Preklady fanfiction Harryho Pottera

Koniec

Žilo raz jedno dievčatko. Bolo strednej výšky a váhy, malo ryšavé vlasy a tmavohnedé oči, ktoré sa mu pri rozrušení leskli. Najradšej malo čokoládu, dážď a zvuk mačacích nôh cupitajúcich po podlahe. Neznášalo ľudí, ktorí nehovorili, čo si myslia, a tiene pavúkov na stene.

Toto dievča žilo v malom preplnenom dome so svojou rodinou. Malo mamu, otca a šesť starších bratov, ako aj tri mačky - Millie, Piper a Wombat, ktoré malo veľmi rada. Spoločne žili v harmónii, len občas sa vyskytli zádrhele rodinných sporov.

Prevažnú väčšinu času však trávilo na Rokforte. Tu sa učilo rôzne predmety, napríklad elixíry a transfiguráciu. Jeho známky boli priemerné, ale vždy sa snažilo zo všetkých síl. Skutočných priateľov bolo na zemi málo, ale podarilo sa mu mať okruh kamarátov, ktorí ho zbožňovali ako ono ich. Tieto dni boli jedny z najlepších v jej živote - šťastné a bezstarostné, s pohodou kamarátstva spojenou s nádejou do budúcnosti.

Roky plynuli a dievča sa veľmi nezmenilo. Stále si každý večer čistilo topánky, prácu dokončovalo načas, raz týždenne písalo list matke a vlasy nosilo spletené do dvoch vrkočov. Jeho tvár sa časom stávala strhanou, z očí sa mu vytratila iskra a nakoniec sa stalo len ďalšou tvárou v dave.

Nikto sa nepýtal prečo. Bol to osud, domnievali sa.

Prešlo päťdesiat rokov a počas nich si to dievča našlo prácu, vydalo sa za vhodného muža a malo syna, ktorého mohlo nazývať svojím. Svet sa naň pozrel a usmial sa. Takto by mal vyzerať život, či nie? Pokoj a tradícia sa vzájomne prepletali, aby vytvorili sieť, ktorá vás zachytí, ak spadnete. Vždy bude existovať nejaká rutina, ktorá zachráni deň, aj keby nebolo vzrušenia.

Kto by aj tak chcel zanechať stopu na zemi?

Potom jedného dňa, uprostred horúceho popoludnia, zaspalo schúlené v tráve ako dieťa. Oči sa mu zaleskli, navždy sa zahľadelo na oblaky. V ten deň zomrelo dievčatko, ktoré sa snažilo stať ženou.

Koniec. Finito. Skončilo sa to a hotovo. Virginia Weasleyová bola mŕtva a pochovaná a tam sa to všetko skončilo.

Pochovali ju spolu s ostatnými - ďalšiu Weasleyovú, ktorá zomrela rukou osudu. Jej meno sa stalo ďalšou značkou na gobelíne, ktorý vykresľoval prastarú pokrvnú líniu plnú mágie a tajomstva.

Ďalší život sa stal ďalším príbehom, ktorý si pamätali len tí, čo jej boli blízki. Ďalej do sveta sa už nedostala. Spomienka na ňu nakoniec vyhasne v druhej generácii, keď jej podobizeň bude sedieť na krbovej rímse ako ozvena dávno minulých čias. Jej pokrvná línia vybledne a pomaly zabudnú meno tváre, ktorá sa usmieva na obraze v predsieni - „Oh, to je pra, pra teta tvojho otca... alebo niečo také.“

Nebude existovať žiadna legenda o jej duši, ktorá by sa mohla pestovať v nebi.

Kto si bude pamätať na to malé dievčatko s hnedými očami, ktoré vybledli rovnako ako jej úsmev, keď si uvedomilo, že jeho život znamená tak veľmi máličko vo veľkom obraze života? Kto si spomenie na dievča, ktoré sa uspokojilo s druhým najlepším, keď mohlo žiť pre všetko? Kto si spomenie na ženu, ktorá sa dívala na oblaky cez prsty, príliš vystrašená, aby sa plne pozrela na tú krásu?

Niekedy sa rodina obzrie späť a snaží sa zistiť, odkiaľ pochádza. Hľadá korene, ktoré ich vybudovali. DNA, ktorá hrozí, že sa pretlačí cez civilizáciu a chytí ich okolo krku. Hrdinov, ktorí môžu byť ich záchrancami. Na to sú veľmi dobré fotografie a spomienky, ale oni nedokážu počuť ich ozveny...

„Ginny? Kam ideš v tomto čase?“ zavolala Hermiona cez tmavé šero dievčenskej spálne. „Už je dávno po večierke.“

„Ticho, zobudíš ostatných,“ zašepkalo rozžiarené mladé dievča.

