12. december 2012
Autor: Imhilien; Prekladateľ: Eggy; Beta: GwenLoguir
originál: http://ashwinder.sycophanthex.com/viewstory.php?sid=2079
Prístupnosť neobmedzená.
Vyhlásenie prekladateľa: Nepripisujem si žiadne zásluhy okrem prekladu. Vďaka patrí aj Bete - GwenLoguir... Nevlastníme žiadnu z postáv z Harryho Pottera; oni a ich svet patrí JKR. Čo sa týka príbehu... berte to s rezervou, dal sa ešte vyšperkovať, ale... je o Vianociach a to bolo pre mňa dôležité... okrem toho... poviedka je na 100% inšpirovaná filmom, ktorý mám veľmi rada... a zhodou okolností tam hrá aj Alan. :D Preklad s povolením autorky :)
Špeciálny darček
Boli Vianoce.
Sneh pokrýval cesty a budovy ako mäkká deka, kým obchody praskali vo švíkoch preplnené ľuďmi, ktorí lovili svoje perfektné darčeky. Aj keď bol na mnohých tvárach zreteľný stres, panovala nálada plná očakávania a radosti.
Severus Snape, Hlava Slizolinu, ktorý bol známy tým, že desil všetkých prvákov, bol obkolesený stenami luxusného muklovského obchodu prepchaného stovkami muklov s radostnou náladou a to stačilo, aby ho rozboleli zuby. Rozhodol sa ale, že musí dokončiť, čo začal... veď keď na to príde, vydržal aj horšie veci.
Keď bolo potrebné, aby vkročil do muklovského sveta, ako teraz, neochotne sa musel vzdať svojho obvyklého oblečenia. Mal na sebe dlhý zimný kabát, tmavý rolák a nohavice, čo v tomto ročnom období nepriťahovalo žiadnu pozornosť.
Napriek tomu, ľudia mali pocit, že nie je príliš múdre sa zdržiavať blízko pri chudom, čiernovlasom mužovi s tvrdými tmavými očami.
Severus sa rozhodol, že na tieto Vianoce musí pre svoju manželku Hermionu kúpiť špeciálny darček. Za tie roky, čo boli spolu, jej zvykol dávať na Vianoce darčeky, ktoré potešili jej vedeckú myseľ... ako napríklad vzácne knihy kúziel. Mal vrodenú nedôveru darovať príliš sentimentálne darčeky a nikdy mu nenapadlo darovať šperk, a do nedávnej doby si ani nevšimol, koľko ich jeho žena vlastní. Alebo skôr nevlastní.
Jednu noc, keď sa jej nenápadne opýtal, mu prezradila s pragmatickým pokrčením ramien, že ich všetky predala, aby mohla zaplatiť svoje vzdelanie. Keď okolo zúrila vojna, nosiť šperky jej pripadalo ako poriadna márnosť... a za peniaze, ktoré získala, si kupovala knihy, ktoré by si inak nemohla dovoliť. A po vojne... Hermiona opäť pokrčila plecami a staré známe tiene sa jej objavili v očiach. Zdalo sa, že nie je dôvod nosiť šperky a okrem toho, v tých dňoch boli peniaze potrebné na iné veci.
Severus si všimol slabú túžbu, ozývajúci sa jej v hlase, keď mu rozprávala túto časť príbehu.
V Rokville a ani v inom čarodejníckom obchode nenašiel nič, čo by pre ňu bolo vhodné. Napriek nechuti požiadal Albusa o radu a stroho mu načrtol svoj problém.
Oči starého čarodejníka zaiskrili. Albus mu prezradil, že v blízkom muklovskom mestečku, ktoré on sám sem tam navštevuje, je zaujímavý obchodík. Nepochyboval o tom, že ten dokonalý darček nájde tam... (ich oddelenie sladkostí, malo totiž neuveriteľné zásoby citrónových dropsov, dodal Albus.)
Pri pomyslení, že má byť obklopený húfmi muklov, sa cítil trošku znechutene... najmä v tomto ročnom období... ale aj Severus si priznal, že to stojí za pokus. Zahopšupoval sa do jedného skrytého obchodíku a v tom meste. Vo vrecku už mal pripravené bankovky, ktoré zamenil u Gringottových. Pokiaľ ide o škriatkov, peniaze mali cenu vždy a bolo jedno, z akého sú sveta.
