Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola druhá: Všetci šialení muži

„Uvoľnite sa, pán Malfoy, len dýchajte.“ Vysoká štíhla žena, ktorá sedela oproti Dracovi Malfoyovi, hovorila len samé správne klišé.

Draco si zastrčil ruky medzi kolená a bol na seba patrične hrdý, že sa mu aj za Goylovej osobnej vytrvalosti podarilo dostať až sem. Jednako si za nič na svete nedokázal spomenúť na meno tej ženy. Stála tam, zľahka si ho prezerala, drobné vznášajúce sa brko a papier pri pravom uchu. Keď sa to tak vezme, tá - ako sa volá - bola na Dracov vkus až príliš profesionálna. A navyše bola typická. Každých pár okamihov zdvihla obočie, načmárala si pár poznámok a zastavila sa, akoby chcela pokračovať v skúmaní. Draca však najviac znervózňovala samotná predstava terapie. Nezáležalo na tom, ako dlho sa naňho dívala, koľko poznámok si načmárala, nič nemohlo prekonať skutočnosť, že on dovoľoval, aby pred ňou sedel.

Terapeutka si prekrížila nohy v členkoch, urobila si pohodlie. Dobre jej tak, ale Draco Malfoy sa tak ľahko neuvoľnil. So zovretými dlaňami medzi kolenami sledoval, ako ho pozoruje, takmer okato neistý, čo má robiť ďalej. Neostávalo mu však nič iné, len sa do toho pustiť.

„Váš priateľ Greg znel veľmi nedočkavo, aby ste ma navštívili,“ informovala Malfoya s ľahkým úsmevom. Malfoyovi v reakcii na to ochabla tvár.

„Vyzerá to tak, že vám všetci fandia, Draco. Je dobre, že ste sa vrátili. Myslím, že to dokazuje, že ste ochotný urobiť prvý krok.“ Galerová! To bolo ono, Elaine Galerová.

Elaine Galerová, typická terapeutka, sa naklonila dozadu a urobila pohyb perom, aby si mohla robiť ďalšie poznámky.

„Chcete mi niečo povedať, pán Malfoy?“ Dracovi stuhla krv v žilách. Vôbec netušil, prečo ho tá otázka tak vyviedla z miery, nebol si však istý, či vôbec vie, ako na ňu odpovedať. Mal jej okrem zrejmých vecí povedať aj niečo iné? Počul a videl veci, ktoré v skutočnosti neexistovali. Mal by to však vedieť povedať nahlas, bolo mu jasné, že skôr či neskôr to bude musieť urobiť. Teraz to však bol iný príbeh.

Namiesto toho povedal: „Skôr než sa dostaneme príliš ďaleko, ujasnime si jednu vec: kedysi dávno som sa mal rád.“

Elaine je však príliš profesionálna na to, aby nechala poznámku bez povšimnutia. Naklonila hlavu, aj jej pero sa zastaví uprostred vety.

„Aha?“ povedala pokojne, „a ako dávno to bolo?“

Na Malfoya sa nalepil úplne nový kúsok nervozity. Napriek tomu nestrácal čas a odpovedal na jej otázku. „Pred šiestimi rokmi.“ Bol pripravenejší na odpoveď, než by si ona vôbec vedela predstaviť.

„To je dlhá doba, pán Malfoy,“ poznamenala Galerová, čím poslala svoje pero späť do zápalu písania poznámok. Draco očami to pero sledoval a snažil sa nemyslieť na to, čo si zapisuje. Popravde, domnieval sa, že na to, aby sa niekto zúčastnil na terapeutickom sedení, je potrebný špecifický typ človeka. Niekto, kto len tak dokáže povedať takéto osobné veci úplne cudziemu človeku, bol, úprimne povedané, jedinečný jedinec. A Malfoy sa za takýto zvláštny typ človeka nikdy nepovažoval. Ale napriek jeho znepokojeniu ho čosi takmer nútilo, aby to urobil. Hoci to bolo nevyspytateľné, vedel, že to musí urobiť. Okrem nevoľnosti mal skutočne pocit, že robí niečo, čím sa stáva neobyčajne zraniteľným.

