Preklady fanfiction Harryho Pottera

Poznámka prekladateľky 2: Salazar spomína na rodinu, Sirius spomína na rodinu, takže trochu smutné. 

Salazar nemôže spať. Je to bežný jav, ktorý kedysi považoval za prekliatie staroby. Už sú to stáročia, čo mal ženu, ktorá zostarla po jeho boku, ale v tých časoch ešte spánok prichádzal ľahko.

Teraz, keď trávi čas s Minervou, ktorá, zdá sa, nemá so spánkom vôbec žiadne problémy, okrem nocí, keď počasie prináša bolesť do kĺbov, ktoré práve začínajú bolieť, prehodnocuje toto svoje dlhoročné presvedčenie. Nie je to telo, ktoré mu nedáva spať, zamrznuté ako vo veku sedemdesiattri rokov. Je to myseľ, a to všetko, čo mu zahlcuje myšlienky.

To, a ešte k tomu mágia. Zabudol na ten pocit kráľovstva, ktorý sa spája s titulom vojnového mága, veď keď ho nosil naposledy, titul sa tak nenazýval. Ten pocit zeme a krajiny ho sprevádzal vždy, vrodený magický inštinkt od narodenia, ale tí ľudia - bohovia, je ich toľko. Ak sa pokúsi uvažovať o nich všetkých naraz, sú nespočítateľní, čo mu ostro pripomína, že si na plecia naložil ďalšiu ťažkú zodpovednosť. Je ľahšie uvažovať o mágii titulu viazaného na Inverness a A' Ghàidhealtachd 1) s jeho iba dvestotisíc ľuďmi.

Ako by sa teraz Findláech smial, keby videl svoje kráľovstvo pod Salazarovou starostlivosťou. Starý najvyšší kráľ Severu by povedal, že si to zaslúži, a Salazar by nemohol nesúhlasiť.

Pohladí Minervu po holom ramene v spánku, potom jej stiahne z ramena dlhý čierny vrkoč a pobozká jeho postriebrený koniec. Sľúbil jej, že nebude ľutovať... ale ľutuje.

Strata Orellany bola náhla a nečakaná, vyrezala mu diery v srdci, o ktorých nečakal, že sa zacelia. Marion pomohla, aby sa z týchto rán stali len jazvy, pretože svojho prvého a najlepšieho priateľa nikdy nevymaže zo svojho srdca. Potom sa bezmocne prizeral, ako Marion podľahla zúfalstvu po tom, čo prišli o dve z ich detí. Nedala životu Zurimu, ale milovala ho rovnako.

Jeho manželstvo s Katarin v Gipuzkoa bolo bezdetné, hoci obaja dúfali v opak. Podobne ako drahá Helga, aj ona bola stratená pre rakovinu, ktorá by sa dala poraziť, len aby sa opäť vynorila ako nezastaviteľný príliv. Salazar potom odišiel do Atén, nedokázal zniesť západnú Európu.

S Isménou sa zoznámil, keď bola ešte dieťa, mal to potešenie sledovať, ako dorastá do dospelosti, a na romantiku nemyslel. Isména však rozhodne bola bytosť podľa jeho srdca a podľa toho aj intrigovala, pričom svoje zámery oznámila tým, že sa vkradla do jeho domu a vyzliekla sa priamo pred jeho šokovanými očami. Nebol natoľko hlúpy, aby odmietol pozvanie alebo lásku, ktorú mu ponúkla, hoci jej rodina zúfalo nariekala nad jej sobášom s takým starým mužom, ktorý „nebude žiť dosť dlho, aby videl, ako ich deti vyrastajú“.

Namiesto toho sa Salazar dožil dospelosti svojich a Ismeniných detí a bol svedkom toho, ako sa ich deťom narodili ich vlastné deti. Držal Ismene ruku, keď vo veku sto troch rokov odchádzala z tohto sveta. Bol svedkom smrti svojich detí, keď jeho vnúčatá dospeli, oženili sa a založili si vlastné rodiny. Odišiel, keď sa na to už nemohol ďalej pozerať.

Keď naposledy otvoril svoje srdce tej bolesti, práve sa vrátil do Británie. Salazar stál na drevenom štadióne a spolu s ostatnými tlieskal, keď sa končila jedna zo Shakespearových hier, keď sa ocitol v pohľade ženy afrického pôvodu, ktorej čierne vlasy spletené do vrkoča boli previazané zlatom. Bola to egyptská kúzelníčka, volala sa Isis podľa samotnej bohyne a Salazar plne veril, že si toto meno zaslúži. Žil s ňou v Sherwoode nad Marshom a prežil s ňou celých päťdesiat rokov, kým si Isis v spánku nevyžiadala smrť.

