Čo Komnata najviac potrebuje
Autor: Alydia Rackham
ORIGINÁL: http://www.fanfiction.net/s/6532581/18/What_the_Room_Requires
Čo Komnata najviac potrebuje
Preklad: Jimmi
Kapitola obsahuje zvukovú nahrávku, ale musíte si ju pustiť na príslušnom mieste (pred Dracovým vstupom). Všetky pokusy, aby sa spustila sama po kliknutí na odkaz, skončili na IE, ktorý odmietal robiť to isté, čo iné prehliadače.
VVVVVV
HERMIONA
"Neviem... neviem, o čom..." lapala som po dychu, snažila som sa nahnať vzduch do mojich priškrtených pľúc.
Voldemort - Voldemort - zaťal čeľusť, oči mu zažiarili, uskočil dozadu a spakruky zasiahol vzduch.
Šmarilo ma na chrbát. Lebka sa mi odrazila od kameňov. Oči sa mi zaliali slzami, keď som ruky zaťala v päste a zízala do stropu. Pery sa mi chveli, ale nevydala som žiaden zvuk. Uvedomila som si, že som pripravená zomrieť.
Ale on ešte nebol pripravený ma zabiť.
"Crucio."
Tie tri sekundy kliatby - len tri sekundy – mnou od hlavy po päty prehnali oštep neopísateľnej agónie. Môj hlas sa odrážal miestnosťou, narážal do stien, ako keby to kričal niekto iný.
Keď tú kliatbu zrušil, zostala som bezvládne ležať, ako keby niekto zdvihol z mojej hrude spadnutú knižnicu.
"Znova sa jej to spýtaj, Bella," vzdychol si Voldemort - počula som ho, ako keby cez hmlu, videla som ho rozmazane.
Bellatrix sa ku mne sklonila, čierne oči jej planuli.
"Čo si urobila s Dracom, humusáčka?" zavrčala mi do tváre. "Mal nás dnes večer vpustiť dnu, ale nebol tu - dostali sme sa dnu len o vlások!" Schmatla ma za predok blúzky a pritlačila svoj nos takmer k môjmu. "On tu nebol, ale ty áno!" Zatriasla mnou, udierajúc mi hlavu o kamene. "Zabila si ho?"
"Nie," dostala som zo seba, teraz mi slzy stekali po spánkoch.
"Kde potom je?"
"Neviem -"
Bellatrix zdvihla prútik a znova ho namierila na mňa.
"Tu som."
Bellatrixina hlava vyletela nahor. Pohľad každého smrťožrúta sa presunul poza mňa a ja som cítila slabú vibráciu, začula slabé klepanie, keď niekto vykročil z tej istej skrinky ako ja a kráčal k nám. Bellatrix ma pustila a postavila sa.
Vykrútila som hlavu, moje trasúce sa telo bolo príliš slabé, aby sa pretočilo a postavilo. Zazrela som povedomé čierne topánky a nohavice - bielu košeľu, bledé ruky - driečnu tvár, zatienené modré oči a snehobiele vlasy.
Draco.
Draco...
Pokúsila som sa pohnúť ústami, prinútiť svoje pery pracovať, ale neposlúchali. Chcela som k nemu načiahnuť ruku, priplaziť sa k nemu, ale mojou ľavou rukou mi len trhlo v reakcii na tú snahu.
"Draco, kde si bol?" vyštekol pán Malfoy. Draco sa pokojne pozrel na svojho otca.
"Tu," odpovedal.
"Nevideli sme ťa," protirečila Bellatrix. Draco na svoju tetu len letmo pozrel. Prebehla mnou obrovská triaška.
"Prečo si nemal toto so sebou?" spýtal sa pán Malfoy cez zaťaté zuby, keď obišiel moju hlavu, aby načiahol ruku s prútikom k svojmu synovi. "Našli sme to na zemi, keď sme vošli."
Draco chvíľu zízal na ten prútik, potom si ho od svojho otca vzal a len na okamih sa mu pozrel do očí.
"Ďakujem ti," povedal. Potom sklopil zrak ku mne.
Naše pohľady sa spojili. Ani jeden z nás nedýchal, ani neprehovoril.
"Neodpovedal si na otázku svojho otca," pripomenul mu Voldemort, dokonca tichšie než predtým. "Prečo si tu nebol a prečo si nemal svoj prútik?"
Draco zdvihol svoju bielu tvár k Temnému pánovi, ktorý čakal, rovnako ako čakali všetci smrťožrúti a sledovali ho.
