Preklady fanfiction Harryho Pottera
Len pre našu zábavu a poučenie.
Len pre našu zábavu a poučenie.
Preklad Jimmi
Pri preklade bol ako pomôcka použitý jazykový model Claude Opus 4.7 (Anthropic). Konečné znenie, redakcia a zodpovednosť za preklad: Jimmi
Autorka: Aspen
Originál: https://archiveofourown.org/works/11291094/chapters/88898161
Banner: solace
Kapitola 82. Po búrke
Draco sa trochu pohol, aby si poupravil Rowan, ktorú držal v náručí, niekoľkokrát žmurkol a potom oči pevne stisol, akoby sa nemohol pozerať na to, čo bolo pred nimi. Ak sa pokúšal nerozplakať, nepodarilo sa mu to. Slzy mu aj tak stekali po lícach.
„Tak veľmi ma to mrzí," zašepkal Harry. „Ja... naozaj ma to veľmi mrzí, Draco."
Draco vydal lapavý zvuk a tak zúrivo pokrútil hlavou, že mu blond vlasy vyleteli na všetky strany. Triasť sa začal celý — od pliec dole, po rukách, po bokoch až do nôh, ktoré sa pod ním podlomili, keď stál vedľa otcovho nehybného tela, úhľadne uloženého na posteli v súkromnej izbe v nemocničnom krídle.
„V-v-v-vezmi Rowan," vydal zo seba s námahou. „Ja-ja-ja budem —"
Harry prekonal tých pár krokov, čo ho delili od brata, a vzal Rowan do náručia. Potom si to však rozmyslel a usadil si ju len do jednej ruky, aby tou druhou mohol Draca objať a pritiahnuť k sebe.
Draco mierne otvoril oči a vzápätí ich opäť pevne stisol. „J-ja tomu jednoducho n-neviem uveriť," zastonal a zúrivo pokrútil hlavou ešte raz. „Nemôže byť. Veď on jednoducho n-nemôže byť."
Harry stisol bratovo plece. „Viem," povedal, lebo vedel. Čo sa dalo viac povedať? Dolu v žalároch sa pokúsil všetko vysvetliť, ako najlepšie vedel — čo asi nebolo veľmi dobre. Draco celý ten výklad presedel, takmer bez slova, pery stisnuté tak silno, že boli skoro biele, tvár takú bledú, že koža pôsobila priesvitne. A celý ten čas Rowan ležala v košíku sotva stopu od nich, blažene spala.
Pri tom pohľade sa Harry musel zhlboka nadýchnuť, lebo si zrazu uvedomil, že teraz je aj ona sirotou. Nikdy nespozná Severusa, nikdy sa nezasmeje na jeho sardonickom dôvtipe, nikdy sa s Dracom a Harrym nezasmeje nad tým, ako staromódne hovorí...
„J-j-ja si musím sadnúť," vyhŕkol Draco.
Hneď za ním sa zjavila drevená stolička s rovným operadlom, ktorá ho zachytila pod kolenami. Harry zazrel ponad ňu Dumbledora, čo stál ticho v rohu izby, a krátko mu prikývol — vďačný, že riaditeľ neprivolal ani jednu zo svojich obvyklých smiešnych kreácií.
Draco sa zložil do stoličky, naklonil sa nízko ponad kolená a vlasy mu padli, zakryli mu výraz. „Nedokážem to," povedal bezfarebne. „Ja... ja jednoducho nedokážem. Toto nedokážem znova."
Harry vedel, že nemá zmysel mu hovoriť, že áno, dokáže. Sakra, sám sa tak cítil.
„Vyzerá celý nesprávne, takto bezvládne ležať. Ehm... viem, že si dole hovoril, že ste skúsili všetko, ale si si istý, že ste skúsili... všetko?"
„Aj s prútikom. Cukríky teraz nepotrebujem, viem aj tak... ako predtým. Veď si všetko pamätám, takže to dáva zmysel."
„Áno, ale len Ennervate, povedal si —"
„S rôznymi formuláciami. S kopou formulácií." Harry preglgol, lebo o tomto nechcel hovoriť. Ale zdalo sa, že musí. „Iba od toho začínal tlieť, Draco."
„Merlin," zalapal po dychu Draco. „To... to je zlé. V štúdiách muklov nám rozprávali o spopolňovaní a... fuj. Žiaden čarodejník by o tom ani neuvažoval. Hrôzostrašné —"
„Radšej na to nemysli, môj chlapče," povedal Dumbledore nízkym, jemným tónom. „O Severusa sa náležite postaráme, neboj sa."
Draco si odkašľal. „Mrzí ma, že to musím povedať, znie to tak neverne, ale skutočne si nemyslím, že by si náš otec želal byť pochovaný vedľa mojej matky, ani mať spoločný náhrobok, ani nič podobné. On... on nechcel... ani trocha sa neľúbili..."
„Som si toho vedomý." Dumbledore si pohladil dlhú bradu. „Pohrebné záležitosti budú presne také, ako si želáte, samozrejme — ty aj Harry. Ale netreba o ničom rozhodovať teraz, môj milý chlapče. Doprajte si čas trúchliť."
„Ha," ozval sa Draco horko. „Ja som ešte stále nedosmútil za matkou. Nemôžeme čakať, kým... ja nikdy nedosmútim, pán riaditeľ. Nikdy, nikdy, nikdy."
„Veľmi by ma potešilo, keby ste ma volali Albus. Obaja."
Harrymu prebleslo hlavou, či to nie je Dumbledorov spôsob, ako sa snaží vkročiť do akejsi starootcovskej role, keď sú teraz s Dracom obaja zasa osirotení.
„Teraz na to nemôžem myslieť," zamrmlal Draco a konečne sa vystrel, no bez svojho zvyčajne dokonalého postoja. Pôsobil skôr ako púpava chradnúca v páľave. „Ale ďakujem vám."
„Ako si želáte."
„Dal by som čokoľvek za to, aby som ho ešte raz počul, ako si na mňa zasyčí," povedal Harry smutne.
„Och, on už na teba ani veľmi nesyčal. Skoro vôbec. S radosťou by som znova prepísal desaťtisíc viet. Alebo do seba kopol jed, keby ho to prinieslo späť —"
„Jed?" zopakoval Dumbledore vyplašene. „Och, nie, nie, nemôžeme dopustiť, aby si premýšľal o takýchto strašných veciach, Draco. Myšlienky na to, aby si si ublížil... to vôbec nepôjde. Možno by som mal kontaktovať doktorku Milú?"
„Nemyslím na to, že by som si ublížil," zvolal Draco. Potom prudko strelil pohľadom na Harryho. „A ty? Svrbia ťa ruky, alebo cítiš nejaký pud, alebo —"
Harry pokrútil hlavou. „Neviem, či sa to vráti spolu so spomienkami."
„Prosím, povedz mi, že sa neviníš. To by bolo presne ako ty."