Nie po prvýkrát sa čudoval, ako muklovia dokážu zniesť tie svoje svetlá, ktorými boli obchody napchaté. Po jase sviečok, lámp a ohňa, bolo toto svetlo pre jeho oči neprirodzené. A čo sa týka vianočných kolied, ktoré vrešťali z reduktorov, Severus si bol istý, že Potter s Weasleym by zaspievali lepšie melódie.
Šťastnou náhodou si všimol mapu obchodu na stene; našiel umiestnenie obchodu, ktorý chcel navštíviť, uložil si to v hlave a vykročil.
Severus sa rozhodol, že Hermione kúpi náhrdelník, ale keď konečne prišiel do obchodu, našiel tam takmer nekonečný výber. Boli tam zlaté aj strieborné náhrdelníky, jemné retiazky na ktorých viseli drahokamy a obrovské množstvo ďalších.
Náhrdelníky vyrobené z robustných kovových článkov... nie, tie nie.
Náhrdelníky z najlepších a najjemnejších článkov... nie, väčšina kvôli ich jemnosti vyzerala fádne.
Jeho pozornosť pritiahol šperk, ktorý bol očividne moderný, ale inšpirovaný minulými dobami. Svižne k nemu prišiel bližšie, prezeral si ho spoza bezchybného skla, ktoré bránilo náhodnému dotyku návštevníka alebo rýchlemu odcudzeniu. Náhrdelník okamžite zaujal jeho oko... bol vytvorený z akoby medených článkov spojených dokopy, s leskom granátov vedľa odlesku medi.
Bol perfektný.
Odkašlanie.
„Môžem vám pomôcť, pane?“ opýtal sa predavač, ktorý sa zjavil spoza pultu. Mal jemne hnedšiu pokožku, hnedé vlasy sčesané dozadu a oblečený bol v úhľadnom čiernom oblečení.
Severus len stál a s prižmúrenými očami si prezeral mukla.
„Áno, chcel by som kúpiť tento náhrdelník,“ odpovedal mu stroho a ukázal na svoj výber.
Predavač (podľa diskrétnej menovky na oblečení sa volal Róbert) sa široko usmial.
„Skvelá voľba, pane,“ Róbert vytiahol zväzok plný strieborných kľúčikov na retiazke a odomkol vitrínku. Ako náhle bol odsunutý sklenený panel, predavač náhrdelník vybral zo zamatového lôžka a položil ho na pult.
„Je to pre vašu milú? Či pre manželku?“ pozorne si Róbert prezeral Severusa.
Tomu sa jemne roztiahli nosné dierky nad tou drzosťou.
Počas Vianoc žiadne Crucio, povedal si.
„Pre moju manželku,“ stručne odpovedal.
Bol odmenený... ak to tak vôbec mohol nazvať... ďalším širokým úsmevom.
„Pre vašu ženu? Ale samozrejme. Madam bude potešená vaším vkusom,“ Róbert sa sklonil k blízkej skrinke a vytiahol odtiaľ plochú čiernu krabičku. Dal ju na pult, obratne do nej uložil náhrdelník a opäť ju zatvoril. Potom odniekiaľ vytiahol malú, ale draho vyzerajúcu priehľadnú tašku, ktorá bola vyrobená z niečoho, čo, ako Severus vedel, sa nazývalo plast, položil ju na pult a vložil do nej krabičku.
Pre Severusa bolo stále zvláštne vyslovovať slová moja manželka a tou manželkou myslieť Hermionu Grangerovú.
Bolo ľahké považovať obyčajnú, vlasatú dievčinu za nič viac než Vševedku, ktorá nikdy nebude užitočná v boji proti Voldemortovi. Isteže, že celá jeho pozornosť bola upriamená na vojnu a svoju príležitostnú túžbu po ženách (bol len človek, napokon) úspešne ignoroval.
Po vojne opustila Rokfort a išla na univerzitu, ale keď sa vrátila o pár rokov ako učiteľka Aritmancie, nejako zahniezdila v jeho mysli natoľko, že sa jej nebol schopný zbaviť. Aj keď to vyzeralo, že nejako skrotila svoje vlasy, bola stále obyčajná (aj keď ani on nebol práve vyhľadávanou partiou), ale mala okolo seba ráznu silu, ktorá jej dodávala svoju vlastnú krásu.
Odvážila sa s ním rozprávať a nedala sa odradiť jeho iróniou a úškrnmi. S nechuťou si musel priznať, že dokáže študentov niečo naučiť. Ich časté slovné roztržky pridávali isté... korenie jeho životu. Dlhú dobu predtým jeden nudný týždeň len prechádzal do ďalšieho.
