Preklady fanfiction Harryho Pottera

Remus vyzeral uspokojivo prekvapený. „Ehm, ďakujem, ale...“ Pohľadom prešiel okolo Severusa, možno kvôli nejakej Harryho reakcii. „Áno, samozrejme,“ povedal. „Budem veľmi rád.“

Keď Severus zavolal do kuchyne na obed, rozpačito sa usadili okolo stola. Aspoň Severus sa cítil nepohodlne a z Harryho vrtenia vyčítal, že aj on sa cíti rovnako. Remus sa tváril, akoby sa mu v ústach neroztopilo maslo, čo, ako Severus vedel, nič neznamenalo.

„Takže,“ povedal napokon Harry, ako zvyčajne neschopný udržať ticho. „Čo budeme robiť na Vianoce, ocko?“

„Robiť?“ Severus sa ocitol v rozpakoch. Čo to malo znamenať? Rozmýšľal Harry o darčekoch?

Remus sa pousmial, keď sa objavili misky s polievkou. „Severus nie je naklonený oslavám, Harry,“ povedal jemne. „Očakávam, že by si mal Vianoce naďalej sláviť so svojimi chrabromilskými priateľmi.“

Aha. Severus si pomyslel, že radšej mal byť zmätený. Pocit sa prehĺbil, keď videl, ako Harry rýchlo skrýva svoje sklamanie.

„Nemôžem,“ odvetil Harry s niečím, čo sa podobalo radosti. „Ron a Hermiona si mysleli, že by tento rok mali ísť domov, aby som mal čas na rodinu, a ja im nemôžem povedať nie. Väčšinu rokov zostávali so mnou.“

„Ach,“ povedal Remus súcitne. „No, to je smola, ale som si istý, že...“

„Lupin!“ Severus sa naňho oboril.

„Áno?“ Remus sa mierne uškrnul.

„Som prítomný. Myslím, že sám môžem povedať, čo by som bol alebo nebol ochotný urobiť pre sviatky so svojím synom.“

„Áno, samozrejme,“ zamrmlal Remus a Severus si nebol istý, či zvíťazil, alebo bol zmanipulovaný. Remus bol taký chrabromilčan, že sa ľahko zabudlo, ako dobre obracia veci na svoj prospech.

„Takže,“ povedal a prevzal kontrolu nad rozhovorom, „čo máš na mysli?“

„Bol som len zvedavý,“ povedal Harry a hovoril príliš rýchlo na to, aby jeho nenútený tón fungoval. „Myslím tým, či budeme jesť s ostatnými alebo tu dole? Vešiaš si pančuchy? Máš... teda, predpokladám, že nemáš svoj vlastný stromček....“

„Určite nie!“ Severus sa rozkričal. „Mať veci po celej Veľkej sieni je určite dosta...“ Zarazil sa. Chcel Harry vlastný stromček? Rýchlym mávnutím ruky sa gestom vrátil do obývačky. „Samozrejme, môžeš zdobiť, ako uznáš za vhodné, pokiaľ mi nič nebude prekážať.“

Harry váhavo prikývol. „Ďakujem.“

„Ja...“ Severus tušil, že to zle zvláda. Remus sa stiahol do jedenia polievky sústavným pohybom ponor, zdvihni, usrkni, ktorý vyzeral, akoby bol pod vplyvom kliatby Imperius. Ani objavenie sa taniera s chlebíčkami ho neprinútilo, aby sebou mykol. „Naraňajkujeme sa spolu,“ pokračoval Severus ráznejšie. „Potom si môžeš rozbaliť darčeky.“ Rozmýšľal, čo to bude za hromadu.

Harry prikývol. „Dobre.“ Pozrel uprene na hodiny a nabral si sendvič. „Radšej pôjdem. Potrebujem čižmy a kabát, kým sa začnem venovať starostlivosti o čarovné tvory. Ginny hovorila, že je zima.“

Severus nechal oči na chvíľu zatvoriť, keď počúval, ako sa dvere na chodbu opäť zatvorili. Až keď si Remus odkašľal, došlo mu, aký je tým zraniteľný. Otvoril ich a zahľadel sa do jeho.

