Preklady fanfiction Harryho Pottera

Kapitola 65: Fešák Harry 1/2

„Nie, Harry,“ nesúhlasil Dumbledore a pohladil si dlhú bradu, keď sa pozeral na žeravé uhlíky v krbe svojej pracovne. „Nezabudol som. Ten portrét som krátko po našom minuloročnom návrate z Francúzska naozaj zapečatil.“

Harry zalapal po dychu. Tak trochu dúfal, že riaditeľ zabudol, pretože to by bolo lepšie ako alternatíva. „Takže... potom...“ Znovu zalapal po dychu, keď ho napadla ešte horšia myšlienka, a pohľad mu blúdil doľava a doprava. „Nie je niekde tu, však?“

„Nie, nie, určite nie, chlapče môj. Vôbec nie je na hrade. Buď si istý, že ho mám na bezpečnom mieste niekde inde.“

„Tak prečo som prvý, kto si uvedomuje, čo by mohlo znamenať, že vaše zabezpečenie zlyhalo?“

„Nuž, máš úplnú pravdu, že by sa táto záležitosť mala preskúmať, ale myslím si, že nie je prílišný dôvod na obavy,“ povedal Dumbledore a jeho hlas bol tak pokojný a hladký ako Harryho hlas spanikárený. „Keď sa začiatkom tohto roka ukázalo, že Lucius je schopný opustiť svoj portrét, preskúmal som ho, a aj jeho sochu na pozemku. Socha nevyvolala žiadnu magickú rezonanciu, Harry. Vôbec žiadnu.“

„Takže Lucius sa do svojej sochy nepresúval, a čo? Vtedy ste už vedeli, že môže opustiť svoj rám, museli ste vedieť, že má iný portrét, ktorý navštevuje, čo mohlo znamenať, že povie Voldemortovi, že je mŕtvy, a úplne prekaziť Remusovo krytie!“

„Ale ja som o týchto veciach nevedel, Harry,“ vysvetľoval Dumbledore trpezlivo. „Samozrejme, skúmal som to. Luciusov portrét som umiestnil vedľa niekoľkých ďalších, s ktorými sa dosť kamarátim, a tí ho v jeho ráme absolútne nemohli navštíviť.“

„No a?“

Snape si odkašľal. „To zvyčajne znamená, že rám je úspešne strážený, aby jeho obyvateľ nemohol odísť. Takéto stráženie takisto vylučuje návštevy ostatných.“

„Ale aj keby ho nikto iný nemohol navštíviť, vedeli ste, že odchádza!“

Dumbledore zdvihol ruky, dlane smerovali k stropu. „Áno, ale izolačné kúzlo bolo bez ohľadu na to úplne neporušené, takže sa mi zdalo, že Luciusov portrét bol jednoducho napustený nejakou zvláštnou formou mágie, Harry. Kúzlom, ktoré umožňovalo, aby si jeho obyvateľ odpočinul mimo dohľadu, prípadne aby sa skryl.“

„Takže ste si neuvedomili súvislosť s tým, že musí existovať ešte jeden portrét.“ Harry pokrútil hlavou a snažil sa nevzdychnúť nahlas. Ale bolo to ako s Dracovou matkou a letaxom, však?

Riaditeľ naňho hľadel ponad polmesiačikové okuliare, jeho oči vyzerali vyslovene sovie. „Harry, chlapče môj? Máš dojem, že som sám Merlin? Ale nie, nie. To teda nie.“

„Tak som to nemyslel,“ povedal Harry, hoci to tak trochu aj myslel. „Chcel som len povedať, či ste neboli ani trochu zvedavý na to, ako Lucius dokáže zmiznúť z dohľadu?“

„Samozrejme, samozrejme. Ale obávam sa, že medzi riadením školy a jednaním s ministerstvom a riadením rôznych operácií Rádu a udržiavaním sedemnástich ďalších loptičiek vo vzduchu, chlapče, som ďalšie vyšetrovanie pomerne zanedbával.“ Dumbledore trochu nadvihol plecia. „Veru, nezdalo sa mi, že by to bola nejaká zem otriasajúca záležitosť.“

„No teraz by mohla byť,“ trval na svojom Harry.

