Preklady fanfiction Harryho Pottera

  Poznámka: V preklade je použitý originálny preklad od Mahareth z 3. kapitoly

Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
  Kapitola devätnásta

 Bojový pokrik

I.  časť

 Harry zízal na strop ošetrovne. Myseľ mu uháňala ako raketa, vyhadzovala viac myšlienok a spomienok, než dokázal spracovať. Zhlboka sa nadýchol a pokúsil sa sústrediť na jedinú spomienku. Tu je, mal ju. Vracal sa na začiatok jesenného semestra...

Boli v skleníku číslo 6, pre najpokročilejších študentov. Tento používali len šiestaci a siedmaci. Rastliny boli nebezpečnejšie než tie v ostatných skleníkoch a v niektorých prípadoch sa najčastejšie používali v nebezpečných elixíroch či mastiach, ktoré boli známe len starším študentom a občas dokonca len profesorom.

Šiestaci z Chrabromilu a Bifľomoru dostali za úlohu orezať v noci kvitnúce rastliny, ktoré mali meno Kvitnúca obrovská palina dračia (Erechtheus dracunculoides giganthes) a ktoré teraz pekne spali a mali všetky svoje tŕnisté, biele ústam podobné kvety zatvorené, pretože bolo len popoludnie. Harryho veľmi znepokojovala možnosť, že osem stôp vysoká rastlina, o ktorú sa delil s Ronom, by mohla niečo cítiť a dúfal, že orezanie ju z jej spánku neprebudí. Chcel jej povedať, že je to len ako strihanie vlasov, aby si uvedomila, čo robia. (Bol zvedavý, či by tá vec tomu dokázala porozumieť). Až na to, že to bolo skôr podobné viacnásobnej amputácii.

Keď odrezali výhonky, čo boli navyše, museli použiť prútiky, aby rýchlo umŕtvili aj pahýľ na rastline a aj ten kúsok, čo odrezali, pretože profesorka Sproutová dávala odrezané kúsky do debny, aby ju po hodine doručili madam Pomfreyovej. Konce odrezaných častí sa museli umŕtviť, aby zabránili miazge vytiecť. Bola totiž podobná tej najžieravejšej kyseline žalúdočnej a bola mimoriadne cenná pre rôzne elixíry, ktoré sa používali v medicíne. Tiež sa používala na vyleptanie rún na obsidiáne (pp: vyvretá hornina) - pri tvorbe vzácnych ochranných amuletov - a ako jedna z prísad v elixíre Vlčieho moru, rovnako ako mnohé iné nočné rastliny. Ron mal na sebe rukavice z dračej kože, ktoré neprepúšťali kyselinu, keby na neho nejaká prskla.

Harry pri práci tie veľké zatvorené kvety nervózne sledoval. Bol rád, že tu nemusel byť o polnoci, keď sa otvárali. Profesorka Sproutová povedala, že sa podľa nich dajú nastaviť hodinky. Niektorí zo siedmakov sem museli neskoro v noci prísť tie otvorené rastliny nakŕmiť. Hovorilo sa, že keď tú kyselinu vyšplechnú na zvieratá (čerstvú zverinu, ktorú zabil Hagrid), ktoré sa im priniesli ako jedlo, tak sa ich "jedlo" začne rozkladať skôr, než sa stihne zhromaždiť vo vnútri hrdla s tŕňmi ako zubmi. Údajne boli zvlášť agresívne počas splnu mesiaca. Vtedy siedmaci nechávali jedlo asi okolo jedenástej a rýchlo utekali nazad do hradu skôr než nejaká kvetina predčasne rozkvitla. Harrymu začali chýbať tryskochvosté škroty a premýšľal, či by nemohol nechať Herbológiu a vziať  si niečo milé a bezpečné ako Staroveké runy (bohužiaľ vedel, že ju nechať nemôže, nebola voliteľná)

Vedľa neho Ron držal pripravený mačete podobný nôž, kým Harry zdvihol prútik, aby vypálil ranu. Pretože nikto nechcel použiť nedominantnú ruku ani pre nôž ani pre prútik, bola to práca pre dvoch ľudí. Ak ste pravák, prútiky príliš dobre v ľavej nefungovali a Harry sa striasol pri predstave skleníka plného ľudí, ktorí používali čepele o veľkosti mačety vo svojej nedominantnej ruke.

ŠVIH! urobil Ronov nôž. Harry už mal prútik namierený a teraz vykríkol: "Kauterion!" Pohol rýchlo prútikom k pahýľu rastliny na odrezanej strane, nasledoval oblúk praskajúceho svetla, keď sa ubezpečil, že sa rany dôkladne zapečatia. Na chvíľu sa im zdalo, ako keby po nich prešla rozpálená žehlička. Harry ukončil kúzlo a rastlina sebou trhla. Žalúdok sa mu nervózne zvieral, pripravený k výpadu, keby sa prebudila...

Všimol si, že sa Ron na neho škerí. "Bojíš sa?" Harry ho chcel prekliať.

"Ty nie?"

Ron pokrčil plecami. "Je to len rastlina. Vážne veľká rastlina, ale len rastlina."

"Nepoznám veľa rastlín, čo by ma dokázali zjesť na raňajky. Len ju nezobuď, dobre?"

Ron sa zasmial, potom pustil umŕtvený odrezok do košíka, nôž mu voľne visel pri boku. "Ty sa bojíš."

"Áno, je dobre známe, že hlúpi ľudia nemajú zdravý rozum a tak sa nebezpečných vecí neboja..." odsekol, začínal byť nahnevaný a pokúšal sa ovládnuť. Ale Ron sa rozosmial.

"Ak si takéto dačo vravieval Dudleymu často, niet divu, že ťa ustavične mlátil, keď ste boli decká..."

To stačilo. Harrymu bolo jedno, že Ron mal niečo, čo dokázalo zaživa stiahnuť kožu z hipogrifa. Namieril na neho prútik, triasol sa. "Nikdy ho nespomínaj. Počul si ma?"

Ron sa zatváril prekvapene, potom sa zaškľabil.

"Správne. Prepáč," potichu povedal, vyzeral úprimne kajúcne. Harry cúvol, sklonil prútik. Prekvapilo ho, že sa Ron tak rýchlo ospravedlnil. Ľahkomyseľne niečo poznamenal o Dudleym - niečo, čo urobil pred júnom toľkokrát beztrestne - nemyslel na to, ako vinne sa Harry stále cítil kvôli jeho smrti. Bolo to menej než tri mesiace. Obaja na cintorín niesli na pleciach truhlu. Ron bol vtedy mojím priateľom, pomyslel si Harry. Kým bol teraz?

Pokračovali v práci. Medzi nimi viselo nevyslovené napätie. Po čase si Harry všimol, že sa Ron pozerá na miesto, kde Hermiona pracovala s Nevillom, odborne ovládala svoj prútik, kým Neville, svojím vlastným odborným štýlom, čisto rezal nadbytočné výhonky rastliny. Ron na ňu nevrhal zamilované pohľady; namiesto toho sa zdalo, že kontroluje, či ona nekontroluje ich. Potichu povedal Harrymu: "Mám nápad na Hermionin narodeninový darček. Niečo, čo by sme jej mohli dať spoločne."

Harry vyplašený vzhliadol. Spoločne? Bol štvrtok a Hermionine narodeniny boli v pondelok. Ešte vôbec nič nevymyslel a ak nebude súhlasiť, že do toho pôjde s Ronom, asi bude mať v pondelok prázdne ruky. Neochotne sa potichu spýtal: "Čo to je?"

Ron mu povedal, čo chce urobiť. Harry okamžite vedel, že to bude dokonalé, ale v duchu penil, že ho to nenapadlo. Prehltol.

"Prečo to neurobíš sám? Prečo zahrňuješ mňa? Myslím... urobím to, ale skrátka premýšľam... prečo?"

Ron prestúpil z nohy na nohu.

"Kuvičok sa nedá použiť na niečo veľké. A poznáš školské sovy. Niektoré z nich sú takmer rovnako zlé. Viem o jednej, čo by mohla časť z toho zvládnuť, veľký výr, čo rád sedáva úplne na vrchu soviarne. Ale budeme musieť použiť aj Hedvigu. Spoločne by to mali dokázať dostať hore v poriadku. Hoci nechcem žiadať niekoho, kto nie je zvyknutý na sovy, aby zvládol viac než dve. Dá im časovo dosť zabrať dať dokopy Hedvigu a tú druhú sovu s balíčkom."

Harry nad tým uvažoval, bola to pravda. Znova sa podozrievavo pozrel na Rona.

"Vďaka čomu ťa takéto dačo napadlo?"

Pokrčil plecami.

"Ach... je to len niečím, čo Hermiona povedala u nás doma..." Zastal, očervenel a Harryho napadlo, že si možno spomenul na ich hádku. Vedel, že spomenul. Vrátili sa k práci.

Po hodine mu Ron uponáhľane povedal: "Dobre, napíšem dva listy a odošlem ich, jeden s Hedvigou a druhý po tej druhej sove. Poviem im, aby... aby to poslali Hagridovi. Tak to príde do jeho chatrče a Hermiona to neuvidí. Vyzeralo by to poriadne podozrivo, kebyže to príde počas raňajok jednému z nás vo Veľkej sieni. Určite by na to prišla."

Harry neodpovedal, pretože Ron sa vzrušene rozbehol k Hagridovej chatrči. Sledoval ho, ako odchádza, prial si, aby dokázal pochovať svoju pýchu a získať ich staré priateľstvo nazad. Nepomáhalo, že Ron bol tým, kto vymyslel dokonalý darček pre jeho priateľku. Harry prehltol, potom sa otočil k hradu s ruksakom na chrbte. Práve sa ostatní šiestaci z Chrabromilu a Bifľomoru vynorili zo skleníka a Hermiona ho dobehla.

"Tu si!" žiarivo sa usmiala a venovala mu rýchly božtek na líčko. Harry sa jej pokúsil úsmev opätovať, ale mal pocit, že to nie príliš dobre vyšlo, keď povedala: "Si v poriadku? Vyzeráš, ako keby ti malo byť zle."

Pokrútil hlavou.

"Nie, je mi fajn."

"Kam šiel Ron?"

"Hm... potrebuje sa Hagrida na niečo spýtať. Čoskoro nás dobehne."

Prikývla, preplietla si s ním ruku a oprela mu hlavu o plece. Vyzerala, že zabudla na spor medzi ním a Ronom.

"Čo chceš teraz robiť? Máme zopár hodín voľna než pôjdeme jesť." Venovala mu lišiacky úsmev, ktorý neopätoval. Mal zlú náladu a chcel sa v nej vyžívať. Jej snahu povzbudiť ho fakt neoceňoval.

"Potrebujem študovať na Lupinovu hodinu," odmerane prehovoril. Prinútil ju zrýchliť tempo a tým si musela prestať o neho opierať hlavu.

"Ach," odpovedala jednoducho, vyzerala trochu pokorená.

"Ale... ale musím s ním najprv hovoriť. Uvidíme sa vo Veľkej sieni."

"Dobre," odvetila. V tvári mala sklamaný výraz. Dostali sa do vstupnej haly. Znova ho pobozkala na líce a šla do chrabromilskej veže, zatiaľ čo on nastúpil na schody do Lupinej pracovne. Ale hoci sa chystal zaklopať, vedel, že nechce so svojím profesorom hovoriť. Jeho zlá nálada ho začínala unavovať, už ho prešlo nutkanie vyžívať sa v nej. Teraz sa chcel cítiť ľahko a slobodne, ako sa už necítil celé veky.

Ľahkosť.

Sloboda.

To bolo ono! Šprintoval mnohými schodiskami do Astronomickej veže, ktorá bola v túto hodinu opustená. Nadvihol padacie dvere a vkročil na kamenné dosky, ktoré dláždili podlahu pozorovateľne. Pozrel sa na západ, kde slnko klesalo na oblohe s ružovým nádychom a na východ, kam pôjde, smerom k oblohe, ktorá už prechádzala od modrozelenej k zafírovo modrej.  Vzhliadol. Večernica, Venuša, už jasne svietila na zamatovej oblohe bez mráčika.

Usmial sa a vzdychol. Bolo dokonalé počasie na lietanie. Zatvoril oči, nechal svojím telom prejsť meniace kúzlo, pocítil dôverne známe krútenie svojich kostí, ktoré menili tvar, bolesť, ktorá sa už stala tak známou, že už na ňu znecitlivel. Bola to skrátka súčasť procesu. Hľadel na krajinu, pripravil sa rozprestrieť krídla...

"Áááh!" Otočil sa, potom sa okamžite znova vrátil do ľudskej podoby, zrútil sa na brucho. Vzhliadol a prehltol.

"Ginny! Čo tu robíš?"

Stála pri otvorených padacích dverách, ústa dokorán. "Včera... včera v noci som si tu zabudla poznámky..." koktala, prešla k západnému parapetu, aby získala ošúchaný kožený obal, ktorý mal na sebe iniciálky V.A.W. a chrabromilskú pečať. Otvorila ho, vytiahla pergamen, potom prikývla a vložila ho nazad do obalu. Videl ju s jej poznámkami tak veľakrát, ale keď sem prišiel, ten žltohnedý kožený obal si nevšimol,.

Neohrabane sa na seba pozerali.

"Fajn," nakoniec prehovoril Harry. "Chcel... chcel som si trochu pred večerou zalietať. Potrebujem si odpočinúť. Celé popoludnie som trčal v skleníku." Trčal som tam s tvojím blbým bratom, si nechal pre seba.

Prikývla. "Ja len, že... nikdy som ťa nevidela... nikdy predtým som ťa nevidela toto urobiť. Myslím,... počula som o tom. Všetkým si nám to povedal; ale Draco a Ron a Hermiona ťa videli..."

"Správne," prikývol. "Ty nie." Trápne pošúchal nohami. "No," prerušil mlčanie. "Pôjdem."

