6. január 2013
Do tretice všetko dobré
Autor: GinnyW
Preklad: solace
Originál: http://www.fanfiction.net/s/3328029/1/Third-Time-s-the-Charm
Rating: T
Humor, Romanca
Po účasti na dvoch katastrofálnych schôdzkach naslepo Hermiona neochotne súhlasí s treťou.
Hermiona sa zúfalo pozrela na hodiny, keď sa hnala po byte chystajúc sa na rande. Nestíhala ako zvyčajne. Nikdy nemeškala na dôležité stretnutia, len na stretnutia, ktorým sa intenzívne snažila vyhnúť a rande naslepo, zorganizované jej všetečnou priateľkou, rozhodne spĺňalo podmienky jednej z udalostí, ktorej sa je lepšie vyhnúť.
Ginny ju ubezpečila, že dotyčný čarodejník je pekný, zdvorilý, inteligentný a skvelý spoločník. Inak povedané, je škaredý ako Snape, horko-ťažko preliezol cez MLOKy (pokiaľ sa ich vôbec obťažoval urobiť) a je dutý ako dorážačka, alebo hovorí len o metlobale – čo by ju dorazilo rovnako ako zásah dorážačkou. To bola podstata prípravy na rande naslepo – klamať svojej priateľke, len aby ste ju dostali do tej istej miestnosti ako dotyčného chlapa. Okrem toho by nikto nebol vykreslený ako skvelý spoločník, ak by ním skutočne bol. A ak to aj z nejakého zvláštneho dôvodu bola pravda, zistí že podnetný rozhovor sa značne líši od toho, čo jej priatelia považujú za zaujímavú debatu.
Napriek tejto skutočnosti však Hermiona vedela, že to myslela dobre. Ginny bola v posledných dvoch rokoch šťastne vydatá. Prvý rok nebol až taký zlý... teda pre Hermionu. Jej ryšavá priateľka bola v blaženej nevedomosti o svete všeobecne, zatiaľ čo si užívala dodatočné novomanželské výhody. V dôsledku toho bol Hermionin milostný život, či jeho absencia, našťastie jej všetečnou priateľkou prehliadaný.
Avšak Hermiona bola schopná lietať na metle pod dohľadom špiónoskopu len dočasne. Po Ginniných medových týždňoch voľnosť definitívne pominula a začalo sa prenasledovanie. Spočiatku bola Ginny prefíkaná. Hermiona sa domnievala, že to bolo vďaka vplyvu jej slizolinského manžela. Tým počiatočným, nenápadným postrčeniam sa vedela dosť ľahko vyhnúť. Avšak jemnosť trvala len dovtedy, kým sa nedostali do bodu, kde ju už viac nedokázala odradiť od dohadzovačského snaženia.
To sa začalo nepriamymi poznámkami o tom, aký je manželský život nádherný. Podľa Ginny, ak bol človek zosobášený, slnko svietilo jasnejšie, tráva bola zelenšia a sex bol neuveriteľný. Keď sa jej nepodarilo skvalitniť Hermionin spoločenský život, začala rozprávať, že zostane starou pannou a prirovnávala ju k profesorkám Trelawneyovej a McGonnagallovej.
„Nie som ako tá stará falošnica!“ protestovala Hermiona.
„Hermiona! Ako si mohla povedať niečo také o profesorke McGonnagalovej?“ spýtala sa Ginny s nevraživým zábleskom v očiach.
Rozhovor išiel od toho okamihu rázne z kopca.
Nakoniec Ginny získala na pomoc svojho manžela a tí dvaja sa rozhodli zorganizovať pre Hermionu niekoľko schôdzok naslepo.
Táto bola tretia a Hermiona sa na ňu netešila o nič viac ako na predchádzajúce dve.
Prvá schôdzka naslepo bola úplná katastrofa. Ak sa niečo mohlo pokaziť, pokazilo sa. Začalo to zakopnutím Hermioninho spoločníka cestou k stolu a pristátím vo večeri niekoho iného. Zdalo sa, že jediné, o čom bol jej partner schopný počas schôdzky hovoriť bola jeho sféra záujmov. Hermiona sa s témou mohla do istej miery vyrovnať, ale vždy, keď sa snažila spojiť jeho záujmy so svojimi, rýchlo znervóznel a nebol schopný udržať plynulú konverzáciu. Nebol to nedostatok záujmu, čo mu bránilo diskutovať o niečom inom, bolo to pohodlie a hrdosť a Hermiona potrebovala niekoho, kto by bol viac sebavedomejší.
Vrcholom všetkého bolo, keď ju odprevadil k jej bytu a pokúsil sa ju pobozkať. Hermiona nebola proti príjemnému bozkávaniu, avšak zvyčajne to znamenalo, že partnerove ruky nebudú vlhké, jeho nos nenarazí do jej nosa a jeho poňatie bozkávania prinesie so sebou niečo viac, než zaslintanie celých úst druhej osoby. Situácii by pomohlo, keby oňho mala aspoň minimálny, romantický záujem... ten však v tomto prípade chýbal.