„Neviem." Harry si vzdychol. „Nemal som čas to premyslieť. Kiežby ho dokázala moja mágia ochrániť. Ale v plnej sile sa mi vrátila až po tom. Skúsil som skočiť pred kliatbu —"
„Pred kliatbu smrti?" skríkol Draco. „Aby Voldemort mohol najprv zabiť teba a potom otca? Čo by tým bolo komu pomohlo, ty idiot? Sľúb mi, že nikdy nič také neurobíš znova! Sľúb, Harry! Hneď teraz!"
„Dobre, sľubujem," povedal Harry, hoci vedel, že by sa možno nedokázal zastaviť, keby bol niekto, koho ľúbi, v nebezpečenstve. Toto nebola vhodná chvíľa to povedať.
„Dohliadni na to, aby si sľub dodržal," povedal Draco.
„Chceš neporušiteľnú prísahu?"
„Veľmi vtipné."
„Rád vidím, že tento váš bratský súlad takúto búrku ustojí," povedal Dumbledore. „Chcel by som sa vrátiť tam, kde držíme mladého Toma, Harry. Mám pocit, že by bolo dobre, keby Poppy potvrdila, že jeho súčasný nemagický stav sa pravdepodobne nezmení. Niektorý z vás — alebo obaja — by ste sa chceli pridať?"
„Nie," odsekol Draco. „Chceme zostať s otcom. Nemám pravdu, Harry?"
Harry prikývol. Toma Riddla mal na jeden deň dosť. „Viete to urobiť, kým zostane sputaný a v bezvedomí, alebo potrebujete, aby som svoje zaklínadlá zrušil?"
„Ak by to bol problém, pošlem ti striebornú správu." Dumbledore čosi zamrmlal a švihol prútikom — na nízkom stolíku sa zjavila škatuľa mäkkých vreckoviek. Ešte jedno kúzlo a objavila sa druhá jednoduchá stolička.
Harry si svoju stoličku posunul bližšie k Dracovej a sadol si, Rowan stále spokojne spala v jeho náručí.
****
Strieborná správa prišla až o vyše hodiny.
„Harry," ozval sa priesvitný fénix Dumbledorovým hlasom, „ospravedlňujem sa, že prerušujem tvoje bdenie pri zosnulom, no Poppy a ja by sme určite uvítali tvoju zvláštnu pomoc."
Doriti, skoro povedal Harry, no slovo včas zadržal — necítil sa na to, že by Severus, taký blízko a predsa tak ďaleko, nezapokarhal: „Tvoja reč, Harry."
„Tak teda asi musím ísť," povedal namiesto toho a vstal — kĺby mu stuhli, zaškrípali. Cítil sa ako starec, akoby už nikdy nebol mladý, akoby si už nikdy nič neužil, keďže pred sebou mal celý život ako čiernu, krútiacu sa cestu bez Snapea, ktorý by ho viedol. „Môžeš ísť aj ty."
„Radšej zostanem pri bdení," povedal Draco potichu.
A to vlastne robil celú poslednú hodinu — bol ticho, takmer bez slova. Nie že by Harry chcel hovoriť. Chápal ho.
„Hej." Harry chytil pár vreckoviek a vopchal si ich do vrecka nohavíc. „Vrátim sa, hneď ako budem môcť."
„Budem tu."
****
„Obávam sa, že bude potrebné, aby si Toma zobudil," povedal Dumbledore a pozrel na Harryho súcitným pohľadom. „Dobby odstránil jeho ďalšie zaklínadlá, no tie tvoje sú odolné voči všetkým mojim pokusom o protikúzlo."
„Hej, dobre," zamrmlal Harry a poobzeral sa po uzavretej chodbe, ktorú videl iba raz, predtým v ten istý deň. Na konci chodby boli zatvorené drevené dvere z hrubého duba, opatrené pásmi železa, každý z nich nasiaknutý silnou mágiou. A za tými dverami miestnosť obsahujúca pochmúrnu malú celu pokrytú spútavajúcimi kúzlami. „Je tam madam Pomfreyová s Voldemortom sama?"
„Nie. Videla ho, určila, čo dokázala, a potom som usúdil, že bude najlepšie, ak počká inde, kým budeme pripravení," zamrmlal Dumbledore. „Je to, samozrejme, tvoja voľba, či odhalíš rozsah svojich značných schopností, alebo nie. Poppy je momentálne v domnení, že moje vlastné ezoterické kúzla spôsobili, že je Tom takto bezvládny a spútaný — a že potrebujem také veľké sústredenie na ich odstránenie, že je najlepšie, aby som to robil sám."
„To by šlo, dobre teda." Harry tvrdo preglgol. Mal pocit, akoby sa mu v hrdle čosi husté a horúce zakliesnilo a snažilo sa vydrať nahor, za oči. Asi ďalšie slzy, predpokladal, hoci si bol dosť istý, že už žiadne v sebe nemá. Jeho zármutok bol prihlboký na obyčajné slzy, aj keď ich už vyplakal dosť.
„Harry?"
„Som dosť rozhádzaný," priznal Harry chrapľavým hlasom. „Sám cítim, že nerozmýšľam jasne."
„Nikto by nerozmýšľal, po takej strate," utešoval ho Dumbledore. „Možno som sa unáhlil. Tvoje zaklínadlá nepochybne vydržia tak dlho, ako budeš potrebovať, a môžeme s tým pokračovať, keď sa budeš cítiť..."
„Lepšie?" Harrymu sa zachveli nozdry. „Ste pripravený čakať roky?"
„Schopnejším na tú úlohu, to som chcel povedať. Zatiaľ by možno bolo lepšie, keby si pokračoval vo svojom bdení s bratom — alebo by si chcel, aby som kontaktoval doktorku Milú pre teba, ak nie pre Draca?"
„Nemyslím si, že odďaľovaním to vyriešim," priznal Harry pomaly. „Len sa toho budem báť. A čo ak nie je — čo ak moje zaklínadlo naozaj —"
„Tak sa s tým budeme musieť popasovať, ty a ja."
„Ako?" spýtal sa Harry priamo.
„Akokoľvek to bude najlepšie, povedal by som."
No, to bolo riadne veľa útechy, čo? V tom okamihu si spomenul, kedy si naposledy pomyslel niečo také, a takmer prepukol do plaču — hoci žiadne slzy v sebe nemal. „Ste v tomto strašný," povedal slabo, oči pevne stisnuté pri želaní z celého srdca, že to mohol povedať Severusovi.
Hoci by si to Severus nezaslúžil. Stal sa z neho naozaj dobrý otec, aj keď spočiatku, na začiatku ich vzťahu, bol v poskytovaní útechy trochu neobratný. No, ich nového vzťahu.
„Harry? Môj milý chlapec?"
Chvalabohu, riaditeľova obľúbená fráza nebola ty pitomé decko. Harry mal pocit, že by sa rozplakal nahlas, keby to počul od niekoho iného.
Odkašľal si a akosi sa mu podarilo ten horúci uzol trochu pretlačiť dolu. „Len je to tak, že môj otec by nechcel, aby som ho zabil," priznal. „Teda, nie v situácii, keď nie som v ohrození a naozaj musím. Neviem, či by mu prekážalo, keby ste ho zabili vy, ale dosť trvá na tom, aby som sa neoddával čistej pomste alebo ho nezabil z nenávisti. Vraj by to bolo pre mňa veľmi zlé."