Prikývla a on sa znova premenil. Hľadel na ňu v úrovni niečo vyššie jej pása, oči mal na úrovni jej spodných rebier a ona k nemu neisto pristúpila. Keď zacítil, ako mu jej prsty prehrabávajú hrivu a začul ju vzdychnúť si spokojnosťou, nedokázal zabrániť, aby to rachotivé pradenie, ktoré sa ním vždy prehnalo, ešte nezosilnelo. Keď stále pokračovala v pohybe svojej ruky, z číreho šťastia mohol poľahky stratiť svoju podobu animága. Prechádzala teplou dlaňou po jeho prehnutom, svalnatom chrbte, prstami obkresľovala cestičku po jeho boku. Zjavne zabudla, že to je on, Harry Potter a nie skutočný griffin, s ktorým sa mazná.

Pod jej dotykom mu šklbalo pokožkou a najprv od nej trochu cúvol, snažiac sa zostať pokojný, než roztiahol krídla. Z pohľadu na ne zhíkla. Pohltili a premenili lúče slnka, tak ako bolo nízko na oblohe a vytvorili dúhu farieb na svojom priezračnom povrchu.

"Ach, Harry," vydýchla v úžase. Vykročil na parapet a vyskočil do oblohy. Pomaly pohyboval krídlami, kým získaval výšku, čoskoro sa ocitol nad lesom. Cítil jasot v hrudi, pocit, že sa dokáže dotknúť oblohy, keď sa naklonil  a otočil, keď stúpal na termike teplého vzduchu. Na svete neexistovalo tomu nič podobné, dokonca ani lietanie na metle a keď letel, cítil, ako z neho odpadávajú starosti a že nezáleží na ničom, okrem krásy zapadajúceho slnka a svetiel, ktoré začínajú žiariť v hradných oknách a toho nadšeného výrazu Ginny Weasleyovej, ktorá sledovala jeho návrat na vežu, kde na neho stále čakala s rozpálenou tvárou.

Zľahka pristál a znova poskladal krídla k bokom. Vzhliadol na ňu. S tým úžasom v jej očiach bola dajako ešte krajšia, než ju kedy videl. Zo zapadajúceho slnka vyzerali jej vlasy ako v ohni a zdalo sa, že ho jej tmavé oči prepaľujú. Vykročila k nemu, neisto sa usmiala, znova pohladila kožušinu, ako odmenu pre miláčika za vykonanie nejakého triku, ale jemu to nevadilo. Zatvoril oči, vychutnával si jej dotyk, vedel, že v okamihu, keď sa vráti do ľudskej podoby, ona od neho cúvne. Pokiaľ zostával griffinom, mohol mať túto blízkosť a ona si nemyslela, že je to čudné či trápne...

Ach, páni, pomyslel si, keď ho stála hladkala, ako keby bol jej mačkou. Už to dlhšie nevydržím...

Počkal, kým pohne rukou nazad k jeho hrive na pomerne neutrálne miesto dotyku, skôr než sa znova premenil. Mal hlavu v jej lone, keď kľačala na zemi a teraz sa krčil vedľa nej, jeho ľudská hlava tiež v jej lone, kým mu stále prehrabávala prstami vlasy. Mohol cítiť teplo jej stehna pod svojím lícom, cez jej oblečenie a zakaždým, keď mu jej prsty prečesali vlasy, hruďou mu šklblo. Uvedomila si, čo robí? Mal pocit, ako keby mal husiu kožu po celej pokožke hlavy, ako keby z prstov jej rúk vyžaroval elektrický prúd. Pretočil sa, vzhliadol na ňu, objal rukami jej zápästia, aby jej zabránil znova vložiť prsty do jeho vlasov. Bolo to príliš. Mal pocit, že zošalie, keby pokračovala. Bez prekvapenia na neho pozrela, ako keby si predstavovala, že si stále prezerá griffina. Keď pomaly pustil jej ruky a posadil sa, načiahla sa a zložila mu okuliare z tváre. Zadržal dych, premýšľajúc, prečo to urobila.

Ale ona jednoducho povedala: "Si rovnako hrozný ako Percy a môj otec. Nechápem, ako cez ne môžete niečo vidieť, keď ich máte také špinavé." Vytiahla prútik a krátko sa ich dotkla, zamrmlala jednoduché čistiace kúzlo a okuliare mu vrátila. Sedel teraz vzpriamene, nohy šetrne poskladané. Znova si nasadil okuliare a poďakoval jej. Ten zvláštny okamih, kedy sa zastavil čas a ona mu prehrabávala prstami vlasy v jeho ľudskej podobe, pominul. Ani jeden z nich to nekomentoval. Namiesto toho sedeli vedľa seba, nedotýkali sa a sledovali tú tmavomodrú plaziť sa z východného horizontu ponad nich a nakoniec na západnú oblohu, ako keď pomaly zaťahujete deku nad svetom.

"Prečo ste s Ronom na seba nahnevaní?" spýtala sa zrazu, stále s pohľadom na oblohu. Otočil sa, aby sa pozrel na jej profil. To nečakal. Podľa všetkého, na rozdiel od Hermiony, ona si všimla rozdiel v jeho priateľstve s Ronom. Znova sa zadíval na oblohu. Dajako sa mu nechcelo vymýšľať komplikované lži. Povie jej presne, ako to je. Bude to úľava porozprávať sa s niekým, kto je v tomto objektívny.

"Povedal mi, že by som sa mal rozísť s Hermionou," jednoducho prehovoril. To ju vyplašilo.

"Čože? To povedal?"

"Áno. Pretože tvrdí, že nie sme do seba zamilovaní."

"To povedal?" Teraz znela viac naštvane než Harry. Zamračená prekrížila ruky. "Ach, ako keby to on spoznal. Prepáč, Harry. Netušila som."

"Nie... bude to ešte lepšie." Prerozprával jej dôvody, prečo si Ron myslel, že by Hermiona mohla byť chcieť byť s Harrym. Teraz jej neveriacky poklesla sánka.

"To povedal?" zopakovala. "To vážne povedal?"

"Áno."

Pokrútila hlavou s pohľadom na oblohu. "No, niet divu, že si na neho naštvaný. Ani trochu ti to nedávam za vinu."

Stiahol ústa do tenkej čiary.

"Áno, vážne si myslím, že mám tak trochu dôvod. Na niekoho, o kom som si poriadne istý, že je zamilovaný do Hermiony, mal o nej zopár poriadne nelichotivých poznámok."

Vyplašená na neho pozrela.

"Ach. Tak ty vieš, čo k nej cíti?"

Zaksichtil sa.

"Ginny, posledné tri roky vážne nežijem v jaskyni," odvetil trochu urazený.

"Prepáč, Harry, samozrejme, že nežiješ. Len som myslela... no... myslíš, že to k nej cítil, keď si ty a Hermiona... myslím... keď ste sa tak ako začali vídať?"

Harry si vzdychol a odvrátil sa. "Áno. A Hermiona povedala..." Zastal. Čo povedala?  

Ron je nedospělý mizera. Nechápej mě špatně, miluju ho jako bratra … ani teď nemůžu zapomenout, jak se choval před vánočním plesem. Způsob jakým mě požádal… pokud se tomu vůbec dá říkat žádost. Hermiono, ty jsi holka… Jak lichotivé, že si toho všiml! ... Myslím si, že s dívkami nebude chodit ještě pěkně dlouho… Je pořád jako velké dítě, co nedokáže mluvit o citech…

"Hermiona si myslela, že asi nebude dlho pripravený mať priateľku, pretože nedokáže vyjadriť svoje city... Ja... Ja som mu povedal, že nebude čakať večne..."

Ginny pokrčila plecami.

"No, zdá sa, že to prekonal. Bol s Parvati."

Správne, pomyslel si Harry. Parvati. Vybraná špeciálne preto, lebo nebola dobrou priateľkou, takže neexistovalo riziko žiadneho vzťahu. Príliš blbé, že v rozhodujúcom okamžiku nedokázal prestať myslieť na Hermionu... Odkašľal si.

"Vieš, prečo sa s ním Parvati rozišla?"

Ginny sa začervenala a prikývla.

"To vedia všetci. Neviem, či to bude Ron, kto to nikdy neprekoná alebo úbohá Parvati. A som si poriadne istá, že to vie Hermiona... dosť ľudí sa na tom v spoločenskej miestnosti smialo... ale zjavne chce predstierať, že to nevie. Nie som si istá, aký to má účel."

Pokrčil plecami.

"Myslím, že má pocit, že ju predstieranie ochráni. Znamená to, že sa o tom nemusí baviť."

Ginny prikývla, potom sa na neho súcitne pozrela.

"Myslím, že chceš Ronovi odpustiť. Ale to by znamenalo prehltnúť svoju pýchu, pretože... pretože povedal hrozné veci a ty sa automaticky nechceš správať, ako keby ťa nenaštval..."

"To nie je všetko. Keď to hovoril, Malfoy - myslím, Draco - bol hneď pred izbou a počúval. Všetko počul. Zvlášť bol nadutý kvôli tomu, že ma začul, ako Ronovi hovorím, že odteraz tvoj frajer bude mojím najlepším priateľom. Vyzeral, ako keby sa na tom poriadne bavil. Bol som len naštvaný na Rona a musel som niečo povedať. Ale práve ma napadlo - nechcem, aby ľudia vedeli, čo Ron povedal. Hermionu by zabilo, že Ron o nej  povedal také veci. Myslím o jej motivácii. Mohla by si - mohla by si požiadať Malf- ehm, Draca, aby nepovedal nič o tom, čo počul? Nikomu?"

Usmiala sa a prikývla.

"Samozrejme." Dívala sa s pobaveným svetlom v očiach. "Ešte si na to zvykáš, však?"

"Čože?"

"Hovoriť mu Draco."

"Ach, tamto. Nie som zvyknutý robiť tak tu na Rokforte. Akosi som si na to zvykol počas práce cez leto. Mysleli sme, že ostatní si budú myslieť, že je čudné, keď sa oslovujeme priezviskami. Hoci v skutočnosti som nemusel často vravieť jeho meno, nie priamo. Počas leta sme boli len ´chalani´. Sam a Dick, eh, Aberforth, a ostatní neočakávali ani od jedného z nás, že sa bude chovať istým spôsobom kvôli tomu, v akej je fakulte. Bolo to len o práci. A musím priznať, že na blba, čo sedel celý život na zadku, tak skutočne dokáže pracovať, keď sa na to sústredí. Kedysi som si myslel, že omráčiť dvanásť stop vysokého horského trolla bol poriadne dobrý spôsob, ako stmeliť priateľstvo, ale sadiť stromy v Surrey  tiež nie je zlé."

Uškrnul sa na ňu, spomenul si na spokojnosť, keď s 'chalanmi' ustúpil dozadu a pozrel sa na novo zasadenú aleju stromov - podobným dubom, ktoré kedysi viedli z hradu do skleníka - na pozemku blízko Stokingtonu. Časom sa konáre londýnskych platanov nad hlavami spoja, vytvoria tunel nad cestou vedúcou od hlavnej cesty k zámku na kopci. Bude ich obklopovať dokonale pestovaný domáci park a vzadu bude hrôzu naháňajúce bludisko a záhrada v štýle osemnásteho storočia. Jediná zlá vec na tej práci bola, že Malfoy odhodil Harryho košeľu do stredu bludiska - zo žartu - kým Harry driemal a po obede sa opaľoval, a Harry musel do toho bludiska vojsť, aby ju získal. Vracali sa mu spomienky na Trojčarodejnícky turnaj a zaplavil ho studený pot. Samozrejme, nepomáhalo, že v noci nespal. Tých dvadsať minút po obede bol všetok spánok, ktorého sa mu za takmer dva mesiace dostalo...

Striasol sa a pozrel sa na ňu.

"Aj tak, možno si raz zvyknem hovoriť mu Draco, ale vážne nechcem, aby bol mojím najlepším priateľom. Ron je môj najlepší priateľ. A hoci vážne nechcem, aby niekto vedel, čo Ron povedal o Hermione, myslím, že najväčším dôvodom, prečo som na neho naštvaný, je..." Zaváhal, neistý ako to povedať.

"Čo?" nakoniec asi po minúte povedala.

Vzdychol si a vyhľadal na podvečernej oblohe Venušu, jasnú a bezpečnú. "Bojím sa, že by mohol mať pravdu."

"Čo?" Tentoraz to myslela inak. "Harry, neveríš, že Hermiona skutočne iba... ehm, myslím..."

"Nie, nemyslím, že mal v tomto pravdu," odvetil, cítil, ako mu teplo stúpa nahor krkom k tvári. "Myslím... nuž, ty a Draco, vídavam... myslím, počul som... vás dvoch hovoriť,... ehm, povedať..."

"Čo?" Začínalo to znieť ako jediné slovíčko v jej slovníku.

"Počul som vás vravieť si ´Milujem ťa´," rýchlo povedal, skôr než stratí odvahu. "Ale... Hermiona a ja to nikdy nerobíme. Nikdy sme nerobili."

Usmiala sa a rozosmiala, dotkla sa jeho pleca v tom, o čom sa domnieval, že ona považovala za uisťujúce a priateľské gesto.

"Ach, Harry, to je všetko? Vážne si myslíš, že to znamená, že vy dvaja by ste nemali byť spolu? Nie každý... nie každý to stále hovorí. Myslím, že je poriadne jasné, že ty... že vy dvaja cítite k tomu druhému hlbokú náklonnosť. Rona si nevšímaj. Je z vás pekný pár," povedala potichu, nepozerala sa  na neho. "Ron len... no, vieš, čo k nej cíti."

Harry prikývol. "A ani to nemôžem ignorovať. Máš pravdu. Vedel som, čo k nej cíti a aj tak som pokračoval..."

Ruku mala stále na jeho pleci a priateľsky ho stisla, aby ho upokojila.

"Harry. Prestaň sa tým trápiť. Ty a Hermiona ste v poriadku. Ste skvelí! Máte oveľa menej starostí než ja a Draco. Hermiona aspoň nemá šesť bratov, ktorý by ťa najradšej vykuchali, len čo sa na teba pozrú."

Zaškľabil sa. "Viem si to živo predstaviť, Ginny." A nie zlý pokus, ako mi zabrániť prestať o tebe premýšľať...

Radostne sa usmiala.