Dumbledore si opäť začal hladiť bradu. „Áno, aj keď tvrdím, že Necmotus je skutočne neporušený. Znovu som si to overil, dokonca ešte dôkladnejšie ako predtým, keď si ma oboznámil s Narcissiným tvrdením, že Voldemort vlastní druhý portrét.“

Harry zažmurkal. „Necmotus, to bude izolačná ochrana, však? Ako môže byť neporušená, keď je schopný opustiť svoj rám?“

„Zaklínadlo je stále silné a pevne pripevnené.“ Dumbledore pokrčil plecami. „Nech sa deje čokoľvek, moje zaklínadlo to nezlomilo, ale našlo spôsob, ako ho obísť. Predpokladám, že využíva nejakú zvláštnu podmienku. Nie je dôvod predpokladať, že by to ovplyvnilo iné zaklínadlá, napríklad tie, ktoré udržiavajú portrét v temnote, tak povediac. Najmä preto, že máme dôkazy, že Šepkajúca víchrica sa správala presne podľa očakávania. Ale neboj sa, Harry - prídem záhade na koreň, v tomto smere si môžeš byť istý. Začnem tým, že sa porozprávam s Dracom.“

Severus zdvihol obočie. „Máš podozrenie, že v hre môže byť rodinná mágia Malfoyovcov?“

„Popravde, nie,“ povedal riaditeľ. „Myslím si totiž, že keby to tak bolo, Draco by nám už povedal všetko, čo vie. Ale v tejto chvíli si myslím, že bude najlepšie, ak nenecháme žiadny prútik nedotknutý.“

Snape úsečne prikývol a vytiahol prútik, akoby chcel poslať striebornú správu, ale zastavil ruku, keď Dumbledore na chvíľu pokrútil hlavou. „Ale nie, nie, chlapče môj. Zavolám si Draca, keď s ním budem pripravený hovoriť.“

Snape mierne naklonil hlavu. „Dobre, pán riaditeľ.“

Harry mal pocit, že mu niečo uniká, ale zároveň cítil, že pravdepodobne získa lepšie odpovede od otca ako od Dumbledora, a tak zopakoval Snapeovo „dobrú noc“, kým sa spolu, bok po boku, preletaxovali domov.

****

Harry skontroloval, či je Snapeove umlčujúce kúzlo stále neporušené, a až potom položil svoju otázku. „Prečo sa nechcel s Dracom porozprávať hneď?“

Snape zľahka pokrčil plecami. „Domnievam sa, že problémom bola moja vlastná prítomnosť, prípadne tvoja. Zjavne by sa radšej rozprával s tvojím bratom osamote. Možno sa plánuje vypytovať na viac záležitostí než len na tú, ktorá nás dnes večer priviedla do jeho kancelárie.“

Aha. No, to bude asi dobré. Draco to už nedával veľmi najavo, ale už priznal, že na Harryho žiarlil, a možno to čiastočne súviselo s tým, že Harry sa s riaditeľom stretával častejšie ako priemerný študent. Keby mal aj Draco s ním viac času osamote... dobrý nápad, áno.

Snape švihol prútikom, aby zrušil svoje umlčujúce kúzlo, a potom vykročil k Narcissiným dverám, raz zaklopal a potom ich zatlačil. „Ako ide šachový zápas?“

Harry vlastne ani nepočul, čo Draco odpovedal, lebo dovtedy si všimol, ako sa Salsa pomaly obtáča okolo nohy stoličky a vytrvalo po nej šplhá. Kľakol si na jedno koleno a naklonil sa k nej, aby sa s ňou porozprával. „Sssalsssa. Už nevyzzzeráššš taká sssspavá.“

Vyplazila naňho jazyk a natiahla krk, až sa mu dotkla nosa. Harry sa trochu uškrnul a vystrel ruku tesne vedľa nej, prsty dostatočne blízko, aby si na ne mohla vyliezť, keby chcela.