Aj jeho posledné manželstvo bolo bezdetné. Salazar sa nikdy nedokázal rozhodnúť, či mu to zlomilo srdce, alebo sa mu uľavilo.

Salazar ľutuje a nemôže si pomôcť. Bude ľutovať každú chvíľu, ktorú nikdy nebude mať so svojou Levicou, aj keď si váži to, čo je medzi nimi teraz. Môže len plánovať, čo bude - vrátane budúcnosti Vysočiny.

„Príliš sa zamýšľaš nad vecami, ktoré sa nedajú zmeniť,“ zašepká Minerva, hlas má stále drsný od spánku.

Salazar sklopí zrak a zistí, že jej modré oči sa naňho pozerajú. „Je to môj strašný zlozvyk.“ Venuje jej bozk na pery a potom si ľahne, aby si ju pritiahol k sebe. „Vráť sa spať. Ešte je skoro.“

„Taká vhodná zámienka na túlenie sa.“ Minervin jemný smiech mu zavibruje na hrudi a vtrhne do jeho zjazveného, prastarého srdca.

„Áno,“ súhlasí Salazar a usmeje sa. „Asi áno.“

* * * *

Sirius Black v noci splnu nevenuje pozornosť plynutiu času - najmä nie pri tomto splne. Prvýkrát sa vlkodlakovi nepodriaďuje ani naňho nešteká, aby sa uistil, že sa Remus počas premeny správa slušne. Hrajú sa spolu a je to nádherné. Ešte nikdy si v takej miere neužíval hádzanie do diaľky, aportovanie alebo preťahovanie lanom. James bol skvelý kamarát a úžasný manžel, ale jelení animág neaportuje.

Je si vedomý toho, kedy Snape a Salazar odchádzajú z cintorína. Nizar s nimi neodchádza. Zostáva a pripája sa k zábave spôsobom, aký Sirius od tohto staršieho, vzdelaného muža, ktorý kedysi nosil meno Harry James Potter, nikdy nečakal.

Sirius kedysi sníval o tom, že sa bude hrať so svojimi deťmi, Harrym a tými, ktoré mali prísť po ňom. Nikdy, nikdy sa mu to nepodarilo... ale teraz sa mu to podarilo. Beží po mŕtvej zimnej tráve ako pes, jeho syn je s ním, Remus je jednoducho veľký, hravý vlk...

Bože, ale jediné, čo by to zlepšilo, by bolo, keby James, Lily a ich stratené druhé dieťa práve v tej chvíli vyšli zo Zakázaného lesa.

To sa, samozrejme, nestane. Sirius je taký sklamaný, že sa zarazí a zdesene hľadí na stromy. Chcel, aby to tak bolo. Malo to tak byť.

Život nie je kurva fér.

Potom Nizar trafí palicou Siriusovi do hlavy, aby upútal jeho pozornosť. Sirius nesúhlasne zašteká, chytí palicu a odklusá späť k synovi. Má Nizara. Nie je to život, aký chcel v roku 1980, keď sa oženil s Lily a Jamesom, ale teraz si môže užívať to, čo má.

Skôr než sa spamätá, na východe sa rozjasní nočná obloha, keď sa svitanie pokúša preraziť obzor. Remus sa náhle premení v okamihu, keď sa na oblohe objavia prvé slnečné lúče.

„Sakra!“ zajačí Remus a oboma rukami si zovrie slabiny. Animagus dokáže ovládať mágiu, vďaka čomu si udrží odev. Vlkodlaci také šťastie nemajú. „Nevšimol som si, že je svitanie tak blízko!“

Sirius si to všimol. Lenže nechcel nič povedať. Takto je to zábavnejšie.

Nizar Remusovi vôbec nepomáha, leží na zemi a dáva priechod hysterickému smiechu. Sirius sa premení späť na človeka a vyzlečie si plášť. „Mohol by si ho rovno nosiť uviazaný okolo pása, kamarát. Môj habit na tebe môže siahať až po koniec tvojho hrudného koša.“

Remus si povzdychne a vezme si habit spolu so Siriusovou radou, ako ho nosiť. „Poďme si z chatrče priniesť moje šaty a prútik, zatiaľ čo on sa bude chichotať ako blázon.“

Sú bližšie k Škriekajúcej búde, než Sirius čakal, a tak ho napadne, či ich Nizar nenápadne nehnal tým smerom. V okamihu, keď pocíti, že obmedzenie rokfortských protipremiestňovacích ochranných štítov zmizlo, chytí Remusa za ruku a premiestni ich priamo do búdy. Potom vyjde von a nechá Remusa, aby sa obliekol v skromnom súkromí.