"Ďakujem ti, ďakujem ti."

Modrá klenba nad nimi už bola určite nočnou oblohou a ani zďaleka nie oblohou stmievania.

"Mali by sme zísť do Veľkej siene. Keď si zalietam, zjedol by som hipogryfa," povedal, cítil, že sa mu žalúdok pohol spôsobom, ktorý nemal nič spoločné s tým, ako je teraz blízko, ale s tým, že už päť hodín nejedol. Usmiala sa na neho a potom sa mu žalúdok pohol už nie kvôli tomu, že nemal jedlo. Do pekla s tebou, Draco Malfoy! pomyslel si. Som rovnako zlý ako Ron. Mal som šancu a pokašľal som to. Už sa pohla ďalej. Myslí si, že sme s Hermionou pekný pár. Sme. Je z nás pekný pár. Nedovolím Ronovi, aby som sa kvôli nemu trápil...

"Z lietania poriadne vyhladneš, však?"

Nedovolím Ronovi Weasleymu, aby som sa kvôli nemu trápil! Nedovolím Ronovi Weasleymu, aby som sa kvôli nemu trápil!

"Myslím, že je to tým pocitom, ktorý mám, keď mi chladný vzduch prechádza pľúcami," odvetil v snahe pokračovať s ňou v rozhovore a súčasne myslieť v duchu na svoju novú mantru. "Aby si vedela, mohla by si ísť so mnou. Keby si chcela, mohli by nabudúce ísť spolu." Cítil, ako mu žalúdok znova poskočil. Nemohol povedať, že sa to práve odvážil povedať. Čas na novú mantru.

Je to priateľka Draca Malfoya. S Hermionou sme pekný pár. Je to priateľka Draca Malfoya. S Hermionou sme pekný pár..."

"Teraz by som to s tebou nemohla ísť, Harry. Nemám so sebou metlu. Ale inokedy by som si ju mohla priniesť, áno."

"Nemyslel som lietanie na metle." Pozrel sa na ňu, čakal, kým si to uvedomí. A keď si to uvedomila, oči sa jej otvorili tak doširoka, že si pomyslel, že vyzerala o päť rokov staršie.

"Myslíš..."

"... ako pasažier."

"Ach." Hľadela na neho, potom otočila hlavou, slabo si hrýzla spodnú peru. Harry sa musel od nej odvrátiť. Už si nemyslel, že vyzerala o päť rokov staršie. Vietor jej trochu pohol vlasmi na pleciach a on si znova spomenul na pocit jej prstov, keď prehrabávali jej vlasy...

"Uvažuj o tom. Možno nechceš. Hermiona to neznáša. Samozrejme, ona neznáša lietanie všeobecne..."

"To nie je lietaním," odvetila potichu a pohla sa k odchodu, ale otočila sa, keď povedal: "Ginny, počkaj." Podal jej kožený obal, v ktorom mala svoje poznámky. "Takmer si si ho tu znova zabudla."

"Ach, správne," vzala si ho, teraz ale vyzerala väčšmi nervózne. Nasledoval ju do hradu a mlčky kráčali schodiskom po schodisku až do Veľkej siene, kde sa vedľa seba usadili za chrabromilský stôl. Ron s Hermionou obaja vzhliadli, keď to urobili. Tvárili sa, ako keby sa chceli spýtať, kde boli. Nakoniec to bol Seamus, kto to urobil.

"Vy dvaja vyzeráte, ako keby ste práve prišli z rande na Astronomickej veži," smial sa na ich červených tvárach. Keď videl, ako sa im roztvorili oči, klesla mu sánka.

"Mám pravdu? Žartujete!"

"Nie!" okamžite povedal Harry, s pohľadom na Rona a Hermionu. "Myslím... len sme sa rozprávali. Šiel som hore, aby som... urobil niečo iné a Ginny si zabudla poznámky, a..."

Seamus pretočil očami. "Uvoľni sa, Harry. Dokonca aj ja viem, že by si nebol hlúpy dosť na to, aby si šiel po priateľke Draca Malfoya a sestre svojho najlepšieho priateľa a k tomu riskoval, že ťa prekľaje najbystrejšia čarodejnica na škole," dodal, keď kradmo zazrel na Hermionu. Harry sa chabo usmial. Pokúšal sa nepozerať na Ginny; mal dojem, že sa poriadne červená. Cítil, ako z nej vyžaruje teplo.

"Zrejme ma povesť o mojej genialite predchádza," sucho odvetil.

Dobre sa na tom zasmiali, vrátane Harryho (a všimol si, že dokonca Rona). Toto zvládnem, pomyslel si Harry. Dokážem byť s Ginny a myslieť na ňu len ako svoju priateľku. (Hoci by pomohlo, keby Seamus nerobil žarty o rande na Astronomickej veži). Pozrel na Hermionu. Ginny má pravdu. S Hermionou skvele vychádzame. Pokúsil sa jej ponad stôl venovať slabý úsmev, ale Hermiona si to nevšimla; zdalo sa, že sa po zvyšok večere podivne pozerá na Ginny...

"Harry!"

Otvoril oči. Cez ošetrovňu kráčal Remus Lupin, obavy v tvári. Harry sa posadil. Bolo také dobré znova ho vidieť! Hoci vedel, realisticky, že ho videl deň predtým na hodine (hodinu si nepamätal, ale už si spomenul na rozvrh), mal pocit, ako keby ho nevidel odvtedy, čo s Jamie sledovali, ako ho Longbottomovci odvliekli do vlkolačieho tábora. Jamie. Lupin Jamie nepoznal a nikdy nebude. Pomyslel si na to, akým býval dobrým čestným strýkom, ako nadhadzoval jeho a Jamie na kolene, keď boli maličkí (strhol sa - s tým musím prestať), čítal im rozprávky na dobrú noc, keď na nich dával pozor, zápasil na koberci v obývačke a predstieral s dramatickým stonaním, že ho premohli... a potom na niekoľko nocí v mesiaci záhadne zmizol, až kým sa ku nim nenasťahoval, pretože si v čarodejníckom svete nedokázal udržať žiadnu prácu. Počas úplnku prišiel aj Sirius a zostal v Kančom konci, robil svojmu priateľovi spoločnosť, keď bol vo svojej vlčej podobe, hoci v skutočnosti býval Lupin v tom období dosť poslušný vďaka odbornosti jeho rodičov vo varení vlkolačieho elixíru. Harry si spomenul, ako mu raz dovolili pohladiť jemnú vlčiu kožušinu. Červené oči znepokojovali, ale stále to dajako boli Remusove oči a on vedel, že mu elixír zabráni, aby mu ublížil. Sirius vtedy spal vedľa neho vo svojej psej podobe. To vtedy si niečo začali Sirius a moja matka? premýšľal Harry. Po tom, čo sa k nám Lupin nasťahoval a predtým, než ho odviedli aurori?

Striasol sa. Musím si spomenúť na veci z tohto života. To je aktuálny problém. Neskôr môžem uvažovať o spracovaní spomienok zo života druhého....

Usmial sa na svojho učiteľa. Lupin ho poťapkal po pleci.

"Videl som ťa po raňajkách odísť s riaditeľom a mám práve teraz voľnú hodinu, takže miesto toho, aby som sa ponevieral po zborovni, napadlo mi, že sa radšej spýtam, prečo s tebou hovoril. Povedal mi, že si tu dole a že by sa ti asi zišla spoločnosť. Čo sa deje, Harry?"

Harry sa zaksichtil, nevedel, či Dumbledore chce, aby celý svet vedel, čo urobil s časovými líniami.

"Mám... mám problémy so spomienkami. So spomienkami na posledných osem mesiacov. Ale madam Pomfreyová mi dala akýsi elixír a mám pocit, že začína zaberať. Už som si spomenul na niečo zo septembra..."

"Chápem. Prečo myslíš, že sa to stalo? Kliatba? Zakliatie? A ak áno, od koho?"

Harry zaváhal. "Nie, nie je to kliatba alebo zakliatie. Myslím... myslím, že to má niečo spoločné s insomniou, ktorou som trpel minulé leto." To bola čiastočne pravda. Bol si istý, že by nemal zhoršený úsudok a nebol by s Voldemortom to kúzlo vykonal, keby spával.

"Hmmm," zamyslel sa Lupin s bradou v ruke, keď sa posadil do kresla pri Harryho posteli.

"A včera v noci som si spomenul na niečo z konca septembra a na Štedrý deň..."

"Včera v noci? Ako dlho sa takto cítiš?"

Harry si vzdychol. "To nie je dôležité. Ho-hovoril som s Dumbledorom aj o Snapovi. O tom, čo s tým urobiť."

Lupin sa zaškeril. "Posledných osem mesiacov Sirius s Anabellou a ostatnými agentmi stopujú Petra po Veľkej Británii. Prečo si myslíš, že dokážeš niečo viac?"

"Povedal som Dumbledorovi, že by sme mali kontaktovať Červochvosta a ponúknuť ma ako výmenu za Snapa. Až na to, že by to v skutočnosti výmena nebola. Bola by to pasca."

Jeho profesor okamžite onemel, ústa dokorán.

"Čože? Si šialený, Harry? Si si istý, že máš problémy len s pamäťou?" Vlkolak vyzeral, že ho každú minútu odvezie k Svätému Mungovi.

"Áno, určite. Za-začína... začína..." Prehltol. Nedokázal na to zniesť pomyslenie. Z doby, keď mu bolo šesť, pamätal si na to, ako jeho nevlastný otec v úžase prechádzal svojimi dlhými, chudými prstami cez tmavočervené vlasy svojej ženy, keď sedela za toaletným stolíkom a česala si vlasy, ktoré jej dosahovali po pás...

Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
 Kapitola devätnásta

 Bojový pokrik

III. časť

Ako mohol čeliť Binnsovi? Nielenže Binns v druhom živote zabil jeho sestru a Ginny, a mučil jeho brata, ale ešte si k tomu ten druhý svet pamätal. Harryho srdce búšilo tak veľmi, preveľmi hlasno a on sa skrátka nedokázal prinútil, aby vkročil do učebne. Na rozhovor o Mariah Kirknerovej úplne zabudol.

Ron s Hermionou do neho narazili.

"No tak nezastavuj!" ozval sa netrpezlivo Ron a strčil Harryho do miestnosti. Harry sa vpotácal dnu, rýchlo sa zachytil, aby nepadol na hubu. Zamračil sa. Hermiona stále vyzerala znepokojená kvôli Mariah.

"Harry, švihni si. Sadaj."

Vkĺzol na svoje miesto a spomenul si, že minulý rok počas VČÚ z Histórie mágie skutočne zaspal. Vždy si myslel, že Binns je nudný, ale láskavý. Po tom, čo poznal žijúceho Binnsa v druhom živote, už o ňom nikdy takto zmýšľať nebude...

Profesor Histórie mágie sa preniesol cez tabuľu, okamžite sa otočil a začal na ňu svojím duchovým prstom písať poznámky na dnešný deň. Ako zvyčajne písmená tajomne fosforeskujúco žiarili. Harry mal brko pripravené nad pergamenom, ale nedokázal začať písať. Duchový profesor sa otočil a začať monotónne rozprávať: "Počas čistiek transylvánskych upírov v 1541..." Ale potom zastal, hľadel na Harryho, ktorý mu pohľad opätoval. Nikdy nezažil, aby pociťoval toľko nenávisti a súčasne mal pritom pocit, ako keby chcel preplakať celé dni. Priložil brko k pergamenu a konečne niečo napísal. Sedel v prvej lavici a keď zdvihol to, čo napísal, nikto z ostatných študentov nebol v pozícií, aby to videl.

VIEM.

Šedá tvár vyzerala, ak to bolo možné, ešte šedivejšie a ústa sa mu hýbali bez toho, aby z nich vyšli slová. Nakoniec ich zatvoril a pokúsil sa vyzerať dôstojne.

"Pán Potter, prosím. Musím sa  s vami na chodbe porozprávať."

Harry sa zdvihol zo sedadla a nasledoval svojho učiteľa. Otvoril dvere len pre seba, pretože duch už nimi prešiel. Keď boli na chodbe, Harry sa pozrel na svojho profesora s rukami prekríženými na hrudi. Prial si, aby Binns už nebol mŕtvy a on ho tak mohol zabiť.

Duch zdvihol tvár k Harrymu a Harry okamžite uvidel, že Binns ľutuje, že si praje, aby neurobil to, čo v druhom živote urobil, že sa nikdy nechcel stať vrahom. Harry prehltol, cítil, že ho trochu hnevu opustilo. Mohol aspoň Binnsovi poskytnúť možnosť to vysvetliť...

"Čo sa stalo?" spýtal sa príkro.

Binns si ťažko vzdychol, usadil sa vo vzduchu, aby začal so svojím príbehom.

"Po prvé, chcem, aby si vedel, ako veľmi to ľutujem, Harry. Skutočne. V škole som chodil do Bystrohlavu a mal som veľmi blízko k študentom tejto fakulty. Istú dobu som bol vedúcim Bystrohlavu. Nie dlho predtým než... než padol Veď-Vieš-Kto ma prišli do školy navštíviť dvaja bývalí študenti. Chodili do Bystrohlavu, keď som bol vedúcim. Stali sa smrťožrútmi a chceli ma naverbovať. Spanikáril som. Nevedel som čo robiť.

Potom Veď-Vieš-Kto padol a mne sa uľavilo, že si už viacej s verbovaním nemusím robiť starosti. Avšak ministerstvo si bolo vedomé, že moji bývalí študenti boli smrťožrútmi a prenasledovali ich... ako mnohých zo stúpencov Veď-Vieš-Koho po jeho páde. Prišli za mnou, aby som im poskytol úkryt. Nechcel som, aby ma podozrievali, že som možno tiež smrťožrút a udal som ich ministerstvu. Ale predtým než ich zatkli - práve tu na hrade, v mojej vlastnej pracovni, kde som ministerstvu povedal, že ich tam nájdu - mi otrávili kanvicu s čajom. Keď som si ten večer sadol ku ohňu s príjemnou šálkou čaju a premýšľal som, že som urobil správnu vec a že je dobre, že som sa ich zbavil - zomrel som.