„Veľmi múdre od neho, že ti to tak radil. A Severus, samozrejme, vie, akú škodu môže pomsta narobiť na duši."
„Mal čisté ruky," protestoval Harry.
Dumbledore naňho len pozeral.
„Hej, ja viem." Harry sa objal oboma rukami a stisol. „Predtým bol smrťožrút. Ja... ja viem, čo robil."
A vedel. Severus bol naozaj smrťožrút. Nechal vlastným otcom nakŕmiť dementora. Zúčastnil sa barbarstiev, hoci si ruky držal čisté od fyzickej krvi, ktorá sa liala z rán Voldemortových obetí. Varil mučivé elixíry. Nemôžem ich zachrániť, povedal kedysi Harrymu.
Lenže potom Harryho zachránil — využil všetky tie skúsenosti v jeho prospech. Pretože bol gobelínom a Harry necítil ani štipku bolesti hlavy.
Asi sa mu už spomienky, myšlienky, dojmy a poznatky o otcovi úplne pospájali. Strašná minulosť s vykúpením, ktoré našiel neskôr, keď k sebe zobral dvoch emocionálne odkázaných tínedžerov. Harry teraz videl všetko, bez akejkoľvek námahy. Celého Severusa.
Lenže neskoro. Severus to už nikdy nebude vedieť.
„Poďme sa pozrieť, čo dokážeme zistiť," vzdychol si napokon Harry. „A ak je nejaká šanca, že by sa mu mágia mohla ešte vrátiť... do riti. Radšej nech nie je."
„Vskutku."
„Tak teda, dobre." Harry si narovnal plecia a pomyslel si, ako Severus na konci zrejme oceňoval jeho chrabromilské črty. A možno ich mal aj trochu rád.
Pretože mal rád Harryho.
„Som pripravený." Jeden hlboký nádych, druhý. „Zistime, s čím sa to máme do činenia."
****
Cela vyzerala rovnako, ako si ju pamätal, samozrejme. Od jeho poslednej návštevy uplynulo iba pár hodín. Pár hodín — a predsa celý život, lebo boli také bolestivé. Hneď ako Voldemorta zabezpečili, vliekol sa dolu do žalárov, neochota mu zaznievala v každom kroku — lebo ako to len povie Dracovi? A predsa vedel, že to musí byť on, kto to bratovi povie. Ledva veril, že bol predtým v takom šoku, že vážne uvažoval o tom, že pošle tú správu cez Dobbyho.
Dumbledore kráčal pri ňom potichu, ani raz ho nepoháňal k rýchlejšiemu tempu ani nenavrhol, že by bolo jednoduchšie sa preletaxovať. Musel chápať, že Harry potrebuje čas, aby vymyslel, čo povie. Hoci Harry nič nevymýšľal. Mohol by chodiť po chodbách rok a nič by mu nenapadlo. V hlave mal úplne prázdno.
Napokon prišli k správnej chodbe a Harry vedel, že musí ísť dnu, musí Dracovi povedať tú strašnú pravdu. Pri vstupe mierne mávol rukou a Dumbledore to gesto pochopil — zostal vonku, kým sa dvere s tlmeným buchnutím zavreli.
Čo sa potom dialo, si Harry sotva pamätal. Len to, že tisíckrát povedal, ako ho to mrzí, a vysvetlil návrat svojich spomienok, ako mu popri nich plynula hadia mágia, ako sa proste nedokázal vôbec prinútiť zabiť Voldemorta vtedy, keď mal príležitosť. Možno si myslel, že tomuto Draco nebude rozumieť.
Lenže Draco rozumel. Sedel tam otupene a snažil sa spracovať všetko, čo počul, potom vyskočil na nohy a kričal a zúril — no nie na Harryho. A potom plakal, presne tak ako nedávno, keď stratil matku.
Lenže potom povedal, že to nemôže byť pravda, Harry musel niečo zle pochopiť, a Severus musí byť len v bezvedomí ako Voldemort, a musia za ním ísť a uistiť sa, že sa zobudí.
Cesta do súkromnej izby v nemocničnom krídle, madam Pomfreyová hovoriaca tichým hlasom s Dracom, kým im poskytla súkromie. Hodina pri bdení, Draco zasa väčšinou tichý, ako začal prijímať, že sa mýlil. Ich otec nespal.
A teraz tu Harry znova stál, hľadel cez kúzlami posilnené mreže na muža uzavretého takmer od hlavy po päty v hladkom kove, ležiaceho na kuse deky v miestnosti, kde už samotné steny boli také zúrivé od kúziel, že Harry — voľne stojaci pred mrežami — pociťoval ťažkú váhu utlačenia, ktorá sa mu zarezávala do kostí.
Namieril prútik a prehovoril v tom, čo mu vždy znelo ako angličtina, hoci teraz cítil, ako mu spod pier kĺže hladké zasykanie. „Uvoľni jeho putá, no nie úplne. Premeň ich na obvyklé."
Premýšľal, či si niekedy zvykne na to, ako hadí jazyk vychádza — chcel špecifikovať reťaze, no ktorý had by mal pre niečo také slovo?
Mágia rozumela, čo chce — čo dokazovalo, ako ďaleko prešiel od chvíle, keď „nohy ako prasknuté vajcia" mágia vzala doslovne.
Harry žmurkol — zrazu si uvedomil, že na tomto je čosi, čo by si mal pamätať alebo pochopiť — no potom Dumbledore prehovoril a tá myšlienka sa rozplynula ako dym.
„A keby si ho aj zobudil, Harry?"
Harry nechcel. Naozaj, naozaj nechcel. Vlastne mal z toho zlý pocit — a koľkokrát od Severusa počul, že jeho inštinkty bývajú dobré? Možno by mal počúvnuť —
Lenže na druhej strane sa museli uistiť, že Voldemortova mágia je preč nadobro.
Harry inštinkty potlačil. Vlastne ich skoro vsotil za svoje múry oklumencie, no práve včas si spomenul a zastavil sa. Možno sa nedokáže vyhnúť tomu, aby Voldemorta zobudil, no čertovsky určite nechce ignorovať ani otcovu radu o nezneužívaní oklumencie.
Otca, ktorý ho oklumenciu naučil. Ktorý mu pomohol ju zvládnuť, a potom robil oklumenciu za neho, keď bol Harry úplný kretén.
Ktorý ho cez to všetko ľúbil. Cez horšie veci. Cez všetko.
Harry nechal sily znova prúdiť cez prútik. „Skonči túto predčasnú hibernáciu a vráť sa do tepla."
Reťaze štrkotali v zatuchnutom vzduchu, ako sa Voldemort pohol, prevalil sa najprv na jeden bok, potom na druhý, kým si rukami o deku postupne pomohol do sediacej polohy.
Vyzeral... smiešne, uvedomil si Harry. A nie pre tie reťaze. Skôr pre jeho groteskný vzhľad, hadiu tvár, holú hlavu, šarlátovo červené oči... a predsa mu chýbalo čosi zásadné. Akási iskra života, alebo možno oživenie — lebo nepochybne žil. Akoby to bol obyčajný muž oblečený do najškaredšieho kostýmu, aký si možno predstaviť.