Salsa nezaváhala, ale ani sa mu nenavinula na ruku, ako očakával. Namiesto toho sa mu začala preplietať medzi prstami, obchádzala ich dookola a nakoniec sa mu obtočila okolo zápästia s hlavou položenou na chrbte ruky. Hm. Niečo na tom, ako sa pohybovala sem a tam cez jeho prsty... bolo mu to strašne povedomé. „Harry je teplý,“ povedala a otrela si hlavu o jeho ruku.

„Jedla sssi dnesss niečo? Myšššku?“

„Malú chrumkavú maššškrtu. Tak sssuper chrumkavú.“

Dobre, Harry si nebol istý, čo to môže byť. „Bol sssom sssi zzzalietať na chvíľu. Čo sssi robila celý deň?“

Takže potom si Harry musel vypočuť dlhý opis šmýkania a plazenia sa po Snapeových izbách, nie že by ich Salsa tak nazývala. Zrejme sa jej podarilo pretlačiť sa pod dverami, ale do všetkých miestností sa nedostala, pretože jej v ceste bránili neviditeľné kamene. Harry si pomyslel, že musí mať na mysli neviditeľné ochrany, ktoré Snape umiestnil na svoju spálňu a kanceláriu. Zaujímavé, že mohli blokovať hady. Rozmýšľal, či to Severus urobil zámerne, alebo to bola len bežná vlastnosť štandardných ochrán.

Salsa povedala, že sa jej páčilo, keď ju Harry nosil vo vrecku, pretože potom mohla preskúmať kopu ďalších miest na hrade. Harry ju vraj dosť často odkladal a po chvíli ju opäť naberal. Alebo niekedy skúmala sama, pretože vedela, ako sa dostať späť na vysoké miesto a na nízke miesto, ale nízke miesto mala radšej, pretože tam bola malá osoba s ohnivou srsťou, ktorá ju vždy nabrala a kŕmila ju malými poskakujúcimi chrumkami a niekedy aj myšami a vajíčkami. Larissa, predpokladal Harry, najmä keď Salsa spomenula, že sa musela deliť s ďalším hadom.

Harry sa snažil prispieť do rozhovoru, keď mohol, a povedal Salse, že dievča s červenozlatými vlasmi sa volá Larissa. A položil dosť otázok, aby zistil, že tie malé poskakujúce chrumky sú cvrčky alebo možno kobylky. Harry z elixírov vedel, že sa líšia, ale nebol si dosť istý podrobnosťami, aby vedel povedať, čo Salsa jedla.

Zistil však, že Salse sa veľmi páčilo hniezdo, ktoré Harry vyrobil, a áno, chcela, aby jej niečo podobné urobil do vnútra jej teplej škatuľky.

Kým Draco a Snape vyšli z Narcissinej izby, Harry ležal na pohovke, jedna noha mu visela z boku, Salsa sa mu opäť motala pomedzi prsty, tentoraz si ťahala telo cez obe jeho ruky. Nebol si istý, ako dlho sa s ňou rozprával. Vedel len, že to opäť nebol práve uspokojivý rozhovor. Ako by mohol byť, keď nemal až tak veľa čo povedať a stále si lámal hlavu nad tým, ako to predĺžiť?

Harry od nej odvrátil pohľad, aby sa uistil, že hovorí po anglicky. „Myslím, že pôjdem spať. Hm... myslíš, že by som mal tvojej mame zaželať dobrú noc?“

Draco pokrútil hlavou. „Bude lepšie, ak to neurobíš. S otcom sme odišli, lebo začínala driemať.“

Harry zívajúc postrčil Salsu, aby sa mu objala okolo ramena, aby ju nepomliaždil, keď sa zdvihol z gauča.