Keď sa Remus vráti von a zasunie si prútik do vrecka kabáta, Sirius ho chytí a premiestni ich na miesto, odkiaľ práve prišli. Remus sa naňho zahľadí, keď strčí požičaný habit späť do Siriusových rúk. „Môžeš s tým, prosím ťa, prestať? Dokážem sa premiestňovať sám.“

„Po splne mesiaca nie, to nemôžeš,“ odvrkne Sirius, keď prechádzajú späť na strážený pozemok Rokfortu.

„Áno, ale Sirius - cítim sa dobre.“ Remus zrazu prestane kráčať. „Ach, Bože. Cítim sa dobre, Sirius!“

„Už si to povedal,“ pokúsi sa Sirius povedať, ale to už ho jeho veľmi vysoký a šialený vlkodlačí kamarát zdvihol, aby s ním zatočil. „Hej, dávaj pozor!“

„Cítim sa dobre, ty úplný zasraný hajzlík!“ Remus zakričí. Sirius sa vzdá a odváži sa usmiať.

Nizar na nich čaká, keď les ustúpi otvorenej ploche hradného areálu. Po chichotajúcom sa mužovi, ktorého nechali v tráve, niet ani stopy, iba na jeho habite sa drží zopár zaschnutých kúskov. „Dobré ráno.“

„To je!“ Remus odpovie s úsmevom. „Panebože, to teda je! Môj krstný syn je zasraný génius!“

Nizar skloní hlavu. „Ani nie. Mali by sme vás však oboch dostať do môjho krbu a prejsť cez letax. Je školské ráno a niektorí z našich nadmieru usilovných akademikov sa budia skoro.“

„Nie tak veľa, sakra,“ povie Sirius počas ich krátkej prechádzky späť do hradu. „Včera popoludní som videl drahokamy, ktoré ti domáci škriatkovia pridali do erbu, kým si si ho strčil do vrecka. Geomantia a elixíry.“

Nizar sa naňho zahľadí. „Môžeš na to jednoducho zabudnúť?“

„Nie,“ odpovie Sirius veselo, lebo vie, že Nizar na Siriusovu fotografickú pamäť 2) nezabudol. „Pripúšťam, že domáci škriatkovia vylepšili aj Remusov erb. Netuší, ako sa vyrovnať s myšlienkou, že by mal na sebe nosiť čierny diamant. Je to rozkošné.“

„Choď do prdele, Sirius.“ Remus sa stále usmieva, vyžaruje z neho taká radosť, že Sirius by mal podozrenie na rozveseľujúce kúzla, keby nevedel lepšie. „Nakoniec si na to zvyknem. Snažím sa prinútiť, aby som to považoval za ďalší kúsok pozície, ktorou môžem vládnuť nad takými typmi, ako je Lucius Malfoy.“

„Som zvedavý, či sa mi podarí presvedčiť Narcissu, aby zorganizovala ďalší ples,“ uvažuje Nizar nahlas. „Potom by sme mohli všetkých znovu poriadne predstaviť. Predstavujem si, že škriatkovia pridali čierny diamant aj do rodinných erbov, ktoré nosia Salazar, Severus a Adele.“

Zmienka o Snapeovi je len miernym spomalením. Remus je až priveľmi skurvene šťastný, aby v sebe Sirius zhromaždil akúkoľvek mieru starej nenávisti. „Kedy?“

„Najbližší vhodný čas... možno jarná rovnodennosť? Nie som si istý. Na myšlienku takýchto obmedzených sviatkov som si nikdy veľmi nezvykol.“ Nizar nakloní hlavu. „Bol som adoptovaný na jarnú rovnodennosť. Práve som si na to spomenul. Žiadne iné skutočné podrobnosti však nemám.“

Sirius odmieta, aby mu tie slová ublížili. Nebolo to povedané preto, aby mu spôsobilo bolesť; je to jednoducho udalosť v živote jeho syna. „Podarilo sa ti skrotiť pri tejto príležitosti svoje vlasy?“

„Ach, pochybujem, vzhľadom na to, čo som videl na tých starých fotografiách. Ešte som nebol metamorfmág.“ Nizar varovne zdvihne ruku. Remus a Sirius sa zastavia na mieste, cítiac, ako sa veci zmenili. „Niektorí sú už na nohách. Jednoducho sa premiestnime hore a Dumbledore sa môže dusiť pocitom ranných vibrácií na ochranách.“

„To znie ako neškodná zábava.“ Remus ako prvý natiahne ruku, aby chytil Nizara za rameno. Sirius má akurát dosť času urobiť to isté, kým ich Nizar premiestni nie na chodbu alebo do učebne obrany, ale priamo do svojich komnát.

