Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola druhá

Chlapec, ktorý prežil

O päť mesiacov skôr

Narcissa Malfoyová vyzerala v ten večer nepochybne žiarivo. Nervózne hľadela do očí svojho zrkadlového odrazu, keď si navliekla druhú zo svojich diamantových náušníc a nadýchla sa. Od bitky o Rokfort ubehla už nejaká doba, ale každý výlet von spôsoboval, že sa Malfoyovcom zdalo, ako by to bolo včera. Jej nervozita bola zjavná a hrudník sa jej pod elegantnými šatami zdvíhal hore a dole. Zatrblietala sa vo svetle sviečky, ktorá žiarila na nočnom stolíku, ešte raz sa úzkostlivo nadýchla, nechala klesnúť ruky a prvýkrát sa plne analyzovala. Nebolo absolútne pochýb o tom, že Narcissa bola skutočne nádherná žena. Biele blond vlasy mala úhľadne zopnuté dozadu a jej podmanivo studené oči boli privreté až do tej miery, že pôsobili permanentne zvodne. Žula si spodnú peru a opatrne naklonila hlavu na jednu stranu. Pri svetle sviečok nebolo pochýb o tom, že bola predmetom závisti každej ženy a fantáziou každého muža, ale už stratila hrdosť, ktorá k tomu kedysi náležala. Pri pohľade na seba premýšľala, či jej na tom niekedy záležalo menej.

Je pravda, že jej pozornosť sa zo vzhľadu presunula inam už pomerne dávno. A možno to bolo tým, že sa práve teraz považovala za absolútne šťastnú. Svoju rodinu udržala nažive a teraz, po tom všetkom, mohla konečne dýchať. Alebo aspoň to očakávala. Zostala stáť pred zrkadlom, len od neho odtrhla pohľad, keď sa ozvalo tiché zaklopanie na dvere.

„Narcissa,“ bolo počuť tichý hlas jej manžela. Znova slabučko zaklopal a spýtal sa: „Si pripravená?“

Narcissa zažmurkala, takmer omráčená, ako by sa prebrala zo svojho tranzu. „Á-áno, zlatko,“ odpovedala, pokrútila hlavou a ukročila od zrkadla. „Za minútku.“ Avšak aj zo svojho nového vzdialenejšieho miesta od zrkadla sa zastavila, aby sa na seba pozrela. Na druhej strane dverí Lucius Malfoy prestúpil z nohy na nohu. Čo v prvom rade očakával?

Povzdychol si. „Počkám vonku, kým budeš pripravená.“ Uvoľnil svoje pripravené držanie tela a vydal sa po dlhej chodbe, keď ho znova zastavilo Narcissino zavolanie.

Pomaly sa spýtala: „Je Draco pripravený?“ A Lucius sa narýchlo otočil.

„Áno, drahá,“ zaklamal a pokračoval ďalej. Pravdupovediac, nebol si úplne istý, kde vôbec práve teraz jeho syn je a na rovinu, ani nevedel, či to vlastne vedieť chce. Keď schádzal po veľkom schodisku, nemohol si pomôcť, aby nepokrútil hlavou. Už nejaký čas si nebol svojim synom istý; táto súčasná neistota nebola príliš neobvyklá. Ako schádzal zo schodov, náhodou zachytil svoj vlastný odraz. Bol tvrdým mužom, vlastnosť, ktorá ho vždy skutočne definovala. Jeho blond vlasy mu padali okolo pliec a prsty opatrne ovinul okolo hlavy vychádzkovej palice, ktorá bola jedným z jeho najcennejších majetkov. Zelené oči hada sa mihli v skle a na svoju veľkú hanbu sa v náhlom strachu odvrátil. Len čo mu však srdce vynechalo úder, pokrútil hlavou nad vlastnou hlúposťou. Čoho sa ešte teraz mal báť okrem vlastnej hlúposti? V hrudi mu zabublal záblesk hnevu a odolal nutkaniu zavolať na svojho strateného syna.

