prekliato iste nepotrebovala ich - vzdychla si.

Klamala, zase.

Bol to taký obranný mechanizmus. Klamstvo bolo lepšie než vyrovnanie sa s realitou situácie. Jej priatelia jej tak veľmi chýbali, až to bolelo a spaľovalo to jej telo a srdce tak veľmi, že si pripadala ako mučená, keď bola s nimi v jednej miestnosti a nebola schopná s nimi hovoriť, tým menej sa na nich pozrieť. Ale tá pravda bola horšia než stovky lží, ktoré si v tejto chvíli navrávala. A veľmi malá, skoro mikroskopická časť z nej chcela prehltnúť svoju pýchu, vstať, prejsť tam a ospravedlniť sa za veci, čo urobila a neurobila, a dúfala, že jej potom odpustia - o čom to sakra premýšľa!

Bol to ten najhlúpejší nápad v dejinách nápadov; taký hlúpy, že si Hermiona v duchu nadávala za to, že je idiot.

Ron by na ňu pravdepodobne použil tie najdrsnejšie kúzla, ktoré poznal, skôr než by mohla otvoriť svoje ústa, a potom by ju pred všetkými strápnil, kým by tam stála a bezmocne do dlaní plakala, pretože si zaslúžila jeho nenávisť viac než kohokoľvek iného. Harry by sa na ňu pozrel s pohŕdaním a bol by priskočil na Ronovu stranu. Vždy mával sklony stáť na Ronovej strane skôr než na jej, nie tak celkom by jej dal šancu vysvetliť niečo skôr než by na ňu zaútočil. A Ginny by pravdepodobne odkráčala preč, neschopná sledovať tú scénu s čistým svedomím.

Od toho rozkolu si s Ginny sporadicky písavali, len dva listy do roka. Hermiona si nebola istá, či ich komunikácia znamenala, že sú priateľky, ale pochybovala o tom. Napriek všeobecnému názoru nikdy neboli naozaj blízke priateľky; s Lavender si bola bližšie než si bola s Ginny. Dlhú dobu uvažovala nad tým prečo. Nikdy jej nič neurobila, ale potom, vo štvrtom ročníku, ju tá tretiačka jednu noc konfrontovala v spoločenskej miestnosti po tom, čo všetci šli do postele.

Ukázalo sa, že Ginny bola chorá.

A príčinou bola žiarlivosť.

Medzi štyrmi očami pripustila, že odmieta Hermionu kvôli jej úlohe v životoch Rona - a dôležitejšie - Harryho. Dokonca potom, čo výslovne Ginny povedala, že ona nie je priateľkou hrdinu, to mladšie dievča sa k nej správalo s opovrhnutím a Ginny ju vždy zblízka sledovala, len aby sa uistila, že myslela vážne, čo povedala. Potom v piatom ročníku sa pokúsila infiltrovať do ´Zlaté tria´  a premeniť ho na ´Zlaté kvarteto´, ale Ron sa postaral o to, aby sa tak nestalo. Nepáčila sa mu predstava, že jeho mladšia sestra je prijatá za svoju jeho skupinou priateľov... a stále ju držal na okraji spolu s Nevillom a Lunou. Ginny všetkým povedala, že vo svojom treťom ročníku sa dostala cez Harryho, ale Hermiona vedela, že je to lož. Celý ten rok sa na nich lepila a uisťovala sa, že Hermiona dodrží jej slovo o platonickej povahe ich priateľstva; D.A. jej pomohla v jej úlohe. Ginny si nerobila zvláštne obavy o Harry vzťah s Cho Changovou; obe vedeli, že to dievča bolo citovo strateným prípadom, ktoré sa chcelo vzchopiť zo smrti Cedrica Diggoryho a nech by sa stalo čokoľvek, nevydrží to.

Ginnin odpor k Hermione nezoslabol dokonca ani potom, čo začala chodiť s Harrym.

Akýkoľvek Hermionin pohľad na neho, akýkoľvek šepot, akýkoľvek úsmev bol vysvetlený ako jej snaha o to, aby sa rozišli a ona si ho mohla ukradnúť sama pre seba; a hoci na tom pohrebe z ich rozchodu Harry obvinil Voldemorta, Ginny ju kvôli tomu neskôr večer konfrontovala, vyložene šialená a vyhrážala sa jej, kým ona tam stála ako oparená. Nepomohlo tomu, že nasledujúci rok spoločne hľadali viteály; nič nemohlo zmierniť Ginninu žiarlivosť. Ani ten bozk, čo jej dal Harry, keď ju našiel po finálnej bitke. Ani tie správy o Hermioninom a Ronovom vzťahu, ktoré boli potvrdením platonickej povahy jej vzťahu s Harrym Potterom. Nič nepomáhalo - nuž, nič okrem Hermioninho náhleho odchodu z Londýna.

Po prvý raz sa nezdalo, že by Ginny voči nej chovala nejakú zášť, nuž, aspoň podľa toho, čo čítavala v listoch tej mladšej čarodejnice.

