Preklady fanfiction Harryho Pottera

Nesprávne zahrané  

Draco sa zobudil pol hodiny predtým, než mu mal zazvoniť budík. Namiesto toho, aby znovu zaspal ako väčšina tínedžerov, vstal z postele. Luskol prstami a okamžite sa vedľa neho objavil domáci škriatok, ktorý mu podal šálku pariacej horúcej čokolády.

S hrnčekom v rukách prešiel na svoj balkón, z ktorého mal výhľad na Zakázaný les. Takmer nepríjemne chladný vzduch ho pošteklil na hrudi, čo mu spôsobilo zvláštny, no vôbec nie nepríjemný pocit zimomriavok. S potešením sa zachvel, odpíjal z kakaa a sledoval tmavý les, ktorý sa práve začal zahaľovať do jemného svetla úsvitu. Posadil sa na kamenný parapet a pozoroval východ slnka.

Povzdychol si. Miloval takéto chvíle – tieto vzácne, pokojné momenty, keď mohol byť sám. Nemyslel na svoje premeny, netrápil sa nad blížiacim sa zápasom, nebál sa toho, čo mu tento rok prinesie, ani toho, čo čaká zvyšok ľudstva. V tej chvíli existovalo len slnko a vietor, zem pod ním a obloha nad ním. V tej chvíli Draco jednoducho bol.

Nahnevaný bzukot jeho budíka rozbil túto idylu. 'Asi by som sa mal pripraviť.' S ďalším povzdychom naposledy pozrel na pokojný výjav pred sebou a vrátil sa do izby. Pripravil sa v tichosti a o pol hodiny neskôr zišiel do spoločenskej miestnosti.

Draco jedol pomaly – bohaté raňajky plné bielkovín, vajíčka a klobásu – a pritom upieral pohľad na pohasínajúce uhlíky v kozube. Nevšimol si Hermionu, ktorá sa k nemu priblížila, a strhol sa, keď prehovorila.

„Si nervózny?“

Draco sa jej pevne pozrel do očí. „Nie kvôli zápasu, nie.“

Vstal. Bez ďalšieho slova opustil miestnosť, pričom za sebou nechal Hermionu s nechápavým výrazom na tvári.

****

'To bola veľmi zvláštna odpoveď...' pomyslela si Hermiona, ešte stále stuhnuto stojac na mieste. 'Nie je nervózny kvôli zápasu… tak kvôli čomu do pekla je nervózny? '

Keď škriatok odčaroval Dracove nedojedené raňajky, lusknutím prstov si privolala svoje vlastné. Staré hodiny odbili ďalšiu hodinu a Hermiona si potichu zahrešila. 'Do čerta, začína to o hodinu. Mala by som si pohnúť, ak chcem dobré miesto.'

„Buď dobrý, Krivolab,“ povedala, keď si zo stojana zobrala svoj červeno-zlatý šál a ovinula si ho okolo krku. Počas prechádzania dverami ho ešte viac utiahla, keď sa na ňu oprel chladný októbrový vietor.

Rýchlym tempom dorazila na ihrisko takmer v rekordnom čase a šprintom vybehla po schodoch. Keď si konečne našla prázdne miesto v najvyššom rade, chvíľu sa venovala chrabromilčanom okolo seba. Uvidela Deana, ktorý vytiahol tradičný chrabromilský transparent a sedel vedľa Lavender a Parvati. O niekoľko radov nižšie sedeli Neville a Luna, ktorá mala na hlave svoj smiešny leví klobúk – stal sa neoddeliteľnou súčasťou všetkých zápasov Chrabromilu. Hermiona sa usmiala, keď videla všetky tie známe tváre svojich priateľov.

Chýbala jej však jedna usmievavá tvár – Harryho. A tvár, na ktorú bola nahnevaná, patrila Ronovi.

'Prečo mi dočerta nepovedal, že sa dnes hrá?' pomyslela si Hermiona, uprene hľadiac na ihrisko. 'Nedáva to zmysel. Jediný dôvod, prečo by mi to nepovedal, je, že nechcel, aby som prišla. A nechcel by, aby som prišla, kvôli...'

