Preklady fanfiction Harryho Pottera

Cháronov dar

„Hříšné duše, běda!“
Vám nebe dostihnout se nepodaří,
ja převezu vás k břehům věčné hrůzy,
v tmy propasti, kde s ledem žár se sváří.“

Dante Alighieri, Božská komédie, Peklo, Zpěv třetí, Preklad: Jaroslav Vrchlický

Táto zima bola taká studená. Taká studená a to ešte ani nesnežilo. Ani raz. Slnko od októbra ani raz neukázalo cez dusivú prikrývku z mrakov svoju tvár. Všetkým prenikajúca šeď zahaľovala neprirodzene utlmené ulice Londýna. Keď začalo ubúdať z decembra, objavili sa povinné sviatočné ozdoby, ale chýbal im lesk a iskra a radosť. Ak niečo, tak sa zdali podivne nevkusnými a nevhodnými, tak ako smiech v dome, kde oplakávali mŕtveho. Zdalo sa, že svet trúchli či možno umiera. Možno to bolo oboje.

Hermiona Grangerová by si myslela, že sa takýto druh zimy hodí, keby bola v duševnom rozpoložení, aby o takých veciach premýšľala. Bola príliš vyčerpaná, príliš napätá, príliš sústredená na neprekonateľnú úlohu prežiť do druhého dňa a zistiť, či tí, ktorých miluje, prežijú s ňou, aby venovala myšlienky niečomu inému. Domnievala sa, že to vojna má taký účinok na ľudí.

Smiešne to slovo - "vojna". Také krátke a predsa také ohromné a desivé. Tak veľa významov vtesnaných do tých pár písmen.

Bolo to úplne iné, ako si predstavovala. Myslievala si, že vojna príde vo forme jedinej impozantnej bitky, s Fénixovým rádom a bojovníkmi Svetla v hrdom a veľkolepom šíku na jednej strane poľa oproti Temnej armáde Voldemorta na druhej. Volané výkriky od ich milovaného vodcu, tá iskra v jeho vrelých modrých očiach, ktoré by sa leskli spravodlivou pomstou a nevysloviteľnou silou. Harryho jazva ako maják na bojovom poli. Výkriky smrťožrútov, keď padajú a utekajú. Posledný, mrazivý vreskot Temného pána, keď ho zaplaví zelené svetlo z prútika Chlapca, ktorý prežil. Ona sama s Ronom, keď zachytia Harryho, ktorý sa nakoniec zrútil z úľavy a vyčerpania, a ktorého nikdy neopustili.

Ale toto nebola taká vojna. Teraz, keď už zúrila skoro šesť mesiacov, to už vedela. Bola hlúpym, naivným dievčatkom, keď si myslievala iné. Vojna bola pozerať sa, ako ich vodcu ukladajú do hrobky z bieleho mramoru v čase, keď ho najviac potrebovali. Vojna bola žiť v ustavičnom strachu, nikdy neoslabiť ostražitosť, nikdy sa ani na chvíľku necítiť bezpečne a pokojne. Vojna bola sledovať, ako ľudia, ktorých milovala, rešpektovala, ktorým verila, sú prinášaní na ústredie ako tí vznešení mŕtvi*.

Vojna bola vidieť ako Rokfort, jediné miesto, kde sa kedy cítila prijatá a mimoriadna, zatvorili a zadebnili doskami. Vojna bola pripojiť sa k Fénixovmu rádu v útlom veku sedemnástich, stráviť leto v rýchlokurze pokročilej obrany a útočnej bojovej mágie. Vojna bola plakať nad telami padlých. Bolo to poslať svojich rodičov do úkrytu kvôli ich vlastnému bezpečiu a nemať s nimi viac než štyri mesiace žiaden kontakt.

Najväčšmi zo všetkého bola vojna čakaním a to bolo na tom to najhoršie. Steny na Grimmauldovom námestí 12 - jej dočasného domova a veliteľstva Fénixovho rádu - boli tmavé a zaťažkané smútkom. Jej priatelia a bývalí učitelia sa po chodbách pohybovali s prázdnymi, prenasledovanými očami a pretiahnutými tvárami a po celý čas sa zdali čakať. Bolo to, ako keby celý svet stál na pokraji hroziacej priepasti a Hermiona žila v ustavičnom strachu, že ďalšia smrť, že ďalšia neúspešná misia, ďalšia prehra oproti stále rastúcej armáde Temnoty, bude tým konečným kameňom, ktorý vrhne ich cieľ cez okraj.

Prehrávali. Nehovorili o tom, ale všetci vedeli, že prehrávajú. Hermiona si myslela, že bola medzi nimi posledným človekom, ktorému to došlo. Dokázala si spomenúť na konkrétny okamih, kedy ju všetka viera v ich víťazstvo opustila.

Bolo to za tmavej novembrovej noci, keď celý dom zadržal dych a čakal na návrat Remusa Lupina, Nymphadory Tonksovej, Charlieho Weasleyho, Kingleyho Shacklebolta a Ginny Weasleyovej. Bola to Ginnina prvá úloha ako členky Rádu (jej matka nedovolila dievčaťu pripojiť sa, ale po tom, čo Molly zavraždili na ulici pri návrate z obchodu, nikto sa nedokázal Ginny postaviť). Mala to byť jednoduchá úloha, čistý prieskum, ale predsa si robili starosti. Hermiona si v tejto dobe vždy robievala starosti.

Boli dlho preč, príliš dlho, a keď prišla a odišla druhá hodina v noci, nikto sa na ústredí nepohol a nešiel do postele. Tej noci hojne prúdila silná káva a napäté mlčanie.

Vrátili sa skoro o tretej, štyria na nohách a piata v Lupinových chudých, zjazvených rukách. Keď položil s maximálnou opatrnosťou Ginninu krásnu, rusovlasú hlavu na stôl a jej nevidomé oči sa upreli na Hermionine, Hermiona čakala, kedy sa zjavia slzy. Nikdy sa neobjavili.

A v tom okamihu to vedela. V tom okamihu sa vzdala, či aspoň konečne spoznala, že sa vzdala už dávno. Po zašepkaní sústrasti stoickému Ronovi a povzbudzujúcom objatí Harryho, z ktorého skľúčeného výrazu Hermionu fyzicky boleli oči, sa vrátila do izby, o ktorú sa delila s Ginny a šla spať, sa ani nepokúsila vyhnúť sa pohľadu na tú pomačkanú, neupravenú, navždy prázdnu posteľ vedľa nej. Odvtedy znova neplakala, ale ani sa nezasmiala. Sotva si pamätala ako sa smiať.

Ginnina posteľ bola stále prázdna, stále neustlaná. Hermiona nedokázala zniesť zničiť jej poslednú malú pripomienku. Bola nažive, keď to robila - všetci boli nažive.

Po smrti Molly Weasleyovej sa Hermiona rozhodla vziať na svoje plecia jej miesto ako hnacej materskej sily v pozadí chatrnej rodiny, ktorá žila na ústredí. Väčšina členov Rádu nežila na Grimmauldovom námestí, alebo ak žili, zriedka tu boli dosť dlhé obdobie, aby ich Hermiona považovala za ľudí, o ktorých sa potrebovala postarať. Tí, ktorých považovala za svoje potomstvo, zvládali vojnu rozlične a ona rýchlo začala premýšľať o tom, ako pani Weasleyová dokázala nezošalieť obavami o svoje deti, aj o tie skutočné a o tie čestné.

Weasleyovie dvojčatá už viacej nežartovali. V skutočnosti, od Ginninej smrti si bola Hermiona pomerne istá, že ich nikdy nevidela usmiať sa.

Arthur Weasley bol, ako vždy, láskavou, pokojnou dušou, zdvorilý ku každému. Hermiona ho často počula v noci vzlykať vo svojej izbe.

