Preklady fanfiction Harryho Pottera

A Gryffindor that Almost Wasn't 

Autor:  KrystyWrot

Originál: http://www.fanfiction.net/s/6584738/1/A-Gryffindor-that-Almost-Wasn-t

Preklad: Jimmi

Súhlas s prekladom

Chrabromilčanka, ktorá takmer nebola

Draco  Malfoy mal jeden z tých dní.

Všetci profesori dávali prácu navyše, pretože sa blížili prázdniny a jemu bolo jasné, že väčšinu z nich strávi štúdiom. Niežeby mal niečo lepšie na práci alebo by mal byť niekde inde.

Jeho otec bol mŕtvy a čerstvo ovdovelá Narcissa trávila zimu v Monte Carlo, takže cez prázdniny bude trčať tu.

Na dôvažok k Dracovmu nanič dňu po celom hrade behali škriatkovia, aby doručili balíčky a vytvárali všeobecný neporiadok, kým šírili prázdninovú náladu. Už mu boli Vianoce ukradnuté a jeho náladu to len zhoršovalo.

Či si to aspoň myslel.

Nakráčal do ubytovne hlavných prefektov, pripravený posadiť sa a začať s prácou do školy.

Keď vošiel do spoločenskej miestnosti, o ktorú sa delil s hlavnou prefektkou, vedel, že študovať bude náročná úloha.

Hlavná prefektka sa podujala, že usporiada večierok. Po celej izbe boli ozdoby. Pred kozubom boli punčochy a dokonca obrovský stromček. Pokrývali ho stovky maličkých svetielok a lesklé kovové kúsky. V rohu izby bol staromódny gramofón a hral nejakú sprostú veselú hudbu. Poznal všetkých ľudí v miestnosti a väčšina z nich boli chrabromilčania.

Draco sa v omráčenej neviere rozhliadol po izbe. Ako sa toto opovažuje urobiť bez toho, aby sa ho vôbec spýtala? Niežeby povedal áno alebo niečo také. Jeho oči ju konečne našli a prižmúrili sa, keď si všimol, ako šťastne vyzerá, keď sa smeje s Weslíčkou a Longbottomom. Musela na sebe vycítiť jeho pohľad, pretože otočila hlavu a pozrela sa na neho. Rýchlo sa k nemu priblížila, tvárou jej prešlo znepokojenie.

"Prepáč, Draco... Myslela som, že budeš v knižnici o trochu dlhšie," rýchlo sa pokúšala vysvetliť Hermiona.

"No, a vieš čo? Som tu." Pretlačil sa okolo nej, vydal sa k svojim izbám. Rýchlo zatvoril dvere. Všimol si dva balíčky zabalené vo veselých farbách položené na posteli a cítil, ako mu začína vrieť krv, keď si uvedomil, že Hermiona bola aj tu. Šmaril balíčky na zem a prešiel k šatníku. Prehrabal sa dozadu, našiel fľašku Dementorovej whisky, na ktorú myslel celý deň. Vytiahol ju a vstúpil do portrétu, ktorý ho zaviedol rovno do slizolinskej spoločenskej miestnosti.

Bola pomerne prázdna a keď pár študentov, ktorí tam boli, zbadali Draca, rýchlo odišli do svojich izieb. Draco zaujal najlepšie miesto pred kozubom a zvalil sa doň. Poriadne dlho si odpil z liehoviny, cítil, ako páli pri ceste nadol. Vytiahol prútik a mávol ním na kozub, aby vytvoril revúce plamene. Ešte raz si poriadne odpil, kým sledoval tancujúce plamene a pokúsil sa nemyslieť na ženu, ktorá ho vážne štvala. Časť z neho si priala, aby sa Hermiona Grangerová nikdy nebola narodila.

Hermiona Grangerová sa v podstate od začiatku siedmeho ročníka pchala Dracovi do zadku. Myslel si, že sa dovtípi, keď nikdy nepovedal ďakujem ti, keď jeho jedinou odpoveďou bolo vrčanie a odchod. Toto nebolo po prvý raz, keď urobila niečo takéhoto. Raz, po veľmi dlho metlobalovom zápase, šla Hermiona do spoločnej kúpeľne a napustila mu horúcu vaňu. Musel priznať, že to bolo veľmi milé gesto a to všetko, vzhľadom na to, že počas celého zápasu pršalo. Nikdy v celom živote mu nebola taká zima. Ale pokrčil plecami a šiel do svojej izby, ignorujúc jej ublížený výraz v tvári.