Jej pozornosť upútalo dianie na ihrisku: kapitáni metlobalových tímov si podávali ruky – ak sa dalo ten zovretý stisk vôbec nazvať podaním ruky. '...Malfoyovi.'

Nepriateľstvo medzi oboma chlapcami bolo neprehliadnuteľné, dokonca aj z takejto diaľky. Hermiona náhle pocítila zvláštnu úzkosť. Bála sa najhoršieho, no nevedela, o koho sa obáva viac. Rona mala rada z celého srdca – bol jej drahým priateľom. Ale Draco... Draco si v posledných týždňoch prešiel toľkým utrpením. Hermiona cítila až rúhavé pochopenie a súcit.

Prebehla ňou nervozita, keď sa tímy pustili do rozcvičky. Obe strany lietali agresívne, nemilosrdne. Videla, ako Draco kričí na svoj tím a Ron zas na svoj – s rovnakým odhodlaním. Bude to tvrdý zápas... veľmi tvrdý zápas.

Keď si niekto sadol vedľa nej, zrazu pocítila teplo na ľavej strane tela. V tej chvíli nemala chuť na spoločnosť, a tak ho ignorovala, až kým neprehovoril:

„Rád ťa znova vidím, Hermiona.“

Otočila sa na známy hlas a stretla sa s myšacími hnedými očami Channinga Ormana.

„Channing!“ Ani sa nesnažila skryť prekvapenie. „Čo tu robíš?“

„Chcel som ťa znova vidieť. A Rona,“ dodal po chvíli. „Počul som, že je skvelý strážca.“

„Má svoje dni,“ odpovedala opatrne.

„Ako my všetci.“

Vzduch medzi nimi zahustilo nepríjemné ticho.

„Kedy to začína?“ spýtal sa nakoniec v zúfalej snahe udržať konverzáciu.

„O necelých päť minút,“ odvetila, pozrúc sa na hodinky.

„Aha.“

Opäť ticho.

„Takže... už si skúsila to, čo som ti navrhol?“

„Nie,“ odpovedala Hermiona. „Ešte nie.“

Striasla sa pod chladným vetrom. Channing si to musel všimnúť, pretože z vnútra habitov vytiahol termosku.

„Tu,“ podal jej ju. „To ťa zahreje.“

Zdvihla obočie nad hrnčekom a skúmavo si ho prezrela. Jeho oči boli široké a ústa mu zdobil príjemný úsmev. Odzbrojená nevinnosťou jeho výrazu sa usmiala a prijala ponúkané kakao.

Pokračoval v rozhovore s ňou.
„Máš v úmysle použiť skratku na získanie informácií od Malfoya?“

Priamosť otázky ju zaskočila, ale našťastie bola Hermiona rýchla mysliteľka. Chcela povedať áno a už sa na to chystala, keď jej z úst nečakane vyšlo: „Nie.“

„Hm, to je potom škoda. Budem musieť Moodymu oznámiť, že tvoja misia zlyhala.“

„Čože?“ Hermiona naňho vyvalila oči, šokovaná dôsledkami.

„Obávam sa, že áno,“ povzdychol si teatrálne. „No nič. Možno, ak budeš mať šťastie, dostaneš ďalšiu šancu.“

Hermiona, vydesená pri pomyslení, že jej úloha v tomto všetkom čoskoro skončí, horúčkovito hľadala niečo, čo by ju v tom udržalo. Opatrná formulácia jej slov mohla zamaskovať jej zúfalstvo. „Budem sa naďalej snažiť získať viac informácií a k tvojim… taktikám sa uchýlim až v krajnom prípade. Dovtedy by som mohla zvládnuť inú úlohu.“

Štadiónom sa v tom momente rozľahol hlas madam Hoochovej.