Lupinova kedysi vyziabnutá postava bola teraz skoro vychrtlá na kosť a žiadne množstvo prehovárania či prosieb z Hermioninej strany ho nedokázalo prinútiť jesť. Hovoril málo, okrem ku Tonksovej, ktorej oči boli obrovské a prázdne v jej hlave. V poslednej dobe zostala strašne náladová a nervózna a zriedka ju bolo vidieť vychádzať z izby.

Ron zostal oddaným spoločníkom a zástupcom veliteľa počas všetkých jeho strát a útrap. Jeho bolesť a stres sa prejavili ako séria zákonných závislosti, z ktorých bola Hermiona s rozumom v koncoch. Cez deň ho nebolo možné vidieť bez cigarety visiacej z jeho pier a šálky kávy v ruke, uvarenej tak silnej, že Hermionu prekvapovalo, že neprepálila tú šálku ako kyselina. V noci zjavne vynakladal statočné úsilie, aby sa upil k smrti.

Ale horšie než všetko toto dokopy bol Harry. Tak veľmi sa pokúšal byť vodcom, ktorého potrebovali a odvádzal znamenitú prácu vzhľadom na to, že ešte nedovŕšil sedemnásť, keď túto zodpovednosť prijal. Trávil hodiny na taktických schôdzkach, plánoval každú misiu a bitku, bojoval v prednej línii, strávil každý voľný okamih pátraním po viteáloch. Ale Hermiona vedela, aj keď to zjavne nikto iný nevedel. Ani Harry už viacej neveril. Usúdila, že to boli jeho oči, ktoré ho prezradili. Jeho oči - ach, Harryho nádherné oči, ktoré vždy iskrili životom a nádejou. Teraz jej pripomínali zelené sklíčka z mora, ktoré často ako dieťa nachádzala; ploché a krehké a beznádejne zničené. Chcela kvôli Harrymu plakať, ale nemala k preliatiu už viacej sĺz.

Hermiona sa napriek tomu, aké boli v tejto chvíli ich životy ponuré, odmietala vzdať istých vecí. Raz za týždeň si dávala dlhý, horúci kúpeľ, tak ako to robievala ako prefektka, keď sa stres stával príliš moc. Trvala na tom, že každý, kto nemal nejakú úlohu, sa musí každý jeden večer prísť posadiť na večeru. Odmietala Harrymu dovoliť zostať zamknutý hore v jeho izbe, keď nebol na stretnutí Rádu alebo hltať svoje jedlo, ako keby každé bolo jeho posledným (spoľahlivo ignorovala ten nenávidený šepot vo svojej hlave, že skutočne každé posledné mohlo byť). A nakoniec im nedovolila zabudnúť na Vianoce, bez ohľadu na to, ako veľmi to chceli.

Na začiatku decembra trvala na tom, aby vytiahli vianočné ozdoby, ktoré priniesla Molly Weasleyová z Brlohu, keď sa rodina presťahovala na Grimmauldovo námestie viac menej na trvalo. Arthur Weasley privolil a potom sa stratil vo svojej izbe. Predpokladala, že chce byť sám so svojimi spomienkami na svoju ženu a deti, z ktorých pred Ginninou smrťou už dve obetoval vojne. Nemohla povedať, že mu to kládla za vinu, dokonca ani keď zaryto odmietal vojsť do obývačky, kde sa sústredil hlavný nápor jej ozdobovania.

Všetci tolerovali jej pokusy vniesť do toho domu vianočného ducha, ale až na všeobecnú zhovievavosť sa jej úsilie stretlo v najlepšom s apatiou a mrzutými, rozčúlenými pohľadmi v najhoršom. Veniec na predných dverách sa zdal vytrvalo vädnúť, hoci s maximálnou starostlivosťou bolo naň umiestnené kúzlo večnej zelene. Ponožky, ktoré porozvešala pozdĺž rímsy kozuba, dala nakoniec naraz všetky dolu. Rozhodla sa tak po tom, čo si uvedomila, že už viacej nedokáže zniesť dávať ich dole postupne jednu po druhej tak ako ich vlastníci umierali. Pozlátka a svetlá vyzerali krikľavo a odporne, skoro kruto. Dokonca vianočný stromček (ktorý ozdobila úplne sama, kým séria smutných vianočných melódií hrala v čarodejníckom rozhlase) vyzeral chatrne a opustene, ako keby zomieral. Predpokladala, že tomu tak je. Všetko zomieralo.

Práve teraz pred tým stromčekom sedela, sledovala ako smutne žiari v blikajúcom svetle ohňa. Bol Štedrý deň, čas, keď majú byť rodiny spolu, zdieľať spoločne radosť a smiech. Toto bol čas, keď sa majú diať zázraky a keď všetci majú byť spolu, aby sa o ne podelili.

Namiesto veselosti, osláv a vzrušenia, ktoré si spájala so Štedrým dňom, sa Hermiona ocitla samotná zízať na ten úbohý stromček, robiť, čo mohla, aby sa jej polepšilo a dôkladne sa opila, ale v tom odvádzala pramizernú prácu. Zvyšok jej úbohého potomstva sa za týmto účelom vykrútil a boli odlúčení vo svojich izbách, sami s akýmikoľvek myšlienkami, ktoré ich sužovali za tohto bezútešného večera. Trpezlivo čakala, kým ju alkohol v jej pití požehná znecitlivením, dúfala, že zadusí tú bolesť, ktorá sa v poslednej dobe v jej vnútri budovala.

Vedela, že toto robiť je hlúpe. Vedela, aj keď Ron a ostatní nie (pretože najmladší Weasleyho syn nebol iste jediný, kto vyhľadával útechu na dne pohárika ohnivej whisky), že neexistovalo nič, čo by túto bolesť znecitlivelo. To znecitlivenie bolo tou bolesťou. Bola to táto hrozná prázdnota, ktorá ich zabíjala, táto vyprázdnená vyčerpanosť, ktorá stenčovala ich rady oveľa rýchlejšie a efektívnejšie než kedy mohli smrťožrúti snívať.

A zrazu toho bolo príliš veľa. Už to ďalší okamih nedokázala zniesť - tú osamelosť, to hrozné, prázdne miesto vo svojom srdci, kde kedysi bývala nádej. Vyskočila zo svojej skrútenej, defenzívnej polohy na gauči a utiekla z izby, nebrala ohľad na starého Luskáčika s temnou, zarmútenou tvárou, ktorého v chvate zvalila.

Schmatla plášť zo stojana pri dverách a bola vonku príliš rýchlo, aby si portrét pani Blackovej, ktorý podriemkaval vo svojom ráme, vôbec uvedomil, že sa niečo stalo. Hermiona bežala po popukanom, drobiacom sa chodníku, nezastavila sa, až kým týčiace sa, žalostné steny Grimmauldovho námestia 12 neboli dávno z dohľadu. Umožnila si pár okamihov, aby polapila dych a kým tam stála, vnímala svoje okolie. Bolo treba len pár sekúnd, aby si uvedomila, kam ju jej podvedomie zaviedlo. Ťažko si vzdychla a zauvažovala, či jej srdce znesie ísť sem alebo či namiesto toho nemôže stráviť ďalšiu noc úplne sama. Rozhliadla sa po opustenej ulici, hodila obozretnosť do čerta a premiestnila sa so slabým prasknutím, ktoré za noci znelo ako výstrel z pištole.

Otvorila oči a hľadela s ťažkým srdcom na železnú bránu pred ňou. Tak nenávidela cintoríny. Smiešne a hrozné a tragické, že si nedokázala predstaviť byť dnes v noci niekde inde. Pozbierala svoju odvahu a vydala sa na dlhú cestu k svojmu cieľu.

ooo

Sneh začal padať práve, keď sa dostala ku skupinke čerstvých hrobov, ktoré ležali pod vetvami holého dubu. Snehové vločky sa jej lepili na riasy a roztápali na lícach. Pri kútiku jej oka sa voda z niekoľkých tvrdohlavých vločiek nazbierala a skĺzla po jej tvári, výsmech slzám, ktoré nebola schopná preliať.