Ale Hermione Grangerovej došlo, že ona len konečne dostala, čo naozaj chcela: Hermionine miesto v ´Zlatom triu´, ktoré okamžite ukončilo hrozbu, že Hermiona zaujme jej miesto v získaní si srdca Chlapca-Ktorý-Prežil. Naozaj bola šťastná, keď ona bola preč; Hermiona to mohla rozoznať podľa jej listov. Ginny ju informovala o udalostiach v jej živote, o živote svadobnej fotografky a jej snahy stať sa fotografkou pre Magicky a elegantne, jej rodine (s výnimkou Rona) a ako sa dalo čakať, bola nejasná o jej vzťahu s Harrym. Boli spolu a zamilovaní, toľko vedela, ale to bol koniec debaty. Hermiona robila to isté vo svojich odpovediach, písala jej o živote v Taliansku a o tej práci, ktorá ju udržiava mimo Británie.

Nič viacej - nič menej.

Ginnine listy boli veľmi chladné a ľahostajné, ako keby si dopisovala neochotne a Hermiona nerozumela prečo. Niežeby žiadala Ginny, aby jej písala, v skutočnosti, ona jej napísala prvá, tesne potom, ako šlo všetko do pekla. Ten list prišiel ako šok dva dni potom, čo prišla do Benátok; Hermiona skoro rozbila pohár, keď jej tá sova klesla na stôl a odpovedala jedine preto, aby bola zdvorilá.

Nuž, aj tak na tom nezáležalo, nie naozaj.

Hermiona sa len uistila, že vo svojich vlastných listoch Ginny udržuje tú istú vzdialenosť, len odpovedala na jej otázky a občas priložila nejaké obrázky, žiadne jej, len nádherné, talianske krajinky, ktoré sa zdalo, že sa Ginny páčia. Ako na jednej z tých hlúpych pohľadníc, kde stálo: "Prajem ti, aby si tu bola!" Až na to, že ona si to nepriala.

Roztrpčenie sa dosť rýchlo zdvíhalo v jej hrudi, keď začula Ronov hlasný smiech. Nepočula sa ho smiať päť rokov a spôsobilo jej to niečo dosť neočakávané: vyslalo to ňou bolestivý náraz, ako keby niekto siahol do jej hrude a šokoval jej srdce tisíckami voltov elektrického prúdu.

A jej svet sa začal krútiť. Srdce začalo biť o závod. Dych sa zrýchlil. Tvár sčervenala.

Vyzerali, že sa im bez nej darí dobre. Vyzerali šťastní s ich novým doplnkom. Hermiona naozaj nedokázala rozdrviť tú bolesť, ublíženie, zlosť a hnev skalopevne usadené v jej hrudi, ktoré žobrali o uvoľnenie. Bola vôbec ona niekedy pre nich dosť dobrá? Práve teraz mala pocit, že nebola. Nekontrolovateľné emócie podnikli partizánsky útok na jej zmysly; rýchly a tvrdý, vedela, že musí odtiaľ vypadnúť skôr než vybuchne.

Hneď.

Okamžite.

Bez ďalšieho pohľadu ich smerom sa Hermiona zdvihla zo stoličky, kráčala so sklonenou hlavou smerom k toaletám a snažila sa mentálne samu seba upokojiť, bez veľkého úspechu. Bolelo ju  brucho a hruď a v hlave jej búšilo. Dýchanie bolelo; všetko bolelo, ruky sa jej triasli, kvôli čomu, nevedela. Musela sa proste len dostať do súkromia - narazila na tvrdé telo. Zdalo sa, že čas spomalil, keď zavrávorala niekoľko krokov a dopadla dosť tvrdo na zadok. Hermione vystrelila chrbticou bolesť a tvár sa jej skrútila.

Okamžite prestali všetci hovoriť, zákazníci zastali uprostred objednávok, niektorí zalapali po dychu, čašníčky zastali uprostred kroku, stoličky sa posunuli, ale nikto sa nepohol, aby jej pomohol. Hoci ona bola tá jediná, ktorá bola na zemi, Hermionine pery sa pripravili ospravedlniť sa, keď sa jej oči zdvihli... a spojili sa s chladnými zelenými očami Harryho Pottera.

ooo

Časť 3: Zvedavosť zabila fretku

(PP: to je upravený idiom: Curiosity killed the cat. Doslova Zvedavosť zabila mačku. Prekladá sa to ako Zvedavosť zabíja, alebo Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Len to treba použiť na Fretku.)

Celá reštaurácia s očami dokorán a padnutou sánkou sledovala ako Svätý Potter strelil nenávisťou naplneným pohľadom na Hermionu Grangerovú, ktorá ležala na zemi, ako ju prekročil a odkráčal, aby sa vrátil k svojmu stolu.

Draco bol stratený; nevedel, či byť zaujatý alebo zmätený. Uspokojil sa s prekvapeným, došlo mu, že je to dobrá stredná emócia. V skutočnosti bol taký užasnutý, že zmeškal Pansyin varovný povzdych a jej náhly únik z jej stoličky. Jediné, čo zbadal, bol záblesk čiernych vlasov, ktoré sa prihnali k čarodejnici na zemi, ale najprv si skrížili cestu s Harrym Potterom. Draco Malfoy sa niekoľkokrát uštipol do ruky, pretože si bol istý... nie, bol si absolútne istý, že sníva vo svojej posteli a že Pansy Parkinsonová nebráni Hermionu Grangerovú.