„Moment,“ povedal Severus a pozrel na oboch. „Od zajtra bude podľa mňa najlepšie, ak budete obedovať vo Veľkej sále v dňoch, keď sa bude vyučovať. A hoci to chápem, že by ste zatiaľ radšej naďalej spali doma, musím vás vyzvať, aby ste trávili dostatok času v Slizoline a dohliadali na svoje prefektské povinnosti.“

„Aké prefektské povinnosti?“ spýtal sa Harry nechápavo. Na žiadne si nevedel spomenúť, okrem toho, že ho Draco párkrát požiadal, aby viedol študijné skupiny pre prvákov a druhákov. Určite ho nepožiadal o žiadnu hliadku, hoci predpokladal, že Draco možno robil nejaké, o ktorých Harry nevedel...

Harry zrazu zúžil oči. „Správne. Nádhera, mám prefektské povinnosti, o ktorých sa mi nikto nikdy nezmienil!“

Draco si odkašľal. „No, kedysi si o nich vedel všetko...“

„Je dosť nefér, že mi o nich nedovolíš vedieť znova, keď som skončil s amnéziou!“

„Veď si sa maximálne dlho tváril, že ani nie si v Slizoline!“ odvetil Draco.

„A po tom, čo som tam začal polovicu času spávať?“

„Myslím si,“ zasiahol Snape pokojne, „že sme si s Dracom mysleli, že máš dosť toho, čo sa deje. Navyše som sa zdráhal urobiť čokoľvek, čo by si mohol interpretovať ako nátlak, aby si bol viac slizolinský.“

No, to dávalo zmysel, predpokladal Harry. „Chcem vedieť o tých prefektských povinnostiach. Mám chodiť na hliadky alebo niečo podobné?“

Draco sa naňho pokrivene usmial. „No, samozrejme, teoreticky by sme mali, ale nikto to nerobí veľmi rád, takže v skutočnosti to prebieha tak, že riaditeľka pridelí každej fakulte určitý počet zmien a prefekti siedmeho ročníka určia presný rozvrh.“

„A všetku hrubú prácu prideľujú prefektom piateho a šiesteho ročníka,“ hádal Harry.

Draco vyštekol smiechom. „Predpokladám, že v Bifľomore nie. Ale my sme slizolinčania, takže sa to naozaj dalo čakať.“

„A tebe to nevadí, však?“ Harry sa spýtal Snapea, ktorý len pokrčil plecami.

„Tak to bolo aj vtedy, keď som chodil do školy ja.“

„No v Chrabromile to tak nie je! Hermiona chodí na množstvo hliadok!“

Dracovi zrazu zažiarili oči. „Aha, tak ona chodí. Možno som predsa len zanedbal svoje povinnosti. Spýtam sa jej, kedy má obchôdzky, a budem jej robiť spoločnosť.“

„Nič také neurobíš. Tvoja petite amie hliadkuje na hrade, aby pomohla udržať nepoddajných študentov v medziach, kde budú v bezpečí. Sotva potrebuje... rozptýlenie.“

„Tak dobre,“ povedal Draco trochu uštipačne. „Pre mňa žiadne hliadky. Ale tak to má byť. Mám dosť práce už len s tým, aby som mal prehľad o všetkých svojich prváčencoch.“

„Počkaj, ty si dostal za úlohu dohliadať na prváčence?“

„Samozrejme...“

„A čo potom moji prváci?“ dožadoval sa Harry. „Aj mne ich pridelili, však?“  

„Aha.“ Draco prehltol. „No, ty máš len jednu, keďže si predtým nebol prefektom.“    

„A čo potom tá moja?“ zazrel na neho Harry. „Odkedy som dostal amnéziu, moja nemá nikoho, je to tak?“ 

Draco si odvrkol. „Nie... Staral som sa o ňu ... kvôli tebe.“

No, aspoň to bolo lepšie, ako keby nemala vôbec nikoho. Harrymu to až príliš pripomínalo, ako ani on nemal nikoho, keď žil u Dursleyovcov. Dokonca ani priateľa v jeho veku, keďže Dudley ich všetkých vyplašil. „Ďakujem,“ povedal Harry stroho. „Ale odteraz chcem robiť svoju vlastnú prácu.“