Náhrobné kamene vyryté s bolestivo známymi menami v šíku na zemi pred ňou, armáda spojená v smrti presne tak ako bola v živote. Rád tu začal pochovávať svojich padlých po tom, čo hroby niektorých skorších obetí znesvätili smrťožrúti. Tento malý kúsok cintorína bol silne strážený pred kúzlami a čiernou mágiou akéhokoľvek druhu, alarmy a poplašné kúzla zaisťovali, že týmto vznešeným mŕtvym bude dovolené odpočívať v pokoji.

Mŕtva tráva pokrývala niekoľko starších hrobov, kým ostatné, miesta odpočinku nedávno stratených, neboli okrem zeme pokryté ničím a zdali sa hrozivo odkryté chamtivým vetvám toho duba. Hermiona sa obrátila k poslednému hrobu, kde hlina bola tak nedávno prevrátená, že keby chcela, mohla by ju prebrať medzi prstami a potom si predeň kľakla.

Vďaka vojne a stratám zosilnela, ale nebola dosť silnou, aby prekonala Vianoce bez spoločnosti tých ľudí, ktorých milovala s túžením výhradne rezervovaným pre tých, ktorých sme stratili. Sediac na tej tvrdej, zmrznutej zemi Hermiona čakala na polnoc, sledovala sneh pomaly padať a zakrývať tie hroby, až kým tráva a hlina nezmizli, až kým všetky neboli úplne rovnaké a až kým doba neprítomnosti ich obyvateľov nebola známa len tým, ktorých museli opustiť.

Keď sa neskorá noc zmenila na skoré ráno, Hermiona dospela bližšie k úsmevu než si spomínala za veľmi dlhý čas. Svaly na jej tvári, ktorá ovládala toľko emócii, jej pripadali stuhnuté nepoužívaním a z tej myšlienky sa jej zrazu chcelo znova plakať.

"Šťastné Vianoce," zašepkala nemým hrobom. Napriek pustému okoliu sa Hermiona cítila čudne pokojná. Nechcela sa ešte celkom vzdať tejto krásy tohto dňa. Kvôli svojmu cieľu sa vzdala toľkého a odmietala to ľutovať, ale toto jej vojna ešte nevzala. Vianoce znamenali zázraky a vykúpenie. Iste, iste, stále to znamenali, dokonca po tom všetko, čo videla a urobila a stratila, však?

Náhly pohyb v periférnom videní vyvolal u Hermiony akciu, zrodenú z mesiacov tréningu a paranoje. Bola na nohách, prikrčená za týčiacou sa kamennou doskou, prútik pripravený, za dobu, ktorú by jej kedysi trvalo vôbec zaregistrovať, že sa niečo deje. Obozretne nakukla cez okraje náhrobného kameňa, jej oči rýchlo skenovali snehom zasypaný cintorín kvôli jej neočakávanej spoločnosti.

Zbadala ho rýchlo a po prvý raz za celé týždne pocítila niečo iné než zúfalstvo. Tá zúrivosť, ktorá kypela v jej žilách jej pripadala ako keby spaľovala mesiace nakumulovaného zármutku a strachu, menila ťažobu zármutku, ktorý nosila, na popol a dym. Cítila sa ľahšie než sa cítila týždne, cítila sa živšie než sa cítila mesiace. Oheň jej nenávisti ju oslobodzoval a prekvapilo ju, že sa z toho tepla nerozpustil sneh okolo nej.

Ani nie tridsať metrov od nej stál, tvárou obrátenou nadol, aby hľadel na malú, skromnú bronzovú náhrobnú tabuľku pri jeho nohách, Draco Malfoy. Vlasy mal dlhé (ako jeho otec, zlomyseľne penila Hermiona) a viseli mu rozpustené na pleciach. Habit a plášť mal také čierne ako bezmesačná polnoc a vlnili sa mu okolo jeho pružnej, štíhlej postavy. Tvár mal takú nádhernú a bledú ako zasnežený svah pri jeho chrbte. Keby ho nepoznala z detstva a bola o trošku viacej poverčivejšej povahy, skutočne by si myslela, že je to anjel poslaný odviesť duše padlých späť so sebou na nebesia.

Ale on nebol anjel. V skutočnosti bol úplný opak. Nemyslela si, že by bolo preháňaním povedať, že Rád chcel jeho hlavu skoro tak veľmi ako chcel Voldemortovu. Malo to jednoduchý dôvod. Ak Grimmauldovo námestie bolo ich peklom, potom on bol ich Cháronom, prievozníkom, ktorý prepravoval stratené duše cez rieku Acheron do pekla beznádeje. Obviňovala ho, všetci ho obviňovali (pravdepodobne s výnimkou Harryho) za utrpenie, ktoré znášali.

Draco Malfoy im ukradol ich nádej. Možno nezabil Dumbledora, ale nejako sa zdalo, že na tom nezáleží. Krv ich vodcu bola na jeho rukách a zakaždým, keď padol ďalší z nich, zakaždým, keď sa vojna zdala väčšmi beznádejnejšou a svet sa stal o kúsok bezútešnejší, tá krv sa zdala preliať nanovo. Bez Dumbledora nemali vedenie a bez vedenia prehrávali. A to bola chyba Draca Malfoya.

Hermiona nepoužila smrtiace kliatby, nikdy ich nepoužila. Dúfala, že nikdy nebude musieť, pretože pochybovala, že by dokázala zniesť poznanie, že vzala do svojich rúk život niekoho iného a zbavila ho existencie. Ale ak niekedy nastal čas, že jej nič iné nezostávalo a už jej viacej nezáležalo na tom, čo sa stane potom, bolo to tu a tu bol tento muž, ktorého sa rozhodla zabiť.

Zdvihla prútik a bola v polovici zamrmlania zneškodňujúce kúzla, keď Malfoy urobil niečo, čo zastavilo jej ruku. So zjavným pohŕdaním svojím nedotknutým a drahým oblečením si kľakol do snehu a vytiahol z hlbín svojho plášťa jednoduchú krvavo červenú ružu, ktorá ohromovala svojou dokonalosťou. Položil ju na hrob s nežnosťou, o ktorej by nikdy neverila, že vlastní a potom sa znova oprel o jedno koleno, sklonil hlavu v úcte a zatvoril oči.

Hermiona sa náhle ocitla v rozpakoch. Chcela na neho vyletieť, chcela ho prinútiť trpieť za jej utrpenie, za utrpenie ľudí, na ktorých jej záležalo, ale nemohla to urobiť, keď kľačal v zármutku pred hrobom niekoho, nad kým zjavne úprimne trúchlil. Takže urobila jedinú vec, ktorú mohla. Prikradla sa za neho s tajnosťou, z ktorej šesť mesiacov vojny urobilo jej druhú príležitosť.

"Nepohni sa," zasyčala do mrazivej noci. Na počudovanie neodpovedal, až na to, že na ňu ponad plece vrhol dosť ľahostajný pohľad predtým, než sa znova sústredil na hrob pred ním.

"Aké od teba dramatické, Grangerová," povedal po niekoľkých okamihoch ticha. "To bolo vážne to najlepšie, s čím si dokázala prísť? Musím priznať, že som akosi sklamaný."

"Čo tu do pekla robíš, Malfoy?" vyšplechla, zvedavá, či ten nevďačný, arogantný bastard mal potuchy, aké mal šťastie, že zízal na koniec prútika tohto konkrétneho člena Rádu. Pretože keby to bol niekto iný, bol by už doteraz stokrát zmrzačený a mŕtvy.

"Myslel by som si, že je to zrejmé," odpovedal dosť namáhavým hlasom. "Čo iné robieva človek na cintoríne?"

Hermiona si nemohla pomôcť. Urobila krok dopredu a oprela koniec prútika na jeho bledý krk, trasúc sa prečisťujúcou zúrivosťou.