Ale súčasne som tiež cítil, že je ešte toľko práce, ktorú treba vykonať. Tak veľa mladých hláv čakalo na nové vedomosti. Smrť sa mi nepostavila do cesty; pokračoval som v ich učení a odvtedy to robím. Nikdy som nikomu nepovedal, že som bol zavraždený. Úmyselne som sa posmieval Zloduchovi a on rozbil tú čajovú kanvicu spolu s mojou obľúbenou šálkou a tak zničil dôkazy tej otravy. Moji vrahovia sa pokúsili utiecť z ministerstva a aurori ich zabili. Nemalo zmysel, aby niekto vedel, že ma zavraždili...

Avšak v svete, kde Veď-Vieš-Kto nepadol, som po noci, keď tvoj otec zomrel, musel na ich verbovanie jednoznačne odpovedať. Cítil som sa v pasci a neochotne som súhlasil, že sa stanem smrťožrútom. Opakovane ma trestali za neuposlúchnutie príkazov. Tak veľakrát som trpel pod Cruciatom, že som myslel, že prídem o rozum... Nakoniec sa Veď-Vieš-Kto rozhodol, že bude najľahšie, keď ma prinúti poslúchať pomocou Imperia. A tak to urobil. Posledných dvanásť rokov svojho života ma ovládali Imperiom, sledoval som sám seba robiť hrozné, opovrhnutia hodné veci..." jeho oči sa prosebne pozreli na Harryho, "... ako... ako zabiť tvoju sestru a Ginny Weasleyovú a mučiť tvojho brata... až kým ma konečne nezastavil riaditeľ tým, že ma zbavil môjho trápenia."

Harry hľadel na ducha, na zvyšky muža, ktorý býval schránkou pre Voldemorta, ktorý nemal silu ducha, aby odolal Imperiusu (čo ho stavalo do dobrej spoločnosti, pretože mnoho ostatných malo ten istý problém). Harry prehltol, spomenul si na list, ktorý dostal v Azbakane, keď zistil, že je Jamie mŕtva, a Ginny, a Simon je u Svätého Munga...

"Keď som zistil, čo ste urobili... utiekol som z Azbakanu. Prebralo ma to," povedal potichu. "Vtedy som si uvedomil... vedel som, že už dlhšie nemôžem čakať. Že musím napraviť časové línie..." Zrazu sa Harry neočakávane ocitol v úlohe niekoho, kto sa pokúša uľaviť vine človeka, ktorý mu zavraždil sestru a ženu, ktorú miloval...

Binns pokrútil hlavou.

"To stále neospravedlňuje to, čo som urobil..." Harry si zahryzol do pery. Nevedel, čo na to povedať. Nikdy ho nenapadlo premýšľať nad tým, akým mukami museli prechádzať ľudia, ktorých ovládali  Imperiom. Veci, ktoré nenávideli a robili ich, ale ktoré by inak nikdy neurobili. Mysleli si: Je mi to ľúto! pri ľuďoch, ktorých zabíjali dokonca, keď to robili? A potom mali pocit, akoby zabili samých seba? Nič z toho by sa nestalo, keby nezmenil línie. Svojím spôsobom všetko, čo sa stalo v tom druhom svete, bola jeho vina. Pred septembrom túto vinu sebou Binns nemusel niesť po zvyšok večnosti.

"Prečo sa nevrátime?" povedal mu mierne Harry. Ľutoval tohto ducha, ktorý nikdy nepozná pokoj. Ktorý okrem učenia Histórie mágie, bude nútený si celú večnosť pamätať ten druhý svet, ktorý Harry vytvoril a tie hrozné veci, ktoré ho v tom svete prinútili urobiť...

Ron s Hermionou sa na neho čudne pozreli, keď sa s profesorom vrátil do učebne. Nič im nepovedal. Keď kráčali na Herbológiu, tak sa tvárili, že sa ho chcú spýtať, o čom to všetko bolo, ale Harry svižne kráčal po chodbách, ruksak  prehodený cez plece, aby dal najavo, že o žiadne reči nemá záujem.

* * * * *

Pokúsil sa po vyučovaní hovoriť s profesorom Dumbledorom, ale riaditeľ povedal, že stále zvažuje Harryho návrh a musí sa porozprávať s inými ľuďmi než dospeje k rozhodnutiu. Harry bol nepokojný a netrpezlivý. Pokúšalo ho poslať Červochvostovi list sám, ale bolo mu jasné, že si netrúfne spustiť takúto dôležitú operáciu bez Dumbledorovho súhlasu.

Po stretnutí s Dumbledorom šiel do spoločenskej miestnosti, pretože sa chystali oslavovať Ronove sedemnáste narodeniny. Konečne bol plnoletý. Mohol čarovať mimo školy bez toho, aby na neho výstražne nemrkalo ministerstvo. A mohol hlasovať za ministra mágie. Harry prehltol. Možno, keď jemu bude v júli sedemnásť, Dumbledore mu dovolí opustiť Dursleyovcov raz a navždy, pretože potom sa bude môcť ochrániť sám bez toho, aby sa dostal do problémov s ministerstvom.

Cítil, ako ho nohy nesú automaticky do spálne, ale potom si spomenul. Kúpil Ronovi novú sadu lôpt na metlobal. Vytiahol obal z kufra. Na koženom obale boli vyryté Ronove iniciálky. R.A.W., ako Ronald Arthur Weasley. Hmm, pomyslel si Harry. Občas boli jeho iniciálky poriadne vhodné na Ronov opis. (PP: slovíčko raw má priveľa významov, netrúfla by som si určiť, ktorý myslel, :D)

Keď prišiel do spoločenskej miestnosti so svojim darčekom, Ron práve vošiel s Hermionou cez dieru v portréte, ktorá ho voviedla dnu so zaviazanými očami. Harry sa zamračil.

"Hm, Hermiona... mám pocit, že Ron vie, kde je."

"Kvôli tomu nemá zaviazané oči." Harry premýšľal, kde boli, kým sa rozprával s Dumbledorom, ale zabudol na to, keď Hermiona usadila Ron do kresla pri ohni a šla do rohu za schodmi, aby si priniesla svoje čelo. Opatrne ho otvorila a vytiahla nástroj a sláčik a  posadiac sa na jednu zo stoličiek, ktorá bola pri stole, začala bez nejakého ladenia či úvodu hrať.

Harry zabudol dýchať. Tá hudba sa ničomu, čo predtým poznal, nepodobala. Mal pocit, že to nie je Bach, ale nevedel, čo to je. Najprv to znelo žalostne a sladko, potom tanečne a veselo, potom pokojne ako mesačný svit na jazere...

Ako hudba pokračovala, všimol si, že Ron uprene počúva, ale potom zdvihol ruky a zložil si pásku z oči, sledoval, ako hrá, sledoval, tie vyžarujúce emócie, ktoré jej prechádzali tvárou, keď vystúpala k boľavo nádhernému vysokému tónu, potom sa zrútila znova do hlbín ako v nejakom hudobnom obraze obrovskej vlny, ktorá sa láme na pobreží. Harry nevedel, či tá skutočná šou bola v Ronovej či Hermioninej tvári, ale bolo mu jasné, keď ich striedavo sledoval, že mal oveľa cennejší a dôležitejší narodeninový darček, ktorý mohol dať Ronovi a ktorý by pre neho znamenal viac než akákoľvek sada metlobalových lôpt.

Keď dohrala, nastal v spoločenskej miestnosti okamih užasnutého ticha a potom všetci, čo boli prítomní, prepukli do nadšeného potlesku. Hermionina tvár nadobudla každý predstaviteľný odtieň červenej a vložila čelo nazad do puzdra, než prikročila k Ronovi, ktorý sa stále usmieval, tlieskal a pozeral sa na ňu spôsobom, z ktorému Harrymu  pukalo srdce. Objala ho a Harry skôr videl, než ju začul povedať (kvôli hluku z tlieskania) "Všetko najlepšie k narodeninám", než ho pobozkala na líce. Keď potlesk utíchol, Harry prešiel k svojim dvom najlepším priateľom, ktorí vyzerali, ako keby zabudli, že existuje zvyšok sveta. Draco Malfoy a Ginny tiež takto vyzerali, keď boli spolu. Takto to malo byť.

Ron vravel: "To bolo ono, však? Ten kúsok, na ktorom si pracovala celý rok?"

Harrymu poklesla sánka.

"To si zložila ty?"

Znova očervenela.

"Chvíľu sa mi to prevaľovalo v hlave a musela som si to zapísať, než to zabudnem."

Harry v úžase nad jej talentom pokrútil hlavou, hoci ju poznal v druhom živote ako profesionálnu hudobníčku. Prehltol. Inšpiroval ju hlavne Ron? To preto to bol jeho narodeninový darček?

Bolo mu jasné, že to už dlhšie nemôže odkladať. Stál k nim otočený tvárou, držal obal s metlobalovými guľami, ale povedal im: "Mohli... mohli by sme sa ísť porozprávať na chodbu?" Podivne sa na neho pozreli, ale prikývli a nasledovali ho von zo spoločenskej miestnosti. Keď boli na chodbe, chcel prehovoriť, ale na jeho vkus Tučná pani vyzerala, že ju príliš zaujíma, čo chce povedať, tak im ukázal, aby ho nasledovali o pár krokov ďalej. Nervózne sa k nim otočil, snažil sa prísť na to, ako to vykonať. Spomenul si, ako minulú noc Hermiona zaželala Ronovi všetko najlepšie tesne po polnoci a Ron vyzeral, ako keby mu pukalo srdce...

"Už chvíľu chcem vám dvom niečo  povedať," začal, snažiac sa prepracovať k veľmi komplikovanému prejavu. "Viem, čo jeden k druhému cítite. Nie som naštvaný. Ak niečo - ak niečo, tak mi to uľahčuje urobiť správnu vec a nechať Hermionu ísť, pretože viem, že ty..." kývol na Rona, "... si tu pre ňu a tak veľmi ti na nej záleží..."

Dvojica na neho zízala s otvorenými ústami.

"Čože?" povedala ohromená Hermiona. "Ty sa... ty sa so mnou rozchádzaš?"

Mdlo sa na Rona usmial.

"Všetko najlepšie k narodeninám?" spýtal sa neisto. Hermionina tvár bola ako búrka. Otočila sa na päte a odkráčala po chodbe; v diaľke začuli ozvenu jej krokov. Harry sa otočil k Ronovi, neobyčajne zmätený.

"Čo som urobil? Vy dvaja ste chceli byť spolu..."

Teraz sa Ron tváril zmätene.

"To si myslíš? Myslíš si, že sme ťa zrádzali, zakrádali sa za tvojím chrbtom? S Hermionou sme neurobili nič, za čo by sme sa mohli hanbiť," očervenel. "A ak si zvedavý, prečo odišla naštvaná... Všetko najlepšie? Mala byť mojím darčekom? Pretože si nemyslím, že oceňuje, že ju považuješ za majetok, ktorý si môžeš nechať alebo dať ďalej. To sa ti podarilo, Harry, skutočne podarilo."

Harry premýšľal o tom, čo mu v auguste povedal Ron. Ach, takže teraz som ja ten necitlivý? Ron sa od neho otočil a šiel k Tučnej pani, ktorá ho po poskytnutí správneho hesla znova pustila do chrabromilskej spoločenskej miestnosti. Harry stál bezmocne na chodbe, v ruke kožený obal s Ronovými iniciálkami.

"Ron?" zavolal na svojho najlepšieho priateľa. "Hm... tiež som ti zohnal niekoľko nových metlobalových gulí..." nepriebojne povedal, a asi príliš ticho, aby ho Ron začul.

Krucinál, pomyslel si.

* * * * *

Harry bol rád, že ráno chodilo behávať tak veľa ľudí; keby to bol len Ron a Hermiona, bolo by to ráno po narodeninovej oslave veľmi trápne. Ani jeden z nich sa s ním nerozprával. Všimol si, ako sa Ginny a Malfoy na neho pozerali s nadvihnutým obočím, ale nemal chuť vysvetľovať, čo sa deje. Bol rád, tentoraz, že Ron mal vo zvyku chodiť nahor do chrabromilských spŕch namiesto toho, aby šiel s nimi do prefektskej kúpeľne. A rovnako bol rád, že sa ho Malfoy nebude na nič pýtať, keď bol nablízku Tony Perugia.

Snažil sa sústrediť sa na školu. Jeho prvá hodina bola Transfigurácia a uľavilo sa mu, keď videl, že profesorka McGonagallová vyzerá rovnako ako vždy. S čudným výrazom na tvári kývla na Harryho, keď vošiel do triedy. Premýšľal, či jej Dumbledore povedal o časových líniách (alebo či to neurobil sám, ale ešte si na to nespomenul). Mávol prútikom nad stolom, premenil ho  v rýchlom slede na bígla, potom na líšku, potom na bígla, potom na líšku. Usmial sa, keď si práve spomenul, ako v druhom živote hral papierového stopára. Potom sa znova zastavil. Tento život, pripomenul si. Mysli na tento život.

A myslel. Hľadel na stôl, ktorý bol zase stolom, nechal svoju myseľ uniesť sa, keď sa otvoril ďalšej spomienke...

Na začiatku októbra šiel po vyučovaní znova nahor na Astronomickú vežu, ako sa stalo jeho zvykom a zistil, že nie je sám. Ginny tam stála a hľadela na trávniky, zvažujúce sa popri jazere a smerom k lesu. Stočila sa, keď začula jeho kroky na kameňoch, v tvári previnilý výraz.

"Ach, Harry, ja som... ja som premýšľala, či sa tu možno neukážeš, aby... veď vieš."

Prikývol jej.

"Vieš, že to robím takmer každý deň. Prečo si musela nad tým premýšľať?"

Zamračila sa.

"To nebolo celkom správne slovo. Ja som... ja som sa pokúšala pozbierať odvahu..."

"Na čo, Ginny?"

Zhlboka sa nadýchla.

"Spomenul si... že by som mohla byť pasažierom," rýchlo povedala.