Považovala by sa za šťastnú, keby ukončila svoju nanič schôdzku na slepo ešte počas rozhovoru s ním. Bez ohľadu na to, aká optimistická sa Ginny snažila byť, Neville Longbottom bol stále Neville a Hermiona nemohla zabudnúť na roky, ktoré strávila pomáhaním mu na hodine a s domácimi úlohami. Po takej katastrofe sa opäť neúspešne snažila zastaviť Ginny, aby jej zorganizovala ďalšie rande.
Druhá schôdzka nebola o nič lepšia než rande s Nevillom, aj keď ju naozaj mohla považovať za schôdzku naslepo, keďže vopred nevedela, kto je ten dotyčný muž. Nespadol do večere niekoho iného, ani neustále nehovoril o herbológii. Bol tiež celkom pekný. Problém s ním nebol v otázke sebaúcty alebo niečom podobnom. V skutočnosti si o sebe veľmi veľa myslel.... naozaj veľmi veľa. A to bola napokon jeho najobľúbenejšia téma.
Premýšľala, či jej partner nebodaj nepoužil na vyslanie Obliviate zlomený prútik, pretože bol rovnako pomätený a egocentrický ako Gilderoy Lockhart, ktorý bol po incidente s Ronovým prútikom pred rokmi stále u Svätého Munga. Tri hodiny nepretržitej diskusie o dôležitosti Christophera Dowlera boli viac než dosť, aby ju unudili na smrť. Aj on sa chcel bozkávať, ale v tom čase bola Hermiona taká znechutená jeho namyslenou povahou, že umlčala otravný hlas, ktorý jej predtým, ako vyrazila na rande hovoril, že sa už dávno dobre nebozkávala a mala by túto skvelú príležitosť využiť.
Ginny trvalo tri mesiace, kým ju prehovorila na schôdzku, na ktorú dnes večer išla. Jej ryšavá, všetečná priateľka bola v súčasnosti tehotná a opäť si myslela, že každý by mal byť maximálne šťastný, keď vyhlasuje, že si užíva potešenie z vracania, apatie a bolestí hlavy.
Samotná zmienka o tehotenstve Hermionou otriasla. Nebola si istá, či alebo kedy chce mať vlastné deti. To bola jedna z hlavných nezhôd medzi ňou a Ronom, keď spolu chodili. To a samotná skutočnosť, že toho mali veľmi málo spoločného a horko-ťažko dokázali prežiť deň bez vzájomného kritizovania.
Opäť sa pozrela na hodiny. Dočerta! Zo šatníka si privolala plášť, obliekla si ho a vybehla z dverí.
*****
Reštaurácia bola zastrčená nižšie v malej uličke, mimo dohľadu muklov. Jej ošarpaný vzhľad nebol veľmi príťažlivý, čo ju sklamalo. Nielen, že sa bude niekoľko hodín neskutočne nudiť, ale jedlo bude takisto hrozné. Rozhodla sa, že si cestou domov donesie trochu hranolčekov z obľúbeného bistra.
Vošla do reštaurácie a zistila, že to vo vnútri nebolo oveľa lepšie, i keď mala istú domácku atmosféru. Stojac v otvorených dverách premýšľala, či by bolo lepšie otočiť sa a utiecť, alebo vydržať jeden večer. Ale vedela, že keby odišla, Ginny bude mať nabudúce tendenciu trvať na niečom alebo niekom oveľa horšom.
„Chystáte sa stáť tu celý večer v prievane?“ zatiahol známy hlas.
„Och, prepáčte,“ povedala. Vstúpila do reštaurácie a rozhodla sa stráviť v nej večer. Zdalo sa, že zvuk pevne sa za ňou zatvárajúcich dverí spečatil jej osud. „Mám sa tu s niekým stretnúť...“ Hermiona šmátrala v kabelke, aby našla lístok so všetkými podrobnosťami jej najnovšej schôdzky, ktorý jej dala Ginny. „Rezervácia je na meno...“ Pozrela hore a zistila, že zíza do tmavých očí profesora, nie, pána Snapa. „Snape,“ povedala.