„Dobré ráno, deti,“ povie Nizar portrétom. Elfric a Galiena sú zvalení k sebe, ešte stále spia, hoci Brice sa zobudil a máva im. Pri pohľade na nich Sirius vždy ostro zacíti ľútosť nad tými, ktorých nikdy nepozná. Portrét nie je človek, hoci aspoň Nizarove deti boli dosť rozumné na to, aby svoje portréty každý rok aktualizovali. Ak je toto najlepší vzťah, aký bude mať so svojimi vnúčatami, berie aj to.

„Musím sa pre tento deň dať do poriadku. Vyhadzujem ťa von.“ Nizar sa usmeje, aby zbavil svoje slová prípadnej štipľavosti. Sirius netuší, ako Nizar stráži svoj letax, ale už prvá štipka letaxového prášku zmenila plamene na zelené. „Pokračuj. Vráť sa do Londýna. Zdriemni si a potom sa túlaj po meste, aby si pocítil mágiu pod nohami, tvoja milosť.“

Sirius prevráti očami. „Jej Veličenstvo ti dalo aj titul, lord Nizar, gróf z Vysočiny.“

Nizar si povzdychne. „Ja viem, a bolo to úplne zbytočné. Vojnový mág už má rovnakú hodnosť ako markíz.“

Remus sa zastaví s jednou nohou už v ohni. „Rovnakú s KÝM?“

„Jednoducho vlez do toho prekliateho letaxu!“ prikáže Sirius a postrčí Remusa, aby ho poslal preč. „Nizar, pokazil si mi vlkolaka.“

„On sa z toho dostane. Ako ja,“ povie Nizar. „Choď domov, Sirius. Prenajmi si byt, alebo urob niečo, aby si upratal ten príšerný zasraný dom.“

„Dobre.“ Sirius sa zdesene zamračí. „Ehm, uvidíme sa neskôr.“

„Uvidíme sa,“ odpovie Nizar.

Niečo na tých dvoch slovách spôsobí, žes sa Siriusovi uľaví. Vstúpi do letaxu a nechá sa odniesť späť do Londýna. Tentoraz má pocit, že sa rozlúčili poriadne. Nič také ako minulé leto, keď sa cítil skôr ako roztrhnutý - a to bolo predtým, ako Harry tridsiateho prvého júla zmizol.

Remus už sedí v kuchyni. „Stále som v poriadku,“ povie skôr, ako sa Sirius stihne spýtať. „Som dosť unavený z toho, že som bol celý deň a celú noc hore, takže sa mi z letaxu zatočila hlava, to je všetko.“

Sirius to Remusovi nemôže mať za zlé. Postaví kanvicu na čaj a v špajzi hľadá čierny sypaný čaj, ktorý ho nakopne do zadku. Nemá náladu podriemkavať. Toto je pivnica na Grimmauldovom námestí dvanásť a Sirius už vie, že nebude musieť chodiť po Londýne, aby cítil mesto pod nohami. Je to zvláštny, prekliaty pocit, ale nie je nepríjemný.

„Myslím, že dôležitejšia otázka znie: ako sa máš ty?“ Remus sa spýta, keď sa Sirius vynorí zo špajze s čajom.

„Mám sa dobre.“ Sirius sa pozrie na schody. „Myslíš, že Tonksová by si dala šálku, alebo máme počkať, kým sem spadne a požiada o ňu?“

Remus sa zo všetkých síl snaží skryť úsmev, ale ako vždy zlyhá. Vôbec sa nevie tváriť ako pokerový hráč, chudák. „Najlepšie bude počkať, kým spadne. Aspoň ju počas aurorského výcviku naučili správne padať. Odpovedz mi na otázku, Sirius.“

Sirius ignoruje Remusa dosť dlho na to, aby dokončil varenie čaju, vypláchol mŕtve pavúky zo šálok a potom nalial každému jeden. Ak chce Remus mlieko a cukor, môže si ich ísť zohnať. Kreacher oboje rád schovával, ten malý bastard, a Sirius ich stále nenašiel. Myslel si, že pach mliečnych výrobkov hnijúcich v džbáne ho navedie, ale zatiaľ bez úspechu.

Toto je stále svetlý bod. Už žiadny Kreacher v Siriusovom dome a nemusel toho domáceho škriatka uškrtiť na smrť, aby sa to stalo. Nizarovo nájdenie tej zmluvy s domácimi škriatkami Siriusovi prekliato uľahčilo život. Odkedy sa Kreacher vrátil na Rokfort, žil na muklovskej donáške, čo Siriusovi tak zlepšilo náladu, že sa pristihol pri tom, ako uvažuje, či sa ho Kreacher nepokúšal otráviť.

