Preklady fanfiction Harryho Pottera

Rada s ním trávila čas, lebo pri čítaní nehompáľal nohou sem a tam. Aspoň tak to začalo.

Hermiona Grangerová mala rada svoje povolanie. Práca v Rokforte jej zaistila, že bola obklopená pomerne inteligentnými jedincami a hoci jej osud domových škriatkov stále nebol ľahostajný, bolo príjemné nemusieť variť a upratovať. Jedna vec ju však bezdôvodne škrela.

Bolo celkom nemožné nájsť tu pokojné miesto.

Do rohu zborovne bol napasovaný malý gauč, ošúchaný a nesúrodý s ostatným zariadením v miestnosti, ale nesmierne pohodlný a úplne dokonalý. Hermiona na ňom dokázala stráviť pri knihe doslova hodiny. Bohužiaľ nebola jediná, kto tento výnimočný kus nábytku objavil. Nezriedka sa k nej pripojili rôzni ďalší členovia učiteľského zboru.

A nik z nich nechápal, že potrebuje svoj pokoj.

McGonagallová jedla sušienky a omrvinky porozsýpala všade naokolo, Hoochová čítala len lascívne romány a ustavične sa pri nich pochechtávala, Sinistrová mala pri čítaní sklony k zaspávaniu, no zo všetkých najhorší bol Flitwick: hompáľal nohou. Začalo to nepatrnými záchvevmi, ktoré zakrátko prešli do zášklbov, až napokon prestal s akýmkoľvek predstieraním a hompáľal nohou hore-dolu s takou silou, že sa celý gauč otriasal.

Hermiona vyskúšala všetko, aby našla pokoj. Umlčiavacie kúzla v takej tesnej blízkosti nefungovali a odpudzujúce zaklínadlá sa jej zdali byť príliš hrubé. Dokonca sa pokúsila premeniť svoj vlastný gauč na podobný tomu v zborovni, ale bolo to jednoducho nemožné. Namiesto toho, aby bol pohodlný a ošúchaný, bol iba hrboľatý a vyzeral stále novo. Nevedela dosiahnuť ani náležité čalúnenie. A tak to po chvíli vzdala.

Potom však prišiel Severus Snape.

* * * * *

Severus Snape bol dokonalým gaučovým spoločníkom. Nielenže zabral vedľajšie miesto, bol tiež chodiacim odpudzujúcim zaklínadlom. Kedykoľvek sedel vedľa, kolegovia sa k nej iba málokedy priblížili.

A najlepšie na ňom bolo to, že mlčal. Z jeho strany gauča vzišiel nejaký pohyb alebo zvuk iba v prípade, kedy otočil stránku v knihe.

A zanedlho sa medzi nimi vyvinulo priateľstvo.

* * * * *

V priebehu rokov sa presunuli z pohovky a začali stretávať vo svojich komnatách, sedieť vedľa seba vo Veľkej sieni, chodiť spolu do Rokvillu, bádať v knižnici, hliadkovať na chodbách a tak ďalej. Po väčšinu večerov pokračovali v spoločnom čítaní na gauči v zborovni, ale ako sa ich priateľstvo postupne utužovalo, trávili spolu čoraz viac času, až ich iba zriedkakedy bolo vidieť jedného bez druhého.

Počas ich zbližovania sa po hrade šírili chýry o povahe ich vzťahu. No až na to, že Severus Hermione príležitostne odtiahol stoličku vo Veľkej sieni, nič nepoukazovalo na nič iné ako priateľstvo. A tak klebety čoskoro utíchli. Ak si aj bifľomorčania z času na čas mysleli, že medzi dvoma profesormi ide o čosi viac, ich podozrenie bolo zakrátko rozptýlené. A tak to učiteľský zbor po desiatich rokoch čakania vzdal a zmieril sa so skutočnosťou, že majster elixírov a profesorka aritmancie sú asexuálni knihomoli, ktorí im zabrali pohodlnú pohovku.

Ale 29. februára, mnoho rokov po tom, čo sedeli prvýkrát spolu na gauči, sa Hermiona rozhodla, že sa veci zmenia.