„Dosť pochybujem, že je to tento prípad,“ odvetil s ironickým úsmevom. „Som si istý, že by som si pamätal, ak by som robil takúto rezerváciu.“
„Ehm...“ bola nervózna. „Som len prekvapená, že vás tu vidím.“
„Nemohli sme si všetci zabrať teplé miestečká na ministerstve, všakže?“
„Áno, myslím, že nie,“ povedala a pozrela späť na zdrap pergamenu. Keď predtým vo svojom byte čítala poznámku, chýbalo tam meno. Ginny jej zrejme nedôverovala natoľko, aby jej ho ukázala pred schôdzkou. Po prečítaní ťažko identifikovateľného mena by sa Hermiona pravdepodobne zachovala rovnako. Zastonala: „Mám sa tu stretnúť s Percym Weasleym.“
Snape si bol na svojich hodinách vždy schopný všimnúť aj nepatrný znak previnenia, nič mu neušlo a sotva badateľný zlomyseľný záblesk v jeho očiach ju prinútil myslieť si, že presne pochopil, v akej situácii sa nachádzala. Ak nebolo dostatočne nepríjemné byť vyslanou na rande s Percym Weasleym – čo mala Ginny na mysli, keď ju spárovala s týmto nafúkaným tárajom? – teraz musela čeliť celej tejto šlamastike pod ostražitým pohľadom jej bývalého profesora.
Naozaj to nemohlo byť horšie, ani keby sa Voldemort vrátil zo záhrobia, aby čakal za stolom. Vlastne by to skôr uvítala, pretože by jej to poskytlo zámienku na odchod.
„Keby ste ma nasledovali, madam,“ riekol Snape, kladúc nepríjemný dôraz na oslovenie spôsobom, ktorý ju prinútil myslieť na staré dievky a vestálske panny.[1] „Ukážem vám váš stôl. Pán Weasley ešte len príde. Možno by si madam želala nejaký drink, kým bude čakať?“
„Madam by si želala,“ odvetila stručne.
Hermiona nasledovala Snapa pomedzi stoly. Stále bola vyvedená z miery zo stretnutia s ním, najmä jeho pôsobením v tejto pozícii. Jej prvou myšlienkou bolo, že je málo pravdepodobné, aby bol naozaj čašníkom, avšak biela zástera, ktorú mal na čiernych šatách nemohla naznačovať nič iné.
Keď prechádzali cez reštauráciu, zadívala sa na okolité prostredie. Aj keď interiér nebol ani zďaleka dokonalý, bola prekvapená, keď videla, že takmer každý stôl bol obsadený prevažne pármi sediacimi tesne vedľa seba, zabranými do dôverných rozhovorov.
Snape ju viedol k stolu v takmer najzadnejšej časti reštaurácie.
„Pán Weasley požiadal o súkromie,“ objasnil.
„Och.“ Situácia sa rozhodne nezlepšovala. „Teraz si dám ten drink.“
„Napriek tomu, čo si azda myslíte, nedokážem čítať myšlienky. Nepovedali ste mi, čo chcete.“
Posadila sa a rozhliadla okolo. „Je mi to skutočne úplne jedno, len mi dajte niečo na pitie a nech je to ostré.“
Snapove pery sa mykli v niečom, čo mohlo byť úsmevom, ale udialo sa to príliš rýchlo, aby si bola istá.
„Madam si dá k jedlu Chateau Lafite[2], no predpokladám, že ako aperitív by si dala radšej čistú trojitú vodku?“
Hermiona prikývla. Nebola si úplne istá či to myslel vážne alebo nie, ale znelo to ako veľmi dobrý nápad.
„S prenášadlom ako ďalším chodom,“ zamrmlala. Avšak bolo už neskoro, aby z toho teraz vycúvala.
Jej trojitá vodka sa objavila dosť rýchlo. Obsluha možno nebola príjemná, ale bola prinajmenšom efektívna – možno dokonca aj také tvrdé srdce ako Snapovo bolo dojaté jej neutešenou situáciou. Rozladene zakrúžila svojím drinkom, kým si z neho ostražito upila. Cestou dolu ju pálil a oči jej zalial slzami, ale aspoň jej odviedol myseľ od nadchádzajúcej skazy.
Nebolo treba vypiť veľa dúškov, aby alkohol dorazil k mozgu a pomohol jej cítiť sa aspoň trochu pokojnejšie pokiaľ išlo o jej zložitú situáciu. Samozrejme, bolo to predtým, než sa znovu objavil Snape. Tentoraz nebol sprevádzaný nikým iným ako Percym Weasleym. Pobavený výraz v Snapových očiach bol celkom zrejmý, keď ho prichytila ako na ňu hľadí.
Percy sa úprimne usmial a podal jej malú kyticu ružových ruží.
„Dobrý večer, Hermiona. Som taký rád, že mám možnosť stráviť s tebou trochu času,“ povedal. Po tom, čo si zdvorilo vzala kvety, sa posadil oproti nej.
Vzala veľký pohár od vodky a skôr ako Snape stihol odísť, si vypýtala ďalší.
„Samozrejme, madam,“ riekol Snape úctivo a potom ju ponechal svojmu osudu.
„Takže,“ ozval sa Percy a potom sa odmlčal. Zabudol, čo chcel povedať.
„Takže,“ zopakovala.