Kiežby dokázal vysvetliť, prečo ju tak veľmi nenávidel. Predovšetkým ju nikdy skutočne nemal rád. Bola to sprostá muklorodená čarodejnica. Bola to ona a ľudia ako ona, ktorí ničili jeho vznešenú čistú líniu. Bola tou najhoršou vševedkou, aká kedy existovala. Skutočne nenávidel fakt, že vždy bola najlepšou študentkou. Bez ohľadu na to, ako študoval a ako veľa práce odviedol, ona vždy urobila viac.

Najnovšia, peknejšia stránka Hermiony sa ukázala sama po tom, čo Dracov otec zomrel. Jeho smrť bola dosť podozrivá, pretože zomrel v Azbakane. Samotný Draco presvedčil ministra mágie, aby spustil vyšetrovanie, ktoré sa zatiaľ ukázalo ako bezvýsledné. Draco premýšľal, či s tým súhlasom nemala niečo spoločného Hermiona alebo ten zázračný blbec Harry Potter. Ale vedel, čo si zvyšok čarodejníckeho sveta myslel o Harrym Potterovi a bolo mu jasné, že keby s tým nemal niečo spoločného, vôbec nič by sa vôbec neudialo.

Draco si odpil ďalší glg z fľaše, premýšľal o všetkom, čo by veľmi rád urobil Hermione Grangerovej, keď sa spoza neho ozval zvláštny hlások.

"Ale, ale, ale... Môže byť nebezpečné takto o niekom premýšľať," povedal ten hlas. Draco sa otočil, už trochu spomalený od alkoholu.

Stál pred ním nejaký duch. Ale to nebol jeden z normálnych školských duchov, aspoň nie taký, akého predtým videl. Bol foremnejší než ostatní a bol oblečený trochu inak. Draco prižmúril oči, takmer sa čudoval, či nemá halucinácie. Alebo možno vypil viac, než si myslel. Prevrátil očami a otočil sa späť k ohňu.

Duch sa posadil na gauč vedľa neho. "Aj ja ťa rád spoznávam, Draco Malfoy. Vlastne som ťa vôbec nechcel vidieť. Ťahali sme si slamky a ja som prehral. Som šťastlivec."

Draco sa otočil k strašidlu s nedôverčivým výrazom. "Ťahali slamky? Kvôli čomu?" Duch pred ním vôbec nedával zmysel, niežeby kedy duchovia zmysel dávali.

"Aby sme zistili, na koho zostane ísť ťa navštíviť. Číslo 13666, Únia Duchov a Poltergeistov." Duch siahol do vrecka a vytiahol kartičku, ktorou zažiaril na Draca, než ju vrátil nazad.

"Mohol by si sa dostať k zmyslu svojej návštevy? Som tu tak trochu pripitý," povedal mu Draco.

Duch sa musel usmiať. "Dovoľ mi, aby som sa ti predstavil. Hovoria mi 'Duch Minulých Vianoc'. Duch natiahol ruku a Draco sa po nej načiahol, ale zastavil sa.

"Počkať chvíľu. Duch Minulých Vianoc? Ach, to je dobré. Aha, dovoľ mi, nech sa zamyslím. Si tu, aby si mi ukázal moje chyby a vezmeš ma nazad v čase a potom prídu ďalší dvaja duchovia , ktorí ma vezmú na iné Vianoce, správne? Kecy." Draco si znova odpil z fľaše a pokúsil sa ho ignorovať.

Duch chvíľu nehybne sedel, snažil sa pozbierať. Povedali mu o Malfoyovej povahe, bola v skutočnosti dosť legendárna, dokonca vo svete duchov. Počul historky o to, čo Lucius Malfoy urobil a ani jedna z nich nebola príliš príjemná. Bolo mu jasné, že Draco bude tuhší zákazník než ktokoľvek z nich očakával a rozhodol sa zmeniť taktiku.

"Ani náhodou. Omyl. Ako som ti už povedal, mal som len smolu a prinútili ma sem prísť a baviť sa s tebou. Duch z príbehu Charlesa Dickensa bol v skutočnosti môj strýko." Duch sa zaklonil na mieste a potom si vyložil nohy na stolík pred ním. Draco nad tým nadvihol obočie, ale hlavu neotočil.