„Áno, Lupin?“ dožadoval sa.

Remus pokrčil plecami. „Nič. No, vlastne som sa cítil dosť v úzadí. Predpokladám, že to bude pre vás oboch ťažké prispôsobovanie sa.“

Severus chcel odvetiť, že s Harrym si svoje problémy vyriešili, ale v posledných minútach narazili na dva, o ktorých predtým neuvažoval.

„Pochybujem, že by sa mu tu bez teba žilo pohodlnejšie.“ Severus uvažoval, či by nemal uvoľniť obmedzenia pre návštevy na čas, keď sa v škole nevyučuje. Harry sa k tomuto miestu správal ako k svojmu domovu, a nebolo to to, čo chcel? Prečo na to hneď reagoval, akoby to bolo vniknutie?

Remus mierne pokrčil plecami. „Napriek tomu. Sviatky predstavujú problém aj pre zavedené rodiny...“

„Sviatky?“ Severus sa naňho zadíval. „Viac ma znepokojovala otázka návštevníkov.“

„Aha.“ Na jeho zdesenie sa Remus zdal byť prekvapený. „No, predpokladám, že ide o podobné konflikty. Budeš musieť nájsť spôsob, ako vyvážiť svoju potrebu útočiska a jeho potrebu spojiť sa s ostatnými.“

Severus si zdvihol ruku k čelu. „Musíš všetko vyjadrovať veľkolepou symbolikou?“

„Symbolika?“ Remus sa nedôverčivo spýtal. „Severus. Prišiel si sem, aby si sa ukryl pred svetom, vrátane Dumbledorovej sezónnej výzdoby. Harry chce byť súčasťou toho sveta - pomáhať svojim priateľom a zúčastňovať sa na oslavách. To nie je symbolika, to je skutočný konflikt v tom, čo každý z vás najviac potrebuje od domova.“

Severus stuhol. Chcel tvrdiť, že on nič nepotrebuje, ale to by nepochybne vylákalo od vlkolaka ďalšie žvásty.

„A ty, Lupin?“ spýtal sa.

Remus zdvihol lyžicu. „Už je to veľmi dávno, čo som mal domov,“ povedal pokojne.

Severus nenávidel jeho ľahostajnosť. Dobre vedel, ako sa dá byť takýmto nezúčastneným; ako sa opovažuje Remus to hodiť na neho ako niečo nevinné.

„Ty si nežil s Blackom?“ obvinil ho. „Viac ako rok, ak si dobre spomínam.“

Remus pokrčil plecami. „Bol to jeho domov,“ povedal. „Bol som charitatívny prípad.“

„Mal ťa rád.“ Tie slová ho pálili v hrdle ako kyselina, ale Remus sa mu neponáhľal pomôcť, len zhrbil plecia.

„Nikdy som si nebol istý,“ povedal. „Nebolo to...“ Remus privrel oči a odvrátil sa. „Nevieš, aký bol, keď si nebol jeho nepriateľ.“ 

Toto bol nový spôsob ako nenávidieť Blacka. Severus cítil, že ho to rozhodilo. Po chvíli premýšľania si prečistil hrdlo. „Bol si viac ako priateľ, dokonca aj v škole,“ povedal na rovinu. „Pochybujem, že by sa ma Black tak zúfalo snažil od teba odohnať, keby si preňho veľa neznamenal.“

Remus naňho dlhú chvíľu mlčky hľadel. Hodiny v obývačke odbili upozornenie na čas vyučovania.

„Tak prečo si ho nechal vyhrať?“

Severus si nevedel spomenúť, čo má povedať. Remus sa postavil. „Musím ísť,“ povedal krátko. „Medzi týmto miestom a učebňou obrany je veľa schodov.“

Vyšiel z miestnosti skôr, ako Severus stihol nájsť hlas.

****

Draco sa niekoľko nasledujúcich dní skrýval. Harry ho vo Veľkej sieni nevidel. Na piatkovej hodine elixírov však každý študent mohol odísť, len čo bol jeho hotový elixír vyhodnotený, a profesor Snape, možno zámerne, skontroloval Harryho elixír skôr, ako sa pozrel na Dracov. Harry počkal, kým Draco odíde, a potom spolu opustili miestnosť.