„Dobre,“ uzavrela Galerová a tvárila sa rovnako pokojne ako vždy, „takže... vyrozumela som, že ste mal v poslednom čase nejaké nočné mory.“

Z Dracovej tváre sa vytratila akákoľvek možná farba. Goyle. Ten slizký bastard. Pri najbližšom stretnutí ho prekľaje.

„Ja... ja nie som...“

„Uvoľnite sa,“ zopakoval Galerová opäť, „len sa uvoľnite, pán Malfoy.“ Hoci jej úsmev stále nechýbal, Malfoy si nemohol pomôcť, ale pri jej profesionálnom zovňajšku sa cítil ešte nepríjemnejšie. Čím to bolo, že rozprávať sa s Hermionou bolo oveľa jednoduchšie? Kedysi sa mu hnusila. Teraz to však bolo iné a mierne sa posunul k lepšiemu. Snažil sa predstierať, že Hermiona je v miestnosti niekde blízko neho. Prstami vo vreckách nohavíc nahmatal tú malú hlúpu vysielačku.

„Čo tá o Voldemortovi?“ navrhla a tvárila sa mierne súcitne, „Môžete mi o nej niečo povedať? Aký to má pre vás význam?“

„Nemá,“ odsekol Malfoy, ale to bolo ďaleko od pravdy. Galerová mu to však nezožrala, ale nepovedala nič, čo by naznačovalo, že má v pláne na túto tému naliehať. Namiesto toho len prikývla a mlčky čakala, kým bude pokračovať. Draco zdvihol zrak a rozprával s pomocou rúk.

„Stojím uprostred svojho domu a strecha je do polovice preč. A,“ opisoval a cítil sa ešte horšie ako predtým. Možno bolo ešte príliš skoro na stretnutie s terapeutom. Možno mal Draco pravdu - on jednoducho nebol v prvom rade typ človeka na terapiu. „Obloha sa nado mnou krúti... Prepáčte, musíte si to písať?“

Dracovi sa pri miernej pauze rozbúšilo srdce. Tvár Elaine Galerovej bola prázdna a zvedavá zároveň. „Som tu len kvôli tomu, aby som ti pomohla,“ vysvetľovala pomaly, akoby sa snažila po špičkách obísť akúkoľvek boľavú tému. „Musíš mi povedať len to, čo mi povedať chceš. Na druhej strane, moje poznámky... sú len pre moje oči a sú to len - poznámky.“

Vonku pôvabne padal sneh. Keď sa dotkol veľkej fontány, voda plávajúca v jej obsahu vyzerala, akoby jej hrozilo zamrznutie. Hoci budova bola malá, možno vo veľkosti priemerného bytového domu, dvor vzadu bol značne dlhý, oplotený s hrubou čiernou bránou. Keď si predtým všimol tú bránu, zauvažoval, že odtiaľ hneď odíde. Mohol by odísť, ale čo by odchodom dokázal?

„Stojím v obývačke,“ pokračoval a pozrel sa na svoje nohy, „a cez dieru v streche vidím oblohu, ktorá je tmavomodrá.“ Draco čosi ťažko prehltol v hrdle. Prešiel si spotenou rukou cez vlasy. Všetky jeho nervózne zvyky nepomáhali tak veľmi, ako očakával. Znovu a znovu sa pre seba snažil sústrediť na fakt: má dvadsaťdva rokov a tieto sny, či sa mu to páči, alebo nie, sú jeho. Snívali sa mu, prečo ich teraz nedokázal opísať nahlas?

„Vonku fúka vietor, dokonca búrka, a tapety sú poškriabané, takže je cez ne vidieť drevo. A počujem, ako otec niekde v kuchyni kričí a... a V-Voldemort tiež.“ Elaine Galerová sa nestrhla. Aké zvláštne bolo vysloviť nahlas jediné meno, pred ktorým sa tak nedávno všetci krčili. Teraz sa však zdalo, že sa celá situácia úplne obrátila. Draco Malfoy bol jediný, komu ho bolo stále nepríjemné vysloviť. V tmavej miestnosti jej kancelárie počul Draco len škrabanie pera, ktoré sa odrážalo od stien okolo neho. Niekto vo vedľajšej miestnosti, v čakárni, zakričal a potom niečo ťažké spadlo. Draco sa strhol, ale bola to Galerová, ktorá pokračovala, akoby takéto veci boli bežnými, každodennými záležitosťami. Reagujúc na to sa Dracova tvár začervenala. Nechcel jej túto časť povedať, ale niečo ho k tomu nútilo: „A je tam aj Dumbledore.“