Bez Kreacherovho nepríjemného piskotu a vyhrážok môže Sirius zaplatiť čarovnú upratovaciu službu z Brightonu, aby prišla a opravila ten prekliaty dom. Je to druh upratovacej služby, ktorá sa viac stará o Siriusove peniaze namiesto jeho postavenia utečenca, a teraz sa už vôbec nemusí starať o to, že je utečenec. S ich pomocou začína Grimmauldovo námestie dvanásť vyzerať obývateľne, hoci šmuklovia, ktorí vedú upratovaciu službu, neschvaľujú Hrdozobcovu izbu.

Sirius sa pristihne, že uvažuje nad myšlienkou požiadať Narcissu, aby navrhla niekoho schopného, kto by začal prerábať túto zastaranú paródiu na dom. Možno niekto z tých dekoratérov bude vedieť, ako odstrániť nosnú stenu, na ktorej je prilepený portrét jeho prekliatej matky. Potom sa môže zbaviť steny aj jej nechceného portrétu.

Na druhej strane, vraj je majstrom geomantie. Siriusovi nič nebráni v tom, aby sa zbavil tej zasranej steny a jej obrazu, okrem nervov a zúfalej potreby cvičiť na niečom menej kritickom.

Mohol by zmeniť celý dom. Celý.

Možno nie Regulusovu spálňu. Sirius by tú pripomienku teraz rád mal. Zvyšok však - ak je geomanter, prečo nie? Mohol by túto hromadu sračiek premeniť na domov a nie na fádne zasrané väzenie.

Sirius takmer pustí čajovú lyžičku, keď si uvedomí, že už nie je uväznený v tomto dome. Bez ohľadu na to, čo možno Dumbledore zamýšľal, Sirius sa na tomto mieste nemusí skrývať. Už len tá predstava ho núti nenávidieť Grimmauldovo námestie dvanásť o čosi menej. Možno zmena zvyšku umožní Siriusovi vyrovnať sa s pekelným trápením z detstva, keď sa už nebude pozerať na všetky tie pripomienky.

Preboha, veď si vlastne môže najať gazdinú. Ani on, ani Remus nevedia variť, ani od toho závisel ich život, a Tonksovú by vôbec nemali pustiť ku šporáku. Keď sa o to pokúsi, spotrebujú priveľa krému na popáleniny.

Sirius cíti, ako mu šklbú pery, keď si berie lyžicu. Keď si Nizar minulý týždeň zavolal Siriusa a Remusa na Rokfort, aby im povedal o Narcisinej skutočnej vernosti, Sirius potreboval všetku silu vôle, aby sa synovi nevysmial do tváre. Potom im Nizar porozprával, ako dokázal zmeniť jej temné znamenie, čím Siriusov výsmech schladil. Na poslednom stretnutí Rádu druhého januára ich Nizar informoval, že temné znamenie sa nedá zmeniť ani odstrániť bez súhlasu. Ak bol niekto verný Voldemortovi, nemohol dať skutočný súhlas a znamenie by zostalo.

V ten istý deň Remus vzal Siriusa na poschodie a veľmi krvopotne na to poukázal v súvislosti s tým, že Snape nemá temné znamenie, s čím Sirius nakoniec trucovito súhlasil. Potom Remus pripomenul Siriusovi, čoho je schopný nos vlkolaka v dňoch pred splnom... a presne povedal Siriusovi, kto musí byť Nizar.

Od tohto momentu bol večer katastrofou úplne iného druhu.

„Nie je to život, aký som si myslel, že budem mať,“ povedal nakoniec Sirius. „Vlastne, keď som si uvedomil, že sedím vo väzenskej cele v Azkabane, myslel som si, že vôbec nebudem mať život, ale mám. Mám ho.“ Zamyslí sa nad tým, o čom včera večer uvažoval. „Nie je to všetko, čo som kedysi chcel... ale nie je to ani také zlé.“

„A ty si magický vojvoda,“ rozhodne sa Remus podotknúť.

Sirius je dosť milý na to, aby mu nehodil späť ten kúsok o hodnosti markíza. „To bude zahŕňať veľa politiky.“

„Si na to pripravený?“ Remus sa spýta.

Sirius si odfrkne. „Remus, celé moje detstvo bolo plné politiky, ktorá je potrebná na prežitie tejto domácnosti. Títo nafúkaní, namyslení čistokrvní čuráci ma vôbec nedesia.“

Remus sa usmeje. „Pekná aliterácia.“

„Aj ja som na ňu dosť hrdý.“

Sirius o niekoľko minút odprevadí Remusa do postele. Jeho priateľ si zaborí tvár do vankúša a zaspí skôr, ako sa uvoľní. Sirius cez Námesačníka prehodí prikrývku, ktorú pravdepodobne v najbližšej hodine odkopne, a až potom odíde zo spálne a zavrie za sebou dvere.