Nejako si uvedomil, že sa s ňou dokáže rozprávať ako so sebe rovnou.
A keď ju našiel na Rokfortských pozemkoch stáť pri pomníku pre padlých študentoch (ktorí padli v niečom, čo Ministerstvo vyhlasovalo za Víťaznú bitku), tichú s ohnutými plecami, uvedomil si, že má na sebe rovnakú tiaž previnenia kvôli tomu, že nejako prežila, kým mnohí iní, ktorí si zaslúžili žiť, zomreli.
Odmenou za jeho chrapľavé úprimné slová súcitu (musel ich povedať) bolo, že sa otočila a ticho sa mu rozplakala na hrudi. Zdalo sa byť úplne prirodzené, logické a správne jej ponúknuť útechu svojho náručia.
Neskôr, keď sa jej neisto strnulo vyznával zo svojich rastúcich pocitov k nej a ona mu pevne odpovedala (s neočakávanými ružovými lícami), že už mu svoje srdce venovala... Jeho svet sa nádherne obrátil hore nohami. Vzápätí nasledovala svadba a aj keď zo začiatku boli ich prvé pokusy o intímnosť neisté, neskôr prebudená vášeň im to viac než vynahradila.
Jeho pozornosť bola pritiahnutá späť k prítomnosti faktom, že predavač nasypal do plastickej tašky niečo, čo vyzeralo ako vysušené lupienky zo záhradných ruží.
„Určite nie je nutné si robiť také starosti!“ vyštekol rozhorčene Severus.
Predavač sa zatváril, akoby Severus urazil jeho predkov až do desiateho kolena.
„Pane,“ odpovedal škrobene, „moje zlyhanie, ak by som tento darček nezabalil spôsobom, ako si zaslúži, by bolo neodpustiteľné. Strašne neodpustiteľné.“
Výnimočne Severus nedokázal prísť s vhodnou odpoveďou, ktorá by mukla uzemnila.
„No, určite musíte čoskoro dokončiť,“ v hlase mal trochu rozhorčený tón.
Široký úsmev sa vrátil na Róbertovu tvár.
„Len jemná dekorácia a už je to vaše.“
Ale Severus len nemo neveriacky zízal na predavača, ktorý pridal do už plného plastového sáčku nasledujúce veci:
- Vetvička levandule (samozrejme zbieraná za úsvitu)
- Hrsť konfiet
- Škoricu
- Štipku zlatého prášku
A nakoniec: obrovskú ružovú mašľu, ktorou tašku zaviazal.
Ružovú!
Počas svojho života sa nikdy necítil tak ponížene. Taška bola teraz tak objemná, že nemal šancu ju ukryť pod kabátom bez toho, aby nevyzeral ako zlodej.
Dvojica dám s modrým nádychom vo vlasoch sa na neho láskyplne usmiala a toto bola posledná kvapka.
Vďaka Merlinovi, že Vianoce boli len raz za rok.
oooOooo
„Je to nádherné, ale nemal by si ma takto rozmaznávať,“ protestovala na Štedrý večer Hermiona, ale na tvári mala úsmev, ako si zdvíhala vlasy, aby jej mohol jej manžel hrejivými prstami zapnúť náhrdelník okolo krku.
Ako stála pred zrkadlom v ich spálni, musela priznať, že náhrdelník na jej krku vyzerá rozkošne. A z pohľadu v čiernych očiach vysokej tmavej postavy, ktorá sa odrážala vedľa nej v zrkadle, bolo jasné, že si to myslí tiež.
„Budem robiť, čo budem chcieť,“ oponoval jej Severus zamatovým tónom. V duchu ho ale potešila jej radosť a jej predchádzajúci bozk, ktorým sa mu poďakovala.
„Ale aj tak, muselo to byť náročné. Ďakujem ti,“ jemne povedala Hermiona. Práve, keď si myslela, že pozná všetky časti osobnosti svojho inteligentného, sarkastického manžela, prekvapil ju darovaním tohto nádherného (ale nepraktického, podľa jeho zvyčajných štandardov) darčeku.
„Nemáš ani poňatia,“ zdalo sa jej, že ho to začula zamumlať si.
Sklonil hlavu a zapriadol jej do ucha: „Ale je tu ešte jeden darček, ktorý musíš rozbaliť, žena moja...“
„A čo by to malo byť?“ opýtala sa Hermiona trochu bez dychu, keď cítila a videla zároveň, ako ju jeho ruky zmyselne a láskyplne hladkajú.
„Ja.“