„O tom sa porozprávame po zápase,“ povedal Channing, pričom svoj pohľad sa upieral na ihrisko. Hermiona pretočila očami nad jeho nadšením pre šport, no upriamila svoj pohľad na pole tiež. Lopty boli vypustené – zlatonka vyrazila do diaľky, dorážačky sa hnali vzduchom obrovskou rýchlosťou. Prehadzovačka vyletela nahor a píšťalka zapískala. Zápas sa začal.

Hermiona bola plná napätia. Výskala od radosti zakaždým, keď Ron predviedol výborný zákrok, a kričala ako blázon, keď Chrabromil strelil prvé dva góly. Keď skórovali znova, Hermiona vedela, že by bolo nerozumné sa uvoľniť. Slizolin lietal pod úrovňou svojho tréningového výkonu. Bolo by hlúpe – pre kohokoľvek! – predpokladať, že toto bude mierna hra.

Ako by zareagovali na jej úvahu, Draco dal svojmu tímu signál. Slizolinčania vyrazili vpred. Aj Hermiona, ktorá bola v metlobale a lietaní na metle úplný nováčik, videla, že Chrabromil je prekonaný. Dodatočné tréningy, aj za cenu zameškaného cvičenia na animágov, sa im očividne vyplatili, pretože Slizolin rýchlo strelil štyri góly. Chrabromil odpovedal ďalším gólom a skóre sa vyrovnalo na štyridsať bodov.

Zápas sa stával čoraz súťaživejším. Dorážačky boli mierené zákerne na hlavy hráčov, ktorí nemilosrdne narážali do tribún. Hermiona vykríkla, keď Ron dostal dorážačkou priamo do brucha a rútil sa k zemi. Zvyšok tímu umožnil súperovi streliť len jeden gól a Ron, zázrakom, stál na nohách už o pár chvíľ.

Hermiona si v duchu vydýchla, že Draco mal pomerne pokojný zápas. Vznášal sa nad chaosom, pátrajúc po malom zlatom lesku, ktorý mohol rozhodnúť zápas v prospech jeho tímu. Len zopár zatúlaných dorážačiek letelo jeho smerom, no všetky bez námahy a ladne vykľučkoval. Keď prehľadával štadión, Hermiona si prvýkrát uvedomila, aký prirodzený talent má. Bola tak zaslepená jeho bežnou aroganciou, že si nikdy nevšimla, že skutočne niečo dokáže.

Zrazu Draco vyštartoval. Vystrelil k chrabromilským bránkam, zelený plášť za ním divoko vial vo vetre. Pustil sa metly a načiahol sa, jeho prsty sa napínali po trofeji, ktorú videl len on. Koncentrácia v jeho tvári bola taká intenzívna, taká surová… Bolo vzrušujúce vidieť ho takto zapáleného. Hermiona zadržala dych – bol na dosah. Jeho prsty sa takmer dotkli takmer neviditeľných krídel, keď…

PRÁSK!

Ron sa prirútil z výšky a vrazil do Draca s dostatočnou silou, aby ho zrazil z metly. Draco preletel cez ihrisko a tvrdo dopadol na zem, dvakrát sa odrazil, kým sa zastavil vedľa svojej metly. Napriek sebe samej si Hermiona zakryla ústa rukami, pričom sa jej dych zasekol v hrdle od obáv. No pád zrejme nebol ani zďaleka taký zlý, ako vyzeral, pretože Draco sa po pár sekundách postavil a znovu vzlietol. Zlatonka unikla. Chrabromil dostal trestné strieľanie za Ronovu nečistú hru a Slizolin premenil gól. Skóre bolo teraz šesťdesiat k štyridsiatim pre Slizolin.

Čas letel. Väčšina divákov si neuvedomovala, že v chladnom vetre stoja už viac než štyri hodiny – ich vzrušenie ich ochránilo pred mrazom. Hermiona však vedela, ako dlho tam sú. A vedela aj to, že hráči to začínajú pociťovať. Tempo hry sa spomalilo a hráči začali robiť hlúpe chyby, pričom skóre na oboch stranách rástlo rovnomerne. Bez pochýb, zápas mal rozhodnúť stíhač.