"Myslím, že by som... že by som to rada skúsila." Vyzerala, ako keby bolo treba každý kúštik jej odvahy, aby to vyslovila. Pokúsil sa neškeriť sa od ucha k uchu. Tak veľmi  miloval lietanie a hoci si uvedomoval, že nebude mať presne rovnaký zážitok ako on, pretože nebola tá, čo lietala, bol rád, že existoval niekto, s kým sa o toto mohol podeliť.

Hermiona neoblomne prisahala, že to nikdy znova neurobí, "Dokonca aj keby som potrebovala uniknúť z vybuchujúcej sopky." Od soboty po jej narodeninách, kedy sa mu nepodarilo povedať jej, že ju miluje, ju videl s Ronom neskoro v noci v spoločenskej miestnosti. Stále nevedel, čo robieva po večeroch a dajako mu jeho pýcha bránila, aby sa na to spýtal. Nech to bolo čokoľvek, keďže to povedala Ronovi, nerobila to kvôli nemu, kvôli Harrymu. To je v poriadku, pomyslel si Harry. Neočakávam, že sa jej celý život bude točiť okolo mňa. Ale tiež nedokázal zabudnúť na to, ako odpovedala Ronovi, a na to, aké to bolo držať Ginny pri sebe, pod neviditeľným plášťom, kým čakali, až sa budú môcť dostať nazad po schodoch okolo Filcha.

"Si si istá, Ginny?" spýtal sa, aby jej poskytol možnosť vyvliecť sa z toho, keby chcela. Dôrazne prikývla. Usmial sa na ňu, už dlho sa necítil takto šťastný. Varoval ju predtým, než sa premenil, potom pocítil, ako sa mu zmenilo telo, ako mu pazúry zaškrípali o kameň, ako mu hlavu obkolesila hriva, ktorá mu visela až na chrbát. Potom roztiahol krídla. Niže pása si rozopla habit. Pod ním mala džínsy. Keď na neho nasadla, jej habit mu zahaľoval bedrá. Tuho ho zovrela kolenami a trochu sa predklonila, keď vnorila prsty do jeho mäkkej hrivy. Bol by zhíkol, kebyže má ľudské hlasivky, od toho neuveriteľného pocitu jej tela pritlačeného na jeho, ale jediné, čo z neho vyšlo, bol zvuk podobný rachotiacemu pradeniu.

Zašepkala do jedného z jeho ohnutých uší, ktoré sa otočili smerom k jej hlasu: "Som pripravená."

Zhlboka sa nadýchol, vykročil na hradby a vyskočil k oblohe. Cítil, ako zhíkla a ešte tuhšie zovrela jeho hrivu, z jej kolien ho začínali bolieť rebrá. Keď pohol krídlami, cítil, ako sa trochu uvoľnila, hoci stále sa ho bezpečne držala. Po niekoľkých minútach, čo bol vo vzduchu a mieril rovno ponad les, si trúfol otočiť sa. Urobil to pomaly, s nádejou, že sa nepustí a nespadne. Počas naklonenia jej zovretie zosilnelo, ale cítil, že sa znova upokojila a začala byť väčšmi v pohode, že jazdí na zlatom griffinovi, ktorý bol náhodou Harrym Potterom.

Keď slnko zapadlo, vrátil sa na pozorovateľňu. Zľahka pristál potom, čo sa z výšky v špirále zniesol dolu. Keď pristál, nezostúpila hneď. Zdalo sa, že vyrovnáva svoje dýchanie. Nakoniec položila jednu nohu na zem a druhú stiahla cez jeho chrbát, okamžite sa zrútila na zem. Harry sa premenil nazad a ustarane sa na ňu pozrel.

"Si v poriadku? Čo sa deje? Ne... neznášala si to, však?"

Vzhliadla na neho a prehltla.

"Nie, Harry! Bolo to... bolo to úžasné! Len tá... tá špirála na konci... No, povedzme, že je dobré, že som dnes ešte nevečerala."

Na to sa zasmial a ona sa k nemu krátko pripojila.

"Prepáč. Je to najúčinnejší spôsob ako zísť dole z veľkej výšky. Ale keď hovoríme o večeri, umieram hladom. Potrebuješ minútku, aby si sa zotavila, alebo môžeme rovno ísť dole?"

"Myslím... myslím, že budem potrebovať celý život, aby som sa zotavila. Nemyslela som to zle. Znie to zle, však? Myslela som, že... nemôžem uveriť, že to dokážeš, kedykoľvek sa ti zachce. Jednoducho to... urobíš. Je to také úžasné..."

Teraz sa hanblivo usmial.

"Tiež som rád, že si niečo z toho mohla zažiť. Nikdy nepresvedčím Hermionu, aby to znova urobila."

Ginny prikývla, pohľad k zemi. 

"Aké je to medzi vami dvoma?"

Harry sa zahľadel na les.

"Fajn, myslím. No, možno trošku neohrabané. Vážne neviem. Stále sa to pokúšam rozriešiť."

Poťapkala ho po pleci.

"Urob to. Keď máš s kým byť, naozaj byť, a je to ten pravý... žiaden pocit na svete sa mu nevyrovná." Pozrel sa na jej žiariacu tvár, rozžiarenú šťastím dievčaťa, ktoré bolo skutočne zamilované do svojho priateľa a Harrymu zovrelo žalúdok. Pokúsil sa chabo usmiať.

"Áno. To vidím," povedal potichu a ona sa začervenala.

Stretla sa s ním niekoľkokrát do týždňa, postupne mala oblečené hrubšie a hrubšie oblečenie, pretože sa blížil koniec semestra a dni sa skracovali a temnota začala zahaľovať hrad dokonca ešte skôr ako skončilo toho dňa vyučovanie. Jedného dňa sa rozhodol urobiť niečo trochu iné; keď leteli ponad les, hľadel dole, aby našiel ohne, ktoré boli ľahšie vidieť, keď bol takmer čas zimného slnovratu. Nakoniec bol odmenený a keď našiel nablízku čistinku, kde sa mohol stočiť k zemi - už si doteraz na to zvykla - 'vysvetlil' jej, že je tu niekto, s kým chce, aby sa stretla. Nemyslela si, že to bolo veľmi vysvetlené, ale keď ju zaviedol na ďalšiu čistinku, kde obri varili svoje obvyklé dávku mäsa a na zemi sedela Hagridova matka, usilovne zošívajúc hnedé kože k sebe, aby z nich urobila nový kabát, stuhla ako omráčená, tak ako vyzerala vtedy pri baziliškovi.

Fritwulfa vzhliadla s výkrikom: "'arry!" tak hlasným, že si museli zakryť uši. O chvíľu neskôr stíšila silu svojho hlasu, na ktorú zabudla, pretože veľmi často nebola ľuďom nablízku. Nezdvihla Ginny, tak ako to urobila s Hermionou a napokon sa Ginny cítila dosť v pohode, aby sa posadila na zem vedľa Harryho, rozprávala sa s Hagridovom matkou a obdivovala jej šitie a nádherné kožušiny, na ktorých pracovala.

Keď s ňou letel nazad na hrad, rýchlo z neho zišla, sadla si s buchnutím na zem, zadýchaná, ako keby ledva lapala po dychu. Harry sa premenil nazad, posadil sa a sledoval ju.

"Si v poriadku?"

Prikývla, potom sa postavila. Harry sa postavil vedľa nej, potom ju zachytil, keď sa trochu zapotácala pri vykročení smerom padacím dverám. Padla mu do náručia, neobťažovala sa odtiahnuť, len zovrela Harryho predlaktia.

"Ach, Harry. Práve keď si myslím, že si mi už ukázal dosť zázrakov, prekonáš samého seba..."

Pozrela na neho, oči jej žiarili v mesačnom svetle a on sa, bez toho, aby premýšľal, sklonil a pobozkal ju. Skončilo to rýchlo, nebol to dlhý bozk. Nepohla sa po ňom, ale stále na neho hľadela. Nakoniec cúvla a uhladila si vlasy z tváre, zrejme sa nechystala komentovať to, že ju pobozkal.

"Asi by sme mali ísť dole na večeru," vyrovnane povedala, ako keby sa nič mimoriadne neprihodilo. Harry nevedel, či si jednoducho už nič nemyslela o tom, že ju pobozkal, ako keby bol pre ňu len ďalší brat alebo či naznačovala, že jej nevadí, že ju pobozkal ako niečo viac než len brat. Nebol to francúzsky bozk, takže to nemal ako posúdiť.

Ale potom, na Vianoce... jej dal ten amulet a ona mu ho vrátila, keď jej povedal, že ju miluje. Nezamýšľal to povedať. Myslel si, že by bolo pekné, keby mala ako on pripomienku na to, že prežili Tajomnú komnatu, ale potom mu krátka slová milujem ťa vyšli z  úst, ako mu nevyšli, keď bol s Hermionou. Potom povedala jedno meno:
Draco.

Spomenul si ešte na niečo z toho dňa, niečo, čo sa mu nevybavilo predtým. Keď vyšiel z komory a chcel prejsť znova kuchyňou, boli tam Ron s Hermionou. Napadlo ho, že Ginny musela prejsť okolo nich. Netvárili sa, že by čakali, že sa z komory vynorí ďalší človek. Stáli blízko pri sebe, potichu sa rozprávali a potom Ron zdvihol niečo nad ich hlavy. Harry to rozoznal ako malú zelenú vetvičku alebo niečo podobné. Hermiona na to vzhliadla, začervenala sa a potom sa Ron náhle sklonil nadol a pobozkal ju. Držala sa ho pol minúty, než sa odtiahla, červená ako repa. Ron sa usmieval. Znova vybehla z kuchyne, so smiechom, a on utekal za ňou, ako keby boli deťmi, ktoré sa hrali nejakú hru.

Keď máš s kým byť, naozaj byť, a je to ten pravý... žiaden pocit na svete sa mu nevyrovná...

Celé týždne po sviatkoch chodieval na osamelé lety ponad les. Po jej reakcii na Vianoce ho to neprekvapilo. Už viacej na Vežu nechodil každý deň, pretože nerád lietal, keď bolo veterno alebo chladno a hlavne nie, keď padal sneh. Bola to veľmi zasnežená zima. Nakoniec, keď začal február, našiel ju v nezvyčajne teplý deň čakať na neho pri hradbách. Na pozemkoch sa roztápal sneh, zanechával za sebou veľké špinavé kaluže a mokré plochy hlinitej zeme. Keď kráčali na hodinu k Hagridovi, alebo ku skleníkom, všetci pri každom kroku čvachtali. Harry nechápal, prečo nemôžu letieť na metlách, keď bol terén taký zlý, ale nemali dovolené ísť na hodinu inak ako pešo. Madam Hoochová povedala, že bolo dosť zlé pokúšať sa zvládnuť štrnásť hráčov v hraniciach metlobalového ihriska, ale museli by ju zavolať k riadeniu leteckej premávky, keby sa každú hodinu dňa šlo tridsať študentov k Hagridovej chatrči alebo skleníku a ďalších tridsať sa vracalo nazad.

Takmer sa rozhodol odísť, keď ju uvidel, ale otočila sa a povedala: "Harry!"

Zastal, srdce sa mu pretočilo. Bolo príliš bolestivé takto ju vidieť. Vyhýbal sa jej kedykoľvek to bolo možné. Pokúsil sa na ňu nepozerať, keď ráno behával (ich osmica teraz používala Veľkú sieň). Ak bola v spoločenskej miestnosti, čítal si v spálni alebo knižnici. Počas jedenia sedel od nej čo najďalej.

"Čo?" potichu sa spýtal.

"Je mi ľúto, ak som ti ublížila. Na Vianoce. Chýbaš mi, aby si vedel. Chýba mi trávenie času s tebou. Keby sme nemohli byť stále priateľmi, neviem, čo by som robila..."

Prehltol a vykročil dopredu.

"Vysoko vo vzduchu je chladnejšie než na zemi. Obliekla si sa dostatočne?" Ak bola ochotná hodiť Vianoce za hlavu, on bol tiež. Vedel, že je patetický, keď s ňou chcel byť bez ohľadu na všetko, dokonca keď neopätovala jeho city, ale nemohol si pomôcť. Veľakrát sa už-už chcel s Hermionou rozísť, ale zjavne sa dokázali porozprávať jedine vtedy, keď sa spolu vyspali. Lenže tomu sa vyhýbal odvtedy, čo sa prakticky uchýlila k tomu, aby ho uniesla (prial si, aby vtedy býval silnejší). A predsa rozísť sa s ňou potom sa zdalo byť kruté, ako keby ju posudzoval a zistil, že mu nevyhovuje. Občas mala v tvári zadumaný výraz a on premýšľal, či si priala, aby bol Ron.... Chcel urobiť správnu vec, ale bál sa, že bude bez oboch svojich najlepších priateľov, ak to urobí...

Potvrdila mu, že sa dostatočne teplo obliekla a on sa premenil a roztiahol krídla. Vyliezla mu na chrbát a zovrela v rukách jeho hrivu. Keď vyrazili spoločne do vzduchu, mal pocit, že sa mu rozletí srdce. Ako sa dni predlžovali a stávali sa teplejšími, keď slnko zapadalo neskoršie a neskoršie, ich stretnutia pokračovali. Nikdy nehovorili o Vianociach či amulete a Harry ju znova nepobozkal.

Občas sa zniesol v špirále na čistinku v lese, na ktorej už bola poľahnutá tráva. Keď tam prvý raz pristáli, tak mu Ginny povedala, že musia byť opatrní, pretože to môže byť vílí kruh a keby do neho vstúpili, museli by tancovať dvadsaťštyri hodín v  kuse alebo kým nepadnú na zem mŕtvi. Harry nehľadiac na následky vošiel do kruhu a okamžite začal bláznivo tancovať.

"Ach, nie! Uviazol som vílom kruhu!" vykríkol. Zdesila sa, nehybne stála medzi stromami, rukami si zvierala tvár. Zrazu Harry prestal; predklonil sa v záchvate smiechu. Zamračila sa, napochodovala na čistinku a udrela ho po ramene.