Nie, nepopieral to. On si len selektívne vyberal tú realitu, ktorú prijme.

To, čoho bol svedkom, nebola realita.

Draco zažmurkal a zažmurkal a ešte raz zažmurkal, dúfajúc, že ho klamú jeho oči. Nie, to nebola Pansy, ktorá sa uškrnula na Pottera a chladne si odfrkla, "Ty hnusný, neúctivý blb! Nevidíš, že si ublížila? Čo je do pekla s tebou? Nemáš ani tej slušnosti, aby si jej pomohol vstať!" a nie, ona sakra nešla pomôcť Grangerovej so širokými, uslzenými očami  zo zeme a neviedla ju smerom k toaletám. Bol to neznámy človek, nie, cudzinec.

Jeho najlepšia priateľka bola cudzinec.

Samozrejme, Draco nebol jediný, koho prekvapili Pansyine činy. Celá reštaurácia, už onemená od stretu medzi dvoma vojnovými hrdinami, kolektívna zalapala po dychu. Potter natvrdlo žmurkal na tú čiernovlasú čarodejnicu, ktorá viedla jeho ex-najlepšiu priateľku preč s utešujúcou rukou na jej chrbte. Dracovi neušiel ten výraz krajnej bolesti, zmätenia a rozpakov na Grangerovej tvári, keď prijala láskavosť tej čarodejnice.

Všetko sa pomaly, ale iste vracalo k normálu, ale Draca bolela hlava od všetkých tých myšlienok, ktoré uháňali jeho mysľou. Po prvý raz za dlhý čas bol skutočne bezradný, a to nebol príjemný pocit. Čo sa tu do pekla práve stalo? Prečo Pansy vystúpila na Grangerovej obranu? Prečo vynadala Potterovi? Čo sa stalo medzi Potterom a Grangerovou? Do pekla, čo sa stalo medzi Grangerovou a celým svetom? Boli tie reči pravdivé? Bol koniec pôvodného ´Zlatého tria´? Prečo sa Grangerová vrátila do Británie? Prečo ho to vôbec zaujíma?

"O čom to všetko bolo?" spýtala sa jeho matka po niečom, čo sa medzi nimi zdalo byť hodinami mlčania, ale v skutočnosti to bolo len pár minút po tom, čo sa situácia v reštaurácii vrátila k normálnej.

"Som rovnako zmätený ako si ty, matka," bola jeho úprimná odpoveď, ale chystal sa získať zopár prekliatych odpovedí.

 Čoskoro.

"Byť opovrhovaný niekým, kto bol tak dlhú dobu jej najlepším priateľom – to, čo urobil, bolo vážne podlé! To úbohé dievča!" Jeho matka prejavila súcit a pozrela sa stôl, kde Weslík, Weslíčka, Potter a Percy sedeli, potichu sa rozprávali (alebo hádali) medzi sebou. Strelila po nich pohoršený pohľad. "Jednoducho nemôžem uveriť, že sa ani neospravedlnil, ani jej nepomohol vstať. Aké grobianske - a Pansy, nevedela som, že sú si také blízke, aby ju šla brániť."

Draco zahryzol do kúsku sviečkovej a zamyslene prežúval. Do pekla, nevedel, čo si viacej myslieť pri všetkých tých nemožných veciach, čo sa práve udiali.

Okamih hnevu Narcissy Malfoyovej mal ďaleko od ukončenia, "dokonca som ju tu ani nevidela. Myslíš, že s niekým sedela? Možno - " Draco v duchu pritlačil na gombík nemoty a jeho myšlienky sa rozbehli. Prežúval ďalší kúsok a neposkytol jej odpoveď, ktorú už poznal.

Hermiona Grangerová bola rozhodne a prekvapivo sama.

Draco ju zbadal za jej malým stolom v rohu pri stene, úplne ponorenú do jej vernej malej knihy, skoro okamžite ako sa usadili. Vzal na vedomie jej prítomnosť - začul, že už je chvíľu späť, takže jej prítomnosť nebola šokom - a pokračoval ďalej pretože, nuž, iste si pôjde sadnúť so svojimi priateľmi, keď sa vytiahne zo svojho sveta beletrie.

Očividne sa mýlil.

Tá zrážka a Pansyina prudká reakcia budú do zajtra v novinách, tým si bol istý. Jednako Draco pocítil bodnutie súcitu s tým knihomoľom, nie veľa, len bodnutie. Aby povedal pravdu, nepociťoval k nej takú nenávisť ako k Potterovi a Weslíkovi. Tú Vševedku Grangerovú v skutočnosti len sotva zameral svojím radarom nenávisti; v skutočnosti ju Draco nenávidel len preto, že bola najlepšia priateľka s Svätým Potterom a jeho nezrozumiteľným partnerom; kliatbami jeho existencie. A teraz, keď nebola, mohol ospravedlniť svoje dôvody pre nedostatok nenávisti k nej. Ona bola ale tou najznesiteľnejšou čarodejnicou v Británii, podľa jeho šestnásťročného ja.