Bolo nezvyčajné robiť na pohovke v zborovni čokoľvek iné, okrem tichého čítania. Výskum sa odohrával v knižnici, pokusy v laboratóriu a rozhovory v súkromných komnatách. Dnes však Hermiona sedela na svojom obľúbenom mieste a vrtela sa. Severus vedľa nej čítal a ona takmer cítila, ako stráca trpezlivosť. Tretíkrát vytiahla aktovku na kolená, no hneď ju zase položila na zem a zaklapla knihu.

„Prestaň sa vrtieť, ženská, lebo ťa spetrifikujem,“ zavrčal.

Hermiona si odkašľala, položila knihu späť na kolená, no neotvorila ju. „Musím s tebou niečo prediskutovať, Severus,“ ozvala sa a vstala, aby sa pred ním mohla prechádzať.

„Nemôže to počkať? Si očividne rozrušená. Môžeme to prebrať zajtra,“ riekol napokon.

„Nie. Nie, ja... Vieš, že je tento rok priestupný? A že je dnes priestupný deň, 29. február?“

Prikývol.

„Poznáš nejaké tradície späté s týmto dátumom?“

Zvraštil čelo. „No, ani nie. Niektoré temné elixíry budú účinkovať, iba ak sa uvaria v priestupný deň, ale nie je to žiadna skutočná tradícia. Prečo? Hermiona, správaš sa dosť čudne.“

Náhle zastala, uprene sa na neho zadívala a nervózne si hrýzla spodnú peru. „V niektorých krajinách existuje stará tradícia, že v priestupný deň...“ Zakašľala a sklopila zrak k topánkam. Necítila sa taká nervózna od prvého dňa v Rokforte, keď stála v rade na zatrieďovanie. „Že v priestupný deň môžu ženy požiadať muža o ruku.“ Posledné slová už len zašepkala.

Severus otvoril ústa, nevyšli z nich však žiadne slová. Hermiona pred ním klesla na kolená.

„Ožeň sa so mnou, Severus. Ľúbim ťa,“ riekla, pripravená presvedčiť ho o úprimnosti svojich slov. „Ľúbim ťa od chvíle, kedy si mi ukázal svoju zbierku prvých vydaní kníh. Nemám mnoho peňazí, ani prsteň, ale mám veľa kníh a svoje srdce. Oboje ti venujem, ak povieš, že si ma vezmeš.“

Ubehlo niekoľko sekúnd, než sa odvážila na neho pozrieť. Civel na ňu s nepreniknuteľným výrazom a otvorenými ústami. Jeho zvyčajne bledá pokožka bola ešte belšia, takže vyzeral ako chorý upír.

Po minúte ohlušujúceho ticha vstala a začala sa hrabať v aktovke. Nahmatala v nej pergamenový zvitok a podala mu ho. Chvejúca sa ruka bola v očividnom rozpore s jej pokojným správaním.

„Spísala som pár poznámok k tradíciám spojeným s priestupným rokom pre prípad, že by ťa to zaujímalo. Ja... Nemusíš mi odpovedať hneď teraz. Môžem... Vrátim sa o hodinu. Môžeš mi dať odpoveď potom.“ Prestúpila z nohy na nohu, vzápätí sa prudko zvrtla a takmer vyrútila zo zborovne. Zanechala v nej vyjaveného Severusa Snapa.

* * * * *

Presne o päťdesiatosem minút neskôr Hermiona robila všetko pre to, aby vyšliapala dieru do koberca pred dverami zborovne. Trikrát si prezliekla habit, no napokon sa vrátila k tomu, ktorý mala na sebe predtým. Vlasy si česala tak energicky, až praskali od elektriny a bola nútená stočiť ich naspäť do uzla. Jedinou zmenou na jej vzhľade boli spotené dlane, ktoré si každú pol minútu utierala do habitu.

Napokon pozbierala všetku odvahu a schmatla kľučku na dverách. Severus stále sedel na pohovke v rohu, na tom istom mieste, kde ho zanechala. Keď za sebou zavrela dvere, vstal a zamieril k nej. Urobila pár krokov a dívala sa, ako prechádza cez miestnosť s vlniacim sa habitom. Zastal pred ňou. Pohľad jej pritiahla nevysvetliteľná šmuha od sadze vedľa jeho nosa. Zodvihla ruku, aby ju zotrela.