„Ako ti dnes ubehol deň?“ spýtali sa obaja súčasne.
„Dobre,“ odvetili unisono a potom zmĺkli.
„Nechceli by si pán a madam pozrieť jedálny lístok?“ spýtal sa Snape, keď šikovne položil ďalší Hermionin drink na miesto predchádzajúceho.
Odpila si ďalší veľký dúšok a cítila, ako sa podráždenie vytráca.
„Chcela,“ povedala, „a Percy určite tiež. Koniec koncov sme v reštaurácii. To je to, čo v reštaurácii robíte. Pozeráte na jedálne lístky. A potom jete.“
„Samozrejme, madam,“ uškrnul sa Snape, keď odchádzal od ich stola.
Len čo bol čašník mimo dosluchu, Percy prehovoril: „Neviem, prečo je tento chlap schopný chodiť do civilizovanej spoločnosti, ako by nemal vôbec žiadne starosti. Po tom všetkom čo urobil, by mal byť stále zatvorený v Azkabane.“
„Wizengamot ho zbavil všetkých obvinení.“
„Áno, dobre, buď si istá, že minister toto rozhodnutie nepodporoval. A ja, samozrejme, stojím za ministrom.“
„Samozrejme,“ zopakovala Hermiona a horko ťažko bola schopná ovládnuť nutkanie obrátiť oči stĺpkom.
„Urobil som všetko, čo bolo v mojich silách, aby bola zaistená bezpečnosť čarodejníckeho sveta, Hermiona. Preto som práve minulý mesiac zamietol Snapovu žiadosť o obnovenie licencie na varenie elixírov.“
Hermione zabehlo pitie. „Čo si urobil?“
„Snape sa snažil obnoviť svoju licenciu na varenie elixírov. Zamietol som ju. Čo na tom nechápeš? Je to naozaj celkom jednoduché.“
„Aha...“ Hermiona nevedela, čo na to povedať. Bolo to jednoduché, očividne jednoduché, že mužovi, ktorý bol zbavený všetkých previnení, bolo stále odopierané právo pracovať z rozmaru akéhosi drobného úradníčka, ktorý nemal odvahu urobiť v boji proti Voldemortovi vôbec nič. „Neviem si celkom dobre predstaviť, ako by ohrozoval spoločnosť varením nejakých elixírov, isto si mu to mohol dovoliť.“
Percyho pery sa nesúhlasne našpúlili. „Ani náhodou nepovažujem za zodpovedné, nechať niekoho takého využívať nevinných ľudí. Nemohol by som žiť s pokojným svedomím, keby som mu tú žiadosť schválil.“
Náhle sa pred Percyho tvárou objavil jedálny lístok.
„Mal by pán záujem dozvedieť sa o špecialitách?“
Bolo jasné, že Snape počul aspoň záver tohto rozhovoru a teraz vedel, koho viniť za svoje nedávne sklamanie. Nikdy nebol človekom, ktorého bolo ľahké vytočiť.
Hermiona sa usmiala. Jej schôdzka naslepo sa práve stala oveľa zaujímavejšou.
„Radi by sme počuli o špecialitách,“ odvetila namiesto svojho spoločníka.
Sotva počúvala, ako Snape chrlil zoznam jedál, ktoré kuchár pripravil špeciálne pre tento večer. Zaujímalo ju len sledovanie Percyho, ako sedel vyššie a zdalo sa, že sa dojem arogancie vôkol neho stupňoval. Obrátila svoju pozornosť späť k čašníkovi a úsmev jej narástol, keď videla výraz v jeho očiach. Bol to pohľad, ktorým vždy hľadel Neville Longbottom, keď do elixíru neobratne pridal nesprávnu prísadu a potom sa scvrkol na stoličke, pred tým než poctivo vydrhol kotol bez jediného slova ich profesora.
Aj napriek tomu, že sa Percy zdal byť neovplyvnený, Hermiona vedela, že ako študent nezískal V.Č.Ú. v dvanástich predmetoch – maxime, ktoré mohol žiak dosiahnuť – bez náležitej úcty voči učiteľom.
„Ďakujem,“ povedala, keď Snape skončil s výpočtom špecialít podávaných na večeru.
Prikývol.
„Nemá madam chuť na ďalší drink?“ spýtal sa.
Hermiona chvíľu premýšľala, kým usúdila, že by to asi nebolo múdre.
„Už nie, onedlho tu bude Chateau Lafite.“
„Chateau Lafite? Neobjednával som žiadne víno,“ povedal Percy. „Skôr si myslím, že by si tieto záležitosti mala prenechať niekomu s väčšími skúsenosťami, zlatko. Som si istý, že si to myslela dobre, ale objednávať víno je skutočne chlapská záležitosť. Nemala by si si svoju peknú hlavičku zaťažovať takými vecami.“
Hermiona zovrela ruky okolo pohára, ktorý držala. Mala v úmysle zabiť Ginny. Nie, chystala sa urobiť niečo oveľa horšie, porozpráva Molly všetko o poslednej eskapáde jej dcéry u madam Malkinovej.