Jednoducho už nepôsobil ako on sám — hoci by Harry ťažko vysvetlil, prečo.
Jeho obvyklá hrozba však bola v plnej sile.
„Harry Potter," potiahol slová, každá slabika nasiaknutá zlobou. „Čo, stále si tu? Myslel som si, že si sa možno rozhodol potichu odísť do tej dobrej noci so svojím drahým, zosnulým otcom. Nie?"
„Myslel som si, že by si si možno skôr všimol, že ti chýba mágia," odsekol Harry, kútiky úst skrivené. „Nie?"
Voldemort prižmúril oči a zdal sa hľadať niečo v sebe, posmešný úsmev mu zmizol, zamračenie sa mu prehĺbilo.
„Nevieš ju nájsť, čo?" jeho posmech vrátil Harry. „Tak ti treba. Tak veľmi neznášaš muklov — môžeš teraz skúsiť žiť ako oni. Uvidíš, ako sa ti to zapáči!"
„Harry," zamrmlal Dumbledore.
Harry si nebol istý, čo to znamená, a ani mu na tom nezáležalo. Tento muž zabil jeho otca. Bez váhania, bez kúska ľútosti. Harry ho chcel zabiť, jednoducho — no vedel, že radšej nie. Povedať, čo si naozaj myslí, bolo... no, nie tá druhá najlepšia vec. Nebolo to ani veľa, ale aspoň to bolo niečo.
„Hej, uvidíš, ako sa ti zapáči byť zamknutý v cele," odpľul si Harry. „Radšej si zvykaj, lebo nezostala ti ani štipka, ani molekula mágie nikde v tom tvojom úbohom zadku, je tak? Och, prepáč, asi nevieš, čo je molekula — to je muklovská vec. Povedal by som ti, že by si sa mal začať učiť prispôsobovať obyčajnému svetu, ale myslím, že tam veľa času netráviš. Aký dlhý je trest za asi päťdesiat vrážd, čo myslíš?"
Päťdesiat bol odhad. Pravdepodobne zabil oveľa viac.
Voldemort si pre efekt prezrel vlastné nechty — ligotali sa ako bledomodré sklo aj v slabom svetle, ktoré vrhali fakle pred jeho malou celou. „Aký je však trest za vraždu vlastného otca, Harry Potter? Myslím, že to je výrečnejšia otázka."
„Viem, čo si mu urobil na jeho prahu dospelosti!" zakričal Harry. „Príbehmi o tom ma nedonútiš ľúbiť ocka menej!"
„Vieš ale, čo si mu urobil ty?" spýtal sa Voldemort hodvábnym tónom. „Môj lojálny Lucius mi povedal, samozrejme, čo zachytil v jeden krásny jarný deň, keď sa rozprával so svojím synom." Voldemort prehovoril vysokým, pisklavým hlasom. „‚Harry Potter má jeden zo svojich záchvatov! Ďalší zo svojich záchvatov!‘"
Muž sa zrazu zasmial. „A teraz tuším, že som sa o tých záchvatoch mal dozvedieť. Epilepsia, čo? Destabilizujúci, ochromujúci stav, ktorý často vyvolá silne stresujúca udalosť —"
„Toto naozaj stačí, Tom," povedal Dumbledore pokojne, ako prútikom raz švihol naľavo.
Voldemort onemel, prerušený uprostred vety. Červené oči mu zúrivo blysli, vrhol sa na mreže, čo ho väznili — kostnatá ruka a kostrové prsty sa cez ne pretiahli, pazúrovité nechty škrabali, ako siahal po Dumbledorovi.
Riaditeľ rovnako pokojne ustúpil o jeden krok mimo dosahu a jemne pri tom potiahol aj Harryho späť.
Voldemort sa oboma rukami chytil mreží a divoko nimi triasol, ústa otvorené, aby vyrazil dlhý, prenikavý vresk pobúrenia a zúrivosti. Vresk, ktorý vyšiel ticho — nič viac než výdych dychu.
„Poď, Harry," povedal Dumbledore tichým tónom. „Necháme mladého Toma uvažovať o svojej hlúposti a osude."
Harry ho ani nepočul. Mal pocit, že stuhol — a bol si dosť istý, že by ho Voldemort uškrtil, keby ho Dumbledore nestihol stiahnuť z dosahu včas. A Harry by sa nedokázal pohnúť, lebo jediné, čo sa vôbec hýbalo, bola jeho myseľ — krútila sa, krútila a krútila s hrôzou, dlhé pomalé otáčky vyvolávali pocit, akoby sa okolo neho točil celý svet.
Myslel si, že každú chvíľu vyvráti — a jediný dôvod, prečo to neurobil, bolo tých pár slov, ktoré sa mu zatínali do duše, upchávali hrdlo a so silou držali zvyšky vĺn vracania.
Vyvolaný stresom, vyvolaný stresom, vyvolaný stresom —
Myseľ sa mu prestala krútiť a začala mu v lebke expandovať, naťahovala sa proti kosti, tlak narastal a narastal a narastal, až vedel, že mu mozog musí vytekať ušami, nosnými dierkami, kým mu hlava nevybuchne, samozrejme, že áno —
„Môj drahý chlapec," zamrmlal Dumbledore tichým hlasom. „Poď, no."
Ruka pri jeho lakti, stisk láskavý, no pevný.
Zrak sa mu zaostroval do tunela — alebo sa o to snažil — miestnosť tmavla, ako sa potkýnal, ťahaný aspoň tak veľmi mágiou ako Dumbledorovou žilnatou silou.
Potom padal, padal, padal — až si po sotva sekunde uvedomil, že nakoniec len skončil sediac na stoličke. V inej miestnosti — a obklopovalo ho mäkké kúzlo, Pomfreyovej odriekavajúci hlas naňho splýval ako mäkká, hrejivá deka.
Harry žmurkol, hlavu mal teraz menej znepokojivú — hoci myšlienky práve toľko.
„Zabil som ho," povedal, hlas tupý ako prasknutý gong. Potom sa zrazu pretekal s tým, aby slová zo seba dostal, hlas zúfalý, slabiky sa mu zapletávali o jazyk. „Bola to moja vina, ja som vymyslel ten plán s falošnou epilepsiou, ale nemal ju takto použiť — mal si myslieť, že ma vyradí blikajúcimi svetlami alebo niečím, alebo... zabil som ho!"
„Harry," ozval sa Dumbledore, hlas rovnako teplý a utešujúci ako Pomfreyovej spev vedľa neho, „obaja, myslím, chápeme, že Tom je klamár — vždy bol klamár. Prosím, neposlúchaj ho v ničom."