„Len ak mi povieš, kam ideš,“ odpovedalo staršie dievča strnulým tónom. Jej morálka bola príliš vysoká na to, aby pripustilo takéto hrubé porušovanie pravidiel. „Okamžite.“

Ginny sa sama pre seba usmiala, keď si na nohu natiahla dobre vyleštenú topánku. „Dokážeš udržať tajomstvo?“ zachichotala sa a s hanblivým pohľadom sa pozrela na svoju kamarátku. „Teda naozaj udržať tajomstvo. Tak dlho, ako budeš žiť.“

„Ja dokážem tajomstvo udržať!“ Hermiona sa sprisahanecky rozohnila, dychtiac po tom, aby sa mohla podeliť o tento skrytý poklad. „Sľubujem.“

„Mám schôdzku s chlapcom,“ povedala Ginny, keď si zapletala ľavú stranu dlhých vlasov a previazala ich stužkou. „Tajne sa stretávame už niekoľko mesiacov, ale nechcela som, aby to vedel niekto iný. Nie je to moja obvyklá šálka čaju, ale baví ma. Nie v smiešnom zmysle, ak mi rozumieš... On... on ma zaujíma.“

„Kto je to?“

„Keby som ti to povedala,“ povedala Ginny so širokým úsmevom, ale vážnym tónom, „musela by som ťa zabiť.“

Nevidia cez hustú hmlu času...

„Ideš neskoro,“ jeho prsty sa preplietli s jej a potiahli ju dopredu. „Vieš, ako to neviem tolerovať.“

„Buď ticho, alebo odídem,“ zašepkala Ginny a pritisla svoj nos tesne k jeho.

„To by si neurobila. Vlastne by si ani nemohla.“

„Ach, myslíš si, že si taký príťažlivý, nuž, mohla by som ti niečo povedať. Rovnako ako by som ti mohla povedať o tom, ako sa na mňa dnes Harry pozeral. Alebo že Neville je do mňa tajne zaľúbený a červená sa, keď sa naňho usmejem. To by sa ti páčilo, však?“ zľahka si ho doberala. „Alebo by si žiarlil? Myslím, že by to tak bolo.“

„Zase príliš veľa rozprávaš,“ upozornil ju s ľahkým úsmevom. „Ako má byť muž počuť, keď tak veľa rečníš?“

„Záleží na tom, aké nudné sú jeho novinky, však Draco?“ Ginny ho zľahka pobozkala na pery. „Tak mi to povedz, nemám na to celý deň.“

„Poviem ti to, keď budem pripravený!“ vyhŕkol nahnevane Draco.

„Prosím, povedz mi to,“ odvrkla.

„Poviem ti...

„Keď budeš pripravený?“ Ginny ho netrpezlivo prerušila. „No tak sa poponáhľaj a buď pripravený, kým sa nerozčúlim a neodídem.“

„To je jediné, čo zakaždým hovoríš, vieš? Vždy, keď prídeš, hovoríš mi, že musíš čoskoro odísť. O to viac, keď sa ti nedarí podľa tvojich predstáv. Viem však, že zostaneš, lebo to chceš vedieť. Keby som ti to nepovedal, zbláznila by si sa z toho.“ zamrmlal Draco s dravým úsmevom. „Rád ťa trápim.“

Ginny sa vymanila z jeho rúk a ustúpila o krok dozadu, prsty zovreté za chrbtom. „A ja milujem dokazovať ti, že sa mýliš.“

„Aj keby si odišla, nebolo by to na dlho. Nedokázala by si vydržať nevedieť, keď to viem ja.“

„Myslím, že ty by si sa vzdal ako prvý. Keby som sa teraz otočila a odišla, išiel by si za mnou?“ zašepkala a pery sa jej na okrajoch zvlnili skrytou radosťou. „Myslím, že áno. Myslím, že by si utekal, keby si musel.“

„Nechal by som ťa kráčať. Aby som zistil, ako dlho bude trvať, kým by si sa otočila a vrátila,“ povedal a urobil krok vpred. „Počkal by som na teba.“

„To je od teba džentlmenské.“

Nedokážu si predstaviť viac ako starú tvár na starej fotografii...

Ginny sa natiahla v posteli, prestieradlá sa jej utešene omotali okolo nôh. Pomaly sa posadila a ťahala so sebou prikrývku, pretože miestnosť chladila kamenné steny. Jej oči zablúdili k telu vedľa nej. Jeho mal doširoka otvorené a hľadel do stropu, akoby videl priamo skrz neho.