"Ach! To mi nerob, Harry Potter!" Ale potom si nemohla pomôcť, aby sa tiež nerozosmiala a potom chodievali na tú istú čistinku a ležali na poľahnutej tráve a hľadeli na oblohu. Vílí kruh, ako ho začali volať, sa stal ich obľúbeným miestom, kde hľadeli na oblaky, hľadali v nich rôzne tvary a rozprávali sa o čomkoľvek a o všetkom ... okrem jeho priateľky a jej priateľa. A jej bratovi.

Deň pred jej narodeninami veľmi meškal a hoci dni boli dlhšie než noci, už sa začínalo stmievať.

"Ach, tu si! Myslela som, že už možno neprídeš."

"Bol som na ceste, ale ma odchytil profesor Flitwick a prinútil ma pomôcť mu; učil tretiackych bifľomorčanov akési duelantské kúzla pre začiatočníkov a chcel, aby som im ich predviedol. Niekoľko z nich mu povedalo, že už by mala hodina skončiť, ale vieš, aký občas je... povedal, že hodina skončí, keď on povie, že skončila. Vieš, súboj nemôžeš prerušiť." Vzdychol si. "Keď si všimli, že sa stmieva, nakoniec ich prepustil... a mňa tiež. Prepáč, ak si musela čakať."

Pokrčila plecami. "To je v poriadku. Obloha je teraz taká pekná... bude úžasné byť tam hore.."

Pozrel jej do tváre, v úžase hľadel na slabo ožiarenú oblohu. Prehltol, potom sa rozhodol, že bude rozumnejšie len sa zmeniť na griffina, tak to urobil. Zažili nádherný let ponad les a obloha im pripravila fantastickú šou. Ako zvyčajne zletel na čistinku s vílím kruhom. Ležali na tváre, nedotýkali sa, hľadeli na oblohu, na hradby oblakov, ktoré začínali červenieť a žltnúť a ružovieť a oranžovieť.

"Tryskochvostý škrot!" zrazu povedal Harry, zasmial sa a ukázal na vodorovný mrak s niečím, čo vyzeralo ako zahnutý chvost. Ginny sa tiež zasmiala.

"Profesor Flitwick!" ukázala na oblak, ktorý prekvapivo vyzeral ako ich malý súbojový maniak.

"Brloh!" vykríkol Harry a ukázal na nesúrodú zbierku tvarov, ktoré sa dosť podobali na dom Weasleyovcov. Vzdychol si, pozrel sa naň a zatúžil po  ňom. Premýšľal, či bol pre Ginny zdroj útechy alebo miesto, z ktorého túžila uniknúť. Stále jej zostávali dva roky školy. Na Vianoce opísala, že sa pohádala s matkou tesne predtým ako objavila amulet z baziliska v Zašitej uličke a že to bolo na konci jej tretieho ročníka, keď jej stále zostávali štyri roky školy.

Ginny mlčala. Možno bolo od neho necitlivé povedať, že si myslel, že ten mrak vyzeral ako Brloh a že radšej mlčala, než by mu mala povedať, aby jej dom nespomínal. Mrak podobný Brlohu sa už teraz rozlomil na menšie kúsky.

"Pozri! Ten dom sa láme na domových škriatkov!" Tie tvary ani zďaleka nepripomínali škriatkov, ale nič iné ho nenapadlo. Očakával, že to poprie, že povie: Harry Potter, nevyzerá ako domoví škriatkovia! A že sa nad ním zasmeje a hruď mu zaplaví vrelý pocit z toho, že ju počuje smiať sa...

Ale k žiadnej odpovedi nedošlo. Otočil hlavu.

"Ginny?" povedal ešte keď sa otáčal.

V matnom svetle čistinky - nevšimol si, že je pri zemi taká tma, keď hľadel na oblohu - všimol si, že vyzerala, ako keby ju úplne zakryla veľká hrubá čierna deka. Okamžite rozoznal smrtochvata, vystrelil na nohy a vytiahol prútik.

"Expecto Patronum!" vykríkol. Ostatní študenti v jeho ročníku konečne dostali príležitosť trénovať vyčarovanie Patronusa, ale radšej než by mali trénovať na dementoroch, trénovali na smrtochvatoch, ktorých držal Hagrid pre Lupinove použitie. Žili v niekoľkých klietkach za jeho chatrčou. Jeden z nich musel utiecť a našiel si cestu do lesa. Jediné kúzlo, ktoré dokázalo smrtochvata odohnať, bolo Patronovo kúzlo.

Z jeho prútika vyrazil duchovný obraz jeleňa a cválal k Ginninému telu. Okamžite sa z nej smrtochvat stiahol, ako keby neviditeľný človek z nej len stiahol deku, ktorá ju zakrývala. Stále ležala ako socha. Jeleň naháňal plochý čierny tieň pomedzi stromy, ale Harry ho tentoraz nesledoval. Kľakol si vedľa nej, žmolil si ruky. Sledoval, ako jej stúpa a klesá hruď, ale okrem toho sa nič iné nepohlo. Premýšľal, ako dlho jej tá strašná vec bránila v dýchaní. Bolo príliš neskoro? Predklonil sa, zovrel jej nos a otvoril jej ústa; priložil svoje ústa k nej a naliehavo do nej vdýchol, Ginny, no tak, no tak...

Harry si nebol istý, koľko trvalo, kým začala lapať po dychu. Stiahol sa, tak sa mu uľavilo, že si myslel, že sa rozplače. Začala skutočne kašľať a on ju posadil, objímal ju, ale tiež ju ťapkal po chrbte. Čoskoro sa kašeľ zmiernil a ona sa o neho oprela, hlava na jeho pleci, jeho ruky okolo nej, srdce mu búšilo tak hlasno, že si bol istý, že ho dokáže počuť.

Trochu sa od neho odtiahla, jej oči hľadeli do jeho so zúfalým výrazom. Potom ho úplne šokovala tým, že si ho pritiahla k sebe, ich ústa sa spojili. Keď sa z toho bozku stiahla, zašepkala mu, "Ďakujem ti, Harry."

Prikývol, pohladil ju po líci. Už bola veľká tma a on ju ledva videl. Dajako ho tma urobila trúfalejším.

"Keby sa ti niečo stalo, Ginny..." Zasekol sa mu hlas. Nemohol pokračovať, tak si ju k sebe len privinul. Tentoraz sa jej ústa pod jeho otvorili, keď mu rukami skĺzla okolo krku a on si ju pritískal tak blízko, že to vyzeralo, akoby z nej chcel urobiť časť seba samého. Nakoniec sa ich ústa oddelili a on prekĺzol ústami po jej hrdle, začul ako súhlasne vzdychla a bol taký šťastný, že sa nedokázal ovládnuť. Skĺzol perami po jej čeľusti, potom nazad k jej uchu a, potom čo ho pobozkal, zašepkal jej: "Tak veľmi ťa milujem, Ginny..."

Harry Potter a Čas dobrých úmyslov
(Alebo: Posledné pokušenie Harryho Pottera)
 Kapitola devätnásta

 Bojový pokrik

IV. časť

Keď sa spamätala, odtlačila ho. Vzhliadla na oblohu. S roztraseným hlasom povedala: "Tá vec hľadala potravu, pretože sa začína stmievať. Mali by sme sa vrátiť."

Prikývol, odvrátil sa od nej. Na pár nádherných minút to bolo, akoby boli spolu, akoby boli pár. Prehltol a premenil sa do svojej animágskej podoby, pretože sa snažil potlačiť pomiešané emócie, snažil sa uvažovať tak nekomplikovane ako premýšľal zlatý griffin. Rýchlo na neho vysadla a on vzlietol. Čoskoro leteli nazad k Astronomickej veži a keď pristáli, okamžite sa zmenil nazad na človeka. Súčasne sa zvrtol, takže na ňom sedela obkročmo, keď na ňu vzhliadol. Pohladil ju rukami po ramenách. Nezúčastnene sa na neho pozrela, keď dal ruky za jej krk a pritiahol si jej ústa k svojim. Nechala ho to urobiť a on cítil, ako sa jej ústa pod jeho otvárajú... a ako mu ten bozk opätuje. Ležala na ňom a on ju objímal rukami, mocne ju k sebe tisol. Z hrdla sa jej predierali stony, keď sa bozkávali a pohyby, ktoré na ňom robila, ho privádzali do šialenstva.

Potom... všetko prestalo. Odvalila sa z neho a vstala, prešla k ochrannému múriku, hľadela na tmavé pozemky. A keď sa Harry vedľa nej postavil, videl, že plače.

"Ginny... neplač..."

"Nemôžem si pomôcť, Harry. Je mi to ľúto... keď sme pristáli, nemala som to urobiť. Len... len som si myslela, ešte jeden raz, bude to ešte jeden posledný raz..."

"Posledný raz?" zašepkal.

"Nuž... zachránil si mi život," riekla so slabým úsmevom. "Zase."

"Toto si v Tajomnej komnate neurobila."

"Harry! Bolo mi dvanásť. A bola som do teba zamilovaná," dodala červená.

"Takže ty bozkávaš len chalanov, ktorí ti zachránia život a do ktorých nie si zamilovaná?"

Znova sčervenela a potom zmĺkli, obaja hľadeli na pozemky. Pomaly zdvihol ruku, aby zakryl tú jej. Ale vtedy ju stiahla. "Myslela som... myslela som, že to dokážem. Byť iba tvojou kamarátkou. Ale myslím, že ťa len zavádzam tým, že s tebou trávim tak veľa času. Až do dneška sa zdalo, že si vedieme dobre, že sme dobrí kamaráti, a..."

"Ginny," prerušil ju. "Nepobozkala si ma ako kamaráta."

Pozrela sa na zem a stále bola červená.

"Je mi to ľúto, Harry. Nemyslím, že sem hore ešte niekedy prídem. Ďakujem ti, že si ma zachránil, ale... ale už ma nemôžeš viacej bozkávať a ja nemôžem bozkávať teba. A nemôžeš mi vravieť, že ma miluješ. Prosím... snaž sa to pochopiť. Nikdy som ti nechcela ublížiť. Ja som len..."

"... zamilovaná do Draca Malfoya." Prikývla, ale do očí sa mu nepozrela.

"Zbohom, Harry," povedala potichu a čoskoro zmizla z dohľadu. Len prešla padacími dverami a zišla do hradu.

Harry sedel na kamenných dlaždiciach, hľadel na oblohu a nechal slzy stekať po lícach bez toho, aby si ich utrel. Nešiel dole na večeru. Keď podľa hodiniek zistil, že je polnoc, konečne zišiel do chrabromilskej veže a vyštveral sa do postele bez toho, aby s niekým hovoril. A hoci vedel, že sa to nikdy nestane, v svojich snoch ju objímal v náručí, na podlahe hvezdárne a ona mu vravela, že ho tiež miluje...

"Potter!"

Harry vzhliadol. Profesorka McGonagallová na neho zazerala, ruky založené vbok. Zažmurkal a prehltol.

"Áno, madam?"

"Riaditeľ si vás praje vidieť," príkro povedala, oči jej žiarili, z úst mala len tenkú čiaru.

Harry si všimol, že Dumbledore stojí vo dverách učebne Transfigurácie s výrazom, ktorý naznačoval, že sa s veľkou námahou pokúša nesmiať. Harry prešiel k dverám bez toho, aby sa pozrel na Rona, Hermionu či profesorku McGonagallovú.

Keď boli obaja na chodbe a dvere na učebni boli zatvorené, Dumbledore začal kráčať a Harry pochopil, že má ísť vedľa neho. Urobil to bez slova; riaditeľ tiež mlčal. Nakoniec starý muž zastavil a otočil sa k Harrymu.

"Harry, chápem, že si to myslel dobre, keď si sa ponúkol za Severusa. Ale jednoducho ti nemôžem dovoliť, aby si sa vystavil takému nebezpečenstvu."

"Ale profesor..."

Dumbledore zdvihol ruku a Harry zmĺkol.

"Urobíme to po mojom. Áno, spojím sa s Červochvostom a nechám ho myslieť si, že ťa niekde v Zakázanom lese chceme vymeniť za Severusa. Zatiaľ mu o Clashi nepovieme. Tiež mu povieme, že vieš, kto je dedič a aký je jeho účel. Bude mať samozrejme podozrenie, že s ním nejednáme poctivo. Kontaktuje nás, aby nám povedal, čo požaduje; my, samozrejme, budeme vedieť, že on nejedná poctivo s nami. Ale až kým nezískame odpoveď na náš návrh, nijako nebudeme môcť posúdiť naše možnosti. Ak sa bude zdať, že je veľmi horlivý urobiť to, čo chcem, myslím, že by sme mali byť ešte opatrnejší, než keď vyrukuje s vlastným plánom."

Harry prikývol.

"Správne. Kedy posielate sovu?"

"Len čo ťa odprevadím do triedy. Je všetko v poriadku, Harry?"

Harry si pošúchal hlavu.

"Stále sa vraciam k normálu. Spomenul som si na množstvo vecí. Niekedy len nechám svoje nohy ísť kam chcú, aby ma doviedli na správne miesto v správnom čase. Ale ak sa nad tým veľmi zamýšľam, tak sa mi vôbec nedarí sa dostať k myšlienkam, ktoré chcem..."

Dumbledore prikývol.

"Zlepší sa to. Teraz sa vráť do triedy. Povedal som škriatkom, že majú zajtra o deviatej ráno ďalší výcvik. Zrušil som metlobalové tréningy. Poobede sa s tebou stretne Flitwick v Klube duelantov. Obávam sa, že bez ohľadu na to, ako veľa času potrebuješ, aby sa ti vrátili všetky spomienky, nemôžeme sa tým práve teraz príliš znepokojovať. Musíme sa sústrediť na súčasnosť. Zvládneš to, Harry?"

Prikývol. "Áno, pane. Dumbledora nesklame.

Cez prestávku informoval Rona a Hermionu o tom, čo mu Dumbledore povedal. Jednoducho k nim prehovoril na chodbe a dúfal, že sa od neho neodvrátia po tom, čo im deň predtým povedal. Stratil ich oboch?

Ale Ron prikývol, keď začul Dumbledorov plán.