"Videli sme, čo ľudia ako ty robia na cintorínoch a toto to nie je," zasyčala. Prekvapilo ju, keď si všimla, že sa zamračil.

"Áno, predpokladám, že ste videli. Povedal som nášmu Pánovi, že nič dobré nevzíde z toho, keď poskytne Rádu ešte ďalšie dôvody pre pomstu, ale on rád vyhovie chúťkam svojich verných, keď sa sám pri tom baví. A oni sa pri tom tak zabávali. Tú noc z krvi mŕtvych pršal červený dážď." Hermione bolo fyzicky zle, keď načúvala tomu chladnému ale podivne priťahujúcemu hlasu, ktorými popisoval zohavenie tiel ľudí, ktorých milovala a rešpektovala.

"Vstaň a postav sa mi, ty špinavý bastard," dožadovala sa hlasom, ktorý sa chvel zúrivosťou. Malfoy bez protestu urobil, čo žiadala a to ju znervóznilo viac než akákoľvek iná odpoveď, ktorú jej mohol poskytnúť. Keď sa vystrel, jej prvá myšlienka bola, že je oveľa nižší, než si pamätala. Nemohol byť od nej vyšší viac než o palec. Smiešne, v jej spomienkach sa jeho telo nad ňou týčilo tak isto ako jeho hroziaca nenávisť.

Z druhej veci, ktorú si všimla, sa jej skoro zasekol dych. Mŕtve. To bolo prvé slovo, ktoré ju napadlo. Bledá, krásna, žijúca tvár s očami tak mŕtvymi, ako boli oči všetkých obetí Avady Kedavry, ktoré kedy videla. Oči, ktoré boli rovnako mŕtve ako boli Harryho, rovnako mŕtve ako boli Arthura Weasleyho, rovnako mŕtve (ak bola k sebe úprimná) ako boli jej vlastné. Oči zbavené všetkých tých vecí, ktoré robia život žiaducim. Keby k nemu necítila takú silnú nenávisť, bola by kvôli tej otvorenej, chladnej prázdnote v tých strieborných očiach plakala.

Čakala, že v Dracovi Malfoyovi uvidí nenávisť, pomstychtivú radosť, chladnú vypočítavosť, vášnivú zúrivosť, keď sa s ním nabudúce stretne. Očakávala, že utečie či bude bojovať alebo zaútočí alebo urobí niečo. Nebola pripravená, že v jeho tvári uvidí tú istú hlbokú porážku, ktorú videla vo svojej vlastnej, keď našla dosť odvahy, aby sa pozrela do zrkadla. Nevyhrával? Nevyhral už?

Dlhú chvíľu hľadeli jeden na druhého, nikto sa nepohol, sotva dýchali. Všimla si nejasné prekvapenie prejsť v jeho črtách, keď sústredil svoj pohľad na jej vlastné oči. Skôr než to mohla komentovať, skôr než ho mohla omráčiť do bezvedomia, ako mala naplánované, naklonil tú vznešenú hlavu nabok a ochromil ju svojimi mŕtvymi, ľadovými očami tak spoľahlivo, ako keby bol použil dobre vykonané Petrificulus Totalus.

"Dokonca aj teba, Grangerová?" spýtal sa potichu. Musela si predstavovať to sklamanie a beznádej v jeho hlase.

"Dokonca aj mňa čo?" spýtala sa, kým sa snažila znieť netrpezlivo a ľahostajne a úboho v tom zlyhala.

"Aj teba to zabilo." Neobťažovala sa poukázať na to, že je evidentne príliš nažive, pretože akási jej časť s ním súhlasila, že nie je.

"Čo zabilo?" zašepkala.

"Vojna." Jeho hlas bol mrazivý ako decembrový vietor. Hermiona nedokázala vymyslieť nič čo povedať, kým tam stála, stále paralyzovaná tou prázdnotou v jeho očiach. Mala ten najčudnejší pocit, že napriek tomu, že ona bola tá s prútikom v ruke, bol to Malfoy, kto mal moc. Znepokojovalo ju vedomie, že sa nebála jeho či toho, čo by jej mohol urobiť. Nakoniec prelomil ich patovú situáciu tým, že zdvihol jedno dokonale vytvarované obočie v niečom, čo vyzeralo ako cynické pobavenie.

"Čo myslíš, že s tým urobíš, Grangerová?" spýtal sa a kývol hlavou na prútik, ktorým mu stále mierila na hrdlo. "Zabiješ ma?"

Krátko zvažovala, že povie áno alebo mu povie, že ho omráči tak, ako to po celý čas zamýšľala, ale zrazu si uvedomila, že ani jedno by nebola pravda. Cítila, ako jej ruka s prútikom pomaly klesla k jej boku.

"Čo dobré by prinieslo zabiť ťa?" nakoniec sa spýtala, zaplavilo ju vyčerpanie súčasne z fyzických aj duševných dôvodov. "Už sme obaja mŕtvi." Vedela, že pácha samovraždu tým, že znížila svoje obrany v spoločnosti známeho smrťožrúta, ale bola jednoducho taká unavená. Bola zvedavá, či sa naozaj cítila v jeho prítomnosti bezpečne alebo bola proste príliš uťahaná, aby jej na tom viacej záležalo.

Malfoy sa zdal prijať jej čudné správanie v pohode a na chvíľu ju so znepokojujúcou intenzitou študoval.

"Priala si si niekedy, aby si bola jednou z tých šťastných, ktorých telá sú pochované s ostatnými?" spýtal sa potichu.

"Nie," odpovedala chvejúcim sa hlasom, keď sa striasla pod úprimnosťou v jeho očiach. "Keď si niečo prajem, prajem si radšej život než smrť."

"Potom chceš späť svoj život?" spýtal sa.

"Nie," zašepkala. "Chcem späť ich." Ukázala na náhrobné kamene vážne ležiace v šíku na vrchu svahu. "Chcem počuť ich hlasy, vidieť ich smiať sa. Chcem ich vidieť v bezpečí a šťastných."

Malfoy sa na ňu pozrel s tým najpodivnejším výrazom, ako keby ho nikdy nenapadla predstava priať si život pre druhých skôr než pre seba.

"Ona nikdy nebola v bezpečí, nikdy nebola šťastná," povedal náhle. "Chcel som jej tieto veci dať. Došiel mi čas." Dvojzmyselnosť tohto vyhlásenia na chvíľu Hermionu rozhodila.

"Kto?"

V odpovedi Malfoy urobil krok nabok a otočil sa tvárou k hrobu, ktorý bol navštíviť. Hermiona škúlila v matnom svetle, až kým nedokázala prečítať meno vyryté v bronze.

Narcissa Malfoyová

1960-1997

Milovaná matka

"Kedy?" zašepkala Hermiona. Malfoy sa k nej otočil, v jeho tvári skutočná bolesť, skutočné prekvapenie.

"Ty nevieš?" spýtal sa. Nemo pokrútila hlavou, znova otočila tvár ku skromnej tabuľke.

"Minulý mesiac zomrela u Svätého Munga. Bola tam, odkedy ministerstvo zaútočilo na Malfoy Manor, keď ma v lete hľadalo." Hermiona si namáhala mozog kvôli spomienke na ten hektický čas. Zdalo sa to tak dávno.

"Ach, bola zranená, že?" vykríkla náhle, keď sa jej vrátil článok v Prorokovi. Malfoy sa kruto zasmial.

"Mučili ju, Grangerová," vyšplechol s neosobnou zúrivosťou. Hermiona cítila, ako jej stuhla krv v žilách a jej žalúdok sa nebezpečne rozvlnil.

"Čože? Kto...?"

"Kto myslíš?" Jeho tvár bola maskou nenávisti a pomstychtivosti.

"Oni by ne..." Hermiona chabo protestovala, hoci tá predstava bola zjavne príliš správna, aby sa mýlila. Malfoyove oči boli temné bolesťou, keď sa otočil späť k náhrobnej tabuli.