„Vedela som, že ma budeš naháňať,“ - povedala a zľahka ho rukou pohladila po hrudi. „Nerád strácaš svoje hračky. Bolo by nesprávne prerušiť dlhý rad majetníckych predkov.“

Draco neodpovedal; len na chvíľu nechal oči, aby sa na ňu presunuli. Nemusel, lebo ona vedela, čo tým jediným pohľadom myslel. Nebolo to tak, že by to niekedy urobil. Ginny vedela, že všetko prehodnotil až potom, keď sa sám seba spýtal, prečo sa s ňou takto spája.

Ľahla si na chrbát a zadívala sa do stropu. Bol chladný a tvrdý. Mala radšej oblaky s ich krásnymi obláčikmi vody, ktoré len čakali, aby sa mohli prevrátiť a rozliať. Usmievali sa na ňu, keď sa zdalo, že sa nikto iný neusmieva. Obrovská útecha vzdialená len na úder srdca.

„Mám radšej oblaky,“ povedala konverzačne.

„Samozrejme, že áno.“

„To, čo malo znamenať?“ Otočila sa, aby sa naňho pozrela, ale mal zavreté oči.

„Ty si snílek a oblaky sú pre tých, čo nemajú sny. Snívaš, aby si bola tou, čo nemá sny, pretože si v tej ríši ešte nikdy nebola. Chceš pochopiť, čo to znamená nebyť ničím iným ako vzduchom a vodou. Žiadna hmota. Zaujímajú ťa veci, ktorými nie si, a vždy sa nimi snažíš stať. Vieš vôbec, kto si?“ Draco pomaly otvoril oči.

„To sú nezmysly!“ Ginny sa rozosmiala s úsmevom, ktorý nedokázala potlačiť. „Myslím, že si čítal priveľa tých príručiek urob si sám. Mám rada oblaky, lebo sú krásne.“

„Prečo sa teda nepozrieš do zrkadla?“

Mierne sa usmiala. „Beriem to ako kompliment.“

„Vyber si to, z čoho sa budeš cítiť lepšie. Všetci máme problémy. Všetci máme sny.“

„Aké sú tie tvoje?“ zašepkala a pritúlila sa bližšie k jeho telu.

„Dom, peniaze, krásna žena, slušná práca. Možno deti. Snívam o normálnosti ďaleko od mágie a snov. Nechcem skončiť tak, že si ma budú pamätať pre zlé veci. Vieš, čo tým myslím?“ ozval sa pomaly Draco. „Chcem to, čo majú všetci ostatní. Možnosť voľby.“

„To je nudný sen!“ zaskučala Ginny a prstom ho štuchla do ramena.

„O čom teda snívaš ty?“

„O zelenej tráve, kde môžem v pokoji ležať a pozorovať, ako sa mračná preháňajú. Možno domov postavený z hviezd a slnečných lúčov. Domov, nie dom. Potom je tu hrdina príbehu. Švihácky rytier a jeho žrebec, cválajúci mojím srdcom v blaženej túžbe po ženskosti.“

Draco sa zľahka uškrnul. „Poetická Weasleyová. Veľmi poetická.“

Nedokážu sa dotknúť reality života, ktorý bol taký podobný ich vlastnému...

„Aké to bolo?“ zašepkala jej Hermiona pri raňajkách do ucha. Jej vlasy voňali mätou, jej dych pomarančom a toastom a na Ginninej pokožke to hrialo ako pierko.

„Mohlo to byť horšie.“ A mohlo byť. Svet sa mohol skončiť, zatiaľ čo ona ležala pri svojom chladnom milencovi, pozerala do stropu a diskutovala o veciach, ktoré boli hlúpe a zbytočné.

„Povieš mi, kto to je?“

„Nikdy.“

„Sľubujem, že to nikomu nepoviem,“ dodala jej priateľka ako pokušiteľka.

„Ty by si to však vedela a to by stačilo,“ povedala s úsmevom, keď si nezaujato krútila vrkoč okolo prstov a pozerala na svoje lesklé topánky.

„Môžem hádať?“

„Nie, lebo by som nezniesla klamať ti, keby si hádala správne. Každopádne to nie je až také dôležité. Nechystám sa zaňho vydať ani byť matkou jeho detí.“ Ginny si povzdychla, keď si vzala jablko a prehodila si ho v rukách. „To vieme obaja.“

„Ako si môžeš byť taká istá?“

„Ženská intuícia. Povedzme, že nie som jediná, s kým trávi príjemný čas.“ Bezstarostne sa zahryzla do jablka.

„Tak prečo sa k nemu vraciaš?!“ Hermiona šokovane zasyčala.

„Povedala som ti, že ma baví,“ povedala Ginny cez ústa plné zakázaného rajského ovocia. Keď videla nespokojný výraz na kamarátkinej tvári, dodala: „Milujem jeho sny.“

Nedokážu pochopiť, že existoval život predtým, než sa oni mihli v diaľke...