"Poviem vám to neskôr," odvetil Draco. "Najprv môžeme dokončiť to, kvôli čomu ste prišli."
Voldemort ho chvíľu študoval, potom vydal krátky, slabý smiech.
"Zaujímavé," mrmlal. "Túži po tom, aby odvrátil našu pozornosť od toho humusáckeho dievčaťa."
Draco pomaly zažmurkal, ako keby mu práve vstrekli jed. Zvyšní smrťožrúti si medzi sebou mrmlali. Bellatrix sa na neho zamračila.
"To je nezmysel," nervózne sa zachechtal pán Malfoy. "Zrejme ho zdržala v plnení jeho povinností, ale teraz je tu a my sa môžeme pohnúť ďalej."
"Nie je to nezmysel, Malfoy," Voldemortov hlas nadobudol ostrý okraj a jeho úsmev zmizol. "Pozri sa na neho."
Všetci sa pozreli. Ja tiež. Draco sa nepohol, neodvrátil sa od Temného pána. V pravej ruke uvoľnene držal svoj prútik. Jediné, čo robil, bolo prehĺtanie.
"Vidíš?" uškrnul sa. "Záleží mu na nej."
"Hlúposti!" vykríkol pán Malfoy.
"Ticho, Lucius!" zareval Voldemort. "To skutočne poznáš svojho syna tak strašne málo?"
Pán Malfoy otočil teraz vydesené oči k svojmu chlapcovi. Takmer som k nemu pocítila bodnutie sympatie.
Voldemort ma mlčky obišiel a postavil sa odo mňa naľavo, tvárou k Dracovi, stále desať stôp od neho. Draco sa nezachvel, neodvrátil sa. Hľadel priamo do očí Temného pána, jeho tvár bez výrazu. Voldemort pomaly naklonil hlavu.
"Máš v pláne ísť s nami, Draco?" spýtal sa.
"Pôjdem s vami," odpovedal Draco. "Ak ju necháte nažive."
Voldemortove oči zažiarili niečím ako pobavením.
"Nie," raz pokrútil hlavou. "Chystám sa ju zabiť."
Draco raz žmurkol.
"Potom budem s vami bojovať," povedal.
"Draco..." zhíkol pán Malfoy.
"Ak budeš, zomrieš," nekompromisne riekol Voldemort. "A ja ťa zabijem len vtedy, keď budeš prosiť o smrť."
Draco sa otočil a pozrel sa mi do očí svojimi krištáľovo modrými očami, potom sa pozrel na svojho otca, potom ešte raz zdvihol svoju tvár k Temnému pánovi. Svetlo vstúpilo do jeho pohľadu - svetlo tak nepodobné žiadnemu svetlu, ktoré jeho otec kedy mal - a jeho pery sa skrútili v starom vzdore - v starom vzdore s novým účelom. Nadýchol sa a prehovoril priamo k Temnému pánovi, jeho hlas pokojný a hlboký.
"Rob si čo chceš."
"Draco, nie...!" pokúsila som sa, hlas sa mi triasol.
"Čuš!" Bellatrix sa načiahla nadol a schmatla ma za vlasy. Vykríkla som.
Draco zaútočil a z celej sily kopol do pleca svojej tety. Zvalila sa s jačaním na zem. Ja som od nej stočila nabok.
Lucius Malfoy vykríkol meno svojho syna.
Voldemort sa pohol.
Zelené svetlo explodovalo.
Lucius zareval v utrpení.
Nejaké telo buchlo na zem hneď vedľa mňa.
Hodila som sa naň. Zaťala som prsty do jeho košele.
Nariekala som do tých kameňov.
VVVVVV
DRACO
Kopol som svoju tetu tak silno, ako som mohol, zúrivosť a strach mi zatemňovali zrak.
Začul som, ako môj otec vykríkol moje meno v kosti drviacej hrôze.
Voldemort sa prehnal ku mne, prútik zdvihnutý.
Švihol som svojím prútikom naprieč mojím telom, vykonal to najdokonalejšie Expeliarmus svojho života.
Zablokoval ho.
"Avada Kedavra."
Pohltilo ma zelené svetlo.
Mal som jeden okamih navyše, aby som sa pozrel na Hermioninu peknú tvár.
Vôbec som neočakával, že môj život skončí tak rýchlo - dúfal som, že budem mať čas vykonať niečo skvelé, niečo, z čoho sa zatrasie zem.