"Hľadali mňa," potichu zašepkal a Hermiona mala ten najčudnejší pocit, že zabudol, že tam je. "Dvadsať rokov v tieni nepriateľov môjho otca a nikdy sa nedostala bližšie k smrti než skoro zasiahnutá Stupefy kúzlom. Dva týždne v mojom živote utečenca a dobrí chlapci ju umučia do šialenstva."

"Nevedela som," zašepkala Hermiona, cítiac duchov stratených vznášať sa za jej krkom, keď zimný vietor víril okolo nej.

"Nie, nemyslím si, že si vedela," povedal potichu Malfoy vedľa nej. "Musela si trúchliť nad svojimi vlastnými stratami."

Určite musela, ale zrazu si uvedomila, že nebola jediná, kto stratil.

"To je nádherná ruža. Som si istá, že si to cení," ponúkla Hermiona bezdôvodne. Ten najnepatrnejší náznak úsmevu zahral na kútikoch jeho úst.

"Som si istý, že cení. Je z jej záhrady. Tak milovala svoje ruže. Občas som si myslel, že ich milovala viac než mňa, či dokonca môjho otca. Vždy mi ju pripomínali. Umierali, odkedy ju zobrali preč, bez ohľadu na to, ako som sa ich snažil udržať nažive. Táto bola posledná." Jeho hlas bol zrazu vecný, a skoro jej z dôvodu, ktorý si ani v najmenšom nedokázala predstaviť, zlomilo srdce.

"Chýba ti?" spýtala sa, cítiac ako sú jej slová unášané do mrazivej noci.

"Sotva som ju poznal," zašeptal Malfoy. Nebola to odpoveď sama o sebe, ale svojím spôsobom bola. Hermiona s ním dlhú chvíľu stála v zvláštnom, vľúdnom mlčaní.

"Toto sú prvé Vianoce, ktoré trávime bez nich. Myslíš, že im chýbame rovnako ako oni chýbajú nám?" spýtala sa potichu, zvedavá či nakoniec nezošalela, pretože počúvala samu seba vylievať si srdce pred jej úhlavným nepriateľom. Vzhliadla k nemu, keď neodpovedal a zistila, že hľadí na tú náhrobnú tabuľu s tým najčudnejším výrazom na tvári.

"Vždy som dúfal, že kdekoľvek sú, zanechali za sebou pocity ako strata a osamelosť," prehovoril po chvíli. Pohol tými mesiacom žiariacimi očami, aby sa na ňu pozrel. "Vážne sú Vianoce?"

Hermiona na neho zažmurkala, vyšokovaná zo svojho snenia.

"Nuž, samozrejme, že sú," povedala, zvedavá, čo za hru to s ňou teraz hrá. "Nevedel si?" Elegantne pokrčil plecami.

"Mne na nich pramálo záleží. Istotne nebudem plytvať časom na oslavu nejakého smiešneho sviatku, ktorého jediným účelom je stimulovať muklovskú ekonomiku a prijímať nezmyselný hmotný majetok malej kvality a ešte menšej hodnoty." Hermiona zažmurkala, viac než mierne dotknutá jeho urážlivým popisom obdobia roku, ktoré bolo pre ňu súčasne posvätné a zázračné.

"Niečo také povedať je hrozné, Malfoy," zašepkala, teraz bližšie k slzám než bola dlhý čas.

"Nuž, ja som hrozný človek," povedal nezaujatým, ale nejasne zúfalým spôsobom, ktorý ju prinútil premýšľať o tom, že sa možno mýli.

"Vianoce sú o toľko viac než to," zašepkala, keď sa rozhodla ignorovať jeho predchádzajúcu poznámku. Zasmial sa štýlom, ktorý znel podivne ako dutá ozvena vetra v holých stromoch.

"Je to len jeden deň, Grangerová. Len zbytočný deň ako každý ďalší zbytočný deň v roku. Zlé veci sa stávajú, vojny sa bojujú, ľudia umierajú. Len ďalší deň." Posmešne sa zasmial a jeho oči zaiskrili rozhodnosťou. "Tak veľa mágie na svete, všade okolo vás a vy hlúpi muklovia ju hľadáte na tom jedinom mieste, kde sa nájsť nedá."

"V tomto dni je mágia, Malfoy. Tak veľa. Je to deň spasenia a zázrakov a vykúpenia. Ak toto nie je mágia, čo to je?" Chcela tak veľmi, aby pochopil, hoci ani za život nemohla povedať prečo. Pokrútil hlavou nad jej argumentáciou.

"Toto nie je mágia. Je to klamanie samého seba vo vieru v niečo smiešne, pretože nám nezostalo nič hmatateľné, v čo by sa dalo veriť."

"To nemyslíš vážne," zašepkala Hermiona.

"Myslím. ´Veselé Vianoce!´" posmešne povedal. Oči mu zrazu zažiarili hnevom. "Aké máš právo byť veselá? Aké máš dôvody byť veselá? Aké dôvody má mať ktokoľvek z nás?"

Toto posledné bolo prehovorené s tak srdcelámajúcim zúfalstvom, v ktorom povolaní do svojho hlasu sa zdal byť tak dobrý.

Hermiona už bola nahnevaná. Vianoce pre ňu niečo znamenali, znamenali niečo špeciálne a nádherné a on sa jej to snažil zobrať preč tak, ako jej zobral všetko ostatné.

"Toto už viacej nebudem počúvať. Len pretože ty nevidíš v tomto dni moc, neznamená to, že v ňom nie je! Prišla som sem, aby som začala Vianoce s ľuďmi, ktorých milujem a nebudem plytvať ďalšou sekundou -" Zrazu prestala hovoriť, keď ju napadlo niečo podstatné. "Počkaj minútku. Ak si nevedel, že sú Vianoce, prečo uprostred noci navštevuješ hrob svojej matky?"

Pomyslela si, že to bolo po prvý raz za dlhý čas, čo sa poznali, kedy videla Draca Malfoya zatváriť sa vinne. Jeho oči skĺzli z jej a presunul váhu z jednej nohy na druhú.

"Nuž, ja som... ja som len..." Prevrátil oči a prehrabol si rozrušenou rukou hodvábne vlasy. "Ach, krucinál! Utekám, dobre?" vyprskol. "To je to, čo si chcela počuť? Odchádzam a chcel som sa rozlúčiť."

"Čo myslíš tým ´utekám´?" napätým hlasom sa spýtala Hermiona. "Už nebudeš viacej smrťožrútom?"

"Ešte si sa v tejto vojne nič nenaučila, Grangerová?" vyprskol nahnevane. "Neprestaneš len tak byť smrťožrútom. Z tohto záväzku ťa môže uvoľniť len smrť. Nie, ja utekám preč."

"Potom si sa odvrátil? Prestal si veriť?" Mala závrat z tej vyhliadky.

"Aby som z toho niečo urobil, najprv by som tomu v prvom rade musel veriť, všakže?" odpovedal jedovato. Zápal vychádzal z jeho výrazu a zdalo sa, že sa ponoril sám do seba. Zaklonil sa dozadu k blízkemu náhrobnému kameňu, ktorý sa týčil nad nimi, oprel sa oň, ako keby už dlhšie nevlastnil silu stáť sám. Oči mal zatvorené a zdvihol tvár dohora, ako keby sa kúpala v tých ľadových slzách, ktoré padali z oblohy.

"Prešlo ma to tak rýchlo," zašepkal a Hermiona znova uvažovala, či si uvedomuje jej prítomnosť alebo či hovorí s niekým úplne iným. "Myslel som si, že viem, čo robím, vážne som si to myslel. Len som sa snažil urobiť to, čo sa odo mňa očakávalo, to, čo ma cvičili a učili robiť celý môj život. Myslel som si, že keď jednoducho urobím to, o čo ma žiadali, že ma nechajú na pokoji a že s ňou budeme v bezpečí." Hermiona sa pokúsila privolať späť ten hnev, keď načúvala jeho dôvodom pre činy, ktoré viedli k Dumbledorovej smrti, ale všetok ten hnev zjavne dohorel. Neprerušila ho a on pokračoval.