„Dumbledore,“ zopakovala Galerová a prikývla. Zdalo sa, že ju nič nerozhodí. Zdalo sa, že táto žena je na takéto šialenstvo zvyknutá. „Čo Dumbledore robí?“

Malfoy sa na svojom mieste mierne zhrbil a okamžite sa cítil ponížený. Rozhodol sa; Goyla sa chystal zabiť hneď, ako vyjde zo skľučujúcich dverí kancelárie Elaine Galerovej.

„D-Dumbledore je na konci chodby a ja ho ledva vidím, ale... ale viem, že je to on.“ Malfoy si roztrasene pritisol tvár do dlaní, takmer príliš ponížený na to, aby sa Galerovej pozrel späť do očí. Tento sen, táto nočná mora, to bol len jeden zo sto. „A on zo-zomiera, vykrikuje mi veci cez V-Voldemortovo k-kričanie.“

„Čo hovorí Albus Dumbledore, Draco?“ naliehala, pozrela na papier a potom späť na Draca. Nevidela, že sa mu to nepáči? Alebo skôr jej na tom nezáležalo? Tak či onak, prestať neprichádzalo do úvahy. Sľúbil si to, sľúbil si to Hermione...

Draco okamžite pocítil, ako ho v hĺbke hrdla pichlo niečo čerstvo veľké. „Žiada ma, aby som mu dovolil, aby mi pomohol.“

„A?“ spýtala sa Galerová, nezľakla sa jeho náhleho pocitu ťažkého zúfalstva. Jej hlas nie je požadovačný, ale neúspešne opatrný. Bola tam len preto, aby pomohla, ale Draco sa len chcel dostať cez tie dvere von.

„A vo svojom sne uvažuješ o tom, že by si prijal ponuku Albusa Dumbledora?“ Napriek tichu, ktoré sa ťažko vznášalo v chladnej tme, Draco Malfoy pokrútil hlavou a v hrdle sa mu nemilosrdne nahromadila obrovská hrča. „A čo potom?“ opýtala sa Galerová.

Pero, tak splašené nad jej hlavou, si robilo poznámky ako nikdy predtým. S každým ďalším okamihom sa zastavuje a robí si ďalšie poznámky, možno aj o tichu a jeho dĺžke.

„Prebudím sa.“ To bola, úprimne povedané, lož. Ako si spomínal na nočnú moru, ktorá sa mu snívala, veci sa odohrali pomerne inak. Dumbledora, ktorý mu ponúkal svoju pomoc k lepšiemu životu, ignoroval, namiesto toho hľadal hlas svojho otca. No čím viac sa od Dumbledora vzďaľoval, tým viac sa vzďaľoval aj od otca. A obloha nad ním sa rozbúrila tak, ako to nikdy nevidel robiť v skutočnom živote, mimo svojich myšlienok. A potom ho v nočnej more čosi krehké a hnijúce chytilo za členok. A hoci nevidel, čo to bolo, padol na bradu, ťahalo ho to späť do jedálne, späť k stolu smrťožrútov, stále ďalej a ďalej od Albusa Dumbledora. Takže klamal, ale čo iné jej mal povedať?

Čmárajúce pero začalo hystericky škrípať. Malfoya čosi pichlo na boku hlavy. Ak bol predtým nervózny, tak to nebolo nič v porovnaní s tým, ako sa cítil potom. Kde bola úľava, na ktorú sa pripravil? Nemal sa tešiť z toho, že sa zbaví všetkého toho napätia z pliec?