Ale už som nemal žiaden čas. Bol koniec. Takže čím som sa mohol za svojich šestnásť rokov predviesť?
Vzoprel som sa Temnému pánovi.
A dovolil som niekomu vstúpiť do môjho srdca.
To bolo dostatočne veľké a zem otriasajúce.
Zmocnila sa ma černota.
Spadol som.
Vylieč, čo je zranené
Zmeň, čo Osud plánuje
Zachráň, čo je stratené.
Vráť mi, čo kedysi bolo moje
Čo kedysi bolo moje...
"Flower Incantation" Tangled. (Uzdravovacie zaklínadlo, Na Vlásku)
VVVVVVV
HERMIONA
Ležala som na kameňoch, tvárou nadol. Všetky svaly sa mi triasli. Okolo mňa bolo ticho.
A dôverne známe, teplé svetlo.
Denné svetlo.
Pomaly som otvorila oči.
Nejaká ruka ležala pod mojou rukou. Moja ľavá ruka ležala širokých pleciach. Pleciach, ktoré sa zdvíhali a klesali.
Teplo ležalo vedľa mňa. Bledá tvár bola otočená k mojej.
Dracova tvár.
Oči zatvorené.
Prinútila som svoju trasúcu ruku pohnúť sa, prešla po chrbte jeho košele a pritlačila mu prsty na tvár.
Bola teplá.
Otvoril oči.
Modré, žiarivé, prenikavé, živé oči hľadeli do mojich.
Srdce sa mi zatriaslo.
"Draco?" zašepkala som.
Zažmurkal, potom pomaly pohol rukami a odtlačil sa od kameňov. Posadil sa. Urobila som to isté, neschopná dýchať, neschopná z neho odtrhnúť oči.
Hľadeli sme na seba, keď sme sedeli na zemi.
Vystrela som ruky a chytila jeho tvár do svojich rúk.. Nedokázala som hovoriť.
Pozrel sa napravo.
Po chvíľke som sa tam pozrela tiež.
Boli tam veľké dvere, otvorené. Za nimi bola úplne prázdna, matne osvetlená kamenná miestnosť.
Potom, keď sme sa dívali, sa tie veľké, tmavé dvere s húpaním zavreli. Privreli sa s pevným, hlbokým buchnutím, ktoré otriaslo podlahou.
A potom, ako keď sa vymazáva nejaká kresba, splynuli s kamennou stenou.
Ako keby sme boli sami stvorení z kameňa, otočili sme hlavy druhým smerom a hľadeli na širokú, prázdnu rokfortskú chodbu.
V diaľke sme začuli ľudí smiať sa, rozprávať a kráčať. Pochodne šťastne blikotali na stene vedľa nás.
Zhlboka som sa nadýchla. Zacítila som jedlo. A pergamen. A zatuchnutosť zámku.
Všetko voňalo, bolo to cítiť skutočnejšie než čokoľvek za celé veky.
Otočila som sa a zízala na tú stenu.
Bola to nočná mora - všetko to so smrťožrútmi a Voldemortom -
Ešte sa to nestalo. Podarilo sa nám dostať sa von skôr, než prišli.
Podarilo sa nám dostať sa von.
Von z tej hrôzy, utrpenia a krvi, von z tej vŕby a jačmenného poľa a slnečného svetla...
Otočila som sa k Dracovi, zúfalo prehľadávala jeho tvár.
Pamätal si všetko? Skutočne tam so mnou po celý ten čas bol...
Moje ruky stále držali jeho tvár. A jediná slza vypadla z jeho oka a stekala po mojom palci.
To bola jediná odpoveď, ktorú som potrebovala.
"Poďme," vydýchla som, srdce roztrepotané, utrela som si vlastnú tvár a potom sa načiahla, aby som ho chytila za ruku. Videla som, že môj prútik leží na zemi - priamo tu - a schmatla som ho. Potom som sa vyštverala nahor a vytiahla Draca na nohy. "Poďme, poďme."
Zastal, stiahol sa nazad, ale silno zovrel moje ruky, v pravej ruke stále držal svoj prútik. Nepozrel sa na mňa - zízal na zem.
"Draco," vrúcne som zašepkala, prikročila bližšie k nemu a pozrela sa rovno na neho. "Ver mi."
Zažmurkal. Ďalšie slzy vypadli. Rozhliadol sa, potom stiahol obočie, keď sa pozrel na mňa.
"Ver mi," znova som vydýchla. A tentoraz, keď som ho potiahla, šiel so mnou a ruka v ruke sme uháňali po chodbe.