„Počuli ste o Malfoyovi?“ Ron sa jej spýtal, tvár mal začervenanú od tepla a potu. Hruď sa mu ťažko dvíhala od námahy.

Ginny zdvihla zrak od knihy, obočie zdvihnuté v otázke. „Myslela som si, že tie schody ťa majú držať mimo?“

„Vyšvihol som sa po zábradlí,“ povedal a s pocitom úľavy sa oprel o stenu. „Počuli ste?“

„Nie, nepočuli.“

Ron sa na ňu tvrdo pozrel. „Je to naozaj smutné, keď vidím, že som toho blbca tak nenávidel. Teraz si však nemôžem pomôcť, ale cítim sa vinný, že som...“

„Čo sa stalo?“ Ginny sa zamračila. „Kde je?“

„Ešte včera sa s Harrym hádali na chodbe. V jednej chvíli tam bol a v druhej nie. Je to znepokojujúca myšlienka. Zaujímalo by ma, na čo myslel, keď takto odišiel zo školy.“ Ron naďalej zmätene bľabotal.

„Ron!“

„Ani neviem, ako sa dostal von bez povšimnutia... Každopádne včera večer sa Malfoy vytratil a... a...“ Ronovi sa náhle zlomil hlas. „Je mŕtvy.“

Ginny sa pozrela z okna. Oblaky tam stále boli.

„Ako?“

„Dnes ráno ho našli rozvaleného na tráve, ako sa pozerá na oblohu. Niekto naňho použil smrtiacu kliatbu. To však nebolo všetko, čo našli. Na strome sa skrývalo dievča. Prisahala, že ju zachránil pred smrťožrútom, ale ja tomu neverím.“ Ron pomaly pokračoval. „Pravdepodobne ďalšia z jeho dobyvateliek.“

„Pravdepodobne,“ zašepkala Ginny. „Dnes ráno pršalo.“

Ron mlčal.

„Nestihol mi povedať, aké má novinky. Mala som mlčať, však?“ Jej oči sa upreli na jeho a hľadali u súrodenca vykúpenie. „Myslíš, že mi odpustil?

„Si v poriadku, Gin?“

Ginny sa zamračene pozrela von oknom. „Som v poriadku ako dážď.“

Pre to malé dievčatko sa život pohol ďalej. Ďalej si zapletalo vlasy a leštilo topánky, ale už sa nemohlo pozerať na mraky. Nikto nechápal, prečo jeho úsmev akoby vyprchal, ale nikto sa nepýtal. Príliš sa báli pravdy, aby sa ju dozvedeli. Nechceli poznať jeho tajomstvá.

Tak sa vzdalo sna o bezsennosti a prosilo o normálnosť. Nebolo to kvôli nemu samotnému, bolo to kvôli mužovi, ktorý zomrel pod oblakmi, s dažďom oplakávajúcim jeho smrť. Ginny doňho nebola zamilovaná. Bavil ju, to bolo všetko. Napriek tomu sa však nemohla ubrániť túžbe znovu si ho vyvolať pod pokožkou. Formovala si svoju budúcnosť tak, aby zodpovedala jeho snom.

Trvalo roky, kým zistili, prečo Draco v tú noc odišiel, a čo to boli za novinky, ktoré Ginny nikdy nepovedal. Jeho otec ho posielal preč, aby sa pridal k smrťožrútom. Ginny sa to však nijako nedotklo.

Prešlo päťdesiat rokov a stále sa nič zásadné nezmenilo. V ten deň, keď sa zobudila, jednoducho vedela, že je to jej posledné ráno, ktoré vidí. Ženská intuícia, povedala manželovi, keď odchádzal do práce. Ten sa len usmial a kývol na svoju bodrú ženu - ignoroval ju ako zvyčajne. Na tom však nezáležalo, pretože mu odpustila. Nebola to jeho chyba, že nemal sny.

Lekári nedokázali povedať, čo spôsobilo, že jej prestalo biť srdce. Jej rodina dlho a silno plakala. Ako mohli pokračovať bez malého dievčatka, uväzneného v ženskom tele, ktoré ich držalo pohromade?

Počiatočný zármutok sa zmenil na smútok a nakoniec sa bolesť otupila. Potom sa na ňu zabudlo, pretože svet išiel ďalej.

A ponaučenie z príbehu? Dievčatko by povedalo, že život je ako oblak, príde a odíde, nasiakne zemou a zhromažďuje sa v kalužiach. Občas ste nad celým svetom, vysoko na oblohe, a inokedy ležíte na zemi a ľudia po vás šliapu. Na oblaky si nikto nebude pamätať, čo nevadí, pretože ste tam aspoň boli.

Koniec. Finito. Skončilo sa to a hotovo.