„Takže,“ povedal Harry.

„Takže,“ odpovedal Draco. Pokrčil plecami. „Napísal som matke a povedal som jej, že zostávam. Stále dúfam, že ustúpi a povie, aby som sa vrátil domov, ale snažím sa to neočakávať.“

„Ak si môj otec myslí, že by sa s tebou udobrila...“

Draco nad tým mávol rukou s podozrivou ochotou. „Samozrejme, že sa udobrí! Napriek tomu tu nechcem zostať.“

„V druhom ročníku si to urobil.“

„Ale to bolo vzrušujúce! A otec ma požiadal, aby som ho informoval, takže som obetoval prázdniny z nejakého dôvodu. Cítil som sa preňho dôležitý...“ Draco odvrátil pohľad.

„Nie je to tu zlé,“ namietol Harry. „Ty vieš, že nie je. Veľká sieň je nádherná a je tu úžasná vianočná večera s moriakom a chipolatas a omáčkou a všetkým možným, a máme geniálne sušienky. „

Draco sa mu nepozrel do očí.

„U nás doma máme vždy bujabézu,“ povedal, „potom medailóniky z diviny v portskom a zemiaky au gratin, ktorých plátky sú naaranžované do zlatistej špirály, a potom šalát z kučeravého zeleného šalátu s konfitovaným bažantom a figami....“ Draco prestal hovoriť. Harry sa pripravil na odpoveď.

„Na tom nie je nič zlé...“

„Samozrejme, že nie je!“ Draco ho prerušil. „Je to úplne v poriadku, tu je večera. Ale nie je to moja vianočná večera, nerozumieš? Je niekoho iného.“

„Aha.“ Harry prikývol. „Nemám sa s čím porovnávať. Teda nič, na čom by mi záležalo.“

„Presne tak,“ povedal Draco a prikývol. Prišli na prvé poschodie a on viedol Harryho chodbou k vysokému klenutému oknu. „Viem, že som sa zle vyjadril, ale presne to som mal vtedy na mysli. Nejde o to, že by ti chýbal vkus, ide o to, že tvoje skúsenosti sú obmedzené.“

„Vedel som, čo máš na mysli,“ povedal Harry. „Severus...“

„Severus?“ Draco nedôverčivo zopakoval a vytiahol sa na široké sedadlo v okennom výklenku.

Harry cítil, ako sa červená. „Tak som ho vtedy volal. Hneď na začiatku sa vyjadril o mojich nízkych očakávaniach.“ Pokrčil plecami. „Tak mi porozprávaj o Vianociach na Malfoy Manor. Pokiaľ tam nie je niečo naozaj nechutné, napríklad stínanie hláv domácich škriatkov, alebo niečo podobné.“

Draco sa zatváril. „Nie sme barbari, Potter.“

„Robila to Siriusova rodina,“ odpovedal Harry. „Takže rodina tvojej matky možno tiež. Hlavy pripevnili na schodisko.“

„To je odporné.“

„Tak mi porozprávaj o Vianociach.“

Dracov výraz zmäkol, keď sa pozrel na pozemok. Padal ľahký sneh a obloha bola jednotvárne sivá. „Na zimný slnovrat,“ povedal, „máme veľkolepý ples. To je vlastne začiatok Vianoc. V to ráno sa vztýči veľký stromček, ktorý je celý vyzdobený v bielej a zlatej farbe, a niektorí hostia pod ním nechávajú darčeky. Z balkóna visia očarované cencúle a na galérii hrajú hudobníci. Domáci škriatkovia roznášajú šampanské a podnosy s dobrotami, od plátkov hovädzieho mäsa s hľuzovkami až po petits fours, a všetci majú na sebe tie najextravagantnejšie šaty a zostávame hore až do rána.