"Dostal dobrý nápad. A zajtra ráno armáda škriatkov a popoludní Klub duelantov? Dobrý nápad. Musíme byť pripravení na všetko, čo by na nás mohol Červochvost vrhnúť."

Harry si pomyslel, že Ron sa Hermionou vyzerajú, ako keby sa jeden druhému celý deň vyhýbali. Divil sa, prečo si myslia, že musia dokázať, že sa o seba nezaujímajú... Povedal som, že nie som naštvaný. Dúfal, že bojové plány ich dostatočne rozptýlia, aby sa ich vzájomné vzťahy zase čoskoro znormalizovali.

Víkendom preleteli vo víre škriatkov a súbojov. Počas tej doby boli jeho priatelia vyložene formálni a on sa nepokúšal baviť sa s nimi o súkromných záležitostiach. V nedeľu mali ten istý program ako v sobotu. Nakoniec, pri obede v pondelok, sa Dumbledore zastavil pri chrabromilskom stole a zašepkal Harrymu: "Idem pozrieť Smrkáča (cz: Čmuchala) a zopár ďalších. Zajtra sa vrátim. Ešte som od nášho priateľa nič nepočul." Harry sa zaškeril nad nápadom nazvať Červochvosta ich "priateľom". A predsa len ním kedysi býval. Jeden z najbližších priateľov jeho rodičov. Ich Strážca tajomstva.

Zvyšok vyučovania bol celý napätý; niečo na tom dni nebolo v poriadku. Možno bol len iracionálny, keď si myslel, že je riskantné, aby Dumbledore v tomto čase opustil  školu. Na konci dňa si prial, aby ho požiadal nech zostane. Mal veľmi zlý pocit, že sa niečo stane.

A potom sa stalo.

Vyliezol na hradby a akurát sa chcel premeniť na griffina a odletieť nad les, keď Ginny rozrazila padacie dvere. Bola zadýchaná z toho, ako vybehla celé schody hore. Namáhavo dýchala a tvár mala červenú. Harry ju znepokojený chytil do náručia.

"Čo je?" dožadoval sa, keď videl, aká je rozrušená. Nedokázala hovoriť, len vytiahla nejaký pergamen a dúhovú guľôčku z vrecka habitu. Tá guľôčka bola namaľovaná, aby pripomínala vybraté ľudské oko.

Harry sa na tú guľôčku zamračil; vytiahol pergamen a začal čítať:

Drahý Draco,

Tvoj popletený riaditeľ si myslí, že riadi svet. Píšem ti, aby som ti povedal, že tomu tak nie je. Ponúkol vymeniť Harryho Pottera za vedúceho tvojej fakulty. Aj keď by môjho pána nesmierne potešilo, keby sa mi podarilo priviesť mu Harryho Pottera, rovnako by ho potešilo, keby som mu priviedol teba. Tiež si zjavne myslí, že nepoznám Zakázaný les ako svoju dlaň a potrebujem, aby mi dával pokyny, kde tú výmenu uskutočniť. Vo svojom živote som strávil v tom lese príliš veľa času, aby som presne vedel, kde sa chcem stretnúť. Nezmanipuluje ma.

Ak chce svojho drahocenného majstra elixírov nazad, som ho ochotný vymeniť len za jedinú vec – teba. Použi toto magické oko, aby si zistil, kam si máš po vedúceho svojej fakulty prísť. Príď sám a skôr než bude neskoro. Máš Znamenie; iste si cítil, že ťa opakovane povoláva za posledných šesť mesiacov, nie? Ak si to budeš želať, mohol by si mať ďalšiu príležitosť poslúžiť Temnému pánovi. Budeš musieť zaplatiť za svoju predchádzajúcu neposlušnosť, ale nakoniec, náš Pán bude mať ďalšieho služobníka a to je to, čo je dôležité.

Nezabudni - rýchlo a sám.

Nebolo to podpísané. Harry vzhliadol na jej skľúčenú tvár. Vystrel ruku. Opatrne držala guľôčku medzi palcom a ukazovákom. Dala mu ju a on ju pretočil v dlani, potom okolo nej mocne zovrel päsť a začal sa mu mysli zobrazovať zahmlený obraz. Keď sa hmla vyčistila, uvidel Severusa Snapa, vyčerpaného a vychudnutého, v zovretí veľkých, veľmi veľkých čiernych pazúrov.

Aragog.

Alebo jedno z jeho detí. Harry zazrel tie hrozné zložené oči stvorenia; neboli zatiahnuté a slepé ako Aragogove, takže to asi nebol on, ale na tom sotva záležalo. Všimol si, že to zviera má niečo vo svojom druhom klepietku.

Draca Malfoya.

Už odišiel a tiež ho zajali. Hlava sa mu kolembala na krku. Harry sa modlil, aby bol len v bezvedomí a nemal zlomený krk. Prehltol a pozrel na Ginny.

"Kto našiel ten list a oko?"

"Mariah."

Harry stisol pery. Ešte sa o Mariah nerozhodol. Spomenul si na tú divnú vec s rukavicami. Potom sa striasol, snažil sa sústrediť na Ginny.

"Videla si to, však?" Nenávidel pomyslenie na jej reakciu, keď uvidela to čo on, keď zovrel tú guľôčku.

Prikývla, tvárila sa nešťastne.

"Ach, Harry!" Hodila sa na neho a on ju objímal, kým vzlykala. Nedokázal zniesť vidieť ju takú rozrušenú. Potom, čo ju nechal chvíľu vyplakať, ju od seba odsunul.

"Dostaneme ho späť. Dostaneme ich oboch späť. Rozumieš?"

Jej slzami zmáčaná tvár prikývla.

"Takže, Dumbledore dnes ráno odišiel, čo znamená, že hrad má na starosti McGonagallová. Choď za ňou a povedz jej, aby zhromaždila učiteľov. Toto musíme urobiť správne. Tam vonku sú akromantuly. Väčšina kliatob a zaklínadiel sa od nich odrazí. Ani ich nie je len pár. Je to celá zasraná kolónia. Ja zoženiem ostatných členov Klubu duelantov a poviem Ronovi a Hermione, aby sa porozprávali so škriatkami. Asi presvedčíme McGonagallku, aby dovolila študentov použiť ako zálohu, ale dúfajme, že ich nebude potreba, ak sa teda zapoja učitelia a škriatkovia. Ach! A pošlem Hedvigu, aby varovala obrov. Nepoznajú mágiu, ale sú raz tak veľkí ako ten najväčší pavúk v kolónii. Vieš, čo máš urobiť?"  

Prikývla, vyzerala podivne pokojne.

"Ísť za McGonagallkou."

"Dobré dievčatko. Poďme!"

Uháňali schodmi na veži, na spodku sa rozdelili a rozbehli sa  rozličnými smermi. Harry utekal do soviarne, naškrabal odkaz brkom, ktoré bolo prikované k stene, na lacný papier, ktorý mali v soviarni pre ľudí, ktorí prišli bez pergamenu či inak dopredu napísaného listu.

Díval sa, ako Hedviga odlieta, potom si uvedomil, že musí napísať ďalší list. Pokúsil sa situáciu popísať jasne a stručne, ako sa dalo, potom ho adresoval pánovi Weasleymu na ministerstve a priviazal ho na nohu ďalšej sovy. Harry si nebol istý, či je niekto na ministerstve, komu sa dá okrem pána Weasleyho dôverovať, ale musel využiť šancu, že sa Ronovmu a Ginninmu otcovi podarí dostať na hrad niekoľko aurorov.

Bežal zo soviarne do chrabromilskej veže, aby našiel Rona s Hermionou a oni tak mohli zhromaždiť škriatkov. Ale keď sa dostal k portrétovej diere, vyšla z nej Ginny s bratom a Hermionou, rovnako ako ostatní chrabromilčania, ktorí boli členmi Klubu duelantov: Parvati, Ruth a Tony.

"Harry!" naliehavo povedal Ron. "Máme problém. Nemôžeme nikde nájsť učiteľov. Sú preč."

Harry sa zamračil.

"Čo myslíš tým preč?"

Ginny si žmolila ruky.

"Nikde nikoho z nich nemôžeme nájsť. Sú skrátka... preč."

Pretlačil sa okolo nich, ledabolo povedal heslo Tučnej panej a  keď bol v spoločenskej miestnosti, vyšprintoval hore schodmi do spálne. Schmatol mapu z kufra a aktivoval ju; len čo uvidel, čo potreboval, znova zbehol po schodoch a von cez portrét,  pergamen silno zovretý v rukách. Kľakol si na kamennú dlážku a keď rozostrel mapu, ostatní sa k nemu pripojili. Ruth, Parvati a Tony vyvalili oči, keď uvideli mapu.

Harry ukázal na slizolinskú spoločenskú miestnosť.

"Tu sú. Vidíte? Vyzerá to, ako keby tam boli všetci učitelia. Okrem Dumbledora; ten je preč."

Ginny zhíkla.

"Myslíš, že sa tam niečo stalo a preto Mariah alebo Millicent zavolali učiteľov, aby prišli do ich spoločenskej miestnosti?"

Harry sa zamračil.

"Neviem. Pozrite sem..." Ukázal na chodbu pred slizolinskou spoločenskou miestnosťou, kde boli dve bodky s označením Mariah Kirknerová a Millicent Bulstrodeová.

"Strážia vchod?" spýtal sa Ron. V hrôze sa na seba pozreli. Toto bolo naplánované? Potom Mariah a Millicent zjavne vzdali snahu vstúpiť do vlastnej spoločenskej miestnosti a začali sa pohybovať po chodbe smerom ku vstupnej hale. Harry prebehol očami po mape; smerom k nim sa teraz pohybovali iné bodky: hlavný prefekt a prefektka; Liam Quirke a Cho Changová, ktorí obaja vstúpili v októbri do Klubu Duelantov. (Cez leto trénovali). Bol s nimi Justin Finch-Fletchey. Tentoraz sa tiež do Klubu kvalifikoval. Evan Davies, Susan Bonesová a Ernie MacMillan tiež mierili ich smerom.

"Ide sem celý Klub duelantov," povedal Harry, keď ukázal na označené bodky. "Museli si všimnúť, že sa niečo deje."

Prehltol. Riaditeľ bol preč. Učitelia boli v žalároch. Zhromažďoval sa Klub duelantov a budú sa pozerať na neho, na ich vodcu, aby im povedal, čo robiť. Dúfal, že obri dokážu niečo urobiť. A Hagrid by mohol zastaviť Aragoga. Nie... počkať. Aj Hagrid bol v slizolinskej spoločenskej miestnosti. To nebolo dobré; to nebolo miesto, kam by niekedy šiel dobrovoľne, či je stav núdze alebo nie.

Upozornil ich na to. "Myslím... je možné, že držia učiteľov ako väzňov. Pozrite sa na toto: mená študentov v spoločenskej miestnosti sú Zabini, Nott, Crabbe a Goyle. Ich otcovia sú smrťožrúti. Ostatní študenti sú vo svojich izbách - možno ich tiež uväznili. Možno sa Mariah a Millicent nemohli dostať dnu, pretože zmenili heslo.

Otočil sa k Tonymu, ktorý bol neuveriteľne rýchly bežec.

"Choď do kuchyne, nájdi domového škriatka Dobbyho a priveď ho sem." Tony prikývol a odbehol bez toho, aby kládol ďalšie otázky. Otočil sa k ostatným.

"Do minúty tu bude asi celý Klub duelantov - okrem Malfoya a Tonyho. My budeme musieť byť tí, ktorí pôjdu do lesa po Malfoya a Snapa." Otočil sa k Ginny. "Povedala si im o Malfoyovi a Snapovi?" Prikývla.

"Dobre. Samozrejme, keď prídu ostatní, budeme to musieť vysvetliť znova. Tak či tak som už poslal sovu obrom..."

"Komu?" spoločne povedali Parvati a Ruth. Harry prehltol.

"Hagridova mama a niekoľko priateľov žije v lese už asi rok a pol. Pomôžu nám, nebojte sa. Sú oddaní Dumbledorovi."

Zrazu sa spoza rohu objavili ďalší členovia Klubu duelantov. Ernie, Evan, Liam, Justin, Čcho a Susan boli zadýchaní a Mariah s Millicent vyzerali vyložene rozzúrene.

"Harry!" vykríkla zadychčane Millicent, keď ho zbadala. "Blaise Zabini! Zošalel! Vraví, že je Veď-Vieš-Koho agent na Rokforte! On... on zajal učiteľov v Slizoline a my sa nedokážeme dostať dnu!"

Harry prikývol.

"Vieme. A jeden smrťožrút vydal Draca Malfoya a profesora Snapa v lese na milosť obrovským mäsožravým pavúkom.

Zamračila sa.

"Čože? Profesor Snape je..."

"Nie," prerušil ju. "Nikdy nemal voľno. Po celý čas bol väzňom. Presvedčil som Dumbledora, aby ho vymenil za mňa a toto sa stalo..."

Hermiona mu položila ruku na plece. Zjavne zabudla, že je na neho naštvaná za to, že sa s ňou rozišiel.

"Nemôžeš sa obviňovať, Harry. Kto iný by sa takto ponúkol?"

Pozrel sa na ňu.

"Musíme predpokladať, že to, čo v lese nájdeme, bude pasca. Pôjdeme tam s vedomím, že sa možno nikto z nás nevráti." Rozhliadol sa po nich všetkých. "Mali to byť učitelia, ale niekto na to myslel a učiteľov zajal tam, kde sa k nim nemôžeme dostať. Zostávame my... neskúsení študenti. A oni to vedia. Až na to, že toto je Klub duelantov. Sme najlepší z najlepších." Rozhliadol sa po nich, snažil sa zmenil ich výrazy strachu a neistoty na sebavedomie a zlobu. "Nevedia, s kým majú do činenia."

Harry vycítil, ako sa Ginny vedľa neho striasla. Pokúsil sa venovať jej upokojujúci úsmev, pretože vedel, že sa bojí toho, že už je Draco Malfoy mŕtvy. Ale práve prišiel Tony s Dobbym a Harry sa musel sústrediť na niečo iné.