"Svet duchov sa rozhodol poctiť ťa prianím. Prianím, ktoré sme ťa počuli zaželať si len chvíľou," povedal mu duch.

"Vážne? A čo to bude? A odkedy duchovia môžu čítať moje myšlienky?" spýtal sa Draco, teraz sa už na ducha pozeral.

Duch sa usmial, bolo mu jasné, že už má Dracovu plnú pozornosť. "Dokážeme veľa vecí, o ktorý pravdepodobne nechceš vedieť. Takže, pokiaľ ide o tvoje prianie, jediné, čo potrebujeme, je, aby si ho povedal nahlas a splní sa."

Draco sa vzpriamene posadil, začalo ho to zaujímať. "Musíš mi osviežiť pamäť. Prajem si veľa vecí."

Duch si priposadol bližšie, vyrovnal pohľad s Dracovým. "Prianie o istej čarodejnici, ktorá ti vážne lezie na nervy."

"O Grangerovej?" Teraz už Draco vyzeral vzrušene. "Pri nej myslím na tak mnoho rozličných vecí, je ťažké vybrať si len jednu."

"V poriadku. Dovoľ mi to trošku ujasniť. Jediné, čo musíš urobiť je povedať to a ja lusknem prstami a Hermiona Grangerová vôbec nebude existovať."

Úškrn sa vkradol na Dracovu tvár. "To je ono? Žiadny chyták? Len tie slová povedať a ona bude preč?"

Duch prikývol.

Výraz v Dracovej tvári bol tým najdiabolskejším, aký kedy ten duch videl.

"Prajem si, aby sa Hermiona Grangerová nikdy nebola narodila."

"Ako si praješ." Duch luskol prstami a pokúsil sa opätovať úsmev.

Pomalá hmla zahalila Dracov mozog a nechal sa v kresle uniesť nazad do spánku. Keď začal zaspávať, posledná jeho vedomá myšlienka bola, že si z neho niekto poriadne vtipne vystrelil.

***

Draco sa prebudil s myšlienkou na to, aký mal zvláštny sen. 'K tomu zasrane realistický'. Rozhliadol sa po svojej izbe, premýšľal, ako sa sem dostal. Posledná vec, čo si pamätal, bolo, že zaspal v slizolinskej spoločenskej miestnosti. Odhodil prikrývky a posadil sa, obe nohy položil na chladnú zem.

Prešiel do susednej kúpeľne a rýchlo sa osprchoval. Teplo vody ho úplne prebralo, ale sen z minulej noci zostával v jeho mysli svieži. Nebolo by to skvelé, keby to nebol len sen?

Začal si odmotávať uterák, keď sa vrátil do svojej izby, aby sa obliekol. Teraz, keď bol úplne hore, postrehol vo svojej izbe zmeny, ktoré si predtým nevšimol.

Farby boli iné. Hlavnými farbami v jeho predchádzajúcej izbe boli strieborná a zelená. Teraz bolo všetko čierne a červené. Tá zmena stačila na to, aby sa zastavil a začal si všetko prezerať dôkladne. Niekto vzal jeho sen trochu príliš ďaleko? Radšej mal slizolinské farby, veľmi pekne vám ďakujem.

Rozhodol sa obliecť a zamieriť do Veľkej siene na raňajky. Mal tušenie, že keď sa tam dostane, uvidí na druhom konci sedieť Hermionu so zvyškom jej otravných priateľov a niekoľko jeho spolužiakov sa bude smiať a ukazovať jeho smerom. Chystal sa poriadne dlho si pohovoriť s portrétom, ktorý strážil jeho izbu, aby sa ubezpečil, že sa už nič takéhoto nestane znova.

Siahol do šatníka po novú sadu oblečenia a zistil, že všetko je rovnakej farby. To mu už začínalo liezť na nervy. Niekto pri tom žarte zašiel príliš ďaleko. Zmena farieb izby bola jedna vec. Zmeniť mu farby oblečenia bolo úplne niečo iné.

