Preklady fanfiction Harryho Pottera

10. kapitola

Prial som si, aby sa príbeh o hľadaní profesora Snapa dostal k čitateľom čo najskôr, a tak som neustále sedel nad rukopisom a nepodliehal prosbám a pozvaniam, ktoré sa mi z času na čas dostali na stôl. Pokiaľ bol Holmes zaneprázdnený ďalším vyšetrovaním, nevenoval tomu pozornosť. Raz ráno sa však objavil doma a do rúk sa mu dostal hárok popísaný z oboch strán.

„Je tu príliš veľa nadbytočného, priateľ môj,“ skonštatoval, keď preletel text očami. „S náležitou šikovnosťou sa všetko, čo ste napísali, dá skresať na pol strany. Čitateľ stratí niť, keď sa bude predierať cez všetky tie adjektíva a adverbiá. Dartmoor ste opísali niekoľkokrát. Nebolo by lepšie zamerať sa na to, na čom skutočne záleží?“

Urazil som sa. Pri všetkom mojom obdive k Holmesovmu talentu ma zarážala jeho schopnosť ponížiť človeka za pochodu.

„Viete, Holmes, ak považujete za zbytočné čítať Dickensa, to ešte neznamená, že vy môžete mať nejaké hobby a ja nie. A mýlite sa, ak si myslíte, že ľudí zaujíma suchá kriminalistika. Bez všetkých tých, ako ste sa vyjadrili, adjektív a adverbií, čitateľov nikdy nezaujmete. Ja sa takpovediac venujem popularizácii vašej metódy a vy...“

„Prepáčte, Watson! Prepáčte, povedal som to bez uváženia. Čím môžem odčiniť svoju vinu?“

„Dopíšte koniec a uvidíme, ako to zvládnete.“

„Dobre,“ odvetil na moje veľké prekvapenie. „Ale keď skončím, pôjdeme na večeru do reštaurácie Simpsons.“

Skepticky som sa zachechtal a uvoľnil miesto pri stole.

„Idem si zdriemnuť. Zobuďte ma, keď skončíte,“ povedal som už spoza dverí a pevne dúfal, že budem spať až do rána.

Zaznamenané pánom Sherlockom Holmesom

V súvislosti s nedávno ukončeným prípadom záhadného zmiznutia profesora Snapa a na žiadosť môjho priateľa doktora Watsona som sa chopil pera, aby som osobne odpovedal na otázky, ktoré verejnosť obzvlášť zaujímajú.

Hneď na úvod poviem, že nedisponujem mimoriadnou schopnosťou farbisto opisovať podrobnosti a dramatizovať situáciu. Moje poznámky sú predovšetkým určené pre detektívnych nadšencov, ktorí oceňujú vedecký prístup. Bude pre nich zaujímavé sledovať celý sled úsudkov, ktoré ma priviedli k správnym záverom a umožnili mi dôstojne dokončiť pátranie, ktoré sa natiahlo na desať rokov.

Vyšetrovanie v prípade Snape bolo rozdelené do dvoch fáz. Prvá sa začala, keď sa na Baker Street objavilo obdivuhodné dievča menom Hermiona Grangerová. Práve jej, v tom čase ešte študentke, sa podarilo nesmierne mi rozšíriť obzory. Presvedčila nás s Watsonom, aby sme sa vybrali na územie magickej Británie so zakázaným vstupom pre nečarodejníkov a zúčastnili sa na pátraní po profesorovi Snapovi. Panovalo všeobecné presvedčenie, že ho zabil Voldemortov had a hľadali jeho telo, aby ho mohli slávnostne pochovať. Po príchode na miesto som však objavil zaujímavé detaily, ktoré dávali nádej na profesorovu záchranu. Slečna Grangerová a jej priatelia sa prejavili ako vynikajúci pomocníci. S ich pomocou sa podarilo zistiť, že profesor nestratil nebezpečné množstvo krvi, dlho užíval protijed a mal možnosť poskytnúť si včasnú pomoc. Posledný detail sa mi podarilo získať, keď som si všimol, čo slečne Grangerovej ušlo pre jej neskúsenosť – zjavné stopy na schodoch, ktoré dokazovali, že sa niekto nachádzal na poschodí. To znamená, že v dome bol okrem známych svedkov tragédie aj niekto iný. Chyba sa dala dievčaťu plne odpustiť, tým skôr, že ani dospelí čarodejníci, ktorí prišli do Škriekajúcej búdy, nič nenašli. Neskôr som si viackrát všimol, že s čarodejníckym prútikom v ruke majú sklony podceňovať podľa ich názoru primitívne metódy zbierania dôkazov a svoje možnosti pokladajú sa oveľa efektívnejšie. Slečna Grangerová s tým, našťastie, nesúhlasila, a tak požadovaný výsledok nakoniec priniesli všímavosť a obyčajná lupa.