„Dobre, pán Malfoy,“ vyhlásila Galerová a mierne sa usadila na svojom mieste. Nezdržala sa však. Namiesto toho sa zdvihla z mäkkého vankúša a postavila sa pred svoj stôl, pero pri hlave sa jej práve usádzalo na popoludnie. „Dnes popoludní sme mali veľmi dobré sedenie. Myslím, že to bude na dnešok všetko.“

Malfoy žmurkol a zdvihol hlavu z dlaní. „To je... všetko?“ spýtal sa znepokojene a cítil, ako mu po boku pulzujúcej lebky steká kvapka potu. „Skončili sme?“

„To je všetko!“ odpovedala Elaine Galerová a opäť sa usmiala. „Skončili sme!“ zopakovala ešte raz.

Draca Malfoya na chvíľu znepokojila krátka otupenosť. Nechápavo sedel na dlhom gauči a potom sa postavil, vyzeral dosť stratene.

„Necítim sa,“ povedal vecným tónom, „necítim sa nijako inak.“

„Budete sa musieť vrátiť, aby ste dosiahli nejaký výrazný pokrok,“ povedala tá žena a znela ešte viac ako terapeutka než predtým. Sladko sa usmiala, akoby to naozaj nemyslela zle, keď to povedala. Za očami jej však iskrilo, že to myslí vážne. Potom si všimla Dracovu zvedavosť, potichu sa k nemu priblížila a jej dlhá sukňa sa pohybovala ako obyčajná hnedá vlna. Analyticky ho pozorovala spoza okuliarov a Dracovi sa zastavilo srdce v nádeji, že neuvidí nič podozrivé. Napriek tomu natiahla ruku a položila mu ju na prepadnuté rameno, pomaly ho nasmerovala k východu. Chlácholivo vravela: „Chvíľu potrvá, kým sa budete cítiť trochu lepšie, uvidíte. Len tomu musíte dať trochu času.“

Malfoy však stále kráčal ako omámený. „Ale,“ spýtal sa, „čo moje sny?“

Galerová sa zastavila pri dverách a upravila sa. Vznášajúce sa brko a papier sa mierne pohupovali, stále sledovali jej hlavu.

„Pokiaľ viem,“ prehovorila upokojujúco, „sú to len sny.“ Potom, verná Dracovmu podozreniu, pokynula: „Zacvičte si, žujte valeriánsky koreň. Čo sa týka vášho zdravia, je ešte priskoro hovoriť. Ale nestresujte sa tým - oddýchnite si, dobre? Len si oddýchnite, pán Malfoy. Uvidíme sa budúci týždeň?“ Galerovej ruka sa pomaly plazila ku kľučke dverí. Keď jej prsty konečne našli lesklú mosadznú guľu, pohla ňou a odhalila veľkú čakáreň. Trochu oslepený svetlom sa Draco očami prispôsobil slnečnejšej miestnosti. Bola tu však prítomná len jedna osoba, zmenšená len na nepatrnú čiernu postavu v rohu, ktorá sa v tom všetkom jase vymykala.

Draco sa zmohol len na prikývnutie, pretože tmavá postava v rohu naňho pozerala, len ledabolo ho pozorovala kútikom svojich lesklých očí.

„Dobre, pán Malfoy,“ usmiala sa Galerová a otočila sa späť do svojej pracovne. Ani sa nezdalo, že by si ďalšiu osobu viacej všímala. Vlastne naňho len pozrela, zaznamenala jeho prítomnosť a potom sa venovala svojej predchádzajúcej činnosti.

„Uvidíme sa teda v rovnakom čase. Myslím, že v pravý čas dosiahneme istý pokrok.“ Jej hlas sa vytrácal rovnako ako jej vzďaľujúca sa postava. „Dávajte na seba pozor.“ S tým odišla, pričom úplne zavrela dvere a nechala Draca a tieň vo svetlej miestnosti samých.

Draco chvíľu stál hlúpo zvedavý a sledoval tú postavu, kým si utiahol kabát a zamieril k dverám. Neistou rukou si uhladil svetlé vlasy a odvrátil zrak. Napriek tomu prešiel okolo muža s rukami zaborenými hlboko do vreciek. Trochu ho utešilo vedomie, že on, Draco Malfoy, nie je v budove jediný. Uvedomenie si, že v skutočnosti nie je sám, ho trochu upokojilo. Okrem toho, spomenul si, keď sa dotkol plastovej vysielačky, Hermiona bola len na jeden telefonát. Možno nebol osamelý, možno to bol ten - pokrok. Aspoň v tom, čo sa deje.