Keď Luciusova noha dosiahla spodné podlažie, vykročil k predným dverám, ktoré potichu roztvoril dokorán. Predný dvor manoru bol nepochybne krásny, ale nebola to scenéria, ktorú skenovali jeho studené oči. Hľadal, dosť neúspešne, svojho syna. Bol to jeho vlastný nápad podniknúť rodinný výlet a Draco či Narcissa k tomu veľa nepovedali. Hoci si čiastočne želal, aby sa mu to aspoň pokúsili vyhovoriť. Niežeby sa Lucius Malfoy vrátil k svojim pôvodným plánom a keď čakal na svoju výstrednú rodinu, bol, ako sa zdalo, pripravený tak, ako nikdy nebol.

Luciusov pátrajúci pohľad zachytil niečo v diaľke a bez toho, aby urobil nejaký náhly pohyb, začal sledovať tiež obrys svojho syna, ktorý bolo vidno aj pod temnotou stromu. Pod oslepujúcim slnkom Draco pokračoval v sedení, nohy mal roztiahnuté pred sebou a zameriaval sa na knihu, ktorú v skutočnosti nečítal. Vyzeralo to, že podobnosť Draca Malfoya s jeho rodičmi bola až neprirodzená; jeho blond vlasy žiarili jasne a jeho rysy boli ostré. Hoci mal oči napoly zatvorené, pod viečkami mal oči navždy chladné a súdiace. To, čo Draco v skutočnosti robil, nebolo nič iné len posedávanie, zvyk, ktorý jeho otcovi začínal liezť na nervy. Hoci Draca už viac jeho otec nezaujímal. A aj keď jeho sebeckosť nebola ničím novým, teraz nadobudla úplne nový význam. Predtým mu záležalo len na získaní osobného prospechu, ale bez ohľadu na to, na čom mu záležalo dnes, mu bolo jasné, že akákoľvek nádej na získanie čohokoľvek iného bude takmer absolútne nemožná.

Ale ani samotný Draco si nebol celkom istý, čo bolo príčinou jeho nového správania a keď sa opieral o ten veľký strom, premýšľal, či na to niekedy príde. Úprimne, za posledných pár rokov svojho života si nebol istý úplne ničím. Aký to bol zvláštny pocit konečne si uvedomiť, že všetko, čomu ste predtým verili, nebolo nič iné než do očí bijúca lož. Jeho oči hľadeli bez mihnutia oka na nádhernú scenériu, ktorá bola pred jeho domovom. Jeho stvrdnutý pohľad však nedokázal narušiť ani čisto biely páv, ktorý si tam vykračoval.

Za ním zaškrípali kamienky a on sa prudko otočil a postavil sa, keď zbadal, ako sa k nemu približujú rodičia. Kráčali k nemu ruka v ruke, tvárili sa hrdo a sebavedome. Ale dokonca ani Malfoy nedokáže predstierať tento postoj. Vystrel sa, pustil knihu na zem a slabo prikývol na rodičov, keď prechádzali okolo. Lucius ticho, nervózne povedal synovi: „Poď, Draco.“ Ich vysoký syn poslúchol; rýchlo sa zohol, zdvihol svoju knihu z orosenej zeme a zaujal svoje miesto za tými dvoma. Srdce mu búšilo a pokúsil sa zamaskovať nervozitu v bruchu. Ľudia už premýšľali, iba premýšľali, čo sa stalo s Malfoyovcami a teraz bol čas, aby to zistili.

Malfoyovci, ako čoskoro uvidia, boli nažive a prosperovali, s kamennou tvárou a čistí ako nepopísaný papier. Len tesne sa vyhli uväzneniu v Azkabane a uvedomovali si, že to nebolo vďaka tomu, že by boli na verejnosti populárni. Dostali vyhrážky smrťou a vydieračské listy, ale podarilo sa im udržať si chrbticu. A počas celých piatich rokoch od bitky si stále neboli schopní nájsť čas na odpočinok. Draco Mafloy sa potichu pýtal, či si ho skutočne zaslúžili. Keď sa priblížili k Rokville, Draco zaboril svoju tvár do stránok knihy.