"Jednu minútu som bol rozmaznané decko, ktoré pokračovalo v šľapajach svojho otca a ďalšiu som bol vojak vo vojne niekoho iného. Skôr než som si to uvedomil, mal som na svojich rukách viac krvi než kedy dokážem zmyť." Otvoril oči a spojil ich s jej, prosil ju o niečo, čomu nerozumela.

"Len chcem, aby to skončilo. Tak dlho necítim nič iné okrem prázdnoty. Už to dlhšie nedokážem vydržať. Odchádzam niekam, kde nebudem musieť zabíjať či bojovať alebo plniť svoju povinnosť." Vyšplechol to posledné slovo, ako keby chutilo na jeho jazyku ako smrteľný jed. "A keď ma nájde môj Pán, privítam svoju smrť. Za to, čo som urobil, si zaslúžim horšie."

"Ak to takto cítiš, prečo sa nepokúsiš napraviť to?" potichu sa spýtala Hermiona. Jeho smiech bol krutým, dutým zvukom v tej noci.

"Napraviť to?" posmešne zopakoval. "Zabudla si, čo som urobil, Grangerová? Tvoj drahocenný Dumbledore je kvôli mne mŕtvy! Zabil som a mučil a ničil bez zľutovania či výčitiek. Som otrokom v službe toho najdiabolskejšieho čarodejníka, čo žije." Pokročil dopredu, napadol jej osobný priestor, ako keby ju chcel prinútiť prikrčiť sa pod jeho oceľovým pohľadom. "Urobil som veci, z ktorých by ti tuhla krv, keby si o nich vedela. Ako navrhuješ, aby som to napravil?"

"Pripoj sa k nám," zašepkala okamžite. Malfoy na ňu zažmurkal, naprostý šok v jeho tvári. "Povedz nám, čo vieš. Ak nenávidíš Voldemorta tak veľmi ako toto všetko, vráť sa k nemu a pomôž nám ho zničiť. Odčiň to svojou oddanosťou."

"Si rovnako šialená, ako bol ten starec," uškrnul sa Malfoy. "Vo mne nezostalo nič, čo by sa dalo napraviť, Grangerová."

"Tomu neverím," zašepkala. "Videla som ťa s tvojou matkou. Ešte si celkom neprepadol temnote." Jeho oči zažiarili... niečím na najkratší z okamihov, ale potom to bolo preč a prázdnota sa vrátila, vďaka čomu mala pocit, že hľadí do dvoch vrstiev ocele.

"Vyžadovalo by to zázrak, aby ma priviedol späť," zašepkal s náznakom zúfalstva.

"Potom je dobré, že dnes je deň zázrakov, všakže?" odpovedala. Pomyslela si, že zazrela prízrak úsmevu zažiariť na jeho perách, ale bol na ňu príliš rýchlo preč, aby si bola istá. Pokrútil hlavou a začal od nej cúvať.

"Už som ti to povedal, Grangerová. V tieto nezmysly neverím," prehovoril drsne, hlasom, ktorý naznačoval, že sa pokúša presvedčiť sám seba. Hermiona sa cítila nevysvetliteľne nahnevaná tým, že odmietol jej ponuku.

"Dobre teda," vyprskla, bolo jej jedno, že jej hlas zosilnel na takú úroveň, že by mohol privolať niekoho, kto prechádzal okolo cintorína. "Tak choď a buď zbabelcom, ak sa ti páči. Preži zvyšok svojho života ako utečenec, označený za zradcu oboma stranami. Zomri s vedomím, že si neurobil nič, čo by za to stálo, so svojim časom, ktorý ti bol poskytnutý, napriek tomu, že si mal príležitosť zmeniť osud svojho sveta. Myslím, že si mal pravdu. Nič viacej si nezaslúžiš."

Malfoya tvár sčervenela a jeho črty sa sformovali do masky hnevu. Otvoril ústa, aby odpovedal. Skôr než dokázal vypustiť akúkoľvek zúrivú tirádu, ktorá vznikala v jeho vnútri, v šoku zažmurkal a nemo na ňu chvíľu hľadel.

"To ma rozhnevalo," povedal pomaly, ako keby tomu nemohol uveriť.

"Nuž, fajn," vyprskla Hermiona. Chcela, aby bol nahnevaný. Určite chcela.

"Tak dlho som nebol nahnevaný. Tak dlho som nič necítil," vysvetľoval pomaly. "Nič okrem strachu a vyčerpania."

"Ani ja nie," potichu priznala Hermiona.

"Celý svet sa zdá utlmený," poznamenal a ona sa striasla nad presnosťou jeho popisu. "Ako keby Vojna postavila sklenú stenu medzi mňa a všetko ostatné. Už viacej netrpím, ale občas si prajem, aby som. Bolo by to lepšie."

"Ak trpíme, znamená to, že sme stále nažive," dodala Hermiona. "Ak trpíme, znamená to, že si pamätáme, aké je to netrpieť a to znamená, že stále máme nádej." Zatvorila oči a priala si, aby sa tie slzy preliali.

"Je to tak dávno, čo som nejakú mala, začínam zabúdať, aké to je," zašepkala. Keď otvorila oči, zízal na ňu a ona si pomyslela, že tu stojí jediný človek, ktorý ju za tak strašne dlhú dobu skutočne počúva.

Naklonil hlavu tým svojím zvláštnym spôsobom, potom začal kráčať k nej s odmeranými, dobre uváženými krokmi. Nakoniec bola prinútená ukročiť a našla sa opretá o kmeň snehom poprášeného duba.

"Čo robíš?" spýtala sa, mala pocit, ako keby sa vzduch v jej hrudi rozkladal teplom v jeho tmavých, strieborných očiach.

"Som tak unavený z toho, že som otupený," zašepkal. "Chcem ešte raz cítiť, ešte raz predtým než zomriem..."

Jeho dych zavadil o jej pery, rozpálenejší než tisíc vatier v mrazivej decembrovej noci. Striasla sa v jeho zovretí, ale nedokázala nájsť silu či vôľu, aby sa odtlačila.

"Nemyslím..." začala, ale on pokrútil hlavou, oprel si čelo o jej vlastné a prinútil ju zabudnúť na to, čo chcela povedať.

"Presne. Nemysli." Nemohla sa hádať, aj keby chcela... a Merlin jej pomáhaj, ona nechcela. Bola tiež unavená, unavená z prežívania bez žitia, unavená z existovania bez cítenia. Keď Malfoy sklonil svoje pery k jej, nebránila sa.

Nebolo to to, čo možno očakávala od bozku Draca Malfoya. Nebol zvodný či jemný či akýkoľvek iný zo slov, ktoré vždy počúvala s ním spájať. Ich popraskané pery o seba škrabli skoro bolestivo a ten bozk bol menej o jemnosti a viacej o zúfalstve a zaslepenom, potrebnom dotyku. Nebol to ten najlepší bozk, ktorý kedy mala; k tomu mal ďaleko. Ale cítila ho, cítila ho v končekoch prstov a v tom bolestivom zovretí jeho prstov tam, kde boli prepletené s jej (kedy sa to stalo?) Tak dlho necítila nič ako toto, možno celé veky.

Bolo to ako sa prebudiť, keď ste spali nekonečne dlho deň za dňom. Vánok sa zdal ostrejší, štekot za jej chrbtom sa znal silnejší, bolesť a zármutok a vyčerpanie, ktoré ťažili jej hruď sa zdali mať ostrejšie okraje a hlbšie rany, ale dokonca aj to bolo v poriadku. Chcela, aby ju Draco Malfoy bozkával, až kým sa svet okolo nich nerozpadne na prach, pokiaľ tým tej otupenosti zabraňoval.