Keď som si ľahol na zem, zbadal som štrbinu, ktorá mi poskytla vynikajúci výhľad na miestnosť podo mnou, vrátane rohu, kde sa nachádzala slečna Grangerová s priateľmi. Na základe určitých znakov som pochopil, že človek, ktorý bol hore, zbehol dolu schodmi a už sa nevrátil. Zároveň neexistovali žiadne stopy, ktoré by viedli nahor a zhodovali sa s jeho stopami. Ukázalo sa, že podozrivý sa nedostal do domu peši, pravdepodobne sa tam premiestnil. Tento detail významne zúžil okruh podozrivých, pretože Škriekajúca búda nebola práve obľúbeným navštevovaným miestom.

Vyskytlo sa tam, pravdaže, aj niekoľko detailov odvádzajúcich pozornosť. Napríklad stopy vlčích pazúrov v celom dome a fľaštička od posilňujúceho elixíru (čarodejníci nazývajú liečivá elixíry), ktorú našla slečna Grangerová. Ale podarilo sa mi v nich celkom rýchlo zorientovať, na rozdiel od skutočnosti, ktorá ma prenasledovala od samého začiatku: stopy, ktoré som našiel na poschodí, boli úplne totožné s tými, ktoré zanechal profesor nachádzajúci sa celý čas na prízemí. Okrem toho sa výška osoby ležiacej dole zhodovala s výškou a telesnými proporciami tej, čo bola hore. Vedel som, že je v tom všetkom akýsi detail, ktorý mi uniká. Aj keď bolo povedané, že profesor Snape nemal žiadnych súrodencov, uvažoval som nad tým, či nemá brata-dvojča. Dlho som si netrúfol položiť správnu otázku. No aké bolo moje prekvapenie, keď mi prvá narážka na túto skutočnosť odhalila ešte neuveriteľnejšie možnosti mágie, než som si dokázal predstaviť. Vyšlo najavo, že bývalý riaditeľ odkázal profesorovi unikátny artefakt – obracač času alebo časovrat. Táto vec vráti človeka o niekoľko hodín do minulosti. Po porovnaní všetkých známych skutočností som bol presvedčený, že profesor Snape časovrat určite použil. Po rozhovoroch s veľmi všímavými obyvateľmi hradu, vrátane portrétov a duchov, som získal dostatočné množstvo potvrdení svojej hypotézy. No napriek tomu si nikto nemohol byť úplne istý tým, že profesor prežil, pretože konečná voľba medzi životom a smrťou bola iba na ňom.

Impulzom pre nové pátranie sa stala fotografia, ktorú nám na Vianoce poslal sir Henry Baskerville. Tá neočakávane vyvrátila naše smutné predpoklady. Bol na nej muž, ktorý sa nesmierne podobal na profesora Snapa. Fotka bola urobená v lete počas spoločnej cesty do Dartmooru. Vtedy sa Watson kvôli svojej neopatrnosti prepadol do Grimpenského rašeliniska a farbistý príbeh o jeho záchrane ešte väčšmi potvrdil moje presvedčenie, že na fotografii je zachytený čarodejník Severus Snape. Od tej chvíle sa jeho vypátranie stalo pre mňa vecou cti.