„Som si istý, že madam je celkom zdatná v mnohých veciach. Vrátim sa po vaše objednávky o chvíľu.“
Hermiona tam sedela mierne šokovaná. Obhajoval ju? Snape? Ten istý muž, ktorý si z nej kedysi uťahoval kvôli zubom a nazval ju šplhúňkou?
Dvojica mlčky sedela. Percy si pri čítaní jedálneho lístka mrmlal niečo potichu pre seba. Hermiona, len čo sa dostala zo šoku, ho tiež letmo prebehla.
Len čo si vybrali menu, Snape sa opäť objavil pri stole so zápisníkom v ruke. Olizol si ceruzku a zaujal pózu, chystajúc sa prijať objednávky.
„Na začiatok si dám hubovú polievku a potom stejk,“ povedal Percy. „A takisto aj Hermiona.“
Hermiona jeden po druhom roztvorila prsty nad nožom, keď sa pristihla, že ho drží.
„A čo si dá madam?“ spýtal sa Snape. „Ak smiem odporučiť šalát šéfkuchára... a možno ako ďalší chod Hovädzie Wellington[3]? To by sa dosť dobre dopĺňalo s Lafite.“
Hermiona prikývla. Neverila si, že bude schopná prehovoriť.
Percy sa zamračil na vzďaľujúci sa chrbát čašníka, kým svoju pozornosť obrátil späť k Hermione.
„Bol som vychovaný správať sa ako pravý džentlmen. Je povinnosťou pána objednávať pre svoju dámu,“ napomenul ju.
„Viem presne, ako si bol vychovaný, Percy Weasley. Alebo si zabudol, že som chodila s tvojím bratom a s tvojou sestrou sme najlepšie kamošky?“ precedila pomedzi zuby. „Bolo by dobré, keby si si zapamätal, že nie som hlúpa, ani bojazlivá a nedovolím ti diktovať mi, čo budem, alebo nebudem jesť.“
Samozrejme, pokým to hovorila, si uvedomila, že do tejto chvíle dovolila Snapovi, aby všetko objednal za ňu. Na druhej strane si Snape pýtal súhlas, zatiaľ čo Percy jej to oznámil ako fakt. Navyše bolo čašníkovou úlohou, aby hosťom odporučil jedlá a vína.
„Len som sa snažil pomôcť,“ trval na svojom.
„Ver mi, keď hovorím, že nie.“
Percy mal so svojím bratom spoločné viac než len červené vlasy, tiež trucoval. Nepovedal jej nič iné, kým čakali na predjedlo. Sedel tam s výrazom martýra, čo evidentne pochytil od svojej matky.
Hermionu to nedojalo. Neprežila dva roky chodenia s Ronom bez toho, aby sa nenaučila, ako sa vyrovnať s takýmto druhom správania.
Pocítila obrovskú úľavu, keď sa Snape vrátil s ich predjedlom. S menším rozmachom pred ňu položil šalát a potom prudko položil pred Percyho polievku, s veľmi dôkladne umiestneným palcom v nej.
„Joj!“ povedal. „Mrzí ma to, pane. Ale som, ako vidíte, v práci nový. Ešte som si celkom neosvojil precízne umenie servírovania.“ A potom si palec dočista ocmúľal. „Má niekto z vás záujem o trochu korenia?“
„Áno, prosím,“ odvetila Hermiona.
Percy len naďalej nahnevane hľadel na čašníka, kým skončil s obsluhou jeho partnerky a opäť odišiel.
„Urobil to naschvál,“ penil.
„Myslíš? Podľa mňa to vyzeralo ako nehoda,“ povedala Hermiona, bodajúc vidličkou do šalátu. „Chcem tým povedať, že ak by to bolo zámerné, som si úplne istá, že by urobil niečo oveľa horšie, ako ti strčil palec do polievky. Nemyslíš?“
„Keby to bola slušná reštaurácia, vymenil by mi ju.“
„Tak možno existuje iný dôvod, prečo ti naservíroval práve túto misku polievky.“
Percyho tvárou prebleskol krátky výraz hrôzy skôr, ako bol vystriedaný oprávneným pobúrením. Bolo také ľahké doberať si ho.
Percy zamával prútikom a čoskoro začal na misku zosielať početné kúzla. Keď skončil, opatrne na ňu pozrel, kým odložil prútik a siahol po lyžici.
„Spokojný?“ spýtala sa Hermiona.
„Tá polievka je studená,“ posťažoval sa na oplátku.
„Pravdepodobne preto, že si strávil tak veľa času kúzlením nad ňou.“
Percy jej neodpovedal, ale zjedol ďalší hlt polievky a znechutene nakrčil nos.