Rokville bolo rovnako plné ako vždy, hoci vo vzduchu bolo cítiť zvláštny pocit, keď ním kráčali Malfoyovci. Minuli šepkajúci si dav so sklonenými hlavami a keď našli voľnú lavičku,  Dracovo srdce prudko pookrialo. Mohol by sa k nej rozbehnúť, keby nebolo jeho vlastného sebaovládania. Niekto povedal: „Áno, len kráčajte ďalej,“ a on zovrel knihu silnejšie. Na kraji stromoradia Narcissa s povzdychom povedala: „Nuž, to nebolo také hrozné.“

Ale obaja muži po jej boku nepovedali ani slovo a ona chápavo prikývla. Po chvíli Lucius nepriebojne vyhlásil: „Kto si myslia, že sú? Keď na nás takto kričia?“ Jeho bledá tvár mierne začervenala a zadíval sa na rušné ulice Rokville. Bola to z jeho strany značná obeť, aby si vôbec dokázal sadnúť, a keď to urobil, prekrížil si veľké ruky na hrudi zahalenej v plášti. Chvíľu vyzeral, akoby mal prasknúť, ale akonáhle sa Narcisina ruka zdvihla, aby sa dotkla jeho ramena, zdalo sa, že mierne vyfúkol.

„Zvyknú si, drahý,“ prehovorila nesmelo, keď smutne šúchala jeho rameno. Oči mala upreté na svojho manžela, keď stiahla ruku, aby položila svoju blonďavú hlavu na jeho rameno. Aj ona chvíľu hľadela na rušné ulice, ale nedovolila, aby sa držanie jej tela uvoľnilo. „Len pozeraj na ten výhľad,“ zašepkala, „je pekné konečne vypadnúť, však?“ Keď Lucius nereagoval, poslednýkrát si povzdychla a zavrela oči.

Draco zostal stáť, chrbát vystretý. Chvíľu hľadel dole na svojich rodičov a potom sa mierne zaklonil. Nechcel byť vonku, nechcel vidieť, čo sa udialo od zmiznutia slávnych Malfoyovcov. Sledoval, ako jeho otec hľadí bez žmurknutia a matka sa pokúša zaspať. Po chvíli otec zdvihol hlavu.

„Posaď sa, Draco,“ nariadil Lucius a spýtavo sa pozrel na svojho syna.

Malfoy sa však nepohol. Namiesto toho na oplátku odpovedal: „Vlastne, otče, ak ti to nevadí, rád by som, keby si mi dovolil odísť.“

Lucius vyzeral zmätene. Z miesta na pleci svojho manžela Narcissa otvorila obe oči a prehltla. Nevzhliadla nahor, namiesto toho nechala svojho manžela, aby vypočul ich syna.

„Odísť?“ Lucius povedal na jeho otázku: „Prečo preboha chceš odísť?“

Okoloidúci nakupujúci sa prizerali. Neboli za posledných päť rokov od bitky prvýkrát na verejnosti, ale nikdy sa nevydali na výlet ako rodina. Hoci ten výlet bol celkom výkon na Draca, ktorý sa zatiaľ úspešne vyhýbal mnohým populárnym miestam v čarodejníckom svete. Opatrne si vzdychol, upravil svoje držanie tela a pokúsil sa vyzerať nevystrašene, ako keby dedina nebola vôbec hrozivá. Draco Malfoy mal dvadsaťdva rokov a stále cítil potrebu požiadať otca o súhlas opustiť jeho bok.

„Chcel by som len trochu času pre seba,“ priznal a jeho otec otočil hlavu späť k davu.

„Nebude sa im páčiť, ak tu budeš pobehovať  sám, Draco. Len minulý týždeň som tu začul opité táranie; vraveli, že je celá naša rodina stále hrozbou.“ Pokrútil hlavou a očami skenoval ulice. Zopakoval frázu a znechutene pokrútil hlavou: „Hrozbou.“ Draco stuhol a s prázdnou tvárou hľadel na svojho otca. Aj keď neotvoril ústa, aby sa znova spýtal, čakal, kým jeho otec dokončí.

Na pomoc mu však prišla Narcissa. Nechala oči zablúdiť k svojmu synovi, mierne prikývla, potom sa otočila späť k svojmu manželovi a položila jemnú ruku na jeho mohutnú. Draco nestrácal čas. So svojou zašpinenou knižkou držanou pri boku prešiel zadnou uličkou okolo Rokville a pokúsil sa splynúť.