Nikto nemohol poprieť jej brilantnosť, ktorá ho nekonečne rozčuľovala. Draco strávil šesť rokov tým, že ju komandoval, vravel jej, že je lepší než ona kvôli svojmu krvnému postaveniu a ona ho odpálkovala vo všetkom, čo súviselo so štúdiom, vzdorovala všetkej možnej logike, ku ktorej bol vychovaný, aby veril ako pravde - logike, ktorú po vojne opustil. Takmer všetko stratil (vrátane svojho života) kvôli nejakým teóriám o krvi, ktoré boli jasne mylné, a ktoré boli pre neho nelogické. Jednako, Grangerová na škole bola nedotknuteľná a to, čo ho najviac hnevalo v jeho šestnástich, bolo, že nemohol tvrdiť, že dobehol za ňou druhý. To miesto patrilo tej otrave, Theodorovi Nottovi,  a dokonca on bol druhý veľmi vzdialene.

Draco Malfoy sa uspokojil so šiestym miestom, za dvoma Bystrohlavčanmi a prekliatou Bifľomorčankou.

Ale teraz namôjdušu nemohol povedať, či tú čarodejnicu nenávidí tou istou vášňou ako kedysi; nemohol povedať, že ju nenávidel ako keď mu bolo šestnásť. Teraz o nej nevedel dosť, aby ju nenávidel, čo ho síce nikdy predtým nezastavilo, ale teraz bol Draco starší, a trochu dospelejší a sebaistejší, a v zajatí svedomia, ktorému načúval - ak na neho jačalo dosť hlasne alebo sa vďaka nemu cítil dostatočne vinne. Nosil svoje svedomie ako doplnok, ako jeho matka nevkusnú smaragdovú broš, ktoré poctivo nosila; zabudnuté až kým sa nepotrebovalo vyrozprávať.

Dokonca jeho svedomie mu vravelo, že o nej nevie dosť, aby ju nenávidel.

Nič než tie občasné zvesti, ktoré o nej posledných päť rokov počul, Draco jedine vedel, že ona bola fontánou všetkých možných informácii, že bola muklorodená chrabromilčanka, ktorá sa takmer dostala do Bystrohlavu, a že bola neobyčajne zaujatá právami domácich škriatkov. To bolo jediné, čo vedel, a ak mal byť úprimný, bolo mu to srdečne fuk. To, čo Draco Malfoy cítil k Hermione Grangerovej, bol nedostatok záujmu, nie nenávisť. Chcel povedať, že jeho nedostatok záujmu sa dal pripočítať k jej krvnému postaveniu; že plytvanie emócii na niekoho ako ona bolo zbytočné. Avšak jeho ľahostajnosť bol jedine  kvôli tomu, že nevedel o nej dosť, aby sa staral.

"... videl si ju, keď sme vošli dnu?"

Vôbec neodpovedal svojej matke; namiesto toho pokračoval v jedení, stále stratený v myšlienkach.

Samozrejme, že ju videl. Bolo akosi ťažké nevidieť ju. Okrem jej príšerných vlasov a nevkusného muklovského oblečenia, Hermiona Grangerová, mimoriadny učiteľský miláčik a tá osoba, ktorá zachránila životy Pottera a jeho hlúpeho partnera pri nespočítateľných príležitostiach (k priveľa k jeho smole), mala okolo seba tú nevysvetliteľnú auru. Hoci sa drasticky zmenšila od doby, čo ju naposledy videl, stále sa jej darilo žiariť. Slnečné lúče presakujúce cez okno naľavo od nej nepomáhali v tom, aby to potlačili. Keď sa prvý raz posadili, nemohol vidieť jej tvár skrytú za knihou, ale proste vedel, že je to ona. Draco ju nevidel od Bitky o Rokfort. Bolo to, ako keby zmizla v prachu mesiacov po páde Voldemorta; skoro zabudol, že existuje. Dôveryhodné fámy tvrdili, že veľmi náhle vzala prácu ako kliatborušiteľ v talianskej čarodejníckej banke štyri mesiace po skončení vojny a odišla.

Podľa všetkého bola späť a Draco, hoci ľahostajný, bol slabo zaujatý.

Čo vytiahlo tú knihomoľku z úkrytu?

Rýchlo jeho oči zodpovedali jeho otázku, keď sa posunuli k Potterovmu stolu a pár okamihov ich pozorovali, zhromažďovali všetky informácie, ktoré potreboval. Zdalo sa, že ju Potter nenávidí. Weasley sa zdal, že ju nenávidí ešte viacej ako Potter, ak to bolo možné. Weslíčka sa tvárila akosi znepokojene, keď sa snažila upokojiť svojho priateľa a brata. Ten ďalší Weasley bol neutrálny; len sledoval s unudenými očami, ako jeho brat stráca nervy. Draco začul Weasleyho prudko nazvať tú knihomoľku, "neznesiteľnou, zasranou kurvou," a povedať, "nemôžem uveriť, že má tú drzosť ukázať svoj ksich v Londýne po tom, čo urobila," skôr než ho jeho sestra zasiahla umlčujúcim kúzlom, priveľmi k jeho maximálnemu zdeseniu.

Poučné, poučné, pomyslel si Draco s nepatrným zaškúlením.