Keď sa prstom dotkla jeho pokožky, privrel oči. Zodvihol ruku a stretol sa s jej dlaňou. Chytil ju za zápästie a otvoril viečka. Chvíľu si hľadeli do očí. Hermione sa zdalo, že sa jeho tvár čoraz zväčšuje, až ju napokon pobozkal. Jemne jej zahryzol do spodnej pery a zosilnil zovretie. Na okamih to bol ten najúžasnejší pocit na svete.

Kým si nespomenula...

Ak podľa tej tradície žena požiada muža o ruku a on jej žiadosť odmietne, musí zaplatiť pokutu, aby svoje odmietnutie zmiernil. Môže jej darovať šaty, pár rukavíc...

Alebo bozk.

Odtrhla sa od neho a pokúsila ustúpiť, no zistila, že nemôže, lebo Severus ju stále pevne držal za zápästie.

„Odmietaš ma.“ Nebola to otázka. Snažila sa vyslobodiť si ruku zo zovretia, no márne. Zhlboka sa nadýchla a pozrela mu do očí tmavých ako tunel.

Nakrčil čelo. „Čože?“

„Zaplatil si pokutu bozkom. Odmietaš ma.“ Snažila sa zadržať slzy. Dávno neplakala. Keď však zažmurkala, dolu lícom sa jej skotúľala slza. Severusa to ešte viac zmiatlo.

„Si v poriadku? Hermiona, o čom to, preboha, hovoríš? Prečo by som ťa odmietal?!“

Vzlykla a utrela si nos do rukáva. „Tá tradícia... bolo to všetko na pergamene, ktorý som ti dala. Nečítal si ho?“

„Nie, ty blázonko!“ Podal jej vreckovku. „Povedala si mi, že ma ľúbiš! Požiadala si ma, aby som si ťa vzal! Čo mám ešte vedieť?“

„Nuž, ja...“ Zvinula vreckovku a zamračila sa. „Ale čo si robil počas poslednej hodiny, ak si nečítal?“

Usmial sa na ňu a srdce jej radostne poskočilo od nádeje.

„Spojil som sa so starou mamou cez hop-šup práškovú sieť.“ Pri pohľade na jej nadvihnuté obočie sa zachechtal a z hrdla sa mu vydral cudzí zvuk. „Nepokúšaj sa ma napodobňovať, zlatko, môžeš si neúmyselne ublížiť.“ Vybral z vrecka malý predmet a položil si ho na dlaň. V rozpakoch prechádzala pohľadom medzi ním a tou vecou. „Je to vlásenka. Môj prastarý otec ju daroval mojej prastarej mame po ich zasnúbení. A teraz ju ja dávam tebe.“

„Je to... Znamená to, že...?“ zajachtala, keď pristúpila bližšie. Cítila na čele jeho dych a srdce jej bilo ako splašené.

„Áno,“ riekol pomaly. Zobral vlásenku a zľahka jej ju zasunul do vlasov. Prstom jej prešiel po línii sánky, až kým sa nedostal ku spodnej pere, ktorú mala zachytenú medzi zubami. Končekom ukazováka ju vyslobodil a znovu ju pobozkal na kútik úst. „Hermiona Grangerová, ľúbim ťa odvtedy, čo si mi dala na Vianoce ten strašný pletený sveter. Nie som domový škriatok, čo má byť oslobodený. Vieš to, však?“

Prikývla s úsmevom.

„Pokiaľ v tom máme jasno, áno. Áno, vezmem si ťa.“

„No konečne,“ zašepkala Minerva McGonagallová z kresla v tmavom kúte a vopchala si do úst ďalšiu sušienku. „Vďaka Merlinovi za priestupný rok.“

Poznámka autora: Zábavný fakt: V Dánsku, odkiaľ pochádzam, je pokutou za odmietnutie dvanásť párov rukavíc! Ak sa chcete dozvedieť viac o priestupnom roku, wikipédia je nekonečným zdrojom vedomostí.

Ďakujem za prečítanie.