Keď sa Malfoy zamyslel nad týmito okolnosťami, rozlialo sa po ňom novonadobudnuté teplo. Možno si rozmyslí, či zavraždí Gregoryho Goyla, a namiesto toho ho pohostí drinkom... alebo aspoň niečím, čo by Goyle schválil. A keď vyšiel z miestnosti, pocítil, ako ho mierne prepadol príval úľavy. Potom zamieril ku schodom, vonku mu bolo trochu chladno. Keď po nich schádzal, stiahol si klobúk a opäť si zakryl tvár pred možnými pohľadmi. Napriek tomu sa neprestával hýbať. Okolo neho sa neprirodzene vznášal príval pozitívnej energie. A možno práve nezvyčajnosť toho všetkého mu spočiatku zabránila všimnúť si, že z tých istých schodov za ním pomaly schádza tá istá mohutná postava.

Neprešiel ani za tretí schod, keď pocítil, ako sa jeho pleca pri krku zmocnila studená, žilnatá ruka. Zalapal po dychu, ale bol príliš pomalý na to, aby neznámeho predbehol. Potácal sa dozadu a cítil, ako mu tá studená ruka prekĺzla na ústa a pevne ich stlačila. Pokúsil sa tú postavu schmatnúť, aby ju od seba odtrhol, ale vykĺzla mu. Nohy sa mu na schode pošmykli, kolenami nešetrne narazil na kameň. A postava nad ním ho chaoticky ťahala, ignorujúc pridusené zvuky, ktoré sa ozývali zdola.

Dracom, ktorý dopadol na zem s úplne novým pocitom nevoľnosti, prešla vlna závratu. Postava nad ním nepovedala ani slovo. Týčila sa nad ním, vysoká, štíhla a takmer sa zmietala. Malfoy vykopol nohami, rukami sa zúfalo natiahol, aby sa zachytil stĺpa, ale nešikovne ho minul. Bez ohľadu na to ho vliekli, ťahali za vysokú budovu terapeutky, dozadu za strmú vežu bezpečia, až už nevidel svoju svätyňu. Krv v ústach mu bola až príliš známa a omámene videl, ako scenéria pred ním bez života tmavne.

Zdvihli ho nahor, dve štíhle a silné ruky ho zdvihli do výšky, pritlačili ho chrbtom k tehlovej stene a cúvli. Stále bez jasného uvažovania Malfoyova ruka inštinktívne zaletela k jeho plášťu a nahmatala dlhú a chudú paličku, ktorá bola jeho prútikom. Z habitu tmavej postavy však vykĺzla bledá biela ruka a odhalila mladú a zvláštne silnú ruku. Chytil Malfoya skôr, ako mal blonďavý chlapec čo i len malú šancu. Potom neznámy hlasom, ktorý až príliš pripomínal hlas šialenca, potichu zamrmlal: „Stupefy!“

Draca chrbtom oprelo o tehlovú budovu, po ktorej sa zviezol, hneď ako začal cítiť, že ho bodá v nohách. Dve palice akoby bez života ležali pred ním, krivo pokrútené, takmer neznáme. Pokúsil sa zdvihnúť ruku, ale strnulá a ťažká sa nepohla. Vietor, ktorý sa mu preháňal vo vlasoch, mu nimi švihal do tváre. Na tej mu zaschla škvrna zaschnutých slín. A očakával, že ho každú chvíľu prekľajú, očakával, že niekedy v blízkej dobe pocíti bolesť, aká sa mu v tele neozve, no nič okamžité neprišlo. Namiesto toho, keď trávil čas povaľovaním sa v omámení, nakoniec sa mu po nejakom čase obraz bezútešnej uličky vyjasnil.

Na zlomok sekundy si pomyslel, že je sám, a konečne našiel silu nahmatať si pulzujúcu hlavu. Zvedavo sa obzrel, ale odtiahli ho len niekoľko metrov, hneď za budovu. Rukou sa oprel o prevrátený odpadkový kôš, klobúk mu úplne chýbal. A na druhý pohľad aj jeho šál. Ale to si už všimol tmavú postavu v rohu, jeho únoscu tam priamo pred ním. Tieň však nebol taký odstrašujúci ako predtým. Všetky jeho strašidelné črty sa úplne vytratili. Postava vlastne ani nestála. Schúlený v takmer rovnakom zhrbenom postoji ako Malfoy sa ten tieň zachvel, keď sa naňho uprel Dracov pohľad.