Diváci to pochopili. Všetka pozornosť sa upierala na Draca a Ginny, ktorá bola v Harryho neprítomnosti povýšená na stíhačku. Hermiona videla, ako sa Draco opäť vrhol dole, prudko sa rútiac k zemi. Ginny sa za ním vydala, jej pád rovnako strmý. Draco neustúpil. Ani Ginny. Približovali sa k zemi rýchlo… príliš rýchlo. V poslednej sekunde, práve keď to vyzeralo, že sa zrazia s neľútostnou zemou, Draco strhol metlu nahor, chvostom takmer kĺzal po dokonale upravenom trávniku. Ginny však nestihla zareagovať tak rýchlo a dopadla na trávu s nepríjemným prasknutím, ktoré sa rozľahlo celým štadiónom.

„Fejkoval,“ zašepkala Hermiona nikomu konkrétnemu. Nemusela sa však unúvať – dav to už očividne pochopil. Z ich úst sa ozvali výkriky hnevu, keď sa Ron vrhol dole, aby pomohol svojej mladšej sestre. So zmäteným tímom Chrabromilu a slizolinčanmi ponechanými na ihrisku nebolo prekvapením, že Draco chytil zlatonku. Pristál s triumfálnym gestom. Jeho tím takisto pristál, no blahoželali si len medzi sebou a rýchlo sa odobrali do šatní. To nechalo Draca samého a nechráneného na ihrisku, zvierajúceho drobnú zlatú loptičku, ktorá jeho tímu priniesla víťazstvo.

Videla, ako Ron zdvihol Ginny a zbadal Malfoya na druhej strane ihriska. Takmer inštinktívne vedela, čo sa chystá urobiť. Nahlas zakliala.

„Čo je?“ spýtal sa Channing, ale bolo neskoro na odpoveď. Hermiona už bežala dole schodmi, zúfalo sa predierajúc cez sklamaných chrabromilčanov, ktorí jej nadávali za nezdvorilosť. Hermionu však nezaujímalo, čo si o nej myslia jej spolužiaci. Dúfala len, že nepríde neskoro.

Bohužiaľ, prišla. Ron dorazil k Dracovi a obaja chlapci sa už pustili do prudkého fyzického súboja. Keby situácia nebola taká vážna, pôsobilo by to komicky. Stáli oproti sebe, obkolesení oboma tímami a hustým kruhom rozčúlených študentov. Profesori sa snažili predrať davom, ale ten bol príliš natlačený. Neostávalo im nič iné, než bezmocne sledovať boj.

Obaja stáli s pevne zovretými päsťami. Hermiona sa s námahou tlačila dopredu a zachytávala len útržky toho, čo sa dialo. Ich ústa sa pohybovali, vymieňali si urážky. Dracova tvár sa skrivila do drzého úškrnu. Ron zreval od zlosti a vrhol sa na Malfoya, ktorý sa uhol jeho úderu a vrazil mu päsťou do zátylku. Ron sa otočil a udrel Draca priamo do tváre. Neočakávaný úder ho poslal vzad, až narazil do davu, ktorý ho nemilosrdne postrčil späť dopredu.

Ron sa vyhol ďalšej Dracovej rane, ktorá by mu sadla priamo na líce, a využil príležitosť – znovu ho udrel do tváre. Krv vystrekla do vzduchu v lesklom červenom oblúku proti popoludňajšiemu slnku. Hermiona sa predrala cez okraj kruhu. Ron vykročil k Dracovi s vycerenými zubami a šialeným leskom v inak pokojne modrých očiach. Hermiona využila okamih a rýchlo sa postavila medzi nich.

„Nie, Ron! Prestaň!“ povedala pevne. Len na chvíľu sa otočila k Dracovi, ktorý sa ani len nesnažil zastaviť krv, čo mu tiekla z nosa. Tmavé karmínové pramienky mu stekali po bledej tvári, vtekali do úst a on ich bezstarostne vypľúval na zem. Napokon sa jej podarilo zachytiť jeho pohľad – zúrivo na ňu zazeral. Neobťažovala sa venovať mu rovnaký výraz a otočila sa späť k Ronovi.