„Potom je všetko vo víre sladkostí, svetla a tajomstiev. Na Štedrý večer jeme v zimnej záhrade, aby sme mohli sledovať, ako vonku padá sneh popri sviečkach na stromoch...“

„Ale no tak! Ako často na Štedrý večer sneží?“

Draco sa naňho pozrel, akoby bol nenormálne pomalý. „Vždy,“ povedal, „v kaštieli. Ak nesneží prirodzene, môj otec používa kúzlo na počasie, aspoň na tú stranu budovy.“

Harry pokrútil hlavou. „Dobre, predpokladám, že to nie je horšie ako začarovaný sneh vo Veľkej sieni.“

„Horšie?“

„Viac extravagantné. Bez urážky. Pokračuj.“

„Moja mama hrá na čembale, spievame a chodíme spať tesne po polnoci. Ráno si oblečieme svoje najlepšie habity z minulého roka a ja mám pančuchu plnú exotických cukríkov a malých ozdôb, a potom rozbaľujeme darčeky. Potom a pred večerou si letaxom zavoláme s niektorými otcovými príbuznými....“ Draco sa zastavil. „Už o tom nechcem hovoriť.“

„Dobre,“ súhlasil Harry. V diaľke videl ľudí na schodoch. „Koľko máme času do obrany proti čiernej mágii?“  

„Myslím, že pätnásť minút,“ odpovedal Draco. „Druháci pravdepodobne ešte neodišli.“ Pozrel von na bledú oblohu. „Ideš zajtra do Rokville?“

„Samozrejme,“ povedal Harry. „Predpokladá sa však, že so mnou niekto pôjde. Chceš ísť so mnou?“

Draco naňho zvedavo pozrel. „Ty tam nepôjdeš s Olíviou?“

„Nemal som to v pláne.“ Harry prevrátil očami. „Ani neviem, či by chcela.“

„Tak si sa s ňou rozišiel?“ Draco sa spýtal. „Už?“

„Nie, ale asi by som mal.“ Harry si nastavil plecia. „Mám to v pláne, lenže najskôr jej chcem kúpiť vianočný darček.“

Draco zahmkal. „To je zvláštne poradie vecí.“

„No, mám ju rád. Chcem ukázať, že by som chcel byť priateľom, a myslel som si, že by to mohlo pomôcť.“

„Ale ako frajerka sa ti nehodí?“

„Skôr sa jej nehodím ako frajer. Chce, aby som zmenil svoje správanie, aby vyzerala dobre.“

„Aha, a ty máš dosť problémov s ovládaním svojho správania, aby niekto nezomrel.“

Harry sa napol. „Viac-menej,“ zamrmlal.

„Nemyslel som to ako urážku. To je však problém. Od prírody si prudký, v stávke musí byť dosť veľa, aby si dôsledne menil svoje správanie alebo krotil svoj jazyk.“

„Áno, dobre.“ Harry súhlasil s potmehúdskym úsmevom. „Aj keby som chcel, a v tomto prípade nechcem.“

„Čo chce ona?“ spýtal sa Draco vážne. „Teda, je to 'nosiť krajšie oblečenie' alebo 'nechodiť s Hermionou po Rokville'?“ 

Harry sa mierne zasmial a sklopil zrak. „ Nebyť s tebou sám,“ povedal.

Draco chvíľu mlčal. Potom si odfrkol. „Máš úplnú pravdu. Je to úplne nerozumné.“

Harry sa pri pohľade naňho usmial. „Myslel som, že to pochopíš.“

„Máš na mysli nejakú nástupkyňu?“

Harry pokrčil plecami. „Možno Zoe. Ale až na budúci semester.“

„Múdre. Olívia sa urazí, ak ju okamžite nahradia.“

Ron a Hermiona boli dostatočne ochotní stretnúť sa s Harrym pri Troch metlách a odtiaľ sa s ním vrátiť pešo. Harry nevedel povedať, či pôjdu spolu, alebo nie, a nedokázal sa prinútiť opýtať. Vedel, že Hermiona sa pred niekoľkými dňami rozišla s Lýdiou, pretože mu potom plakala na ramene. Ron povedal, že to nedáva zmysel, ale Harry si myslel, že by mohlo.