Hrozba; hoci to platilo pred niekoľkými rokmi, táto predstava bola teraz poriadne nepravdivá. Aj keď to jeho otcovi nezabránilo v tom, aby nepohŕdal každým, kto tomu veril. A možno to bolo tým, že Lucius mal stále veľkú hrdosť, ale Malfoy túto myšlienku nenávidel z iného dôvodu. V poslednej dobe ho zaplavilo priveľké množstvo rozpakov. Nechcel byť známy ako hrozba, nechcel byť známy ako nič iné, keď už išlo o to. Všeobecne sa Malfoy sústredil na to, aby bol tým, čím sa práve v tom okamihu snažil byť - neviditeľným.

Hlavu mal sklonenú, ukrytú za stránkami, keď prechádzal cez masívny dav, dokonca dokázal zo seba dostať niekoľko ospravedlnení, keď do niekoho narazil. Slová vo vnútri knihy podobnej rekvizite splynuli do jednej veľkej machule a nohy sa rýchlo pohybovali, dúfal, že nájde miesto, kde by mohol byť opäť raz sám. A potom to uvidel; tam, nakreslená akoby čiernou kriedou, bola usmievavá tvár niekoho príliš známeho. Usmievavá tvár Harryho Pottera na neho šťastne hľadela a pod ňou boli načmárané slová: „Chlapec, ktorý prežil.“

Malfoyov úbohý žalúdok zavrčal a jediné, čo mohol urobiť, bolo pozerať sa. Ústa mal dokorán a kniha mu takmer vypadla z rúk. A po celú dobu bol ten muž usmievajúci sa ako slniečko, známy skutočne ako Chlapec, ktorý prežil, šťastným svedkom predstavenia. Po jeho boku došlo k miernemu pohybu a Malfoy zvedavo sklopil zrak. Nový cudzinec bol nízky a mladý, mal veselú tvár a zodpovedal náčrtu Harryho slávneho úsmevu. Pozrel sa späť na tehlovú stenu a potom otvoril ústa. Malé zubaté dieťa spokojne povedalo: „To je Harry Potter!“ Pohojdalo sa na pätách a ruky mu nevinne spočívali za chrbtom. Omráčený a stále zízajúci Malfoy mal ústa stále dokorán.

„Harry Potter zachránil celý svet. Povedala moja mamina.“ Potom sa jeho hojdanie zastavilo. Keď konečne zdvihol zrak k Malfoyovi, radostne vyhlásil: „Hej, ty si teraz v jeho veku. Poznáš ho?“

A napriek sebe Malfoy zistil, že záporne krúti hlavou.

„Nepoznáš? Bože," chlapec sa poslednýkrát horlivo pozrel na skicu, „mal by si sa o ňom dozvedieť. Je všade!" A potom sa otočil na päte a s poskakovaním odtiaľ odišiel.

Malfoy na chvíľu zostal stáť. Niečím v jeho vnútri mierne trhlo. A nebolo to tým, že by pohŕdal Potterom a všetkým, čo urobil, pretože tomu tak vôbec nebolo. Bola to čistá hanba, kvôli ktorej sa mu chcelo niečo strčiť do tej kresby. Pretože ten náčrt bol nepochybne nakreslený mágiou, trvalá pripomienka Harryho, ktorý ich všetkých zachránil. A zatiaľ čo roky budú plynúť a časy sa budú meniť, Harryho skica zostane navždy prítomná, rovnako ako hlboké temné znamenie na Dracovom predlaktí.

Z nejakého dôvodu bol nesmierne vďačný za hrubý rukáv svojho kabáta.

Potom sa náhlivo vzchopil, aby pokračoval v šuchtavom kroku a zatlačil oči späť do vnútra svojej knihy. Vytiahol si kapucňu kabáta nahor a čo najviac stiahol dopredu a snažil sa nepozorovane pokračovať. Keď prechádzal okolo, unavene ho sledovali pozorné oči chlapca, ktorý prežil.