To isté uvoľnenie k nemu nepríde. Nikdy celkom nestratil zvyk byť celý spln a celý nasledujúci deň hore a snažiť sa predstierať, že sa nechystá spadnúť a chrápať na stôl alebo na tanier vo Veľkej sále alebo na dosku stola počas porady Rádu po rokoch - alebo počas raňajok, keď sa im Lily smiala, najmä ak mali Sirius alebo James vo vlasoch ešte trávu alebo vetvičky.

Stojí pri najväčšom okne na druhom poschodí, ktoré je otočené do ulice, a cíti, ako sa sklo pod jeho rukou zohrieva, keď slnko naberá výšku. Časť jeho nepokoja určite pochádza z vnímania Londýna, keď sa celé mesto prebúdza do nového dňa. Dúfa, že si na to zvykne, inak si už nikdy neprispí.

Úplnky sú najhoršie, pretože vtedy mu všetci najviac chýbajú. Sirius pozoroval spln mesiaca na oblohe z vysokého okna svojej cely v Azkabane s hlavou položenou na labkách. Neodvážil sa ho pozorovať, keď bol človekom, lebo vedel, že dementori by sa mu pokúsili vziať aj to... ale pozerať sa musel. Musel byť svedkom toho vzostupu a pádu zakaždým, keď ho bolo vidieť.

Sirius sa odvrátil od okna a zišiel dolu do salóna, pričom zdvihol škatuľu, ktorá bola usadená na polici. Medzi všetkými ostatnými nezmyslami rodiny Blackovcov je nenápadná, niečo, čo si nikto nikdy nevšimol - no, Moody asi áno, ale Moody je oveľa obozretnejší, než sa tomu starému bastardovi zvyčajne pripisuje.

Remus mu obsah škatule odovzdal po bolestivom skončení Turnaja troch čarodejníkov, hneď potom, čo sa Sirius vrátil do mestského domu, aby sa uistil, že keď Harry v auguste príde, nebude to smrteľná pasca. Myšlienka, že by ju Rád používal ako nezmapovateľné miesto na stretnutia, mu vtedy ešte neprišla na um, hoci Sirius si má pocit, že Albusovi už sakramentsky napadla.

Harry ho nikdy nevidel, nie v takom stave, v akom bol minulé leto. Sirius strávil mesiace v strachu, mesiace, keď sa snažil prísť na to, či má smútiť, a keď jeho syn konečne prišiel na Grimmauldovo námestie dvanásť prvýkrát, vôbec sa nepoznali.

Na druhej strane, možno poznal. Sirius prechováva nevraživosť ako nikto iný, čo mu Remus aj Lily vyčítali - často. Celá slizolinská fakulta bola predmetom jeho zloby ešte predtým, ako vstúpil do dverí Rokfortu. Dozvedel sa o novom Slizolinčanovi, doslova Slizolinovi, a plne sa pripravil na to, že bude radostne nenávidieť ďalšieho bastarda v zelenom. Namiesto nenávisti sa však cítil... príjemne. Sirius sa nikdy v živote necítil príjemne v blízkosti prekliateho Slizolinčana, vrátane Andromedy. A predsa tam Sirius stál, rozprával sa s Pánom Portrétom a mal pocit, že sa rozpráva s človekom, ktorý nielenže nie je nepriateľ, ale aj niekto, kto mu rozumie.

Sirius odklopil veko škatule a pozrel sa dovnútra. Pomyslel si, že možno... možno sa mu tentoraz podarí roztriediť to, čo skrýva, bez toho, aby sa zrútil.

Keď som prvýkrát počul, že ťa zatkli, nevedel som prečo, povedal Remus, keď Siriusovi daroval muklovskú kartónovú škatuľu, ktorá za tie roky určite dostala zabrať. Ale vedel som, čo urobia aurori. Ak by vyčistili tvoj byt kvôli dôkazom, vedel som, že ich už nikdy nedostaneš späť.

Sirius sa v ten deň pozrel dovnútra, uvidel fotografiu maličkého Harryho na metle bezpečnej pre batoľatá, za ktorou sa naháňali Jamesove nohy, a to bolo všetko, čo dokázal zniesť. Jediné, čo odvtedy s tými predmetmi urobil, bolo, že požiadal Námesačníka, aby všetko zachránené zo Siriusovho starého bytu vložil do drevenej škatule, ktorú teraz drží.