„Ja som vedel, že si to ty,“ zamrmlala postava hlasom, ktorý Draco ešte nikdy v živote nepočul. „Vedel som to, vedel som to, vedel som to, vedel som to.“

Malfoy sklonil hlavu, unavene vydýchol a zamrmlal: „Čo sa stalo?“

Nad nimi dvoma v úzkej uličke zľahka padali vločky snehu a Malfoy videl, ako v rohu najbližšie k trasúcej sa postave leží odhodený jeho klobúk a šál. Zaváhal, ale potom vôbec nestrácal čas. Pohybujúc ťažkými končatinami sa načiahol k prázdnej stene, vytiahol sa ako čerstvo narodený srnček, ktorý práve po prvý raz použil nohy. Zachrčal, keď sa dostal do správneho postoja, a znova sa oprel o budovu, aby mal vhodnejší oporný systém.

Stále si však nebol celkom istý, či je pohyb v skutočnosti rozumný krok. Napriek tomu zamieril k svojmu klobúku a pomalými, jednoduchými pohybmi k nemu vykročil.

„N-nie!“ vykríkla zdesená postava a vystrela ruku. Vo svetle uličky boli škrabance na ruke postavy jasne viditeľné. Tmavá kapucňa mu spadla z tváre, a odhalila Dracovi rozbitú peru a silno podliate oko. „N-nie!“ vychrlil naňho ten zmangľovaný človek, oči mal podliate krvou aj slzami, „N-nepristupuj bližšie!“

Okolo chlapcovej doráňanej tváre padala spleť strapatých hnedých vlasov. Tvár mu lemoval veľký zhluk škrabancov ponorený do skľučujúcej bledosti. Dva hlboké a tmavé vačky mu obkolesovali uhrančivé oči. A muž sa triasol ako list, papierové vrecko uprostred veternej noci. Bolo však viac než zrejmé, že za znetvorenie jeho tváre nemôže nikto iný ako on sám. Ten však sedel len schúlený do seba a krčil sa pred Malfoyom, ktorý sa potácal dopredu, ruky zdvihnuté, akoby ho prichytili pri nejakom kriminálnom čine.

„Prosím,“ odkašľal si a naklonil hlavu, aby si lepšie prezrel znetvorené jazvy pozdĺž cudzincovej tváre, „prosím, s- ste v poriadku? Ja... Môžem vám pomôcť, keby ste len...“

„Nie!“ skríkol muž a tentoraz sa pustil do akcie. Zaboril si ruku do vlastného habitu a opäť vytiahol prútik. Trasúc sa ju držal pred sebou ako zbraň. „Nie, drž sa odo mňa čo najďalej!“ Slzy poškvrnili mužovu zdesenú tvár a príšerne sa mu liali po začervenaných lícach. „Vedel som to,“ povedal s prútikom pred sebou, „vedel som to hneď, ako som ťa uvidel... Draco Malfoy... Vedel som to. NEPRIBLIŽUJ SA!“ Muž neisto sledoval, ako Malfoy stuhol, ako sa mu prudko dvíha a klesá hruď, akoby práve prebehol míľu. Očami hľadal na zemi svoj vlastný prútik, ktorý zúfalý zbadal na konci prevrátených odpadkových košov.

Opatrne povedal: „Prosím... Ja... ja sa nechystám...“

„Veľký oheň!“ Muž ho prerušil, jeho oči sa zatúlali niekam inam. Vyzeral, akoby sa pozeral na niečo nepríjemné, na scénu, ktorú nevidel nikto iný okrem neho. Napriek tomu sa mu oči zalievali čerstvými slzami a z úst mu kvapkala uvoľnená vlastná krv. Celá čeľusť mu slintala v jasnom odtieni karmínovej; určite si silno zahryzol do rýchlo sa pohybujúceho jazyka. „Celý svet je v plameňoch.“ Dusil sa, dávil sa vlastnými slovami, keď sa mierne prepadol dopredu, plazil sa na dlaniach a škriabal sa o drsnú zem. Potom sa vytiahol hore, bezvládny a bez života ako obyčajná handrová bábika. Kymácajúc sa priblížil k Malfoyovi s divokým pohľadom, pripravený raz a navždy sa zbaviť svojho utrpenia.