"Dobby! Si môj poľný seržant. Nemôžem tu byť, aby som ťa viedol, ale mám pre teba úlohu, ktorú dokážeš len ty s armádou škriatkov."

Dobby zaváhal.

"Viem... viem, že vy byť môj generál, Harry Potter, pane, ale... ale kde je riaditeľ? Bitka? Nemal by riaditeľ povedať, čo ja mám urobiť?"

"Riaditeľ, ehm, Dumbledore tu nie je, Dobby a my máme problém. Vlastne dva problémy. Prvý, na ktorom chcem, aby si pracoval, je tu v hrade. Niektorí slizolinskí študenti vedení Blaisom Zabinim uväznili učiteľov v slizolinskej spoločenskej miestnosti. Nemôžeme sa dostať dnu. Dokonca slizolinčani oddaní Dumbledorovi nemôžu. Zmenili heslo. Ale ty a ostatní škriatkovia sa môžete dostať dnu."

Dobby prikývol hlavou.

"Samozrejme, že my byť schopný dostať sa dnu, generál Harry Potter, pane!"

"Dobre. Takže... spomeň si na výcvik. Pokús sa zviazať tých, čo toto robia, radšej než ich pohadzovať so vznášajúcimi kúzla a tak, dobre? A pokús sa prísť na to, ako si podrobili učiteľov. Mohol to byť elixír, Imperius alebo nejaká iná kliatba. Ak sa ti ich podarí dostať von skôr, ako sa vrátime, povedz im, že sme šli do lesa a potrebujem ich pomoc, ale len ak sa na to budú cítiť. Dôverujem ti, Dobby. A ak to dokončíš a my sa nevrátime... nepoviem nie ani pomoci od škriatkov. Príďte do lesa, ak môžete. Ale ty s ostatnými škriatkami ste jediní, kto sa môže dostať do slizolinskej spoločenskej miestnosti, Dobby. Spolieham sa na teba."

Dobby sa postavil do pozoru a rázne zasalutoval, potom sa odpráskol  inam. Harry sa pozrel na ostatných. Všetci sa na neho pozerali, dokonca aj Liam a Čcho, hlavní prefekti. Spoliehajú sa na mňa.

"Takže," snažil sa, aby sa mu netriasol hlas. "Každý si zoberte metlu - alebo požičajte od niekoho iného, ak je dobrá a vaša nie je z tých novších. Potrebujeme najlepšiu výstroj. Tiež sa vráťte do svojich fakúlt..." ukázal na Mariah a Millicent "... okrem vás dvoch... a povedzte všetkých študentom, aby sa stretli na hradbách. Zaujmite ktorúkoľvek vežu - západnú, astronomickú... na tom nezáleží. Millicent a Mariah... skontrolujte verejné priestory, ako je knižnica a trofejná miestnosť a Veľká sieň. Dostaňte každého študenta do hradu. Všetci by mali byť do pätnástich minút na hradbách."

Všetci sa rozišli. Chrabromilčania vbehli nazad dierou v portréte, Ron šiel po metly, kým Harry zhromažďoval zostávajúcich študentov fakulty v spoločenskej miestnosti a vravel im, že Klub duelantov ide do lesa zachrániť profesora Snapa a Draca Malfoya pred jedným smrťožrútom a niekoľkými veľkými pavúkmi, pretože niektorí slizolinskí študenti držia v žalároch učiteľov ako väzňov. Všetkých to šokovalo.

"Potrebujem, aby si každý zobral metlu a šiel na hradby. Klub duelantov odletí prvý. Katie," položil jej ruku na plece. "Potrebujem, aby si sledovala čas. Ak prejde od nášho odletu hodina a nikto sa nevráti nazad a učitelia so škriatkami sa nedostanú zo žalárov, aby pomohli, budeme potrebovať druhú vlnu. Začni so siedmakmi. Prenechaj zodpovednosť sledovať čas na nejakého šiestaka, než pôjdete. Po hodine pôjdu šiestaci a tak ďalej až k štvrtákom. Nechcem, aby tretiaci či mladší študenti skúšali letieť. Dúfajme, že nedôjde k tomu, že by sme potrebovali pomoc od štvrtákov a piatakov." Hlas sa mu zasekol a Katie po líci stiekla slza. Spomenul si na to, ako v druhom živote začul, že porodila. Tých pár dní, čo sa vrátil, myslel na mnoho vecí v tomto živote, ktoré boli lepšie, ale nikdy neočakával toto...

Rokfortskí študenti sa pohli nahor, ako veľa náhliacich sa ponáhľajúcich sa ľudí do práce, ktorí sa vynorili zo stanice metra v centre Londýna. Harry viedol chrabromilčanov nahor schodmi do Západnej veže a keď vyšiel na kamennú podlahu, skorá večerná obloha začínala tmavnúť. Srdce mu skočilo do hrdla, keď uvidel zástup ostatných študentov lemovať hradby hradu. Boli všade.

Pozrel sa na Ginny, ktorej priateľ bol v lese; pomyslel na Snapa, na jediného otca, ktorého kedy poznal. Toto muselo vyjsť. Videl, že drží amulet so začarovanou očnou guľou. Vystrel ruku a ona nezaváhala a hneď mu ju dala. Tuho ju zovrel v dlani a zatvoril oči, aby videl, že sú stále tam. Teraz zazrel Pettigrewa nablízku a ešte niekoho iného...

Prehltol. Dediča.

Keď si potvrdil, že Snape a Malfoy sú stále nažive - zatiaľ - vrátil talizman s okom nazad Ginny. Keď to urobil, pristála zrazu na hradbe, o ktorú sa opieral Harry, sova, ktorá vyzerala, že prišla z dediny. Uskočil od nej a potom zbadal, že sa mu pokúša dať list. Strhol ho z nohy vtáka, ktorý okamžite odletel, ani nečakal na odpoveď. Harry prečítal ten list so srdcom v krku, potom ho pokrčil. Ron s Hermionou sa naklonili bližšie k nemu. Napriek tomu hroznému listu cítil okolo srdca teplo; zase boli tím. Všetko nepriateľstvo a ublíženie bolo zabudnuté; možno len dočasne, ale vedel, že ak sa niekto dokázal povzniesť nad malicherné hádky, aby riešil aktuálny problém, boli to Ron a Hermiona. Bolo to niečo, čo na nich miloval najviac zo všetkého.

"Čo je?" dožadovala sa vedieť Hermiona.

Harry na nich vzhliadol, znova premýšľal o tom liste, cítil sa nahnevanejšie, než sa kedy vo svojom živote cítil.

"Je o Dumbledorovi. Stojí v ňom, že je mŕtvy. Odmietam tomu uveriť."

Hermiona si zakryla ústa rukou, zdesená. Ron zaťal čeľusť, vyzeral rovnako nahnevane, ako sa Harry cítil. Harry si pomyslel, Nedovolím ti, aby si ma rozhodil, Červochvost. Odmietam to. Namieril si prútikom na krk a povedal: "Sonorus." Zhlboka sa nadýchol a začal hovoriť.

"V tomto liste," zdvihol pokrčený pergamen, "stojí, že je Albus Dumbledore mŕtvy. Neverím tomu!" Šokované zhíknutia sa niesli davom. "Ale či je živý alebo mŕtvy, nemôžeme tento boj vzdať! Toto je to, čoho sa mnohí z nás súčasne obávali aj očakávali," vyrovnane povedal, jeho hlas sa niesol k najvzdialenejším študentom. "Bojujeme so smrťožrútmi a tými, čo s nimi sympatizujú, priamo tu na Rokforte. A my sme doma. Niektorí z vás tento rok zažili straty..." Teraz sa pozrel na Julesa Quinna. Ako si práve spomenul, pred mesiacom pri útoku smrťožrútov na jeho dom osirel. "... ale nehodláme, aby tieto straty zahrnuli profesora Snapa a Draca Malfoya, ktorí sa už vzopreli černokňažníkom a ukázali, kde ich lojalita leží.

Povedali vám, čo musíme urobiť, ale nie ako to urobíme. V Zakázanom lese je kolónia akromantulí - obrovských pavúkov. Budeme bojovať minimálne s jedným smrťožrútom, možno s viacerými, ale najťažšie bude zvládnuť tých obrovských pavúkov. Väčšina kúziel a kliatob sa od nich odrazí. Bude nevyhnutné mieriť im na oči alebo použiť fyzickú silu - ako vyčarované povrazy... aby sa ovládli. Napísal som ministerstvu, požiadal ho, aby poslali aurorov, ale neviem, ako dlho to potrvá a nechceme čakať. Klub duelantov pôjde prvý. Katie Bellová bude sledovať čas." Všimol si, že Ginny podala Katie amulet s okom. "Po hodine, ak neprídu aurori, pôjdu siedmaci. Po ďalšej hodine šiestaci. Nikto nižšie ako štvrtý ročník sa nepokúsi letieť. Ak sa nikto nevráti hodinu po tom, ako odletia štvrtáci..." Prehltol. "Môžete predpokladať, že sme bitku prehrali."

Ticho. Prial si, aby mohol povedať niečo strhujúcejšie, niečo sebaistejšie. Prial si, aby mohol povedať, že tú bitku vyhrajú. Namiesto toho ukončil zosilňujúce kúzlo a odložil prútik. Rozhliadol sa po ostatných študentoch, s ktorými sa chystal ísť do boja. Všetkých ich svojím spôsobom miloval, a z pomyslenia, že niektorého z nich stratí, mu žalúdok urobil premet a spotili sa mu dlane. Keď ozvena jeho hlasu zanikla, nikto na hradbách nevydal ani hlások. Všetci sa pozreli na les, temný a zlovestný a pre nich zakázaný tak dlho, ako si dokázali spomenúť.

Bola to Ruth, ktorá to začala.

Harry si spomenul na jej jasný hlas, keď spievala Ravel. Teraz niesol dôverne známu hymnu. Prekvapilo ho, že ju poznala, ale možno sa ju všetky anglické deti učili v škole, keď boli malí, bez ohľadu na vieru alebo či chodili do čarodejníckej alebo muklovskej základky, alebo ako Weasleyovci, zostali doma a učili sa matke na kolenách. On sa ju naučil v dedinskej škole v Malých Neradostniciach, ale nikdy ho nenapadlo premýšľať, ako  univerzálna by mohla byť na ich malom ostrove.

„Zdalipak kdysi kráčel On...“

Potom sa k nej pripojil zvučný hlas Willa Flitwicka

„...anglických výšin zelení?“

A hoci ju Harry považoval za anglickú hymnu, hlasy všetkých okolo neho sa na tú melódiu chytili a zosilnili ju, ako keby toto plánovali, ako keby to nacvičovali. A dokonca hoci čelili bitke na "škótskych pastvinách zelených"  a nie na "anglických výšinách zelených"  a dokonca aj, keď niektorí z nich boli z Írska či Škótska, či Walesu, či z Normandských ostrovov, alebo z Orknejských, či Shetlandských ostrovov, sotva na tom záležalo; záležalo len na tom, čo tá pieseň predstavovala. Súdržnosť. Nádej. Vec, ktorá je správna a spravodlivá.

Hlasy zosilneli, keď začala druhá sloha. Hradby tým chorálom rezonovali a Harryho začali štípať oči; začal sa pripájať zachrípnuto, kvôli zovretiu svojho hrdla, Blakeove slová sa nikdy nezdali byť prenikavejšie a nikdy v sebe neniesli toľko významu.

Podej můj luk, zlatem co plá:

Přines mé šípy toužení:

Mé kopí sem: pryč, mračna zlá!

Můj kočár, výhně tažení.

Neustane mé snažení,

meč v ruce mé dřív neusne,

než vztyčíme Jeruzalém,

v zeleni krásné Anglie. 

Rýdze mladé hlasy skončili jednohlasne, ako keby spievalo jedno hrdlo. V tichu, ktoré nasledovalo, Harry vedel, že sa všetci v duchu modlia o ochranu a vedenie. Priveď nás všetkých bezpečne domov, opakoval si stále dokola.

Potom ticho prerušil Ron, tým že sa vystrel a zdvihol prútik ako šabľu a vykríkol svojím hlbokým, autoritatívnym hlasom:

"Za Severusa Snapa, Draca Malfoya a Albusa Dumbledora!"

Zvyšní členovia Klubu duelantov sa pripojili k bojovému pokriku. Volali k temnejúcej oblohe mená svojho učiteľa, svojho kamaráta, svojho riaditeľa.

"ZA SNAPA, MALFOYA A DUMBLEDORA!"

Pätnásť bojovníkov z Rokfortu, elita školy sa ako jeden zdvihla do vzduchu, prútiky vztýčené ako Ronov. Harry žmurkaním potlačil slzy, keď sa vznášal medzi Ronom a Hermionou, keď myslel na to, aká statočná je, keď letí do bitky. Tak nenávidela lietanie. Pri pohľade napravo premýšľal, aký odvážny je Ron, keď plánoval ísť akurát proti pavúkom. Ale obaja vyzerali, ako keby sa rozhodli, že nebudú myslieť na svoj strach. Harry kývol na svojich dvoch najlepších priateľov, na svoju pravú a ľavú ruku, a znova vytiahol svoj vlastný prútik.

 Priveď nás všetkých bezpečne domov, priveď nás všetkých bezpečne domov.

"Za Snapa, Malfoya a Dumbledora!" vykríkol, hlas mal silný a istý, keď sa vyrútil vpred a viedol ostatných do boja. Lemovali ho, siedmi na každej strane vo "V" formácii, hnali sa smerom k lesu.

Ostatní študenti na hradbách vydali bojový pokrik a opakovali ho, keď bojovníci leteli k lesu a hory ho odrážali nazad, až kým sa nezdalo, že ten zvuk odráža celá krajina.

 * * * * *

Koniec 19. kapitoly

PP: Autorka v poznámke písala niečo o rastlinách a latinských významov, ale pochybujem, že by to niekoho zaujímalo. Tá báseň je od Williama Blaka a má názov "Jeruzalem". Jej geniálny preklad (a množstvo iných) je tu: http://pinkava.webpark.cz/verse.htm#Blake