„A tiež príliš slaná.“
Hermiona si povzdychla a potom vytiahla prútik. Percy sa strhol, čo ju takmer prinútilo usmiať sa. „Prepáč, Percy. Vyľakala som ťa? Len som sa chystala zoslať ohrievacie kúzlo, aby som ti znovu ohriala polievku.“
Percy sa mierne uvoľnil, hoci stále vyzeral nesvoj, keď prútik mieril jeho smerom.
„Febris!“ vyriekla a z polievky začali stúpať obláčiky pary.
„Ďakujem.“ Ponoril lyžicu do polievky a pofúkal ju. Usrkol si z nej a potom zvraštil tvár. „Au, je príliš horúca! Naozaj by si mala byť opatrnejšia, Hermiona.“
„Áno, mala,“ povedala ponuro. Jednak už mala vedieť, že nemá veriť Ginny. Ovládla sa, aby nepripomenula Percymu, že ak bol schopný zoslať na polievku také množstvo diagnostických kúziel, bol by viac než schopný zoslať na ňu aj vlastné ohrievacie a chladiace kúzla.
Snape sa vrátil, aby pozbieral prázdne taniere a doniesol so sebou fľašu vína Chateau Lafite, ktorú otvoril a nalial Hermione, položiac ju pred ňu. Priniesol už len jeden pohár.
Percy sa ohradil, získavajúc si Snapovu pozornosť.
„Pane, vy ste nikdy neobjednávali víno,“ povedal len, keď odišiel od stola.
Hermiona za ním hľadela a naraz si želala, aby to bol v skutočnosti radšej škaredý, bývalý majster elixírov, s kým povečeria, než ten nadutý kretén sediaci oproti nej. Ibaže rozhodne nemyslela na Snapa ako na škaredého. Arogantní blbci, ktorí si myslia, že sú lepší než všetci ostatní a trávia dni lezením do zadku Veľkému gaunerovi... ehm... ministrovi mágie... to boli typy ľudí, ktorých považovala za škaredých. A práve teraz sa sotva dokázala prinútiť pozrieť na muža sediaceho oproti nej.
Percy sa zamračil.
„No verila by si, akú drzosť má ten chlap? Som váženým členom ministerstva a mužom, ktorý stúpa po rebríčku k najvyššej funkcii, a takto sa ku mne správa. To je príšerné! Príšerné, to si píš.“
„Nie, Percy, tvoje správanie je príšerné. Ty pokrytecký, nafúkaný, bezvýznamný človiečik.“
Stuhol.
„To je sotva vhodný spôsob, ako hovoriť s pomocným námestníkom ministra mágie,“ odkašľal si. Vstal zo stoličky a odhodil servítku. „Hermiona, ak sa mi chceš ospravedlniť a zachrániť to, čo zostalo z tohto večera, na všetko zabudnem a odprevadím ťa do inej reštaurácie, kde je jedlo a obsluha na bezchybnej úrovni. Nie ako tu.“
Civel na ňu. Bolo jasné, že plne očakáva, že ho Hermiona bude nasledovať a neustále sa prehnane ospravedlňovať za svoje slová. Ale kdeže!
„Nuž, tak...“ Na chvíľu sa odmlčal. „Dobrú noc.“
Hermiona sa usmiala.
„Rada by som povedala, že to bol krásny večer, ale moja mama ma učila, že nemám klamať.“
Zavinul sa do plášťa a vyrazil cez reštauráciu ku dverám. Hermiona dopila víno a opäť si naliala. Oprela sa dozadu a povzdychla si. Ako predpokladala, tento večer nebol lepší než dve predošlé schôdzky naslepo. Aspoň teraz nemusela odmietať nežiaduce bozky. Pri samotnej myšlienke na bozkávajúceho sa Percyho Weasleyho sa jej obracal žalúdok.
Jej snívanie bolo prerušené návratom Snapa, nesúceho ich hlavné jedlo.
„Pán Weasley mal nejakú ďalšiu schôdzku?“ spýtal sa s horko-ťažko premáhaným hnevom.
„Mal. Vďakabohu. Nemám ani potuchy, čo si Ginny myslela, keď ma s ním chcela dať dokopy. Nie som ako on, však?“ spýtala sa náhle plná obáv. Ona aj Percy v škole usilovne študovali, pripravovali sa na skúšky a robili to, čo sa od nich očakávalo, ale nebola vôbec ako Nadutý Percy, či áno? Mala zmysel pre humor a tak podobne. A netrávila v práci celé dni. No, vlastne trávila, ale rozhodne nenasledovala ministra ako nedočkavé šteňa.
„Nie, madam, vy nie ste ako pán Weasley.“
„Hermiona, alebo, ak inak nedáte, slečna Grangerová, len ma, prosím, prestaňte volať madam.“
Snape mierne prikývol.