„Ustúp, Hermiona.“ Pokrútila hlavou a ani sa nepohla. Teraz sa k nej Ron priblížil, snažiac sa ju zastrašiť svojou výškou. Zhlboka sa nadýchla. Hoci ju to bolelo, nesmela dovoliť, aby to na ňu platilo. „Uhni,“ prikázal. „Videla si, čo urobil Ginny.“

„To neurobil on, to urobil zápas, Ronald. Vieš, že to bol úplne regulárny manéver. Nemôže za to!“ vyhŕkla.

Ronovi poklesla sánka. „Ty ho brániš?“ spýtal sa rozhorčene. „Ty ho vážne brániš? Hermiona, dopekla?!“

Uvedomujúc si svoju chybu, Hermiona sa pokúsila prejsť do obrany, no bolo neskoro. Ron pokračoval, robil jej scénu pred takmer celou školou.

„Po všetkom, čo urobil Harrymu, mne, tebe, a ty sa teraz zastávaš jeho? Ako nám to môžeš urobiť?“

„Nie,“ zaprosila. „Nie, to nie je pravda, Ron, ty vieš, že-”

„Si zradkyňa,“ prerušil ju. „Zradkyňa!“ Ukázal na ňu prstom obviňujúcim gestom a jej oči sa naplnili horúcimi slzami. Bolo to teatrálne, ale účinné.

„Ron, vieš, že to nie je pravda,“ povedala chvejúcim sa hlasom. O krok ustúpila, vydesená z jeho obvinenia a všetkého, čo znamenalo. „Milujem teba aj Harryho. Nikdy by som…“

„Klamárka,“ zasyčal.

V tej chvíli už bola takmer hysterická. „Ron, nie! Ja by som… nemohla… on…“

Profesori sa konečne predrali davom a priniesli so sebou aspoň náznak poriadku. „Pán Weasley!“ zvolala McGonagallová. „Okamžite do mojej kancelárie! Slečna Grangerová, odprevadíte pána Malfoya na ošetrovňu. Ostatní do svojich klubovní! Nie je tu už na čo pozerať. No tak, pohyb!“

Študenti sa neochotne začali rozchádzať. Ron venoval Hermione ešte jeden pohŕdavý pohľad, než ho McGonagallová odtiahla za ruku. Hermiona ho sledovala, ako odchádza, a potom sa otočila k zvyšku davu. K jej veľkému prekvapeniu na ňu väčšina hľadela podobne ako Ron. Niektorí s pohŕdaním, iní s prekvapením, ale najviac si všímala tých, ktorých pohľad vyjadroval sklamanie.

Posledná odišla Ginny. Zamračila sa na Hermionu a pri prechode do nej s ohromnou silou vrazila plecom.

Niečo v Hermione sa zlomilo. Pozrela sa hore na žiarivé popoludňajšie slnko nad prázdnym ihriskom a snažila sa byť silná – neplakať, neurobiť zo seba ešte väčšieho blázna. No jej slzy sa nedali zastaviť. Sklonila hlavu, jej kučeravé hnedé vlasy jej padli do tváre a skryli jej hanbu pred svetom.

Nečakane sa jej na pleci ocitla ruka. Trhla sebou pri dotyku a jej prekvapenie ešte vzrástlo, keď počula hlas, ktorý k tej ruke patril.

„Poď,“ povedal Draco hlasom, ktorý znel ako vzdialené hrmenie. „Musím ísť na ošetrovňu.“

Hermiona sa zhlboka nadýchla a zdvihla tvár k oblohe. Chcela zakričať, no namiesto toho svoje slzy umlčala. Hrdo zdvihla bradu a pozrela na Malfoya, ktorému krv stále voľne stekala po tvári. A tak sa znovu, už príliš známo, vydali spoločne hradom smerom k ošetrovni.