Zadnú stranu fotografie zdobí Lilyin podpis a jej vyjadrenie lásky. Úplne prvá vec pod fotografiou je list, ktorý ju sprevádzal, obálku Sirius v zhone roztrhol, aby zistil, čo mu Lily chcela povedať. James mu napísal len dvakrát za celý čas, čo ich rodina žila pod Fideliovým kúzlom, ale to preto, lebo James Potter bol najžalostnejší neschopák v osobnej korešpondencii, akého kedy Sirius medzi čistokrvnými čarodejníkmi stretol. Lily bola tá, ktorá písala listy, tá, ktorá Siriusovi od augusta 1980 až do - až do konca - nedovolila, aby sa zbláznil obavami.

Mágmi, pripomína si Sirius. Snaž sa nezabudnúť používať latinčinu, idiot. Je to ďalší spôsob, ako si naštvať ľudí ako Lucius Malfoy.

19. september 1981

Drahý Tichošľap,

Píšem Ti, aby si vedel, že sme všetci v poriadku. Harry si od svojich narodenín rozšíril slovnú zásobu o štyri nové slová! Teraz už náš syn vie povedať aj Áno, Prosím, Smiešne a Lúpež.

Obviňujem z toho teba a Jamesa. Záškodníci a ich mapy. Nebola by som prekvapená, keby som zistila, že vy štyria ste naozaj zakopali ukradnutý poklad na pozemku Rokfortu, len aby ste si naozaj nárokovali na tento titul.

Napriek tomu, Nie je stále Harryho obľúbené slovo, najmä keď ide o spánok.

Dumbledore nám v auguste napísal, aby Harrymu poprial (oneskorene) všetko najlepšie k narodeninám a požiadal nás, aby sme zvážili možnosť povoliť jednej zo susediek, Bathilde Bagshotovej, prístup k Fideliovmu kúzlu. Neuviedol dôvod a ja som mu neodpísala, aby som sa opýtala.

Nedáva to zmysel, Sirius! Ak má kúzlo chrániť nás troch, prečo to Peter a Remus nemôžu vedieť? Prečo ona, ale nikto iný okrem nášho strážcu tajomstva?

Sirius sa pri zmienke o Petrovi zamračí, aj keď Lily napísala list len tak, pre prípad, že by rodinnú sovu zachytili. Niektoré dni sa Sirius prebúdza s opätovným utrpením z vedomia, že sa nechal presvedčiť, aby namiesto neho dovolil Petrovi byť strážcom tajomstva.

Prvýkrát si tú časť o Bagshotovej prečítal v roku 1981 a zasmial sa nad obavami, hoci Remus súhlasil s Lily, že to znie trochu podozrivo. Teraz Sirius nemá ani potuchy, čo si Albus mohol myslieť alebo plánovať, a napoly má chuť ísť navštíviť Bagshotovú, len aby sa spýtal.

Táto ďalšia časť... ach, Sirius. Jamesovi som to ešte nepovedala.

Bojím sa. Neviem, čo sa stane. Radšej by som ti to povedala osobne, ale to sa mi teraz zdá nepravdepodobné. Zaslúžiš si to vedieť, láska moja, pre prípad, že by sa niečo pokazilo.

Som tehotná.

Skôr ako sa opýtaš? Neviem, či je to tvoje alebo Jamesovo dieťa. Muselo sa to stať na Harryho narodeniny. Odvtedy sme boli príliš zaneprázdnení riešením nespavého batoľaťa.

Myslím si však, že je tvoje. Nazvime to ženskou intuíciou alebo tak nejako. Nie som si istá, ale možno koncom apríla budete mať dediča do rodiny Blackovcov.

Ak nie? Potom to určite skúsime znova. A ešte raz. A znova.

Dúfam, že vieš, že sa nebránim pokusom.

Strašne nám chýbaš, Sirius. Láme mi srdce, že nemôžeš byť tu, kam patríš.

So všetkou láskou,

Lily

Sirius musel list vložiť späť do škatule, takmer ho premohol pohľad na Lilyin rukopis. James mal nádherné písmo, keď pohol zadkom a obťažoval sa. Jeho listy mohli mať búrlivé formulácie, ale jeho rukopis nikdy nebol odrazom jeho osobnosti. Lily písala úspornou rýchlosťou, napoly tlačeným, napoly kurzívou a vôbec nie ozdobne. Bola to Lily zachytená atramentom, spôsob, akým myslela a pohybovala sa, hovorila a smiala sa.

Vstal a prešiel k opravenému rodokmeňu Blackovcov, zamieril rovno k vetve s jeho, Lilyiným a Jamesovým menom. V tej škatuli sú ďalšie pohyblivé fotografie, fotky všetkých troch, dokonca všetkých štyroch spolu. Všetky si ich pamätá, odmieta sa vzdať spomienky na tie obrázky v prospech dementorov.