„Ale nie," drmolil Harry. „Ty to nechápeš, je to moja vina, lebo zabil ocka len preto, že si myslel, že to vyvolá môj záchvat a ja budem bezbranný a on ma bude môcť zabiť bez toho, aby sa musel obávať mojej hadej mágie — a ja som ten, kto vymyslel nápad, že ak si bude myslieť, že mám záchvaty, dokáže ma zneškodniť tým, že jeden vyvolá, a —"
„A teraz stratil svoju mágiu aj vojnu a robí všetko pre to, aby ťa za tieto straty ďalej mučil," prerušil ho Dumbledore pokojne, kým obe ruky usadil na Harryho zohnuté kolená. Až vtedy si Harry uvedomil, že riaditeľ kľačí — tvárou k nemu, jeho láskavé modré oči sotva stopu od Harryho vlastných. „Neposkytni mu túto satisfakciu, Harry. Uisťujem ťa, ty si nezoslal zaklínadlo, ktoré ukončilo Severusov život. Urobil to Tom — a on je jediný zodpovedný. Naozaj, Harry. Tvojho otca by bol zabil aj tak. Chcel ho mŕtveho už od chvíle, keď ťa pred Voldemortom na Samhain uniesol prenášadlom do bezpečia."
Harry to všetko počul cez hustú hmlu, slová ho obklopovali ako opar. Iba jedna vec ho naozaj prenikla. „Stratil svoju mágiu?"
Dumbledore zaletel pohľadom nabok — na okamih sa pozrel na madam Pomfreyovú. „Toľko sme zistili na ceste do Rokvillu," povedal pomaly, obočie sa mu sťahovalo, ako sa mu staré ruky kruhovým pohybom hýbali na jeho kolenách. „Nepamätáš si?"
Harry tvrdo preglgol — snažil sa odstrániť bolestnú hrudu v hrdle. Musí pôsobiť ako úplný blázon. „Pamätám si, no chcel som povedať — chcel si si overiť, že je celkom preč. Urobili ste to?"
„Á. Áno." Dumbledore prudko prikývol. „Najúprimnejšie sa ospravedlňujem, Harry. Bol som zaneprázdnený práve tým, kým na teba Tom vychrlil svoju zlobu. To si vyžiadalo plnú pozornosť. Keby som si bol skôr uvedomil, na čo naráža, bol by som ho umlčal hneď."
„Ale..." Harry sa snažil chytiť dychu a žiaden akoby nevedel nájsť.
„Ale nič, môj chlapec, môj drahý chlapec," zamrmlal Dumbledore a tentoraz mu mierne stisol kolená. „Vôbec nič. Chcem, aby si si pre mňa pamätal jednu vec, Harry. Iba jednu vec. Dokážeš to? Skúsiš?"
Harry zase preglgol. „Ja... hej? Možno?"
„Daj do toho všetko, môj chlapec. Pamätaj na toto: tvoj otec by nechcel, aby si si toto robil. Smúť za ním, ako musíš, ale vinu polož tam, kam patrí — k Tomovi."
Harry odvrátil hlavu.
„Posledný, konečný spôsob, ako uctiť Severusa — tak, ako si ho dnes uctil svojou pozoruhodnou zdržanlivosťou," pokračoval Dumbledore. „A pamätaj aj, že robiť sa nešťastným znamená darovať Tomovi víťazstvo, ktoré si rozhodne nezaslúži. Ja sám by som mu po zle, ktoré dnes spáchal, nechcel poskytnúť žiadne uspokojenie."
To Harry necítil ako veľkú útechu. No bolo tiež pravda, že by bol radšej, aby zostal Voldemort nešťastný. Prečo by Harry chcel, aby mal po tom, čo urobil, čo i len chvíľu radosti? Nechcel.
„Pokúsim sa," vydýchol Harry.
„Veľmi dobre, môj chlapec."
Harry sa zhlboka nadýchol a nejako, nejako sa mu podarilo potlačiť vinu a hanbu. Aspoň na chvíľu. „Mal by som... mal by som sa vrátiť za Dracom. Asi nie je dobré, aby... hej. Môžete, môžete... ho zabezpečiť, aby tam ostal zamknutý?"
Hlúpa otázka, vedel Harry. Pravdaže sa o to Dumbledore postará. No nejako sa cítil zodpovedný.
Dumbledore len prikývol, brada mu pri postavovaní mierne zakomíhala. „To istotne, môj drahý chlapec. Nemusíš sa o nič obávať."
„Dobre." Harry sa cítil omámený a slabý, takmer akoby sa mu nohy podlomili, keď sa zdvíhal. No držali pevne, kým získal rovnováhu. „Vďaka."
„A ďakujem aj vám," spomenul si Harry povedať madam Pomfreyovej.
„Samozrejme, pán Potter." Mierne pokývla hlavou. „Pokojne ma zavolajte, ak by pán Snape potreboval moju pomoc, hm?"
Harry si myslel, že skôr poprosí Dumbledora, aby im pomohol dostať sa k Marshe Milej, ak by Draco potreboval pomoc — no nechcel byť nezdvorilý, takže iba prikývol, kým vyšiel na chodbu.
****
„Draco," povedal Harry potichu, kľakajúc si vedľa stoličky, kde brat spal. „Zobuď sa, hm? Mali by sme ísť domov."
Draco pomaly otvoril oči. „Harry?"
„Hej."
Draco sa mierne posunul, krk natiahol trochu nahor. Ku postelu.
Kde ležal Snape. Stále mŕtvy.
„Och," povedal Draco a vzdychol si. „Myslel som si... myslel som si, že to mohol byť zlý sen. Alebo som možno dúfal. Doriti."
Harry si pomyslel na to, ako by ich otec pokáral, Tvoja reč, Draco, a starostlivo nepovedal nič — lebo ak by odpovedal čokoľvek, myslel si, že by sa znova zrútil.
„Tvoja reč, Draco," povedal Draco sám, takmer nahnevane.
Takže Harry sa pravdaže rozplakal — vybuchol do náhlych sĺz.
„Ach, do pekla." Draco vyskočil na nohy a zovrel Harryho v pevnom, divokom objatí. „Budeme za ním plakať spolu, Harry. Nie si sám. Nie si sám. Nikdy nie si sám. Povedz mi, že tomu rozumieš!"
„Hej," zastonal Harry a chytil sa brata zo všetkých síl. „Hej."
„Nemáš sa o nič starať, dnes si si vytrpel až dosť — len ma nechaj vymyslieť... pohrebné záležitosti, teda — pokiaľ naozaj nechceš pomôcť, nikdy by som ti to neodoprel, len mám pocit, že možno o tom čosi viem... po, po mojej m-mame, ale... hm, neviem, či mi to dáva veľmi zmysel."
„Nie, dáva." Tie slová, toľká súcitnosť, že Harry mal pocit, akoby bol ňou nasiaknutý. Súcit, ktorý si nezaslúžil — nie po tom, čo urobil s tým hlúpym, hlúpym plánom, ktorý mu vybuchol pred očami tým najhorším spôsobom. Vybuchol Snapeovi pred očami. Niečo sa v ňom rozbilo, zatočilo mu to mozog rovno späť do agónie, ktorú cítil vo Voldemortovej cele.
Vedel, čo Dumbledorovi sľúbil, no nezáležalo na tom. Aj Draco trpel — a predsa Harrymu ponúkal toľko lásky a starostlivosti. Takže Harry mu to musel povedať, jednoducho musel.