„Slečna Leightonová,“ povedal Snape. „Amanda Leightonová.“

„To meno si pamätám zo študijnej skupiny, ktorú som párkrát doučoval.“ Harry takmer zachrčal. „Nevieš, prečo ju nenapadlo povedať mi, že mám na ňu dohliadať?“

„Na jej mieste by som ti to tiež nepovedal,“ povedal Draco. „Celé týždne si odmietal nosiť svoj dvojitý erb a pri každej príležitosti si ohováral Slizolin. Možno nevieš, ako zastrašujúco dokážeš pôsobiť na prvákov.“

Severus zdvihol obočie a významne sa na Harryho pozrel.

Harry sa trochu začervenal, keď si spomenul, ako niečo podobné povedal svojmu otcovi.

„A vôbec neviem, prečo ťa zrazu tak zaujímajú prefektské povinnosti...“ Draco pokračoval.

„Nepáči sa mi, že vy dvaja máte predo mnou tajomstvá!“

„Tak to nebolo!“ Draco si rukou prehrabol vlasy. „Skús mať brata s amnéziou, Harry. Nebolo to ľahké. Do čerta, skús mať brata, ktorý si ani nechce priznať, že ním je!“

„Áno, no, už mi je jedno, či mám amnéziu!“ rozkričal sa Harry. „Je mi na smrť zle z toho, že nežijem svoj vlastný život! Teraz je pre mňa všetko skutočné a ja to viem! Ty si môj brat a otec je môj otec a ja som tiež v Slizoline a som prekliaty prefekt! Takže sa ku mne môžeš začať správať normálne, dobre?“

Draco zažmurkal a vyzeral viac než trochu zaskočený. „Áno. Dobre.“

Harry obišiel Snapea. „Ty tiež. Povedal som ti, aby si mi nechal na starosti moje veci, však?

Chvíľu nato sa cítil nepríjemne. Keby dlhšie rozmýšľal, nepovedal by nič, čo by Severusovi mohlo pripomenúť Mauru Morrighanovú. Ale Snape to našťastie nespomenul.

„Áno,“ povedal Snape a raz kývol hlavou, ten pohyb bol akýsi krkolomný. „Si v mnohých ohľadoch veľmi silný, Harry. Neber si príliš k srdcu, že niekedy váham, či ťa mám zaťažovať viac, než sa zdá rozumné. Netušil som, že sa cítiš taký... vášnivý... v súvislosti so Slizolinom.“

Ha, vášnivý. Áno, no Harry si myslel, že určite taký je, ale ohľadom Luny. O tom sa však so Snapom už dosť rozprával. Nebolo fér stále vyťahovať svoju stratenú lásku, nie pred mužom uväzneným v manželstve, o ktoré ani v najmenšom nestál.

„Zveril si mi zodpovednosť a ja si myslím, že by som ju mal splniť,“ povedal Harry pevne a srdce ho trochu zabolelo, keď myšlienky na Lunu zatlačil niekam hlboko do svojho vnútra. Znovu. „Práve si povedal, aby sme sa uistili, že strávime dostatok času v Slizoline však? Myslím, že nikto nemôže vyčítať Dracovi, že tu zostáva cez noc, keď je čas jeho mamy tak blízko, ale ja sa začnem oveľa viac venovať svojim prefektským povinnostiam, ak to nevadí.“

„To je určite v poriadku,“ povedal Snape a naklonil hlavu, ako keby bol Harry tak trochu záhadou.