Od tej doby, čo sa bitka skončila, bolo Rokville späť v prevádzke a všetko vyzeralo byť pekne jasné. Po dedine sa valil príval chladného vzduchu, ktorý pôsobil povznášajúco a slobodne - akoby sa tá hrozná udalosť v skutočnosti nestala. Každý sa zdal príliš zaneprázdnený sám sebou, aby si vôbec všimol Draca Malfoya, ktorý bezcieľne blúdil s chvostom medzi nohami. Sám celkom nevedel, čo ho prinútilo preskúmať dedinu, ale skutočne ju takto zblízka nevidel už päť rokov. Vtedy bola zamračená a opustená. Časy večerných prechádzok a výklady obchodov boli preč. Vtedy sa nikto neprechádzal po Rokville, pokiaľ to nebolo skutočne nevyhnutné. Samozrejme, zákaz vychádzania dosť bránil takýmto výjazdom. Možno práve na oslavu nových časov bolo Rokville také rušné. Každý nádych sa javil ako príjem nového úsvitu, čerstvej novej éry.

Ale Draco nedával celkom pozor na to, kam má namierené. Toľko času strávil s tvárou zaborenou do svojej knihy, že nevidel muža pred sebou, ako sa vlečie oproti nemu. Keď sa títo dvaja zrazili, chatrná útla knižka mu nakoniec vykĺzla z dosahu a ten náraz naklonil Draca na jednu stranu. Stočil sa doľava a narazil do steny murovanej budovy. Dracova strašidelne bledá tvár okamžite sčervenala a on na chvíľu sedel na zemi, kde spadol, mierne ohromený v prvom rade tým, že k pádu vôbec došlo. Ale keď počul, ako k nemu smerujú nejaké kroky, jeho zmysly opäť naštartovali.

Hlavu mal sklonenú nadol a hmatal po zemi, aby našiel svoju knihu. Keď sa mu ju nepodarilo nájsť, vo svojej úzkosti na ňu zabudol a rýchlo vyskočil. V jeho bláznivom zhone sa mu ťažká kapucňa takmer zosunula z hlavy. Nemal však veľa času na to, aby svojmu narušiteľovi utiekol. Muž, s ktorým sa práve zrazil, bol rýchlo pred ním a jeho ruky švihli k Dracovým ramenám. Utrel si pot na čele a úprimne povedal: „Oj, moje najhlbšie ospravedlnenie, pane.“ Ale pod zakrytím svojej hrubej kapucne odvrátil oči a opatrne pozeral na vyleštené topánky. Pokrútil hlavou, ale ten muž zjavne neustúpil. Naliehal ďalej a zahryzol si do chvejúcej sa spodnej pery.

„Hej," povedal ten muž a mierne vykročil vpred, „tvoja kniha."

Draco natiahol ruku a krotko si ju od cudzinca vzal.

„Ďakujem,“ odpovedal zdvorilo.

Muž však neodišiel, aby dokončil svoj pekný večer vonku. Mierne sa sklonil a pokúsil sa nazrieť pod Dracovu kapucňu. Nechal svoju voľnú ruku skĺznuť z rukáva Dracovho plášťa a nadvihol hrubé obočie, „ste v poriadku?“

„Áno,“ povedal Draco narýchlo, bradu držal nízko položenú. „Áno, som v poriadku, ďakujem.“ Ale cudzinec nemal toľko času, aby sa o tom presvedčil na vlastné oči. Draco sa tackal od toho muža preč, knihu si túlil k sebe ako dieťa, a vyštartoval späť po ulici, potichu sám sebe nadávajúc, že ​​sa pokúsil túlať sa.

Dostal sa dosť ďaleko, aby prepočul, ako sa neznámy nahlas začudoval: „Draco Malfoy?“

-------------------------------------------------

„To bolo ..." Narcissa zhodnotila svojmu manželovi ich výlet upokojujúcim hlasom, „osviežujúce."

„Bolo to ponižujúce,“ odpovedal Lucius a jeho inak sebavedomý hlas znel frustrovane. Kráčal po boku svojej krásnej manželky, ale jeho oči smerovali priamo dopredu.