„Je škoda, že pán Weasley musel odísť tak skoro. Toto jedlo bolo pripravené špeciálne preňho,“ povedal a črty tváre mu skrášlil diabolský úškľabok.
„A čo konkrétne je také špeciálne na Percyho jedle?“
„Naozaj to nechcite vedieť.“
Hermiona sa zahľadela na svoj tanier s hovädzím Wellington a opatrne k nemu privoňala.
„Je moje jedlo tiež niečím zvláštne?“
Severus sa uškrnul a nechal ju pri stole samu.
Hermiona odolala pokušeniu zoslať naň niektoré z diagnostických kúziel. Bolo by to strašne netaktné a napriek všetkým Snapovým chybám, si nemyslela, že voči nej prechováva nenávisť. Lámala si hlavu, čo, došľaka, sa rozhodol dať do Percyho jedla. Pravdepodobne by to bol sakramentsky nepríjemný pohľad, hroznejší než len vymočenie na stejk. Bola skoro škoda, že Percy odišiel.
Cestíčko bolo mäkké a drobiace sa, dokonale prepečené a v ňom obalená hovädzina ružová a jemná, zmiešaná s lahodne ochutenými hubami. Chutilo to rovnako dobre, ako vyzeralo a Hermiona ani v najmenšom nezaváhala pred tým, než to prehltla. S pôžitkom jedla ďalej, pokým jej žalúdok nenamietal.
Nebola si celkom istá, čo ju po Percyho neočakávanom odchode držalo v reštaurácii, ale bola rada, že zostala. Jedlo bolo skutočne vynikajúce. To samozrejme vysvetľovalo, ako mohlo mať také domácky pôsobiace zariadenie takmer všetky stoly plné.
Snape, ako keby ju bol pozoroval, sa objavil pri stole vo chvíli, kedy dojedla.
„Môžem vám ešte niečím poslúžiť?“
„Nie, nemyslím, že by som dokázala zjesť ďalší hlt.“
„Azda čaj? Možno s kvapkou elixíru proti opici?“
Hermiona sa zachichotala. „Domnievam sa, že som od tohto viac nevypila od svadby Ginny a Draca. Čaj by bol skvelý.“
Keď odišiel od stola, sledovala ho očami. Prečo jej Ginny nemôže zorganizovať schôdzku so Severusom Snapom? Je pravda, že keď o tom premýšľala prvýkrát, aj keď mimochodom, i samotná predstava ju prinútila striasť sa. Ale rýchlo zistila, že ak jeho sarkastické a nevrlé správanie nie je namierené na ňu, jeho spoločnosť si celkom užívala.
Čaj bol vo veľkej, hnedej kanvici a mlieko a cukor v hrnčekoch hodiacich sa k nej. Pripomenulo jej to maminu čajovú súpravu z detských čias, hoci tieto šálky boli trochu kvalitnejšie než hrnčeky jej rodičov. Snape ich úhľadne rozložil na stôl a na jej šálku položil sitko, pripravený naliať čaj.
„Zrejme,“ povedala potichu, „sa ku mne nebudete môcť pridať.“
Pozrel na ňu a kvôli nesústredeniu mu na obrus vyšplechlo trocha čaju.
„Ehm, prosím?“ spýtal sa, utierajúc obrus servítkou, ktorú tam nechal Percy.
„Nie, nič.“ Pozrela dolu na rozširujúci sa fľak, ako by to bola tá najzaujímavejšia vec na svete.
„Ja... tu vlastne nepracujem,“ povedal. „Teda pracujem. Som majiteľom. Presnejšie povedané, vlastníkmi sú raráškovia z Gringottbanky a veľkoryso mi dovolili pracovať tu šesť dní v týždni pre potešenie platiť im nekresťansky horibilné úroky z hypotéky, ktorú mi poskytli. Pravdupovediac, v skutočnosti mi patrí asi iba noha stoličky.“
„Ach,“ povedala.
Snape na ňu uprene hľadel.
„Ak by ste nemali nič proti mojej spoločnosti, mohol by som sa k vám azda pridať.“
Na jej tvári sa objavil nefalšovaný úsmev.
„Myslím, že by som bola veľmi rada.“
„Dobre, ale až o chvíľočku. Potrebujem zaistiť, aby moji zamestnanci vedeli, kde som.“
Odišiel od stola a Hermionin žalúdok sa pri myšlienke na jeho návrat zachvel v očakávaní. Nebolo to nič podobné napätiu, ktoré zažívala včaššie večer, to bolo viac zo strachu a obáv. Teraz sa naozaj tešila, že si posedí a strávi čas s niekým, kto nebol jej spolupracovníkom. Jej kolegovia neboli ľuďmi, s ktorými by mala záujem chodiť do spoločnosti... jednoducho ich potrebovala, len keď sa snažila odviesť skvelú prácu. Toto bolo niečo celkom iné.