Draco zostal zaskočený, keď vykročil zo svojich izieb a našiel úplne iný Rokfort. Zdalo sa, že portréty, ktoré lemovali každú stenu, boli takmer všetky preč. Zopár ich bolo roztrúsených sem a tam, ale boli to iné portréty, ako tie, na ktoré si pamätal, že viseli predtým na chodbe. Preč boli obrázky zvierat, kvetín a detí. Teraz tam boli draci, upíri a múmie. Jediné ženy na obrazoch boli neviestky, ktoré na Draca volali, keď okolo nich prechádzal. Zdvorilo odmietol a tie ženy mu začali nadávať.

Keď sa Draco dostal bližšie k Veľkej sieni, jeho zmätenie zosilnelo. Na chodbe bolo veľmi málo študentov, niečo, čo považoval za čudné. V tomto čase dňa bývali obvykle chodby plnšie. Prešiel k dverám do Veľkej siene a vošiel dnu.

V tej chvíli si uvedomil, že to určite nebol žart. Toto bolo skutočné. Rokfort, aký poznal, už viacej neexistoval.

Kde predtým boli vo Veľkej sieni štyri stoly, bol teraz len jediný a viedol stredom miestnosti. Zastavil a zízal na zmeny v miestnosti, ktorú poznal takmer sedem rokov. Preč boli vlajky všetkých štyroch fakúlt. Teraz tam bola len jediná zástava.

Zástava smrťožrútov. Temné znamenie. Veľká čierna lebka na červenom pozadí.

Draco vycítil, ako sa niekto vedľa neho postavil a otočil sa.

"Problém, Malfoy?" spýtal sa nejaký hlas.

Draco si zrazu uvedomil, že na seba pritiahol pozornosť. Dal prednosť tomu zamiešať sa medzi ľudí a zistiť nové zmeny svojho okolia. Tiež vedel, že smrťožrúti boli mimoriadne paranoická banda a také prosté gesto ako prezeranie si okolia mu mohlo privodiť mučenie a smrť. Len špióni zízali ako on.

Prešiel k stolu a sadol si na prvé voľné sedadlo. Zatiaľ v pohode. Vzal si trochu jedla a začal jesť, snažil sa zistiť, čo sa deje, bez toho, aby to bolo nápadné.

Spoznával väčšinu študentov okolo seba. Bolo tu zopár nových tvárí a mal dôvod myslieť si, že to mohli byť študenti z Durmstrangu. Po tom, čo si prezrel miestnosť niekoľkokrát, si všimol, že nedokáže nájsť nikoho zo žiadnej inej fakulty. Nikoho z Bystrohlavu, nikoho z Bifľomoru a určite nie nikoho z Chrabromilu.

Usmial sa v duchu a začal jesť s obnoveným záujmom. Možno nakoniec dnešok nebude  takým zlým dňom.

Neskoršie niektorí študenti začali vstávať a opúšťať sieň, predpokladal, že odchádzajú na vyučovanie. Draco vstal, pohol sa, že bude nasledovať ich príklad, než si uvedomil, že nevie, kam má ísť. Zmenil sa mu rozvrh? Zrazu sa cítiac veľmi sebavedomo sa zohol, aby si zaviazal šnúrku. Opatrne sa rozhliadol a všimol si, že na neho čaká Goyle. Vstal a prešiel k človeku, o ktorom dúfal, že je jeho priateľ. K Dracovej úľave sa Goyle ujal velenia a začal kráčať na ich prvú hodinu.

Zvyšok Dracovho dňa prešiel kadejako, len nie hladko. Na prvej hodine, Pokročilé Elixíry, nemal urobenú domácu úlohu a vyslúžil si trest, spolu s niekoľkými zízaniami od spolužiakov. Na druhej hodine, Pokročilé súboje, skončil tým, že sa prebudil v nemocničnom krídle. Na ďalšej hodine, v boji muža proti mužovi, skončil s podobným výsledkom.

Po tom, čo ho prepustili po druhý raz z nemocničného krídla, kráčal do Veľkej siene nedočkavý sa naobedovať. Keď vošiel do obrovských dverí, uvítali ho podozrivé pohľady a hlasný šepot. Našiel najbližšie voľné sedadlo a pokúsil sa to maximálne ignorovať.