Chcel počuť viac z toho, čo Weasley povedal o tej knihomoľke, ale napriek tomu jeho slová položili základ, aby Dracova zvedavosť prevzala kontrolu. Po tom, čo začul Weslíka naštvane chrliť, Draco si uvedomil, že nech ich rozdelilo čokoľvek, bude to určite príšerne zaujímavý príbeh; príbeh, na ktorý si mohol vynahradiť trochu svojho voľného času, aby ho zistil...

"Netvár sa takto, Draco, vyzeráš presne tak, ako tesne pred tým než si skočil po našej mačke, keď ti boli dva roky."

Zamračil sa na matku a vyčistil svoj tanier od zvyškov zemiakovej kaše, cítiac sa každým kúskom plný, pretože bol zaujatý tou tichou zrážkou medzi Potterom a Grangerovou - a Weslíkovými slovami.

Nechať to na matku a ona zničí jeho myšlienkové pochody a rozseká ich s nejakou strašne trápnou spomienkou.

"Takže," Narcissa si prezerala ponuku dezertov. "Už si si našiel partnerku na tú udalosť zajtra poobede?"

Draco sa hral so svojou zeleninou a rozhodoval sa, či ju zjesť alebo nie. "Asi zoberiem Pansy."

"Myslím, že ona už partnera má. Blaisa, myslím."

"Ach..." Nuž, to bola novinka pre jeho uši.

Napriek tomu bol to ešte väčší dôvod, aby šiel sám.

Rozhodol sa vyskúšať svoje šťastie na kúsku brokolice, kým čiastočne načúval Potterovi a jeho spoločnosti. Nie zlá. Nemohol prísť na to, prečo ju nemal rád ako dieťa... inú než fakt, že bol dieťaťom, ktoré žilo a dýchalo na ´anti-zeleninovom´ pravidle.

"Viem, že to s Astóriou nevyšlo, ale môžem ti nájsť vhodnú..."

"Nie!" vykríkol hlasnejšie a drsnejšie než zamýšľal.

Čašníčka zastala uprostred kroku a zopár ľudí z rôznych stolov v blízkosti si ho prezeralo s roztvorenými očami. Jeho matka sa tvárila prekvapene a trochu dotknutá jeho výbuchom. Draco nevedel, prečo bola rozrušená; naozaj robila prekliato dobrú prácu v posraní jeho randiaceho života jej výberom ´vhodných čarodejníc´. Bol si sakra istý, že jeho matka bola jediným dôvodom, prečo sa nikdy nechcel oženiť.

Nuž, to a jeho neschopnosť odradiť zlatokopky.

Takže rezignoval k domácemu životu slobodného mládenca. S povzdychom a ospravedlňujúcim pohľadom Draco zjemnil svoje črty a hlas skôr, než pokračoval, "to, čo som chcel povedať, bolo, že viem, že Pansy má rande a myslel som, že by som mohol ísť sám... alebo s tebou."

Narcissa sa usmiala, nadšená predstavou, že ju jej syn odprevadí na takú udalosť. Draco jedol svoju brokolicu, kým ona bľabotala ďalej, ale keď navrhla, aby si dal mandarínkovú viazanku, aby pasoval k nej, skoro mu v hrôze spadla vidlička. Prešlo desať minút než zachytil prvý náznak Grangerovej po tej udalosti a jeho zvedavosť dosiahla nový vrchol, keď zistil, že má ruky prepojené s Pansy ´Nemám rada, keď sa ma dotýkajú´ Parkinsonovou. Medzi nimi dvoma sa muselo prihodiť niečo hlbšie a bol dosť šokovaný, že o tom nevedel.

Proste vedel, že Pansy pred ním nikdy nemá žiadne tajomstvá.

Ach, ako sa mýlil.

Zvedavo sledoval, ako si spoločne sadli za Grangerovej stôl. Vyzeralo to, že majú dosť vážny rozhovor. Pansy sa tvárila znepokojene a Grangerová smutne potriasala hlavou, oči uprené na stôl. Na počudovanie si Draco uvedomil, že pozoruje Grangerovú. Zdala sa mu úplne iná; chudšia, bledšia, a vyčerpanejšia; dutá schránka toho panovačného dievčaťa, ktoré poznal. Mala na sebe trochu splývavé biele kaftanové nohavice a tyrkysovú blúzku s krátkymi rukávmi, ktorá bolo jednoduchá a na jej vychudnutom tele vyzerala priveľká. Jej hnedé oči boli prázdne a temné, vlasy mala oproti svojej pôvodnej dĺžke skrátené asi na polovicu po plecia, a podarilo sa jej skrotiť to vtáčie hniezdo do príjemných, ale stále nepoddajne poletujúcich kučier, ako keby jej niekto rozvlnil vlasy, aby sa s nimi pohral.

Bol to krok nahor, musel priznať, ale iste mala pred sebou dlhú cestu.

Keď ju Pansy poťapkala po pleci a zdvihla sa z miesta, Draco sa rozhodol, že je čas spustiť svoje vyšetrovanie, pretože žiaden čas nie je lepší než prítomnosť. Chcel sa ospravedlniť od stola, ale jeho matka mala inú predstavu, keď mu zmarila jeho plán na nenápadný odchod s nie celkom tichým, "kam ideš?"