Draco si pravdu zaslúžil.
„Je to moja vina," vyhlásil Harry zrazu — slová akoby z neho vystrelili samé od seba.
„Och, vôbec nie," odsekol Draco a stisol ho ešte pevnejšie.
„Nie, je, je," drmolil Harry. „Lebo ten plán, vieš, tá lesť, môj nápad predstierať pred Voldemortom záchvat —"
„Drž hubu," prerušil ho Draco chladným hlasom. „Drž tú prekliatu hubu, Potter. Toto si nejdem vypočuť — a nepotrebujem detaily, lebo už poznám pravdu. Toto nie je tvoja vina, a neopováž sa povedať, že je!"
„Ale —"
„Ani o slovo viac!" zreval Draco, urobil krok dozadu a položil Harrymu ruky na plecia. Prudko ním zatriasol. „Viem, že proste miluješ otáčať si všetko okolo seba — ale tentoraz to robiť nebudeš, Harry! Nie je to tvoja vina!"
„Nenávidím, keď všetci všetko vzťahujú na mňa, Draco!" zakričal Harry a vyceril zuby.
Draco si presunul ruky tak, aby si nimi mohol prejsť cez vlasy. „Vlastne to viem," priznal a trochu si vzdychol. „Som len rozrušený. Nie som vo svojej koži. Nečudo. No aj tak — nie je to tvoja vina, a nedovolím ti tvrdiť, že je."
„Ale —" pokúsil sa Harry znova.
Pri tom bol Draco ten, kto vyceril zuby. „Zoslal si proti nášmu otcovi kliatbu? Zoslal si Avadu Kedavru? Viem, kto zabil nášho otca, Harry. Viem, koho viniť."
Harry si myslel, že by mal začať iným slovom, tentoraz. „Bol to ale môj plán. Naviesť Voldemorta, aby si myslel, že mám epilepsiu."
Draco potom dokázal, že je stále bystrý ako britva, aj v žiali — lebo nepotreboval dlhé vysvetlenie, ktoré sa Harry pokúšal dať Dumbledorovi.
„Áno, bolo to tak. A ak si dobre spomínam, bol som kľúčovou postavou toho plánu – upútaval som pozornosť otcovho... do čerta, upútaval som pozornosť toho portrétu, aby som sa uistil, že ťa počuje a podá správu svojmu pánovi.“ Bezo mňa by sa Temný pán nikdy o ničom nedozvedel. Takže predpokladám, že náš otec naozaj zomrel kvôli mne, hej? Je to moja vina, Harry!"
„Och, vôbec nie je," pošklbol Harry. „Nebuď smiešny."
„Nie, je to moja vina, úplne moja vina!" zakričal Draco s prižmúrenými očami.
„Nie je to tvoja vina! Nemal si tušenia, že ten plán bude znamenať, že Voldemort zabije ocka," odsekol Harry.
„A ty si mal?"
Harry odfrkol. „Ach, veľmi šikovné, Draco. Veľmi slizolinské. A nie celkom férové."
„Život nie je férový," povedal Draco potichu. „Čo je dnes celkom zničujúco zjavné. Môžeme sa dohodnúť, že si svojím plánom myslel iba dobré, Harry, a že je to Voldemortova vina, ako sa veci vyvinuli? Prosím?"
„Pokúsim sa."
Cítil, že to myslí vážne. Alebo aspoň oveľa vážnejšie ako vtedy, keď niečo podobné povedal Dumbledorovi.
„Dobre," povedal Draco zhurta a prudko prikývol. „Teraz, myslím, že si mal pravdu predtým, keď si povedal, že by sme mali ísť domov. Zostávať tu... nepomáha to."
Náhle zakvílenie prerušilo to, čo by bol Harry mohol odpovedať.
„A tu to máš," povedal Draco sucho. „Kŕmil som ju pred chvíľou, takže si pravdepodobne chce nechať vymeniť plienku."
Harry sa pohol, aby zobral malý košík, v ktorom Rowan spala. Vďakabohu, len čo ňou trochu zatriaslo, prestala plakať a začala potichu vrkútať. Povzbudený Harry košíkom mierne kýval, aby cítila, že ju hojdá.
Keď sa otočil, prekvapil ho červenajúci sa Draco. „Viem, že som ju mal držať dlhšie," povedal drsne. „Ale potom som bol pekne unavený a myslel som, že by mi mohla skĺznuť z náručia, keby som ju neodložil. Tak som premenil košík, neuložil som ju na podlahu."
„Urobil si to dokonale," uistil ho Harry. „Ale neviem, prečo by si sa obával. Veď ju ukladáme spať stále."
„Och. No, len, vieš, za daných okolností som si myslel, že by ju potešilo byť objímaná. Stratila aj ona otca. Teda, nevlastného, ale naozaj otca — to dal jasne najavo. Asi na tom nezáleží, teraz už," dokončil Draco smutne.
„Záleží," povedal Harry pevne. „Povieme Rowan o ockovi všetko, keď bude dosť stará. Nedopustím, aby vyrastala, ako som vyrastal ja — bez toho, aby jej o rodičoch niekto čokoľvek povedal."
Draco trochu odfrkol. „Takže o Luciusovi by som jej mal rozprávať, myslíš?"
„To je tvoje rozhodnutie. Ale myslím, že jej trochu poviem o jej mame, pokiaľ nemáš naozaj námietky."
Draco naňho dlho hľadel. Harry si nebol istý, ako to vykladať.
„Hej, to je v poriadku." Draco vykročil k dverám, ktoré viedli von do ostatnej časti nemocničného krídla. Harry ho dohonil a podal mu košík. Draco s ním mierne kýval, aby Rowan nezačala zúriť.
„O chvíľku som dolu," povedal mu Harry.
Ďalší dlhý pohľad. „Potrebuješ viac času na rozlúčku?"
Harry preglgol. Áno, potreboval — no na svete nebolo dosť času, aby to skutočne stačilo, a myslel si, že Draco mal pravdu. „Eh... len som chcel najprv zájsť do Chrabromilu. Chcem to povedať Ronovi a Hermione. A potom do Bystrohlavu, kvôli Lune. Pre prípad, že to Dumbledore oznámi pri večeri, a aby sa, vieš, neobávali o mňa."
„No samozrejme sa budú o teba báť." Draco si vzdychol. „A myslím, že Hermiona sa bude obávať o nás oboch. Doriti, o nás všetkých troch. Len nech nenavrhne, že sme príliš mladí na to, aby sme Rowan vychovávali sami a mal by som premýšľať o adopcii. To sa nestane."
„To nepovie."
„Dobre, lebo nech ju ľúbim akokoľvek, nie som si istý, či by som taký návrh dokázal odpustiť —"
„Hľadáš niečo, s čím si robiť starosti, aby si si zabránil myslieť na ocka."
Draco žmurkol. „Och. Veľmi správne. Bravo, Harry. Šiel by som s tebou do Chrabromilu, ale naozaj si myslím, že by som mal Rowan odniesť domov."
„Tak to urob," povedal Harry potichu, myšlienkami sa už zaberal nadchádzajúcim rozhovorom. Smutne, už si zvykal hovoriť to ľuďom.