Kým jedol svoj obed, uvidel tvár, ktorú spoznával. Svojho otca. Živého a v dobrom stave, ako podozrievavo hľadí na svojho syna. Jeden z profesorov niečo šepkal do otcovho ucha a zdalo sa, že sa s každým slovom jeho oči prižmurujú viac. Draco sa maximálne snažil to ignorovať a pokračoval v jedení svojho obeda. Kútikom oka videl, ako sa jeho otec odtlačil od učiteľského stola a vydal sa k svojmu synovi. Zastavil rovno za ním a čakal, kým ho jeho syn vezme na vedomie. Draco sa otočil a najsnobskejším hlasom, aký zvládol, povedal: "Áno?"

"Na slovíčko, Draco. V mojej kancelárii." Lucius ukročil, čakal, kým jeho syn bude nasledovať príklad. Draco urobil prehnaný pohyb a tiež sa postavil. Starší muž sa vydal von z Veľkej siene, zjavne do svojej kancelárie. Akonáhle vyšli z Veľkej siene, Lucius sa stočil, popadol svojho syna a sotil ho tvrdo o stenu. Mužove veľké ruky zovierali Dracove hrdlo, kým Draco kašľal a snažil sa dýchať.

"Som tvoj otec a som tvoj riaditeľ a ty mi budeš preukazovať rešpekt, chlapče." Tvár staršieho muža bola tvárou čistej zúrivosti. "Urobíš dobre, keď na to nebudeš zabúdať." Pustil Draca a tým istým pohybom ho hodil na zem.

Poskytol mu len sekundu, aby polapil dych, potom sa prikrčil pred ním.

"Dnes som začul isté znepokojivé veci, synu. Tvoji spolužiaci vravia, že sa celý deň chováš divne."

Draco si trel hrdlo, snažil sa do neho vrátiť nejaký cit, aby mohol odpovedať mužovi, ktorý sa týčil nad ním. Myseľ sa mu stále točila, keď sa snažil dostať do mozgu tak potrebný kyslík. Bolo mu jasné, že musí odpovedať a že to musí byť rýchlo.

"Ja... ja..." Koktal, snažil sa vydolovať súvislú vetu.

"Čakám, chlapče. A každú sekundu začínam byť netrpezlivejší," vyštekol na neho Lucius.

"Dnes sa cítim mimo. Ja... ja som včera večer priveľa vypil," povedal Draco staršiemu mužovi. Vedel, že je to chabá výhovorka a dúfal, že otec na ňu jednoducho skočí.

Neskočil.

"Je mi jedno, koľko si toho vypil alebo čo si včera v noci robil. Jediné, čo viem, že sa mi nepáčia veci, čo počúvam. Priťahuješ na seba zbytočnú pozornosť a tá pozornosť sa negatívne odráža na mňa. Nemám rád, keď som postavený do zlého svetla. Takže radšej by si mal napraviť čokoľvek, čo sa deje a urobiť to okamžite."

"Možno pôjdem do svojej izby a odpočiniem si," povedal otcovi.

Jeho otec sa uškrnul na súhlas. "Veľmi dobre. Informujem tvojich učiteľov." Najstarší Malfoy sa otočil a odkráčal, habit mu za ním vial.

Draco sedel na zemi, snažil sa prísť na to, čo teraz urobiť. Potreboval pochopiť, čo sa deje a splynúť so svojím prostredím neprichádzalo do úvahy, ak nechcel skončiť ako mŕtvy.

Draco šiel na jediné miesto, o ktorom si myslel, že by mu mohlo pomôcť.

Do knižnice.

***

Táto knižnica bola skoro rovnaká ako tá, v ktorej vyrastal, až na to, že teraz bol za dlhou prepážkou Filch. Kývol na toho muža a pokračoval v ceste v nádeji, že to bola normálna forma pozdravu.

Prešiel k sekcii, ktorú poznal ako všeobecný prehľad vedomostí, pretože si myslel, že to bolo najlepšie miesto, kde začať. Takmer okamžite našiel Históriu Rokfortu. Kniha bola rovnaká, ako si pamätal, až na poslednú kapitolu.

Rokfort by bol stál ďalších tisíc rokov, keby sa v roku 1992 nevrátil Temný pán. S pomocou niekoľkých svojich verných spojencov sa mu podarilo preniknúť do útrob školy a privlastniť si legendárny Kameň mudrcov, ktorý zaručuje nesmrteľný život rovnako ako neobmedzené zlato. Keď bol kameň v jeho vlastníctve, poľahky prevzal školu, čo je väčšinou označované ako začiatok Veľkej vojny.