Ráno sa vydal s Dracom na cestu kočom. Deň bol nezvyčajne mierny a oni sa počas cesty rozprávali. 

„Máš veľa nákupov, Harry?“ spýtal sa ho Draco.

„Trochu. Je tu Olívia, ako som vysvetlil, a chcem kúpiť otcovi pančuchu - pochybujem, že ju má - a nejaké drobnosti, ktoré by som do nej dal. Jeho skutočný darček však už mám, jeden pre Remusa a jeden pre Hermionu. Rona som však nechal na poslednú chvíľu.“ Nespomínal, že ešte nemá ani to, čo chcel pre Draca. „A čo ty?“

Draco si povzdychol a plecia mu ovisli dopredu. „Ja neviem. Nie som si istý, pre koho mám niečo kúpiť.“

„Ako to myslíš?“ Harry sa zmätene spýtal.

„No, napríklad matku. Už mám pre ňu darček... ale ona sa mi vyhráža, že ma odreže. Mám jej ho aj tak poslať? Mám jej poslať niečo pikantné, napríklad zarámovanú našu spoločnú fotografiu a pojednanie o dôležitosti rodiny? Mám sa tváriť, že mi na tom nezáleží?

A potom je tu môj otec. Ak mu niečo pošlem, dostane to naozaj? Čo by som mu mohol poslať, aby mi to nezabavili alebo neukradli? Má vôbec zmysel posielať darčeky do väzenia?“

Harry sa nad tým zamyslel. „Hm. Chápem, čo máš na mysli. Neviem, aké to je, Sirius o tom nikdy nechcel hovoriť.“ 

„Raz v lete som ho navštívil. Nemajú žiadny nábytok, iba posteľ vysekanú do steny a plytký kufor bez veka na ďalšiu prikrývku, ktorú mu už poskytla mama.“

Harry sa zatváril. „Ja by som sa zbláznil aj bez dementorov.“

„Áno. Presne tak.“

„Ale písal ti, takže musí mať povolené písacie potreby...“

„Myslím, že pod dohľadom.“

„Aha. Ale Fudge dal Siriusovi svoje noviny, takže musia mať dovolené veci na čítanie.“ 

„Takže kniha, myslíš?“

Harry prikývol. Zhlboka sa nadýchol a odhodlal sa pokračovať. Toto nebolo o Luciusovi, povedal si. Išlo o Draca. „A fotografia. Bol by to nevhodný darček pre tvoju matku, ale predpokladám, že tvoj otec by rád vedel, že ti na ňom stále záleží.“

Draco ticho prikývol. „Ale nemôžem ho navštíviť, keď ma matka nechce prijať, a neviem, či by ju vôbec prijal.“

Harry si vzdychol. „Pozri, daj mi ten darček, dobre? Pošlem ho Tonksovej - nie, Kingsleymu Shackleboltovi, lebo preňho nebude osobný - a poprosím ho, aby sa postaral, že ho dostane tvoj otec.“

Draco sa zastavil v chôdzi. „Ty... Nenávidíš môjho otca. Prečo by si to pre neho urobil?“

„Ja by som to neurobil pre neho,“ odvetil Harry prudko. Stretol sa s Dracovými očami. „Ale pre teba to urobím.“

Po hlavnej ulici v Rokville kráčali pomaly, pozerali na výklady a snažili sa rozhodnúť, kam pôjdu. Draco sa zastavil pred výkladom spoločenských habitov a túžobne sa zahľadel na jeden v ležérnom modrom brokáte.

„Chceš ísť dnu?“ Harry sa spýtal.

Draco sa mierne zamračil. „Neviem.“ Vzdychol si. „Matka.... Vždy na Vianoce kupovala nové habity - mne aj otcovi - a prvýkrát sme si ich obliekali na Silvestra, na akúkoľvek oslavu, ktorej sme sa zúčastnili. Zvykol som si v decembri hľadať, nie kupovať.“

„Možno to aj tak urobí?“ pokúsil sa Harry.