Jeho odpoveď bola taká úlisná, že sa rozliala z jeho pier ako maslo; bolo to, ako keby bol plánoval svoju odpoveď, "zistiť, či Pansy nechce priviesť jej novú priateľku, aby sa k nám pripojila na dezert." V duchu si zatlieskal za poskytnutie takej duchaplnej odpovede.

Narcissa sa tvárila ohromene. "Ach, to je báječný nápad, Draco. To úbohé dievča. Dobrý nápad."

S malým úsmevom sa ospravedlnil, vykĺzol zo stoličky a pohol sa smerom k jej stolu svojou vykričanou malfoyovskou pyšnou chôdzou a tým okúzľujúcim spôsobom, na ktorý sa čarodejnice nedokázali mračiť.  Niežeby ona bola nejaká obyčajná čarodejnica, ale vyvolať u nej úsmev stálo za tú snahu, ak chcel zistiť, čo sa stalo medzi ňou, Potterom a Weslíkom.

Ale skôr než vôbec mohol prísť k tomu stolu, ocitol sa zoči-voči nespokojnej Pansy Parkinsonovej a skôr než mohol otvoriť ústa, schmatla ho za ruku. To ďalšie spoznal, pocítil totiž známe a nepríjemné potiahnutie premiestnenia a oni pristáli v uličke vedľa reštaurácie.

Ak jednu vec nenávidel Draco Malfoy najväčšmi, bolo to nečakané asistované premiestnenie. "Čubčí..."

"Nehovor mi, že si sa chystal priblížiť k Hermione." Zazerala na neho s rukami vbok.

Nevrlo riekol, "budiž, nepriblížim sa."

"Nech plánuješ čokoľvek," vyprskla a rýchlo dodala, "pretože ja viem, že niečo plánuješ, takže tu nestoj a nepredstieraj, že nie... nechaj ju na pokoji, Draco. Už toho zažila naozaj veľa."

"Ach, naozaj," uškrnul sa Draco, "prečo ma teraz nepresvedčíš, aký bol život ku Grangerovej nespravodlivý, Parkinsonová?"

"Nie je to môj príbeh, aby som ho rozprávala a ani ja dokonca neviem všetko," bola jej rozhorčená odpoveď.

"Nuž teda, my sa očividne potrebujeme porozprávať o tom, čo vlastne vieš."

"Nie je sa o čom rozprávať, Draco," Pansy sa pozrela inam.

Uškrnul sa. Keď Pansy klamala, nedokázala sa mu pozerať do očí. Dokonalé. "Dovoľujem si nesúhlasiť," naliehal.

"Prečo ťa to zaujíma?"

"Nezaujíma."

"Potom sa od nej stiahni."

"Odkedy si skončila s prácou v časopise a prijala si miesto osobného strážcu Hermiony Grangerovej?"

Pansy zazerala. "Možno nie som taká sebecká, ako si myslíš, Draco. Možno mám srdce a odmietam dívať sa, ako opovrhujú niekým tak..."

Premýšľal o tom celú sekundu, kým to označkoval jasným "nesúhlasím". Pansy bola naozaj sebecká žena a nebránila by len tak niekoho. Nie, musel tam byť nejaký dôvod. Pomaly zdvihol jej bradu, aby sa stretla s jeho pohľadom. Vzdorná modrá zazerala späť. "Znie to, ako keby si mi niečo nepovedala, Pansy."

Odrazila jeho ruku a prešla do obrany, "ach, nechoď na mňa s týmto, ty manipulatívny bastard. Nechaj ju na pokoji! Myslím to vážne. Nie je to niečo, do čoho by si sa ty chcel zapliesť."

"Nechaj to rozhodnutie na mňa."

"Draco," Pansy skoro prosila. "Myslím to vážne. Nechaj ju na pokoji."

A premiestnila ich späť do reštaurácie, kde predstieral, že si znova sadol, kým sa ona ospravedlňovala z obeda s výhovorkou nejakých nevyhnuteľných obchodov, ktorých sa musí zúčastniť. Po tom, čo jeho smerom poslala ďalší výhražný pohľad, odišla. Draco nezobral na vedomie nič, čo jeho najlepšia priateľka povedala a priblížil sa ku Grangerovej stolu.

Na chvíľu sledoval, ako bola sústredená na niečo, čo vyzeralo ako roztrhaná fotografia v knihe, ktorú čítala a odložila ju s povzdychom na stôl.

Jej meno vyšlo z jeho úst vo veľmi ľahostajnom a úlisnom tóne, hlbokom a aristokratickom, "Grangerová."

Draco skoro čakal, že sa jej telo vyplaší pri začutí jeho hlasu... ale nestalo sa tak. Keby toto bola obyčajná čarodejnica, Draco by sa cítil trochu urazene, že jeho hlas s ňou vôbec nič neurobil, ale ona nebola obyčajná, ani nikdy nebude. Hermiona Grangerová bola nad tými zlomyseľnými, chichotajúcimi sa čarodejnicami, s ktorými sa zvykol rozprávať a nebolelo ho priznať to, bola to iba pravda.

Hnedé oči sa pomaly stretli s jeho. Skoro sa strhol a odvrátil pred tou dôverne známou prázdnotou v nich, ale neodvrátil.