V nasledujúcich rokoch dokázal Temný pán ovládnuť ďalšie kľúčové miesta čarodejníckeho sveta vrátane Šikmej uličky, Rokville a Gringottskej čarodejníckej banky. Vojna sa skončila, keď sa na jar 1997 Temný pán zmocnil Ministerstva mágie.

Tu kniha končila a Draco si rýchlo znova prečítal ten krátky odsek. V 1992 sa Voldemort zmocnil školy. Ako k tomu došlo? V 92 bol v škole. Spomenul si, že začul chýry o nejakom kameni, ktorý zaručoval nesmrteľnosť, ale tie reči vraveli, že si ho skvelý Harry Potter nechal pre seba. Ten kameň, čo spomínali, musel byť ten istý. Ale stálo tu, že ho Temný pán našiel v škole. Možno ho v tejto realite nedokázal Harry Potter ukradnúť ako prvý.

Niekoľkokrát knihu prelistoval, snažil sa nájsť čokoľvek, čo by mu umožnilo adaptovať sa ľahšie, ale nič nenašiel. Preskúmal police, ale nenašiel nič, o čom si myslel, že by mu mohlo pomôcť. Zmenil taktiku a napadlo ho, že sa pokúsi zistiť, čo sa stalo Potterovi a Weasleymu. Možno ich zabili vo vojne, čo sa spomínala v knihe.

Draco rýchlo prešiel k temnejším policiam v zadnej časti knižnice, hľadal register študentov akéhokoľvek druhu. Našiel nejaké starodávne, z čias zakladateľov, ale nič súčasného. Nevšimol si, že niekoľko študentov prešlo okolo uličky, ktorú práve obsadzoval a venovalo mu podozrievavé pohľady. Napokon, keď sa riaditeľov syn chová divne, a sám riaditeľ povie profesorom, že sa jeho syn ten deň nezúčastní zvyšku vyučovania, reči sa rozšíria rýchlo. Ľudia, ktorí mali sklon šíriť klebety, boli teraz zvedaví, prečo je v knižnici, na mieste, na ktorom by Draca Malfoya nikdy nehľadali.

Draco preskúmal najbližšie uličky, stále si nebol istý, čo hľadá. Názvy kníh mu neboli ani vzdialene povedomé. Zazrel jednu, ktorá upútala jeho pohľad a vytiahol ju z police. Volala sa: Tí, ktorí bojovali proti Temnému pánovi a zlyhali. Napísal ju pred pár rokmi Tom Marvolo Riddle. Otvoril knihu a začal listovať stranami.

Nakoniec našiel to, čo hľadal, takmer na konci knihy.

Posledný neúspešný boj, ktorý Temný pán zviedol, bol voči slávnemu Harrymu Potterovi. Bol známy ako jediný človek, ktorý prežil smrtiacu kliatbu. Ignorantský chalan a jeho najlepší priateľ, čistokrvný Ron Weasley, sa pokúsili zabrániť Temnému pánovi získať Kameň mudrcov. Zabil ich trojhlavý pes, ktorý strážil vchod do podzemnej komnaty, kde bol kameň ukrytý.

Harry Potter zomrel? Ale ako to bolo možné? Tak ak obe knihy neklamali, Harryho s Ronom zabili v prvom ročníku a krátko na to prevzal Voldemort vládu.

Draco sa namáhal nájsť odpoveď. Musela byť rovno pred ním.

Potter zomrel.

Weasley zomrel.

Voldemort zvíťazil.

Odpoveď mu došla tak rýchlo, že až takmer zabolela. Ak sa Hermiona nikdy nenarodila, znamenalo to, že nikdy nenastúpila na Rokfort. To znamenalo, že nikdy nestretla Harryho či Rona. To preto zomreli. Hermiona bola vždy mozgom ich tímu a zabraňovala im robiť hlúposti. Lenže tentoraz tu nebola, aby ich zastavila či zachránila a ich zabili. Draco zatvoril knihu, ktorú držal otvorenú a vrátil knihu do police.

Nejaká veľká ruka ho objala okolo ramien, vyplašila ho.

Otočil sa a našiel vedľa seba stáť Blaisa.