Draco prikývol a vyšiel z dverí.
Harry sa raz dlho a naposledy pozrel na svojho otca, ležiaceho takého nehybného a pokojného, kým konečne odvrátil pohľad a odišiel — povedať svojim blízkym tú strašnú správu.
****
Hermiona ho objala a nepustila.
Ron mu venoval súcitný úsmev, potom potľapkanie po chrbte, potom to vzdal s čakaním, kým Hermiona Harryho pustí, a tiež ho objal — všetci traja sa schúlili pri ohni v spoločenskej miestnosti.
Vďakabohu tam bolo málo ďalších študentov, takže nikto Harryho stíšené vysvetľovanie nezachytil. Nemyslel, že by zniesol vysvetľovať to znova a znova, či odpovedať na otázky, alebo počúvať, ako ostatní reagujú na správy. Najmä ak by niekto bol natoľko netaktný, aby si ventiloval, ako Snapea nemal rád. Hoci... podľa toho, ako všetci reagovali, keď stratil pamäť, sa zdalo, že tie staré výhrady jeho adopcia a všetko, čo nasledovalo, trochu otupili.
Hermiona mala pravdaže otázky. Skoro tie isté ako Draco. No keď zistila, že Dumbledore prevzal velenie a Harry to nezvládal úplne sám, prestala sa pýtať ďalej.
Ron šiel s ním do Bystrohlavu, kým sa Hermiona vybrala dolu k Dracovi, aby zistila, čo môže urobiť, aby mu pomohla alebo ho utešila.
Luna naňho zhora pozrela veľkými, smutnými, hĺbavými očami a vzala mu ruku do svojich oboch, prsty mu zovrela zhora aj zdola — ako objatie v miniatúre. Oprela mu hlavu o plece, dlhé vlasy jej padli na celú dĺžku jeho ramena, a iba si pobrukovala mäkkú, tichú, melodickú melódiu, ktorá mu akoby siahla dovnútra a upokojila jeho boľavé srdce.
A teraz bol Harry späť doma — všetci sedeli na Snapeovom gauči a kreslách, kým Rowan blízko spala v košíku. Harry rozmýšľal, ako dlho mu potrvá, kým prestane myslieť na tieto miestnosti ako na Snapeove komnaty. Hoci dlho takými nebudú, no nie? Škola bude na jeseň potrebovať nového profesora elixírov. Draco a Rowan asi pôjdu žiť na Grimmauldovo námestie, pomyslel si Harry — pokiaľ Draco nebude chcieť, aby vyrastala na Malfoy Manor. Teraz patrilo jej a Draco mal slúžiť ako poručník, plne oprávnený ovládať ochrany — takže by sa tam nepochybne dostal aj napriek tomu, že bol vydedený. No čo ak Rowan sama nikdy neprejaví žiadnu mágiu? Zostane Draco jej poručníkom aj keď dospeje? A ak nie, znamenalo by to, že Dracov domov z čias detstva ho zrazu vyhodí a zapečatí sa na generácie? Alebo ešte horšie — zapečatí ho dnu?
Bolo toho na premýšľanie príliš veľa. A nezáležalo na tom, no nie? Draco si to celé vyrieši a iba na jednom naozaj záležalo: Harry vedel, že bude vítaný žiť s Dracom a Rowan, kdekoľvek sa usadia. Tak tam aj bude.
Hoci v samom strede ich rodiny bude veľká, zívajúca diera, nech budú žiť kdekoľvek. Diera, ktorá podľa neho nikdy nezmizne.
„Môže Dobby priniesť Harrymu Potterovi niečo? Hocičo, čokoľvek?" spýtal sa žalostný hlas pri jeho boku.
Harry siahol nahor a pretrel si bok hlavy, kde sa mu začínala rozvíjať mierna bolesť. No nechcel elixír. To by mu len pripomenulo otca. Akoby potreboval pripomienky, pomyslel si smutne.
„Možno len trochu vody," vzdychol Harry. To by mohlo pomôcť pri bolesti. Vlastne, voda znela dobre vo viac než jednom zmysle. Cítil sa pekne špinavo. „Vlastne, myslím, že sa pôjdem osviežiť."
„Dobby bude mať vodu Harryho Pottera pripravenú, keď sa vráti." Škriatok sa otočil nabok. „Môže Dobby priniesť Dracovi Snapeovi niečo?"
Harry sa vymotal z Luniných rúk a šiel do svojej spálne — zavrel za sebou dvere a smeroval do kúpeľne. Umytie tváre mu nepomohlo cítiť sa lepšie, naozaj — no aspoň ho z toho nebolo horšie. Chvíľu sa pozeral na seba v zrkadle a rozmýšľal, ako môže vyzerať stále rovnako, keď je v skutočnosti odrazu všetko tak strašne iné.
Hm. Až vtedy si po prvý raz všimol, že na košeli akoby nemal krv. Vykrútil krk, prezrel si ho zo všetkých uhlov — a ani tam ju nevidel. Čudné... vedel, že predtým krvácal. Vtedy, keď sa pokúsil vrhnúť do cesty kliatbe, a namiesto toho narazil do stromu.
Asi mu Dobby musel zmazať všetky stopy krvi, keď mu zahojil zranenie hlavy.
Harry sa aj tak prezliekol do čistého. Nechcel mať ďalej oblečené, čo mal počas súboja.
„Harry? Harry? Si tam v poriadku, Harry?"
„Remus?"
Harry sa ponáhľal otvoriť dvere spálne a stál tam nešikovne päť sekúnd, hľadiac do mužových teplých hnedých očí. Potom sa hodil na Remusa a objal ho zo všetkých síl.
Remusove ruky ho objali, jedna sa zdvihla, aby mu podoprela hlavu, dlhé prsty mu prešli vlasmi. „Och, Harry," povedal — slová sa mu jemne rozplývali vo vzduchu okolo neho. „Tak veľmi ma to mrzí, Harry."
„Hej," povedal Harry s drsným hlasom. „Aj mňa. Hm... Asi ti to povedal Dumbledore? Alebo, alebo, sa správa práve šíri a všetci to vedia, a ty si si pomyslel... na mňa?"
„Och, Harry," povedal Remus znova a trochu ho stisol. „Pravdaže som myslel na teba! Ale nie, správa ešte nešla von. Albus mi to oznámil cez kozub. Myslím, že chcel navrhnúť, aby som ti prišiel robiť spoločnosť, lebo on je... pekne zaneprázdnený riešením... no v každom prípade som hneď povedal, že sa chcem prísť pozrieť, ako sa máš."
Harry sa nechal v tej myšlienke vykúpať dlhú chvíľu. Potom sa trochu pohol a Remus to pochopil — povolil ruky, aby sa Harry mohol vykrútiť.
„Vidím, že už máš pekne dosť spoločnosti," dodal Remus. „Pokojne prídem neskôr, ak by si to preferoval?"
„Nie, je dobré, že tu si."
Remus sa mierne zohol. „A ako si na tom?"