Odpila si z čaju, aby upokojila nervozitu a niečím sa zamestnala.
Keď sa vrátil, nemal na sebe veľkú, bielu zásteru, ktorú mal oblečenú predtým a bol iba v čiernom. Pripomenulo jej to jeho starý školský habit; bola skutočne hanba, že už nemohol vykonávať prax majstra elixírov.
Priniesol si ďalšiu šálku a ukázal na čajník.
„Môžem?“
„Samozrejme,“ povedala a posunula ho bližšie k nemu. „Obslúžite sa sám, však áno?“
Nalial si čaj, pridal mlieko, avšak bez cukru a potom si decentne odpil zo šálky.
„Takže,“ ozvala sa, „čo presne ste urobili s Percyho stejkom?“
„Bol to len prášok vyvolávajúci vracanie. Prakticky rovnaký ako ten, čo je v ulievacích maškrtách, ktoré predávajú jeho bratia."
Hermiona sa zasmiala.
„Veľmi rada by som videla, ako ten darebák trpí.“
„Ako aj ja.“
To bolo presne to, čo si povedali na začiatku ich spoločného rozhovoru. Predebatovali detaily jej práce, Severusovej reštaurácie aj toho, ako Percy sabotoval jeho pokusy o znovuzískanie licencie na prípravu elixírov. Obaja čoskoro stratili prehľad o čase.
Keď k ich stolu podišiel čašník a informoval Severusa, že je pripravený zamknúť dvere, pozrela na hodinky. Jedenásť hodín.
„Och, ani som si neuvedomila, že je tak neskoro.“
Severus vstal zo stoličky.
„Zostaňte tu,“ povedal len.
Nemusela naňho dlho čakať. Keď prišiel, vzal ju za ruku a pomohol jej vstať. „Neprekážalo by vám, keby som vás odprevadil domov?“
„Vôbec nie. Ehm... ale nemusíte im pomôcť celé to tu uzamknúť?“
„Je o to postarané,“ uistil ju. Pomohol jej obliecť plášť a natiahol k nej ruku. „Chcete tieto kvety?“
Hermiona si odfrkla.
„Nie. Nechajte si ich. Alebo ich vyhoďte,“ odvetila bez toho, aby sa pozrela späť na stôl, keď ju Severus vyprevádzal z reštaurácie do uličky. Iba dve myšlienky jej prebleskli hlavou, pokým kráčali k premiestňovaciemu bodu: Prvá a najdôležitejšia – že by bola veľmi rada, keby ju Severus Snape vybozkával do bezvedomia, kým dorazia k jej dverám. A druhá – nemohla zahnať akúsi predtuchu, že to vlastne od začiatku bol Ginnin a Dracov plán, aby z reštaurácie odišla zavesená do Severusa Snapa. Vyzeralo to ako slizolinská záležitosť.
Tak či onak, jej ryšavá priateľka bude zajtra ráno odchytená na vážny rozhovor. Nikto by nikdy nemal tráviť večer v spoločnosti Percyho Weasleyho. Ani keby bol konečný výsledok, ako sa dosiaľ ukazovalo, prekvapivo príjemný.
Napriek katastrofálnemu začiatku získala Hermiona všetko, čo kedy od večera skutočne chcela... i keď to nebolo to, čo pôvodne zamýšľala. Rozhodne sa naučila, že občasné vybočenie zo zabehaných koľají sa môže ukázať ako múdre rozhodnutie.
Kto by si pomyslel, že stretnutie s umasteným bastardom môže viesť k podnetnému rozhovoru s inteligentným, sebavedomým, vtipným, galantným mužom, ktorý ju počúval, nebol namyslený a chápal jej závislosť na knihách...?
A ešte to najlepšie, jeho bozky boli hladké ako archívne Chateau Lafite.
Pozn. prekl.: [1] vestálske panny – zbor šiestich kňažiek v starovekom Ríme. Do svojho úradu nastupovali vo veku šiestich rokov. Pod hrozbou trestu smrti si museli zachovať svoje panenstvo a zotrvať v úrade najmenej 30 rokov.
[2] Chateau Lafite – http://www.reserva.sk/skola-vina/chateau-lafite-rothschild.html
[3] Hovädzie Wellington – http://www.nebickovpapulke.sk/recept/svieckova-wellington
GinnyW: ( solace ) | 06.01. 2013 | Do tretice všetko dobré | |
Mother of Tears: ( solace ) | 01.01. 2013 | Triumf logiky | |
ZukoLuver: ( Lupina ) | 31.12. 2012 | Blondýnka | |
Therea: ( larkinh ) | 26.12. 2012 | Každý den zdraví netopýr | |
Jenwryn: ( Lupina ) | 25.12. 2012 | Prosba + Pět zlatých prstenů | |