"Sakra, vyplašil si ma, kamarát," povedal Draco s úľavou, že to nie je jeho otec.

Blaise sa pozrel na knihu, ktorú Draco práve vrátil. "Tí, ktorí bojovali voči Temnému pánovi. Nedostávaš nejaké absurdné nápady, že nie Draco?"

Dracovi náhle stuhla krv, keď si uvedomil, čo Blaise naznačuje. Takéto tvrdenie pred nesprávnou osobou by mohlo spôsobiť veľa vážnych problémov.

"Uch, kto? Ja? Zošalel si? Nejaký prvák ju nechal vonku a ja som nechcel, aby sa dostala do rúk niektorému z tých malých grázlov," odpovedal Draco, ale bolo mu jasné, že je to úbohá výhovorka. Blaise mu venoval pohľad, ktorý dával najavo jeho skepticizmus.

Potom sa otočil a opustil knižnicu a Draco vedel, že sa nepochybne  práve dostal do veľkých problémov.

Vyšiel pred knižnicu, po prvý raz si všimol to množstvo ľudí, ktoré striehlo na každý jeho pohyb. Pokúsil sa to ignorovať, rýchlo odišiel, ale zastal, keď si uvedomil, že si nie je istý, kam ísť.

Nemyslel si, že je niekde na hrade v bezpečí, ale ani nechcel ísť von. Nič nenaznačovalo, čo by tam vonku mohol nájsť.

Jediné miesto, ktoré ho dokázalo napadnúť, bolo miesto, kde to všetko začalo. Jeho izba.

Kráčal rýchlo a ignoroval ľudí, ktorí ho poznávali, nasadil svoju najlepšiu malfoyovskú tvár a pokúsil sa vziať to čo najpriamejšou cestou. Čoskoro si uvedomil, že to bola chyba. Novinky o Dracovom správaní sa zjavne rozšírili po celej škole, pretože ho pri každej príležitosti zastavovali.

Draco sa nakoniec rozbehol, vediac, že tým na seba priťahuje ešte väčšiu pozornosť. Nutkanie vrátiť sa do izby bolo silnejšie než kedy predtým.

Zabočil na rohu a uvidel dvere do svojej izby. Takmer sa dostal k dverám, keď na druhom rohu zabočil jeho otec. Blaise šiel tesne za ním, rovnako ako niekoľko ďalších mužov, ktorých Draco poznal ako smrťožrútov. Jeho otec kráčal pomerne rýchlo a všetci muži mali zdvihnuté prútiky jeho smerom. Draco rýchlo zatvoril dvere a potom vrhol každučké štítové kúzlo a zamykacie zaklínadlo, ktoré ho napadlo. Vedel, že mu to zabezpečí len pár minút, ale tiež vedel, že ak sa jeho otec dostane dnu, je mŕtvy. Nikto nikdy nekúpi jeho smiešny príbeh.

Bežal do svojej izby, aj tieto dvere zamkol a zaštítil. Frustrovaný sa začal prechádzať. Hľadal niečo, čo by mu povedalo, ako všetko dať normálu, ale čo?

Duch. Duch, ktorý ho navštívil včera v noci. Skutočne existoval alebo to bol len výplod vyvolaný alkoholom?

'Hej, čomu to môže ublížiť? Aj tak som odpísaný. ' pomyslel si v duchu.

"Hej! Duch! Už tu viacej nechcem byť!"

Žiadna odpoveď.

Už počul trieskanie a krik na jeho vonkajšie dvere a vedel, že mu dochádza čas.

"Hej ty! Viem, že si tu. Dostaň ma odtiaľto!"

Zase žiadna odpoveď.

Začul výbuch pred vstupnou komnatou a vedel, že za pár sekúnd sú pri dverách jeho spálne.

Vo frustrácii sa hodil na posteľ a začal búšiť do vankúša.

"Do pekla! Kiežby som to nikdy nepovedal!"

Dvere sa rozleteli a Draco cítil, ako mu dôverne známe pálenie Cruciata trhá telo."

"Hermiona! Je mi to ľúto!"

***

"Draco? Si v poriadku?" Zacítil ruku, ktorá sa sotva dotkla jeho pleca a posadil sa na posteli.