Nedalo mi nepodeliť sa s touto novinkou s Hermionou, ktorá v tom čase bola už pani Potterovou, a prirodzene som nemohol odmietnuť jej pomoc. Našou pracovnou hypotézou sa stal predpoklad, že Snape trvalo žijúci v Devonshire sa vybral na rašeliniská hľadať nejaké potrebné prísady do elixírov. Tam sa stal svedkom prechádzky mojich priateľov, ktorá sa stala pre Watsona takmer osudnou. Poukazovali na to aj jeho znalosti miestneho folklóru a schopnosť dobre sa orientovať v okolí. Vyleštené topánky a sviatočné oblečenie, ktoré tak prekvapili mojich priateľov, mohli znamenať, že majster elixírov sa premiestnil na rašelinisko z nejakého oficiálneho podujatia. Bolo by to celkom možné vzhľadom na nedostatok času, o ktorom sa zmienil. V posledných augustových dňoch kvitlo v slatinách dosť rastlín dôležitých pri príprave elixírov, ktoré je potrebné zbierať v určitý deň, ba aj hodinu.

Potom, čo som dospel k týmto záverom, pustil som sa so svojimi dobrovoľnými pomocníkmi do práce. Pani Potterová zhromažďovala údaje o vedeckých sympóziách v okruhu dvojitého premiestnenia z Grimpenského rašeliniska a ja som v starých novinách hľadal rozpis podujatí poľovníckej sezóny, na ktorých sa stretávala celá miestna aristokracia. Dokonca sa nám podarilo zamestnať aj Watsona, keď sme využili jeho znalosti latinskej terminológie. Ponúkol sa, že overí v katalógoch, vrátane tých čarodejníckych, aké rastliny sa vyskytujú v slatinách začiatkom jesene a v ktorej oblasti magickej medicíny sa používajú. Podľa pani Potterovej by nás tieto poznatky mohli priviesť ku konkrétnemu elixíru a umožnili nám pokračovať v ďalších úvahách.

Pán Potter, alebo skrátka Harry (ako si želal, aby sme ho volali), sa podľa jeho vlastných slov zameral na magickú stránku veci. Agenti hlavného aurora boli okamžite pripravení vyraziť na ľubovoľné miesto v Británii a preveriť našu hypotézu.

Na Baker Street celý týždeň vládol chaos. Watson toleroval všade porozhadzované noviny aj kozub blčiaci zelenými plameňmi, v ktorom sa neustále objavovali neznámi ľudia. Dokonca sa ani nerozhorčil, keď sa Harry bez varovania objavil u nás v obývačke tak, že sa zhmotnil priamo vo vzduchu. Iba poznamenal, že čarodejnícke spôsoby premiestnenia sú dosť nepohodlné.

A potom nadišiel okamih, kedy boli presnorené všetky kúty Devonshiru a susediacich mestečiek, avšak bez požadovaného výsledku. A tak som po určitých debatách a vzájomných sľuboch poslal pomocníkov domov. Sadol som si do svojho obľúbeného kresla a s potešením natiahol nohy k ohňu. Watson sa uvelebil vedľa.

„Zdá sa, že s našou hypotézou to ide z kopca,“ odvetil som na jeho tichú otázku. „Obyvatelia Devonshiru nepoznajú nikoho, kto by sa podobal na profesora Snapa. K rovnakému výsledku sme dospeli aj medzi vedcami, ktorí sa nedávno zúčastnili augustového vedeckého sympózia na univerzite v Plymouthe a tiež medzi stálymi zamestnancami tejto inštitúcie. Presnejšie povedané, existujú podobní ľudia, ale nie rovnakí. Trikrát sme sa vydali po falošnej stope a nakoniec... nič.“

„Takže sa zdá, že okrem mňa a sira Henryho Snapa nikto nevidel?“

„Vyzerá to tak.“

„Áno... To je ohromujúce. Toľko úsilia a úplne nadarmo! Ale boli časy, keď ste vyšetrovali zločiny a sedeli pritom v kresle.“

„Bohužiaľ. Snape sa zjavne nechce stať obeťou našej vďačnosti.“

„Negatívny výsledok je tiež výsledok,“ podotkol môj priateľ filozoficky.