"Chcel si niečo, Malfoy?" Zatiahla, následne zažmurkala, zmätená.

Draco sa prebral z myšlienok na svojho otca, "M..."

Rýchlo ho prerušila mdlým mávnutím ruky, "...ak si tu, aby si sa mi vysmial do tváre, že som padla na zadok pred celou reštauráciou, ušetri si dych. Už sa aj tak sa cítim úboho, ako sa cítim a nepotrebujem, aby si do mňa kopol, keď som na zemi. Už to všetci robia veľmi dobre."

Klamal by, keby nebol ohromený tým mdlým ostrím a drsným chladom v jej hlase, tým ako jej poklesli plecia, kým rozprávala, alebo ako ľahko sama seba urážala, ale vôbec to nedal najavo. Draco nikdy nepovažoval Hermionu za typ, čo si nadáva sám sebe alebo usporiadava ľutujúce večierky. Bola silná, viac než to, alebo aspoň to bolo tak, ako si ju vždy pamätal. Niekedy bola taká silná, že skoro zabúdal, že je človek, bola skôr akýsi superhrdina.

Teraz bolo jasné, že je len obyčajný smrteľník.

Prešlo medzi nimi pár okamihov, ale nakoniec našiel svoj hlas. "Prepáč mi?"

"Počul si ma, Malfoy," bola jej bezvýrazná odpoveď. "Zmizni odtiaľto, aby som mohla v pokoji sedieť."

Znova mlčanie. Grangerová hľadela dopredu, oči prázdne a držanie tela ochabnuté. A Draco hľadel na ňu, vpíjal sa do jej vzhľadu ešte raz. Ďalšie slová vyšli z jeho úst skôr než ich jeho svedomie mohlo zastaviť, "vyzeráš, ako keby si prešla skrz vojnové územie."

Trpko odpovedala, "nie pre všetkých vojna skončila."

Draco nevedel, kým do pekla bola, ale táto žena, čo si ho prezerala s tými prázdnymi hnedými očami, nebola Hermiona Grangerová, to bola sakra isté. Tá skutočná Hermiona Grangerová bola povýšená, vznešená, panovačná, skoro neznesiteľná vševedka. Tá žena, čo sedela tu, bola skoro príliš žalostná na slová. Tá skutočná Hermiona Grangerová by ho bola prekliala na mieste, keby bola mala tušenia, čo mal za lubom. Táto žena pred ním sa nezdala, že ju niečo zaujíma a nechala svoje oči zablúdiť znova do vnútra jej olemovanej kabelky. Tá skutočná Hermiona Grangerová ho nekonečne rozčuľovala, ale k žene pred ním cítil niečo blízke k ľútosti. A kým ho to nekonečne rozrušovalo, to, čo ho hnusilo najviac zo všetkého, bol ten mučivý fakt, že niekto alebo niečo zlomilo ducha Hermiony Grangerovej na nespoznanie.

"Smiem sa k tebe pripojiť?" Nebol si istý, prečo sa to spýtal; nechcel byť videný sedieť s touto žalostne vychudnutou mýlkou ženy, ktorá sa prehrabávala svojou kabelkou, ako keby na tom záležal jej život. Nebola veľmi veľká a vyzerala byť prázdna. A olemovaná.

Hermiona stuhla nad jeho požiadavkou, krátko si ho prezerala opovržlivo než ten pohľad vybledol k pohľadu, ktorý bol niečím medzi zmätkom a nedôverou. Jej ľavé obočie sa zdvihlo len na sekundu skôr, než ukázala na prázdnu stoličku. "Je to slobodná krajina," bolo jej jediným vysvetlením než vytiahla veľkú peňaženku na mince, ktorá skoro prekypovala peniazmi a zaplatila za svoje jedlo.

Draco sedel na tej stoličke, potichu a zvedavo sledoval, ako spočítala presné množstvo galeónov, siklov a knutov, roztriedila ich a urobila z mincí kôpky. Urobila tri samostatné kôpky s dvoma galeónmi, troma siklami a štyrmi knutmi skôr, než dala peniaze nabok a pridala šesť galeónov, priveľmi veľkorysé prepitné. Dokonca ho ani nepoctila ľahostajným pohľadom, keď chladne povedala, "je veľmi netypické, aby Malfoy sedel potichu, aký máš presne zámer? Pochybujem, že ťa sem poslala Pansy."

Samozrejme, že si všimol, že nazvala Pansy jej krstným menom a ten fakt samotný podporil jeho zvedavosť. "Máš pravdu... zdala sa byť neústupná v tom, aby som ťa nechal na pokoji."

Jej obočie sa na chvíľu zdvihlo, ale rýchlo sa jej tvár vrátila do svojho predchádzajúceho stavu. "A dovoľ mi hádať, zvedavosť všetko prevalcovala."

"Ach, ale ty nemáš celkom pravdu vo svojich predpokladoch."

Pomaly sa jedno obočie nadvihlo, "ach, nemám?"

"Nie, moja matka chcela, aby som ťa pozval k nášmu stolu na dezert," bola prvá vec, čo dokázal vymyslieť a akosi to bola pravda.