„Ak áno, bude len hádať, čo by sa mi páčilo. Nenakupovali sme spolu už od augusta.“

Harry otvoril ústa, aby položil očividnú otázku, a potom ich opäť zavrel. Očividne existoval nejaký jazyk narážok, ktorý Draco a jeho matka zdieľali. „No aj tak pôjdeme dovnútra,“ povedal rozhodne. „Chcem si pozrieť zimné plášte.“

„Hm.“ Draco sa odvrátil od výkladu a prstami zľahka prešiel po okraji Harryho plášťa. „Tento je trochu ošúchaný - a aj na teba je krátky.“

Harry si odfrkol. „Všimol si si, že som od minulej zimy vyrástol?“

„Len trošku,“ povedal Draco sucho a výrazne naklonil hlavu. Harrymu sa rozšírili oči. V istom okamihu sa zrejme stal vyšším ako Draco. Rozmýšľal, či sa to stalo počas tých týždňov, čo sa s ním Draco nerozprával, alebo či si to predtým len nevšimol. Nebolo to také zjavné, keď Draco nestál tak blízko.

Harry si vyskúšal niekoľko plášťov vrátane pruhovaného s pohodlnými otvormi na ruky, o ktorom Draco povedal, že je preňho príliš strnulý. Jeho favoritom bol bordový vlnený plášť s čiernym lemovaním, ale Draco sa zdráhal ho kúpiť, tvrdil, že sa nevie rozhodnúť. V skutočnosti ho oveľa viac zaujímalo sledovať, na čo sa Draco pozerá a po čom mu blúdia ruky. Zdalo sa, že brokátový habit z výkladu - zväčša sýto tmavomodrý, ale pretkaný čiernou, svetlomodrou a striebornou - zostáva jeho obľúbeným. Harry usúdil, že mu pristane.

S prázdnymi rukami pokračovali do obchodu, kde Harry kúpil Olívii šatku, a tu Harry požiadal Draca o radu.

„Chcem jej kúpiť niečo, čo nie je príliš darček pre priateľku,“ vysvetlil, „takže určite nie prsteň, ale nemal by byť lacný, pretože chcem...“ Odmlčal sa, nebol si istý, ako to vysvetliť.

„Chceš vyjadriť, že si ju vážiš,“ povedal Draco jednoducho.

„Áno, presne tak.“

„V tom prípade by som povedal, že žiadny šperk,“ povedal Draco pohotovo. „Mal by si jej kúpiť nejaký nástroj - možno by sa jej páčila rysovacia súprava so stabilizačnými kúzlami, keďže má rada runy, alebo nôž, ktorý prejavuje dôveru a zároveň je tradičným darčekom odlúčenia. Zabaľ ho do pošvy, samozrejme, aby si zdôraznil to prvé.“

„Och, vedľa sú nádherné nože.“

Draco prikývol. „Alebo by si mohol zvážiť niečo, čo sa používa na korešpondenciu.“

Harry to zvážil. „Aby som mohol povedať, že chcem zostať v kontakte?“

„Presne tak.“

„Som si však istý, že má veľa pier. Dokonca aj pekné...“

„Pozri.“ Draco podal Harrymu krátku hrubú tyč z vyrezávaného dreva. Bola veľmi ľahká a na oboch koncoch vykladaná niečím, čo sa trblietalo. Dizajn vyzeral nejasne povedome a po chvíli mračenia sa naň Harry usúdil, že podobné už videl, ako sa nosia s rannou poštou. Potom mu trvalo len niekoľko sekúnd, kým našiel miesto, kde sa krúti.

„Dávajú sa do nej dopisy?“ spýtal sa a podržal otvorené konce oboch polovíc Dracovi. Draco prevrátil očami.