Harry nechcel povedať, že to je hlúpa otázka. „Nie dobre," priznal trochu suchým tónom. No sarkazmus radšej ako slzy, predpokladal. „Zvládam to, asi. Možno."
„Čo môžem urobiť, aby som pomohol?"
Harry mierne mávol rukou, aby Remus ustúpil, a odpovedal mu, kým sa vracal do obývačky. „Ja... naozaj neviem. Ešte sme nič nevymysleli. Hm... takže správa nie je vonku, hovoríš? Teda správa o Voldemortovi?"
„Verím, že Albus sa radí s ministrom o najlepšom spôsobe, ako pokračovať, vzhľadom na to, že — Prepáč, vedia tu všetci všetko, čo sa stalo?"
„Nie som si istý," povedal Harry. Sotva si pamätal, čo povedal Ronovi, Hermione a Lune. Hlavne to, že stratil otca. Zvyšok? Naozaj nemal tušenie.
„Dobre," oznámil skupine, ako si znova sadol vedľa Luny a mierne sa usmial, ako sa pritúlila a preplietla mu prsty. „Nepamätám si, kto vie čo, ale v podstate, potom čo Voldemort —" nedokázal to povedať znova. Všetci vedeli, že jeho otec je mŕtvy. „Teda, ku koncu súboja, zrazu sa mi všetko vrátilo a všetka moja mágia vytryskla naspäť, a bol som taký nahnevaný, že som ho mohol zabiť — no spomenul som si práve včas, že Severus nechcel, aby som bol sudcom, porotou a katom, pokiaľ niet inej voľby — tak som namiesto toho zoslal Expelliarmus a odzbrojil ho. Lenže to bol naozaj silný hadí jazyk a vzal mu spolu s prútikom aj mágiu."
Ron a Hermiona prikývli, akoby to už všetko vedeli.
Luna sa naklonila bližšie a vtisla mu na líce bozk. „To bolo od teba mimoriadne odvážne, Harry. Som veľmi, veľmi hrdá."
Harry sklonil hlavu — dúfajúc, že to bolo skôr, než si niekto všimol vlnu tepla, ktorá mu zaliala líca pri jej pochvale.
„Takže teraz to vedia," dodal Remusovi. „Môžeš povedať čokoľvek."
„Áno, dobre," odpovedal Remus slabo — Harryho to prinútilo zamyslieť sa, koľko Remus vedel. „Tak teda — pokiaľ tomu rozumiem, Albus hovorí s ministrom o najlepšom spôsobe, ako pokračovať, vzhľadom na úplnú stratu Riddleovej mágie. Grindelwaldov príklad by mohol byť trochu užitočný, ale ani Nurmengard, ani Azkaban nemusia byť vhodné pre niekoho, čo teraz prakticky predstavuje mukla. No vzhľadom na Riddleov šokujúci vzhľad neprichádza do úvahy ani jeho väznenie v muklovskom väzení, takže..." Remus pokrčil plecami.
„Komplikovaná otázka," zamrmlala Hermiona a trochu sa pohla.
Draco zdvihol jej ruku, ktorú držal vo svojej, a vtisol bozk na jej kĺby. „Áno, ale teraz sa o tom nebavme. Nezvládnem riešiť niečo ďalšie."
Hermiona naňho smutne pozrela. „Áno, samozrejme."
Harry zdvihol hlavu a stretol Dracov utrápený pohľad. Zo všetkých ľudí v miestnosti len oni dvaja chápali, čo dnes naozaj stratili. „Len si želám, aby som mu to bol stihol povedať," podarilo sa mu dostať zo seba. „Skúšal som a skúšal, ale očividne nie dosť tvrdo. Stále nechápem, prečo som mu to nedokázal povedať. Amnézia nie je moc dobrá výhovorka! Teda, vtedy som už dobre vedel, že ho ľúbim! Aj keď som si všetko nepamätal, ľúbil som ho, a nikdy som to nepovedal!"
Ku koncu sa Harryho hlas takmer zmenil na kvílenie.
„Vedel to, Harry," povedal Draco a vystrel ruku cez stôl — no nesiahala až po Harryho. „Vedel to. Nemuč sa."
„Ale ja som mu to nepovedal!"
Ron sa v kresle naklonil dopredu. „Chápem, kamoš. Toľko by som chcel povedať Percymu, hej? Tak mu to povedz teraz."
Percymu... Harry žmurkol. Pravdaže. Zrkadlo! Zrkadlo všetkých duší!
Sotva uveril, že naň ani raz odvtedy, čo Severus zomrel, nepomyslel.
„To je ono!" zakričal a vyskočil z kresla. „Môžem mu to povedať teraz! Môžem mu povedať, ako veľmi ma to mrzí! Môžem — och, Ron. Ďakujem, ďakujem!"
„Nie je to tvoja vina!" odsekol Draco. „Neopováž sa mu povedať, že si myslíš, že je!"
Harry ho sotva počul. Kde má svoje rozbité zrkadlo? Kde má svoju poslednú črepinu? „Poď so mnou," povedal bratovi. „Som si istý, že chceš s ním hovoriť rovnako veľmi ako ja. Och, ale musím to byť ja, kto ho zavolá — zdá sa, že to nikomu inému nefunguje —"
„Pamätám si," povedal Draco — tentoraz pokojne. Rozmotal prsty z Hermioniných a nasledoval Harryho do spálne, kde už Harry preberal v kufri, hľadajúc škatuľku, do ktorej si uložil malé štvorhranné zrkadlo s teraz jedinou poslednou črepinou.
Vytiahol ho a zdvihol proti svetlu — opatrne, aby sa neporezal. Alebo ju nepustil.
Hoci...
„Keby som ju nešťastne pustil, mohol by som mať niekoľko črepín," povedal Harry pomaly. „Potom by som s ockom mohol hovoriť opakovane. So Siriusom tiež."
Draco mu položil ruku na plece. „Bolo by to nešťastné, ak by si to plánoval? Mágia neznáša, keď si z nej robia výsmech, Harry. Mohol by si skončiť bez žiadnej použiteľnej črepiny, ak kúzlo urazíš."
Harry si vzdychol. „Hej, pravda. Lepšie neriskovať. Ale želám si..."
„Viem."
Hej, Draco vedel. „Dobre," povedal Harry. „Poďme s ním hovoriť."
Keď vyšli späť do obývačky, Remusovi sa obavami skrčilo čelo, no neurobil žiaden pohyb, aby zastavil Harryho a Draca pri odchode.
Hermiona sa presunula a sedela vedľa Rona — obaja sa pokojne rozprávali — no Luna stála pri dverách. Vystrela sa na špičky a pritlačila mu pery na líce. „Bude to v poriadku," zašepkala mu na pokožku, jej dych ako jemné pohladenie. „Nech sa stane čokoľvek, hm? Prejdeme cez to spolu."
Harry jej vtisol bozk na vrch hlavy. „Nie som sám," súhlasil, pozrel na Draca, potom na Remusa a priateľov.
Potom sa zhlboka nadýchol a otvoril dvere, aby zišiel chodbou do malej miestnosti, ktorá uchovávala Zrkadlo všetkých duší.
Vitajte, ste prihlásený ako Neprihlásený