Na tom sa chmúrne hnedé oči Hermiony pomaly zdvihli, aby sa stretli s jeho, obočie prehnuté... "Teraz vážne?" Zatiahla, bubnujúc nechtami rytmicky po stole, "A poslala ťa sem, aby si ma presvedčil?" Čím viac hovorila, tým viac Draco videl tú skutočnú Hermionu Grangerovú presvitať cez ten deprimovaný výhľad pred ním. "Mala by väčšie šťastie, keby sem poslala Voldemorta, aby ma ukecal."

"Alebo Pottera," navnadil, len aby analyzoval jej reakciu.

Bolo to niečo, čo robil po celý čas, keď vypočúval kriminálnikov a určoval, či klamú alebo hovoria pravdu. Draco pozorne sledoval celú zmenu jej správania v celej škále emócii premývaných jej črtami. Vyzeralo to, ako keby zvádzala vnútorný boj: vojnu emócií. Prešla od vyzerania roztrasene, k zranenej, k utrápenej, k rozčúlenej. Všimol si zmeny v jej dýchaní, tie zmeny v jej rytmickom ťapkaní, a tie zmeny v držaní tela. Na sekundu si pomyslel, že na neho Grangerová vyletí, ale ona ani to neurobila.

Na miesto toho prehovorila so šokujúcim množstvo vášne a sily: "Ty nevieš nič."

Vystrelil nazad so všetkým, čo poznal, "viem, že si zmizla skoro pred piatimi rokmi, presťahovala sa do Talianska, kde si prijala prácu ako kliatborušiteľ pre taliansku banku, tvoji priatelia z detstva ťa nenávidia a niečo sa stalo medzi tebou a Pansy... niečo, vďaka čomu je ti oddaná a chráni ťa - niečo, kvôli čomu má predo mnou tajomstvá."

"Nuž, gratulujem, detektív Colombo," uškrnula sa posmešne.

Ignoroval ju, mierne zaujatý tou masívnou obranou, ktorú na neho namierila. Grangerová chcela, aby odišiel, to bolo jasné. Ale on sa odmietal podvoliť, nie jej.

Podivne si ju Draco doberal, pretože hlboko vo vnútri si užíval dostať sa jej pod kožu. "Som zvedavý, čo vytiahlo tú levicu z jej brlohu."

Pohľad, ktorý po ňom strelila, by mohol ukončiť vojny. "Vypadni, Malfoy."

Len trochu sa predklonil, "Ako si uviedla predtým, toto je slobodná krajina. Môžem si sedieť, kde chcem."

"Potom pôjdem ja," zbalila si veci a chcela sa zdvihnúť rýchlo zo stoličky.

Draco použil svoje stíhačské reflexy, aby vytiahol ruku a schmatol jej skôr, než sa mohla celkom postaviť. "Nespôsob ďalšiu scénu, Grangerová. Priznávam, som nimi unavený," Jeho hlas bol hladký, ale obsahoval silu a chlad, ktorý spôsobil, že sa jej oči spojili s jeho. Dracove ďalšie slová boli pomalé, ako keby sa veľmi nudil s týmto rozhovorom. "Tak veľmi ako ty budeš milovať byť v novinách vďaka tvojím idiotským ex-priateľom, ja nemám žiadnu túžbu vidieť sa vo večernom Prorokovi."

"Potom ma pusti," zazrela na neho Grangerová, zúrivo.

Samozrejme,  nesplnil tej čarodejnici jej prianie, ale jeho zovretie zjemnelo, nevedomky, samozrejme. "Ale musíme toho tak veľa prebrať."

Nakoniec si od neho vykrútila ruku, ale neodišla okamžite. "Nedokážem prísť na dve veci, ktoré mám preberať s tebou."

Dokonalý malfoyovský výraz sa rozprestrel jeho bledou tvárou, "poďme sa porozprávať o tom, kto alebo čo ťa prinútilo utiecť do Talianska."

Grangerová sa strhla takým spôsobom, že Draco vedel, že ďalšie slová, ktoré vyjdú z jej úst, budú lož. "Si šialený, Malfoy," prevrátila oči a jej hlas sa jej skutočne triasol. "Neviem, o čom hovoríš."

Tá vznešená chrabromilčanka bola lepším klamárom, než kedy čakal alebo si pamätal; musela si svoje schopnosti za posledných päť rokov zdokonaliť. Snažila sa tváriť sa pokojne a nerozrušene, a keby nebol taký dobrý vo svojej práci alebo čítaní ľudí, bol by mu úplne ušiel ten výraz paniky, ktorý sa jej zatrepotal tvárou.

Bol rýchly a kratučký, ale veľavravný. V duchu sa poťapkal po chrbte za skvele odvedenú prácu. Ten výraz na jej tvári mu povedal, že rozhodne zasiahol veľmi bolestivú strunu. V duchu to pridal na ten rastúci zoznam vecí, ktoré vedel. Jej odchod do Talianska bol unáhleným rozhodnutím... a teraz musel zistiť „kto“ alebo „čo“ ju prinútilo utiecť. Draco mal podozrievavý pocit, že cesta k pravde Hermiony Grangerovej bude tou hrboľatou jazdou.

Ako stvorená pre dokonalé rozptýlenie.

*** koniec kapitoly ***