„Poštový tubus? Možno, ak je obzvlášť mokro alebo daždivo. Rovnako často sa používajú na prenášanie malých darčekov alebo na fľaštičku či dve elixíru. A, samozrejme, dajú sa zakliať alebo zapečatiť voskom.“

„Nemohol by ich však niekto jednoducho otvoriť odrezávacím kúzlom? Alebo pílkou?“

„Samozrejme, ale poskytujú dobrú ochranu proti malým deťom, ktoré sa vtierajú, alebo proti spolubývajúcim, ktorí by nechceli, aby sa ich vniknutie ukázalo. Nie je to vojnové zariadenie, Harry - len špecializovaný druh obalu.“

Harry prikývol a začervenal sa. „Prepáč. Asi beriem niektoré veci vážnejšie, ako by som mal.“ Prezrel si displej s poštovými tubusmi. Vzory sa pohybovali od jednoduchých vinúcich sa žliabkov až po zložité intarzie. Po porovnaní niekoľkých našiel jeden, ktorý bol obtočený zelenkavou špirálou z vykladaného opálu, ktorá mala na jednom konci hadiu hlavu a na druhom perleťovú ružicu. „Tento,“ povedal a po Dracovom súhlase ho kúpil.

Potom nasledovali nákupy pre Severusa a pre ďalších ľudí na jeho zozname a ľahký obed, na ktorom sa najedli s ministrom Fudgeom. Draco v túžbe vyhnúť sa tlačeniciam študentov v krčme poslal v to ráno sovu kvôli poludňajšej rezervácii. Harry sa obával, že podnik sa bude hnevať, že majú menej ako plnú večeru, ale zdalo sa, že sú poctení, že majú jeho zákazku, a on a Draco neboli jediní kupujúci, ktorí si dali rýchle jedlo s polievkou a chlebom. Bol to dostatočný čas na to, aby si oddýchli a odpočinuli si, kým sa odvážne vydajú do davu v Medových labkách. Tam náhodou stretli Rona a Hermionu, Draco sa s nimi rozlúčil a rýchlo odišiel.

„Nemôže sa dočkať, až ťa pustí k vode, však?“

„Ron!“ Hermiona pleskla Rona po ruke a na oplátku sa jej vrátil neúprosný úsmev. Keď vychádzali do chladu, Harry pokrčil plecami.

„Možno mi ešte nekúpil darček,“ povedal. „Keď už sme pri tom, mám ešte niekoľko miest, ktoré musím....“

„Pretože ani ty si mu ešte nekúpil?“ Hermiona sa ostro spýtala.

„Chcel som zistiť, ako reaguje na pár vecí.“ To znelo oveľa premyslenejšie, ako to bolo, ale Hermionin úsmev zmäkol.

„Aké je to od teba pozorné,“ zvolala.

„Úprimne, kamarát, prestaneš sa už takto správať?“ Ron ho pokarhal. „Vieš, že nám ostatným sťažuješ život.“

Harry sa zasmial.

„Čože?“

„Nemôžem povedať, že by mi to niekto až tak vyčítal.“

„Snape!“ ozval sa výkrik. „Hej, Snape!“

Hermiona zvraštila obočie. Harry sa otočil a pozrel.

„Tam,“ povedal Zacharias Smith hlasno. „Hovoril som ti, že odpovie.“

„Chcel si niečo?“ Harry sa ozval späť. Zacharias bol na druhej strane ulice, čo znamenalo, že ich počul každý, kto sa nachádzal mimo krčmy. Nanešťastie sa zdalo, že väčšina z nich mu venuje pozornosť.

„Práve som ukazoval Erniemu, že zareaguješ.“

Harry pocítil nával hnevu. Prečo Zacharias vždy potreboval vyvolávať problémy? Keď na to príde, prečo by to mali byť problémy? „No, očividne si sa nerozprával s mojím otcom,“ odvetil. „To by si bol po zvyšok roka po škole.“

Ozval sa pri tom roztrúsený smiech a Harry sa obrátil späť k svojim priateľom. „Poďme,“ povedal.

Napriek incidentu prežili príjemné popoludnie. Za skorého zotmenia sa prikradli k Trom metlám, aby sa zohriali pred túrou na hrad. Tam sa stretli s Deanom a Ginny, ktorí mali rovnaký nápad, a všetci piati sa spolu vrátili pešo. Harry počúval Rona a Ginny, ako sa rozprávajú o Vianociach v Brlohu, a želal si, aby vedel, aké budú tie jeho.

Koniec kapitoly

13258