„A ako postupujú vaše záležitosti, milý Watson? Našli ste niečo zaujímavé?“

„Hľa.“ Watson mi podal ťažký fascikel. „Tu je výber čarodejníckych kvetov a bylín, ktoré rastú v dartmoorskej pustatine. Zo súčasnej botanickej príručky som musel vypísať celý zoznam rastlín zdokumentovaných v Dartmoore a potom ich overiť v slovníku z knižnice pani Potterovej. Ešte dobre, že rastliny pre všetky tie elixíry a odvary sa zbierajú v presne stanovenom čase. Inak by som to nezvládol ani za mesiac!“

Otvoril som fascikel a prebehol text pohľadom. Puškvorec, rojovník, myrta, hľuzy lekna a tuberózy, andromédka sivolistá...

„Keby ste boli lekárnikom, kvetinárom alebo botanikom, získali by ste užitočného sprievodcu,“ podotkol môj priateľ pyšne.

Skutočne, za názvom každej rastliny bol jej krátky opis, využitie v elixíroch a spôsob užívania. Watsonova pracovitosť a pedantnosť mi opäť dobre poslúžili, i keď trochu inak, ako si predstavoval.

„Viete, Watson, teraz som si istý, že hľadáme na nesprávnom mieste,“ napadlo mi.

„Prečo?“

„Posúďte sám. Vieme, že Snape prerušil styky s čarodejníckym svetom a skrýva sa v tom našom, muklovskom. A teraz porozmýšľajte, s ktorým z možných povolaní si ho spájajú bývalí študenti?“

„Nuž, chemik, lekárnik, vedec a ešte...“

„No práve. A keby ste sa vy, Watson, chceli navždy skryť, zostať pre bývalých známych neviditeľný, čo by ste urobili?“

„Vybral by som si niečo úplne iné, nie také okaté. A hlavne by som zmenil miesto pobytu. V Británii, najmä v Devonshire, je oveľa ľahšie nájsť niekoho než v takej Európe. Hustota obyvateľstva je tam vyššia."

„Presne tak, drahý Watson! Vidíte, predsa sme si aj pri sedení v kresle neodvykli robiť správne závery!“

Nie raz som zdôraznil, že vycibrené majstrovstvo dedukcie vyžaduje veľké sústredenie, všímavosť a schopnosť vedieť dôkladne analyzovať bezvýznamné detaily a fakty. Prečo som nikdy nechcel pracovať v polícii? Lebo práca v kolektíve, bez ohľadu na poskytnuté príležitosti, by mi znemožňovala sústrediť sa. Pri pátraní po Snapovi som bol nútený spolupracovať s podobnou inštitúciou v čarodejníckom svete. Sieť agentov pána Pottera fungovala veľmi dobre a ja som dostával mnoho užitočných informácií, no zároveň s tým aj rovnaké množstvo zbytočných a zavádzajúcich správ a názorov. Hľadali sme Snapa a stále sme sa zameriavali na jeho magické schopnosti. Medzitým slečna Grangerová, ktorá ma pozvala prešetriť tento prípad, počítala predovšetkým s mojím  nezaujatým názorom. Preto som sa rozhodol dočasne odsunúť bokom všetko, čo som vedel o čarodejníkovi Severusovi Snapovi a pokračovať v hľadaní osoby, ktorá zachránila život môjmu priateľovi Watsonovi.

Mal som dve dobré Snapove fotografie, ktoré presne reprodukovali jeho vzhľad a všetky detaily oblečenia. Obe boli vyrobené na moju žiadosť a zvečňovali ho v takej podobe, ako sa v ten pamätný deň objavil v rašelinisku pred Watsonom. Na prvej fotke bol profesor zobrazený zblízka a na druhej celá jeho postava. Obe vyobrazenia som položil na stolík medzi našimi kreslami a vyzval Watsona, aby použil svoju predstavivosť.

„Skúste si predstaviť, že o tejto osobe absolútne nič neviete.“

„Je to ťažké, Holmes, nemôžem si len tak vymazať z pamäti, aký dojem na mňa urobil pri stretnutí.“

„Dobre. V tom prípade si spomeňte na ten prvý dojem a povedzte mi, ako by ste definovali jeho spoločenské postavenie?“

Watson sa zamyslel.