Keď sa začal odťahovať, zdalo sa to príliš, príliš skoro. Zadržala dych, keď od nej ukročil, čakala, že sa tá hrozná prázdnota vráti... ale nevrátila. Jej tvár bola stále príliš chladná, jej srdce stále napäté zármutkom a neurčitým strachom. Bolo to tak dávno odkedy to zažila, že si nemohla celkom spomenúť, aké to je, ale bola si pomerne istá, že tá emócia, ktorá sa zdvíha v jej hrudi, je radosť.

Malfoy na ňu hľadel, ako keby si nebol celkom istý, či ho jeho oči neklamú. V jeho lícach bola farba, o ktorej si nemyslela, že má niečo spoločné s chladom a jeho dych mu unikal v rýchlych obláčikoch, ktoré vpadli do noci a potom zmizli. Keď na neho zízala, na jeho kostnatú, príliš chudú tvár, na jeho dymové oči (predstavovala si to, alebo v nich bola iskra, ktorá v nich predtým nebola?), zrazu ho chcela znova pobozkať. Chcela, aby ju pobozkal a nemalo to nič spoločné so zahnaním tej osamelosti alebo prázdnoty v jej hrudi a to ju vydesilo viac než čokoľvek iné.

"Musím ísť," zrazu povedal, ľahký náznak paniky v jeho hlase. Pohol sa, ako keby sa chcel otočiť a potom na ňu prižmúril oči. "Pokúsiš sa ma zastaviť?"

"Nie," zašepkala skôr, než o tom mohla priveľmi premýšľať.

"Prečo nie?"

"Neviem," odpovedala. Slabo prikývol a potom sa otočil k odchodu.

"Malfoy?" náhle vybuchla. Zastavil sa a znova sa na ňu pozrel. Na chvíľu, kým hľadela do tých temných, strieborných očí (ako ich mohla považovať za ľadové, keď vírili takou hĺbkou, takým množstvom tepla?) zabudla na to, čo chcela povedať. "Čo urobíš?"

"Neviem," potichu zopakoval. To, ako sa v tom okamihu zatváril, by kedysi bývalo príliš nežné na tie ostré črty jeho tváre, ale nejako sa mu to podarilo. Sklonil hlavu v tom najjemnejšom úklone. Potom, so zavírením čiernej kapucne a snehových vločiek, bol preč.

Hermiona žmurkala na miesto, ktoré len pred chvíľou obýval. Otočila svoj pohľad na svah s tou posvätnou líniou náhrobných tabúľ, ktoré ležali v šíku na jeho vrchu, ale akosi si uvedomila, že už sa tam hore nepotrebuje vrátiť. Po prvý raz za dlhý čas si nepripadala sama. Vyslala malý úsmev do zľahka padajúceho snehu.

"Veselé Vianoce, Malfoy," zašepkala do noci. Potom, so slabým prasknutím, zmizla do noci.

ooo

Na druhý deň ráno Hermionu prebudilo zimné slnečné svetlo na tvári. Chvíľu ležala v posteli, pokúšala sa prísť na to, či tie neobyčajné udalosti z predchádzajúcej noci sa skutočne udiali alebo ju jej sny požehnali jednou nocou odkladu od hrôz, ktoré ju obvykle sužovali počas hodín spánku. Bolo tomu dovtedy, kým si neuvedomila, že sa prázdnota v jej hrudi zmenšila, že toto bolo prvé ráno v príliš mnohých mesiacoch, kedy sa nedesila toho vstať z postele, kedy bola ochotná zmieriť sa s realitou svojich spomienok.

O pár minút neskôr, keď kráčala Hermiona dole schodmi v habite a ponožkách, uvítalo ju možno to najvážnejšie vianočné ráno v celej histórii sveta. Arthur Weasley sedel na gauči s Fredom a Georgeom, ktorí obaja uprene hľadeli na nevzhľadný stromček, ako keby sa pozerali na niečo míle a míle vzdialené za ním. Tonksová a Lupin boli vedľa seba v dvoch susedných čalúnených kreslách, Tonksová držala Lupina za ruku s obelenými hánkami. Ron sa opieral o stenu, zízal von z okna so šálkou kávy v ruke a oblakom dymu okolo seba. Niekoľko členov Rádu bolo roztrúsených po izbe, odpíjalo si čaj a kávu a zízalo tupo do priestoru. Nikto nehovoril.

"Dobré ráno," povedala potichu. Zopár nezúčastnených očí sa otočilo jej smerom a Arthur Weasley jej ponúkol slabý úsmev.

"Veselé Vianoce," vyslovila váhavo.

"Veselé Vianoce, Hermiona," povedal spoza nej Harry. Otočila sa, aby ho videla vojsť prednými dverami,  nos červený od chladu a vo vlasoch snehové vločky. V rukách udržiaval v rovnováhe niekoľko balíčkov, väčšina darov zabalených, ale maximálne jednoducho a bez ozdôb. Zobrala z jeho rúk niekoľko krabíc a spoločne ich priniesli ku stromčeku, kde už bolo nahromadené skromné množstvo darov.

"Zopár doručených na poslednú chvíľu," povedal Harry s falošnou veselosťou. "Celkom prechádzka k doručovaciemu bodu v tom snehu, ale napadlo ma, že to bude stáť za to."

"Som si istá, že si to všetci cenia, Harry," prehovorila Hermiona srdečne, pokúšajúc sa vyhnúť sa pohľadu na tú ochablosť očí svojho priateľa. Usporiadala darčeky podľa svojho vkusu, potom sa obrátila do izby s úsmevom na tvári, ktorý asi vyzeral rovnako krehký ako bol.

"Kto chce otvoriť prvý darček?" spýtala sa veselo. Nikto neodpovedal, takže sa Hermiona otočila a vybrala prvý darček, ktorého sa dotkla. "Ron, to je pre teba," oznámila. Ron poslušne vykročil dopredu a otvoril darček, ktorým sa ukázal byť pár topánok z dračej kože od jeho otca. Poskytol apatické poďakovanie, a podobný cyklus pokračoval s niekoľkým ďalšími otvorenými darčekmi.

Práve keď si Hermiona pomyslela, že by možno mohlo byť milosrdnejšie dovoliť vrátiť sa všetkým s ich skromnými darčekmi do ich izieb, tak aby nikto z nich nemusel pretrpieť ďalší okamih tejto príšerne nepríjemnej situácie, jej oči dopadli na balíček so zvláštnym, nepovedomým povrchom. Otočila sa, aby sa na naň pozrela a uvedomila si, že zíza na tú veľkú, prostú krabicu, ktorú dnes ráno doručila pošta. Pritiahla si ju bližšie, aby prečítala menovku len aby zistila, že tam žiadna nie je. Krabica bola zabalená v hnedom papieri a navrchu mala pripevnenú obálku bez adresy.

"Harry, vieš, kto toto poslal?" spýtala sa s pocitom strachu, ktorý sa zvíjal v jej hrudi ako had. Keď Harry začul podivný tón jej hlasu, otočil sa, aby sa na ňu pozrel.

"Nie, len to bolo položené v doručovacom mieste. Predpokladal som, že sa sova unavila z čakania a odletela domov. Prečo? Čo sa deje?"

"Nie je tam meno, žiadna menovka," zašepkala Hermiona. Obyvatelia izby náhle zbystrili a to malé zhromaždenie bolo okamžite sústredené v napätom druhu ostražitosti, ktorá bola charakteristická pre príliš veľa okamihov, ktoré spoločne strávili. Harry sa presunul k jej boku, jemne odsunul od nej tú krabicu a Lupin podišiel dopredu. Vrhol na krabicu zopár pokusných kúziel skôr, než sa načiahol a zobral z nej tú obálku.

"Nepredstavuje žiadne fyzické nebezpečenstvo," povedal napätým hlasom, keď roztrhol obálku a vytiahol von pergamen. "Ale buď opatrný, Harry." Harry stroho prikývol skôr než dal dole papier a otvoril krabicu s maximálnou opatrnosťou. Kým miestnosť zadržala dych, siahol do krabice a vytiahol von... hromadu pergamenov.