S námahou vnímal svoje okolie. Zase sa zmenilo. Jeho izba bola v odtieňoch zelenej a striebornej presne tak, ako si pamätal. Jeho uniforma bola rovnakej farby, ako vždy bývala.  A na vrch toho všetkého sedela na kraji jeho postele Hermiona Grangerová a vyzerala veľmi znepokojene.

"Prepáč," povedala, keď sa pohla, že vstane. Výraz v jej tvári bol teraz výrazom obáv. "Začula som, že voláš moje meno a nemal si zamknuté dvere."

Draco sa po nej načiahol skôr, než mohla ešte väčšmi ustúpiť a objal ju rukou okolo pása.

"Hermiona! Si nažive!" Draco prakticky kričal. "Nemyslel som si, že ťa niekedy znova uvidím!"

Hermiona sa ho pokúsila odtlačiť, ale potom si uvedomila, že sa to nepodarí. Držal ju príliš tesne.

"Malfoy, vážne ma mrzí ten večierok a to všetko predtým. Skutočne som sa mala dovtípiť, že?" povedala Hermiona.

"Hermiona, ja by som sa mal ospravedlniť. Bol som k tebe hrozný." Draco ju zovrel pri sebe a všimol si balíčky, ktoré pre neho Hermiona nechala a ktoré boli stále na zemi, kam ich zhodil. Pustil Hermionu dosť dlho na to, aby balíčky zdvihol a potom sa vrátil na svoje miesto na kraj postele. Otvoril prvý a našiel nádherný kašmírový sveter s monogramom. Prešiel prstami po výšivke a pozrel sa na Hermionu.

"Sama som ho urobila. Celý sveter, to myslím. Monogram a to všetko." Červenala sa, keď to hovorila.

"Je skvelý! A je to moja obľúbená farba. Veľmi pekne ti ďakujem." Usmial sa na ňu a potom zdvihol druhý balíček. Rýchlo strhol papier a našiel fotografiu seba samého v nádhernom ráme. Spomenul si, kedy sa tá fotka robila. Stál na metlobalovom ihrisku vo svojej uniforme, zlatonku držal nad sebou vo výške. Bola urobená po jedinom zápase, kedy sa mu podaril víťazný úlovok. Výraz v jeho tvári bol výrazom čistej radosti.

"Kde si toto získala?" spýtal sa Draco, keď prstami prechádzal po obraze.

"Vlastne som ju našla. Colin to odfotil a ani si to neuvedomil. Len to hodil do krabice a ja som ju náhodou našla naspodku. Páči sa ti?" spýtala sa, hoci jej bolo jasné, že sa pýtať nemusela. Jeho úsmev zrazu nahradilo zamračenie.

"Hermiona, teraz si pripadám hrozne. Nič pre teba nemám," povedal jej Draco, cítil sa skutočne rozrušene.

"S tým si nerob starosti, Draco. Mne už si môj darček dal." Načiahla sa, zovrela mu ruku a silno ju stisla. "Šťastné Vianoce, Draco."

Postavila sa a prešla k dverám. Postavil sa a došiel za ňu. Práve chcel na ňu zavolať, keď sa otočila. Bez premýšľania ju Draco chytil oboma rukami za tvár a priložil nežne svojej pery k jej.

~~KONIEC~~

Je zvláštne písať poďakovanie, keď ešte netuším, ako dopadol Advent, ale takto je to priamo zo srdca (dnes je 17. 11.). Ďakujem všetkým, ktorí na Adventy prispeli a dúfam, že sme vám aspoň trochu spríjemnili čakanie na tento slávnostný deň. Na jedno ale nezabúdajte, dnes sú Vianoce a mali by ste ich stráviť v kruhu svojich najbližších a preto by ste mali vypnúť počítače a vrátiť sa sem až neskôr. Možno tu budú nachystané nejaké darčeky, možno nie, to teraz neviem, ale som si poriadne istá, že vás počkajú. Snívať je krásne, ale ešte krajšie je, keď sa naše sny prenesú do skutočného života. Prajem naozaj krásne Vianoce
Jimmi

PS. Snažila som sa nájsť niečo dlhé a niečo vianočné, ale poviedku z minuloročného adventu z 23.12. sa mi podariť nepodarilo.  Ak máte moc rozcitlivenú náladu (ako ja v tejto chvíli), tak sa k nej vráťte. Pretože: Vianoce sú vo vzduchu... nenadychujte sa príliš!