„Nuž, povedal by som, že patril niekam medzi rodovú šľachtu a výkvet spoločnosti. Viete, človek mal pocit, že je to absolútne sebestačný človek so silným vedomím vlastnej dôstojnosti. A potom to spisovné vyjadrovanie, náležité správanie, odev... Ľahko si ho bolo možné predstaviť na recepcii v kráľovskom paláci alebo na akomkoľvek inom podobnom mieste. Aj keď mi určite dáte za pravdu, že potĺkať sa po rašelinisku vo formálnom oblečení je aj zo strany aristokrata dosť výstredné.“

„Áno, je to výstredné. Také správanie je vlastné ľuďom s tvorivým povolaním. Čo poviete na pódium?“

„Herec? No to asi nie. Možno hudobník? Napríklad klavirista. Má vhodný tvar rúk.“

„Nesúhlasím. Na tvare rúk v tomto prípade nezáleží tak, ako sa ľudia bežne domnievajú. Videl som skvelých klaviristov s krátkymi prstami. Snape navyše nehral na žiadnom hudobnom nástroji a neexistujú žiadne kúzla, ktoré by také schopnosti zaručovali. Je možné začarovať samotný nástroj a vytvoriť tak ilúziu, ale nič iné.“

„Fajn, tak potom umelec. Prečo nie?“

„Watson, kde ste videli takých bohatých umelcov? Pre vašu informáciu, mal na sebe oblek Brioni, ktorý stojí okolo päťtisíc libier. Nehovoriac o topánkach od Johna Lobba, z kolekcie Becketts Oxfort 2008. Celková cena tejto nádhery je približne osemtisíc dolárov. Trochu drahé pre nezávislého umelca, nemyslíte?“

Watson od prekvapenia spustil ruku s cigarou a otočil sa ku mne.

„Odkiaľ to viete?“

„Zašiel som do ich butiku na Bruton Street a vysvetlili mi, že oblek bol zrejme ušitý na mieru, keďže sa trochu odlišuje od štandardného modelu, a to ešte zvyšuje jeho cenu. Taký oblek si môže dovoliť iba Rupert Alexander*. Videl som, ako vyzerá naša londýnska umelecká bohéma – nemajú nič spoločné.“

Watson sa odmlčal najmenej na minútu a uvažoval nad informáciami. Nakoniec som opäť začul charakteristické zaškvrčanie cigary a zakrátko pokračoval obyčajným tónom: „A nepovedali vám, kto si ten oblek kúpil?“

„Žiaľ, manažér nespoznal osobu na fotke a zoznam zákazníkov nám zatiaľ nepomôže. V krajnom prípade požiadam pána Pottera, aby navštívil každý z obchodov siete Brioni. Nie je ich veľa, ale sú roztrúsené po celom svete. Medzitým sa zamyslime nad tým, kto by na základe svojho postavenia mal nosiť značkové oblečenie.“

„Možno politik?“

„Všetci politici sú na očiach.“

„A čo lekár? Teda nie obyčajný lekár, ale popredný chirurg, mikrobiológ v oxfordskom laboratóriu, kráľovské granty, tajný výskum...“

„Túto verziu stojí za to preveriť, Watson. Počuli ste už o zvláštnom pokroku v medicíne za posledných desať rokov? Napríklad o neštandardných prípadoch zotavenia sa zo smrteľnej choroby?“

„Hm, chápem, kam tým mierite, Holmes. Popýtam sa na to. Ak sa mi niečo bude zdať zvláštne, budem vás ihneď informovať. Nehovoril som vám, že sa zajtra chystám na stretnutie absolventov Londýnskej univerzity?“

„Hovoril,“ prikývol som. „Jedna vec však stále nie je jasná...“

„Aká?“

„Kam si môže mikrobiológ obliecť taký drahý oblek?“

„Na vedecké sympózium.“

„Tuším, že ste boli na dvoch.“

„Bol.“

„A ako?“

„No... veľmi dobre viete, Holmes, že vedecky založení ľudia nevenujú takýmto detailom príliš veľa pozornosti. My máme okrem módy o čom diskutovať.“

„Samozrejme, Watson,“ podporil som ho.

Pokrčil plecami, nahol sa, aby prehrabal drevo a zmenil tému.