„Miláčik,“ upokojila Narcissa, „je úplne normálne, že si rodina urobí spoločný výlet.“ A potom, keď stuhnutosť jej manžela nepovolila, pohladila ho rukou na jeho širokom ramene a sladko povedala: „Zvyknú si na nás, drahý. Chce to čas, kým si zvyknú.“

Lucius zostal strnulý a tichý. Keď prechádzali mierne povznesenými ulicami Rokville, nakoniec nesmelo vyhlásil: „Ja nepotrebujem, aby si zvykli na našu rodinu. Nechcem sa s nimi kamarátiť.“ A keď pokračovali po ulici, pokrútil hlavou z jednej strany na druhú. Svoje blond vlasy mal voľne zviazané vzadu.

Jemný hlas Narcisy sa nezlomil. Kývla na svojho manžela a potom sa zdalo, že si pomaly žuje spodnú peru, ako keby zvažovala, či má zmysel snažiť sa dostať do svojho manžela trochu rozumu. S miernym pokrútením hlavy povedala: „Nemusíme sa s nimi kamarátiť, drahý, máme svojich vlastných priateľov. Bolo by však pekné zažiť niekedy príjemnejšiu rodinnú vychádzku. Vždy to môžeme skúsiť, Lucius. Aj keď sa s nimi nestýkame.“ Ale ani Narcissa nemala k tomuto nápadu nejaké silné nutkanie. Harry Potter síce pomohol zachrániť život jej jedinému synovi, ale toto boli jeho ľudia. Jeho ľudia, tí, ktorí boli takí šťastní a veselí v uliciach Rokville. Ale nezdali sa byť tak zlí, akonáhle mala čas na to, aby o tom poriadne premýšľala.

Zdá sa však, že jej manžel tak neuvažoval. Tiež pokrútil svojou blonďavou hlavou a keď konečne prehovoril, bolo to z čistého nenávisti: „Odkedy je tak veľa žiadať, aby sa manžel a manželka a ich syn ---“ Ale bol prerušený tým, ako jeho manželka stuhla. Prestala kráčať a nechala svoj pohľad uprieť späť na svojho rozčúleného manžela.

„Syn?“ zopakovala a jej dlhé blond vlasy sa zosunuli pred bledé čelo. "Lucius? Kde je Draco?"

Puto medzi nimi sa pretrhlo; Lucius nechal ruky vykĺznuť spod Narcissinej útlej paži a vystrašene hľadel hlbšie do ulíc. Všetky oči na neho hľadeli. Avšak on sa ich tentoraz rozhodol ignorovať. Chladnými očami skenoval dav a pocítil letmý záchvat strachu v útrobách zadýchanej hrude.

Lucius sa otočil, oči mal rozšírené a vlasy mu šľahali okolo pliec. Chvíľu hľadel zízajúc na ulicu a potom sa vymanil zo zovretia svojej ženy. Vyrazil späť do ulíc, snažiac sa vyhnúť kontaktu s ich obyvateľmi, a stočil sa dokola v strede. Chvíľu uvažoval, že zavolá, ale pri hroziacich očiach okolia sa neubránil, aby nezostal absolútne ticho. Narcissa bola zakrátko pri jeho boku a jej ruky sa načiahli k širokým ramenám jej manžela.

„Lucius," povedala pokojným hlasom, „Lucius. Možno, odišiel domov. Možno -"

„Možno ho tam vonku niekto našiel samotného!“ povedal nazúrene a na každého z okoloidúcich hrozivo zazeral. „Možno sme mu nemali dovoliť túlať sa...“

Narcissin hlas však nadobudol akceptujúci tón. Premýšľala nad možnosťou, ktorú spomenul jej manžel a potom sklopila oči. „Lucius, má dvadsaťdva. Nájde si cestu domov.“ A keď sa manželov hrudník iba úzkostlivo zdvíhal a klesal, znovu položila hlavu na jeho rameno a viedla ho preč z rušnej dediny.

„Bude v poriadku, drahý.“

A hoci to povedala tak presvedčivo, ani jeden z nich tomu neveril, keď ostražito kráčali z dohľadu a z dediny.