„Nie, to viem. Myslel som, ehm... Len som tak trochu predpokladal, že by som tu mal spať ďalej, ak je Draco, lebo vieš, rodina? Ale teraz, keď si pomyslím, že obaja hlavní prefekti chýbajú každú noc...“

„Nevadí, ak budeš spať v Slizoline,“ povedal Draco. „To, že tak veľmi chceš... je viac než v poriadku, Harry.“

„Dnes som však príliš unavený,“ musel Harry priznať. „Začnem zajtra. Tvoja mama sa neurazí, však? Budem chodiť na večere a budem tu cez víkendy, aspoň niektoré...“

Teraz to bol Draco, kto naklonil hlavu. „Prečo ti na tom záleží, keď jej aj tak nedôveruješ?“

Harry sa trochu zamračil. „Ja len, že viem, aké to je cítiť sa opustený.“

Pozrel na Severusa a zrazu sa cítil zavalený spomienkami. Aj keď nedávnymi, na svojho otca, ktorý sedel v nemocničnom krídle a odmietal odísť. Na to, ako sa tu zobudil vo svojej izbe a jeho otec bol milý a chápavý, hoci sa Harry práve v triede správal ako úplný debil. O vysedávaní pri večeri, o Snapeovi, ktorý trpezlivo ignoroval Harryho mlčanie, ktoré mu stále vyčítal.

A predovšetkým na Snapea, ktorý trval na tom, že Harryho nikdy, nikdy nezavrhne.

Snape ho chcel mať v ich rodine, chcel ho tak veľmi, že bojoval, aby ho tam udržal, aj keď sa tomu Harry zo všetkých síl bránil. To bol pravý opak opustenia, však? Presný opak. Prechádzal ním hrejivý pocit, vinul sa a krútil tak trochu ako Salsa, ktorá sa mu prepletala cez prsty, až na to, že tentoraz bol ten pocit vo vnútri a utešoval ho skrz naskrz. Nejako vďaka tomu všetky tie roky u Dursleyovcov nepripadali také dôležité.

„Ja... ehm, už dávno som sa tak necítil,“ priznal tichým hlasom a uprene sa pozrel na otca. „Teraz som ti naozaj vďačný, že si sa nenechal odstrčiť.“ Presunul pohľad na brata. „Ani jeden z vás.“

„Ty pitomé decko,“ povedal Draco. „Samozrejme, že by sme ťa nikdy neopustili. A som si istý, že ani moja matka nebude mať pocit, že by si niečo také urobil.“

Severus si odkašľal. „Aj keď si vážim tvoje pocity,“ povedal tichým hlasom, urobil krok dopredu a položil Harrymu ruku na plece, „dúfam, že tvoje nové odhodlanie počínať si správne voči Slizolinu nie je spôsobené tým, že by si sa cítil... nejakým spôsobom zaviazaný.“

Harry pokrútil hlavou. „Tak to nie je.“ Naozaj sa cítil trochu previnilo, že predtým hral divadlo, keď „súhlasil“ s tým, že bude v Slizoline. Bol najvyšší čas, aby to naozaj prijal, pretože to nebolo nič iné ako pravda.

„Váham, či to mám vôbec povedať, ale...“ Snapeovo hrdlo sa trochu zachvelo, keď prehltol. „Dávaj si pozor, aby si nezanedbal Chrabromil, Harry. Myslím, že ak to urobíš, budeš to ľutovať.“

„Ani náhodou,“ povedal Harry a rozžiaril žiarivý, drzý úsmev. „Stále som ich stíhač a o pár týždňov Slizolin absolútne zničíme!“

„To je strašné a zároveň výborné počuť,“ zatiahol Snape a čierne oči mu zažiarili.

Harry sa zasmial. „To sa stavím, že je. Ale vážne, je naozaj dobré, že viete, že som oboje.“

Severus prikývol. „Tak teda k iným záležitostiam. Rád by som ťa na chvíľu videl vo svojej pracovni, Draco.“

Pravdaže, chcel Dracovi povedať, čo sa dozvedeli od Dumbledora. Harry im obom poprial dobrú noc a zamieril do postele.

****

Na raňajky boli len oni traja, Narcissa si zrejme ľahla. Draco sa trochu zdráhal odísť na vyučovanie, ale keď Snape naliehal, nemal veľmi na výber. Harry sa spýtal Salsy, či nechce ísť s ním vo vrecku, a keď súhlasila, nabral ju.