"Čo toto všetko je?" spýtal sa, znel nahnevanejšie a vystrašenejšie než si Hermiona myslela, že zamýšľal. Jeho smaragdové oči prebehli po povrchu najvrchnejšieho pergamenu. Jeho tvár zmrzla vo výraze ohromenej nedôvery a znova prečítal to, čo držal. Náhle začal listovať cez hromadu vo svojich rukách, jeho oči sa rozširovali s každým pergamenom, ktorý preletel.

"Taktické plány, bojové plány, štatistiky, dôverné sovy..." Vzhliadol na napäté tváre svojich spoločníkov, ohromené prekvapenie iskrilo v jeho očiach. "Z druhej strany. Kto toto mohol urobiť?"

"Smrťožrút," zašepkal Lupin, zízajúc na pergamen, ktorý odtrhol z krabice skôr, než sa otvorila.

"Niekto obrátil?" ozval sa zozadu izby nejaký hlas. Hermiona ich sotva počula. Sotva vôbec niečo počula skrz rýchly tlkot svojho srdca. To nemohol byť, určite, to nemohol byť...

"Draco Malfoy," prehovoril Lupin, jeho hlas vďaka šoku sotva počuteľný. Všetci sa na seba pozreli, pochybnosti začínali v ich tvárach. Hermiona mala pocit, že omdlie po prvý raz vo svojom živote a klesla na kolená vedľa Harryho.

Napäté mlčanie v izbe prerušil Ron, ktorého cigaretami zdrsnený hlas praskol ako bič v tom neprirodzenom tichu.

"Neverím tomu," zasyčal. "Je to trik."

"Potter," začal Lupin čítať svojim pokojným, nenápadným hlasom. "Vrátil som sa z cesty, ktorá bola pre mňa pripravená. Nepýtaj sa ma prečo; nepoviem ti a ty by si mi neuveril, keby som povedal. Skôr než zomrieť na úteku s premárneným životom som sa rozhodol urobiť niečo, čo má cenu skôr, než ma za moju zradu zabijú. V tom balíku som priložil všetko, čo viem o plánoch Temného pána, o rozmiestnení našich pevností a je tiež priložený nekompletný, ale pomerne presný zoznam mojich blížnych smrťožrútov. Viem, že tvoji aurori majú cestičky ako overiť právoplatnosť týchto dokumentov. Možno mi potom uveríš. Budem ti posielať ďalšie informácie len čo ich získam a tak často ako bude možné bez toho, aby som ohrozil moje postavenie v najužšom kruhu okolo Temného pána. Možno uspeješ tam, kde ja som nemohol a urobíš to, čo si urobiť predurčený. Podpísaný Draco Lucius Malfoy."

Nikto dlho neprehovoril. Nakoniec Tonksová nakráčala dopredu a zdvihla zvyšok dokumentov z krabice, zložila ich na blízkom stole a zobrala do rúk jeden list z hromady. Zamrmlala zopár kúziel, vďaka čomu ten pergamen zažiaril naružovo, čo spôsobilo, že slová, ktoré boli na ňom načmárané zablikali dúhovou modrou a nakoniec vyčarovala neznámu, otáčajúcu sa sadu zelených symbolov, ktoré nad tým pergamenom viseli.

"Hovorí pravdu," povedal, nemalé množstvo úcty v jej hlase.

"Vedel som to," začula Hermiona vedľa seba Harryho šepot, keď sa zdvihol, aby pridal hromadu pergamenov, ktoré držal, k tej kope na stole. Pustil svoje bremeno na ošúchaný dubový povrch so spokojným buchnutím.

Ako keby to bol nejaký signál, miestnosť prepukla do vzrušeného švitorenia, kričaných príkazov, pomäteného ruchu a napočudovanie, výbuchov pochybností, nádherného, neskutočného smiechu, ale Hermiona sa nepohla. Siahla do teraz prázdnej krabice a vytiahla odtiaľ veľmi malý, nenápadný balíček, ktorý si ostatní nevšimli. Nebol označený, ale Hermiona vedela, pre koho je.

S trasúcimi rukami dala bolestivo pomaly ten baliaci papier dole. Vo vnútri našla kúsok pergamenu a tenkú striebornú retiazku, z ktorej visel prívesok, jednoduchá, dokonalá ruža, rubíny iskriace v tom skorom slnečnom ráne.

Zovrela retiazku v jednej ruke tak silno, že jej z toho úsilia obeleli hánky. Rozbalila pergamen a prečítala ho, kým sa celá izba okolo nej radovala.

Kedysi mi jedna múdra žena pripomenula, že Vianoce sú dňom spásy a zázrakov a vykúpenia. Chcem veriť, že mala pravdu a pretože to je viac, ako ma niekto za veľmi dlhý čas prinútil cítiť, ponúkam jej tri veci. Prvú, ponúkam jej moje znalosti jej nepriateľa, ktoré možno pomôžu jej veci. Druhú, ponúkam jej moju neochabujúcu oddanosť, aby mohla zvíťaziť a aby som predsa len dokázal nájsť cestu späť z temnoty. Nakoniec jej ponúkam ružu... v skutočnosti ďalšiu z matkiných ruží, a tiež ako pripomienku, aby si možno navždy pamätala noc, kedy bola mojou spásou, mojím zázrakom, mojím vykúpením. Veselé Vianoce.

Kvapka vody sa rozstrekla na povrchu pergamenu a chvíľu Hermione trvalo uvedomiť si, že to je slza, jej slza, že plače a smeje sa a cíti a že v tom nie je sama. Vzhliadla na zvyšok izby, načúvala vzrušenej vrave, sledovala Rona pritiahnuť Tonksovú do tuhého objatia, videla Lupina nežne sa usmiať, keď sa díval ako Fred a George bujaro tancujú v rohu miestnosti. Stretla sa s Harryho očami a on sa na ňu usmial, naozaj usmial, za mesiace po prvý raz. Keby už neplakala, bola by teraz začala.

Pozrela sa na ten slzami zmáčaný pergamen a bezhlasne naznačila jeho pisateľovi nemé ďakujem, hoci ju nemohol počuť a bol by sa tej vďačnosti vysmial, keby počul. Neponúkala svoju vďaku za ten nádherný náhrdelník, ani dokonca za tie informácie, ktoré práve zmenili ich životy a priebeh vojny. Ďakovala mu za tú iskru v očiach jej spoločníkov, za tú náhlu neviazanosť, ktorá tú izbu prestúpila, a najviac zo všetkého za ten malý, plachý, zázračný úsmev na Harryho perách.

Vedela, že jeho dar nebol darom zo šperkov či tajomstiev. Namiesto toho ich jej Cháron vytrhol z brehov Predpeklia a prepravil ich späť po rieke Acheron a keď tak robil, dal im ten najcennejší dar zo všetkých: nádej.

Vzhliadla od slzami zmáčaného pergamenu v jej rukách k hromade drkotajúcich ľudí pred ňou, ktorí žiarili svetlom, o ktorom si myslela, že navždy stratili. Poskladala ten pergamen, zavesila ten prívesok s ružou okolo krku a potom sa šla ku nim pripojiť.

ooo

Vonku vetrík pískal pomedzi vetvy stromov a znel pre celý svet ako vzdialený smiech. Ďaleko, v tieni požiarom zničeného panstva, uprostred záhrady mŕtvych ružových kríkov a zanedbaných záhonov rozkvitol jeden rúžový púčik tam, kde by si človek myslel, že už nikdy nič znova nenarastie. Ranné slnko žiarilo na novo napadaný sneh okolo neho a uprostred toho strašlivého dôkazu vojny a skazy sa ten kvietok mal k svetu.

*the noble dead – séria od Barb & J.C Hendee (preložené u nás ako Vznešení mŕtvi)