„Zaujímalo by ma, čo sa stane, ak sa teraz niekto objaví v kozube, keď používam kutáč?“

„Nemyslím si, že by dotyčný prišiel k nejakej ujme, zato vy veľmi ľahko.“

„Nuž hej, občas nie je veľmi príjemné prísť do kontaktu s mágiou, nemyslíte? Cítite sa taký bezmocný... Nečudujem sa, že sa u niektorých predstaviteľov tejto, ehm, kasty, prejavuje toľko snobizmu.“

„A aký dojem máte zo Snapa? Do akej miery sa odlišuje od toho, čo o ňom hovoria jeho bývalí študenti?“

„Nuž, niečo na tom... Je ťažké posudzovať človeka, ktorý vám zachránil život, Holmes. Poviem to takto: bol zdvorilý, ale nie milý. Držal si odstup... A ak odsuniem bokom istú nevôľu z toho, že odignoroval Baskervillovo pozvanie, nevšimol som si v jeho správaní nejakú mimoriadnu povýšenosť alebo dešpekt voči mne. Skôr blahosklonnosť, dokonca štipku zvedavosti, keď som sa predstavil. Vtedy mi preblesklo v hlave, či nečítal moje zápisky.“

„Pravdepodobne. Žiť v muklovskom svete a neoboznámiť sa s pravidelnými vydaniami, v ktorých majú vaše práce nesporný úspech?“ Dovolil som si pousmiať sa. „Mimochodom, kde okrem Británie ešte publikujete?“

„V krajinách západnej Európy, v Rusku a existuje aj niekoľko publikácii ponúkajúcich spoluprácu v Severnej Amerike.“

„Gratulujem! Vždy som tušil, že vám najväčšie uznanie prinesie práve spisovateľský talent.“

„Vráťme sa radšej k Snapovi,“ požiadal môj skromný priateľ.

„Veď sme ho neopustili. Vidíte, že Snape zjavne nemusí žiť v Británii, aby vedel, kto ste. Možno práve vďaka tomu, že sa poznáte so mnou, bol neochotný s vami komunikovať. Predpokladajme, že nevie o mojej účasti na pátraní, no mohol usúdiť, že na základe svojho povolania prejavím o neho neželaný záujem.“

„Je to celkom možné. Ako to, že mi to nenapadlo?“ pookrial Watson. „A my sme si so sirom Henrym domýšľali, prečo odmietol pozvanie na večeru...“

Tu sa plodná časť nášho rozhovoru skončila a zakrátko sa môj priateľ pobral spať. Nejaký čas som ešte sedel pri kozube, znovu čítal zoznam rastlín, ktorý zostavil, a nemohol sa zbaviť dojmu, že som sa s takouto kombináciou už niekde stretol... Čo sa týka fotografie, Watson mal pravdu: Snapov zovňajšok naznačoval tvorivú povahu – istá teatrálnosť v obliekaní, ten jeho mefistotelovský vzhľad, výrazné črty tváre, pôsobivý nos... Ostávalo už len spojiť si všetko dokopy... Intuícia mi naznačovala, že som v úvahách niekde na správnej ceste a chýba mi už len pár detailov, aby sa vyšetrovanie pohlo z mŕtveho bodu.

Na druhý deň sme sa s Watsonom vydali každý svojou cestou. On išiel na univerzitnú stretávku a ja som sa vybral na potulky ulicami Londýna v nádeji, že sa ma zmocní nejaká inšpirácia. Stratený v myšlienkach som došiel do Covent Garden a zabočil do obchodnej pasáže smerom k opere. Ulica bola plná nakupujúcich. Všetok ten predvianočný zhon ma nechával úplne chladným, zato celkom dobre podnecoval moju predstavivosť. Pozoroval som, ako sa lovci darčekov, ktorí stratili ostražitosť, stávali ľahkou korisťou vreckových zlodejov. Navôkol však bolo dosť policajtov, tak som s čistým svedomím kráčal ďalej, kým mi pohľad nespočinul na výklade módneho butiku. Neočakávaná myšlienka ma zasiahla doslova ako blesk a zmeravel som uprostred preplneného chodníka.

Iba jedno slovo lákavo blikajúce vo svetlách reklám a v priebehu niekoľkých sekúnd mi skrsol v hlave sled záverov, ktoré bolo potrebné buď potvrdiť, alebo vyvrátiť.

„No isteže! Že som sa nedovtípil skôr!“

_____________________

* Rupert Alexander – dvorný maliar Jej veličenstva