Harry bol partnerom Rona pri transfigurácii, zatiaľ čo Hermiona pracovala s Dracom. Harrymu sa nezdali príliš roztržití, ale všimol si, že McGonagallová im raz či dvakrát venovala kritický pohľad. Napriek tomu sa im obom do konca hodiny podarilo pomocou jediného kúzla premeniť hrudku hliny na plnohodnotný čajový servis pre štyroch aj s kovovými lyžičkami. Dobre spolupracovali, žiarivo sa usmievali zakaždým, keď zlepšili svoj výsledok, a dotýkali sa prstami pod stolom vždy, keď bola McGonagallová otočená chrbtom. Draco jej raz dokonca fúkol bozk a potom rýchlo predstieral, že si len pískal, keď profesorka vydala zvuk podobný bručaniu!

Harry bol za nich šťastný, naozaj bol. Ale keď to všetko videl, jeho bolesť z Luny bola ešte intenzívnejšia. Rozumná časť jeho mysle vedela, že bude najlepšie, ak sa dnes nebude túlať po hodine transfigurácie. Ale do čerta, chcel ju vidieť, pozerať sa na jej zlaté vlasy, ako zachytávajú ranné svetlo prúdiace cez okná! Chcel počuť jej ľúbezný smiech a počuť o Náštipníčkoch, o Sprisaní hnilého zuba (cz: Rotfangovom sprisahaní) alebo bľačiacich bzučiakoch. Chcel jej každý deň dať nový druh ovocia a pozorovať, ako z nich vyrába šperky, ktoré s radosťou nosí bez ohľadu na to, ako sa na ňu pozerajú...

„Skôr si myslím, že na tejto hodine sa vám bude hodiť váš prútik, pán Potter!“ vyštekla McGonagallová a jej škótsky prízvuk spôsobil, že poznámka znela dosť rezko na to, aby z nej tiekla krv.

Harry ho narýchlo schmatol a premýšľal, ako dlho už stojí a blúzni nad Lunou a necháva si prútik prekĺznuť pomedzi prsty. A prečo doňho Ron neštuchol alebo niečo podobné? Aha... nejako sa mu prsty zachytili do zdeformovaného čajového sitka a snažil sa ich vytrhnúť.

Harry si vzdychol a zahnal myšlienky na Lunu dole, dole, dole. Takmer ich strčil za oheň, ale keď si spomenul na to, čo naňho Snape minulý týždeň na lúke kričal, rozhodol sa, že to radšej neurobí. Namiesto toho sa pokúsil sústrediť na úlohu.

Našťastie bola dosť ťažká na to, aby si vyžiadala väčšinu jeho pozornosti, keď sa naozaj sústredil. Vyrobiť niekoľko vecí naraz z jedného zdroja bolo zložité. Harry a Ron mali dosť problémov, takže sa nakoniec uchýlili k tomu, že si hlinu rozdelili na niekoľko samostatných kúskov, aby stihli urobiť čajový servis včas. Budú mať šťastie, ak sa im podarí naškrabať na Prijateľný, ale aspoň sa im podarilo z jedného kúzla vyrobiť dve šálky a neskôr aj tri rôzne lyžičky naraz. Na druhej strane, lyžičky vyzerali trochu hrboľato, takže to sa mohlo počítať proti nim.

Harry mal v pláne nechať Salsu vo vrecku, ale ona mala iný nápad, vyšmykla sa von a vinula sa pozdĺž Harryho ruky, až kým nedosiahla na stôl. Zdalo sa však, že sa aspoň dobre zabáva, keď sa krúti v rôznych veciach, ktoré vytvorili, a preplnila cukorničku a smotánku, kým sa rozhodla, že čajník jej sedí najlepšie. Nikto si veľmi nevšímal, že sa okolo neho plazí had, ale podľa toho, čo počul, bola v triede veľa krát, keď potreboval jej pomoc s prekladmi z hadieho jazyka, aby mu kúzla fungovali. Trochu ho prekvapilo, že McGonagallová nič nepovedala; nebolo to tak, že by mu Salsa v týchto dňoch pomáhala s úlohami, ale na druhej strane, možno si ostatní učitelia mysleli, že to, čo im Snape povedal minulý rok, stále platí.