„Chaos!“ vykríkol a namieril prútik priamo na Malfoyovu hruď, „a to všetko kvôli tebe!“

„Mal by som ťa mal okamžite zabiť,“ zopakoval na Malfoyovo mlčanie.

Malfoy napokon vyrazil dopredu, zúfalo sa vrhol po svojom prútiku a zakopol o druhý odpadkový kôš. Druhýkrát dopadol na zem, ale podarilo sa mu prinútiť znetvoreného cudzinca, aby padol na zem spolu s ním. Muž tvrdo dopadol a jeho hlava sa v drsnom náraze zrazila s betónom. Z temena hlavy mu stekal potôčik krvi, ale muž si to zrejme nevšimol. Namiesto toho sa rovnako neisto vyškriabal späť na nohy. Malfoy však upieral zrak len na svoj prútik a iba na svoj prútik. Plazil sa k nemu, mierne sa pošmykol na zľadovatenej zemi a len tesne minul stenu za sebou.

So vzdychaním sa za ním načiahol, ale postava ho zachytila skôr, ako to stihol urobiť. Vlastná tenká noha neznámeho tvrdo dopadla na Dracovo zápästie a s trpkou agresivitou ho pritlačila k podlahe. Zdvihol vlastnú ruku, pripravený raz a navždy ukončiť Malfoyov úbohý život. Neočakával však, že sa Draco bude tlačiť dopredu. Napriek znecitliveniu v tele sa Malfoy natiahol k členku postavy, zúfalo ho zovrel a poslal muža na zem po druhý raz. Jeho prútik mu bezvládne vypadol z bielych prstov a narýchlo sa skotúľal do zadnej časti uličky. Draco sa vyškriabal nahor, nohy sa mu neisto šmýkali po mokrej zemi. Desať špinavých nechtov mu horúčkovito škriabalo pokožku. Malfoyov únosca bol však príliš rýchly. Zamieril k Malfoyovmu krku a agresívne ho objal.

Malfoy mohol cítiť, ako mu pred očami vyprcháva život. V okamihu sa zviezol späť k zemi a jeho hlava sa opäť ocitla na nej. Za hlavou mu čosi nešetrne prasklo a on už necítil vzduch v pľúcach. Škrtili ho a on len ťažko rozoznával pohľad na svoj prútik, ktorý mal len pár centimetrov pred sebou. Pomaly sa k nemu dopracovával prstami. Zvuk jeho vlastného dusenia sa ozýval uličkou, znova sa mu bez zaváhania vracal do uší. Čas sa mu krátil a on to vedel. Napokon, keď to už nevládal ďalej vydržať, cítil, ako sa mu oči prevracajú v hlave. Okolo nich dvoch sa ozval záchvev šuchtavých krokov, ktorý sa výrazne zrýchlil.

Prsty okolo Malfoyovho krku sa stiahli, oči jeho budúceho vraha sa rozšírili hrôzou. Napriek tomu sa celým telom tlačil dopredu, odhodlaný všetko konečne ukončiť. Na konci uličky sa však objavil nový tieň, vysoký, štíhly a zavalitý.

„Stupefy!“ zakričal hlas Elaine Galerovej s prútikom namiereným dopredu. Postava nad Malfoyom sa uvoľnila, prsty okolo Dracovho tenkého krku konečne povolili. Potom sa jeho telo ako mŕtve zosunulo dopredu a voľne dopadlo na Dracovo. Malfoy so široko roztvorenými očami sledoval mŕtvolnú postavu, neschopnú pohnúť už ani svalom. Potom dosiahol presne to, čo si bezvedomý muž predtým zaumienil, a Dracovo telo to vzdalo. Oči sa mu prevrátili práve včas, aby videl, ako sa Elaine Galerová ponáhľa vpred, a potom, skôr než prešla ďalšia chvíľa, sa ponoril do úplnej čiernoty.