Tieto dva portréty Lily a Jamesa na strome sú stále nové, obrazy, ktoré sa mu v myšlienkach neprehrávali znova a znova. Rovnako aj portrét Harryho, ktorý sa vždy snaží usmiať na Siriusa, keď si uvedomí, že sa naňho pozerá.

„To naozaj nie je fér, že práve tu sa to pre teba vždy zastaví,“ zašepká Sirius a si ruku na stenu pod Harryho portrétom. „Nie, keď je toho ešte toľko.“

Stena sa pod jeho prstami zlatisto rozžiari. Sirius reflexívne trhne späť, skôr než ho dostihnú myšlienky. Nie je to kúzlo ani pasca, uvedomí si. Len nečakaná mágia, ktorá zmizla vo chvíli, keď odtiahol ruku.

Sirius zúži oči a položí končeky prstov späť na stenu. Zlato sa vrátilo, víriace línie, ktoré sa šplhajú dole ako liany a osvetľujú tri nové portréty zarámované v zelených listoch - portréty Galieny, Bricea a Elfrica.

„Aha.“ Sirius ťažko prehltne. Nizar to musel pridať len kvôli Siriusovi a nikdy nepovedal ani slovo. Musel sa kvôli tomu sprisahať aj s Remusom; Sirius nevedel, že by sa Nizar niekedy po kompitalii vrátil do mestského domu.

Briceovo meno je spojené s novým portrétom, manželkou, o ktorej Sirius tuší, že si ju Nizar nepamätá, keďže ju nikdy nespomínal. Sirius so srdcom v hrdle sleduje, ako sa vedľa Galieny objavuje Uriel deSlizarse, a potom Siriusove pravnúčatá a ich manželky začnú zapĺňať rodokmeň Blackovcov.

Na jeho zdesenie sa z manželstva Bricea a jeho manželky nikdy nenarodili žiadne deti. Rodová línia od Galieny medzitým putuje po stene, keď ju sleduje, pričom si dáva pozor, aby nezdvihol ruku, až kým sa rodová línia neskončí v roku 1512.

Sleduje cestu späť na úplný začiatok a vidí, že z Harryho portrétu sa stal Nizar, ktorý mu venuje pobavený pohľad. Nepočuje, čo portrét hovorí, ale Sirius sa naučil odčítať z pier počas nespočetných trestov po škole: Diskrétnosť je cnosť.

„Áno. Dobre, že som na to prišiel.“ Sirius zdvihne ruku, aby si mohol rukávom osušiť tvár. V okamihu, keď sa už nedotýka steny, všetky novo zmapované línie zmiznú. Nizarov portrét sa opäť stane portrétom Harryho, akoby sa vôbec nič nezmenilo.

Sirius ide rovno k písaciemu stolu v knižnici, nájde papier a jedno z Remusových nemagických pier a sadne si. V liste, ktorý môže byť zachytený, toho veľa povedať nemôže, ale nebol zasraným záškodníkom len tak pre nič za nič. V skutočnosti vie byť tajnostkársky, ak nie rafinovaný.

5. február 1996

Nizar Deslizarse,

čo sa týka stromu: ďakujem.

-Sirius Black  

Mimochodom, mám niekoľko vecí, ktoré by si si mohol želať vidieť. Samozrejme, podľa tvojho uváženia.

Remus sa zobudí a na poludnie vstúpi do pivničnej kuchyne. Sirius sa zastaví s vidličkou čínskych rezancov na polceste k ústam, keď na seba pozerajú.

Sirius sa rozhodne poukázať na očividnú samozrejmosť. „Si hore.“

Remus sa k nemu pripojí za stolom, čelo zvraštené v úplnom nepochopení. „Áno.“

„A... stále sa cítiš v poriadku?“ Sirius sa neisto spýta.

Remus prikývne. „Nič mi nie je. Cítim sa dobre. Žiadna bolesť, žiadna migréna, nič. Akoby to bol normálny deň.“ Zaváha. „Nemyslím si, že som sa niekedy cítil dobre, Sirius. Nepamätám si, aké to bolo - predtým.“

Fajn. Remus je úplne v pohode.

Sirius sa vzdá obeda a položí vidličku späť na tanier. „Môj syn je naozaj zasraný génius.“

„Áno,“ zašepká Remus. Potom sa zrúti a s tvárou zaborenou v dlaniach sa rozplače.

* * * *

1) V škótskej gaelčine je to názov pre Škótsku vysočinu: https://cs.wikipedia.org/wiki/Skotsk%C3%A1_vyso%C4%8Dina

2) Fotografická alebo eidetická pamäť: https://cs.wikipedia.org/wiki/Fotografick%C3%A1_pam%C4%9B%C5%A5