„Určite by som sa zaobišla bez tohto obrazu,“ vyhlásila Daphne od vedľajšieho stola.

Harry sa usilovne sústredil na to, aby jeho posledný pokus o lyžičky vyzeral elegantnejšie, ale keď sa na ňu pozrel, pohľad mu pristál na pohľade na Salsu, ktorá sa predierala cez výlevku čajníka, aby z neho vyšla. Bolo dobré, že bol dostatočne široký, aby jej to umožnil.

Harry sa zasmial a natiahol ruku, aby po nej had vyliezol, a potom si ho zdvihol k tvári a venoval mu malý bozk. Daphne prevrátila oči, ale pri tom všetkom sa Harrymu zdalo, že vyzerá trochu zamyslene, a tak urobil krok bližšie k miestu, kde pracovala so Zabinim. „Chceš si ju skúsiť podržať? Môžem sa spýtať, či by sa to Salse páčilo, neskôr večer v spoločenskej miestnosti.“

Zabiniho pery sa skrútili. „Chystáš sa aspoň raz poctiť Slizolin svojou vychýrenou prítomnosťou, Potter?“

Daphne však žiarili oči, keď placho prikývla, takže Harry Zabiniho úplne ignoroval a povedal len: „Tak teda pol siedmej. Uvidíme sa tam.“

****

„Dnes sa so mnou spáruj na obrane,“ povedal Harry na chodbe cestou tam.

Draco zdvihol obočie. „Myslel som si, že budem opäť pracovať s Hermionou.“

A to bolo všetko, čo Harry potreboval, vidieť ho, ako jej tentoraz za Morrighanovej chrbtom posiela vzduchom bozky. Už teraz mal pocit, že balansuje na ostrí žiletky a snaží sa nemyslieť na Lunu, ako aj nepoužiť oklumenciu, aby to zvládol. Ale ťažko to mohol vysvetliť; znel by ako ten najhorší hlupák na svete, ktorý sa hnevá na Dracov milostný život len preto, že ho nemôže mať.

Chytil druhého chlapca za rukáv a potiahol ho tak, aby zaostal za Hermionou. „Nemal by si jej byť partnerom na každej hodine, Draco. Ľudia si to všimnú a...“

Draco mu vytrhol ruku z miesta, kde ho Harry stále držal. „Je mi jedno, či si ľudia všimnú, čo k Hermione cítim!“ 

Áno, jemu nemusí záležať na tom, či si to ľudia všimnú, pomyslel si Harry. Hermione bude bez ohľadu na to hroziť nebezpečenstvo od Voldemorta, vzhľadom na jej dlhoročné priateľstvo s Harrym Potterom, takže Draco sa s ňou mohol stretávať, koľko chcel. Nemohol urobiť terč z niekoho, kto ním už bol. Nie však v prípade Luny...

Harry zaťal zuby, pretože cítil, že jeho myšlienky odbočujú z cesty. Zdalo sa, že ak si nedá pozor, každá mysliteľná téma ho zavedie rovno späť k Lune, Lune, Lune! „Viem, že ťa to nezaujíma,“ zasyčal, lebo buď to, alebo krik. „Myslel som učiteľov, Draco! Chceš, aby sa zmienili otcovi, že si zrazu vždy v páre so svojou priateľkou a rozptyľuješ ju?“

Dracovi sa rozšírili nosné dierky. „V skutočnosti je dosť ťažké odviesť jej pozornosť, čo je na škodu veci. Ale... asi dobre rozmýšľaš. Fajn, dnes ti budem robiť partnera v obrane.“

Ukázalo sa však, že to bol sporný bod. Keď Harry vošiel do triedy, videl, že študenti tam pred ním už sedia a vyťahujú z tašiek pergameny, perá a knihy. Morrighanová stála vpredu a mávala prútikom, aby na tabuli vytvorila slová.

Pokračujte v úlohe z minulého piatku.

Koniec 1.časti.